Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 459/2013
PDF · 283.48 KB
No categories available
IV. ÚS 459/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti R. F., K., zastúpeného advokátom Mgr. dr. A. K., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu
Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
Nc 1459/1995), za účasti Okresného súdu Čadca, takto
rozhodol:
1. Základné právo R. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 p o r u š e n é
b o l o .
2. R. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť R. F. trovy konania v sume 275,94
€ (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho
zástupcu Mgr. dr. A. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 459/2013 z 24. júla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil ešte 14. júna 1995 okresnému súdu
podanie označené ako „Sťažnosť na neoprávnený prevod pozemku“ pôvodne zaregistrované
pod sp. zn. Nc 1459/95 a po odstránení nedostatkov neskôr vedené pod sp. zn.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
V nadväznosti na to sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 2 listiny, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € a úhrady trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr 1374/13 (doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2013), ku ktorému bolo
pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Náročnosť daného konania je daná už samotným predmetom konania. Uvedené
konanie si vyžadovalo rozsiahle dokazovanie výsluchom nielen účastníkov konania, ale aj
ohliadkou miesta samého, znaleckým dokazovaním, výsluchom svedkov. Náročnosť daného
konania z hľadiska predmetu sporu ovplyvňuje aj historické pozadie kauzy
charakterizované právnymi úkonmi, ktorými boli sporné nehnuteľnosti scudzované, ako aj
právnymi skutočnosťami majúcimi za následok prechod vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, a to všetko na podklade meniaceho sa systému evidencie vlastníckeho
práva k pozemkom v nedávnej minulosti. Náročnosť sporu bola ovplyvnená i tým, že
v konaní vyšla najavo aj otázka prípadného vydržania vlastníckeho práva k spornému
pozemku, čo si tiež vyžiadalo väčší časový priestor na dokazovanie v konaní.
K dĺžke konania prispeli i samotní účastníci konania, ktorí na výzvy súdu nereagovali
vždy riadne a včas. Účastníci konania sa neustanovovali riadne na všetky súdom vytýčené
pojednávania (v záujme zabezpečenia nápravy bola účastníkom konania z tohto dôvodu
uložená aj poriadková pokuta). Navrhovateľ tým, že nepodal riadny a úplný návrh
na začatie konania, mal vplyv na celkovú dĺžku konania. I opakované odvolania účastníkov
voči rozhodnutiam súdu (hoci mali účastníci na tieto procesné úkony nárok) ovplyvnili
dĺžku konania, keďže spisový materiál bolo potrebné opakovane predkladať odvolaciemu
súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. Aj právny predchodca odporcov
(sťažovateľov) svojím pasívnym postojom vplýval na konanie a jeho dĺžku. Dĺžka konania
bola ovplyvnená aj tým, že v dôsledku úmrtia pôvodného odporcu A. J. a následne jeho
právneho nástupcu – odporcu v rade 4 Ing. V. J. bolo nevyhnutné zistiť okruh do úvahy
po zomrelých účastníkoch prichádzajúcich dedičov, čo si tiež vyžiadalo určité časové
obdobie.
Celkovú dĺžku konania ovplyvnila i tá skutočnosť, že súdom ustanovený znalec ad
hoc Ing. M. K., ktorému bola zadaná úloha doplniť ním v konaní vypracovaný znalecký
posudok, spisový materiál súdu vrátil a k vypracovaniu doplnenia znaleckého posudku bolo
potrebné ustanoviť iného súdneho znalca. Aj odstránenie tejto prekážky v konaní si
vyžiadalo určité časové obdobie. Lehota na vypracovanie doplnenia znaleckého posudku
uplynie dňa 25. 8. 2013. Po predložení doplnenia znaleckého posudku je predpoklad
meritórneho rozhodnutia vo veci samej.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ stanovisko nezaujal a zotrval na dosiaľ
predložených dôvodoch a tvrdeniach.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 610/1997 zistil tento
priebeh napadnutého konania:
Okresnému súdu bolo 14. júna 1995 doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Sťažnosť na neoprávnený prevod pozemku“, ktoré bolo zapísané do registra Nc pod
sp. zn. 1456/95. Keďže podanie neobsahovalo náležitosti riadneho návrhu, okresný súd
opakovane vyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov, pričom riadny návrh bol
okresnému súdu doručený 26. septembra 1995. Po zabezpečení príslušných dedičských
spisov, ako aj ďalších potrebných podkladov bol sťažovateľ 7. mája 1997 predvolaný
na okresný súd, kde definitívne upravil svoj návrh.
Po zaplatení súdneho poplatku bol súdny spis prevedený do registra
občianskoprávnych vecí pod sp. zn. 6 C 610/97.
Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 27. októbra 1997, bolo odročené na 12. november
1997 na účel nariadenia znaleckého dokazovania a po zložení zálohy na znalecké
dokazovanie bol určený termín ohliadky na mieste samom na 30. apríl 1998.
Okresný súd až uznesením z 30. marca 1999 nariadil vo veci znalecké dokazovanie,
pričom znalecký posudok mu bol doručený 7. júla 1999 a následne nariadil termín
pojednávania na 24. november 1999, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nahlásenia
mien a adries svedkov a ďalších návrhov na doplnenie dokazovania.
Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2000 bolo odročené a sťažovateľovi bola uložená
povinnosť predložiť okresnému súdu zmenu návrhu v zmysle znaleckého posudku. Právna
zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu rozšírený návrh 7. decembra 2001, hoci
výzvu na jeho predloženie prevzala už 22. januára 2001 a urgenciu 20. novembra 2001.
Okresný súd 16. mája 2002 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa na predloženie ďalších
dvoch exemplárov rozšíreného návrhu na účel ich odoslania odporcom na vyjadrenie.
Po odchode zákonnej sudkyne bola vec opatrením predsedníčky okresného súdu
zo 14. mája 2003 a následne opatrením z 11. júla 2003 pridelená inému zákonnému sudcovi.
Okresný súd uznesením z 20. októbra 2003 vyhovel návrhu na vydanie predbežného
opatrenia, avšak po podaní odvolania zo strany odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 14/04 z 30. januára 2004 zrušil uznesenie okresného
súdu.
Po vrátení súdneho spisu okresný súd uznesením z 23. marca 2005 opätovne
rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom po podaní odvolania
odporkyňou v 2. rade krajský súd uznesením č. k. 8 Co/278/2005-212 z 31. januára 2006
opätovne zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd uznesením z 30. júna 2006 zamietol návrh sťažovateľa na vydanie
predbežného opatrenia, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2006.
Okresný súd na základe návrhu sťažovateľa uznesením z 10. septembra 2007
pripustil, aby do konania na strane odporcov pristúpil nový účastník, ktorý však podal proti
predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co/381/2007 z 31. januára 2008 odmietol odvolanie
nového účastníka konania z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.
Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 2. septembra 2008, bolo odročené
na neurčito na účel vyžiadania vyjadrenia sťažovateľa k podaniu odporcov z 26. augusta
2008.
Okresný súd po pojednávaniach nariadených na 13. október 2009, 3. december 2009
a 19. január 2010 na následnom pojednávaní uskutočnenom 2. marca 2010 vyhlásil
rozsudok vo veci samej.
Po doručení predmetného rozsudku okresného súdu podali proti nemu odvolanie
odporcovia v 1. až vo 4. rade a spis bol 21. júla 2010 s opravným prostriedkom predložený
na rozhodnutie krajskému súdu.
Krajský súd prípisom z 31. augusta 2010 vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho
rozhodnutia, pretože okresný súd opomenul rozhodnúť o trovách konania (odmena
ustanovenému znalcovi). Okresný súd po odstránení uvedeného nedostatku dopĺňacím
rozsudkom z 22. marca 2011 rozhodol o trovách konania „preddavkovaných štátom“, proti
ktorému odporcovia v 1. až vo 4. rade podali 4. apríla 2011 odvolanie.
Okresný súd prípisom z 1. júna 2011 predmetný spis okresného súdu predložil
krajskému súdu na rozhodnutie.
Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/202/2011-417 z 29. novembra 2011 zrušil
rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/610/1997-340 z 2. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Okresný súd uznesením zo 16. februára 2012 zaviazal sťažovateľa na úhradu
preddavku na trovy dokazovania a uznesením zo 17. februára 2012 nariadil doplnenie
znaleckého posudku.
Právny zástupca odporcov 6. marca 2012 oznámil okresnému súdu, že 15. decembra
2011 zomrel odporca vo 4. rade. Okresný súd prípisom z 8. marca 2012 v súvislosti
s uvedeným vyžiadal správu o stave dedičského konania od „Dedičského oddelenia
Okresného súdu Žilina“.
Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 22. marca 2012 uložil sťažovateľovi, ako
aj odporom v 1., 2. a 3. rade poriadkovú pokutu vo výške 500 €.
Podpredseda okresného súdu opatrením z 2. mája 2012 z dôvodu prerušenia výkonu
funkcie zákonného sudcu vec pridelil na konanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni.
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co/232/2012 z 27. septembra 2012 zrušil uznesenie
okresného súdu z 22. marca 2012 v časti, v ktorej uložil poriadkovú pokutu odporcom
v 1., 2. a 3. rade, a následne okresný súd uznesením zo 14. januára 2013 odpustil uloženú
poriadkovú pokutu aj sťažovateľovi.
Okresný súd uznesením z 3. mája 2013 ustanovil nového znalca na vypracovanie
doplnenia znaleckého posudku.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2
listiny, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Ústavný súd sa pri posudzovaní zložitosti veci zhoduje s hodnotením napadnutého
konania uskutočneným ústavným súdom v náleze sp. zn. III. ÚS 356/2010 z 1. februára
2011, v ktorom dospel k záveru, že ide o konanie vykazujúce znaky tak skutkovej, ako
aj právnej zložitosti.
2. Ústavný súd z hľadiska, či došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom,
posudzoval aj správanie sťažovateľa, dospejúc k názoru, že mal určitý podiel na predĺžení
jeho priebehu. K spomaleniu konania jeho zavinením došlo predovšetkým v jeho
počiatočnej fáze, keďže nekvalifikovaný návrh podaný okresnému súdu bol definitívne
upravený až 7. mája 1997. Obdobne je potrebné hodnotiť skutočnosť, že aj keď
už na pojednávaní uskutočnenom 5. apríla 2000 bolo sťažovateľovi uložené predložiť
zmenu návrhu v zmysle znaleckého posudku, požadovaný návrh bol okresnému súdu
zaslaný až 7. decembra 2001. K ďalšiemu spomaleniu priebehu napadnutého konania došlo
aj v súvislosti s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia,
ktorý bol uznesením okresného súdu z 30. júna 2006 zamietnutý, pričom uvedené uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2006.
Ústavný súd uvedené skutočnosti pripísal na ťarchu sťažovateľa a zohľadnil ich pri
rozhodovaní o priznanej sume finančného zadosťučinenia.
3. Napokon ústavný súd hodnotil z hľadiska posledného kritéria aj postup okresného
súdu. Ústavný súd zistil, že malá efektívnosť okresného súdu pri postupe v napadnutom
konaní sa prejavila už na jeho začiatku v úvodnej fáze, keď mu odstraňovanie nedostatkov
návrhu (podaného 14. júna 1995) trvalo viac ako dva roky, pričom prvé pojednávanie sa
uskutočnilo až 27. októbra 1997.
Napriek tomu, že potreba znaleckého dokazovania vyplynula už na pojednávaní
uskutočnenom 12. novembra 1997, okresný súd nariadil znalecké dokazovanie až
uznesením z 30. marca 1999, teda bol nečinný viac ako jeden rok.
V ďalšom období bol postup okresného súdu málo dôrazný, keď napr. účastníci
konania nedodržali určenú lehotu na vyjadrenie k vypracovanému znaleckému posudku
a taktiež ani právna zástupkyňa odporcov nedodržala určenú lehotu na nahlásenie mien
svedkov, na čo okresný súd procesne až pomerne neskoro reagoval.
Na inom mieste tohto nálezu ústavný súd už konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti
s predkladaním zmeny návrhu podľa znaleckého posudku prispel k predĺženiu konania
takmer o dva roky, avšak na druhej strane nemožno opomenúť, že okresný súd na túto
pasivitu sťažovateľa mohol a mal adekvátne reagovať a konanie urýchliť.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd procesne pochybil, keď uznesením
z 20. októbra 2003 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcom v 1. až 5. rade
nakladať so spornými pozemkami, pričom tento výrok sa vzťahoval aj na právneho
predchodcu odporcov, ktorý v tom čase bol už tri a pol roka mŕtvy (zomrel 7. apríla 2000).
Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 14/04 z 30. januára 2004 bolo predmetné
uznesenie okresného súdu z uvedených dôvodov zrušené a vec mu bola 8. marca 2004
vrátená na ďalšie konanie.
V nasledujúcom období bol okresný súd nečinný až do 23. marca 2005, keď
opätovne rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré po podaní
odvolania odporkyňou v 2. rade krajský súd uznesením č. k. 8 Co/278/2005-212
z 31. januára 2006 taktiež opätovne zrušil.
Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu svedčia o nesústredenosti
a neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní.
Ďalšiu neefektívnosť v postupe okresného súdu ústavný súd zistil v súvislosti s tým,
že krajský súd prípisom z 31. augusta 2010 vrátil súdny spis okresnému súdu bez
rozhodnutia o odvolaní odporcov v 1. až vo 4. rade proti meritórnemu rozsudku okresného
súdu z 2. marca 2010, pretože okresný súd opomenul rozhodnúť o odmene ustanovenému
znalcovi.
Po odstránení tohto nedostatku a opätovnom predložení súdneho spisu krajský súd
uznesením č. k. 8 Co/202/2011-417 z 29. novembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu
z 2. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uznesenia okrem
iného uviedol:
„Vychádzajúc z vyššie uvedeného (§ 79 ods. 1 O. s. p.) a aplikujúc na prejednávanú
vec odvolací súd po dôkladnom a starostlivom uvážení dospel k záveru, že odvolanie
odporcov 1/ až 4/ je hneď v prvom bode dôvodné. Aj odvolací súd bol toho názoru, že petit
návrhu navrhovateľa, ako aj výrok rozsudku okresného súdu je nevykonateľný, pretože
z neho nie je zrejmé, aká časť nehnuteľností parc. KN-C č. 662, 664, má pripadnúť
do vlastníctva navrhovateľa. V tomto smere nie je rozhodujúce, že znalec v podanom
posudku túto časť označil konkrétnymi písmenami, ako aj výmerou, pretože pokiaľ má byť
rozsudok okresného súdu zapísaný v katastri nehnuteľností záznamom, je potrebné, aby
sporná časť bola vymedzená parcelným číslom, výmerou, príslušnosťou ku tej ktorej obci,
ako aj ďalšími náležitosťami v zmysle katastrálneho zákona a vykonávajúcej vyhlášky.
Rozsudok okresného súdu v tej podobe ako bol vyhlásený nie je určite zapísateľný
v katastri nehnuteľností, z ktorého dôvodu musel odvolací súd napadnuté rozhodnutie
okresného súdu podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie bez
toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou prejednávaného prípadu.
V ďalšom konaní bude potrebné zabezpečiť, pokiaľ má dôjsť k meritórnemu
rozhodnutiu, vypracovanie geometrického plánu za účelom konkrétneho označenia tej časti
nehnuteľností parc. KN-C č. 662 a 664, ktorá je sporná.“
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že aj keď v napadnutom konaní
bol okresný súd v nečinný iba v určitých fázach, preskúmavané konanie okresného súdu
takmer je v celom jeho priebehu poznačené predovšetkým nesústredenosťou
a neefektívnosťou.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne
napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. IV. ÚS 82/2010,
IV. ÚS 371/2013) však predovšetkým zdôrazňuje, že napriek právnej a skutkovej zložitosti
veci je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné, aby napadnuté konanie nebolo ani
po viac ako 18 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že namietaným postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Napriek tomu, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny bolo postupom okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, pretože mu táto povinnosť už bola uložená v náleze ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 356/2010 z 1. februára 2011.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukázal najmä na to, že v dôsledku neúmernej
dĺžky prieťahov mu vzniká psychická ujma z právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
6 C 610/1997, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä podiel
sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania, ktoré nebolo do rozhodnutia ústavného súdu
ani po viac ako 18 rokoch právoplatne skončené, ale tiež na výšku finančného
zadosťučinenia priznaného odporcom v predmetnom konaní nálezom č. k.
III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára 2011, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom Mgr. dr. A.
K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
V zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania
pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania
pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná
peniazmi (IV. ÚS 185/09). Ústavný súd konštatuje, že 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 2
vyhlášky) predstavuje sumu 130,16 €, z ktorej ústavný súd vychádzal pri výpočte trov
konania.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky,
a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkové trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013