Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 224/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr.

D. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení

s a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými 21. januára 2013 a 20.

februára 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako

aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

okresného súdu“) a jeho uznesením z 25. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplneniach okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Sťažovateľ

sa ako žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.

domáha voči žalovanému P., a. s..., ochrany dobrej povesti právnickej osoby.

Konanie sa vedie na základe žaloby, ktorú podal žalobca dňa 21. 5. 2009, pričom

až 25. 10. 2012 sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci samej (keďže

pojednávanie nariadené na deň 7. 6. 2012 bolo odročené bez prejednania veci).

Žalobca ako dominus litis, podal na súde písomne ešte dňa 5. 6. 2012, t. j. pred

prvým pojednávaním vo veci samej a teda vo fáze konania, v ktorej neprebehlo dosiaľ

žiadne dokazovanie, o zmenu petitu žaloby. Je potrebné uviesť, že žalobca nepožiadal súd

o zmenu predmetu konania (ktorý ostal zachovaný, t. j. išlo stále o ochranu dobrej povesti

žalobcu), ale len o zmenu znenia petitu žalobného návrhu.

Vzhľadom na to, že súd o podanom návrhu zo dňa 5. 6. 2012 nerozhodol do 60 dní

(čo je povinnosť súdu podľa ), žalobca petit upresnil a dňa 24. 09. 2012

opätovne v osobitnom podaní podal ďalší návrh na zmenu petitu žaloby. Z právneho

hľadiska bolo podanie návrhu na zmenu žaloby dôvodné vzhľadom na novšiu judikatúru

vzťahujúcu sa na daný typ sporu, ktorá medzičasom od podania žaloby v roku 2009 vznikla.

Okresný súd Košice I na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 vyhlásil uznesenie, ktorým

nepripustil zmenu petitu v zmysle písomného podania zo dňa 5. 6. 2012. O druhom návrhu

na zmenu petitu uplatnenom v podaní zo dňa 24. 09. 2012 konajúci súd v zákonom

predpísanej 60-dňovej lehote podľa , ktorá márne uplynula dňa

26. 11. 2012, dodnes nerozhodol. Súd uznesenie o nepripustení zmeny návrhu odôvodnil

tým, že žaloba bola podaná právnym zástupcom v roku 2009 a zmena žaloby dňa 5. 6. 2012.

Z odôvodnenia postupu súdu teda vyplýva, že dôvodom, prečo súd zmenu petitu žaloby

nepripustil, je plynutie času v spojení s osobou právneho zástupcu.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že:

«Proti rozhodnutiu o nepripustení zmeny návrhu nie je v zmysle ust. § 202 ods. 3

písm. f) prípustné odvolanie. Jediným prípustným právnym prostriedkom nápravy je

vzhľadom na inštitút ústavnej sťažnosti podľa

Slovenskej republiky.

Sťažovateľ podal proti zákonnej sudkyni JUDr. M. M., konajúcej vo veci

, sťažnosť podľa ust. a nasl. predsedovi

Okresného súdu Košice I, v ktorej namietal postup a rozhodnutie sudkyne o návrhu

sťažovateľa na zmenu petitu na pojednávaní dňa 25. 10. 2012. Sťažovateľ teda proti

predmetnému rozhodnutiu využil aj tento právny prostriedok. Rozhodnutie predsedu súdu

o sťažnosti však neumožňuje dosiahnuť zrušenie predmetného rozhodnutia a nápravu

porušených práv sťažovateľa. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ za účelom ochrany svojich

základných práv mohol obrátiť iba na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Proti uvedenému uzneseniu nie sú prípustné riadne opravné prostriedky – odvolanie,

ani mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ani iné právne prostriedky nápravy.

V konaní pred všeobecnými súdmi tak nemôže sťažovateľ dosiahnuť nápravu práv

garantovaných , ktoré boli porušené uznesením Okresného

súdu Košice I vyhláseným na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 v konaní pod sp. zn.

, pretože nemá žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje v zmysle § 53 ods. 1

.

V danej veci sťažovateľ napáda ústavnosť rozhodnutia s postupu Okresného súdu

Košice I, ktorým bolo rozhodnuté o nepripustení návrhu na zmenu petitu žaloby.

Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojich základných práv uznesením

Okresného súdu Košice I vyhláseným na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 a postupom súdu

v konaní pod sp. zn. . Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním

sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv týmto uznesením Okresného

súdu Košice I.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s právom na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 144 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte

namietané práva spolu označené aj ako „základné práva“) Okresný súd Košice I

postupoval a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. v rozpore

s namietanými základnými právami sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky má v konaní o sťažnostiach subsidiárnu právomoc

rozhodnúť iba o veciach, o ktorých nerozhoduje iný súd. V okolnostiach prípadu sťažovateľ

žiada Ústavný súd, aby zabezpečil ochranu jeho vyššie označeným právam podľa

Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj len

„Listina“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj len „Dohovor“).

Sťažovateľ sa uchádza o ochranu svojich základných práv porušených postupom Okresného

súdu Košice I. Taká ochrana patrí k veciam, ktoré podliehajú ochrane Ústavným súdom.»

Sťažovateľka napokon vyjadrila názor, že „Dôvody, pre ktoré súd so zmenou žaloby

nesúhlasil (vyššie zmienené plynutie času v spojení s osobou právneho zástupcu) sa

so zákonnými dôvodmi nezhodujú.

V okolnostiach prípadu žiadna zo zákonom predpísaných podmienok nebola splnená,

a teda súd nezákonne rozhodol o nepripustení zmeny petitu žalobného návrhu, keďže

- pred 5. 6. 2012 (pred podaním prvého návrhu na zmenu petitu), ako aj pred

24. 09. 2012 (pred podaním druhého návrhu na zmenu petitu) sa vo veci samej nekonalo

žiadne pojednávanie, teda ani nebolo vykonané dokazovanie, ktoré by nemohlo byť

podkladom pre ďalšie konanie, a

- návrh na zmenu petitu a napadnuté rozhodnutie o jeho nepripustení boli

podané/vyhlásené pred prvým pojednávaním vo veci samej a pred prednesením žalobného

návrhu a

- navrhovaná zmena petitu žiadnym spôsobom nemení predmet konania, ktorý je

rovnaký – ochrana dobrej povesti žalobcu, a

- nejde o prípad, že by na konanie o zmenenom petite bol príslušný iný súd...

Rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby založil súd na takých dôvodoch, ktoré

dôvodom pre takéto rozhodnutie byť nemôžu, a to nielen v zmysle výslovného znenia ust.

, ale aj v zmysle vyššie uvedenej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

Pokiaľ súd odôvodnil nepripustenie zmeny žaloby časovým odstupom medzi podaním

návrhu na zmenu petitu žaloby a podaním žaloby, je takýto dôvod v zmysle ust.

bez ďalšieho neprípustný a nezakladá predpoklad na zamietnutie návrhu na zmenu žaloby.

Ide o zjavne svojvoľný a neodôvodnený záver súdu, ktorý je ústavne neudržateľný.“.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že „dĺžka času, ktorý uplynul od podania žaloby

dňa 21. 5. 2009 do dňa 25. 10. 2012, kedy súd zmenu žaloby nepripustil, bola podmienená

aj súdnou aktivitou, resp. nečinnosťou súdu, keď prvé pojednávanie vo veci súd vytýčil až

na deň 7. 6. 2012, t. j. po vyše troch rokoch od začatia konania. Na túto okolnosť Okresný

súd Košice I vôbec neprihliadol.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd v spojení s , právo

sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I vyhláseným

na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

boli.

2. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní

vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Košice I vyhlásené na pojednávaní dňa 25. 10. 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu

Košice I na ďalšie konanie.

4. Okresnému súdu Košice I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.“

Okrem uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov

konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa listiny v spojení s a práva podľa

dohovoru uznesením okresného súdu o nepripustení zmeny petitu žaloby a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Princíp subsidiarity zakotvený v okrem iného znamená, že

ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba

tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie, prípadne pre jej neprípustnosť (napr.

m. m. , , , , , ,

).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že okresný súd uznesením sp. zn.

vyhláseným na pojednávaní konanom 25. októbra 2012, ktorým nepripustil

zmenu petitu žaloby v zmysle jej podania z 5. júna 2012, a postupom, ktorý prechádzal jeho

vydaniu, porušil jej základné právo podľa a listiny

v spojení s a jej právo podľa dohovoru. Sťažovateľka

poukazuje na to, že „Okresný súd Košice I nepripustil zmenu žaloby bez toho, aby na takéto

rozhodnutie boli zákonom (ust. , ) stanovené podmienky, resp. dôvody,

ktoré súd uviedol, nie sú predpokladom pre takéto rozhodnutie. Takýmto postupom súd

porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu a základné právo na súdnu ochranu.“.

Podľa sťažovateľky „ide o zjavne svojvoľný a neodôvodnený záver súdu, ktorý je

ústavne neudržateľný“.

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu je rozhodnutím o nepripustení zmeny

návrhu, nejde teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo

právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho

hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou

ako navrhovateľkou a odporkyňou vedené pod sp. zn. ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti

napadnutého uznesenia ako rozhodnutia rýdzo procesnej povahy, ktoré i samotný

(ďalej aj „OSP“) nepovažuje za natoľko významné, keďže proti

nemu z dôvodu urýchlenia konania nepripúšťa opravný prostriedok [§ 202 ods. 3 písm. f)

], ako aj skutočnosť, že povaha takéhoto rozhodnutia nebráni prerokovaniu veci

a poskytnutiu riadnej ochrany právam sťažovateľky, nemôže byť samo osebe dôvodom

na namietanie porušenia základného práva podľa a podľa

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v danom prípade neodmietol

sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu petitu žaloby sa zaoberal

a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Nepripustenie zmeny žalobného

návrhu nebráni sťažovateľke domáhať sa svojich práv, keďže súd v prípade nepripustenia

takejto zmeny pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu ( ), v ktorom sa

sťažovateľka ako navrhovateľka môže domáhať svojho nároku na ochranu dobrej povesti

právnickej osoby. Samotná sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že rozhodnutie o nepripustení

zmeny petitu žaloby iba môže, t. j. nemusí mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu zistil,

že okresnému súdu bolo 7. februára 2013 doručené dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým bolo odvolanie

sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o nepripustení zmeny petitu

žaloby odmietnuté pre neprípustnosť.

Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom

(po rozhodnutí o jej dovolaní proti uzneseniu krajského súdu), resp. v odvolacom konaní

a následne prípadne aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť

ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej

stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok

ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci

sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd

v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel objasnenia skutkového stavu veci.

K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom

vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania na strane odporcu.

Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky

súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred

okresným súdom a tiež právo využiť za splnenia zákonom ustanovených podmienok

mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ by

vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Samotné uznesenie o nepripustení zmeny petitu žaloby, keď prístup sťažovateľky k súdu

zostáva zachovaný, nemožno hodnotiť ako postup protiústavný len preto, že

sťažovateľkinmu návrhu nebolo okresným súdom vyhovené.

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že

spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu

k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým

častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne

preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol

by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity

sťažnosti ustanovený v .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť

uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol

ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu

(napr. , ) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti

je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého

odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný

na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch

„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme

a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí

za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny

stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto

o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa ,

koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok,

ktorý mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že predseda okresného súdu vyhodnotil

sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podanú 5. decembra 2012 právnym zástupcom

sťažovateľky ako neprípustnú a odložil ju z dôvodu, že sa týka inej osoby, než ktorá ju

podala, pričom sťažovateľka tento záver predsedu okresného súdu nenamietala.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. ,

) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona

o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď

dĺžka napadnutého konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie

zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho

názoru bez ďalšieho jednoznačne konštatovať.

Ústavný súd ďalej zistil, že samotná sťažovateľka podala 7. januára 2013 ďalšiu

sťažnosť na zbytočné prieťahy v napadnutom konaní adresovanú predsedovi okresného

súdu, avšak táto sťažnosť bola uplatnená až po podaní sťažnosti ústavnému súdu

(27. decembra 2012).

Za týchto okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zo 7. januára 2013

na prieťahy v konaní iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by

inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeraný časový

priestor na prijatie príslušných opatrení na účel nápravy a odstránenia protiprávneho stavu

zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (, ,

).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu, ktorým malo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa , zastáva názor, že

sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné

dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon o súdoch

sťažovateľke účinne poskytuje na ochranu jej základných práv a slobôd, bolo bezúspešné

a neprinieslo ňou sledovaný cieľ.

Ústavný súd navyše dodáva, že predseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr 3/13

z 13. februára 2013 na jemu adresovanú sťažnosť okrem iného uviedol, že zákonnú sudkyňu

na procesný postup, ktorý je v rozpore so zákonom, upozornil, prikázal jej „vo veci konať

plynulo, efektívne a bez ďalších prieťahov“ a vec bude sledovať do jej právoplatného

skončenia.

Aj vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia jej základného práva podľa postupom okresného

súdu v napadnutom konaní odmietnuť ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov došlo v dôsledku opakovaného „porušenia povinnosti súdu

uloženej zákonom v rozhodnúť o návrhu žalobcu v 60-dňovej lehote“,

ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej pojem „zbytočné

prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“

obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať

a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu

súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ústavný

súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách ().

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte

svojho rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej

obsiahnutými.

Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie v časti namietajúcej porušenie

základného práva sťažovateľky podľa nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci

za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným

prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013