Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/93/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky T., a.s., so sídlom K.,

IČO: X., proti odporcovi I. Č., bytom M., zastúpenému JUDr. I. Ď., advokátkou v M.,

o určenie, že ide o neospravedlnené zmeškanie práce, vedenej na Okresnom súde Martin

pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

z 21. novembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin (v poradí druhým) rozsudkom z 2. februára 2011 č.k.

-186 určil, že zmeškanie práce odporcu od 09.06.2009 do 20.10.2009 nie

je ospravedlneným zmeškaním. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy

konania vo výške 1 110,21 € na účet právneho zástupcu navrhovateľky Advokátska

kancelária JUDr. J. M. a JUDr. M. K., s.r.o., vedený v U., a.s., P., č.ú. X., do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že skôr ako rozhodol vo veci

samej, skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a dospel

k záveru, že tento je daný tým, že sa jedná o otázku určenia, či zameškanie do práce je alebo

nie je neospravedlnené a navrhovateľke sa nepodarí iným spôsobom odstrániť tento stav

právnej neistoty, keďže ani k dohode v danej otázke medzi navrhovateľkou a príslušnou

odborovou organizáciou nedošlo a navrhované určenie je spôsobilé odstrániť existujúci stav

medzi navrhovateľkou a odporcom. Následne prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel

o ustanovenie , , , keď z vykonaného

dokazovania mal dostatočne preukázané, že medzi odporcom a navrhovateľkou pracovný

pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 10.8.1992 vrátane dojednaných zmien a následne,

ako bol zákonným spôsobom v súlade so stanovami navrhovateľky odporcu odvolaný

2

z funkcie generálneho riaditeľa, trval, vrátane časového obdobia, ktoré je predmetom určenia

neospravedlneného zmeškania práce súdom, t.j. najneskôr do 20.10.2009. Vo vzťahu

k existencii a trvaniu pracovného pomeru, potom ako bolo navrhovateľkou dané odporcovi

okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré následne po podanej žalobe bolo Okresným

súdom Martin rozsudkom sp. zn. , právoplatným dňa 21.10.2009, určené ako

neplatné, nie je podľa názoru prvostupňového súdu relevantné, či navrhovateľka –

zamestnávateľ, umožnila alebo neumožnila odporcovi výkon práce, pri splnení podmienky, že

zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

Ak zamestnávateľ napriek oznámeniu zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného

pomeru mu neumožní výkon práce a naďalej ho zamestnáva, bez prekážok na strane

zamestnanca v zmysle dojednaných práv a povinností podľa pracovnej zmluvy, pracovného

poriadku, kolektívnej zmluvy a iných pracovnoprávnych predpisov, pracovný pomer medzi

zamestnávateľom a zamestnancom trvá, avšak zamestnancovi vzniká nárok na náhradu mzdy

v súlade s ustanovením . Na základe týchto skutočností mal

prvostupňový súd za preukázané, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom

v čase do právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru je neplatné, trval. Medzi navrhovateľkou a odporcom nedošlo iným spôsobom

v súlade s ustanovením ku skončeniu pracovného pomeru. Súd

konštatoval, že medzi odporcom a navrhovateľkou je nesporné, že odporca bol uznesením

dozornej rady dňa 12.2.2009 odvolaný z predstavenstva spoločnosti a súčasne z funkcie

výkonného vedúceho spoločnosti, t.j. generálneho riaditeľa. V nadväznosti na ustanovenia

čl. I. a III. Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 30.9.2008 a ustanovenie § 42

ods. 2 , sa prvostupňový súd stotožnil s navrhovateľkou v tom smere, že

odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa prestal odporca spĺňať požiadavky na dohodnutý

výkon práce. Sporným z hľadiska oboch účastníkov konania ostalo, či ponuka práce

navrhovateľky zo dňa 8.6.2009, ktorá predchádzala časovému určeniu, či došlo k plneniu

povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovného pomeru, resp. k neospravedlnenému

zmeškaniu, potom ako jej odporca oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala,

spĺňa vzhľadom na ustanovenia , termín

„zamestnávania“ vzhľadom na okolnosti okolo následného neplatného skončenia pracovného

pomeru. Z ustanovenia vyplýva, že zamestnávateľ je povinný po tam

uvedených skutočnostiach umožniť výkon práce zamestnancovi podľa doteraz platnej

pracovnej zmluvy. Zamestnanec týmto vstupuje do práv a povinností existujúceho

pracovného pomeru, resp. pracovnoprávneho vzťahu, ibaže nastali okolnosti, na základe

ktorých by nebolo možné spravodlivo od zamestnávateľa žiadať, aby zamestnanec vykonával

doterajšiu prácu za rovnakých podmienok. Reflektujúc osobitnú situáciu v pracovnoprávnom

vzťahu, ktorá nastala po odvolaní odporcu z funkcie výkonného vedúceho spoločnosti, ako

predpokladu vykonávania funkcie generálneho riaditeľa v spoločnosti v zmysle platnej

pracovnej zmluvy, bol prvostupňový súd toho názoru, že aj vo vzťahu k

(výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade

s dobrými mravmi), že práve v tomto prípade nastala vyššie uvedená okolnosť

a zamestnávateľ týmto ani nemohol po okolnostiach, ktoré tomu predchádzali, umožniť

odporcovi naďalej pracovať v predchádzajúcom zamestnaní. Odporcovi bola ponúknutá iná

vhodná práca, ktorá spĺňala zdravotné i kvalifikačné predpoklady s miestom výkonu práce

dojednanom v pracovnej zmluve. Podľa názoru súdu prvého stupňa ponuka práce zo strany

zamestnávateľa spĺňa zákonom stanovenú podmienku zamestnávania. Bez ohľadu na súhlas

zamestnanca, pokiaľ trvá na tom, aby ho zamestnávateľ zamestnával naďalej, je ten povinný

nastúpiť k zamestnávateľovi na ponúknutú pracovnú pozíciu. Odporca však ponúknutú

pracovnú pozíciu technika odborných činností zo dňa 8.6.2009 neprijal a tým ani nenastúpil

do zamestnania k zamestnávateľovi. Týmto konaním odporcu ako zamestnanca bez prekážok

na strane zamestnávateľa boli porušené jeho povinnosti, ktoré mu vyplývali z pracovného

pomeru, a to najmä povinnosť zamestnanca podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce

osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú

disciplínu. Preto prvostupňový súd návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 v spojení s

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu rozsudkom z 21. novembra 2011 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1

Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume

77,29 € na (bližšie nešpecifikovaný) účet právneho zástupcu navrhovateľky do troch dní.

V dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu, ako aj v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

z ktorého dôvodu v zmysle skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia. Vzhľadom na zaujatý právny názor nevyhovel žiadosti odporcu o pripustenie

dovolania pre prípad potvrdenia prvostupňového rozsudku ( ). O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, z dôvodu, že spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), podal dovolanie odporca. Navrhol

ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Odvolaciemu súdu predovšetkým vytkol, že svojim uznesením z 30.11.2010 zrušil

(v poradí prvý) rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 14.07.2010 sp. zn. ,

ktorým návrh navrhovateľky zamietol a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Prvostupňový súd, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, následne (v poradí

druhým) rozsudkom návrhu navrhovateľky vyhovel, a to na tom istom skutkovom základe,

ktorý už bol zistený ku dňu vyhlásenia rozsudku zo dňa 14.07.2010. Pokiaľ mal teda odvolací

súd iný právny názor, mal možnosť vzhľadom na hospodárnosť konania rozsudkom (prvé)

rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť a nebolo potrebné vracať vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie a rozhodovanie. Podľa názoru odporcu takýmto postupom odvolacieho

súdu bola odňatá možnosť aplikovať možnosť dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku v zmysle ustanovenia a tým došlo k porušeniu jeho práva

na právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že nepripustil

proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Bezprostredne v súvislosti s uplatneným

dovolacím dôvodom podľa dovolateľ uviedol, že vzhľadom

k tomu, že došlo k neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa a zamestnávateľ mal za to, že skončí pracovný pomer neplatne, mal

prideľovať prácu zamestnancovi podľa pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej alebo

sa mal so zamestnancom dohodnúť na zmene pracovných podmienok. Navrhovateľka

v konaní nepreukázala, že medzi ňou a odporcom došlo k uzatvoreniu dohody o zmene

pracovných podmienok. Vzhľadom k tomu, že k takejto písomnej dohode o zmene

pracovných podmienok medzi účastníkmi nedošlo, mal zamestnávateľ zamestnancovi

prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej. Pokiaľ tak neurobil, nebol

odporca povinný nastupovať do práce a za obdobie od kedy mu navrhovateľka neprideľovala

prácu podľa pracovnej zmluvy má odporca nárok na náhradu mzdy. Dovolateľ má za to, že

k žiadnemu porušeniu pracovnoprávnych predpisov a ustanovení pracovnej zmluvy z jeho

strany neprišlo, nakoľko vzhľadom k tomu, že navrhovateľka mu neprideľovala prácu

v zmysle pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej, čo predstavovalo prekážku na strane

zamestnávateľa, neprítomnosť odporcu v práci nemožno považovať za neospravedlnenú,

čo potvrdil aj Závodný výbor Z. listom zo dňa 26.11.2009. Na podporu svojej argumentácie

dovolateľ poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2010

sp. zn. , ktorým rozhodol v obdobnej veci.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k dovolaniu, toto navrhla odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že

prípustnosť dovolania odporcu z až 3 nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno dovolaním napadnúť

aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pri

skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré

dovolateľ v dovolaní namietal.

I keď odporca v dovolaní uplatnil výslovne iba dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. c/ , teda že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

vychádzajúc z obsahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku, de facto je v ňom tvrdená

existencia procesnej vady v zmysle Nepochybne to možno vyvodiť,

podľa názoru dovolacieho súdu, z tvrdenia odporcu v dovolaní, podľa ktorého tým, že

odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, že v prvšom rozsudku, pretože

súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil, bola

odporcovi odňatá možnosť aplikovať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

v zmysle ustanovenia a tým došlo k porušeniu jeho práva na právnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie, keď naviac, proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku

odvolací nepripustil dovolanie, hoci o to odporca žiadal.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci

v prípade odporcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto

rozhodnutia uvedené tvrdenie dovolateľa, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ , nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za odňatie možnosti

účastníkovi konať pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnení akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu (čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd).

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa spočíva v prvom rade

v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať

sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu,

dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (,

).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom

sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva

na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť

a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa neznamená, že súd právoplatne

rozhodne v prospech navrhovateľa (, ). Nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa

predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Spôsob a podmienky rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa pre prípad jeho potvrdenia, zmeny alebo zrušenia ustanovuje Občiansky súdny

poriadok v § 219, § 220 a § 221. Pokiaľ teda v danom prípade Krajský súd v Žiline uznesením

z 30. novembra 2010 sp. zn. zrušil (v poradí prvý) rozsudok Okresného súdu

Martin zo 14. júla 2010 č.k. -106 (ktorým bol návrh zamietnutý) podľa § 221

ods. 1 písm. f/ a h/ a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a následne

dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než

v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu, neodňal tým odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle

V tejto súvislosti je namieste poznámka, že odporca mohol uplatniť svoj vplyv

na výsledok konania podaním odvolania proti prvostupňovému rozsudku, ktorý mu bol riadne

doručený a ktorú možnosť aj využil.

K odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom v zmysle

nedošlo ani tým, že odvolací súd nevyhovel žiadosti odporcu a nepripustil proti svojmu

potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Ustanovenie § 238 ods. 3 O:s.p. síce oprávňuje odvolací

súd, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že je proti nemu dovolanie

prípustné, je však vecou odvolacieho súdu, či možnosť vysloviť prípustnosť dovolania

využije alebo nevyužije, pričom jeho úvaha, v akom rozsahu považuje svoje rozhodnutie

po právnej stránke za zásadného významu, nepodlieha žiadnemu preskúmaniu.

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci

( ) považuje za prípustný dovolací

dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

9

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ,

nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporcu podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov tohto

konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Navrhovateľka však návrh na náhradu trov dovolacieho konania

nepodala, preto jej táto náhrada priznaná nebola.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2012

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková