Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 289/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou

JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K. a J. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013

doručená sťažnosť Ing. M. K. a J. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:

«I.

1. Sťažovatelia podali 10. 10. 2002 na príslušný okresný súd žalobu o určenie

vlastníckeho práva k parc. č. 221/1,2 k. ú. S., ktoré im boli neoprávnene odňaté býv.

režimom v r. 1986.

2. Po rozhodnutí odvolacieho súdu žalovaná strana – S. - podala 13. 12. 2011

dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom sa doteraz nerozhodlo.

3. Predmetná vec napadla na Najvyšší súd 13. 3. 2012 a prvým jeho procesným

úkonom bolo uznesenie z 28. 8. 2012, ktorým odložil vykonateľnosť určujúceho rozsudku

odvolacieho súdu, čím znemožnil vykonávanie vlastníckych oprávnení sťažovateľov, ktoré

vzhľadom na svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav chceli realizovať.

4. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť voči uzneseniu o odložení vykonateľnosti

deklaratórneho rozhodnutia, ktorú ústavný súd uznesením z 8. 11. 2012 prijal na ďalšie

konanie a nálezom zo 14. 2. 2013, č. k. II. ÚS -27, okrem iného, zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu z 28. 8. 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Listom z 5. 2. 2013 sme požiadali konajúci senát a listom z 3. 1. 2013 sme podali

sťažnosť na prieťahy v konaní aj napriek tomu, že ÚS SR nálezom zo 14. 4. 2011, sp. zn.

, už vyslovil porušenie a dohovoru.

6. Senát na našu žiadosť nereagoval a do konca marca 2013 vec nerozhodol

a predseda súdu našu sťažnosť zobral na vedomie s tým, že vec bude sledovať z hľadiska jej

vybavenia v primeranej dobe.

II.

1. Z uvedených skutočností vyplýva, že v konaní pred najvyšším súdom dochádza

k zbytočným prieťahom tým, že najvyšší súd jednak ignoruje názor ústavného súdu

o prieťahoch v konaní i jeho príkaz všeobecnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov /i keď vo vzťahu k súdu odvolaciemu/, a jednak tým, že vo vzťahu ku

sťažovateľom konal protiústavne pri odklade vykonateľnosti súdneho rozhodnutia - porušil

, a a dohovoru a dodatkového

protokolu - čo malo za následok evidentné porušenie práva na fair proces v jeho časovej

dimenzii, lebo doba po vydaní protiústavného uznesenia je dobou zakladajúcou zbytočné

prieťahy v dovolacom konaní, pričítateľné na vrub najvyššieho súdu, ktorý ani po roku

nebol schopný vydať meritórne rozhodnutie v bežnej rutinnej záležitosti, akou je určenie

vlastníckeho práva.

2. Pri dôslednejšom postupe mohol najvyšší súd meritórne rozhodnúť do konca

augusta 2012, teda dovtedy, pokiaľ vydal iné, ale z pohľadu platného práva protiústavné

a teda aj zmätočné súdne rozhodnutie.

3. Na základe uvedených skutočností sťažnosť predsedovi súdu nepovažujeme za

účinný právny prostriedok nápravy - nepovažuje ho ani ESĽP vo vzťahu k SR /viď Ištván

v. SR z 12. 6. 2012 ap./- preto podávame túto sťažnosť; celková doba vyše 10 rokov mala

pomknúť najvyšší súd konať prednostne v tak citlivej veci, akou je „reštitúcia“ majetku

v dôsledku krívd zo strany štátu. Z tohto dôvodu žiadame priznať primerané finančné

zadosťučinenie vo výške po 5000 EUR pre každého zo sťažovateľov.

Preto žiadame vydať tento nález:

Základné právo Ing. M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a v primeranej dobe podľa dohovoru postupom NS SR

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Ing. M. K. a J. N. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 5.000 EUR,

ktoré im vyplatí Najvyšší súd SR.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 331,12 EUR

na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (, ).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. .

1. Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ústavný súd zistil, že napadnuté dovolacie

konanie vedené pod sp. zn. sa na najvyššom súde začalo 13. marca 2012,

pričom najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. augusta 2012 odložil

vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu však bolo

nálezom ústavného súdu č. k. -27 zo 14. februára 2013 zrušené a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu bolo vrátené na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.

, , ), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v . Pojem „zbytočné prieťahy“

obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať

predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup

dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ).

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá

nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (napr. ). V okolnostiach danej veci vzhľadom na obdobie, počas

ktorého sa spis v napadnutom konaní nachádza na dovolacom súde, sa vec zjavne

nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy v zmysle . Obdobie od 13. marca 2012 do podania

predmetnej ústavnej sťažnosti (3. apríla 2013), ktoré najvyšší súd potreboval na prípravu

rozhodnutí v napadnutých konaniach, hoci nebolo krátke, ešte nemožno považovať za

porušenie práva sťažovateľov garantovaného v citovanom článku a dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu v napadnutom

konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako

porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v , a preto

sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem uvedeného podľa sťažnosť podľa

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky

na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi

prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ), že

účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,

alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa

( ).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17

ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj

po nadobudnutí účinnosti nového , zásadne považuje za účinný prostriedok

ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako

aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sú

kvalifikovane právne zastúpení, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a tvrdia, že

„sťažnosť predsedovi súdu nepovažujeme za účinný právny prostriedok nápravy“, ústavný

súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. , ,

), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu

predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov

(s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva

sťažovateľov priznaného im podľa a práva podľa dohovoru,

a preto podľa v spojení s bolo potrebné ich

sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby po

splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom najvyššieho súdu v nej dochádza k zbytočným

prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013