Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 570/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.

P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a

a 2 a práv zaručených a a

2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. sp. zn. -76 z 18. septembra 2012, ako aj

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9.

apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie

zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.

1 a 2 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -76 z 18. septembra

2012, ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 9. apríla 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

je v procesnom postavení žalobcu v konaní o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia

Rady pre vysielanie a retransmisiu, Bratislava (ďalej len „rada“) č.

zo 7. decembra 2012 o uložení jej sankcie – upozornenia na porušenie „povinnosti

stanovené (-ých) “. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 18. septembra 2012 žalobu zamietol. Najvyšší súd (konajúc o odvolaní

sťažovateľky) rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2013 potvrdil rozsudok

krajského súdu z 18. septembra 2012.

3. Sťažovateľka tvrdí, že „že k zásahu a porušeniu jej práv došlo postupom

najvyššieho súdu a krajského súd v súvislosti s ich napadnutými rozhodnutiami, ktorými

neposkytli ochranu práv sťažovateľky, ale naopak potvrdili napadnuté rozhodnutie Rady,

čím zachovali Radou vytvorený stav, ktorý je neprípustným zásahom do práv sťažovateľky,

pričom vo svojich napadnutých rozhodnutiach došlo k takej interpretácii a aplikácii

dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s , t. j. z ústavného hľadiska

neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu

spravodlivosti“.

4. Ako dôvody podanej sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„A. Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie – nedodržanie

princípu právnej istoty a práva na odôvodnenie rozhodnutia“, v súvislosti s čím poukázala

na rozsudky najvyššieho súdu v iných konaniach (napr. sp. zn.

a sp. zn. a pod...), v ktorých najvyšší súd rozhodol v prípade právne totožných

vecí iným spôsobom, pričom v aktuálne posudzovanej veci v odôvodnení svojho

rozhodnutia neuviedol „presvedčivé a relevantné argumenty, pre ktoré bola v danej veci

sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v inom označenom konaní...“.

Podľa názoru sťažovateľky so záverom najvyššieho súdu o nemožnosti aplikovať ňou

uvedené skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu na predmetnú vec a s „interpretáciou

princípu právnej istoty nie je možné súhlasiť, nakoľko je arbitrárny a ústavne neudržateľne

zasahuje do práv sťažovateľky.

B. Zásah do práva sťažovateľky na slobodu prejavu a spravodlivé súdne konanie –

absencia kritérií oprávnenosti zásahu do slobody prejavu; nedostatočné odôvodnenie.“.

V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla, že „... akýkoľvek zásah alebo obmedzenie

šírenia informácií zo strany orgánu verejnej moci je potrebné považovať ako zásah

do slobody prejavu, pričom takýto zásah musí zniesť ústavnoprávne limity a navyše splnenie

týchto limitov musí byť v konaní riadne preukázané a odôvodnené...

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady, ako aj z napadnutých rozhodnutí

krajského a najvyššieho súdu je absolútne jednoznačné, že Rada ani krajský, či najvyšší súd

absolútne nijakým spôsobom nešpecifikovali ani neodôvodnili naplnenie kritérií legality,

legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu sťažovateľky.

Absencia uvedených kritérií, absencia ich preukázania a absencia odôvodnenia

vo všetkých napadnutých rozhodnutiach predstavuje neodôvodnený zásah do slobody

prejavu sťažovateľky, ktorý navyše porušuje právo sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie, najmä právo na riadne a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia.“.

5. Na podporu svojich tvrdení (právnych názorov) sťažovateľka argumentovala

odlišnými rozhodnutiami najvyššieho súdu v analogických veciach, rozhodnutiami

ústavného súdu (napr. vo veciach , , ,

...), ako aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

č. 44179/98 vo veci Murphy proti Írsku; rozhodnutie č. 31457/1996 vo veci News Verlags

GmbH & CoKG proti Rakúsku).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva spoločnosti M., s. r. o... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1),

ods. 2) a ods. 4), právo na súdnu a inú ochranu podľa a ods. 2), ... a čl.

6 ods. 1 a čl. 10 Európskeho dohovoru..., rozsudkom Najvyššieho súdu... v konaní o

odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 09. 04. 2013 rozsudkom Krajského súdu... v

konaní pod sp. zn.: -76 zo dňa 18. 09. 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 09. 04. 2013 rozsudkom Krajského súdu... v konaní pod sp. zn.: -76

zo dňa 18. 09. 2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Krajskému súdu...

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť spoločnosti M., s. r. o... trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa

každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,

obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey

a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa slobodu prejavu a právo

vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože

zahŕňa aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

8. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka

sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práv podľa a a 2 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. apríla 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu

č. k. -76 z 18. septembra 2012.

II. A

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -76

z 18. septembra 2012

9. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

10. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu

k postupu krajského súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní najvyšší súd.

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudok z 18. septembra 2012.

11. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v

časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva postupom a rozhodnutím

krajského súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

12. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. apríla 2013, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi

krajského súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu najmä

vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež body 3 až 5).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným

článkom (resp. dohovoru).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie

ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia, odvolacej argumentácie

sťažovateľky a stanoviska žalovanej k nemu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd... ako súd odvolací ( ) preskúmal odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

žalobcu ( veta prvá v spojení s ), vec prejednal

bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a rozsudok verejne vyhlásil.

Žalovaný rozhodnutím č. zo dňa 07. 12. 2010 uložil žalobcovi podľa

ustanovenia sankciu – upozornenie

na porušenie zákona za to, že porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona

č. tým, že dňa 28. 08. 2010 o cca 19.00 hod. odvysielal v rámci programovej

služby J., v programe K. príspevok s názvom S., v ktorom došlo k nezabezpečeniu

objektívnosti a nestrannosti.

Najvyšší súd... uznesením sp. zn. zo dňa 10. 05. 2012 zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -29 zo dňa 24. 01. 2012 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie z dôvodu zistených procesných pochybení v konaní pred súdom prvého

stupňa.

Spornou ostáva skutočnosť, či odvysielaný príspevok v rámci spravodajského

programu bol objektívny a nestranný, a teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia

Senát Najvyššieho súdu... sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho

a súdneho spisu, s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného č. zo dňa

07. 12. 2010, ako aj s prepisom predmetného príspevku a s obsahom obrazovo-zvukového

záznamu predmetného príspevku.“

Po citovaní ustanovení „ .., ..,

písm. b) .., Európskeho dohovoru o cezhraničnej

televízii..., .., ..,

... “, ako aj ich interpretácií najvyšší súd

uviedol:

«Účelom ustanovenia je vytvorenie

priestoru pre diskusiu o otázkach, ktoré sú predmetom verejného záujmu, pri súčasnom

zamedzení zneužitia vysielacieho času v spravodajských a politicko-publicistických

programoch na prezentovanie jednostranne zameraných informácií. Je zrejmé, že mediálna

prezentácia názorov len jednej názorovej skupiny je v demokratickej spoločnosti

nežiaducim javom, čo vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské

práva. Ten vo svojej judikatúre vyslovil názor, že médiá zohrávajú podstatnú úlohu

v demokratickej spoločnosti. Ako pasívnym recipientom informácií občanom musí byť

umožnené, prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť

si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to,

čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou (CASE OF ÇETIN AND OTHERS

v. TURKEY, Applications nos. 40153/98 and 40160/98, bod č. 64).

Pojmy objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné

presne právne definovať, ich obsah sa môže meniť, je podmienený okolnosťami prípadu,

na ktorý sa aplikuje právna norma. Tieto pojmy nie je možné explicitne definovať pre

otvorený okruh prípadov, keďže jednotlivé informácie a vyjadrenia je nutné vnímať

v kontexte ich použitia, a to aj s prihliadnutím na osoby, ktoré dostanú v konkrétnom

príspevku priestor na vyjadrenie. Žalovaný ich interpretoval v napadnutom rozhodnutí.

Žalovaný má v zmysle povinnosť upozorniť

vysielateľa na porušenie zákona. Upozornenie je sankciou preventívneho charakteru

a je predpokladom uloženia pokuty za druhovo zhodné protiprávne správanie vysielateľa

vytýkané v upozornení. Žalovaný musí v upozornení identifikovať, akým konaním

vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti, čím je vysielateľ oboznámený so zakázaným

správaním.

Žalovaným zvolené kritériá – relevancia, transparentnosť, presnosť, úplnosť,

vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu

a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stranenia – sú podľa názoru

najvyššieho súdu objektívne, logické a zrozumiteľné. Sú tiež súladné s výkladom týchto

pojmov v odbornej literatúre – výkladových slovníkoch. Vzhľadom na zákonné vymedzenie

povinností vysielateľa všeobecnými pojmami bolo právom žalovaného a vlastne

aj nevyhnutnosťou zvoliť kritériá pre posudzovanie plnenia základných povinností

vysielateľa a tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym obsahom. S ohľadom

na obsah pojmov objektívnosť a nestrannosť, žalovaný správne vyhodnotil posudzovaný

príspevok ako nespĺňajúci požadované atribúty objektívnosti a nestrannosti. Žalovaný

sa dostatočným spôsobom vysporiadal s odôvodnením, že odvysielaný príspevok nebol

objektívny a nestranný, preto bolo namieste využiť zákonné obmedzenie slobody prejavu

v zmysle Na spravodajské a politicko-

publicistické programy sa kladú vyššie kvalitatívne nároky, ktoré spočívajú najmä

v objektívnosti a nestrannosti odvysielaných informácií. Žalobca v podanom odvolaní

uviedol, že recipient si vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna

a nie je úlohou štátu „uvažovať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá

nie. Senát odvolacieho súdu tu poukazuje na skutočnosť, aby sa recipient mohol slobodne

rozhodnúť a utvoriť si názor potrebuje mať prístup k viacerým názorom a nie len

k jednostranne poňatým príspevkom, v ktorých by boli, resp. nebolí zverejnené všetky

dostupné objektívne informácie k danej téme. Požiadavky, aby názory odvysielané

v spravodajských programoch boli objektívne a nestranné vyplýva aj z čl. 7 ods. 3

Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, ako aj z Rezolúcie 428 (1970)

Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí

žiadnym spôsobom nezasahuje do techniky ani formy spracovania príspevku,

ale len poskytuje návod ako má žalobca dodržiavať povinnosti stanovené § 16 ods. 3

písm. b) Konečné rozhodnutie, ako zabezpečiť objektívnosť

a nestrannosť vysielaných programov však spočíva na vysielateľovi.

K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného vymedzenia skutkovej vety

vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného senát najvyššieho súdu uvádza,

že bol formulovaný jednoznačne, keďže z výroku bolo zrejmé, kedy bol spáchaný správny

delikt (28. 08. 2010 o cca 19:00 hod.), ako bol spáchaný (odvysielanie príspevku s názvom

S. v rámci programovej služby J.), s uvedením ustanovenia zákona [§ 16 ods. 3 písm. b)

] a v akom programe odvysielanom žalobcom (K.). Výrok s

obdobnou formuláciou posudzoval aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS

322/2011 zo dňa 27. 07. 2011 a námietku sťažovateľa ohľadom formulácie výroku

vyhodnotil ako nedôvodnú.

K uvedeným záverom dospel najvyšší súd aj po oboznámení sa s obsahom rozsudkov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka a aj s rozsudkom

sp. značka zo dňa 08. 10. 2010, avšak musí konštatovať, že uvedené

rozsudky v časti, v ktorých sa uvádza, že v preskúmavaných rozhodnutia Rady nebol riadne

formulovaný výrok, v danej veci, nemožno v tomto prípade aplikovať.

V preskúmavanom rozhodnutí žalovanej, na rozdiel od rozhodnutí Rady

preskúmavaných v citovaných rozsudkoch, výrok dostatočným spôsobom popisuje samotný

skutok (vrátane dátumu, času, vysielacieho okruhu), ktorým malo prísť k porušeniu

povinnosti zo strany vysielateľa.

Rovnako zo vzťahu k posúdeniu objektívnosti predmetného skutku odvolací súd

konštatuje, že v uvedených rozsudkoch ide o úplne odlišné skutky - bol posudzovaný iný

druh programu - diskusná relácia (politicko-publicistického charakteru, s vopred

pozvanými hosťami) ako v tomto prípade, keď ide o posúdenie objektívnosti príspevku

odvysielaného v spravodajskej relácii. Príspevok bol v tomto prípade vopred pripravený

a autor príspevku mal možnosť nie len vybrať okruh osôb – respondentov, ale aj obsah

odpovedí respondentov, ktoré bude príspevok obsahovať a ktoré vysielateľ odvysiela.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. značka zo dňa 08. 10. 2010, na ktorý

odkazuje rozsudok najvyššieho súdu sp. značka , sa vyjadruje okrem iného

i k úlohe moderátorov v diskusnej relácii politicko-publicistického charakteru vo vzťahu

k objektivite programu. Ide ale o skutkovo úplne iný prípad a preto aplikácia uvedených

rozsudkov najvyššieho súdu a záverov v nich obsiahnutých na túto vec, nie je možná. Je síce

pravdou, že v zásade ide o prípady, v ktorých boli preskúmavané rozhodnutia Rady vydané

na základe zistenia porušenia rovnakej povinnosti vysielateľa, ale za úplne iného

skutkového stavu veci.

Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s veta prvá ako vecne správny potvrdil,

keď dospel k totožnému záveru ako krajský súd, že v preskúmavanej veci bol správnym

orgánom dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo

preto v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní

správneho orgánu.»

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,

že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

17. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne (odvolacie) závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci,

pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže

byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2

a 4 a práva podľa a 2 dohovoru (pozri bod 7, tiež body 1 a 6), a to najmä

z dôvodu nepreukázania a neodôvodnenia oprávnenosti zásahu do slobody závermi

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné

zaoberať sa osobitne uvedenými článkami a dohovoru, ktoré mali byť podľa nej

taktiež porušené. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení

základného práva podľa , 2 a 4 , resp. práva podľa a 2

dohovoru.

20. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

21. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti

namietajúcej porušenie , 2 a 4 a a 2 dohovoru zjavne

neopodstatnená.

22. Pokiaľ sťažovateľka na podporu svojich tvrdení argumentuje inými (rozdielnymi)

rozhodnutiami najvyššieho súdu v podobných právnych veciach, ústavný súd poznamenáva,

že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu

(m. m. , , , ). Zjednocovanie judikatúry

všeobecných súdov upravujú až o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013