Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 280/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. P..., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpenej

Advokátskou firmou T., v. o. s., T., konajúcou prostredníctvom spoločníka a advokáta

JUDr. J. T., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 18. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 2. augusta

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2012 doručená sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

2 z 18. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. augusta 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým

rozsudkom okresného súdu uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219

ods. 1 v znení účinnom do 30. júna 1998 (ďalej len

„“), na tomto skutkovom základe: „v dňoch od 27. 06. 1998 do 29. 06. 1998

v presne nezistenú dobu v priestoroch rodinného domu v T. na ulici... patriacemu

poškodenému L. C. z bezprostrednej blízkosti zozadu jedenkrát strelila revolverom...

do oblasti hlavy v mieste záhlavovej kosti poškodeného L. C., čím došlo u poškodeného

k zlomenine spodiny lebečnej, pomliaždeniu mozgu, krvácaniu do mozgu a k zlyhaniu

riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému, mozgu, čo viedlo k jeho

smrti a následne požiadala P. Č... o odstránenie tela poškodeného, ktorý vecou poveril J. K.

a tento spoločne s R. Z. a M. T. v presne nezistený deň v júni 1998 vo večerných hodinách

telo poškodeného naložili do motorového vozidla... a odviezli z rodinného domu, kde bol

usmrtený a uložili ho do ilegálneho hrobu, pričom telo bolo dňa 24. 9. 2010 nájdené

v katastri obce M..., ktoré vykopali osoby poverené J. K., potom obžalovaná E. P. dňa

2. 7. 1998 nahlásila na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne

nezvestnosť poškodeného.“

Okresný súd jej za to uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby

v trvaní 10 rokov so zaradením do 2. nápravnovýchovnej skupiny.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu napadli odvolaním tak prokurátor (vo vzťahu

k neuznaniu viny sťažovateľky aj podľa § 219 ods. 2 v relevantnom čase platného

a účinného ), ako aj sťažovateľka spolu s obhajcom, ktorí žiadali, aby

druhostupňový súd obžalovanú oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 2. augusta 2012 rozhodol tak, že

odvolania prokurátorky a sťažovateľky zamietol. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo

doručené obhajcovi sťažovateľky 3. októbra 2012.

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom oboch označených súdov došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom dôkazom

„nedodržiavania zásad spravodlivého procesu je priebeh celého trestného konania..., ktorý

je dokumentovaný v spise Okresného súdu Trenčín, sp. zn. , vrátane zvukového

záznamu z hlavného pojednávania. Súdy došli k svojim rozhodnutiam na základe dôkazov,

ktoré boli vykonané v neprospech E. P., najmä na základe rozporných tvrdení svedkov, ktorí

sa mali zúčastniť pochovania mŕtvoly poškodeného L. C., za okolností, že títo svedkovia boli

súčasťou kriminálneho zoskupenia, pričom sú všetci trestaní za obzvlášť závažné trestné

činy, najmä vraždy, a vo svojich výpovediach vypovedali navzájom rozporne pokiaľ ide

o čas, kedy malo k odstráneniu tela dôjsť, miesto, odkiaľ bolo telo odnesené, popis tohto

miesta a spôsob pochovania mŕtvoly.

Iba jeden zo svedkov, viackrát trestaný recidivista Z., mal mať vedomosť, že

konkrétne E. P. zavraždila druha, lebo mu to údajne povedala, pričom ide o svedka, ktorý ju

okradol o motorové vozidlo, pričom s ňou do kontaktu prišiel viac rokov po tom, čo sa

skutok stal.

Z pojednávania vyplynulo tiež, že niektorí svedkovia, ktorí proti E. P. vypovedali,

urobili tak po tom, čo im vyšetrovateľ umožnil nahliadnuť do spisu.

Ohliadka domu bola vylúčená z dôkazov, ktoré boli vykonávané na okresnom súde

a takáto ohliadka nebola vykonávaná za prítomnosti advokáta zastupujúceho obžalovanú.“.

Najvážnejším porušením práva na spravodlivý proces je podľa názoru sťažovateľky

„rozhodnutie o vine založené iba na dohadoch na základe znaleckého posudku z odboru

psychológie, kde bol síce vylúčený zištný motív, ale súd z tohto posudku akceptoval úvahy

o tom, že možno išlo o žiarlivosť.

Inými slovami, súdy akceptovali dôkazy svedčiace proti obžalovanej, pričom

neakceptovali jej námietky a žiadosť o možnosť alternatívneho psychologického vyšetrenia,

za okolností, že svedkovia z prostredia, ktorí ju poznali, hovorili inak o jej osobnostných

vlastnostiach, a teda neumožnili obžalovanej a jej obhajobe domáhať sa výsluchov svedkov

v jej prospech, ako aj náležitého kontrolného vyšetrenia psychológom.“.

S ohľadom na skutočnosť, že podľa , platného a účinného v čase

spáchania skutku, „bola hlavným kritériom úvah o ukladaní trestu spoločenská

nebezpečnosť činu“, súdy nepostupovali podľa názoru sťažovateľky spravodlivo, keď sa

náležite nevyrovnali s návrhom obhajoby na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu

trestnej sadzby s ohľadom na dobu od spáchania skutku po vyhlásenie rozsudku, teda 14

rokov, čo bolo pre výšku uloženého trestu určite významné.

Sťažovateľka poukazuje aj na medializáciu celého prípadu v kontexte, keď ako

exmanželka svokra ministra vlády Slovenskej republiky bola vplyvom médií už vopred

spoločnosťou považovaná za vinnú, a teda odsúdená, a preto podľa jej názoru „súdy, ktoré

sú neustále médiami kritizované za nedostatok prísnosti voči údajným zločincom,

rozhodovali pod tlakom uvedenej skutočnosti a nepostupovali podľa zásady, že pochybnosti

treba vykladať v prospech obžalovaného“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. V trestnom konaní proti E. P. bola porušená medzinárodná zmluva, čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, najmä rozhodnutiami Okresného

súdu Trenčín 2 z 8. 5. 2012 (správne má byť 18. 5. 2012, pozn.) a Krajského súdu

v Trenčíne z 2. 8. 2012 tým, že proti menovanej nebol vedený spravodlivý

proces.

2. E. P. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume určenej

súdom, ktorú je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť Advokátskej firme T... do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

V prípade, že Ústavný súd SR rozhodne nálezom, že boli porušené základné práva

sťažovateľky ako je vyššie uvedené, navrhujem, aby Ústavný súd SR zrušil rozhodnutia

napadnuté sťažnosťou, ako aj rozhodnutia na uvedené rozhodnutia nadväzujúce a prikázal

Okresnému súdu v Trenčíne vo veci znova konať a rozhodnúť.“

Keďže z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného

súdu bol vydaný 18. mája 2012, a nie 8. mája 2012, ako sťažovateľka mylne uvádza v petite

sťažnosti (ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 viazaný), ústavný súd považoval túto

nesprávnosť za chybu v písaní a ustálil petit sťažnosti tak, ako to je uvedené.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu podala 16. mája

2013 na okresnom súde dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a k) Trestného

poriadku proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. augusta 2012.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2012

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho

označeného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. mája 2012, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol

v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. augusta 2012

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 2. augusta 2012.

Aj pre posúdenie sťažnosti v tejto časti považuje ústavný súd za kľúčový princíp

subsidiarity podľa .

Tento princíp okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení

o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie (najmä nevysporiadaním sa s návrhom

obhajoby na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby

„s ohľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku po vyhlásenie rozsudku, teda 14

rokov, čo bolo pre výšku uloženého trestu určite významné“), ktorého bezprostredným

dôsledkom je jej právoplatné odsúdenie pre trestný čin vraždy § 219 ods. 1 Trestného

zákona účinného do 20. júna 1998 na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, na výkon

ktorého bola zaradená do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka po podaní sťažnosti ústavnému

súdu podala 16. mája 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 18. mája

2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. augusta 2012

na okresnom súde dovolanie, o ktorom do predbežného prerokovania jej sťažnosti ešte

nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľka podaním dovolania z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a k) Trestného

poriadku, ako aj sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“)] ako dovolací súd a ústavný súd, čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne udržateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m.

).

Aj keď námietky sťažovateľky formulované v tejto sťažnosti nie sú totožné s tými,

ktoré uplatnila v podanom dovolaní, v prípade jej úspechu v dovolacom konaní, teda

v prípade zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu, by došlo aj ku korekcii

sťažovateľkou vytýkaných nedostatkov konania premietnutých do v sťažnosti namietaného

porušenia jej označeného práva zaručeného dohovorom.

O ochrane označeného práva, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, bude

vzhľadom na podané dovolanie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2012) rozhodovať

najvyšší (dovolací) súd. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje

situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba

v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor, podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť

považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. ,

, , , , ), keďže

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu

(porovnaj napr. , ).

Lehota na podanie sťažnosti podľa sa považuje v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (k tomu

porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54)

s výnimkou prípadov, keď by to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho v petite

sťažnosti označeného práva napadnutým uznesením krajského súdu, a zároveň proti tomu

istému rozhodnutiu smerujú aj jej ďalšie námietky uplatnené v ňou podanom dovolaní,

pričom ako sťažnosť podľa , tak aj dovolanie podľa Trestného

poriadku smerujú k rovnakému cieľu, a to k zrušeniu napadnutého uznesenia krajského

súdu, a keďže v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené,

ústavný súd sa sťažnosťou v tejto časti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio

temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

na ochranu ústavnosti v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013