Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 435/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Jána Lubyho a Ľudmily Gajdošíkovej

o sťažnosti Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Co 2/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), za účasti Krajského súdu

v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. K. a J. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. K. a J. N. trovy konania

v sume 321,09 € (slovom tristodvadsaťjeden eur a deväť centov) na účet ich právnej

zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2010 doručená sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„1. Sťažovatelia podali dňa 10. 10. 2002 na príslušný okresný súd žalobu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – parceliam č. 221/1 a č. 221/2 k. ú. S., o ktorej do

dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté.

2. Na krajskom súde je uvedená vec vedená od roku 2006 až doteraz, keď pôvodne

mala sp. zn. a po zrušujúcom náleze ÚS SR sp. zn. , má sp. zn.

.

3. Listom z 18. 1. 2010 sme ako okresný tak aj krajský súd upovedomili o existencii

uvedeného nálezu s tým, že sme ich zároveň požiadali o urýchlené pokračovanie

v odvolacom konaní.

4. Ďalším listom z 26. 3.2010 sme sa už u pani predsedníčke krajského súdu

sťažovali na prieťahy v označenom konaní s tým, ak sa vec v dohľadnej dobe právoplatne

neskončí, budeme iniciovať sťažnostné konanie na ÚS SR.

5. Podpredseda krajského súdu nás listom z 19. 4. 2010 oboznámil s predĺžením

lehoty na vybavenie sťažnosti do 3. 5. 2010, a potom nám listom z 26. 4. 2010, ktorý nám

bol doručený 3. 5. 2010, oznámil, že našu sťažnosť nepovažuje za dôvodnú vzhľadom na

napadnutie veci na krajský súd (5. 1. 2010) a na celkový nápad v konajúcom senáte a jej

vytýčenie na 3. 6. 2010.

6. Dňa 3. 6. 2010 sa pojednávanie neuskutočnilo, bolo novovytýčené na 23. 9. 2010,

na ktorom však došlo k jeho odročeniu na iný termín, lebo si konajúca sudkyňa nepripojila

súvisiaci spis.

7. Do podania sťažnosti sme nedostali žiadne predvolanie na pojednávanie, preto

môžeme konštatovať, že odvolacie konanie trvá už takmer 5 rokov, čo je v rozpore s čl. 48

ods. 2 a Dohovoru.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. -8

z 25. novembra 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského

súdu na vyjadrenie k sťažnosti, ako aj na oznámenie, či krajský súd trvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

«Výzvu, uznesenie a sťažnosť som predložila dňa 12. 01. 2011 na vyjadrenie JUDr.

M. Š., predsedníčke senátu „3 Co“, ktorá k sťažnosti podala dňa 14. 01. 2011, písomné

vyjadrenie.

V tomto vyjadrení uviedla, že predmetná vec po jej zrušení Ústavným súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), bola predložená oddeleniu „3 Co“, kde jej bola

priradená sp. zn. . Sudcom spravodajcom bola v danej veci určená JUDr. J. C.

z dôvodu, že v tejto veci bola sudcom spravodajcom už aj pred jej zrušením (sp. zn. 3Co

177/2006).

Vec sp. zn. až do 30. 09. 2010, mala v spravodajstve JUDr. J. C. Od 01.

10. 2010 bola JUDr. J. C. dočasne, do 30. 09. 2011, preložená na výkon funkcie sudcu na

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“).

Vo veci po jej zrušení ÚS SR, boli určené dva termíny pojednávania, a to na deň

30. 06. 2010. Predsedníčka senátu „3 Co“ si nespomína, z akého dôvodu bola vec

odročená.

Ďalší termín bol určený na deň 23. 09. 2010 (v predchádzajúcich vyjadreniach bol

nedopatrením uvedený termín dňa 30. 09. 2010). Pojednávanie bolo odročené bez

prejednávania veci z dôvodu, že dňa 23. 09. 2010, ospravedlnila svoju neúčasť na tomto

konaní JUDr. E. Ľ., právna zástupkyňa jednej zo strán sťažovateľov, z dôvodu náhlej

zdravotnej príhody, v dôsledku ktorej bola aj na ošetrení v nemocničnom zariadení.

Predmetnú vec po prerušení funkcie u sudcu na Krajskom súde v Bratislave - JUDr.

J. C., predsedníčky senátu „3 Co“, prevzala JUDr. M. Š., ktorá dňa 04. 10. 2010 určila za

sudcu spravodajcu svoju osobu.

Vec sp. zn. fyzicky JUDr. M. Š. prevzala po úpravách zmien v súdnom

registri asi v polovici mesiaca október 2010. V mesiacoch október a november 2010 boli už

vytýčené iné veci na pojednávanie JUDr. J. C. (išlo o veci, ktoré napadli na súd skôr, ako

napadla predmetná vec), ktoré predsedníčka senátu „3 Co“ neodvolala a postupne, po

podrobnom oboznámení sa s vecami, prevzatými po JUDr. J. C., tieto tiež určovala na

termíny (išlo najmä o veci „staršie“ ako predmetná vec).

V mesiacoch október až december 2010 senát „3 Co“ nebol dostatočne obsadený

(jeden člen senátu bol zároveň aj predsedom senátu „2 Co“, takže mu nebolo možné veci

zo senátu „3 Co“ prideliť a druhý člen senátu bol aj členom senátu „2 Co“, takže ho bolo

možné zaťažiť iba pomerne, t. j. na 50 %).

Napriek tomu predsedníčka senátu „3 Co“, najmä „staré“ veci, priebežne študovala

a robila vo veciach potrebné úkony a rozhodnutia.

Vec sp. zn. naštudovala a vo veci bol určený termín pojednávania na

deň 03. 03. 2011 o 9,45 hod.»

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení oznámila, že krajský súd netrvá na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na ústnom pojednávaní netrvali ani sťažovatelia, ktorí k vyjadreniu predsedníčky

krajského súdu v podaní z 31. januára 2011, uviedli:

«Krajský súd konajúcou predsedníčkou senátu Vám podal chronológiu stavu

predmetnej veci na tomto súde, ktorá len potvrdzuje, že naša sťažnosť je celkom

opodstatnená, aj keď ľudsky chápeme vyjadrenie dr. M. Š., ktorá sa k veci dostala po tom,

čo jej predchodkyňa zostala na najvyššom súde.

Je však vecou štátu organizovať svoje súdnictvo tak, aby princípy zakotvené v čl. 48

ods. 2 a Dohovoru, boli plne rešpektované. Prípadné nedostatky v tomto

smere nemôžu ísť na úkor a ťarchu občanov, ktorí od súdov právom očakávajú ochranu

svojich práv v „primeranej dobe“. Táto lehota nebola krajským súdom zjavne dodržaná len

pre povrchný a neprofesionálny prístup konajúcich sudcov, v dôsledku čoho musel

zasahovať aj ústavný súd.

Predmetný spor je veľmi jednoduchý - rieši sa iba právna otázka - a pre jej

sťažovateľov veľmi dôležitý, ktorí sa ním snažia odstrániť krivdy, ktoré na ich majetku

napáchal bývalý režim a hrozilo a hrozí reálne, že sa konečného výsledku ani nemusia dožiť

(vzhľadom na ich vek, zlý zdravotný stav a pod.).»

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil tieto skutočnosti:

Sťažovatelia sa žalobou z 12. marca 1992 domáhali určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. V prvom stupni konal vo veci Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“), ktorý o návrhu (podanom 12. marca 1992) rozhodol rozsudkom č. k.

-345 z 23. februára 2006 tak, že návrh sťažovateľov v plnom rozsahu

zamietol. Sťažovatelia podali vo veci odvolanie.

Krajskému súdu bol spis postúpený v apríli 2006 a veci bola pridelená sp. zn.

. Sťažovatelia 3. mája 2007 podali predsedníčke krajského súdu sťažnosť na

prieťahy v konaní s tým, že po uplynutí viac ako jedného roka krajský súd o odvolaní

nerozhodol. Krajský súd rozsudkom č. k. -388 z 20. novembra 2008 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia sa s rozhodnutím krajského súdu nestotožnili, boli toho názoru, že

krajský súd týmto rozhodnutím porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto sa

so sťažnosťou 17. marca 2009 obrátili na ústavný súd, aby rozhodol o namietanom porušení

uvedených práv označeným rozsudkom.

Ústavný súd nálezom č. k. -27 z 26. novembra 2009 rozhodol, že

základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené a ich právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského

súdu porušené boli a v nadväznosti na toto rozhodnutie zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Nález ústavného súdu bol účastníkom konania doručený 28. decembra

2009 a po vrátení spisu krajskému súdu 4. januára 2010 je vec vedená pod sp. zn.

.

Dňa 18. januára 2010 požiadali sťažovatelia krajský súd o urýchlené rozhodnutie

o ich odvolaní z roku 2006, pričom uviedli, že v opačnom prípade podajú sťažnosť na

prieťahy v konaní ústavnému súdu.

Krajský súd na 23. september 2010 nariadil pojednávanie, ktoré sa neuskutočnilo,

pretože právna zástupkyňa sťažovateľov požiadala o jeho odročenie pre svoj náhly

nepriaznivý zdravotný stav a zároveň ospravedlnila neúčasť svojich klientov (sťažovateľov)

na tomto pojednávaní z dôvodu ich zlého zdravotného stavu a vysokého veku. Ďalšie

pojednávanie bolo 4. januára 2011 nariadené na 3. marec 2011. Ústavný súd zistil, že

pojednávanie nariadené na 3. marec 2011 sa uskutočnilo, ale bolo odročené na 14. apríl

2011 pre účely predloženia listinných dôkazov od obidvoch zúčastnených strán.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Ústavný súd si pri

výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48

ods. 2 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádza k porušovaniu základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v ( dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:

zložitosti veci, správania účastníka konania a postupu súdu (, ,

). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

konania je rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré tvorí

štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V danom prípade išlo

o odvolacie konanie, v ktorom sa mali riešiť najmä právne otázky. Ani podľa názoru

ústavného súdu nejde o spor výnimočnej právnej a skutkovej zložitosti. Vzhľadom na

povahu veci (domáhanie sa nápravy krívd z minulosti) si však vyžaduje prístup súdu

s osobitnou starostlivosťou.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľov

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorú by bolo treba pripísať na ťarchu

sťažovateľov. Ústavný súd vzal do úvahy a zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom

zadosťučinení skutočnosť, že jedno z dvoch nariadených pojednávaní sa neuskutočnilo na

žiadosť a z dôvodu na strane sťažovateľov, resp. ich právnej zástupkyne.

3. Postup krajského súdu v okolnostiach danej veci (sťažovatelia poukazovali na

celkovú dĺžku odvolacieho konania, zahŕňajúc do tohto obdobia aj 10 mesiacov trvajúce

konanie na ústavnom súde) ústavný hodnotí takto:

Ústavný súd konštatuje, že po podaní odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu

a predložení veci na rozhodnutie o ňom krajskému súdu v apríli 2006, krajský súd rok

vo veci nekonal, na čo sťažovatelia poukázali vo svojej sťažnosti predsedníčke súdu z mája

2007. Krajský súd rozhodol o odvolaní 20. novembra 2008, t. j. celková doba rozhodovania

bola cca dva a pol roka. Doručením rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania bola

vec právoplatne skončená.

V nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľov, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu č. k. -345 z 23. februára

2006, ktorým okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh sťažovateľov, sa sťažovatelia

obrátili so sťažnosťou zo 16. marca 2009 na ústavný súd. Ústavný súd o sťažnosti

sťažovateľov rozhodol 26. novembra 2009 tak, že uznesením č. k. -27

rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa a podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -388 z 20. novembra 2008.

Rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu trvalo cca 10 mesiacov a toto obdobie nemôže ísť na vrub

„nečinnosti“ krajského súdu. Po vrátení veci bolo povinnosťou krajského súdu vzhľadom na

dĺžku odvolacieho konania postupovať v konaní s osobitnou starostlivosťou.

Od vrátenia veci krajskému súdu 4. januára 2010 vykazuje konanie krátkodobé

obdobia nečinnosti. Krajský súd v tomto období nariadil len dve pojednávania, z ktorých

prvé pojednávanie nariadené na 23. september 2010 sa neuskutočnilo na žiadosť právnej

zástupkyne sťažovateľov a druhé, nariadené na 3. marec 2011, sa uskutočnilo a bolo

odročené na 14. apríl 2011 z dôvodu, že krajský súd ho odročil na účely vyžiadania si

listinných dôkazov od obidvoch zúčastnených strán. Z uvedeného vyplýva, že až po

odročení druhého, v poradí dosiaľ nariadených pojednávaní, po vrátení veci krajskému súdu

začal krajský súd so zadovažovaním podkladov pre svoje rozhodnutie, t. j. až po 14

mesiacoch od vrátenia mu veci po rozhodnutí ústavného súdu.

Predsedníčka krajského súdu „ospravedlňovala“ dĺžku konania na krajskom súde

nedostatočným obsadením súdov a nadmerným množstvom práce. V tejto súvislosti ústavný

súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že systémové nedostatky v oblasti

výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru

ochrany ich základného práva zaručeného v oslabiť poukázaním na

obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrení konajúcej

sudkyne pripojených k stanovisku okresného súdu) (pozri napr. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že po zohľadnení všetkých

skutočností – doterajšej dĺžky odvolacieho konania na krajskom súde (5 rokov),

ovplyvnenej aj opakovanými obdobiami krátkodobej nečinnosti krajského súdu došlo

k zbytočným prieťahom v konaní, a preto rozhodol o porušení základného práva

sťažovateľov zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

(, ).

III.

Ústavný súd v nadväznosti na záver, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že odvolacie konanie nie je ešte skončené.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sa sťažovateľ

domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

v sume 6 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, čo je pre

nich „v hre“. Zo strany sťažovateľov „ide o akúsi reštitúciu a rehabilitáciu za majetkové

krivdy, ktoré na nich za 40 rokov napáchal socialistický štát a táto trauma nebola včas

ukončená“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu vedeného pod

sp. zn. a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu ústavný súd

považoval priznanie sumy 2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou

JUDr. E. Ľ. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia vyčíslili

úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 675,44 € vrátane 19 %

DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

z 28. októbra 2010 a podanie sťažnosti urobené novembri 2010) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,

§ 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keďže úkony boli

vykonané pri spoločnom zastupovaní dvoch sťažovateľov. Základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov

právnej služby za dva spoločne zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu

480,92 €, avšak po jej znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil

na sumu 240,46 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý

úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €). K takto

vypočítanej sume je potrebné pripočítať 19 % DPH, t. j. 51,16 €, pretože advokátka je

platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania

v celkovej sume 321,09 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 2. februára 2011

ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absenciu ústavnoprávneho aspektu) ako

podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011