Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 664/2013
PDF · 305.47 KB
No categories available
IV. ÚS 664/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. S., zastúpeného opatrovníčkou
E. S., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95,
za účasti Okresného súdu Nové Zámky, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Nové Zámky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 62/95 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom pätnásťtisíc
eur), ktorú mu j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť J. S. trovy konania v sume
331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. Evy Borovskej, Štefánikova 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2013
doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného opatrovníčkou E. S. (ďalej
aj „opatrovníčka sťažovateľa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 a porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 171/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ utrpel 4. júna 1994 pracovný úraz,
keď ho počas výkonu práce v priestoroch zamestnávateľa S... napadol K. B. (ďalej
aj „odporca v 1. rade“) a spôsobil mu ťažké zranenia, v dôsledku ktorých bol konštatovaný
u sťažovateľa „ťažký stupeň debility s poúrazovým úbytkom intelektových schopností“.
Za tento úraz zodpovedá K. B., ktorý bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 124/94
z 9. januára 1995 uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví. Za pracovný úraz
zodpovedá aj zamestnávateľ. Na následky úrazu bol sťažovateľ uznaný Sociálnou
poisťovňou za invalidného od 4. apríla 1995.
Návrhom podaným okresnému súdu 18. mája 1995 sa sťažovateľ domáhal
proti odporcovi v 1. rade náhrady škody spôsobenej mu trestným činom. Okresný súd
uznesením sp. zn. 12 C 62/95 z 18. októbra 1995 schválil súdny zmier.
Manželka sťažovateľa podala 10. novembra 1999 návrh na pozbavenie jeho
spôsobilosti na právne úkony, ktorému okresný súd vyhovel rozsudkom sp. zn.
7 Nc 1332/99 z 31. januára 2000 a ustanovil mu ju za opatrovníčku.
Opatrovníčka sťažovateľa podala 27. marca 2000 návrh na zrušenie uznesenia
o schválení súdneho zmieru z 18. októbra 1995. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 55/00
z 27. októbra 2000 zrušil toto uznesenie o schválení súdneho zmieru z 18. októbra 1995.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 349/01 zo 6. februára 2002 rozsudok okresného súdu
z 27. októbra 2000 zmenil tak, že návrh opatrovníčky sťažovateľa proti odporcovi
na zrušenie uznesenia o schválení zmieru zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 14/03 z 28. januára 2004 v dovolacom
konaní zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 5 Co 62/2004 z 25. augusta 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu
z 27. októbra 2000 (ktorým okresný súd návrhu opatrovníčky sťažovateľa vyhovel)
a uznesenie okresného súdu z 18. októbra 1995 o schválení súdneho zmieru z 18. októbra
1995 zrušil.
Po zrušení súdneho zmieru opatrovníčka sťažovateľa na výzvu okresného súdu
doplnila návrh sťažovateľa, v nadväznosti na čo okresný súd uznesením z 10. februára 2005
pribral do konania na strane odporcu – P... (ďalej len „odporca v 2. rade“), a pripustil zmenu
návrhu v zmysle upraveného petitu. Uznesením zo 17. marca 2005 okresný súd pripustil,
aby do konania vstúpila namiesto odporcu v 2. rade S..., a pripustil vstup do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu v 2. rade Sociálnu poisťovňu...
V roku 2006 bol vyhlásený konkurz na majetok odporcu v 2. rade. Okresný súd
uznesením z 2. mája 2006 pripustil, aby na miesto odporcu v 2. rade vstúpila správkyňa
konkurznej podstaty, a pribral do konania na strane odporcu v 3. rade Sociálnu poisťovňu,
ústredie... Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 158/2006 z 31. júla 2006 na odvolanie
správkyne konkurznej podstaty zmenil uznesenie súdu prvého stupňa z 2. mája 2006 tak,
že návrh zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 321/2006 z 28. februára 2008
zrušil uznesenie krajského súdu z 31. júla 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský
súd následne uznesením sp. zn. 5 Co 68/2008 z 30. júna 2008 uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zrušil.
Uznesením z 12. septembra 2008 okresný súd prerušil konanie okrem konania
o rozhodovaní o nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
v časti nároku splatného 3 mesiace pred vyhlásením konkurzu a počas konkurzu.
Na odvolanie opatrovníčky sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 56/2009
z 31. augusta 2009 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 12. septembra 2008 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 27. januára 2010 pripustil zmenu návrhu
a konanie proti odporcovi v 2. rade prerušil z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok.
Uznesením z 10. mája 2010 okresný súd pripustil ďalšiu zmenu návrhu týkajúcu sa sumy
uplatnených nárokov.
Okresný súd rozsudkom z 27. mája 2010 rozhodol, že odporcovia v 1. a 3. rade
sú povinní uhrádzať sťažovateľovi náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti – úrazovú rentu v sume 221,25 € mesačne a túto sumu upravovať o sumu
zvýšenia dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov s tým, že plnením
jedného odporcu zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu. Odporcovi
v 1. a 3. rade uložil zaplatiť sťažovateľovi aj úroky z omeškania. Vo zvyšnej časti návrh
zamietol. Na odvolanie odporcu v 3. rade rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
25 Co 171/2010 z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa odporcu v 3. rade zmenil a návrh proti nemu zamietol. Opatrovníčka sťažovateľa podala
proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, o ktorom nebolo do podania sťažnosti rozhodnuté.
Po zrušení konkurzu na majetok odporcu v 2. rade (uznesením krajského súdu sp. zn.
1 K 97/2005 z 13. decembra 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2012)
opatrovníčka sťažovateľa žiadala podaním z 26. januára 2012 okresný súd, aby pokračoval
v konaní s odporcom v 2. rade, a podaním z 23. februára 2012 upravila návrh. Podaním
z 12. marca 2012 opatrovníčka sťažovateľa opäť žiadala o určenie termínu pojednávania.
Okresný súd sťažovateľovi 23. marca 2012 oznámil, že v spise bola vykonaná úprava
na predloženie veci najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní a do vrátenia spisu
nemožno určiť termín pojednávania.
Opatrovníčka sťažovateľa v súvislosti s namietanou doterajšou dĺžkou konania
vo vzťahu k odporcovi v 2. rade uvádza:
„Odporca v 2. rade je totiž v likvidácii a tým, že porušovateľ v 1. rade bude vyčkávať
na rozhodnutie dovolacieho súdu a nevytýči pojednávanie, hoci mu v tom nič nebráni, môže
dôjsť k zániku odporcu v 2. rade a tým pádom sa pohľadávka sťažovateľa stane
nevymožiteľnou. Pre sťažovateľa je nepochopiteľné prečo porušovateľ v 1. rade nekoná
s odporcom v 2. rade, keďže nárok sťažovateľa je dôvodný, výška škody bola ustálená pred
dvoma rokmi, zodpovednosť odporcu v 2. rade ako bývalého zamestnávateľ sťažovateľa
za pracovný úraz je nespochybniteľná, preto sťažovateľ nevidí dôvod, prečo by porušovateľ
v 1. rade nemohol rozhodnúť o pokračovaní v prerušenom konaní voči odporcovi v 2.
rade...
V tejto súvislosti treba uviesť i to, že od počiatku zodpovednosť odporcu
i zamestnávateľa bola nesporná. A nesporné bolo i to, že sťažovateľ v čase úrazu bol riadne
zamestnaný a nesporný bol nielen jeho príjem, ale i výpočet priemerného zárobku, ktorý
vykonala Slovenská poisťovňa ako právny predchodca odporcu v 3. rade. O to závažnejšie
je konanie porušovateľov, ktorí o nespornom nároku (dnes už právoplatne rozhodnutom
voči odporcovi v 1. rade) rozhodujú 18. rok, resp. 9 rokov po tom, čo bol zrušený súdny
zmier.“
Na základe uvedeného opatrovníčka sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 porušil
základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Nové Zámky sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva J. S.
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky vo veci 12 C 62/95 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal.
3. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 171/2010 porušil základné
právo J. S. právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2
4. J. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000 €.
5. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 331,15 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 130,17 €,
2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,81 Eur,
20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 664/2013-11 z 12. decembra 2013 prijal
sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1
a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Následne ústavný súd vyzval účastníkov
konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval
aj na vyjadrenie k sťažnosti.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 49/2014 zo 7. februára
2014 uviedol:
„V predmetnej veci súd uznesením zo dňa 18. 10. 1995 schválil súdny zmier, ktorý
nadobudol právoplatnosť 11. 11. 1995. Uvedený zmier bol rozsudkom 16 C 55/00-64
v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Nitra 5 Co 62/04-152 zo dňa 25. 8. 2004 zrušený,
rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 10. 2004. Vzhľadom na túto skutočnosť úpravou
zo dňa 6. 10. 2004 bol pripojený spis 16 C 55/00 a zároveň bol navrhovateľ vyzvaný
na doloženie plnej moci na zastupovanie v konaní, ktorú doručil súdu 29. 10. 2004.
Úpravou zo dňa 29. 10. 2004 konajúca sudkyňa vyzvala navrhovateľa na doplnenie návrhu
o uvedenie presného výroku súdu v súlade so zákonným ustanovením § 79 a 42 O. s. p. ako
aj o právne zdôvodnenie žalovaného nároku a predloženie dôkazov, na ktoré sa odvoláva.
Dňa 19. 11. 2004 navrhovateľ oznámil, že žiada o predĺženie stanoveného termínu
na doplnenie návrhu o ďalších 10 dní, keďže si musí zadovážiť potrebné doklady. Dňa
23. 12. 2004 doručil navrhovateľ písomné doplnenie návrhu vrátane žiadosti o pribratie
vedľajšieho účastníka ako aj ďalšieho účastníka na strane odporcu a to P... O zmene
návrhu a pribratí ďalšieho odporcu do konania súd rozhodol uznesením zo dňa 10. 2. 2005.
Zároveň týmto dňom bola vyzvaná Sociálna poisťovňa označená v návrhu ako vedľajší
účastník, aby oznámila či mieni vstúpiť do konania ako vedľajší účastní a ak áno na strane
ktorého z odporcov. V rámci doručovania uvedeného uznesenia bolo zistené, P... na základe
rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR zlúčilo so štátnym podnikom S..., ktorá
skutočnosť bola úpravou zo dňa 16. 2. 2005 oznámená navrhovateľovi. Dňa 3. 3. 2005
navrhovateľ za odporcu v II. rade označil S... a zároveň Sociálna poisťovňa dňa 22. 2. 2005
oznámila, že mieni vstúpiť do konania na strane odporcu v II. rade. Následne uznesením
zo dňa 17. 3. 2005 bola pripustená zámena účastníkov a vstup vedľajšieho účastníka
do konania. Odporca II 5. 4. 2005 doručil súdu svoje písomné vyjadrenie. Úpravou zo dňa
15. 4. 2005 bol určený termín pojednávania na deň 17. 5. 2005, ktoré z dôvodu
ospravedlnenia vedľajšieho účastníka bolo odročené na deň 21. 6. 2005. Predmetné
pojednávanie sa neuskutočnilo vzhľadom na ospravedlnenie odporcu I a ním predloženú
plnú moc na zastupovanie v konaní. Následne dňa 28. 9. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie,
ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že odporca I. v lehote 10 dní predloží všetky poštové
poukážky o vyplatení súm za žalované nároky v prospech navrhovateľa, ďalej vedľajší
účastník doklady o vyplatení jednotlivých súm zo žalovaných nárokov v prospech
navrhovateľa a navrhovateľ v lehote 10 dní vyšpecifikuje nárok v časti uplatnenej vecnej
škody. Odporca dňa 5. 10. 2005 predložil doklady o úhradách, vedľajší účastník dňa
21. 10. 2005 požiadal o predĺženie lehoty na zabezpečenie dôkazov, ktoré len v súčinnosti
s ústredím vie predložiť. Úpravou zo dňa 4. 1. 2006 bol vedľajší účastník urgovaný
o predloženie dokladov a tak isto aj navrhovateľ. Vedľajší účastník žiadané doklady doručil
súdu 12. 1. 2006 a navrhovateľ 20. 1. 2006. Úpravou zo dňa 14. 3. 2006 bol určený termín
pojednávania na deň 5. 4. 2006, o odročenie ktorého požiadal odporca pre kolíziu
pojednávania jeho právneho zástupcu doložené predvolaním v trestnej veci 2 T 20/06,
zároveň sa ospravedlnil aj vedľajší účastník. Na základe toho bol zmenený termín
pojednávania na deň 26. 4. 2006. Dňa 3. 4. 2006 správkyňa konkurznej podstaty JUDr. D.
B. súdu oznámila, že uznesením KS Bratislava 1 K 97/05 zo dňa 13. 12. 2005 bol na
majetok odporcu II vyhlásený konkurz. Z uvedeného dôvodu za účelom rozhodnutia či už o
prerušení konania alebo inom procesnom postupe bol termín pojednávania z dôvodu
hospodárnosti zrušený. Navrhovateľ súdu dňa 12. 4. 2006 oznámil, že voči odporcovi II
návrh neberie späť. Dňa 18. 4. 2006 správkyňa konkurznej podstaty odporcu II oznámila, že
nedáva súhlas na pokračovanie v konaní o náhradu škody so žalovaným II. Poukázala na
ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) Zákona o konkurze, podľa ktorého sa prerušujú všetky
konania, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu. Súd uznesením zo dňa 2. 5. 2006
pripustil zámenu účastníkov na strane odporcu II. a zároveň pribral do konania ako
odporcu III. Sociálnu poisťovňu... Voči tomuto rozhodnutiu navrhovateľ podal odvolanie a
preto bol spis dňom 24. 05. 2006 predložený na Krajský súd Nitra, ktorý spis po rozhodnutí
vrátil 20. 9. 2006 s tým, že napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh zamietol. Vychádzajúc
z dôvodov tohto rozhodnutia, tunajší súd uznesením z 18. 10. 2006 konanie vo veci prerušil
vzhľadom na vyhlásený konkurz na majetok odporcu II. Voči uvedenému uzneseniu
navrhovateľ podal odvolanie, zároveň aj dovolanie voči rozhodnutiu Krajského súdu, preto
bol spis dňa 12. 12. 2006 predložený na Najvyšší súd SR, ktorý spis vrátil dňa 20. 03. 2008
stým, že uznesenie Krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd
po rozhodnutí veci, uznesením 5 Co 68/08-261 zo dňa 30. 06. 2008 spis vrátil 20. 08. 2008
s tým, že pripustil zámenu účastníkov na strane odporcu II. Následne tunajší súd uznesením
zo dňa 12. 09. 2008 v časti uplatneného nároku konanie prerušil, v dôsledku podaného
odvolania bol spis predložený na Krajský súd Nitra, ktorý spis vrátil 27. 11. 2009 s tým,
že napadnuté uznesenie zrušil. Uznesením zo dňa 27. 01. 2010 bola pripustená zmena
návrhu a zároveň súd konanie voči odporcovi II prerušil. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 17. 02. 2010. Vo veci bolo potom vytýčené pojednávanie na deň 30. 03. 2010,
ktoré bolo odročené na deň 13. 05. 2010. Pred uskutočnením pojednávania dňa 10. 05.
2010 bola pripustená ďalšia zmena návrhu. Pojednávanie zo dňa 13. 05. 2010 bolo
odročené za účelom vyhlásenia rozsudku. Voči rozsudku 12 C 62/95-341 zo dňa 27. 05.
2010 podal odporca III. odvolanie, po jeho doručení účastníkom bol spis dňa 22. 09. 2010
predložený na Krajský súd Nitra, ktorý rozsudkom 25 Co 171/10-409 zo dňa 28. 09. 2011
napadnutý rozsudok zmenil tak, že v časti týkajúcej sa odporcu III. návrh zamietol, zároveň
vydal uznesenie, ktorým zmenil napadnuté uznesenie týkajúce sa nesprávneho označenia
odporcu III. Voči rozsudku KS Nitra dňa 13. 01. 2012 podal navrhovateľ dovolanie, dňa
30. 01. 2012 zároveň navrhovateľ doručil do spisu uznesenie o zrušení konkurzu
na odporcu II. so žiadosťou o pokračovanie v konaní. V dôsledku podaného dovolania bol
spis dňa 29. 03. 2012 predložený na Najvyšší súd SR. Pred predložením spisu bolo dňa
23. 03. 2012 navrhovateľovi oznámené, že spis bude bezodkladne predložený na Najvyšší
súd SR a po jeho vrátení budú vykonávané úkony vo vzťahu k odporcovi II s tým, že do času
rozhodnutia o podanom odvolaní napriek jeho žiadosti nie je možné vo veci určiť termín
pojednávania tak ako žiada.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci boli zo strany tunajšieho súdu
vykonávané jednotlivé úkony plynule, bez prieťahov. Napriek tomu, že v rámci dovolacieho
konania odpadla prekážka prerušenia konania voči odporcovi II tým, že v predmetnej veci
navrhovateľ voči rozsudku KS Nitra 25 Co 171/10-409 zo dňa 28. 09. 2011 podal
dovolanie, nebolo možné pokračovať v konaní s odporcom II. Z týchto dôvodov mám za to,
že nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa postupom tunajšieho súdu.“
Opatrovníčka sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
uviedla, že s ním nemožno súhlasiť. Ďalej argumentuje tým, že podané dovolanie nebráni
okresnému súdu pokračovať v konaní proti odporcovi 2. rade, pričom okresný súd mal
dostatok času vyhotoviť si kópiu súdneho spisu a tak pokračovať v konaní. V stanovisku
uvádza:
„Takéto tvrdenie porušovateľa je zvláštne, minimálne z toho dôvodu, že práve
postupom porušovateľa v 1. rade došlo k uzatvoreniu súdneho zmieru, ktorý zjavne
uzatvorený nemal byť a musel byť preto následne zrušený. Taktiež je potrebné uviesť,
že od počiatku právny základ, t. j. zodpovednosť odporcu v 2. rade, ako právneho nástupcu
zamestnávateľa sťažovateľa bola nesporná a rovnako bola nesporná i zodpovednosť
odporcu v 1. rade. Ďalším faktom je, že právny predchodca odporcu v 3. rade Slovenská
poisťovňa a. s vypočítala priemerný zárobok sťažovateľa a s týmto sa sťažovateľ stotožnil,
pričom uplatnený nárok titulom straty na zárobku tvorí takmer celú sumu uplatnenú
v konaní. Ak takýto súdny spor prebieha na súde 19 rokov (a od zrušenia súdneho zmieru
10 rokov), je už len vzhľadom na dĺžku súdneho sporu pre sťažovateľa vyjadrenie predsedu
súdu neprijateľné, lebo nepociťuje a nevníma konanie ako plynulé, keď sa po tak dlhú dobu
svojho života nevie domôcť nielen svojich nárokov, ale ukončenia súdneho konania vôbec,
pričom osobitnými predpismi je garantované, že práve vysporiadavanie nárokov
zamestnancov vyplývajúce z pracovného úrazu, ako je to u sťažovateľa bude rýchle, účinné,
ba dokonca zabezpečené aj vtedy, keď zamestnávateľ, ako povinný subjekt zanikne, alebo
je insolventný.“
Najvyšší súd prípisom zo 6. marca 2014 ústavnému súdu oznámil,
že vo veci dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 25 Co 171/2010
z 28. septembra 2011 rozhodol 6. marca 2014 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie.
Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je súd povinný
postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 117 ods. 1 OSP sudca je povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Podľa § 119 ods. 1 OSP sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj vo veci
sťažovateľa.
1. Pri posudzovaní právnej a faktickej zložitosti veci podľa prvého kritéria ústavný
súd uzavrel, že konanie vzhľadom na jeho predmet, t. j. rozhodovanie o návrhu na náhradu
škody spôsobenej ublížením na zdraví, má pre sťažovateľa nepochybne mimoriadny
význam, čo v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu vyžaduje od všeobecných
súdov zvýšenú starostlivosť (m. m. II. ÚS 125/06, II. ÚS 53/04, IV. ÚS 366/2011,
IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05, III. ÚS 329/2011, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
Stefanova proti Bulharsku z 11. 1. 2007).
Pokiaľ ide o posúdenie právnej zložitosti veci, ústavný súd poukazuje na to, že vec
tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade nie je
mimoriadne právne zložitá. Podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a bežne
používaná právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy je stabilizovaný
a na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.
Ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti veci s ohľadom na uplatnené
nároky z dôvodu škody na zdraví (bolestné, náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej
neschopnosti, vecná škoda a úrazová renta) a ich povahu.
2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní vychádzal
z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný
postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,
aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom
a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka
konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná
povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny
súdu a oznámením potrebných skutočností.
Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohol pričítať na vrub sťažovateľovi
v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť
nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Doterajšia dĺžka napadnutého konania bola ovplyvnená uplatnením riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkmi konania, čo však nezbavuje okresný
súd zodpovednosti za stav konania, pretože primárnym pochybením okresného súdu bolo
schválenie súdneho zmieru uznesením z 18. októbra 1995, keď z okolností prípadu muselo
byť zjavné, že sťažovateľ nie je spôsobilý takéhoto právneho úkonu pre ťažkú duševnú
poruchu. Z prehľadu konania tiež vyplýva, že opravné prostriedky uplatnené opatrovníčkou
sťažovateľa boli podané dôvodne. V opravnom konaní boli zrušené procesné rozhodnutia
okresného súdu, ktoré súviseli s vyhlásením konkurzu na majetok odporcu v 2. rade.
Ústavný súd preto hodnotí tento postup okresného súdu ako neefektívny a majúci
za následok zbytočné prieťahy v konaní.
Ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd rozhodol rozsudkom z 27. mája 2010
o nároku sťažovateľa vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a odporcovi v 3. rade, rozsudok
je však právoplatný len vo vzťahu k odporcovi v 1. rade, a dosiaľ okresný súd nerozhodol
o nároku sťažovateľa vo vzťahu k odporcovi v 2. rade.
Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté konanie z ústavnoprávneho hľadiska
neprimerane dlhé (takmer 19 rokov) bez ohľadu na to, aký nárok sa uplatňuje. O to viac
to platí v konaní, v ktorom sa vyžaduje osobitná rýchlosť postupu (napr. IV. ÚS 327/2013,
IV. ÚS 459/2013) vzhľadom na povahu veci.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom
v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 porušil základné právo sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.
12 C 62/95 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €
z dôvodu neprimerane dlhej doterajšej doby konania vo veci, ktorá má pre neho mimoriadny
význam. Sťažovateľ poukazuje aj na charakter zbytočných prieťahov v súvislosti
s rozhodnutiami okresného súdu a zvlášť krajského súdu, ktorých zrušenia sa musel
domáhať v opravnom konaní vrátane dovolacieho konania.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 12 C 62/95, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, význam veci
pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo v celom rozsahu do rozhodnutia
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 €
sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Evou Borovskou, ktorá je podľa predloženého
osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania
za dva úkony právnej služby v sume 331,15 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu
predstavuje sumu 275,94 €. Po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje priznaná úhrada trov konania sumu 331,12 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2014