Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 289/2013
PDF · 176.29 KB
No categories available
II. ÚS 289/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou
JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. K. a J. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013
doručená sťažnosť Ing. M. K. a J. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:
«I.
1. Sťažovatelia podali 10. 10. 2002 na príslušný okresný súd žalobu o určenie
vlastníckeho práva k parc. č. 221/1,2 k. ú. S., ktoré im boli neoprávnene odňaté býv.
režimom v r. 1986.
2. Po rozhodnutí odvolacieho súdu žalovaná strana – S. - podala 13. 12. 2011
dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom sa doteraz nerozhodlo.
3. Predmetná vec napadla na Najvyšší súd 13. 3. 2012 a prvým jeho procesným
úkonom bolo uznesenie z 28. 8. 2012, ktorým odložil vykonateľnosť určujúceho rozsudku
odvolacieho súdu, čím znemožnil vykonávanie vlastníckych oprávnení sťažovateľov, ktoré
vzhľadom na svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav chceli realizovať.
4. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť voči uzneseniu o odložení vykonateľnosti
deklaratórneho rozhodnutia, ktorú ústavný súd uznesením z 8. 11. 2012 prijal na ďalšie
konanie a nálezom zo 14. 2. 2013, č. k. II. ÚS 481/ 2012-27, okrem iného, zrušil napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu z 28. 8. 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Listom z 5. 2. 2013 sme požiadali konajúci senát a listom z 3. 1. 2013 sme podali
sťažnosť na prieťahy v konaní aj napriek tomu, že ÚS SR nálezom zo 14. 4. 2011, sp. zn.
IV. ÚS 435/2010, už vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. Senát na našu žiadosť nereagoval a do konca marca 2013 vec nerozhodol
a predseda súdu našu sťažnosť zobral na vedomie s tým, že vec bude sledovať z hľadiska jej
vybavenia v primeranej dobe.
II.
1. Z uvedených skutočností vyplýva, že v konaní pred najvyšším súdom dochádza
k zbytočným prieťahom tým, že najvyšší súd jednak ignoruje názor ústavného súdu
o prieťahoch v konaní i jeho príkaz všeobecnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov /i keď vo vzťahu k súdu odvolaciemu/, a jednak tým, že vo vzťahu ku
sťažovateľom konal protiústavne pri odklade vykonateľnosti súdneho rozhodnutia - porušil
čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 dohovoru a dodatkového
protokolu - čo malo za následok evidentné porušenie práva na fair proces v jeho časovej
dimenzii, lebo doba po vydaní protiústavného uznesenia je dobou zakladajúcou zbytočné
prieťahy v dovolacom konaní, pričítateľné na vrub najvyššieho súdu, ktorý ani po roku
nebol schopný vydať meritórne rozhodnutie v bežnej rutinnej záležitosti, akou je určenie
vlastníckeho práva.
2. Pri dôslednejšom postupe mohol najvyšší súd meritórne rozhodnúť do konca
augusta 2012, teda dovtedy, pokiaľ vydal iné, ale z pohľadu platného práva protiústavné
a teda aj zmätočné súdne rozhodnutie.
3. Na základe uvedených skutočností sťažnosť predsedovi súdu nepovažujeme za
účinný právny prostriedok nápravy - nepovažuje ho ani ESĽP vo vzťahu k SR /viď Ištván
v. SR z 12. 6. 2012 ap./- preto podávame túto sťažnosť; celková doba vyše 10 rokov mala
pomknúť najvyšší súd konať prednostne v tak citlivej veci, akou je „reštitúcia“ majetku
v dôsledku krívd zo strany štátu. Z tohto dôvodu žiadame priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške po 5000 EUR pre každého zo sťažovateľov.
Preto žiadame vydať tento nález:
Základné právo Ing. M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom NS SR
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 porušené boli.
Ing. M. K. a J. N. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 5.000 EUR,
ktoré im vyplatí Najvyšší súd SR.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 331,12 EUR
na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012.
1. Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ústavný súd zistil, že napadnuté dovolacie
konanie vedené pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 sa na najvyššom súde začalo 13. marca 2012,
pričom najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 odložil
vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu však bolo
nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 481/2012-27 zo 14. februára 2013 zrušené a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu bolo vrátené na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). V okolnostiach danej veci vzhľadom na obdobie, počas
ktorého sa spis v napadnutom konaní nachádza na dovolacom súde, sa vec zjavne
nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Obdobie od 13. marca 2012 do podania
predmetnej ústavnej sťažnosti (3. apríla 2013), ktoré najvyšší súd potreboval na prípravu
rozhodnutí v napadnutých konaniach, hoci nebolo krátke, ešte nemožno považovať za
porušenie práva sťažovateľov garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu v napadnutom
konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako
porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto
sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi
prvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17
ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj
po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sú
kvalifikovane právne zastúpení, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a tvrdia, že
„sťažnosť predsedovi súdu nepovažujeme za účinný právny prostriedok nápravy“, ústavný
súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04,
II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu
predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov
(s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva
sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich
sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom najvyššieho súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2013