Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 249/2011
PDF · 362.1 KB
No categories available
IV. ÚS 249/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza o sťažnosti L. P., R., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
8 CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
Základné právo L. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8
CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2011 doručená sťažnosť L. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8
CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Ide v poradí o druhý rozsudok tohto súdu po tom, čo pôvodný 8 CoP 1317/2009 -
bol nálezom Ústavného súdu SR, III. ÚS 120/2010 zrušený po konštatovaní porušenia
základného práva, namietaného i touto sťažnosťou.
Vzhľadom na skutočnosti, že dôvodom výnimočného zásahu ústavného súdu do
rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v predchádzajúcom náleze bola neakceptovateľná,
arbitrárna aplikácia a interpretácia príslušných ustanovení hmotného práva, možno sa
v sťažnosti obmedziť na spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal so závermi
a argumentáciou z nálezu z 12. mája 2010. To umožňuje súčasne vyhnúť sa vate síce
správnych, ale v okolnostiach prípadu neefektívnych rozborov, vysvetľujúcich dôvody
zákazu retroaktivity právnych noriem ako aj všeobecných východísk pre určenie podmienok
priznania príspevku a v kladnom prípade jeho výšky. Nemajú podľa mojej mienky priamy
vzťah k rozhodujúcej otázke.
Skutkový stav, ako je známy z doterajšieho konania je v podstate jednoduchý: bývalá
manželka podala na súd žalobu o priznanie príspevku na rozvedenú manželku. Podľa jej
názoru (ktorý napokon súd akceptoval) ju k tomu oprávňovali subjektívne aj objektívne
pomery účastníkov. Žalobu podala 25 rokov po právoplatnosti rozsudku o rozvode ich
manželstva. Prvoradou otázkou bolo určenie právnej normy, o ktorý mohla svoj nárok
oprieť, keďže žaloba bola podaná za účinnosti zákona č. 94/1963 Zb. o rodine (dňa 20. 2.
2004), konanie bolo už na prvom stupni skončené za účinnosti zák. č. 36/2005 Z. z.
Prechodné ustanovenia pre tieto prípady znejú: „Právne vzťahy, ktoré vznikli pred
1. aprílom 2005 sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj práva z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“
(§ 114 zák. č. 36/2005 Z. z.) a „Konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto
zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona“
(§118 citovaného zákona).
Krajský súd uviedol správne, že právo na výživné je hmotnoprávnym nárokom.
Neuvedomil si však, že zák. č. 36/2005 Z. z. je hmotnoprávnym predpisom, v dôsledku čoho
je časťou hmotnoprávnej normy (a nie procesnej) záver § 118 „... sa dokončia podľa tohto
zákona“. Môže to teda znamenať jediné: dokončenie pri aplikácii príslušných ustanovení
tohto zákona a tým je zákon č. 36/2005 Z. z., ktorý limity uvádza.
Aj keď to neuviedol výslovne, ústavný súd zreteľne (pre mňa) pred rozhodnutím
pristúpil metódou doslovného výkladu k výkladu pojmov: právne vzťahy, vznik právnych
vzťahov, posudzovanie podľa doterajších prepisov a už uvedený pojem dokončia podľa
tohto zákona. A to všetko na pozadí rozlišovania deklaratórneho a konštitutívneho významu
a povahy rozhodnutí. Takto potom skonštatoval, že povinnosť prispievať na výživu
rozvedeného manžela možno založiť iba konštitutívnym rozsudkom, pretože právny vzťah
medzi manželmi (vzájomná vyživovacia povinnosť) zanikol rozvodom. Ak výnimočne trval
tento (i keď zmenený) právny vzťah i po rozvode, bol limitovaný piatimi rokmi. Iba ak bol
nárok v tejto lehote priznaný, bolo možné limit za stanovených podmienok prekročiť. Takto
znie tento zákon v prechodnom ustanovení. Keďže v prechádzajúcom zákone, resp. za jeho
účinnosti k vzniku právneho vzťahu nedošlo, nebolo možné aplikovať ho. Ak v okolnostiach
prípadu päť rokov od právoplatnosti rozvodového rozsudku k 1. aprílu 2005 uplynulo
a uplynulo aj ku dňu podania žaloby, treba ju zamietnuť.
Sťažovateľ nepatrí k osobám, ktoré bezpracné získavajú veľké majetky. Položenie
bývalej manželky za dobré nepovažuje, ale nezavinil ho. Nesúhlasí však s tým, že má
suplovať pomoc zo „celospoločenských“ prostriedkov, ktoré sú v iných prípadoch bez
akýchkoľvek zásluh veľkoryso poskytované. Spor mu spôsobil dlhotrvajúci stres, pričom
frustrujúcej situácii bolo možné predísť, keby sa súdy dokázali včas zorientovať v právnej
situácii. V dôsledku toho „platil“ dvoch advokátov - svojho a žalobkyne. Od 1. 1. 2009 do
podania tejto sťažnosti uhradil 1.500,- Eur. Kým sa vec v prípade úspechu sťažnosti po
zrušení rozsudku definitívne ukončí, prejde minimálne 6 mesiacov, čo je ďalších 600,- Eur.
Vzdor tomu, že výživné tohto druhu možno žiadať späť (§ 78 ZR), platí pri jeho
vymožiteľnosti to isté, čo sa zistilo pri pomeroch žalobkyne v konaní: nevymožiteľné.
Primerané finančné zadosťučinenie majetkové ujmy nereparuje. Nemôže ale objektívne
sťažovateľ trpieť za flagrantné chyby „štátu“. Z uvedeného dôvodu požaduje z titulu
primeraného zadosťučinenia 10.000,- Eur.»
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1) Krajský súd Košice porušil v konaní, vedenom o veci sťažovateľa pod sp. zn.
8CoP 232/2010 a rozsudkom v tejto veci, vydanom dňa 26. novembra 2010 jeho základné
práva, chránené čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a čl. 6 ods. 1) Dohovoru.
2) Uvedený rozsudok sa zrušuje.
3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi z titulu finančného zadosťučinenia
10.000,- Eur.
4) Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“
Ústavnému súdu bolo 8. marca 2011 doručené podanie S. P., K., bývalej manželky
sťažovateľa, označené ako „žiadosť“, v ktorom uvádza:
„Rozsudkom Okresného súdu Košice II. č. k. 29 C 10/2004-272 z 13. 03. 2009
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 131/2009-311 z 05. 11. 2009
a č. k. 8 CoP/232/2010-350 z 10. 01. 2011 bol môj bývalý manžel (odporca) zaviazaný
prispievať na moju výživu a nahradiť mi trovy konania.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku som sa na Ústavnom súde SR telefonicky
informovala, či odporca L. P. opätovne podal sťažnosť voči rozhodnutiu krajského súdu.
Bolo mi potvrdené, že dňa 23. 02. 2011 bola prijatá sťažnosť pod značkou Rvp 421/2011.
Keďže výsledok konania na Ústavnom súde SR sa môže zásadným spôsobom dotknúť
mojich práv a zasiahnuť do právnej istoty, ktorá pre mňa vyplýva z právoplatného
a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 29C 10/2004-272 z 13. 03. 2009
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 131/2009-311 z 05. 11. 2009
a č. k. 8 CoP/232/2010-350 z 10. 01. 2011 žiadam, aby Ste mi doručili odporcovu sťažnosť
s možnosťou vyjadriť sa k nej, ako aj všetky rozhodnutia, ktoré boli, resp. budú Ústavným
súdom SR v danej veci vydané.“
Súčasne so žiadosťou S. P. bolo ústavnému súdu doručené aj podanie označené ako
„Moja sťažnosť voči sťažnosti bývalého manžela podanej dňa 23. 02. 2011“, v ktorom
menovaná okrem iného uvádza:
«Dňa 02. 03. 2011 som sa dozvedela, že môj bývalý manžel podal k Vám na ústavný
súd ďalšiu sťažnosť na rozhodnutie krajského súdu. Je to už druhá sťažnosť o ktorej viem,
že mi nebude doručená kópia, aby som sa mohla brániť, ako pri predchádzajúcej mi to
nebolo umožnené, čo by som aj ja mohla pokladať za porušenie mojich práv.
Som matka dcéry S., ktorá je ŤZP. Sama sa o ňu starám od 4. rokov, odkedy sme
rozvedení. Bývalý manžel sa o ňu nikdy nestaral, len prispieval výživným, ktoré mu bolo
určené 16,50 € a potom 23,- €, žiadnu inú povinnosť voči dcére neriešil. Celé roky, pokiaľ
chodila do školy, som pracovala a ničím som ho nezaťažovala. Trápila som sa sama,
pretože nemám už roky rodičov, ktorý by mi pomohli morálne či finančne. Keď v podniku
prepúšťali, postihlo to aj mňa, a tak som bola nútená riešiť situáciu podľa daných možností
a možných zákonov. Dcéra skončila možnosť dochádzky do školy, čím bývalý manžel prestal
platiť výživné. Moje možnosti boli minimálne. Poberám opatrovací príspevok 174,- €, som
v hmotnej núdzi, a tak som sa rozhodla využiť možnosť zákona, ktorý umožňuje bývalej
manželke požiadať bývalého manžela o výživné v prípade, že jej bolo zverené do opatery
ŤZP dieťa. Bývalý manžel má na to všetky možnosti a prostriedky, nemá žiadnu vyživovaciu
povinnosť, a tak som návrh v roku 2004 podala. ...
Okresným a krajským súdom bolo štyrikrát dokázané, že tým milionárom je, že nie je
chudák, ktorému boli porušené ľudské práva, a že suma 100,- € je minimálna, ktorá mu
bola priznaná. Okresný a krajský súd rozhodol podľa platných zákonov a spravodlivo. ...
Vážený súd, mám štyri právoplatné rozhodnutia, v ktorých súd rozhodol a zaviazal
bývalého manžela, L. P., platiť sumou 100,- €.
Prosím ústavný súd o posúdenie mojej sťažnosti, ktorou som chcela poukázať na
neakceptovanie zákonov zo strany bývalého manžela, a tiež na porušovanie ľudských práv,
„ktoré on tak zdôrazňuje“, ale nie jeho, ale mojich ľudských práv a mojej dcéry celých
8 rokov, kedy nebol schopný prijať zodpovednosť, ktorá mu bola súdnou cestou nariadená -
skutočnosť, že máme spoločnú ŤZP dcéru.
Žiadam Vás o posúdenie mojej sťažnosti voči sťažnosti bývalého manžela
a potvrdenie rozhodnutia krajského súdu podľa platného zákona. Verím, že spravodlivosť
existuje, a že štyri vynesené rozsudky sú právoplatné, a že krajský súd rozhodol v súlade
platných zákonov SR.»
Podania S. P. nemajú atribúty sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd ich
vyhodnotil ako podania, ktorými S. P. uplatnila požiadavku ako účastníčka konania v danej
veci pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k posudzovanej sťažnosti sťažovateľa, o ktorej
koná ústavný súd.
Právny zástupca sťažovateľa podaním z 9. marca 2011 doručeným ústavnému súdu
14. marca 2011 vzniesol podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu, členom IV. senátu, a to proti
sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej a proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi vo veci
sťažnosti sťažovateľa. Argumentoval pritom ich predpojatosťou pre ich vzťah voči jeho
osobe a námietky vznesené proti nim považoval za trvalé.
O námietkach predpojatosti rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k.
I. ÚS 164/2011-10 z 27. apríla 2011 tak, že sudcovia Ľudmila Gajdošíková a Ladislav
Orosz nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn.
Rvp 421/2011, a preto IV. senát rozhodoval vo veci sťažovateľa v zložení určenom
príslušným rozvrhom práce ústavného súdu.
Po rozhodnutí o námietkach predpojatosti dvoch členov senátu 27. apríla 2011
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, a pretože nezistil dôvody na jej
odmietnutie, uznesením č. k. IV. ÚS 249/2011-13 z 9. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 25. júla 2011 vyzval
predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu.
Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom doručeným ústavnému súdu
10. októbra 2011 takto:
«Sťažnosť sťažovateľa sa týka veci vedenej na Okresnom súde Košice pod sp. zn.
Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19. februára 2009, č. k. 29C 10/2004-
272, bola odporcovi (t. č. sťažovateľovi) uložená povinnosť prispievať na (primeranú)
výživu navrhovateľky 3 000,- Sk (99,58 €) mesačne za obdobie od 20. februára 2004 do
31. decembra 2008 a sumou 100,- € mesačne od 1. januára 2009 do budúcna vždy do
20. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 20. februára 2004 do 31. decembra
2008 v sume 174 964,- Sk, t. j. 5 807,74 € a za obdobie od 1. januára 2009 do 28. februára
2009 v sume 200,- €, t. j. spolu 6 007,74 € zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke do 90
dní od právoplatnosti rozsudku.
Zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie o určenie
výživného v sume 72,- € na účet okresného súdu a nahradiť navrhovateľke trovy konania
v sume 1 148,13 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne
navrhovateľky (JUDr. J. F. - poznámka spracovateľa).
Na odvolanie navrhovateľky a odporcu, Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa
30. septembra 2009, č. k. 8CoP/131/2009-311 potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti
odporcu prispievať na výživu navrhovateľky, o dlžnom výživnom, o spôsobe jeho zaplatenia
a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok. Zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov
konania.
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. mája 2010, č. k.
III. ÚS 120/2010-27 bolo vyslovené, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
30. septembra 1009, č. k. 8CoP/131/2009-311 bolo porušené základné právo odporcu na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. septembra 2009, č. k.
8CoP/131/2009-311 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Košiciach
uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi (L. P.) trovy konania v sume 254,88 € do dvoch
mesiacov od doručenia nálezu, na účet JUDr. G. Č. (právnej zástupkyne sťažovateľa).
Po predložení spisu odvolaciemu súdu dňa 20. júla 2010 a oboznámení sa s nálezom
Ústavného súdu, bol Krajským súdom v Košiciach dňa 26. novembra 2010 vyhlásený
rozsudok. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. novembra 2010, č. k.
8CoP/232/2010-350 bol potvrdený rozsudok (Okresného súdu Košice II zo dňa 19. februára
2009, č. k. 29C 10/2004-272) vo výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu
navrhovateľky, o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho zaplatenia, o povinnosti odporcu
zaplatiť súdny poplatok. Zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že
odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 1 506,54 € do
troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.
Vyššie uvedené rozhodnutia sú právoplatné (a vykonateľné) a tak nám neprislúcha
posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.
Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vyčíta odvolaciemu súdu, že
nerešpektoval právny názor, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v náleze
č. III. ÚS 120/2010.
Krajský súd v Košiciach v dôvodoch rozsudku zo dňa 26. novembra 2010, sp. zn.
8CoP/232/2010 sa podrobne vyporiadal s výčitkami Ústavného súdu Slovenskej republiky
uvedenými v Náleze zo dňa 12. mája 2010, a to ohľadom otázok aplikácie relevantnej
právnej úpravy, ktorú pri rozhodovaní použil, ako aj s druhým okruhom otázok, že
o príspevku na výživu rozvedeného manžela rozhodol „až“ po 25 rokoch od rozvodu
manželstva s navrhovateľkou.
V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd poskytol (nielen gramatický) výklad
prechodného ustanovenia § 118 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine, ale aj podrobný výklad
nepravej retroaktivity relevantnej právnej úpravy.
Právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní podrobne
a presvedčivo zdôvodnil. Odvolací súd vychádzal aj z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, princípu ochrany dôvery občanov v právo a zákazu pravej
retroaktivity.
Dovolíme si vysloviť názor, že odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 26. 11. 2010, č. k. 8CoP/232/2010-350 nie je arbitrárne.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.
Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o predmetnej
ústavnej sťažnosti.»
K vyjadreniu predsedu krajského súdu právny zástupca sťažovateľa v podaní
doručenom ústavnému súdu 13. decembra 2011 oznámil, že „Možnosť odpovedať naň
nevyužívam, pretože neobsahuje argumenty, ktoré by už neboli predmetom polemiky.
Pokiaľ ide o prejednanie veci, súhlasím s tým, aby sa od ústneho pojednávania
upustilo.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd S. P. na základe jej žiadosti vyjadriť sa k sťažnosti sťažovateľa prípisom
z 25. júla 2011 zaslal sťažnosť sťažovateľa a aj uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie. S.
P. vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2011 uviedla svoje
argumenty, na základe ktorých žiadala, aby ústavný súd sťažovateľovi nevyhovel, potvrdil
rozhodnutie krajského súdu a nepriznal mu ním požadované „odškodné“.
Pred rozhodnutím vo veci samej sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz
listom z 25. apríla 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde oznámil predsedníčke
ústavného súdu, že jeho externá poradkyňa JUDr. J. F. je právnou zástupkyňou
navrhovateľky v konaní pred všeobecným súdom, proti ktorému ústavná sťažnosť
sťažovateľa smeruje. Z objektívneho hľadiska by preto mohli vzniknúť pochybnosti o jeho
nezaujatosti, ale zo subjektívneho hľadiska sa necíti byť predpojatý a je pripravený
rozhodnúť o sťažnosti objektívne a nestranne. Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k.
I. ÚS 349/2013-5 z 29. mája 2013 rozhodol, že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav
Orosz nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej pod sp. zn.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje na to, že formuláciou uvedenou
v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na jednej strane s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd ďalej uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred
odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník
konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom
konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže
existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto
právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom
konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah
odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4
ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich
akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom
princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na
dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
zdôrazňuje požiadavku objektivity takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená
možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú
vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie
(II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s právnymi predpismi.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
8 CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd posúdil:
1. ako sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal so závermi ústavného súdu
uvedenými v náleze č. k. III. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010;
2. či v napadnutom rozsudku správne aplikoval relevantné právne predpisy
vzťahujúce sa na postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku.
Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 rozhodol o porušení
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 (ďalej
aj „označený rozsudok“) v tej istej veci o návrhu na príspevok na výživu jeho rozvedenej
manželky (S. P.), lenže v inom odvolacom konaní, z dôvodu, že
- krajský súd sa riadne nevysporiadal s otázkou správnej aplikácie relevantnej
právnej úpravy [počas konania o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej
manželky v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k zrušeniu zákona č. 94/1963 Zb.
o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej aj „starý zákon o rodine“) a k prijatiu zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „nový zákon o rodine“)],
- označený rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového
súdu, je v kolízii s ústavným princípom právnej istoty a princípom spravodlivosti, a preto ho
nemožno považovať za ústavne konformný v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy,
a preto označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 29 C/10/2004-272 z 19. februára 2009 vo výroku
o povinnosti sťažovateľa prispievať na výživu S. P., o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho
zaplatenia, o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok, pričom svoj potvrdzujúci
rozsudok odôvodnil takto:
«Na základe Nálezu Ústavného súdu odvolací súd opäť preskúmal napadnutý
rozsudok aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil okrem výroku o trovách konania, ktorý zmenil podľa § 220 O. s. p.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.). ...
Odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil,
pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o určení povinnosti odporcu prispievať na
primeranú výživu navrhovateľky, správne vyčíslil dlžné výživné a určil spôsob jeho
zaplatenia a zákonne rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh.
Ako už bolo konštatované, v priebehu prvostupňového konania došlo k zmene
relevantnej hmotnoprávnej úpravy - zákona o rodine, keďže zákon č. 94/1963 Zb. o rodine
v znení neskorších predpisov stratil platnosť 1. apríla 2005, keď nadobudol účinnosť čl. I
zákona č. 35/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho
bolo potrebné predbežne vyriešiť otázku, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa budú
v predmetnej veci aplikovať. Pretože súd prvého stupňa o príspevku na rozvedenú
manželku, o ktorý navrhovateľka požiadala 20. 2. 2004, nerozhodol do 1. apríla 2005,
prichádzala do úvahy aplikácia § 72 zák. č. 36/2005 Z. z., pretože z prechodného
ustanovenia § 118 zák. č. 36/2005 Z. z. vyplýva, že konania vo veciach výživného podľa
tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa
tohto zákona.
Podľa § 72 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám
sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa
svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa odseku 2 tohto zákonného
ustanovenia, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh
niektorého z nich súd a prihliadne pritom vždy aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov
medzi manželmi. Podľa odseku 3 tohto zákonného ustanovenia možno príspevok na výživu
rozvedeného manžela priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia o rozvode, pričom súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený
manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť
ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod
manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným
stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci
sústavnú opateru.
Z porovnania citovanej platnej úpravy a predchádzajúcej úpravy tohto inštitútu
v § 92 ods. 1 zák. č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, podľa ktorého mohol rozvedený
manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval
na primeranú výživu podľa svojich schopností a možností, pričom ak sa bývalí manželia
nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na návrh niektorého z nich vyplýva, že
rozdiely spočívajú v zavedení maximálnej dĺžky doby, po ktorú možno priznať príspevok na
výživu rozvedeného manžela, do textu zákona sa dostalo hľadisko rozvratu vzťahov medzi
manželmi a medzi všeobecné kritériá rozsahu vyživovacej povinnosti boli zaradené
majetkové pomery povinného, resp. neprimerané majetkové riziká, ktoré na seba berie.
Z gramatického výkladu prechodného ustanovenia § 118 zákona o rodine č. 36/2005
Z. z., ktoré vo veciach výživného, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005,
uprednostňuje aplikáciu novej právnej úpravy, t. j. v predmetnom prípade ustanovenia § 72
zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., možno vyvodiť, že navrhovateľke by nebolo možné priznať
príspevok na výživu od bývalého manžela len v dôsledku prijatia novej právnej úpravy
stanovujúcej pre poskytnutie príspevku časový limit 5 rokov po právoplatnosti rozhodnutia
o rozvode a skutočnosti, že súd o jej návrhu nerozhodol v lehote do 1. 4. 2005, napriek
tomu, že v čase podania návrhu, počas účinnosti zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení
neskorších noviel, ktorý povinnosť platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela časovo
neobmedzoval, spĺňala všetky podmienky pre jeho priznanie. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že k základným princípom právneho štátu (z ktorého sa vyvodzuje princíp
zákazu retroaktivity, ktorý inak vymedzený nie je) patrí princíp ochrany dôvery občanov
v právo (kto konal v dôvere v určitý zákon, nemal by byť vo svojej dôvere sklamaný).
Základom princípu zákazu spätnej účinnosti právnych noriem je práve požiadavka
právnej istoty. Subjekt konajúci podľa platného právneho predpisu nemôže vedieť, aké
následky jeho konanie vyvolá podľa budúceho retroaktívneho predpisu, čo by spôsobovalo
právnu neistotu. Tento princíp zákazu retroaktivity slúži na ochranu občianskej slobody,
právneho konania a jeho účinkov, právnych skutočností, resp. vzťahov vrátane
nadobudnutých práv. Teória rozoznáva pravú retroaktivitu a nepravú retroaktivitu. Pravá
retroaktivita neuznáva práva a povinnosti založené právnymi vzťahmi podľa lex prior.
Nepravá retroaktivita tieto práva a povinnosti uznáva, vytvára im nový právny režim
v zmysle úpravy lex posterior. Nepravá retroaktivita teda v podstate spätnou účinnosťou nie
je. Zákaz retroaktivity sa vzťahuje na pravú retroaktivitu a spočíva v tom, že podľa súčasnej
právnej normy nemožno posúdiť právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než príslušná
právna norma nadobudla účinnosť. Právny predpis nemôže ustanoviť, že nadobudne
účinnosť skôr, než príslušná právna norma, t. j. že bol účinný v čase, keď neexistoval, nebol
súčasťou právneho poriadku, a teda nemôže zmeniť právne následky, ktoré nastali pred
dňom jeho účinnosti. Retroaktivita zavedená právnou normou, ktorá by rušila, pripadne
zhoršovala nadobudnutie práva, je teda z hľadiska zachovania právnej istoty občanov
neprípustná. Zákaz retroaktivity môže byť kategorický, t. j. zákaz akejkoľvek retroaktivity,
alebo zákaz retroaktivity spôsobujúcej zhoršenie stavu subjektu práva, t. j. nevylučuje sa, že
zákon môže spätne zlepšiť situáciu dotknutej osoby, ktorý platí a uplatňuje sa aj v našom
právnom poriadku (trestné právo).
Odvolací súd, vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, princípu ochrany dôvery občanov v právo a zákazu pravej retroaktivity
spôsobujúcej zhoršenie právneho postavenia subjektu, vykladal prechodné ustanovenie
§ 118 zák. o rodine č. 36/2005 Z. z., konkrétne slovo „dokončia“ tak, že nárok
navrhovateľky na určenie príspevku na výživu, konkrétne podmienky jeho vzniku a následky
s tým spojené, zakladajúce právo navrhovateľky, aby súd rozhodol o povinnosti odporcu
prispievať jej na primeranú výživu, posudzoval podľa normy účinnej v čase podania
návrhu, t. j. podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel a
odo dňa účinnosti nového zákona č. 36/2005 Z. z. posudzoval podľa jeho ustanovenia § 72
následky, ktoré po nej vznikli a mali vplyv na obsah a ďalšie trvanie nároku navrhovateľky.
V opačnom prípade by aplikácia novej právnej úpravy, t. j. § 72 zák. o rodine na celý
skutkový stav od podania návrhu, spôsobila nežiaducu, pravú retroaktivitu z hľadiska
oprávneného subjektu, t. j. navrhovateľky a oslabila by jej právne postavenie, pretože by
nezachovala následky, ktoré by inak nastali, resp. rušila by práva navrhovateľky, ktoré by
inak vznikli, ak by súd rozhodol o jej návrhu do 1. apríla 2005, pred dňom účinnosti novej
právnej úpravy a znamenala by, že zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. by bol účinný už v deň
podania návrhu, keď fakticky, ani právne neexistoval a nebol súčasťou právneho poriadku.
Pokiaľ ide o vecnoprávnu povahu preskúmanej veci, odvolací súd poukazuje na to, že
príspevok na výživu rozvedeného manžela možno podľa oboch relevantných úprav priznať
len vtedy, ak bolo manželstvo účastníkov právoplatne rozvedené, jeden z rozvedených
manželov nie je schopný sám sa živiť, schopnosti, možnosti a podľa § 72 ods. 1 Zák.
o rodine č. 36/2005 Z. z. aj majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok
priznať a jeho priznanie musí byť v súlade s dobrými mravmi, podľa novej právnej úpravy
uvedenej v § 72 ods. 2 sa obligatórne prihliada na príčiny rozvratu.
Pokiaľ Ústavný súd nad rámec odôvodnenia nálezu prezentoval názor, že v prípade
absencie dôkazu o tom, či navrhovateľka pred podaním návrhu požiadala bývalého manžela
o príspevok, resp. či sa s bývalým manželom pokúsila o dohodu na poskytovaní príspevku,
ide o predčasne podaný návrh na súd, ktorý treba zamietnuť, odvolací súd poukazuje na
vyjadrenie navrhovateľky z 13. 9. 2004 na č. l. 23, z ktorého nepochybne vyplýva, že pozná
vyjadrenie odporcu na jej požiadavku o určení príspevku na jej výživu, pretože sa pred
podaním návrhu pokúsila o dohodu, ktorú kategoricky odmietol. Podľa názoru odvolacieho
súdu, ktorý si osvojil počas dlhoročnej súdnej praxe, je slovné spojenie „ak sa nedohodnú“
uvedené v obidvoch relevantných úpravách, zákonným vyjadrením vzájomného vzťahu,
resp. postavenia dohody a súdneho rozhodnutia o určení rozsahu príspevku, ktorého účelom
je zvýrazniť možnosť uzavretia dohody o rozsahu príspevku, ktorá bývalých manželov nenúti
spravovať sa podmienkami uvedenými v zákone o rodine, ktorými sa riadi pri rozhodovaní
súd a v prípade, ak dohoda existuje a je na základe nej riadne plnené, priznať jej prednosť
pred súdnym rozhodnutím, a nie je jednou zo zákonných hmotnoprávnych podmienok
priznania príspevku. Povinnosť platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela sa v zmysle
oboch relevantných úprav môže teda zakladať buď na dohode bývalých manželov alebo na
súdnom rozhodnutí. Pre dohodu o platení príspevku zákon nepredpisuje osobitné náležitosti
ani formu, takže môže byť uzavretá aj neformálne, teda aj konkludentne, a to tým spôsobom,
že jeden z rozvedených manželov príspevok platí a druhý jeho platby prijíma. Vzhľadom na
rôzne možnosti foriem uzavretia dohody o príspevku, odvolací súd poukazuje na to, že
preukazovanie jej uzavretia, resp. pokusu o ňu, v zmysle výkladu slovného spojenia „ak sa
nedohodnú“ ústavným súdom, by bolo často spojené s dôkaznou núdzou a viedlo by
k zamietaniu aj dôvodne podaných návrhov. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že
dokazovanie týmto smerom by bolo nadbytočné, pretože už samotné podanie návrhu na
príspevok predpokladá existenciu určitého sporu medzi bývalými manželmi, ktorý
deduktívne vylučuje existenciu predchádzajúcej dohody bývalých manželov a rovnako
možno na existenciu, resp. neexistenciu predchádzajúcej dohody usudzovať z procesného
správania sa bývalého manžela v konaní o určenie príspevku, ktoré je deklarovaním jeho
postoja k návrhu.
Pokiaľ ide o splnenie vyššie špecifikovaných podmienok pre priznanie príspevku
podľa § 92 ods. 1 zák. o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, bolo nepochybne
zistené, že účastníci konania boli právoplatne rozvedení rozsudkom Mestského súdu
v Košiciach z 11. 12. 1984 č. k. 21C 1015/84-31, že navrhovateľka dostatočným spôsobom
preukázala, že jediným zdrojom jej príjmu je opatrovateľský príspevok, z čoho je zrejmá aj
jej schopnosť uspokojiť svoje odôvodnené potreby. Navrhovateľka taktiež dostatočne
preukázala, že jej dcéra, vzhľadom na jej ťažké zdravotné postihnutie, vyžaduje celodennú
starostlivosť a opateru, s čím nie je v rozpore skutočnosť, že dcére bol poskytnutý príspevok
na kúpu motorového vozidla v r. 1999 v čase, kedy navštevovala školu. Súdna prax v tejto
súvislosti ustálila, že neschopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť nie je daná len jeho
zdravotným stavom a neschopnosťou pracovať, ale môže spočívať aj v inej objektívnej
okolnosti akou je aj starostlivosť o invalidné dieťa alebo dieťa vyžadujúce neustálu
starostlivosť (R 3/1976), preto sú bez právneho významu odvolacie námietky odporcu, že
nebolo dostatočne preukázané, či invalidná dcéra navrhovateľky vyžaduje celodennú
starostlivosť, ktorá by jej bránila zaradiť sa do pracovného procesu a sama sa živiť.
Pokiaľ odporca namietal, že nie je možné presúvať na neho ekonomickú
zodpovednosť za bývalú manželku 25 rokov po rozvode ich manželstva, odvolací súd
opätovne, na základe vyššie špecifikovaného výkladu prechodného ustanovenia § 118 zák.
o rodine č. 36/2005 Z. z. uvádza, že zákonný nárok navrhovateľky na príspevok na výživu od
bývalého manžela, jeho vznik, následky s tým spojené a jeho trvanie do 1. apríla 2005
posudzoval podľa § 92 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, ktorý pre
jeho poskytovanie po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva nestanovoval časový
limit. Nová právna úprava síce obmedzuje maximálnu dĺžku doby, po ktorú možno
príspevok priznať, jej zavedenie však nenarušilo kontinuitu nároku navrhovateľky na
príspevok a povinnosti odporcu prispievať na jej výživu po účinnosti nového zákona o
rodine so zreteľom na znenie druhej vety § 72 ods. 3, ktoré umožňuje súdom výnimočne
predĺžiť 5 ročnú dobu poskytovania príspevku v prípadoch, ak rozvedený manžel, ktorému
súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí
tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva
zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom. V
preskúmanom prípade je nepochybné, že navrhovateľka od účinnosti nového zákona o
rodine síce nespĺňa podmienky pre priznanie príspevku podľa prvej vety § 72 ods. 3, ale
spĺňa všetky predpoklady na predĺženie doby poskytovania príspevku plynúcej od 20. 2.
2004, odkedy súd zaviazal odporcu prispievať na jej výživu do nadobudnutia účinnosti
nového zákona o rodine, pretože navrhovateľka ani po uplynutí tejto doby nenadobudla
schopnosť sama sa živiť v dôsledku jej celodennej starostlivosti o invalidnú, ťažko
zdravotne postihnutú dcéru, ktorá jej bola v konaní o rozvod zverená do osobnej
starostlivosti. Znenie druhej vety § 72 ods. 3 zák. o rodine sa síce vzťahuje na výnimočné
predĺženie presne špecifikovanej 5 ročnej doby poskytovania príspevku, ktorú však podľa
názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať zužujúco a doslovne, ale v súlade s účelom
zavedenia tejto výnimky, ktorým bolo zabezpečiť primeranú výživu tomu z rozvedených
manželov, ktorý z objektívnych dôvodov nie je schopný sám sa živiť ani po uplynutí
zákonom stanovenej doby. Vychádzajúc z uvedeného výkladu, jedným zo základov pre
aplikáciu výnimky uvedenej v druhej vete § 72 ods. 3 Zák. o rodine v preskúmanej veci bolo
síce uplynutie zákonom stanovenej doby, nie však 5 ročnej, ale doby, ktorá začala plynúť
dňom, ktorým bola odporcovi súdom uložená povinnosť prispievať na primeranú výživu
navrhovateľky a uplynula nadobudnutím účinnosti nového zákona o rodine. Z uvedeného
dôvodu je námietka odporcu týkajúca sa času, ktorý uplynul od rozvodu manželstva s
navrhovateľkou, neopodstatnená.
Pokiaľ ide o posúdenie aplikácie relevantnej právnej úpravy vzhľadom na prijatie
nového zákona o rodine v priebehu konania, pre určenie rozsahu príspevku platia do
1. apríla 2005 hľadiská uvedené v ust. § 92 ods. 1 zák. o rod. č. 94/1963 Zb. v znení
neskorších noviel a v ust. § 96 ods. 1 zák. o rod. (spoločné pre všetky druhy vyživovacích
povinností) a od 1. apríla 2005 hľadiská uvedené v § 72 ods. 1, 2 zák. o rod. č. 36/2005 Z. z.
a v § 75 toho istého zákona (spoločné pre všetky druhy vyživovacích povinností).
Príspevok na výživu rozvedeného manžela je samostatným nárokom a jeho
samostatnosť znamená aj to, že podmienky jeho vzniku a trvania, ako aj jeho rozsah, sa líšia
od podmienok určenia výživného medzi manželmi. Základné hľadisko určujúce rozsah
príspevku zákon vymedzuje pojmom „primeraná výživa“, ktorý je modifikáciou toho, že je
určené k úhrade odôvodnených životných potrieb daných vekom, zdravotným stavom,
spôsobom života oprávnenej osoby a pod. (R 45/85). Rovnako podstatnou podmienkou pre
určenie rozsahu príspevku sú schopnosti a možnosti povinného (§ 92 ods. 1, § 96 ods. 1 zák.
o rod. č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel) a podľa § 75 ods. 1 zák. o rod. č. 36/2005
Z. z. aj jeho majetkové pomery. Napriek tomu, že kritériá pre určovanie rozsahu vyživovacej
povinnosti boli o majetkové pomery povinného rozšírené až prijatím nového zákona
o rodine, z citácií uverejnených súdnych rozhodnutí a dostupnej literatúry vyplýva, že boli
zohľadňované už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy v rámci úvahy, do akej miery
povinnému uľahčujú plnenie jeho vyživovacej povinnosti. Pri riešení otázky aplikácie
relevantnej právnej normy na určenie rozsahu príspevku je teda potrebné vziať do úvahy
vyššie zdôraznenú skutočnosť, že schopnosti a možnosti povinného boli súdmi vo väčšine
prípadov vykladané extenzívne tak, že sa v rámci nich prihliadalo aj na jeho majetkové
pomery, takže ust. § 75 nového zákona o rodine (a aj jeho prechodné ustanovenie § 118 zák.
o rod.) bolo vlastne reakciou na vývoj právnej praxe. Rovnaká zmena sa dotkla aj princípu
tzv. potencionálnych príjmov povinného, ktorý za účelom ochrany oprávneného vychádza
z domnienky, že pri hodnotení schopností a možností povinného nie je rozhodujúce, aké
príjmy a majetkové výhody povinný reálne dosahuje, ale aké môže dosiahnuť so zreteľom na
jeho vzdelanie, kvalifikáciu, pracovné možnosti, vlastnosti a pod.
Princíp potencionality má podľa novej právnej úpravy prednosť pred princípom
fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré
zahŕňajú takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu
a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je
povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov,
t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Práve v tejto súvislosti odvolací súd pri určení
rozsahu príspevku za účinnosti oboch zákonov o rodine prihliadol na majetkové pomery
odporcu, konkrétne na kúpu rodinného domu (ktorý počas konania previedol na syna,
pričom naďalej spláca hypotéku) a jeho nákladnú rekonštrukciu a v kontexte s jeho
pôžičkami a úvermi v celkovej hodnote skoro 2 mil. Sk. výškou ich splátok, prevodom
členských práv k družstevnému bytu za 1 mil. Sk a výškou jeho bežných výdavkov, ktoré
vysoko presahujú jeho deklarovaný príjem zo zamestnania, dospel k presvedčeniu, že
odporca má vyššie príjmy ako deklarovaných 9.000,- Sk, napriek tomu, že spoločnosť R., s.
r. o. Košice oficiálne vykazuje stratu, ktoré mu aj po zohľadnení jeho ďalších vyživovacích
povinností voči manželke a synovi umožňujú, aby prispieval na primeranú výživu
navrhovateľky 3.000,- Sk (resp. 100 €) mesačne bez toho, aby bol nútený predávať majetok,
ktorý od rozvodu nadobudol.
Je potrebné v zásade súhlasiť aj s námietkou odporcu, že hospodársky výsledok
s. r. o. je kompetentný objektivizovať výlučne znalec, ale objasňovanie a hodnotenie
uvedenej skutočnosti je potrebné vnímať v kontexte predmetu dokazovania odvíjajúceho sa
od predmetu konania a v súvislosti s ostatnými zistenými a relevantnými skutkovými
okolnosťami. Zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti napr. na daňové
účely, na účely stanovenia hodnoty spoločnosti a pod. je nepochybne jednou z kľúčových
informácií a musí sa vykonať na vysokej úrovni, ktorá vyžaduje zapojenie znalca
v príslušnom odbore. Zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti v konaní
o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je spravidla potrebné vykonať na
takej odbornej úrovni, ktorá by vyžadovala znalecké dokazovanie, keďže zistená skutočnosť
sa nevyhnutne posudzuje v kontexte s inými relevantnými skutočnosťami, nikdy nie sama
o sebe. Preto odvolací súd zistenie hospodárskeho výsledku R., s. r. o. Košice, ktorá v
skutočnosti vykazuje miliónové straty, posúdil rovnako ako súd prvého stupňa v kontexte s
ostatnými vyššie konkretizovanými skutočnosťami týkajúcimi sa životného štýlu odporcu. V
neposlednom rade odvolací súd konštatuje, že poskytovanie príspevku nie je v rozpore s
dobrými mravmi so zreteľom na skutkový stav podrobne opísaný jednak v odôvodnení
rozsudku súdu prvého stupňa a v tomto rozhodnutí, pričom pri určenú rozsahu príspevku
odvolací súd podľa ust. § 72 ods. 2 zák. o rodine zohľadnil aj príčiny, ktoré viedli k rozvratu
vzťahov medzi bývalými manželmi tak, ako boli ustálené v konaní vedenom na Mestskom
súde v Košiciach pod sp. zn. 21C 1015/84-31. Dlžné výživné súd prvého stupňa vyčíslil
správne a určil odporcovi lehotu 90 dní od právoplatnosti rozsudku na jeho zaplatenie,
ktorú považuje odvolací súd za primeranú vzhľadom na schopnosti a možnosti odporcu.
Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok je tiež vecne správne, keďže
došlo k prechodu poplatkovej povinnosti na odporcu podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.
Na základe týchto skutočností odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne
správny potvrdil.»
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní
o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:
„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade
s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi
v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány
majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“
(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,
aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).
Ústava je právny predpis najvyššieho stupňa právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju
tvoria (ústavné) právne normy najvyššieho stupňa právnej sily, s ktorými musia byť (mali
by byť) v súlade všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho
stupňa právnej sily. Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšieho stupňa
právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je
bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť
(ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom
prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšieho
stupňa právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej
v právnom predpise nižšieho stupňa právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože
v tejto veci dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu
a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu
alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšieho stupňa
právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu
obsahuje dostatok skutkových, a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že
by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci pri strete dvoch časovo na
seba nadväzujúcich právnych predpisov, vychádzajúc z prechodných ustanovení nového
zákona o rodine, a na základe toho posudzoval hmotnoprávny nárok uplatnený rozvedenou
manželkou sťažovateľa (S. P.) v danej veci. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd
rešpektoval pri aplikácii relevantných právnych predpisov čl. 152 ods. 4 aj čl. 1 ods. 1
ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS
198/07, III. ÚS 138/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že
krajský súd sa zaoberal relevantnými otázkami uvedenými v náleze ústavného súdu č. k.
III. ÚS 122/2010-27 z 12. mája 2010 v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal vysvetlenie na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a v danom prípade najmä právny základ
rozhodnutia.
Ústavný súd konštatuje, že dôvody uvedené v namietanom rozsudku krajského súdu
sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle
a k záverom uvedeným v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03), pretože sú podľa jeho názoru ústavne udržateľné. Ústavný súd
ešte poukazuje na to, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným
rozhodnutím neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným rozsudkom
neporušil sťažovateľom označené práva, bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších otázkach, o ktorých je dôvodné rozhodovať len v prípade vyslovenia porušenia
niektorého zo základných práv označených sťažovateľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013