Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 654/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Č., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď.,

M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v spojení s a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 2. februára 2011,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 21. novembra 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013

doručená sťažnosť Ing. M. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) v spojení s a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. februára 2011, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra

2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo

„dovolací súd“) sp. zn. z 28. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že návrhom podaným na okresnom súde

sa spoločnosť T., a. s. (ďalej len „navrhovateľka“), domáhala proti sťažovateľovi určenia, že

zameškanie práce sťažovateľa od 9. júna 2009 do 20. októbra 2009 je neospravedlneným

zameškaním. Návrh odôvodnila tým, že „odporca bol zamestnaný u navrhovateľa na

pozícii strojník vodohospodárskych zariadení podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 10. 08.

1992. Podľa poslednej dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 30. 09. 2008

vykonával odporca u zamestnávateľa funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti. Uznesením

dozornej rady spoločnosti č. 2 zo dňa 12. 02. 2009 bol odporca odvolaný z funkcie

výkonného vedúceho spoločnosti, pričom táto skutočnosť mu bola oznámená dňa 16. 02.

2009. Následne listom zo dňa 02. 03. 2009 navrhovateľ zaslal odporcovi okamžité

skončenie pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu. Odporca naďalej nastupoval do práce

a to až do 11. 03. 2009, následne však na pracovisko už nenastúpil. Odporca opakovane

listom zo dňa 03. 03. 2009 a 06. 03. 2009 oznámil navrhovateľovi ako zamestnávateľovi, že

s poukazom na § 79 trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Následne

podal odporca žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ

listom zo dňa 30. 03. 2009 a 07. 04. 2009 vyzval odporcu na nástup do práce, do

pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 10. 08. 1992 v platnom znení,

na úsek generálneho riaditeľa spoločnosti, bez bližšej špecifikácie pracovného miesta, na

ktoré mal odporca nastúpiť, pričom v liste zo dňa 07. 04. 2010 ustúpil od svojho

predchádzajúceho prejavu a to okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na list

navrhovateľa zo dňa 30. 03. 2009 odporca odpovedal listom zo dňa 01. 04. 2009, kde

uviedol, že žiadosť zamestnávateľa je v súčasnej dobe preň bezpredmetná, nakoľko si svoje

nároky uplatnil súdnou cestou. Dňa 08. 06. 2009 sa uskutočnilo mimosúdne rokovanie

medzi účastníkmi, kde odporcovi bolo ponúknuté pracovné miesto technika odborných

činností, ktoré bolo vytvorené v rámci organizačnej zmeny, s tým, že bol odporca požiadaný

o vyjadrenie do 14.00 dňa 09. 06. 2009. Odporca až následne listom zo dňa 12. 06. 2009...

uviedol, že popis pracovného miesta na funkciu technik odborných činností nespĺňa ani len

povinné náležitostí stanovené príslušnými ustanoveniami a z toho dôvodu

nie je možné toto považovať za ponuku...“.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2010 tak, že

návrh navrhovateľky zamietol. Krajský súd na základe navrhovateľkou podaného odvolania

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2010 rozsudok okresného súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou

navrhovateľky v tom, že okresný súd sa nezaoberal všetkými vykonanými dôkazmi, ktoré

produkovala najmä navrhovateľka, nevyhodnotil tieto dôkazy v písomnom vyhotovení

rozsudku, v dôsledku čoho došlo k odňatiu práva účastníkov konať pred súdom. Podľa

názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Okresný súd po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie vo veci opätovne

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 2. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“), ktorým určil, že zameškanie práce sťažovateľa od 9. júna 2009 do 20. októbra 2009

nie je ospravedlneným zameškaním. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2011 rozsudok okresného súdu

potvrdil ako vecne správny.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. novembra 2012

dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „sa nestotožňuje s názorom súdov, že tým, že

neprijal ponúknutú pracovnú pozíciu technika odborných činností zo dňa 08. 06. 2009

porušil povinnosti v zmysle ustanovenia , ktoré mu

vyplývali z pracovného pomeru a to najmä povinnosť zamestnanca podľa pokynov

zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom

čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Tieto ustanovenia totiž predpokladajú existenciu

dohodnutého druhu práce a tomu zodpovedajúce povinnosti účastníkov pracovnoprávneho

vzťahu. Nemožno považovať za neospravedlnené zameškanie práce ak sa zamestnanec

nedostavuje do zamestnania, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej

zmluvy. Ak zamestnávateľ oznámi zamestnancovi za trvania sporu o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru, že mu bude znovu prideľovať prácu, sú naplnené

predpoklady podľa ustanovenia § 79 ods. 1 len vtedy, ak mu bude prideľovať prácu podľa

pôvodnej pracovnej zmluvy... Pokiaľ bola zamestnancovi ponúknutá pracovná iná pozícia

s odlišným druhom práce, nie je zamestnanec týmto prejavom vôle viazaný. Keď bola

sťažovateľovi ponúknutá pracovná pozícia technika odborných činností, mal za to, že ide

o novú ponuku práce (o to viac, že to bolo novovytvorené pracovné miesto), teda prejav

vôle, ktorý predstavuje zmenu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu,

ktorý musí byť druhou zmluvnou stranou akceptovaný. Na to, aby bol povinný opäť

nastupovať do práce podľa tejto ponuky bol nevyhnutný jeho pozitívny prejav vôle vo forme

uzatvorenia písomnej dohody o zmene pracovného pomeru alebo novej pracovnej zmluvy.

... Vychádzajúc z článku 2 Základných zásad , kde je zakotvená

zásada zmluvnosti pracovného práva... teda zamestnávateľ nemôže jednostranne meniť

dohodnutý obsah pracovnej zmluvy, iba ak so súhlasom zamestnanca. ...

Sťažovateľ má za to, že k žiadnemu porušeniu pracovnoprávnych predpisov

a ustanovení pracovnej zmluvy z jeho strany nedošlo, pretože navrhovateľ mu neprideľoval

prácu v zmysle pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej, čo predstavovalo prekážku na

strane zamestnávateľa a preto jeho neprítomnosť v práci nie je namieste považovať za

neospravedlnenú, čo potvrdil aj Závodný výbor... pri T., a. s. listom, zo dňa 26. 11. 2009.“.

V súvislosti s právnym posúdením veci konajúcimi súdmi sťažovateľ poukázal na

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010, v ktorom podľa

neho najvyšší súd už skôr rozhodol v obdobnej veci založenej na tom istom skutkovom

základe a vyslovil publikovaný právny názor, podľa ktorého „Ak po odvolaní zamestnanca

z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať

odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden

zo základných prvkov pracovného pomeru; uvedený stav treba považovať za prekážku

v práci na strane zamestnávateľa v zmysle . Za existencie tejto

prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať

na ňom po celý pracovný čas.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

boli vydané v rozpore s už vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu v obdobnej veci,

preto týmito rozhodnutiami bola porušená „zásada právnej istoty, predvídateľnosti práva,

zjednocovania judikatúry a následne... ochrana subjektívnych práv účastníka konania“.

Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 28. 11. 2012,

ktorým odmietol dovolanie neodôvodnil, prečo sa nezaoberal námietkou dovolateľa, že

rozhodnutia súdov, proti ktorým podal dovolanie boli v rozpore s v tom čase už existujúcim

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v skutkovo a právne obdobnej veci... Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol dovolanie iba z procesného hľadiska nezaoberajúc sa ani

argumentmi dovolateľa na riadne a spravodlivé konanie, ktoré videl v nesprávnom právnom

posúdení veci... Sťažovateľ tak stratil právnu istotu, ktorú videl predovšetkým v jednotnosti

a konštantnosti judikatúry, ktorá by mal byť základným atribútom právneho štátu...“.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné práva podľa v spojení

s článkom 12 ods. 1 a ) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 28. 11. 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

z 21. 11. 2011, rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. z 02. 02. 2011

porušené boli

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 11. 2012,

rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. z 21. 11. 2011, rozsudok Okresného

súdu Martin, sp. zn. z 02. 02. 2011

sa rušia a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 331,13 € na účet právnej zástupkyne... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 2. februára 2011, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra

2012.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 2. februára 2011

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

, ).

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania namietaného rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 2. februára 2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to

odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním podaného odvolania sa krajský súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd

v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. novembra 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti

namietanému rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 21. novembra 2011 (obdobne napr. , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti návrhu, patrí aj absencia

ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní

riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,

ktorý namietaným rozsudkom potvrdil výrok rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ

predovšetkým namieta, že rozsudok krajského súdu bol vydaný v rozpore s vysloveným

právnym názorom najvyššieho súdu v obdobnej veci, čím došlo k porušeniu zásady právnej

istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania.

Krajský súd namietaným rozsudkom v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2

(ďalej aj „OSP“) potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu ako vecne správny, pričom svoj právny názor odôvodnil takto:

„Z dokazovania vykonaného pred okresným súdom bolo preukázané, že pracovný

pomer medzi odporcom a navrhovateľom bol založený pracovnou zmluvou zo dňa

10. 8. 1992, pričom v zmysle dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 30. 9. 2008

vykonával odporca u navrhovateľa funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti. Uznesením

dozornej rady spoločnosti č. 2 zo dňa 12. 2. 2009 bol odporca odvolaný z funkcie

výkonného vedúceho spoločnosti, čo mu bolo oznámené dňa 16. 2. 2009. Následne listom zo

dňa 2. 3. 2009 navrhovateľ zaslal odporcovi okamžité skončenie pracovného pomeru bez

udania dôvodu, pričom odporca aj naďalej pracoval, a to až do 11. 3. 2009, od 12. 3. 2009

už do práce nenastúpil. Odporca trval na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával,

čo mu oznámil listami zo dňa 3. 3. 2009 a 6. 3. 2009. Navrhovateľ listom zo dňa 30. 3. 2009

a 7. 4. 2009 vyzval odporcu na nástup do práce, na úsek generálneho riaditeľa spoločnosti,

pričom v liste zo dňa 7. 4. 2009 ustúpil od okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dňa

8. 6. 2009 sa medzi účastníkmi uskutočnilo mimosúdne rokovanie, na ktorom navrhovateľ

ponúkol odporcovi pracovné miesto technika odborných činností s tým, aby sa odporca

vyjadril do 9. 6. 2009 do 14,00 hod. Odporca listom zo dňa 12. 6. 2009 označeným ako

návrh koncepcie znenia dohody o sporných nárokoch, oznámil navrhovateľovi, že popis

pracovného miesta na uvedenú funkciu nespĺňa ani len povinné náležitosti stanovené

ustanoveniami a z toho dôvodu nie je možné toto považovať za ponuku.

Závodný výbor... pri T., a. s. listom zo dňa 26. 11. 2009 oznámil navrhovateľovi, že

neprítomnosť odporcu na pracovisku za obdobie od 12. 3. 2009 do 20. 10. 2009 nemožno

považovať za neospravedlnenú absenciu, teda za neospravedlnené zameškanie práce.

Rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. právoplatným 21. 10. 2009,

bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

Preskúmaním rozsudku okresného súdu, preskúmaním predloženého spisového

materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel

k záveru, že okresný súd v danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil

skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenie.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd podrobne v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že

zameškanie práce odporcu od 9. 6. 2009 do 20. 10. 2009 nie je ospravedlneným

zameškaním.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že pracovný pomer medzi

navrhovateľom a odporcom trval aj v čase od doručenia okamžitého skončenia pracovného

pomeru odporcovi dňa 2. 3. 2009 do právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru je neplatné. Nakoľko odporca bol uznesením dozornej rady

dňa 12. 2. 2009 odvolaný z predstavenstva spoločnosti a súčasne z funkcie výkonného

vedúceho spoločnosti, t. j. generálneho riaditeľa, odvolací súd považuje za správny záver

okresného súdu, že v nadväznosti na ust. čl. I a III. Dohody o zmene pracovných podmienok

zo dňa 30. 9. 2008 a ust. odvolaním z funkcie generálneho

riaditeľa prestal odporca spĺňať požiadavky na dohodnutý výkon práce. Následne sa

okresný súd dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku aj so spornou

otázkou týkajúcou sa skutočnosti, či ponuka práce zo strany navrhovateľa zo dňa 8. 6. 2009

spĺňala vzhľadom na ust. a termín zamestnávania.

Okresný súd správne konštatoval, že z ust. vyplýva, že zamestnávateľ

je povinný po tam uvedených skutočnostiach umožniť výkon práce zamestnancovi podľa

doteraz platnej pracovnej zmluvy. Zamestnanec týmto vstupuje do práv a povinností

existujúceho pracovného pomeru, resp. pracovnoprávneho vzťahu, ibaže nastali okolnosti,

na základe ktorých by nebolo možné spravodlivo od zamestnávateľa požadovať, aby

zamestnanec vykonával doterajšiu prácu za rovnakých podmienok, pričom práve v tomto

prípade nastala vyššie uvedená okolnosť a zamestnávateľ týmto ani nemohol po

okolnostiach, ktoré tomu predchádzali, umožniť odporcovi naďalej pracovať

v predchádzajúcom zamestnaní. Z uvedeného preto podľa názoru odvolacieho súdu

nepochybne vyplýva, že navrhovateľ ako zamestnávateľ potom, čo mu odporca oznámil, že

na ďalšom zamestnávaní u navrhovateľa trvá, tento mu správne v súlade s ust. § 79 ods. 1

umožnil naďalej pracovať, nakoľko však prestal odporca spĺňať podmienky na výkon

funkcie generálneho riaditeľa, považoval odvolací súd za správny postup navrhovateľa

v zmysle ust. , keď odporcovi ponúkol inú vhodnú prácu.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu odporcovi bola ponúknutá iná vhodná práca, ktorá

spĺňala zdravotné i kvalifikačné predpoklady s miestom výkonu práce dojednanom

v pracovnej zmluve, pričom ponuka spĺňa zákonom stanovenú podmienku zamestnávania.

Okresný súd zároveň správne uzavrel, že bez ohľadu na súhlas zamestnanca, pokiaľ tento

trvá na tom, aby ho zamestnávateľ zamestnával naďalej, je ten povinný nastúpiť

k zamestnávateľovi na ponúknutú pracovnú pozíciu. Nakoľko odporca ponuku zo dňa

8. 6. 2009 neprijal a ani nenastúpil do zamestnania k zamestnávateľovi, došlo u odporu ako

zamestnanca, bez prekážok na strane zamestnávateľa, k porušeniu jeho povinností

vyplývajúci mu z pracovného pomeru, najmä povinnosti zamestnanca podľa pokynov

zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom

čase a dodržiavať pracovnú disciplínu, ako správne skonštatoval okresný súd. Nakoľko

odporca do práce nenastúpil, okresný súd dôvodne vyslovil záver, že zameškanie práce

odporcu od 9. 6. 2009 do 20. 10. 2009 nie je ospravedlnený zameškaním.

S poukazom na uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii

odporcu, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody a preto rozhodol tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nevyhovel. Ústavný súd

považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho

názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu.

Sťažovateľ namietal porušenie princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu,

odvolávajúc sa na iné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra

2010, v ktorom podľa neho najvyšší súd rozhodol v analogickej veci a dospel k inému

(opačnému) právnemu záveru, ako vyslovil krajský súd v namietanom rozsudku.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd preskúmal uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010, ktorým najvyšší súd zrušil

mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vrátil vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, pričom zistil, že vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti

a právnu situáciu ho nemožno aplikovať na prípad sťažovateľa. V uvedenej veci bola

predmetom konania žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v nenastupovaní

žalobkyne do práce. Najvyšší súd v uvedenej veci vyslovil právny názor, podľa ktorého

„V prípade odvolania z funkcie nastáva... situácia, keď povinnosť zamestnávateľa

prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii,

do ktorej bol menovaný, zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ zamestnancovi

povinný prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda

stav, keď chýba jeden zo základných prvkov pracovného pomeru, a to druh práce. ... takýto

stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa ...

Za existencie tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa potom nemá zamestnanec

povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas.“.

Podľa názoru ústavného súdu obsah právneho vzťahu medzi sťažovateľom

a navrhovateľkou v posudzovanom prípade bol oproti citovanému rozhodnutiu najvyššieho

súdu skutkovo aj právne modifikovaný tou skutočnosťou, že zo strany navrhovateľky došlo

k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, pričom sťažovateľ trval na svojom ďalšom

zamestnávaní. Za takejto právnej situácie sa preto javí nenastúpenie sťažovateľa do práce aj

napriek ponuke práce zo strany navrhovateľky, ktorá podľa názoru konajúcich súdov

spĺňala zákonom ustanovenú podmienku zamestnávania, ako špekulatívne konanie, ktorému

podľa nemožno poskytnúť právnu ochranu. Ústavný súd sa preto

nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že súdy konajúce v jeho veci rozhodli v rozpore

s vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu, a zároveň konštatuje neopodstatnenosť

tejto námietky sťažovateľa.

Pre úplnosť ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. ,

, , , ).

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia označených práv rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 21. novembra 2011 z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ vyjadruje svoju

nespokojnosť s právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý jeho dovolanie odmietol

z procesných dôvodov bez vecného preskúmania dovolacích námietok týkajúcich sa

právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí

neodôvodnil, prečo sa nezaoberal námietkou dovolateľa, že dovolaním napadnuté

rozhodnutia vydané v jeho veci sú v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu

vysloveným v obdobnej veci.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé konanie) je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238

.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne

neprípustné. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd

v podstatnom uviedol:

„Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok... súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že prípustnosť

dovolania odporcu z až 3 nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,

ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.

I keď odporca v dovolaní uplatnil výslovne iba dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. c/ , teda že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

vychádzajúc z obsahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku, de facto je v ňom

tvrdená existencia procesnej vady v zmysle Nepochybne to možno

vyvodiť, podľa názoru dovolacieho súdu, z tvrdenia odporcu v dovolaní, podľa ktorého tým,

že odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, že v prvšom rozsudku,

pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie

zrušil, bola odporcovi odňatá možnosť aplikovať dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok v zmysle ustanovenia a tým došlo k porušeniu jeho práva

na právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, keď naviac, proti svojmu potvrdzujúcemu

rozsudku odvolací nepripustil dovolanie, hoci o to odporca žiadal.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci

v prípade odporcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto

rozhodnutia uvedené tvrdenie dovolateľa, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ O. s .p., nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za odňatie možnosti

účastníkovi konať pred súdom. ...

Podstata základného práva priznaného podľa spočíva v prvom

rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej

ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve

domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t j. zákonom ustanoveným postupom

súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je

vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z .

Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy

(, ).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom

sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva

na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť

a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa neznamená, že súd

právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (, ). Nejde

o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi.

Spôsob a podmienky rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu

súdu prvého stupňa pre prípad jeho potvrdenia, zmeny alebo zrušenia ustanovuje

v , a . Pokiaľ teda v danom prípade Krajský

súd v Žiline uznesením z 30. novembra 2010 sp. zn. zrušil (v poradí prvý)

rozsudok Okresného súdu Martin zo 14. júla 2010 č. k. -106 (ktorým bol návrh

zamietnutý) podľa a a vec vrátil prvostupňovému súdu na

ďalšie konanie, a následne dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok, ktorým

bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu, neodňal tým odporcovi možnosť konať pred súdom

v zmysle V tejto súvislosti je namieste poznámka, že odporca mohol

uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania proti prvostupňovému

rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený a ktorú možnosť aj využil.

K odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom v zmysle

nedošlo ani tým, že odvolací súd nevyhovel žiadosti odporcu a nepripustil proti svojmu

potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Ustanovenie síce oprávňuje

odvolací súd, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že je proti nemu

dovolanie prípustné, je však vecou odvolacieho súdu, či možnosť vysloviť prípustnosť

dovolania využije alebo nevyužije, pričom jeho úvaha, v akom rozsahu považuje svoje

rozhodnutie po právnej stránke za zásadného významu, nepodlieha žiadnemu preskúmaniu.

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci

( ) považuje za prípustný dovolací

dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené

procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadní vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ,

nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie odporcu podľa v spojení s ods.

1 písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd

uviedol dostatočné relevantné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o procesnej

neprípustnosti dovolania, a tým k záveru o vecnej nepreskúmateľnosti dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúco

a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že najvyšší súd neuznal sťažovateľom uvádzané dovolacie dôvody, nemá

za následok porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru a nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia označených práv. Keďže

namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013