Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 789/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., K., prechodne Česká republika,

zastúpeného advokátom JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a tiež

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. júna 2012 v spojení s dopĺňacím uznesením

z 12. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2012 doručená sťažnosť RNDr. J. B., K., prechodne Česká republika (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a tiež postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. júna 2012 v spojení s dopĺňacím uznesením

z 12. septembra 2012. Dňa 10. júla 2012 sťažovateľ doručil ústavnému súdu chýbajúcu

spisovú dokumentáciu týkajúcu sa označených konaní a napadnutých rozhodnutí krajského

súdu a najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa žalobou z 15. mája 2009 a jej následnými zmenami sťažovateľ domáhal na

krajskom súde proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu A. L. [ďalej len „úpadca“ alebo

„žalovaný“ (konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 1999, pozn.)] určenia pravosti, výšky a poradia svojej pohľadávky

v sume 88 258,20 € proti podstate z titulu mzdových nárokov z neplatného preradenia na

inú prácu u úpadcu a následného neplatného ukončenia jeho členstva u úpadcu, ktorých

neplatnosť bola konštatovaná právoplatnými súdnymi rozhodnutiami [neplatnosť preradenia

na inú prácu rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

5 C 177/1990 z 19. februára 1991 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. júna 1991 a neplatnosť vylúčenia z členstva v družstve (u úpadcu)

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. augusta 1992 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 1993, pozn.]. Sťažovateľ si uvedené

mzdové nároky v predmetnom konaní uplatňoval za obdobie troch mesiacov pred

vyhlásením konkurzu a počas priebehu konkurzného konania (od 1. januára 1999 do

31. marca 2009, pozn.) v súlade s o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, za účinnosti ktorého bol na majetok úpadcu

vyhlásený konkurz (ďalej len „ZKV“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „... vo výzve Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1576 zo dňa 28. 09. 2009 podľa § 29 ods. 5 ZKV som bol

upovedomený, že vo veci úpadcu A. L., správca konkurznej podstaty poprel uplatnenú

pohľadávku proti podstate vo výške 82.733,28 Eur, ktorú si uplatňujem ako náhradu mzdy

za obdobie od 01. 01. 1999 do 31. 03. 2009. Konkurzný súd ma vyzýval, aby som si v lehote

31 dní odo dňa doručenia tejto výzvy uplatnil popretú pohľadávku na príslušnom súde

určovaciou žalobou proti správcovi konkurznej podstaty. Zároveň som bol poučený, že pri

zmeškaní lehoty nemožno na pohľadávku pri rozvrhu prihliadať.

Žalobu na základe tejto výzvy som doručil súdu dňa 28. 09. 2009. Vec je vedená na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky - ako súd odvolací - jeho rozhodnutím

č. k. -248 zo dňa 26. 06. 2012 v spojení s doplňacím uznesením

č. k. - 253 zo dňa 12. 09. 2012 potvrdil napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave č. k. -191 zo dňa 10. 04. 2012, ktorým bolo konanie v časti

pracovného nároku 88.258,20 Eur zastavené.“

Sťažovateľ namieta, že „odvolací súd namiesto náležitého odôvodnenia svojho

rozsudku, len udobril rozsudok prvostupňového súdu, moje námietky z odvolania však

bagatelizoval odvolávaním sa na paragrafy , čím porušil moje právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia“. Taktiež namieta, že „odvolací súd sa náležite nevysporiadal

s argumentami, ktoré som uviedol v mojom odvolaní zo dňa 10. 05. 2012 proti rozhodnutiu

Krajského súdu v Bratislave č. k. -191 zo dňa 10. 04. 2012“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ ďalej uvádza, že «v mojom odvolaní som

okrem iného poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave predchádzajúcim prvým uznesením

č. k. 8 Cbi (sťažovateľ mal zrejme na mysli „9 Cbi“, pozn.) 22/2009-31 zo dňa 16. 02. 2010

v predmetnej právnej veci už rozhodol o zastavení konania. Z odôvodnenia vtedajšieho

rozhodnutia vyplýva, že v danej veci súd prvého stupňa už vtedy zistil, že o uznaní nároku

prebieha konanie na Krajskom súde v Bratislave vedené pod sp. zn. , na

základe návrhu doručeného súdu dňa 22. 05. 2009 s rovnakými účastníkmi, rovnakým

predmetom konania a sú tu rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo, ako

v prípade podanej žaloby sp. zn. , doručenej súdu dňa 09. 11. 2009. Na

základe zistených skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o prekážku

litispendencie podľa , a preto konanie sp. zn. v zmysle

zastavil. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal moje odvolanie zo dňa

11. 03. 2010 proti tomuto uzneseniu a právoplatným rozhodnutím č. k. -40

zo dňa 03. 08. 2010 uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -31 zo dňa

16. 02. 2010 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Citoval som, že v 1. odseku

4. strany rozhodnutia je uvedené:

„Vo veciach sp. zn. a sp. zn. sú síce rovnakí účastníci,

žalobca odvodzuje svoje právo od rovnakých okolností, resp. členského pomeru u úpadcu,

avšak zatiaľčo v konaní sp. zn. ide o návrh na určenie, v konaní sp. zn.

, vzhľadom na žalobcov návrh na zmenu petitu zo dňa 30. 10. 2009, treba

z tohto podania vyvodiť záver, že pôvodný nebol na určenie.“.

Poukázal som na to, že Krajský súd v Bratislave predchádzajúcim druhým uznesením

č. k. 8 Cbi (sťažovateľ mal zrejme opäť na mysli „9 Cbi“, pozn.) 22/2009-90 zo dňa

15. 03. 2011 v právnej veci vyššie uvedených účastníkov konania už druhý krát rozhodol

tak, že konanie v sume 88.258,20 € zastavuje. Z odôvodnenia vtedajšieho rozhodnutia

vyplýva, že súd prvého stupňa v danej veci zistil, že o uznaní nároku v sume 88.258,20 €

prebieha konanie na Krajskom súde v Bratislave vedené pod sp. zn. , na

základe návrhu doručeného súdu dňa 22. 05. 2009 s rovnakými účastníkmi, rovnakým

predmetom konania a sú tu rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo, ako

v prípade podanej žaloby sp. zn. . Na základe zistených skutočností súd

prvého stupňa znova dospel k záveru, že ide o prekážku litispendencie podľa ,

a preto konanie sp. zn. v časti sumy 88.258,20 € v zmysle

zastavil.

Uviedol som, že Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal moje odvolanie zo dňa

10. 04. 2011 proti tomuto uzneseniu a rozhodnutím č.. k. -104 zo dňa

09. 08. 2011 uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -90 zo dňa

15. 03. 2011 v časti o zastavenie konania v sume 88.258,20 € zrušil a vec vrátil tomuto súdu

na ďalšie konanie. Z odôvodnenia hore uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva,

že skutočne o uznaní nároku v sume 88.258,20 € prebieha na Krajskom súde v Bratislave

konanie vedené pod sp. zn. , na základe návrhu doručeného súdu dňa

22. 05. 2009 s rovnakými účastníkmi, rovnakým predmetom konania po pripustení zmeny

petitu návrhu a sú tu rovnaké skutkové okolnosti, ako v prípade žaloby vedenej pod sp. zn.

. Odvolací súd však zistil, že žaloba v konaní bola doručená

súdu dňa 09. 11. 2009 a bola podaná na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave č. k.

-1576 zo dňa 28. 09. 2009 podľa § 29 ods. 5 ZKV, pretože správca konkurznej

podstaty uplatnenú pohľadávku proti podstate vo výške 88.258,20 € poprel... Odvolací súd

zistil aj to, že o veci sp. zn. Krajský súd v Bratislave rozhodol dňa 24. 11.

2010 rozsudkom, ktorým žalobu zamietol. Za vtedajšieho skutkového stavu sa spis

nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu podaného odvolania...

Citoval som, že v 3. a 4. odseku 5. strany rozhodnutia je uvedený právny záver

odvolacieho súdu:

„V takom prípade nie je možné toto konanie zastaviť pre prekážku litispendencie,

podľa , z dôvodu bola podaná skoršia žaloba. Pretože táto skoršia žaloba

nebola podaná po prihlásení pohľadávky do konkurzu a na výzvu súdu po tom, čo ju

správca konkurznej podstaty poprel ako nedôvodnú.

Ide o podanie žaloby na základe iného skutkového stavu, pretože druhú žalobu

žalobca podal po tom, čo správca konkurznej podstaty jeho pohľadávku poprel a konkurzný

súd ho preto ako veriteľa popretej pohľadávky na podanie určovacej žaloby vyzval.“.

Poukázal som na relevantnú skutočnosť, že na základe tohto skutkového a právneho

stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, napadnuté uznesenie v časti

zastavenia konania zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

V odvolaní zo dňa 10. 05. 2012 som namietal, že súd prvého stupňa v konaní po

nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -208

zo dňa 24. 11. 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -268 zo dňa 28. 09. 2011 nezohľadnil vyššie uvedený právny záver

odvolacieho súdu. Namietal som, že konajúci súd sa odchýlil od vyššie uvedeného právneho

názoru odvolacieho súdu, a relevantnú skutočnosť - že návrh v tejto veci bol podaný na

základe výzvy konkurzného súdu č. k. -1576 zo dňa 28. 09. 2009 podľa § 29 ods. 5

ZKV, pretože správca konkurznej podstaty uplatnenú pohľadávku proti podstate vo výške

88.258,20 € poprel...

Uviedol som, že vyššie uvedená relevantná skutočnosť (v konaní sp. zn.

ide o podanie žaloby na základe iného skutkového stavu) znamená aj to, že za daného

skutkového stavu v predmetnom konaní nie je možné aplikovať . Vyplýva

to aj z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo

3212011- 104 zo dňa 09. 08. 2011 o potvrdení uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. - 90 zo dňa 15. 03. 2011 v časti o prerušenie konania vo veci rozšírenia

žaloby v sume 25.396,19 € do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. . Poukázal som na to, že v posledných troch

odsekoch odôvodnenia je uvedené:

„Je nesporné, že žalobca rozšíril návrh zo dňa 09. 11. 2009 na určenie pravosti,

výšky a poradia nároku v sume 88 258,20 eur podaním, došlým súdu 04. 11. 2001, o sumu

25 396,19 eur. Uplatnil si ju ako náhradu mzdy za obdobie od 01. 04. 2009 do 31. 12. 2009

vo výške 10 854,54 eur a za obdobie od 01. 04. 2010 do 31. 12. 2010 v sume 14 541,65 eur.

Ide teda o návrh na určenie pravosti, výšky a poradia nároku, ktorý nebol zahrnutý

v pohľadávke, ktorú správca konkurznej podstaty poprel, čo malo za následok, že konkurzný

súd žalobcu výzvou zo dňa 28. 09. 2009 vyzval, aby si ju uplatnil podaním určovacej žaloby

voči správcovi, o ktorej súd rozhoduje v tomto konaní.

Keďže však aj v tomto žalobcovom nároku sa vedie na Krajskom súde Bratislava

konanie pod sp. zn. , ako správne konštatoval súd prvého stupňa, odvolací súd

sa s jeho výrokom stotožnil, a preto rozhodnutie v tejto časti potvrdil.“.

Uviedol som, že z predchádzajúceho právneho názoru je zrejmé, že odvolací súd

nielen pre posúdenie splnenia podmienok konania rozlíšil striktne konania sp. zn.

a sp. zn. , ale aj pre posúdenie prekážok postupu konania,

a robil to na základe relevantnej skutočnosti, že žaloba v predmetnej veci bola podaná na

základe výzvy konkurzného súdu, a v konaní sp. zn. ide o podanie žaloby na

základe iného skutkového stavu.

Poukázal som na to, že na základe tohto skutkového a právneho stavu nie je možné

predmetné konanie zastaviť pre prekážku rozhodnutej veci v zmysle ust.

z dôvodu, že na Krajskom súde v Bratislave bolo vydané rozhodnutie č. k. -208

zo dňa 24. 11. 2010 a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. -68

zo dňa 28. 09. 2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.».

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v dôsledku toho, že „s jeho argumentami z odvolania

zo dňa 10. 05. 2012 sa nezaoberal bez relevantného odôvodnenia“, zasiahol neprípustným

spôsobom do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tvrdí, že „namietané

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -248 zo dňa

26. 06. 2012 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. -253 zo dňa 12. 09. 2012

je arbitrárne a nie je v súlade s priebehom konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo RNDr. J. B.... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn.

porušené bolo.

Základné právo RNDr. J. B.... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -248 zo dňa 26. 06. 2012 v spojení s dopĺňacím uznesením

č. k. -253 zo dňa 12. 09. 2012 a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zruší rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -191 zo dňa 10. 04. 2012 a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinný uhradiť

RNDr. J. B. trovy konania k jeho rukám v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 10. apríla 2012 a tiež postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. júna 2012 v spojení

s dopĺňacím uznesením z 12. septembra 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 10. apríla 2012, ktorým bolo konanie

o určenie pravosti, výšky a poradia pracovného nároku v časti 88 258,20 € zastavené

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti namietanému postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 10. apríla 2012,

ktorým tento súd konanie v časti nároku 88 258,20 € zastavil (z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ sťažnosťou namieta výlučne tú časť konania vedeného krajským súdom

o určenie pravosti, výšky a poradia pracovného nároku v sume 113 654,39 €, ktorá sa týka

zastavenia konania v časti nároku 88 258,20 €, pozn.), mohol sťažovateľ podať odvolanie

(ktoré aj podal), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací

súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto

časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že

o sťažovateľom uplatnenom pracovnom nároku v sume nad 88 258,20 € do sumy

113 654,39 € v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. nebolo ešte

v čase doručenia sťažnosti právoplatne rozhodnuté.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. júna 2012 v spojení s dopĺňacím

uznesením z 12. septembra 2012

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému podľa

neho malo dôjsť nedostatočne odôvodneným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júna 2012 v spojení s dopĺňacím uznesením z 12. septembra 2012,

ktorým potvrdil správnosť uznesenia krajského súdu z 10. apríla 2012 o zastavení konania

o určenie pravosti, výšky a poradia v časti nároku 88 258,20 €. Podľa názoru sťažovateľa je

označené uznesenie nepresvedčivé najmä v časti týkajúcej sa preskúmania procesných

podmienok konania, pričom nezohľadňuje právny záver v poradí druhého rozhodnutia

odvolacieho súdu (na základe ktorého odvolací súd predchádzajúce uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 15. marca 2011 v časti zastavenia konania zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie) pri skúmaní podmienok konania z hľadiska

prekážky rozhodnutej veci [ (ďalej aj „OSP“)].

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených listinných dôkazov

zistil, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 9. novembra 2009 domáhal voči

žalovanému určenia pravosti, výšky a poradia pracovného nároku v sume 88 258,20 €

z titulu náhrady mzdy za obdobie troch mesiacov pred začatím konkurzu vyhláseného na

majetok úpadcu a v priebehu konkurzu od 1. januára 1999 do 31. marca 2009. Podaním

doručeným krajskému súdu 4. januára 2011 sťažovateľ požiadal o rozšírenie petitu žaloby,

a to za obdobie od 1. apríla 2009 do 31. decembra 2010, o sumu 25 396,19 €. Zmena petitu

žaloby bola krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. pripustená

8. marca 2011.

Z príloh k sťažnosti ústavný súd taktiež zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa žalobou z 15. mája 2009 a jej následnými zmenami sťažovateľ domáhal na

krajskom súde proti žalovanému určenia, že jeho pohľadávka v sume 88 258,20 € je

oprávnená a je pracovným nárokom podľa § 31 ods. 3 ZKV. Sťažovateľ uplatnil nárok

z titulu mzdových nárokov z neplatného preradenia na inú prácu u úpadcu a následného

neplatného ukončenia jeho členstva u úpadcu, ktorých neplatnosť bola konštatovaná

právoplatnými súdnymi rozhodnutiami [neplatnosť preradenia na inú prácu rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 19. februára 1991 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 19. júna 1991 a neplatnosť vylúčenia z členstva v družstve

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. augusta 1992 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 1993, pozn.]. Sťažovateľ si uvedené

mzdové nároky v predmetnom konaní uplatňoval za obdobie troch mesiacov pred

vyhlásením konkurzu a počas priebehu konkurzného konania (od 1. januára 1999 do

31. marca 2009, pozn.) a pri stanovení výšky za jednotlivé časové obdobia vychádzal

z údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky a v rokoch 2008 a 2009 použil metódu

interpolácie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2010 žalobu

sťažovateľa o určenie pravosti pohľadávky v sume 88 258,20 € zamietol, pričom predmetný

rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. decembra 2011 v spojení s rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. septembra 2011 (na základe sťažnosti sťažovateľa boli

uvedené rozsudky všeobecných súdov preskúmavané aj v konaní pred ústavným súdom,

ktorý uznesením sp. zn. z 13. septembra 2012 jeho sťažnosť odmietol,

pozn.). Medzitým na základe sťažovateľom podaného dovolania najvyšší súd ako dovolací

súd uznesením sp. zn. z 29. marca 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku odvolacieho súdu z 28. septembra 2011.

Krajský súd, skúmajúc podmienky konania sp. zn. podľa ,

konštatoval, že v predmetnej veci je prekážka, ktorá bráni súdu vo veci konať, a to je

prekážka rozhodnutej veci – rei iudicatae ( ). Keďže išlo o taký nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, krajský súd uznesením sp. zn.

z 10. apríla 2012 konanie v časti nároku 88 258,20 € zastavil a žiadnemu účastníkovi

nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal

odvolanie žalovaný v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania, ako aj sťažovateľ proti

výroku, ktorým bolo konanie v časti nároku 88 258,20 € zastavené.

Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 26. júna 2012

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2012 v žalovaným napadnutej

časti trov konania potvrdil.

Pretože odvolací súd nerozhodol vo svojom uznesení z 26. júna 2012 aj o odvolaní

sťažovateľa, postupom podľa v spojení s dopĺňacím

uznesením sp. zn. z 12. septembra 2012 doplnil uznesenie z 26. júna 2012

o výrok, ktorým napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 10. apríla 2012 o zastavení konania v časti nároku 88 258,20 € potvrdil.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal aj napadnuté dopĺňacie

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. septembra 2012 k uzneseniu sp. zn.

z 26. júna 2012 a v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť jeho

odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

«Žalobca namieta, že nastali podmienky, pre ktoré súd prvého stupňa konanie v časti

návrhu 88 258,20 eur zastavil pre prekážku veci rozhodnutej.

Odvolací súd konštatoval, že na Krajskom súde v Bratislave bolo vedené konanie pod

sp. zn. vo veci žalobcu: RNDr. J. B., K. proti žalovanému: JUDr. D. N., SKP

A. L., o určenie pravosti pohľadávky vo výške... 88 258, 20 Sk (najvyšší súd má zrejme na

mysli „88 258,20 €“, pozn.) titulom pracovného nároku. Žalobca podal žalobu 22. mája

2009, pričom poslednou zmenou petitu z 20. júla 2009 upravil výšku pohľadávky na

88 25820 Sk. Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, keďže žalobca svoj nárok riadne

nešpecifikoval, ako aj s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania. Toto rozhodnutie

bolo odvolacím súdom potvrdené, a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

dňa 28. septembra 2011.

Dňa 9. novembra došla na súd prvého stupňa žaloba žalobcu RNDr. J. B., K. proti

žalovanému JUDr. D. N., A. L., o určenie pravosti, výšky a poradia pracovného nároku vo

výške 88 258,20 Sk (najvyšší súd má zrejme opäť na mysli „88 258,20 €“, pozn.). Toto

konanie je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. .

Súd prvého stupňa konanie vedené pod sp. zn. uznesením zastavil dňa

15. marca 2011 pre prekážku litispendencie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobcu

uznesením 9. augusta 2011, sp. zn. tak, že uznesenie súdu prvého stupňa,

v časti ktorou konanie zastavil, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,

keď dospel k názoru, že síce účastníci konania sú tí istí, ako aj predmet konania je ten istý,

ale žalobca bol nútený uplatniť svoju pohľadávku na súde na základe výzvy súdu, a preto

dospel odvolací súd k názoru, že v predmetnej veci nejde o listispendenciu.

Za danej situácie odvolací súd nebude polemizovať o rozhodnutí Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. , toto rozhodnutie je právoplatné a týka sa zastavenia konania pre

litispendenciu.»

K námietke sťažovateľa, že na zastavenie konania v časti nároku 88 258,20 € pre

prekážku veci rozhodnutej neboli splnené podmienky, najvyšší súd v odôvodnení

dopĺňacieho uznesenia uviedol:

„Podľa ust. , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova. Citované ustanovenie je všeobecným vyjadrením

platnej prekážky res iudicatea. Vyjadruje zákaz konať vo veci a rozhodnúť, ak o určitej

otázke už bolo vydané rozhodnutie súdu. Táto prekážka konania, ktorá je dôsledkom

materiálnej povahy právoplatného rozsudku, má za následok, že konanie musí byť

v ktoromkoľvek štádiu zastavené. O prekážku veci rozhodnutej ide vtedy, ak ide o totožnú

vec. O totožnosť veci ide, ak je daná totožnosť účastníkov konania, predmet konania

vyplývajúci z rovnakých skutkových dôvodov a ide o to isté plnenie.

Odvolací súd konštatoval, že totožnosť účastníkov konania je daná v konaní

, ako i v konaní . rovnako je daný predmet konania z rovnakých

skutkových dôvodov - pracovnoprávne nároky žalobou a ide aj o to isté plnenie (88 258,20

eur). Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, ktorý, poukazujúc na rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. nie je rozhodnutím, ktoré by zakladalo podklad pre prekážku veci

rozhodnutej, lebo rozsudok, sp. zn. nerozhodol o nároku žalobcu, ale z dôvodu

neunesenia dôkazného bremena odvolateľa - žalobcu a z dôvodu premlčania. Ak žalobca

v oboch žalobách dôvodil rovnakými tvrdeniami, pričom súd v rozsudku sp. zn.

dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, rozhodol vo veci

samej a súd je povinný k takému rozhodnutiu zo zákona prihliadnuť pri skúmaní podmienok

konania ( ), tak ako to spravil prvostupňový súd v konaní vedenom pod sp. zn.

. Neobstojí ani námietka žalobcu – odvolateľa, že nejde o rovnakú vec, keďže

v žalobe vedenej pod sp. zn. žiadal o určenie pravosti, výšky a poradia

pracovného nároku v sume 88 258,20 eur, pričom petit v žalobe žalobcu, vedenej pod sp.

zn. , znel o určenie pravosti pohľadávky vo výške 2 929,64 eur (88 258.20 eur)

proti podstate a v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. je uvedený petit

o určenie pravosti pohľadávky proti podstate. Odvolací súd má za to, že ani táto námietka

odvolateľa nie je dôvodná, keďže o to isté plnenie (petit) ako 3. podmienky vyžadovanej pri

posudzovaní prekážky veci rozhodnutej sa táto podmienka posudzuje tak, či sa účastník

domáha obsahovo rovnakého výroku ako vo veci, v ktorej už bolo rozhodnuté. A to ako

v spore vedenom pod sp. zn. , tak aj v spore vedenom pod sp. zn.

je nepochybne rovnaké.

K ďalším dôvodom uvedeným v odvolaní žalobcu – odvolateľa odvolací súd

neprihliadol, keďže posudzujú právoplatné rozhodnutia, okolnosti, pre ktoré považuje svoj

nárok za oprávnený. Tieto nemajú vplyv na skutočnosť, že o tej istej veci už súd právoplatne

rozhodol, čo zakladá prekážku veci rozhodnutej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní námietok odvolateľa konštatoval,

že tieto nevyvracajú prekážku res iudicatae, a preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým

konanie v časti návrhu o 88 258,20 eur zastavil ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1

potvrdil.“

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd ako odvolací súd vysporiadal

s odvolaním sťažovateľa ústavne konformným spôsobom, t. j. či jeho stotožnenie sa

so závermi krajského súdu, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, zistenie splnenia

podmienok na zastavenie konania v časti nároku 88 258,20 € pre prekážku veci rozhodnutej,

ako aj s právnymi názormi vyslovenými v dopĺňacom uznesení krajského súdu možno

považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle

ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že

jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje všeobecný súd, aby

odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom dopĺňacieho uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. septembra 2012 (s prihliadnutím na obsah uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 10. apríla 2012, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky

(preukázanie splnenia procesných podmienok na zastavenie konania v časti nároku

88 258,20 € pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej) nevyplýva jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Podľa súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Toto ustanovenie ukladá súdu

povinnosť v každom štádiu konania prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené

podmienky (procesné podmienky konania) na to, aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd

mohol rozhodnúť.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už

bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci však iba v takom

rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté (pozri napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2010).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne (pozri

judikát najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2012).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konaniu vo veci sťažovateľa predchádzalo iné

konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. o určenie, že jeho pohľadávka

v sume 88 258,20 € je oprávnená a je pracovným nárokom podľa § 31 ods. 3 ZKV a bolo

o ňom právoplatne rozhodnuté (rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011).

Pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí uvedený právoplatný rozsudok,

ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa o určenie, že jeho pohľadávka v sume

88 258,20 € je oprávnená a je pracovným nárokom podľa § 31 ods. 3 ZKV, prekážku veci

právoplatne rozsúdenej ( v spojení s ).

Podstata námietok sťažovateľa je založená na jeho presvedčení, že v prípade jeho

žalobných návrhov nešlo o tú istú vec, keď „žaloba v predmetnej veci bola podaná na

základe výzvy konkurzného súdu, a v konaní sp. zn. ide o podanie žaloby na

základe iného skutkového stavu“.

Pri porovnávaní oboch žalobných návrhov (v konaní sp. zn. a sp. zn.

) je zrejmé, že niet medzi nimi zásadného rozdielu. Odvolací súd konštatoval

totožnosť účastníkov konania v konaní sp. zn. , ako i v konaní sp. zn.

, ten istý predmet konania – určenie, že pohľadávka sťažovateľa v sume

88 258,20 € je oprávnená a je pracovným nárokom podľa § 31 ods. 3 ZKV a rovnako sú

zhodné skutkové okolnosti, keďže v oboch konaniach sťažovateľ uplatňoval mzdové nároky

za to isté obdobie z dôvodu, že úpadca s ním neplatne rozviazal pracovný pomer a ukončil

členstvo v družstve a vytvoril mu prekážky v práci.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ svojou

argumentáciou v konaní pred všeobecnými súdmi ani v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

nepreukázal takú významnú zmenu skutkových okolností, ktorá by odlíšila obe

podania (žalobné návrhy) takým spôsobom, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii

prekážky veci právoplatne rozsúdenej. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

dopĺňacieho uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol

v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení

, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným

právom podľa a právom podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu, ale najmä

s rozsahom odôvodnenia dopĺňacieho uznesenia z 12. septembra 2012 nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia relevantných právnych

noriem, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia

a jeho odôvodnenie najvyšším súdom v danej veci takéto nedostatky

nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným dopĺňacím

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že neposudzoval

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2012, ktorým bolo

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2012 v časti výroku o trovách

konania potvrdené, keďže sťažovateľ neuviedol proti nemu žiadne výhrady. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažnosťou namieta výlučne výrok doplnený v tomto uznesení

dopĺňacím uznesením z 12. septembra 2012, ktorým najvyšší súd potvrdil napadnuté

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2012 o zastavení konania v časti

nároku 88 258,20 €.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013