Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-1-2014.pdf
PDF · 97.44 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/1/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa Z. J. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v K. č. d. XX okres Y. X. V. zastúpeného JUDr. Katarínou Habiňákovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie na Štúrovej ul. č. 20 v Košiciach proti odporkyni R. J. nar. X.X.XXXX bývajúcej v F. na E. V. č. XX v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti na rozvedenú manželku o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 23.10.2013 č.k. 41P 309/2012-289 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Priznáva odporkyni náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v rozsahu 165,30 €, ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet JUDr. Ivety Rajtákovej vedený pod č. 82160437/0900 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa z 23.11.2012, ktorým žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť voči odporkyni určenú mu rozsudkom Okresného súdu Košice II z 19.2.2009 sp.zn. 29C 10/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.9.2009 sp.zn. 8CoP 131/2009 v rozsahu 100 € mesačne od 20.2.2004 do budúcna. Rozhodnutie právne odôvodnil § 72 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine a konštatovaním, že nepriznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky by bolo po vykonanom dokazovaní v rozpore s dobrými mravmi, pretože navrhovateľ sa už počas konania o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, pred jeho právoplatným ukončením zbavoval svojho majetku s cieľom stať sa bezmajetným a v období rokov 2004 až 2008 napriek tomu, že mal príjem z podnikania, z pracovného pomeru, výhry atď. neprispieval príspevok na výživu rozvedenej manželke a aj keď stratil zamestnanie, súdu nevysvetlil, z akého dôvodu ani len jednorazovo nebrigádoval, prečo nerešpektoval súdne rozhodnutie o určení príspevku na rozvedenú manželku po pripustení, že celková výška dlžnej sumy na výživnom k 23.10.2013 predstavuje 8.507 €. Pri rozhodovaní vychádzal z princípu takzvanej potencionality príjmov navrhovateľa, ktorému dal prednosť pred princípom fakticity so zreteľom na postupné zbavovanie sa majetku navrhovateľom. Pri posudzovaní schopnosti odporkyne uspokojiť zo svojho príjmu svoje potreby dospel k záveru, že jediným zdrojom jej príjmu je aj v súčasnosti opatrovateľský príspevok za opatrovanie zdravotne ťažko poškodenej dcéry účastníkov konania, ktorý od roku 2004 až doposiaľ poberá v diferencovanej výške a t.č. predstavuje 209,70 €, preto odporkyňa z tohto príjmu nie je schopná uhradiť ani náklady na bývanie predstavujúce 213 € mesačne, nehovoriac o nákladoch na lieky, stravu, dane, poplatky, náklady na kultúrne vyžitie, pretože tieto výdavky ďaleko presahujú výšku jej opatrovateľského príspevku. Súd prvého stupňa v odôvodnení konštatoval, že odporkyňa nie je schopná zamestnať sa, pretože sa vzhľadom na zdravotné postihnutie, v konaní nepochybne preukázané, celodenne stará o ťažko
postihnutú dcéru účastníkov konania na rozdiel od navrhovateľa, ktorý od roku 1985 o túto neprejavil žiaden záujem. Konštatoval, že síce k zmene pomerov došlo na strane navrhovateľa, ktorý je od 14.9.2012 nezamestnaný, ale zdroj svojho príjmu žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal okrem tvrdenia, že ho živí syn. O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že priznal úspešnej odporkyni v celom rozsahu náhradu trov konania, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku presne špecifikoval a riadne odôvodnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel alebo alternatívne ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p., v zmysle ktorého súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V úvode odvolania navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závery rozhodnutia súdu sp.zn. 29C 10/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 8CoP 131/2009 z 30.9.2009, ktoré bolo v dôsledku jeho sťažnosti na Ústavný súd SR zrušené a vec bola vrátená Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že došlo k porušeniu jeho práv na spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konštatoval, že dôvodom na podanie návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti bola skutočnosť, že z dôvodu organizačných zmien došlo u neho k ukončeniu pracovného pomeru v spoločnosti Vicolo s.r.o., v ktorej bol zamestnaný od 15.1.2011 a pracovný pomer ukončil 14.9.2012. Uviedol, že na úrade práce sa nezaevidoval, ani nepožiadal po skončení pracovného pomeru o takzvanú podporu, pretože predpokladal, že si skoro nájde vhodnú prácu, tak ako v roku 2010, kedy sa mu po skončení pracovného pomeru v spoločnosti Tipic s.r.o. 12.10.2010 podarilo zamestnať po uplynutí dvoch mesiacov, t.j. 15.1.2011 v spoločnosti Vicolo s.r.o., kde pracoval do 14.9.2012 a pracovný pomer skončil dohodou. Dávka v hmotnej núdzi mu bola priznaná až dňa 1.10.2013 rozhodnutím č. VT3/PVHN/ SOC/2013/35180-0003 v rozsahu 109 €. Vytkol konajúcemu súdu nepravdivé uvedenie skutočnosti, že jeho manželka nepoberá dávku v hmotnej núdzi, pretože táto ju poberá v rovnakom rozsahu ako on 109,20 € mesačne. Vytkol mu aj nesprávne označenie reštaurácie „Vicolo“, ak túto konajúci súd označil v odôvodnení ako „Piccolo“. Konštatoval, že odporkyňa sa má možnosť zamestnať napriek tomu, že je ich dcéra zdravotne ťažko postihnutá, ale táto zneužíva zdravotný stav dcéry, parazituje na jej zdravotnom stave, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že ju neustále privádza na súdne pojednávanie. Vyjadril názor, že odporkyňa je dlhodobo nezamestnaná, pričom by si mohla nájsť prácu aj na kratší úväzok a starostlivosť dcéry zabezpečiť prostredníctvom sestry alebo iných osôb, čím by si mohla zlepšiť svoje majetkové pomery. Zdôraznil, že do dnešného dňa je vedený ako spoločník a štatutárny zástupca v spoločnosti RC Gurmán s.r.o. napriek tomu, že v roku 2010 uzavrel písomnú zmluvu o prevode obchodného podielu a vzdal sa funkcie konateľa. V tejto spoločnosti nevykonáva žiadnu činnosť, nemá z nej žiaden príjem napriek tomu, že je doposiaľ formálne vedený ako konateľ tejto spoločnosti. Zdôraznil, že uzavrel nové manželstvo, z ktorého sa mu narodili dve deti, o ktoré sa s terajšou manželkou staral a skutočnosť, že nadobudnutý majetok za trvania manželstva previedol na svojho syna, nemožno hodnotiť ako skutočnosť, že sa dostal do stavu bezmajetného, pretože do dnešného dňa v rodinnom dome, ktorý kúpil s manželkou po prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu v F. býva aj so svojimi dvomi deťmi, ktoré kúpou rodinného domu zabezpečil. Z uvedeného dôvodu si nemôže zabezpečiť finančné prostriedky ani odpredajom časti domu, aby tak zlepšil svoje majetkové pomery. Vytkol tiež konajúcemu súdu, že nešpecifikoval, ktorý hnuteľný a nehnuteľný majetok previedol na svojho syna, či takýmto prevodom došlo k zníženiu jeho majetku, a či týmto majetkom mohol poskytovať finančné prostriedky svojej dcére, keďže tento majetok slúžil vždy len na bývanie. Namietal, že konajúci súd sa s otázkou jeho terajších majetkových pomerov nevysporiadal ani s tým, že nemá žiaden príjem. V závere odvolania zdôraznil, že majetkové pomery odporkyne sú lepšie ako jeho, pretože poberá príspevok, aj ona by sa mohla zamestnať a svoju finančnú situáciu a majetkové pomery prilepšiť brigádnickými prácami. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa ho ukrátil na jeho právach a zvýhodnil odporkyňu napriek tomu, že existuje rovnosť ľudí pred zákonom.
Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za vecne správne tak vo výrokovej časti, ako aj v časti odôvodnenia. Konštatovala, že prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav veci, pretože vykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na tomto základe dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a preto je odvolanie navrhovateľa nedôvodné. Námietku navrhovateľa, že prvostupňový súd vychádzal zo zrušeného rozhodnutia, označila za neopodstatnenú, nedôvodnú a bezpochyby hraničiacu s úmyselným
zavádzaním odvolacieho súdu, pretože je pravdou, že Ústavný súd SR zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 30.9.2009 č.k. 8CoP 131/2009-311 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, následne však Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26.11.2010 č.k. 8CoP 232/2010-350 rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti navrhovateľa prispievať na jej výživu a o dlžnom výživnom a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.1.2011. Aj proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal navrhovateľ sťažnosť na Ústavný súd SR, o sťažnosti ktorého rozhodol Ústavný súd SR nálezom z 20.6.2013 sp.zn. IV. ÚS 249/2011-46 tak, že neboli porušené žiadne práva navrhovateľa. Zdôraznila, že navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom nepredložil žiadnu lekársku správu, z ktorej by vyplývali závery, na ktoré poukazuje, a preto je jeho názor, že trpí na ochorenie, ktoré mu znemožňuje vykonávať prácu na nohách, výlučne subjektívny a ničím nepodložený. K námietke navrhovateľa, že zneužíva zdravotný stav ich dcéry, parazituje na jej zdravotnom stave, čoho dôkazom je, že dcéru privádza na každé pojednávanie, aby prezentovala jej zdravotný stav, označila za neopodstatnenú a neodôvodnenú z dôvodu, že dcéra R. je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, vyžadujúca celodennú starostlivosť, čo vyplýva nepochybne z ňou predložených listín a dôkazov a tiež zo skutočnosti, že na ňu poberá opatrovateľský príspevok, ktorého priznanie podlieha podrobnému procesu. Vyjadrila názor, že v civilizovanej spoločnosti je absolútne nehorázne a bezcharakterné, aby ju navrhovateľ, ktorý od roku 1985 neprejavil žiaden záujem o dcéru obviňoval zo zneužívania dcérinho zdravotného stavu a dokonca jej radil umiestniť dcéru do denného stacionára, kde by bolo pre ňu prostredie vhodnejšie. V závere vyjadrenia skonštatovala, že navrhovateľ ani pred dverami pojednávacej miestnosti pred vyhlásením rozhodnutia nepozdravil svoju dcéru, ani žiadnym spôsobom s ňou nekomunikoval, ale naopak, tváril sa, že je úplne cudzí človek. Uviedla, že navrhovateľ nemá vedomosť o tom, aké sú potreby jeho ťažko zdravotne postihnutej dcéry a ako táto ťažko znáša matkino čo i len krátke vzdialenie sa od nej. Pretože súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým dospel k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ sa úmyselne bezodplatne zbavoval všetkého svojho majetku, a že ani rok po skončení pracovného pomeru nepožiadal o dávku v hmotnej núdzi a následne poukazoval na to, že žiaden príjem nemá, navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 165,30 €.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Podľa ods. 3 tohto zákonného ustanovenia, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s ust. § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Predpokladom zmeny rozhodnutia o výživnom podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine je výrazná zmena pomerov na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o trvalú zmenu, nielen
prechodnú a musí sa jednať o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom. Z tohto dôvodu je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania súdu o návrhu na zmenu výživného. Pri rozhodovaní o zmene výživného sa použijú zásady uvedené v § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Odvolací súd dôsledne porovnal a posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy príspevku na výživu s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli splnené podmienky pre zrušenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, pretože v konaní nebola preukázaná žiadna tak výrazná a kvalifikovaná zmena pomerov, ktorá by odôvodnila zásah do právoplatného rozhodnutia súdu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ak tento pri rozhodovaní vychádzal z princípu takzvanej potencionality príjmu navrhovateľa a pri jeho hodnotení schopností a možností nevychádzal z jeho skutočných príjmov, resp. z ním tvrdenej skutočnosti, že z objektívnych dôvodov prišiel o zamestnanie, pretože z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nepochybne vyplýva, že každé jeho skončenie pracovného pomeru bolo skončené dohodou. Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ si ani v čase, keď mal príjem z podnikania, ako aj z pracovného pomeru, neplnil vyživovaciu povinnosť voči odporkyni a z dokazovania rovnako nepochybne vyplýva, že celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok previedol darovacou zmluvou na svojho syna, o ktorom v súčasnosti tvrdí, že ho živí, pretože on sám je nemajetný. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že navrhovateľ sa cieľavedome a úmyselne bezodplatne zbavoval všetkého svojho majetku pred podaním návrhu na zrušenie príspevku na rozvedenú manželku, preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi vyhovieť jeho návrhu. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že od posledného určenia príspevku na výživu odporkyne nedošlo k žiadnej výraznej zmene pomerov navrhovateľa, z ktorých súd vychádzal, pretože navrhovateľ je stále podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I, Odd.Sro, vl. č. 17422/V jedným zo spoločníkov a zároveň jedným z konateľov spoločnosti RC Gurmán s.r.o. Košice, z ktorej môže dosahovať príjmy postačujúce na plnenie príspevku v doterajšom rozsahu, rovnako ako v čase poslednej úpravy výživného, napriek strate zamestnania, v ktorom podľa potvrdenia zamestnávateľa Vicolo s.r.o. zo 16.4.2013 zarábal v priemere mesačne 500 € a v čase súdnej úpravy príspevku nebol zamestnaný, preto je táto zmena jeho pomerov, na ktorú sa odvoláva, irelevantná so zreteľom na vyššie citované ust. §-u 78 ods. 1 Zákona o rodine.
Odvolací súd konštatuje, že dôvody uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych ustanovení, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny a pretože sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožnil, v tomto odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti ho doplnil o ďalšie dôvody.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“), ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.
Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 6.638,78 € do 33.193,92 € 220,74 € za každých aj začatých 1.659,70 € prevyšujúcich sumu 6.638,78 €.
Podľa § 13a ods. 1 písm.c/ vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej.
Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.
Pretože odporkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech a neboli zistené dôvody opodstatňujúce aplikáciu § 150 O.s.p., odvolací súd jej podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívali v trovách právneho zastúpenia. Pri ich vyčíslení odvolací súd vychádzal z tarifnej hodnoty podľa § 10 ods. 3 vyhlášky 6.000 € (100 x 12 x 5), čo predstavuje päťnásobok ročného plnenia zo sumy 100 € mesačne ako súdom priznané výživné na rozvedenú manželku. Trovy konania predstavujú odmenu právnej zástupkyne za vyjadrenie k odvolaniu z 31.1.2014 doručené krajskému súdu v ten istý deň (viď č.l. 312) 210,81 € + režijný paušál k úkonu vykonanému v roku 2014 8,04 € a 20 % DPH, spolu za jeden úkon právnych služieb 262,62 €. Právna zástupkyňa odporkyne vyčíslila trovy právneho zastúpenia sumou 165,30 €, preto jej odvolací súd v súlade s § 151 ods. 2 O.s.p. priznal trovy takto vyčíslené. Tieto trovy je navrhovateľ povinný nahradiť na účet právnej zástupkyne odporkyne v Slovenskej sporiteľni, ktorý je označený vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.