Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b5b/386676.ac7054.pdf
PDF · 164.33 KB
No categories available
4Cdo/93/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 93/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky T., a.s., so sídlom K.,
IČO: X., proti odporcovi I. Č., bytom M., zastúpenému JUDr. I. Ď., advokátkou v M.,
o určenie, že ide o neospravedlnené zmeškanie práce, vedenej na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 5 C 11/2010, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 21. novembra 2011 sp. zn. 5 Co 151/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (v poradí druhým) rozsudkom z 2. februára 2011 č.k.
5 C 11/2010-186 určil, že zmeškanie práce odporcu od 09.06.2009 do 20.10.2009 nie
je ospravedlneným zmeškaním. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy
konania vo výške 1 110,21 € na účet právneho zástupcu navrhovateľky Advokátska
kancelária JUDr. J. M. a JUDr. M. K., s.r.o., vedený v U., a.s., P., č.ú. X., do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že skôr ako rozhodol vo veci
samej, skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a dospel
k záveru, že tento je daný tým, že sa jedná o otázku určenia, či zameškanie do práce je alebo
nie je neospravedlnené a navrhovateľke sa nepodarí iným spôsobom odstrániť tento stav
právnej neistoty, keďže ani k dohode v danej otázke medzi navrhovateľkou a príslušnou
odborovou organizáciou nedošlo a navrhované určenie je spôsobilé odstrániť existujúci stav
medzi navrhovateľkou a odporcom. Následne prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel
o ustanovenie § 144 ods. 7, § 47 ods. 7, § 79 ods. 1 Zákonníka práce, keď z vykonaného
dokazovania mal dostatočne preukázané, že medzi odporcom a navrhovateľkou pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 10.8.1992 vrátane dojednaných zmien a následne,
ako bol zákonným spôsobom v súlade so stanovami navrhovateľky odporcu odvolaný
z funkcie generálneho riaditeľa, trval, vrátane časového obdobia, ktoré je predmetom určenia
neospravedlneného zmeškania práce súdom, t.j. najneskôr do 20.10.2009. Vo vzťahu
k existencii a trvaniu pracovného pomeru, potom ako bolo navrhovateľkou dané odporcovi
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré následne po podanej žalobe bolo Okresným
súdom Martin rozsudkom sp. zn. 7 C 61/2009, právoplatným dňa 21.10.2009, určené ako
neplatné, nie je podľa názoru prvostupňového súdu relevantné, či navrhovateľka –
zamestnávateľ, umožnila alebo neumožnila odporcovi výkon práce, pri splnení podmienky, že
zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.
Ak zamestnávateľ napriek oznámeniu zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného
pomeru mu neumožní výkon práce a naďalej ho zamestnáva, bez prekážok na strane
zamestnanca v zmysle dojednaných práv a povinností podľa pracovnej zmluvy, pracovného
poriadku, kolektívnej zmluvy a iných pracovnoprávnych predpisov, pracovný pomer medzi
zamestnávateľom a zamestnancom trvá, avšak zamestnancovi vzniká nárok na náhradu mzdy
v súlade s ustanovením § 79 Zákonníka práce. Na základe týchto skutočností mal
prvostupňový súd za preukázané, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom
v čase do právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné, trval. Medzi navrhovateľkou a odporcom nedošlo iným spôsobom
v súlade s ustanovením § 59 Zákonníka práce ku skončeniu pracovného pomeru. Súd
konštatoval, že medzi odporcom a navrhovateľkou je nesporné, že odporca bol uznesením
dozornej rady dňa 12.2.2009 odvolaný z predstavenstva spoločnosti a súčasne z funkcie
výkonného vedúceho spoločnosti, t.j. generálneho riaditeľa. V nadväznosti na ustanovenia
čl. I. a III. Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 30.9.2008 a ustanovenie § 42
ods. 2 Zákonníka práce, sa prvostupňový súd stotožnil s navrhovateľkou v tom smere, že
odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa prestal odporca spĺňať požiadavky na dohodnutý
výkon práce. Sporným z hľadiska oboch účastníkov konania ostalo, či ponuka práce
navrhovateľky zo dňa 8.6.2009, ktorá predchádzala časovému určeniu, či došlo k plneniu
povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovného pomeru, resp. k neospravedlnenému
zmeškaniu, potom ako jej odporca oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala,
spĺňa vzhľadom na ustanovenia § 79 ods. 1, § 144 ods. 7 Zákonníka práce termín
„zamestnávania“ vzhľadom na okolnosti okolo následného neplatného skončenia pracovného
pomeru. Z ustanovenia § 79 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ je povinný po tam
uvedených skutočnostiach umožniť výkon práce zamestnancovi podľa doteraz platnej
pracovnej zmluvy. Zamestnanec týmto vstupuje do práv a povinností existujúceho
pracovného pomeru, resp. pracovnoprávneho vzťahu, ibaže nastali okolnosti, na základe
ktorých by nebolo možné spravodlivo od zamestnávateľa žiadať, aby zamestnanec vykonával
doterajšiu prácu za rovnakých podmienok. Reflektujúc osobitnú situáciu v pracovnoprávnom
vzťahu, ktorá nastala po odvolaní odporcu z funkcie výkonného vedúceho spoločnosti, ako
predpokladu vykonávania funkcie generálneho riaditeľa v spoločnosti v zmysle platnej
pracovnej zmluvy, bol prvostupňový súd toho názoru, že aj vo vzťahu k čl. 2 Zákonníka práce
(výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade
s dobrými mravmi), že práve v tomto prípade nastala vyššie uvedená okolnosť
a zamestnávateľ týmto ani nemohol po okolnostiach, ktoré tomu predchádzali, umožniť
odporcovi naďalej pracovať v predchádzajúcom zamestnaní. Odporcovi bola ponúknutá iná
vhodná práca, ktorá spĺňala zdravotné i kvalifikačné predpoklady s miestom výkonu práce
dojednanom v pracovnej zmluve. Podľa názoru súdu prvého stupňa ponuka práce zo strany
zamestnávateľa spĺňa zákonom stanovenú podmienku zamestnávania. Bez ohľadu na súhlas
zamestnanca, pokiaľ trvá na tom, aby ho zamestnávateľ zamestnával naďalej, je ten povinný
nastúpiť k zamestnávateľovi na ponúknutú pracovnú pozíciu. Odporca však ponúknutú
pracovnú pozíciu technika odborných činností zo dňa 8.6.2009 neprijal a tým ani nenastúpil
do zamestnania k zamestnávateľovi. Týmto konaním odporcu ako zamestnanca bez prekážok
na strane zamestnávateľa boli porušené jeho povinnosti, ktoré mu vyplývali z pracovného
pomeru, a to najmä povinnosť zamestnanca podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce
osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú
disciplínu. Preto prvostupňový súd návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu rozsudkom z 21. novembra 2011 sp. zn.
5 Co 151/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume
77,29 € na (bližšie nešpecifikovaný) účet právneho zástupcu navrhovateľky do troch dní.
V dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu, ako aj v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
z ktorého dôvodu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Vzhľadom na zaujatý právny názor nevyhovel žiadosti odporcu o pripustenie
dovolania pre prípad potvrdenia prvostupňového rozsudku (§ 238 ods. 3 O.s.p.). O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), podal dovolanie odporca. Navrhol
ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Odvolaciemu súdu predovšetkým vytkol, že svojim uznesením z 30.11.2010 zrušil
(v poradí prvý) rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 14.07.2010 sp. zn. 5 C 11/2010,
ktorým návrh navrhovateľky zamietol a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, následne (v poradí
druhým) rozsudkom návrhu navrhovateľky vyhovel, a to na tom istom skutkovom základe,
ktorý už bol zistený ku dňu vyhlásenia rozsudku zo dňa 14.07.2010. Pokiaľ mal teda odvolací
súd iný právny názor, mal možnosť vzhľadom na hospodárnosť konania rozsudkom (prvé)
rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť a nebolo potrebné vracať vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodovanie. Podľa názoru odporcu takýmto postupom odvolacieho
súdu bola odňatá možnosť aplikovať možnosť dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a tým došlo k porušeniu jeho práva
na právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že nepripustil
proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Bezprostredne v súvislosti s uplatneným
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolateľ uviedol, že vzhľadom
k tomu, že došlo k neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa a zamestnávateľ mal za to, že skončí pracovný pomer neplatne, mal
prideľovať prácu zamestnancovi podľa pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej alebo
sa mal so zamestnancom dohodnúť na zmene pracovných podmienok. Navrhovateľka
v konaní nepreukázala, že medzi ňou a odporcom došlo k uzatvoreniu dohody o zmene
pracovných podmienok. Vzhľadom k tomu, že k takejto písomnej dohode o zmene
pracovných podmienok medzi účastníkmi nedošlo, mal zamestnávateľ zamestnancovi
prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej. Pokiaľ tak neurobil, nebol
odporca povinný nastupovať do práce a za obdobie od kedy mu navrhovateľka neprideľovala
prácu podľa pracovnej zmluvy má odporca nárok na náhradu mzdy. Dovolateľ má za to, že
k žiadnemu porušeniu pracovnoprávnych predpisov a ustanovení pracovnej zmluvy z jeho
strany neprišlo, nakoľko vzhľadom k tomu, že navrhovateľka mu neprideľovala prácu
v zmysle pracovnej zmluvy medzi nimi uzatvorenej, čo predstavovalo prekážku na strane
zamestnávateľa, neprítomnosť odporcu v práci nemožno považovať za neospravedlnenú,
čo potvrdil aj Závodný výbor Z. listom zo dňa 26.11.2009. Na podporu svojej argumentácie
dovolateľ poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2010
sp. zn. 1 M Cdo 13/2009, ktorým rozhodol v obdobnej veci.
Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k dovolaniu, toto navrhla odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že
prípustnosť dovolania odporcu z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pri
skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré
dovolateľ v dovolaní namietal.
I keď odporca v dovolaní uplatnil výslovne iba dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p., teda že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
vychádzajúc z obsahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku, de facto je v ňom tvrdená
existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nepochybne to možno vyvodiť,
podľa názoru dovolacieho súdu, z tvrdenia odporcu v dovolaní, podľa ktorého tým, že
odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, že v prvšom rozsudku, pretože
súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil, bola
odporcovi odňatá možnosť aplikovať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a tým došlo k porušeniu jeho práva na právnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie, keď naviac, proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku
odvolací nepripustil dovolanie, hoci o to odporca žiadal.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci
v prípade odporcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto
rozhodnutia uvedené tvrdenie dovolateľa, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za odňatie možnosti
účastníkovi konať pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnení akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu (čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať
sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu,
dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97,
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva
na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť
a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne
rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa
predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Spôsob a podmienky rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa pre prípad jeho potvrdenia, zmeny alebo zrušenia ustanovuje Občiansky súdny
poriadok v § 219, § 220 a § 221. Pokiaľ teda v danom prípade Krajský súd v Žiline uznesením
z 30. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 334/2010 zrušil (v poradí prvý) rozsudok Okresného súdu
Martin zo 14. júla 2010 č.k. 5 C 11/2010-106 (ktorým bol návrh zamietnutý) podľa § 221
ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a následne
dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než
v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, neodňal tým odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V tejto súvislosti je namieste poznámka, že odporca mohol uplatniť svoj vplyv
na výsledok konania podaním odvolania proti prvostupňovému rozsudku, ktorý mu bol riadne
doručený a ktorú možnosť aj využil.
K odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
nedošlo ani tým, že odvolací súd nevyhovel žiadosti odporcu a nepripustil proti svojmu
potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie. Ustanovenie § 238 ods. 3 O:s.p. síce oprávňuje odvolací
súd, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že je proti nemu dovolanie
prípustné, je však vecou odvolacieho súdu, či možnosť vysloviť prípustnosť dovolania
využije alebo nevyužije, pričom jeho úvaha, v akom rozsahu považuje svoje rozhodnutie
po právnej stránke za zásadného významu, nepodlieha žiadnemu preskúmaniu.
Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací
dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p.,
nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov tohto
konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľka však návrh na náhradu trov dovolacieho konania
nepodala, preto jej táto náhrada priznaná nebola.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2012
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková