Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 459/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti R. F., K., zastúpeného advokátom Mgr. dr. A. K., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu

Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

), za účasti Okresného súdu Čadca, takto

rozhodol:

1. Základné právo R. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd

postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. R. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť R. F. trovy konania v sume 275,94

€ (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho

zástupcu Mgr. dr. A. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 24. júla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil ešte 14. júna 1995 okresnému súdu

podanie označené ako „Sťažnosť na neoprávnený prevod pozemku“ pôvodne zaregistrované

pod sp. zn. a po odstránení nedostatkov neskôr vedené pod sp. zn.

.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené.

V nadväznosti na to sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

čl. 38 ods. 2 listiny, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 1374/13 (doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2013), ku ktorému bolo

pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Náročnosť daného konania je daná už samotným predmetom konania. Uvedené

konanie si vyžadovalo rozsiahle dokazovanie výsluchom nielen účastníkov konania, ale aj

ohliadkou miesta samého, znaleckým dokazovaním, výsluchom svedkov. Náročnosť daného

konania z hľadiska predmetu sporu ovplyvňuje aj historické pozadie kauzy

charakterizované právnymi úkonmi, ktorými boli sporné nehnuteľnosti scudzované, ako aj

právnymi skutočnosťami majúcimi za následok prechod vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam, a to všetko na podklade meniaceho sa systému evidencie vlastníckeho

práva k pozemkom v nedávnej minulosti. Náročnosť sporu bola ovplyvnená i tým, že

v konaní vyšla najavo aj otázka prípadného vydržania vlastníckeho práva k spornému

pozemku, čo si tiež vyžiadalo väčší časový priestor na dokazovanie v konaní.

K dĺžke konania prispeli i samotní účastníci konania, ktorí na výzvy súdu nereagovali

vždy riadne a včas. Účastníci konania sa neustanovovali riadne na všetky súdom vytýčené

pojednávania (v záujme zabezpečenia nápravy bola účastníkom konania z tohto dôvodu

uložená aj poriadková pokuta). Navrhovateľ tým, že nepodal riadny a úplný návrh

na začatie konania, mal vplyv na celkovú dĺžku konania. I opakované odvolania účastníkov

voči rozhodnutiam súdu (hoci mali účastníci na tieto procesné úkony nárok) ovplyvnili

dĺžku konania, keďže spisový materiál bolo potrebné opakovane predkladať odvolaciemu

súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. Aj právny predchodca odporcov

(sťažovateľov) svojím pasívnym postojom vplýval na konanie a jeho dĺžku. Dĺžka konania

bola ovplyvnená aj tým, že v dôsledku úmrtia pôvodného odporcu A. J. a následne jeho

právneho nástupcu – odporcu v rade 4 Ing. V. J. bolo nevyhnutné zistiť okruh do úvahy

po zomrelých účastníkoch prichádzajúcich dedičov, čo si tiež vyžiadalo určité časové

obdobie.

Celkovú dĺžku konania ovplyvnila i tá skutočnosť, že súdom ustanovený znalec ad

hoc Ing. M. K., ktorému bola zadaná úloha doplniť ním v konaní vypracovaný znalecký

posudok, spisový materiál súdu vrátil a k vypracovaniu doplnenia znaleckého posudku bolo

potrebné ustanoviť iného súdneho znalca. Aj odstránenie tejto prekážky v konaní si

vyžiadalo určité časové obdobie. Lehota na vypracovanie doplnenia znaleckého posudku

uplynie dňa 25. 8. 2013. Po predložení doplnenia znaleckého posudku je predpoklad

meritórneho rozhodnutia vo veci samej.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ stanovisko nezaujal a zotrval na dosiaľ

predložených dôvodoch a tvrdeniach.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. zistil tento

priebeh napadnutého konania:

Okresnému súdu bolo 14. júna 1995 doručené podanie sťažovateľa označené ako

„Sťažnosť na neoprávnený prevod pozemku“, ktoré bolo zapísané do registra Nc pod

sp. zn. 1456/95. Keďže podanie neobsahovalo náležitosti riadneho návrhu, okresný súd

opakovane vyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov, pričom riadny návrh bol

okresnému súdu doručený 26. septembra 1995. Po zabezpečení príslušných dedičských

spisov, ako aj ďalších potrebných podkladov bol sťažovateľ 7. mája 1997 predvolaný

na okresný súd, kde definitívne upravil svoj návrh.

Po zaplatení súdneho poplatku bol súdny spis prevedený do registra

občianskoprávnych vecí pod sp. zn. .

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 27. októbra 1997, bolo odročené na 12. november

1997 na účel nariadenia znaleckého dokazovania a po zložení zálohy na znalecké

dokazovanie bol určený termín ohliadky na mieste samom na 30. apríl 1998.

Okresný súd až uznesením z 30. marca 1999 nariadil vo veci znalecké dokazovanie,

pričom znalecký posudok mu bol doručený 7. júla 1999 a následne nariadil termín

pojednávania na 24. november 1999, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nahlásenia

mien a adries svedkov a ďalších návrhov na doplnenie dokazovania.

Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2000 bolo odročené a sťažovateľovi bola uložená

povinnosť predložiť okresnému súdu zmenu návrhu v zmysle znaleckého posudku. Právna

zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu rozšírený návrh 7. decembra 2001, hoci

výzvu na jeho predloženie prevzala už 22. januára 2001 a urgenciu 20. novembra 2001.

Okresný súd 16. mája 2002 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa na predloženie ďalších

dvoch exemplárov rozšíreného návrhu na účel ich odoslania odporcom na vyjadrenie.

Po odchode zákonnej sudkyne bola vec opatrením predsedníčky okresného súdu

zo 14. mája 2003 a následne opatrením z 11. júla 2003 pridelená inému zákonnému sudcovi.

Okresný súd uznesením z 20. októbra 2003 vyhovel návrhu na vydanie predbežného

opatrenia, avšak po podaní odvolania zo strany odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 30. januára 2004 zrušil uznesenie okresného

súdu.

Po vrátení súdneho spisu okresný súd uznesením z 23. marca 2005 opätovne

rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom po podaní odvolania

odporkyňou v 2. rade krajský súd uznesením č. k. -212 z 31. januára 2006

opätovne zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 30. júna 2006 zamietol návrh sťažovateľa na vydanie

predbežného opatrenia, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2006.

Okresný súd na základe návrhu sťažovateľa uznesením z 10. septembra 2007

pripustil, aby do konania na strane odporcov pristúpil nový účastník, ktorý však podal proti

predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2008 odmietol odvolanie

nového účastníka konania z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.

Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 2. septembra 2008, bolo odročené

na neurčito na účel vyžiadania vyjadrenia sťažovateľa k podaniu odporcov z 26. augusta

2008.

Okresný súd po pojednávaniach nariadených na 13. október 2009, 3. december 2009

a 19. január 2010 na následnom pojednávaní uskutočnenom 2. marca 2010 vyhlásil

rozsudok vo veci samej.

Po doručení predmetného rozsudku okresného súdu podali proti nemu odvolanie

odporcovia v 1. až vo 4. rade a spis bol 21. júla 2010 s opravným prostriedkom predložený

na rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd prípisom z 31. augusta 2010 vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho

rozhodnutia, pretože okresný súd opomenul rozhodnúť o trovách konania (odmena

ustanovenému znalcovi). Okresný súd po odstránení uvedeného nedostatku dopĺňacím

rozsudkom z 22. marca 2011 rozhodol o trovách konania „preddavkovaných štátom“, proti

ktorému odporcovia v 1. až vo 4. rade podali 4. apríla 2011 odvolanie.

Okresný súd prípisom z 1. júna 2011 predmetný spis okresného súdu predložil

krajskému súdu na rozhodnutie.

Krajský súd uznesením č. k. -417 z 29. novembra 2011 zrušil

rozsudok okresného súdu č. k. -340 z 2. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Okresný súd uznesením zo 16. februára 2012 zaviazal sťažovateľa na úhradu

preddavku na trovy dokazovania a uznesením zo 17. februára 2012 nariadil doplnenie

znaleckého posudku.

Právny zástupca odporcov 6. marca 2012 oznámil okresnému súdu, že 15. decembra

2011 zomrel odporca vo 4. rade. Okresný súd prípisom z 8. marca 2012 v súvislosti

s uvedeným vyžiadal správu o stave dedičského konania od „Dedičského oddelenia

Okresného súdu Žilina“.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 22. marca 2012 uložil sťažovateľovi, ako

aj odporom v 1., 2. a 3. rade poriadkovú pokutu vo výške 500 €.

Podpredseda okresného súdu opatrením z 2. mája 2012 z dôvodu prerušenia výkonu

funkcie zákonného sudcu vec pridelil na konanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012 zrušil uznesenie

okresného súdu z 22. marca 2012 v časti, v ktorej uložil poriadkovú pokutu odporcom

v 1., 2. a 3. rade, a následne okresný súd uznesením zo 14. januára 2013 odpustil uloženú

poriadkovú pokutu aj sťažovateľovi.

Okresný súd uznesením z 3. mája 2013 ustanovil nového znalca na vypracovanie

doplnenia znaleckého posudku.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a podľa listiny, podľa ktorého každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a podľa

listiny, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd sa pri posudzovaní zložitosti veci zhoduje s hodnotením napadnutého

konania uskutočneným ústavným súdom v náleze sp. zn. z 1. februára

2011, v ktorom dospel k záveru, že ide o konanie vykazujúce znaky tak skutkovej, ako

aj právnej zložitosti.

2. Ústavný súd z hľadiska, či došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom,

posudzoval aj správanie sťažovateľa, dospejúc k názoru, že mal určitý podiel na predĺžení

jeho priebehu. K spomaleniu konania jeho zavinením došlo predovšetkým v jeho

počiatočnej fáze, keďže nekvalifikovaný návrh podaný okresnému súdu bol definitívne

upravený až 7. mája 1997. Obdobne je potrebné hodnotiť skutočnosť, že aj keď

už na pojednávaní uskutočnenom 5. apríla 2000 bolo sťažovateľovi uložené predložiť

zmenu návrhu v zmysle znaleckého posudku, požadovaný návrh bol okresnému súdu

zaslaný až 7. decembra 2001. K ďalšiemu spomaleniu priebehu napadnutého konania došlo

aj v súvislosti s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia,

ktorý bol uznesením okresného súdu z 30. júna 2006 zamietnutý, pričom uvedené uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2006.

Ústavný súd uvedené skutočnosti pripísal na ťarchu sťažovateľa a zohľadnil ich pri

rozhodovaní o priznanej sume finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd hodnotil z hľadiska posledného kritéria aj postup okresného

súdu. Ústavný súd zistil, že malá efektívnosť okresného súdu pri postupe v napadnutom

konaní sa prejavila už na jeho začiatku v úvodnej fáze, keď mu odstraňovanie nedostatkov

návrhu (podaného 14. júna 1995) trvalo viac ako dva roky, pričom prvé pojednávanie sa

uskutočnilo až 27. októbra 1997.

Napriek tomu, že potreba znaleckého dokazovania vyplynula už na pojednávaní

uskutočnenom 12. novembra 1997, okresný súd nariadil znalecké dokazovanie až

uznesením z 30. marca 1999, teda bol nečinný viac ako jeden rok.

V ďalšom období bol postup okresného súdu málo dôrazný, keď napr. účastníci

konania nedodržali určenú lehotu na vyjadrenie k vypracovanému znaleckému posudku

a taktiež ani právna zástupkyňa odporcov nedodržala určenú lehotu na nahlásenie mien

svedkov, na čo okresný súd procesne až pomerne neskoro reagoval.

Na inom mieste tohto nálezu ústavný súd už konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti

s predkladaním zmeny návrhu podľa znaleckého posudku prispel k predĺženiu konania

takmer o dva roky, avšak na druhej strane nemožno opomenúť, že okresný súd na túto

pasivitu sťažovateľa mohol a mal adekvátne reagovať a konanie urýchliť.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd procesne pochybil, keď uznesením

z 20. októbra 2003 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcom v 1. až 5. rade

nakladať so spornými pozemkami, pričom tento výrok sa vzťahoval aj na právneho

predchodcu odporcov, ktorý v tom čase bol už tri a pol roka mŕtvy (zomrel 7. apríla 2000).

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2004 bolo predmetné

uznesenie okresného súdu z uvedených dôvodov zrušené a vec mu bola 8. marca 2004

vrátená na ďalšie konanie.

V nasledujúcom období bol okresný súd nečinný až do 23. marca 2005, keď

opätovne rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré po podaní

odvolania odporkyňou v 2. rade krajský súd uznesením č. k. -212

z 31. januára 2006 taktiež opätovne zrušil.

Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu svedčia o nesústredenosti

a neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní.

Ďalšiu neefektívnosť v postupe okresného súdu ústavný súd zistil v súvislosti s tým,

že krajský súd prípisom z 31. augusta 2010 vrátil súdny spis okresnému súdu bez

rozhodnutia o odvolaní odporcov v 1. až vo 4. rade proti meritórnemu rozsudku okresného

súdu z 2. marca 2010, pretože okresný súd opomenul rozhodnúť o odmene ustanovenému

znalcovi.

Po odstránení tohto nedostatku a opätovnom predložení súdneho spisu krajský súd

uznesením č. k. -417 z 29. novembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu

z 2. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uznesenia okrem

iného uviedol:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného ( ) a aplikujúc na prejednávanú

vec odvolací súd po dôkladnom a starostlivom uvážení dospel k záveru, že odvolanie

odporcov 1/ až 4/ je hneď v prvom bode dôvodné. Aj odvolací súd bol toho názoru, že petit

návrhu navrhovateľa, ako aj výrok rozsudku okresného súdu je nevykonateľný, pretože

z neho nie je zrejmé, aká časť nehnuteľností parc. KN-C č. 662, 664, má pripadnúť

do vlastníctva navrhovateľa. V tomto smere nie je rozhodujúce, že znalec v podanom

posudku túto časť označil konkrétnymi písmenami, ako aj výmerou, pretože pokiaľ má byť

rozsudok okresného súdu zapísaný v katastri nehnuteľností záznamom, je potrebné, aby

sporná časť bola vymedzená parcelným číslom, výmerou, príslušnosťou ku tej ktorej obci,

ako aj ďalšími náležitosťami v zmysle katastrálneho zákona a vykonávajúcej vyhlášky.

Rozsudok okresného súdu v tej podobe ako bol vyhlásený nie je určite zapísateľný

v katastri nehnuteľností, z ktorého dôvodu musel odvolací súd napadnuté rozhodnutie

okresného súdu podľa , zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie bez

toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou prejednávaného prípadu.

V ďalšom konaní bude potrebné zabezpečiť, pokiaľ má dôjsť k meritórnemu

rozhodnutiu, vypracovanie geometrického plánu za účelom konkrétneho označenia tej časti

nehnuteľností parc. KN-C č. 662 a 664, ktorá je sporná.“

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že aj keď v napadnutom konaní

bol okresný súd v nečinný iba v určitých fázach, preskúmavané konanie okresného súdu

takmer je v celom jeho priebehu poznačené predovšetkým nesústredenosťou

a neefektívnosťou.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ,

) však predovšetkým zdôrazňuje, že napriek právnej a skutkovej zložitosti

veci je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné, aby napadnuté konanie nebolo ani

po viac ako 18 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že namietaným postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa listiny.

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Napriek tomu, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny bolo postupom okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov, pretože mu táto povinnosť už bola uložená v náleze ústavného

súdu sp. zn. z 1. februára 2011.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukázal najmä na to, že v dôsledku neúmernej

dĺžky prieťahov mu vzniká psychická ujma z právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä podiel

sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania, ktoré nebolo do rozhodnutia ústavného súdu

ani po viac ako 18 rokoch právoplatne skončené, ale tiež na výšku finančného

zadosťučinenia priznaného odporcom v predmetnom konaní nálezom č. k.

-33 z 1. februára 2011, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom Mgr. dr. A.

K. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

V zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania

pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania

pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná

peniazmi (). Ústavný súd konštatuje, že 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 2

vyhlášky) predstavuje sumu 130,16 €, z ktorej ústavný súd vychádzal pri výpočte trov

konania.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky,

a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkové trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013