Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 249/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti L. P., R., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-350 z 26. novembra 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

Základné právo L. P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8

CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2011 doručená sťažnosť L. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8

CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Ide v poradí o druhý rozsudok tohto súdu po tom, čo pôvodný -

bol nálezom Ústavného súdu SR, zrušený po konštatovaní porušenia

základného práva, namietaného i touto sťažnosťou.

Vzhľadom na skutočnosti, že dôvodom výnimočného zásahu ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v predchádzajúcom náleze bola neakceptovateľná,

arbitrárna aplikácia a interpretácia príslušných ustanovení hmotného práva, možno sa

v sťažnosti obmedziť na spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal so závermi

a argumentáciou z nálezu z 12. mája 2010. To umožňuje súčasne vyhnúť sa vate síce

správnych, ale v okolnostiach prípadu neefektívnych rozborov, vysvetľujúcich dôvody

zákazu retroaktivity právnych noriem ako aj všeobecných východísk pre určenie podmienok

priznania príspevku a v kladnom prípade jeho výšky. Nemajú podľa mojej mienky priamy

vzťah k rozhodujúcej otázke.

Skutkový stav, ako je známy z doterajšieho konania je v podstate jednoduchý: bývalá

manželka podala na súd žalobu o priznanie príspevku na rozvedenú manželku. Podľa jej

názoru (ktorý napokon súd akceptoval) ju k tomu oprávňovali subjektívne aj objektívne

pomery účastníkov. Žalobu podala 25 rokov po právoplatnosti rozsudku o rozvode ich

manželstva. Prvoradou otázkou bolo určenie právnej normy, o ktorý mohla svoj nárok

oprieť, keďže žaloba bola podaná za účinnosti o rodine (dňa 20. 2.

2004), konanie bolo už na prvom stupni skončené za účinnosti

Prechodné ustanovenia pre tieto prípady znejú: „Právne vzťahy, ktoré vznikli pred

1. aprílom 2005 sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych

vzťahov, ako aj práva z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“

( ) a „Konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto

zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona“

(§118 citovaného zákona).

Krajský súd uviedol správne, že právo na výživné je hmotnoprávnym nárokom.

Neuvedomil si však, že je hmotnoprávnym predpisom, v dôsledku čoho

je časťou hmotnoprávnej normy (a nie procesnej) záver § 118 „... sa dokončia podľa tohto

zákona“. Môže to teda znamenať jediné: dokončenie pri aplikácii príslušných ustanovení

tohto , ktorý limity uvádza.

Aj keď to neuviedol výslovne, ústavný súd zreteľne (pre mňa) pred rozhodnutím

pristúpil metódou doslovného výkladu k výkladu pojmov: právne vzťahy, vznik právnych

vzťahov, posudzovanie podľa doterajších prepisov a už uvedený pojem dokončia podľa

tohto zákona. A to všetko na pozadí rozlišovania deklaratórneho a konštitutívneho významu

a povahy rozhodnutí. Takto potom skonštatoval, že povinnosť prispievať na výživu

rozvedeného manžela možno založiť iba konštitutívnym rozsudkom, pretože právny vzťah

medzi manželmi (vzájomná vyživovacia povinnosť) zanikol rozvodom. Ak výnimočne trval

tento (i keď zmenený) právny vzťah i po rozvode, bol limitovaný piatimi rokmi. Iba ak bol

nárok v tejto lehote priznaný, bolo možné limit za stanovených podmienok prekročiť. Takto

znie tento zákon v prechodnom ustanovení. Keďže v prechádzajúcom zákone, resp. za jeho

účinnosti k vzniku právneho vzťahu nedošlo, nebolo možné aplikovať ho. Ak v okolnostiach

prípadu päť rokov od právoplatnosti rozvodového rozsudku k 1. aprílu 2005 uplynulo

a uplynulo aj ku dňu podania žaloby, treba ju zamietnuť.

Sťažovateľ nepatrí k osobám, ktoré bezpracné získavajú veľké majetky. Položenie

bývalej manželky za dobré nepovažuje, ale nezavinil ho. Nesúhlasí však s tým, že má

suplovať pomoc zo „celospoločenských“ prostriedkov, ktoré sú v iných prípadoch bez

akýchkoľvek zásluh veľkoryso poskytované. Spor mu spôsobil dlhotrvajúci stres, pričom

frustrujúcej situácii bolo možné predísť, keby sa súdy dokázali včas zorientovať v právnej

situácii. V dôsledku toho „platil“ dvoch advokátov - svojho a žalobkyne. Od 1. 1. 2009 do

podania tejto sťažnosti uhradil 1.500,- Eur. Kým sa vec v prípade úspechu sťažnosti po

zrušení rozsudku definitívne ukončí, prejde minimálne 6 mesiacov, čo je ďalších 600,- Eur.

Vzdor tomu, že výživné tohto druhu možno žiadať späť (§ 78 ZR), platí pri jeho

vymožiteľnosti to isté, čo sa zistilo pri pomeroch žalobkyne v konaní: nevymožiteľné.

Primerané finančné zadosťučinenie majetkové ujmy nereparuje. Nemôže ale objektívne

sťažovateľ trpieť za flagrantné chyby „štátu“. Z uvedeného dôvodu požaduje z titulu

primeraného zadosťučinenia 10.000,- Eur.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1) Krajský súd Košice porušil v konaní, vedenom o veci sťažovateľa pod sp. zn.

a rozsudkom v tejto veci, vydanom dňa 26. novembra 2010 jeho základné

práva, chránené ) SR a ) Dohovoru.

2) Uvedený rozsudok sa zrušuje.

3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi z titulu finančného zadosťučinenia

10.000,- Eur.

4) Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

Ústavnému súdu bolo 8. marca 2011 doručené podanie S. P., K., bývalej manželky

sťažovateľa, označené ako „žiadosť“, v ktorom uvádza:

„Rozsudkom Okresného súdu Košice II. č. k. -272 z 13. 03. 2009

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -311 z 05. 11. 2009

a č. k. -350 z 10. 01. 2011 bol môj bývalý manžel (odporca) zaviazaný

prispievať na moju výživu a nahradiť mi trovy konania.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku som sa na Ústavnom súde SR telefonicky

informovala, či odporca L. P. opätovne podal sťažnosť voči rozhodnutiu krajského súdu.

Bolo mi potvrdené, že dňa 23. 02. 2011 bola prijatá sťažnosť pod značkou .

Keďže výsledok konania na Ústavnom súde SR sa môže zásadným spôsobom dotknúť

mojich práv a zasiahnuť do právnej istoty, ktorá pre mňa vyplýva z právoplatného

a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. -272 z 13. 03. 2009

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -311 z 05. 11. 2009

a č. k. -350 z 10. 01. 2011 žiadam, aby Ste mi doručili odporcovu sťažnosť

s možnosťou vyjadriť sa k nej, ako aj všetky rozhodnutia, ktoré boli, resp. budú Ústavným

súdom SR v danej veci vydané.“

Súčasne so žiadosťou S. P. bolo ústavnému súdu doručené aj podanie označené ako

„Moja sťažnosť voči sťažnosti bývalého manžela podanej dňa 23. 02. 2011“, v ktorom

menovaná okrem iného uvádza:

«Dňa 02. 03. 2011 som sa dozvedela, že môj bývalý manžel podal k Vám na ústavný

súd ďalšiu sťažnosť na rozhodnutie krajského súdu. Je to už druhá sťažnosť o ktorej viem,

že mi nebude doručená kópia, aby som sa mohla brániť, ako pri predchádzajúcej mi to

nebolo umožnené, čo by som aj ja mohla pokladať za porušenie mojich práv.

Som matka dcéry S., ktorá je ŤZP. Sama sa o ňu starám od 4. rokov, odkedy sme

rozvedení. Bývalý manžel sa o ňu nikdy nestaral, len prispieval výživným, ktoré mu bolo

určené 16,50 € a potom 23,- €, žiadnu inú povinnosť voči dcére neriešil. Celé roky, pokiaľ

chodila do školy, som pracovala a ničím som ho nezaťažovala. Trápila som sa sama,

pretože nemám už roky rodičov, ktorý by mi pomohli morálne či finančne. Keď v podniku

prepúšťali, postihlo to aj mňa, a tak som bola nútená riešiť situáciu podľa daných možností

a možných zákonov. Dcéra skončila možnosť dochádzky do školy, čím bývalý manžel prestal

platiť výživné. Moje možnosti boli minimálne. Poberám opatrovací príspevok 174,- €, som

v hmotnej núdzi, a tak som sa rozhodla využiť možnosť zákona, ktorý umožňuje bývalej

manželke požiadať bývalého manžela o výživné v prípade, že jej bolo zverené do opatery

ŤZP dieťa. Bývalý manžel má na to všetky možnosti a prostriedky, nemá žiadnu vyživovaciu

povinnosť, a tak som návrh v roku 2004 podala. ...

Okresným a krajským súdom bolo štyrikrát dokázané, že tým milionárom je, že nie je

chudák, ktorému boli porušené ľudské práva, a že suma 100,- € je minimálna, ktorá mu

bola priznaná. Okresný a krajský súd rozhodol podľa platných zákonov a spravodlivo. ...

Vážený súd, mám štyri právoplatné rozhodnutia, v ktorých súd rozhodol a zaviazal

bývalého manžela, L. P., platiť sumou 100,- €.

Prosím ústavný súd o posúdenie mojej sťažnosti, ktorou som chcela poukázať na

neakceptovanie zákonov zo strany bývalého manžela, a tiež na porušovanie ľudských práv,

„ktoré on tak zdôrazňuje“, ale nie jeho, ale mojich ľudských práv a mojej dcéry celých

8 rokov, kedy nebol schopný prijať zodpovednosť, ktorá mu bola súdnou cestou nariadená -

skutočnosť, že máme spoločnú ŤZP dcéru.

Žiadam Vás o posúdenie mojej sťažnosti voči sťažnosti bývalého manžela

a potvrdenie rozhodnutia krajského súdu podľa platného zákona. Verím, že spravodlivosť

existuje, a že štyri vynesené rozsudky sú právoplatné, a že krajský súd rozhodol v súlade

platných zákonov SR.»

Podania S. P. nemajú atribúty sťažnosti podľa . Ústavný súd ich

vyhodnotil ako podania, ktorými S. P. uplatnila požiadavku ako účastníčka konania v danej

veci pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k posudzovanej sťažnosti sťažovateľa, o ktorej

koná ústavný súd.

Právny zástupca sťažovateľa podaním z 9. marca 2011 doručeným ústavnému súdu

14. marca 2011 vzniesol podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu, členom IV. senátu, a to proti

sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej a proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi vo veci

sťažnosti sťažovateľa. Argumentoval pritom ich predpojatosťou pre ich vzťah voči jeho

osobe a námietky vznesené proti nim považoval za trvalé.

O námietkach predpojatosti rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k.

-10 z 27. apríla 2011 tak, že sudcovia Ľudmila Gajdošíková a Ladislav

Orosz nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn.

, a preto IV. senát rozhodoval vo veci sťažovateľa v zložení určenom

príslušným rozvrhom práce ústavného súdu.

Po rozhodnutí o námietkach predpojatosti dvoch členov senátu 27. apríla 2011

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, a pretože nezistil dôvody na jej

odmietnutie, uznesením č. k. -13 z 9. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 25. júla 2011 vyzval

predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom doručeným ústavnému súdu

10. októbra 2011 takto:

«Sťažnosť sťažovateľa sa týka veci vedenej na Okresnom súde Košice pod sp. zn.

.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19. februára 2009, č. k.

272, bola odporcovi (t. č. sťažovateľovi) uložená povinnosť prispievať na (primeranú)

výživu navrhovateľky 3 000,- Sk (99,58 €) mesačne za obdobie od 20. februára 2004 do

31. decembra 2008 a sumou 100,- € mesačne od 1. januára 2009 do budúcna vždy do

20. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 20. februára 2004 do 31. decembra

2008 v sume 174 964,- Sk, t. j. 5 807,74 € a za obdobie od 1. januára 2009 do 28. februára

2009 v sume 200,- €, t. j. spolu 6 007,74 € zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke do 90

dní od právoplatnosti rozsudku.

Zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie o určenie

výživného v sume 72,- € na účet okresného súdu a nahradiť navrhovateľke trovy konania

v sume 1 148,13 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne

navrhovateľky (JUDr. J. F. - poznámka spracovateľa).

Na odvolanie navrhovateľky a odporcu, Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa

30. septembra 2009, č. k. -311 potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti

odporcu prispievať na výživu navrhovateľky, o dlžnom výživnom, o spôsobe jeho zaplatenia

a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok. Zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov

konania.

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. mája 2010, č. k.

-27 bolo vyslovené, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa

30. septembra 1009, č. k. -311 bolo porušené základné právo odporcu na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. septembra 2009, č. k.

-311 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Košiciach

uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi (L. P.) trovy konania v sume 254,88 € do dvoch

mesiacov od doručenia nálezu, na účet JUDr. G. Č. (právnej zástupkyne sťažovateľa).

Po predložení spisu odvolaciemu súdu dňa 20. júla 2010 a oboznámení sa s nálezom

Ústavného súdu, bol Krajským súdom v Košiciach dňa 26. novembra 2010 vyhlásený

rozsudok. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. novembra 2010, č. k.

-350 bol potvrdený rozsudok (Okresného súdu Košice II zo dňa 19. februára

2009, č. k. -272) vo výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu

navrhovateľky, o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho zaplatenia, o povinnosti odporcu

zaplatiť súdny poplatok. Zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že

odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 1 506,54 € do

troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.

Vyššie uvedené rozhodnutia sú právoplatné (a vykonateľné) a tak nám neprislúcha

posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vyčíta odvolaciemu súdu, že

nerešpektoval právny názor, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v náleze

č. .

Krajský súd v Košiciach v dôvodoch rozsudku zo dňa 26. novembra 2010, sp. zn.

sa podrobne vyporiadal s výčitkami Ústavného súdu Slovenskej republiky

uvedenými v Náleze zo dňa 12. mája 2010, a to ohľadom otázok aplikácie relevantnej

právnej úpravy, ktorú pri rozhodovaní použil, ako aj s druhým okruhom otázok, že

o príspevku na výživu rozvedeného manžela rozhodol „až“ po 25 rokoch od rozvodu

manželstva s navrhovateľkou.

V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd poskytol (nielen gramatický) výklad

prechodného ustanovenia o rodine, ale aj podrobný výklad

nepravej retroaktivity relevantnej právnej úpravy.

Právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní podrobne

a presvedčivo zdôvodnil. Odvolací súd vychádzal aj z Slovenskej

republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, princípu ochrany dôvery občanov v právo a zákazu pravej

retroaktivity.

Dovolíme si vysloviť názor, že odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 26. 11. 2010, č. k. -350 nie je arbitrárne.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.

Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o predmetnej

ústavnej sťažnosti.»

K vyjadreniu predsedu krajského súdu právny zástupca sťažovateľa v podaní

doručenom ústavnému súdu 13. decembra 2011 oznámil, že „Možnosť odpovedať naň

nevyužívam, pretože neobsahuje argumenty, ktoré by už neboli predmetom polemiky.

Pokiaľ ide o prejednanie veci, súhlasím s tým, aby sa od ústneho pojednávania

upustilo.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd S. P. na základe jej žiadosti vyjadriť sa k sťažnosti sťažovateľa prípisom

z 25. júla 2011 zaslal sťažnosť sťažovateľa a aj uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie. S.

P. vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2011 uviedla svoje

argumenty, na základe ktorých žiadala, aby ústavný súd sťažovateľovi nevyhovel, potvrdil

rozhodnutie krajského súdu a nepriznal mu ním požadované „odškodné“.

Pred rozhodnutím vo veci samej sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz

listom z 25. apríla 2013 v zmysle oznámil predsedníčke

ústavného súdu, že jeho externá poradkyňa JUDr. J. F. je právnou zástupkyňou

navrhovateľky v konaní pred všeobecným súdom, proti ktorému ústavná sťažnosť

sťažovateľa smeruje. Z objektívneho hľadiska by preto mohli vzniknúť pochybnosti o jeho

nezaujatosti, ale zo subjektívneho hľadiska sa necíti byť predpojatý a je pripravený

rozhodnúť o sťažnosti objektívne a nestranne. Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k.

-5 z 29. mája 2013 rozhodol, že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav

Orosz nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej pod sp. zn.

.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru poukazuje na to, že formuláciou uvedenou

v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu

ochranu podľa na jednej strane s konceptom súdnej ochrany podľa

ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd ďalej uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred

odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník

konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom

konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže

existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto

právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom

konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah

odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4

).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (m. m. , )

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

zdôrazňuje požiadavku objektivity takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená

možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú

vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie

(, , obdobne aj , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s právnymi predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-350 z 26. novembra 2010.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd posúdil:

1. ako sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal so závermi ústavného súdu

uvedenými v náleze č. k. -27 z 12. mája 2010;

2. či v napadnutom rozsudku správne aplikoval relevantné právne predpisy

vzťahujúce sa na postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku.

Ústavný súd nálezom č. k. -27 z 12. mája 2010 rozhodol o porušení

základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -311 z 30. septembra 2009 (ďalej

aj „označený rozsudok“) v tej istej veci  o návrhu na príspevok na výživu jeho rozvedenej

manželky (S. P.), lenže v inom odvolacom konaní, z dôvodu, že

- krajský súd sa riadne nevysporiadal s otázkou správnej aplikácie relevantnej

právnej úpravy [počas konania o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej

manželky v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k zrušeniu

o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej aj „starý zákon o rodine“) a k prijatiu zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „nový zákon o rodine“)],

- označený rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu, je v kolízii s ústavným princípom právnej istoty a princípom spravodlivosti, a preto ho

nemožno považovať za ústavne konformný v zmysle ,

a preto označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -272 z 19. februára 2009 vo výroku

o povinnosti sťažovateľa prispievať na výživu S. P., o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho

zaplatenia, o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok, pričom svoj potvrdzujúci

rozsudok odôvodnil takto:

«Na základe Nálezu Ústavného súdu odvolací súd opäť preskúmal napadnutý

rozsudok aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa bez nariadenia

pojednávania podľa v spojení s a rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil okrem výroku o trovách konania, ktorý zmenil podľa

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ). ...

Odvolací súd rozsudok podľa ako vecne správne potvrdil,

pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o určení povinnosti odporcu prispievať na

primeranú výživu navrhovateľky, správne vyčíslil dlžné výživné a určil spôsob jeho

zaplatenia a zákonne rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh.

Ako už bolo konštatované, v priebehu prvostupňového konania došlo k zmene

relevantnej hmotnoprávnej úpravy - zákona o rodine, keďže o rodine

v znení neskorších predpisov stratil platnosť 1. apríla 2005, keď nadobudol účinnosť čl. I

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho

bolo potrebné predbežne vyriešiť otázku, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa budú

v predmetnej veci aplikovať. Pretože súd prvého stupňa o príspevku na rozvedenú

manželku, o ktorý navrhovateľka požiadala 20. 2. 2004, nerozhodol do 1. apríla 2005,

prichádzala do úvahy aplikácia , pretože z prechodného

ustanovenia vyplýva, že konania vo veciach výživného podľa

tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa

tohto zákona.

Podľa rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám

sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa

svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa odseku 2 tohto zákonného

ustanovenia, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh

niektorého z nich súd a prihliadne pritom vždy aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov

medzi manželmi. Podľa odseku 3 tohto zákonného ustanovenia možno príspevok na výživu

rozvedeného manžela priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia o rozvode, pričom súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený

manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť

ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod

manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným

stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci

sústavnú opateru.

Z porovnania citovanej platnej úpravy a predchádzajúcej úpravy tohto inštitútu

v v znení neskorších noviel, podľa ktorého mohol rozvedený

manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval

na primeranú výživu podľa svojich schopností a možností, pričom ak sa bývalí manželia

nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na návrh niektorého z nich vyplýva, že

rozdiely spočívajú v zavedení maximálnej dĺžky doby, po ktorú možno priznať príspevok na

výživu rozvedeného manžela, do textu zákona sa dostalo hľadisko rozvratu vzťahov medzi

manželmi a medzi všeobecné kritériá rozsahu vyživovacej povinnosti boli zaradené

majetkové pomery povinného, resp. neprimerané majetkové riziká, ktoré na seba berie.

Z gramatického výkladu prechodného ustanovenia

Z. z., ktoré vo veciach výživného, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005,

uprednostňuje aplikáciu novej právnej úpravy, t. j. v predmetnom prípade ustanovenia § 72

, možno vyvodiť, že navrhovateľke by nebolo možné priznať

príspevok na výživu od bývalého manžela len v dôsledku prijatia novej právnej úpravy

stanovujúcej pre poskytnutie príspevku časový limit 5 rokov po právoplatnosti rozhodnutia

o rozvode a skutočnosti, že súd o jej návrhu nerozhodol v lehote do 1. 4. 2005, napriek

tomu, že v čase podania návrhu, počas účinnosti v znení

neskorších noviel, ktorý povinnosť platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela časovo

neobmedzoval, spĺňala všetky podmienky pre jeho priznanie. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že k základným princípom právneho štátu (z ktorého sa vyvodzuje princíp

zákazu retroaktivity, ktorý inak vymedzený nie je) patrí princíp ochrany dôvery občanov

v právo (kto konal v dôvere v určitý zákon, nemal by byť vo svojej dôvere sklamaný).

Základom princípu zákazu spätnej účinnosti právnych noriem je práve požiadavka

právnej istoty. Subjekt konajúci podľa platného právneho predpisu nemôže vedieť, aké

následky jeho konanie vyvolá podľa budúceho retroaktívneho predpisu, čo by spôsobovalo

právnu neistotu. Tento princíp zákazu retroaktivity slúži na ochranu občianskej slobody,

právneho konania a jeho účinkov, právnych skutočností, resp. vzťahov vrátane

nadobudnutých práv. Teória rozoznáva pravú retroaktivitu a nepravú retroaktivitu. Pravá

retroaktivita neuznáva práva a povinnosti založené právnymi vzťahmi podľa lex prior.

Nepravá retroaktivita tieto práva a povinnosti uznáva, vytvára im nový právny režim

v zmysle úpravy lex posterior. Nepravá retroaktivita teda v podstate spätnou účinnosťou nie

je. Zákaz retroaktivity sa vzťahuje na pravú retroaktivitu a spočíva v tom, že podľa súčasnej

právnej normy nemožno posúdiť právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než príslušná

právna norma nadobudla účinnosť. Právny predpis nemôže ustanoviť, že nadobudne

účinnosť skôr, než príslušná právna norma, t. j. že bol účinný v čase, keď neexistoval, nebol

súčasťou právneho poriadku, a teda nemôže zmeniť právne následky, ktoré nastali pred

dňom jeho účinnosti. Retroaktivita zavedená právnou normou, ktorá by rušila, pripadne

zhoršovala nadobudnutie práva, je teda z hľadiska zachovania právnej istoty občanov

neprípustná. Zákaz retroaktivity môže byť kategorický, t. j. zákaz akejkoľvek retroaktivity,

alebo zákaz retroaktivity spôsobujúcej zhoršenie stavu subjektu práva, t. j. nevylučuje sa, že

zákon môže spätne zlepšiť situáciu dotknutej osoby, ktorý platí a uplatňuje sa aj v našom

právnom poriadku (trestné právo).

Odvolací súd, vychádzajúc z , práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, princípu ochrany dôvery občanov v právo a zákazu pravej retroaktivity

spôsobujúcej zhoršenie právneho postavenia subjektu, vykladal prechodné ustanovenie

, konkrétne slovo „dokončia“ tak, že nárok

navrhovateľky na určenie príspevku na výživu, konkrétne podmienky jeho vzniku a následky

s tým spojené, zakladajúce právo navrhovateľky, aby súd rozhodol o povinnosti odporcu

prispievať jej na primeranú výživu, posudzoval podľa normy účinnej v čase podania

návrhu, t. j. podľa v znení neskorších noviel a

odo dňa účinnosti nového posudzoval podľa jeho ustanovenia

následky, ktoré po nej vznikli a mali vplyv na obsah a ďalšie trvanie nároku navrhovateľky.

V opačnom prípade by aplikácia novej právnej úpravy, t. j. § 72 zák. o rodine na celý

skutkový stav od podania návrhu, spôsobila nežiaducu, pravú retroaktivitu z hľadiska

oprávneného subjektu, t. j. navrhovateľky a oslabila by jej právne postavenie, pretože by

nezachovala následky, ktoré by inak nastali, resp. rušila by práva navrhovateľky, ktoré by

inak vznikli, ak by súd rozhodol o jej návrhu do 1. apríla 2005, pred dňom účinnosti novej

právnej úpravy a znamenala by, že by bol účinný už v deň

podania návrhu, keď fakticky, ani právne neexistoval a nebol súčasťou právneho poriadku.

Pokiaľ ide o vecnoprávnu povahu preskúmanej veci, odvolací súd poukazuje na to, že

príspevok na výživu rozvedeného manžela možno podľa oboch relevantných úprav priznať

len vtedy, ak bolo manželstvo účastníkov právoplatne rozvedené, jeden z rozvedených

manželov nie je schopný sám sa živiť, schopnosti, možnosti a podľa § 72 ods. 1 Zák.

o rodine č. aj majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok

priznať a jeho priznanie musí byť v súlade s dobrými mravmi, podľa novej právnej úpravy

uvedenej v § 72 ods. 2 sa obligatórne prihliada na príčiny rozvratu.

Pokiaľ Ústavný súd nad rámec odôvodnenia nálezu prezentoval názor, že v prípade

absencie dôkazu o tom, či navrhovateľka pred podaním návrhu požiadala bývalého manžela

o príspevok, resp. či sa s bývalým manželom pokúsila o dohodu na poskytovaní príspevku,

ide o predčasne podaný návrh na súd, ktorý treba zamietnuť, odvolací súd poukazuje na

vyjadrenie navrhovateľky z 13. 9. 2004 na č. l. 23, z ktorého nepochybne vyplýva, že pozná

vyjadrenie odporcu na jej požiadavku o určení príspevku na jej výživu, pretože sa pred

podaním návrhu pokúsila o dohodu, ktorú kategoricky odmietol. Podľa názoru odvolacieho

súdu, ktorý si osvojil počas dlhoročnej súdnej praxe, je slovné spojenie „ak sa nedohodnú“

uvedené v obidvoch relevantných úpravách, zákonným vyjadrením vzájomného vzťahu,

resp. postavenia dohody a súdneho rozhodnutia o určení rozsahu príspevku, ktorého účelom

je zvýrazniť možnosť uzavretia dohody o rozsahu príspevku, ktorá bývalých manželov nenúti

spravovať sa podmienkami uvedenými v zákone o rodine, ktorými sa riadi pri rozhodovaní

súd a v prípade, ak dohoda existuje a je na základe nej riadne plnené, priznať jej prednosť

pred súdnym rozhodnutím, a nie je jednou zo zákonných hmotnoprávnych podmienok

priznania príspevku. Povinnosť platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela sa v zmysle

oboch relevantných úprav môže teda zakladať buď na dohode bývalých manželov alebo na

súdnom rozhodnutí. Pre dohodu o platení príspevku zákon nepredpisuje osobitné náležitosti

ani formu, takže môže byť uzavretá aj neformálne, teda aj konkludentne, a to tým spôsobom,

že jeden z rozvedených manželov príspevok platí a druhý jeho platby prijíma. Vzhľadom na

rôzne možnosti foriem uzavretia dohody o príspevku, odvolací súd poukazuje na to, že

preukazovanie jej uzavretia, resp. pokusu o ňu, v zmysle výkladu slovného spojenia „ak sa

nedohodnú“ ústavným súdom, by bolo často spojené s dôkaznou núdzou a viedlo by

k zamietaniu aj dôvodne podaných návrhov. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že

dokazovanie týmto smerom by bolo nadbytočné, pretože už samotné podanie návrhu na

príspevok predpokladá existenciu určitého sporu medzi bývalými manželmi, ktorý

deduktívne vylučuje existenciu predchádzajúcej dohody bývalých manželov a rovnako

možno na existenciu, resp. neexistenciu predchádzajúcej dohody usudzovať z procesného

správania sa bývalého manžela v konaní o určenie príspevku, ktoré je deklarovaním jeho

postoja k návrhu.

Pokiaľ ide o splnenie vyššie špecifikovaných podmienok pre priznanie príspevku

podľa v znení neskorších noviel, bolo nepochybne

zistené, že účastníci konania boli právoplatne rozvedení rozsudkom Mestského súdu

v Košiciach z 11. 12. 1984 č. k. -31, že navrhovateľka dostatočným spôsobom

preukázala, že jediným zdrojom jej príjmu je opatrovateľský príspevok, z čoho je zrejmá aj

jej schopnosť uspokojiť svoje odôvodnené potreby. Navrhovateľka taktiež dostatočne

preukázala, že jej dcéra, vzhľadom na jej ťažké zdravotné postihnutie, vyžaduje celodennú

starostlivosť a opateru, s čím nie je v rozpore skutočnosť, že dcére bol poskytnutý príspevok

na kúpu motorového vozidla v r. 1999 v čase, kedy navštevovala školu. Súdna prax v tejto

súvislosti ustálila, že neschopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť nie je daná len jeho

zdravotným stavom a neschopnosťou pracovať, ale môže spočívať aj v inej objektívnej

okolnosti akou je aj starostlivosť o invalidné dieťa alebo dieťa vyžadujúce neustálu

starostlivosť (R 3/1976), preto sú bez právneho významu odvolacie námietky odporcu, že

nebolo dostatočne preukázané, či invalidná dcéra navrhovateľky vyžaduje celodennú

starostlivosť, ktorá by jej bránila zaradiť sa do pracovného procesu a sama sa živiť.

Pokiaľ odporca namietal, že nie je možné presúvať na neho ekonomickú

zodpovednosť za bývalú manželku 25 rokov po rozvode ich manželstva, odvolací súd

opätovne, na základe vyššie špecifikovaného výkladu prechodného ustanovenia § 118 zák.

o rodine č. uvádza, že zákonný nárok navrhovateľky na príspevok na výživu od

bývalého manžela, jeho vznik, následky s tým spojené a jeho trvanie do 1. apríla 2005

posudzoval podľa v znení neskorších noviel, ktorý pre

jeho poskytovanie po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva nestanovoval časový

limit. Nová právna úprava síce obmedzuje maximálnu dĺžku doby, po ktorú možno

príspevok priznať, jej zavedenie však nenarušilo kontinuitu nároku navrhovateľky na

príspevok a povinnosti odporcu prispievať na jej výživu po účinnosti nového zákona o

rodine so zreteľom na znenie druhej vety § 72 ods. 3, ktoré umožňuje súdom výnimočne

predĺžiť 5 ročnú dobu poskytovania príspevku v prípadoch, ak rozvedený manžel, ktorému

súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí

tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva

zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom. V

preskúmanom prípade je nepochybné, že navrhovateľka od účinnosti nového zákona o

rodine síce nespĺňa podmienky pre priznanie príspevku podľa prvej vety § 72 ods. 3, ale

spĺňa všetky predpoklady na predĺženie doby poskytovania príspevku plynúcej od 20. 2.

2004, odkedy súd zaviazal odporcu prispievať na jej výživu do nadobudnutia účinnosti

nového zákona o rodine, pretože navrhovateľka ani po uplynutí tejto doby nenadobudla

schopnosť sama sa živiť v dôsledku jej celodennej starostlivosti o invalidnú, ťažko

zdravotne postihnutú dcéru, ktorá jej bola v konaní o rozvod zverená do osobnej

starostlivosti. Znenie druhej vety § 72 ods. 3 zák. o rodine sa síce vzťahuje na výnimočné

predĺženie presne špecifikovanej 5 ročnej doby poskytovania príspevku, ktorú však podľa

názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať zužujúco a doslovne, ale v súlade s účelom

zavedenia tejto výnimky, ktorým bolo zabezpečiť primeranú výživu tomu z rozvedených

manželov, ktorý z objektívnych dôvodov nie je schopný sám sa živiť ani po uplynutí

zákonom stanovenej doby. Vychádzajúc z uvedeného výkladu, jedným zo základov pre

aplikáciu výnimky uvedenej v druhej vete § 72 ods. 3 Zák. o rodine v preskúmanej veci bolo

síce uplynutie zákonom stanovenej doby, nie však 5 ročnej, ale doby, ktorá začala plynúť

dňom, ktorým bola odporcovi súdom uložená povinnosť prispievať na primeranú výživu

navrhovateľky a uplynula nadobudnutím účinnosti nového zákona o rodine. Z uvedeného

dôvodu je námietka odporcu týkajúca sa času, ktorý uplynul od rozvodu manželstva s

navrhovateľkou, neopodstatnená.

Pokiaľ ide o posúdenie aplikácie relevantnej právnej úpravy vzhľadom na prijatie

nového zákona o rodine v priebehu konania, pre určenie rozsahu príspevku platia do

1. apríla 2005 hľadiská uvedené v ust. v znení

neskorších noviel a v ust. § 96 ods. 1 zák. o rod. (spoločné pre všetky druhy vyživovacích

povinností) a od 1. apríla 2005 hľadiská uvedené v ,

a v § 75 toho istého zákona (spoločné pre všetky druhy vyživovacích povinností).

Príspevok na výživu rozvedeného manžela je samostatným nárokom a jeho

samostatnosť znamená aj to, že podmienky jeho vzniku a trvania, ako aj jeho rozsah, sa líšia

od podmienok určenia výživného medzi manželmi. Základné hľadisko určujúce rozsah

príspevku zákon vymedzuje pojmom „primeraná výživa“, ktorý je modifikáciou toho, že je

určené k úhrade odôvodnených životných potrieb daných vekom, zdravotným stavom,

spôsobom života oprávnenej osoby a pod. (R 45/85). Rovnako podstatnou podmienkou pre

určenie rozsahu príspevku sú schopnosti a možnosti povinného (§ 92 ods. 1, § 96 ods. 1 zák.

o rod. č. v znení neskorších noviel) a podľa

Z. z. aj jeho majetkové pomery. Napriek tomu, že kritériá pre určovanie rozsahu vyživovacej

povinnosti boli o majetkové pomery povinného rozšírené až prijatím nového zákona

o rodine, z citácií uverejnených súdnych rozhodnutí a dostupnej literatúry vyplýva, že boli

zohľadňované už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy v rámci úvahy, do akej miery

povinnému uľahčujú plnenie jeho vyživovacej povinnosti. Pri riešení otázky aplikácie

relevantnej právnej normy na určenie rozsahu príspevku je teda potrebné vziať do úvahy

vyššie zdôraznenú skutočnosť, že schopnosti a možnosti povinného boli súdmi vo väčšine

prípadov vykladané extenzívne tak, že sa v rámci nich prihliadalo aj na jeho majetkové

pomery, takže ust. § 75 nového zákona o rodine (a aj jeho prechodné ustanovenie § 118 zák.

o rod.) bolo vlastne reakciou na vývoj právnej praxe. Rovnaká zmena sa dotkla aj princípu

tzv. potencionálnych príjmov povinného, ktorý za účelom ochrany oprávneného vychádza

z domnienky, že pri hodnotení schopností a možností povinného nie je rozhodujúce, aké

príjmy a majetkové výhody povinný reálne dosahuje, ale aké môže dosiahnuť so zreteľom na

jeho vzdelanie, kvalifikáciu, pracovné možnosti, vlastnosti a pod.

Princíp potencionality má podľa novej právnej úpravy prednosť pred princípom

fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré

zahŕňajú takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu

a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je

povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov,

t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Práve v tejto súvislosti odvolací súd pri určení

rozsahu príspevku za účinnosti oboch zákonov o rodine prihliadol na majetkové pomery

odporcu, konkrétne na kúpu rodinného domu (ktorý počas konania previedol na syna,

pričom naďalej spláca hypotéku) a jeho nákladnú rekonštrukciu a v kontexte s jeho

pôžičkami a úvermi v celkovej hodnote skoro 2 mil. Sk. výškou ich splátok, prevodom

členských práv k družstevnému bytu za 1 mil. Sk a výškou jeho bežných výdavkov, ktoré

vysoko presahujú jeho deklarovaný príjem zo zamestnania, dospel k presvedčeniu, že

odporca má vyššie príjmy ako deklarovaných 9.000,- Sk, napriek tomu, že spoločnosť R., s.

r. o. Košice oficiálne vykazuje stratu, ktoré mu aj po zohľadnení jeho ďalších vyživovacích

povinností voči manželke a synovi umožňujú, aby prispieval na primeranú výživu

navrhovateľky 3.000,- Sk (resp. 100 €) mesačne bez toho, aby bol nútený predávať majetok,

ktorý od rozvodu nadobudol.

Je potrebné v zásade súhlasiť aj s námietkou odporcu, že hospodársky výsledok

s. r. o. je kompetentný objektivizovať výlučne znalec, ale objasňovanie a hodnotenie

uvedenej skutočnosti je potrebné vnímať v kontexte predmetu dokazovania odvíjajúceho sa

od predmetu konania a v súvislosti s ostatnými zistenými a relevantnými skutkovými

okolnosťami. Zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti napr. na daňové

účely, na účely stanovenia hodnoty spoločnosti a pod. je nepochybne jednou z kľúčových

informácií a musí sa vykonať na vysokej úrovni, ktorá vyžaduje zapojenie znalca

v príslušnom odbore. Zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti v konaní

o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je spravidla potrebné vykonať na

takej odbornej úrovni, ktorá by vyžadovala znalecké dokazovanie, keďže zistená skutočnosť

sa nevyhnutne posudzuje v kontexte s inými relevantnými skutočnosťami, nikdy nie sama

o sebe. Preto odvolací súd zistenie hospodárskeho výsledku R., s. r. o. Košice, ktorá v

skutočnosti vykazuje miliónové straty, posúdil rovnako ako súd prvého stupňa v kontexte s

ostatnými vyššie konkretizovanými skutočnosťami týkajúcimi sa životného štýlu odporcu. V

neposlednom rade odvolací súd konštatuje, že poskytovanie príspevku nie je v rozpore s

dobrými mravmi so zreteľom na skutkový stav podrobne opísaný jednak v odôvodnení

rozsudku súdu prvého stupňa a v tomto rozhodnutí, pričom pri určenú rozsahu príspevku

odvolací súd podľa ust. § 72 ods. 2 zák. o rodine zohľadnil aj príčiny, ktoré viedli k rozvratu

vzťahov medzi bývalými manželmi tak, ako boli ustálené v konaní vedenom na Mestskom

súde v Košiciach pod sp. zn. -31. Dlžné výživné súd prvého stupňa vyčíslil

správne a určil odporcovi lehotu 90 dní od právoplatnosti rozsudku na jeho zaplatenie,

ktorú považuje odvolací súd za primeranú vzhľadom na schopnosti a možnosti odporcu.

Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok je tiež vecne správne, keďže

došlo k prechodu poplatkovej povinnosti na odporcu podľa

Na základe týchto skutočností odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne

správny potvrdil.»

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , alebo ). V konaní

o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:

„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade

s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa SR a druhý výklad je s nimi

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s SR“

(). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

je právny predpis najvyššieho stupňa právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju

tvoria (ústavné) právne normy najvyššieho stupňa právnej sily, s ktorými musia byť (mali

by byť) v súlade všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho

stupňa právnej sily. Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšieho stupňa

právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je

bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť

(ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom

prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšieho

stupňa právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej

v právnom predpise nižšieho stupňa právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože

v tejto veci dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu

a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu

alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšieho stupňa

právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu

obsahuje dostatok skutkových, a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že

by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci pri strete dvoch časovo na

seba nadväzujúcich právnych predpisov, vychádzajúc z prechodných ustanovení nového

zákona o rodine, a na základe toho posudzoval hmotnoprávny nárok uplatnený rozvedenou

manželkou sťažovateľa (S. P.) v danej veci. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd

rešpektoval pri aplikácii relevantných právnych predpisov čl. 152 ods. 4 aj čl. 1 ods. 1

. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania (, III. ÚS

198/07, , , ).

Ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že

krajský súd sa zaoberal relevantnými otázkami uvedenými v náleze ústavného súdu č. k.

-27 z 12. mája 2010 v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal vysvetlenie na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a v danom prípade najmä právny základ

rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody uvedené v namietanom rozsudku krajského súdu

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle

a k záverom uvedeným v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ), pretože sú podľa jeho názoru ústavne udržateľné. Ústavný súd

ešte poukazuje na to, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným

rozhodnutím neporušil základné právo sťažovateľa podľa a ani jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným rozsudkom

neporušil sťažovateľom označené práva, bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších otázkach, o ktorých je dôvodné rozhodovať len v prípade vyslovenia porušenia

niektorého zo základných práv označených sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013