Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 544/2013
PDF · 294.48 KB
No categories available
II. ÚS 544/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.
F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Skalica a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Er
4895/2008 z 11. novembra 2011, sp. zn. 3 Er 4775/2008 z 12. októbra 2011 a sp. zn. 2 Er
1733/2008 z 15. augusta 2011, postupom Okresného súdu Skalica v konaniach vedených
pod sp. zn. 3 Er 4658/2008, sp. zn. 3 Er 10/2009 a sp. zn. 3 Er 4697/2008 a postupom
Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 119/2012 z 30. augusta 2012,
sp. zn. 5 CoE 22/2011 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 5 CoE 15/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn.
21 CoE 85/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30. augusta 2012 a sp. zn.
9 CoE 501/2011 z 22. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14146/2012 až
sp. zn. Rvp 14152/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
3. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
28. novembra 2012 (Rvp 14147/2012, Rvp 14148/2012, Rvp 14149/2012, Rvp 14150/2012,
Rvp 14151/2012 a Rvp 14152/2012) a 4. decembra 2012 (Rvp 14146/2012) doručené
sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“)
a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Er 4895/2008 z 11. novembra 2011, sp. zn. 3 Er 4775/2008
z 12. októbra 2011 a sp. zn. 2 Er 1733/2008 z 15. augusta 2011, postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 4658/2008, sp. zn. 3 Er 10/2009 a sp. zn. 3 Er
4697/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 3 CoE 119/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. 5 CoE 22/2011
zo 7. augusta 2012, sp. zn. 5 CoE 15/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 21 CoE 85/2012
z 31. júla 2012, sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30. augusta 2012 a sp. zn. 9 CoE 501/2011
z 22. augusta 2012.
4. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých bola
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská
zmluva alebo notárska zápisnica. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným
súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie, pričom exekučným titulom bolo
rozhodnutie rozhodcovského súdu, prípadne notárska zápisnica. V priebehu exekučných
konaní okresný súd napadnutými rozhodnutiami exekúcie zastavil. Krajský súd na
odvolanie sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom
vydané prvostupňové rozhodnutia.
5. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutým postupom a rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec
zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež
uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že
nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom
rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého
právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere.“.
6. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je
jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
7. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše
„odvolací súd konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol
podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
8. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením krajského súdu, pričom poukázala najmä na
rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
9. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v sťažnostiach vedených pod sp. zn.
Rvp 14146/2012, sp. zn. Rvp 14150/2012 a sp. zn. Rvp 14149/2012 žiadala, aby ústavný
súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj porušenie čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu
a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami
krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. V sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 14147/2012,
sp. zn. Rvp 14148/2012, sp. zn. Rvp 14151/2012 a sp. zn. Rvp 14152/2012 sťažovateľka
žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom
a uzneseniami krajského súdu a čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, zrušil
ňou namietané uznesenia krajského súdu a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Vo všetkých sťažnostiach sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané
finančné zadosťučinenie, úhradu trov konania, a okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby
ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných
uznesení krajského súdu.
II.
8. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14146/2012 až sp. zn. Rvp 14152/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia. Navyše, v prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14147/2012
a sp. zn. Rvp 14150/2012 sťažovateľka namieta rovnaký postup a rovnaké uznesenia
okresného súdu a krajského súdu v tom istom konaní.
III.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa ustanovenia § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný,
ak Ústavný súd v tej istej veci koná.
13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
20. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým postupom
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcií,
boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd
vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez
aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich
pohľadávok sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie
a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 3 Er 4658/2008, sp. zn. 3 Er 10/2009 a sp. zn. 3 Er 4697/08 a k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47
charty postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 5 CoE 15/2012
zo 7. augusta 2012, sp. zn. 3CoE 146/2012 z 30. augusta 2012 a sp. zn. 9 CoE 501/2011
z 22. augusta 2012 (t. j. sp. zn. Rvp 14148/2012, sp. zn. Rvp 14151/2012 a sp. zn.
22. Podľa citovaného ustanovenia § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je
prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná. Vo vzťahu k namietanému postupu
okresného súdu vo veci sp. zn. 3 Er 4658/2008 a k postupu a uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 5 CoE 15/2012 zo 7. augusta 2012 sťažovateľka iniciovala konanie pred ústavným
súdom podaním z 27. novembra 2012, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 14076/2012.
Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 3 Er 10/2009 a k postupu
a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30. augusta 2012 sťažovateľka
iniciovala konanie pred ústavným súdom podaním z 27. novembra 2012, ktoré je vedené
pod sp. zn. Rvp 14077/2012. Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu vo veci
sp. zn. 3 Er 4697/2008 a k postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 501/2011
z 22. augusta 2012 sťažovateľka iniciovala konanie pred ústavným súdom podaním
z 27. novembra 2012, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 14075/2012.
23. Keďže vo veci namietaného postupu okresného súdu a postupu a už uvedených
uznesení krajského súdu ústavný súd už koná, boli sťažnosti sťažovateľky v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde odmietnuté ako
neprípustné.
B. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu
sp. zn. 2 Er 4895/2008 z 11. novembra 2011, sp. zn. 3 Er 4775/2008 z 12. októbra 2011
a sp. zn. 2 Er 1733/2008 z 15. augusta 2011 (t. j. sp. zn. Rvp 14146/2012, sp. zn.
Rvp 14147/2012, sp. zn. Rvp 14150/2012 a sp. zn. Rvp 14149/2012)
24. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
25. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
26. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenia okresného súdu sp. zn.
2 Er 4895/2008 z 11. novembra 2011, sp. zn. 3 Er 4775/2008 z 12. októbra 2011 a sp. zn.
2 Er 1733/2008 z 15. augusta 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na
skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
C. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 CoE 119/2012
z 30. augusta 2012, sp. zn. 5 CoE 22/2011 zo 7. augusta 2012 a sp. zn. 21 CoE 85/2012
z 31. júla 2012 (t. j. sp. zn. Rvp 14146/2012, sp. zn. Rvp 14147/2012, sp. zn.
Rvp 14150/2012 a sp. zn. Rvp 14149/2012)
27. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo
notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako
aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske
zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými
v predmetných sťažnostiach.
28. K sťažovateľkou namietanému postupu krajského súdu v súvislosti
s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr.
vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je
podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe
úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,
pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť
so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre
vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05,
bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
29. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010, I. ÚS 363/2013).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (I. ÚS 110/2013, podobne
30. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné
a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré
môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). (I. ÚS 363/2013)
31. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky je zároveň nutné poznamenať,
že sťažovateľka, hoci tvrdiac, že návrh na prerušenie konania z dôvodu potreby položenia
prejudiciálnej otázky podľa §109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
príslušnému súdu podala (Rvp 14147/2012), toto svoje tvrdenie v konaní pred ústavným
súdom žiadnym spôsobom nepreukázala a písomné podanie v tomto zmysle ústavnému
súdu nepredložila.
32. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal
spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke
na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí
(napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené
predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010, I. ÚS 363/2013).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom
krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru podľa §109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
33. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už
uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu
rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci
pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii
Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu
(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie
Exekučného poriadku).
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na
prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného
súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta
2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako
súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky
ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie
odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd
nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
34. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,
že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučných konaní
a neprípustnosti exekúcií z už uvádzaných dôvodov v uzneseniach okresného súdu, proti
ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný
z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po
doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajského súdu bolo
podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už
bolo uvedené, dodržané bolo.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
36. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013