Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 805/2013
PDF · 177.15 KB
No categories available
IV. ÚS 805/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C
40/2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co
464/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2013 osobne doručená sťažnosť Ing. L. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 30 C 40/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 464/2013
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
«Od roku 2007 vediem na Okresnom súde Košice II (ďalej iba OS), ako aj
odvolacom Krajskom súde v Košiciach (ďalej iba KS) súdne konanie týkajúce sa neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Konanie je vedené pod spisovou značkou: 30 C/40/2007 na
OS, resp. spisovou značkou: 2 Co/464/2013 na KS proti odporcovi Mestská Časť K.
Napriek skutočnosti, že od podania žaloby uplynula dlhšia doba (už takmer 7 rokov), vec
nie je doposiaľ právoplatne skončená. Mám za to, že merito veci nie je natoľko zložité, aby
ho bolo potrebné riešiť 7 rokov. Stav naznačuje značné prieťahy v označenom konaní. Súd
koná vo veci nepravidelne, liknavo a so značnými časovými odstupmi medzi jednotlivými
pojednávaniami. Takto sa stráca kontinuita celého súdneho konania. Postupom súdu sa
dlhodobo ocitám v dlhodobej právnej neistote. Prieťahy v konaní ja vidím v rámci celého
konania a to z dôvodu, že medzi jednotlivými súdnymi pojednávaniami sú značné časové
odstupy a vec nie je dodnes právoplatne skončená.
Riešenie veci sa týka môjho zamestnaneckého pomeru a teda mám bytostný záujem
na doriešení veci, keďže ide o otázky môjho existenčného pôsobenia! Poznamenávam, že
spôsob, akým celé konanie doposiaľ prebiehalo ma do značnej miery stresuje, čo v nemalej
miere prispelo k závažnému ochoreniu môjho srdca. Toto ochorenie sa prvýkrát prejavilo
asi 1 rok po zahájení súdneho sporu jeho zlyhaním. Ako dôkaz o tejto skutočnosti
predkladám „Prepúšťaciu správu z VÚSCH“ v Košiciach zo dňa 3. 2. 2009. Jednotlivé
pojednávania vo veci sú pravidelne spojené so zhoršeniami môjho zdravotného stavu.
O strate času a energie ani nehovorím. Z celej záležitosti som dlhodobo sklamaný
a frustrovaný. S poukazom na vyššie udávané dôvody požadujem aj finančnú satisfakciu.
Nápravu vo veci som sa pokúšal zjednať aj formou sťažnosti adresovanej predsedovi
KS v Košiciach. Moja sťažnosť bola uznaná za dôvodnú. Aj napriek prísľubu predsedu
súdu, sledovanie veci, táto nie je dodnes právoplatne skončená, Čo len umocňuje moje
tvrdenie o prieťahoch v konaní. Potvrdzuje to aj naposledy vykonaný úkon OS vo veci -
odoslanie súdneho spisu na KS po mojom odvolaní. Vykonanie tohto jednoduchého úkonu
trvalo OS sedem mesiacov. Teda mám za to, že moja sťažnosť bola neúčinná.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Ústavné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj základné právo na spravodlivé prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní sp. zn. 30 C/40/2007 vedenom na Okresnom súde Košice II v spojení
s odvolacím konaním vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 2 Co/464/2013
porušené bolo.
2) Porušiteľom práva zakazuje činiť ďalšie prieťahy v konaní sp. zn. 30 C/40/2007
vedenom na Okresnom súde Košice II v spojení s odvolacím konaním vedenom na Krajskom
súde v Košiciach sp. zn. 2 Co/464/2013. Porušiteľom práva prikazuje v konaní sp. zn.
30 C/40/2007 vedenom na Okresnom súde Košice II v spojení s odvolacím konaním
vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 2 Co/464/2013 konať tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie skončená a prejednaná.
3) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € slovom
tritisíc eur, ktoré sú porušitelia práva povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám
sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu z dôvodov, ktoré sú bližšie
uvedené v sťažnosti.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
(návrh) ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského
súdu spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 30 C 40/2007,
z ktorého zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 30 C 40/2007-487 z 28. februára 2013
žalobu sťažovateľa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamietol a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku
prvostupňového súdu doručeného okresnému súdu 19. apríla 2013 bol spis vzťahujúci sa na
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 30 C 40/2007 predložený 1. októbra 2013
krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považuje za potrebné poukázať na
svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu
právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99,
IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,
I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
II. ÚS67/06).
V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. októbra 2013)
okresný súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už
o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 30 C 40/2007-487 z 28. februára 2013.
Navyše, z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom proti tomuto rozsudku okresného súdu
sa spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie nachádzal v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu na krajskom súde na účely rozhodnutia o opravnom prostriedku.
S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že okresný súd v čase podania
ústavnej sťažnosti už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky na odstránenie stavu
právnej neistoty, pretože v danom čase už bol vyhlásený jeho rozsudok, spis sa už
nenachádzal v jeho dispozičnej sfére, keďže bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o opravnom prostriedku.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Z už citovaného zistenia ústavného súdu vyplýva, že spis vzťahujúci sa na konanie
vedené okresným súdom pod sp. zn. 30 C 40/2007 bol 1. októbra 2013 predložený
krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozsudku okresného súdu
č. k. 30 C 40/2007-487 z 28. februára 2013, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
sa napadnutá vec nachádzala na krajskom súde tri týždne.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia
nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,
I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa
postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05,
Vychádzajúc zo svojich zistení a s prihliadnutím na citovanú judikatúru týkajúcu sa
kvalifikácie zbytočných prieťahov v konaní všeobecného súdu ústavný súd zastáva názor,
že v doterajšom priebehu vzhľadom na krátky časový úsek od predloženia odvolania
krajskému súdu nemohlo dôjsť jeho postupom k prieťahom v konaní, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, a preto
sťažnosť aj v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že v prípade, ak by krajský súd v ďalšom období v napadnutom konaní nepostupoval
plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa opätovne obrátil na
ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013