Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 343/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., K., t. č. R., Č., zastúpeného advokátom

JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom zaručeného v , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. novembra 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2012 doručená sťažnosť RNDr. J. B., K., t. č. R., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. novembra 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. sa

žalobou doručenou krajskému súdu 15. mája 2009 (z rozsudku krajského súdu vyplýva, že

žaloba bola podaná 22. mája 2009, pozn.) a jej následnými zmenami sťažovateľ domáhal

proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu – A. L. (ďalej len „úpadca“ alebo „žalovaný“;

konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením krajského súdu sp. zn. z 31.

marca 1999, pozn.) určenia pravosti, výšky a poradia svojej pohľadávky proti podstate

v sume 88 258,20 € z titulu mzdových nárokov z neplatného preradenia na inú prácu

u úpadcu a následného neplatného ukončenia jeho členstva u úpadcu, ktorých neplatnosť

bola konštatovaná právoplatnými súdnymi rozhodnutiami [neplatnosť preradenia na inú

prácu rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C

177/90-43 z 19. februára 1991 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. júna 1991 a neplatnosť vylúčenia z členstva v družstve (u úpadcu) rozsudkom

okresného súdu č. k. -110 zo 6. augusta 1992 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 25. marca 1993, pozn.]. Sťažovateľ si uvedené mzdové nároky

v predmetnom konaní uplatňoval za obdobie troch mesiacov pred vyhlásením konkurzu

a počas priebehu konkurzného konania (od 1. januára 1999 do 31. marca 2009, pozn.)

v súlade s ustanovením o konkurze a vyrovnaní, za

účinnosti ktorého bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz (ďalej len „ZKV“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2010 žalobu sťažovateľa

v celom rozsahu zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného najmä tým, že

sťažovateľ napriek výzvam krajského súdu z 21. apríla 2010 a z 24. novembra 2010 ním

uplatňovaný nárok, pokiaľ ide o jeho výšku nevyšpecifikoval, v dôsledku čoho neuniesol

dôkazné bremeno. Okrem toho krajský súd vzhľadom na námietku premlčania vznesenú

žalovaným poukázal na skutočnosť, že sťažovateľom uplatnený nárok by bol oprávnený len

za obdobie od 17. marca 2006 do 17. marca 2009, resp. v prevyšujúcom rozsahu by bol už

aj tak premlčaný. Navyše, krajský súd na podporu správnosti svojho rozhodnutia tiež

uviedol, že po zrušení pôvodného pracovného miesta sťažovateľa mu úpadca ponúkol iné

miesto, t. j. miesto farmára v živočíšnej výrobe, na ktoré sťažovateľ nenastúpil, a keďže

sťažovateľ bol v období od 15. februára 1991 do 30. novembra 2001 zamestnaný u iných

zamestnávateľov, ustálil, že sťažovateľ už ani nemal záujem nastúpiť do práce u úpadcu.

Sťažovateľ v ním podanom odvolaní proti označenému rozsudku krajského súdu

vyjadril v prvom rade svoj nesúhlas so záverom, že by neuniesol dôkazné bremeno na

preukázanie dôvodnosti a výšky ním uplatneného nároku, pričom poukázal na skutočnosť,

že žalobou uplatňoval pohľadávku v konkrétnej sume (88 258,20 €), na preukázanie ktorej

krajskému súdu zaslal 20. mája 2010 listinné dôkazy, a súčasne špecifikoval aj

pravdepodobný denný zárobok za jednotlivé obdobia, ako aj výšku priemerného zárobku.

Okrem toho sťažovateľ zdôraznil, že vzhľadom na skutočnosť, že u úpadcu nepoberal mzdu

už od septembra 1990, boli všetky podklady týkajúce sa mzdy v dispozícii žalovaného,

takže preto mal krajský súd podľa sťažovateľa vyzvať na ich predloženie práve žalovaného.

Navyše, podľa názoru sťažovateľa bolo v danej veci namieste, aby krajský súd ustanovil

na ustálenie výšky uplatňovaného mzdového nároku znalca. Okrem toho sťažovateľ

namietal, že keďže ním uplatňovaný nárok podlieha subjektívnej desaťročnej premlčacej

dobe, nemohol byť premlčaný. Napokon sťažovateľ vytýkal krajskému súdu, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je dostatočne presvedčivé, krajský súd pri

hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a neuviedol konkrétne ustanovenie, na základe ktorého

žalobu zamietol, pričom krajský súd vec aj nesprávne právne posúdil.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. septembra 2011, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil (rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu nadobudol

právoplatnosť 7. decembra 2011).

Sťažovateľ tvrdí porušenie ním označených základných práv a práv tak rozhodnutím

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, a to jednak z dôvodu procesných, ako aj

hmotnoprávnych pochybení v prvom rade krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa

neodstránil, resp. ich nenapravil ani najvyšší súd. Pokiaľ ide o procesné pochybenia,

sťažovateľ vyčíta súdom, že nevykonali ním navrhované dôkazy (napr. znalecké

dokazovanie na určenie sumy náhrady mzdy alebo nevyžiadanie potrebných podkladov od

žalovaného a pod.), pričom ich nevykonanie ani neodôvodnili, okrem toho sťažovateľ

namieta, že najvyšší súd na prerokovanie jeho odvolania nenariadil pojednávanie, a pokiaľ

ide o hmotnoprávne pochybenia, sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

«... Na základe uznesenia krajského súdu zo dňa 21. 04. 2010 podaním zo dňa

31. 05. 2010 som zaslal súdu v uznesení požadované listinné dôkazy a špecifikoval som môj

pracovný nárok, čo sa týka výpočtu výšky náhrady mzdy (aký bol priemerný denný

zárobok). V špecifikácii môjho nároku som používal namiesto priemerného zárobku

pravdepodobný zárobok, nakoľko úpadca v jednotlivých rozhodujúcich obdobiach mi

nezúčtoval mzdu na výplatu. Uviedol som v štvrťročnom členení, že ako zamestnanec A. L.

aký pravdepodobný denný zárobok by som zrejme dosiahol u úpadcu v jednotlivých

predchádzajúcich rozhodujúcich obdobiach. Pri stanovení výšky náhrady mzdy som

vychádzal z údajov Štatistického úradu SR... Pri špecifikácii môjho pravdepodobného

zárobku... som nemohol vychádzať bez mojej viny, nakoľko k vypočítavaniu výšky náhrady

mzdy u úpadcu nie sú podklady...

Súd prvého stupňa listom zo dňa 09. 09. 2010 vyzval odporcu, aby preukázal, že

po dátume 24. 09. 1992... ma vyzýval na nástup do zamestnania. Odporca zároveň mal

preukázať, že po dátume 24. 09. 1992 bolo pre mňa voľné pracovné miesto a mal možnosť

ma prijať do zamestnania.

K prvej otázke odporca na 3. strane jeho vyjadrenia zo dňa 21. 09. 2010 okrem iného

uviedol, že: „Do vyhlásenia konkurzu bolo voľných viacero pracovných pozícii

pre odborných pracovníkov napr. v oblasti likvidácie organických a anorganických látok

a tiež vedúce miesto farmára, ktoré mu bolo ponúknuté hneď po zrušení jeho pôvodného

miesta a ktoré bolo voľné až do vyhlásenia konkurzu i po vyhlásení konkurzu.“.

... správca konkurznej podstaty vo svojom vyjadrení nepreukázal, že po dátume

24. 09. 1992... ma vyzýval na nástup do zamestnania...

Z rozsudku najvyššieho súdu, ani z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé ako sa

vysporiadali s hore uvedeným listinným dôkazom... Z odôvodnenia rozsudkov teda nie je

zrejmé, čo je dôvodom zamietnutia mojej žaloby...

Napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu SR sa tento nevysporiadal s mojimi

právne relevantnými argumentmi, námietkami dostatočne a presvedčivo. Pri tom bol

povinný postupovať podľa ..

... Pritom súd prvého stupňa vo svojom rozsudku sa odvolával na právne predpisy,

ktoré nebolo možné aplikovať na môj prípad, (, vyhláška

č. ). Ak som špecifikoval vo svojich podaniach výšku náhrady mzdy, tým som

uniesol dôkazné bremeno, čím som toto dôkazné bremeno presunul na žalovaného, ktorý bol

povinný uviesť na svoju obranu tvrdenia spochybňujúce túto výšku a nie iba spôsobom, keď

žiadal zamietnuť žalobu a pritom sa k výške žalovanej sumy nevyjadril. ... V napadnutom

rozsudku odvolací súd neodpovedal na zásadné otázky ohľadom dôkazného bremena. ...

V mojom odvolaní... som náležite argumentoval proti aplikácii , nakoľko

zo spisu je zrejmé, že v mojom prípade sa nejedná o prevedenie na inú prácu z dôvodu

organizačných zmien. ... v skutočnosti som dňa 20. 08. 1990 bol zamestnávateľom neplatne

preradený na inú prácu tak, že to nevyžadovali organizačné zmeny... V odvolaní som

náležite argumentoval proti skutkovému zisteniu súdu prvého stupňa o ponúknutí voľného

miesta úpadcom...

V odvolaní som... namietal aj sporný výklad listu úpadcu zo dňa 27. 09.

1991. ... Namietam, že z rozsudku najvyššieho súdu, ani z rozsudku krajského súdu nie je

zrejmé ako sa vysporiadali s týmto listinným dôkazom...

Namietam, že súdy sa nevysporiadali s mojím ďalším listom zo dňa 29. 10. 1995,

ktorým ... som urobil ďalší dotaz na obsadenie pôvodného miesta výkonu práce. Súdy sa

nevysporiadali s ďalším listinným dôkazom (odpoveď zo dňa 30. 11. 1995)...

V odvolaní som namietal záver súdu prvého stupňa o premlčaní častí mojich

pracovných nárokov na náhradu mzdy. S opodstatnenosťou mojich námietok odvolací súd

sa náležité opäť nevysporiadal. Pripomínam, že o vznesenej námietke premlčania som

sa dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa.

Ďalej tvrdím, že odvolací súd bez pojednávania nemohol meritórne rozhodnúť

v danej veci... Namietam, že odvolací súd nevykonal navrhnutý dôkaz pre výpočet

pravdepodobného zárobku, jeho nevykonanie neodôvodnil a rozhodol o mojom odvolaní bez

nariadenia pojednávania bez toho, aby doplnil dokazovanie.

... Odvolací súd o mojom odvolaní rozhodol v zmysle z čoho

vyplýva, že so skutkovými závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožnil a to bez toho, aby sa

zaoberal s mojimi relevantnými argumentmi, s ktorými som v mojom odvolaní dostatočne

poukázal na to, že uvedené právne predpisy (, vyhláška

č. ) na môj prípad nie je možné aplikovať...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo RNDr. J. B... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a právo, aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky a právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným

súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej

pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo RNDr. J. B... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4

Obo/13/2011 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -268 zo dňa 28. 09. 2011 a vráti vec na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zruší rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -208 zo dňa 24. 11. 2010 a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinný uhradiť

RNDr. J. B. trovy konania k jeho rukám v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozhodnutím krajského

súdu sp. zn. z 24. novembra 2010, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011 boli porušené sťažovateľom označené základné práva

a práva, k porušeniu ktorých malo dôjsť jednak dôsledkom nesprávnych,

resp. nedostatočných skutkových zistení označených súdov a jednak dôsledkom nesprávnej

právnej kvalifikácie prerokúvanej veci sťažovateľa.

1. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu v prvom rade

poukazuje na princíp subsidiarity „ak... nerozhoduje iný súd“, ktorý vyplýva z citovaného

, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2010, a to podaním riadneho

opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva aj zo samotnej

sťažnosti, sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa

najvyšší súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu krajského súdu,

aké sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2011 sťažovateľ namieta porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie

jednak z dôvodov, že najvyšší súd nenapravil pochybenia krajského súdu, pokiaľ ide

u skutkové zistenia týkajúce sa postupu úpadcu (žalovaného) pri ponúkaní sťažovateľovi

nového pracovného miesta po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia jeho

členstva, a teda aj pracovného pomeru u úpadcu, a jednak z dôvodov, že najvyšší súd

prisvedčil krajskému súdu aj v závere, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide

o špecifikáciu výšky ním uplatňovanej náhrady mzdy, ako aj v závere o premlčaní ním

uplatnených mzdových nárokov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom

rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

prejednal vec v rozsahu podľa bez nariadenia pojednávania v zmysle

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom odvolacieho konania je určenie pravosti,

výšky a poradia pohľadávky žalobcu popretej správcom konkurznej podstaty v konkurze

vedenom Krajským súdom, v Bratislave pod sp. zn. vo veci úpadcu A. L. vo

výške 88 258,20 eur.

Je nesporné, že žalobca uplatňuje v konkurze mzdový nárok za obdobie

od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 v súvislosti s neplatným rozviazaním členského

a pracovného pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil podľa

(). Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia veriteľov v konkurze

súd správne konštatoval, že je uplatnený nárok je pohľadávkou proti podstate podľa § 31

ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZK ), ktorú možno

uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzu a podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia je

potrebné ju uplatniť u správcu.

Súd prvého stupňa správne hodnotil námietku premlčania vznesenú v konaní

žalovaným. Z právneho predpisu, podľa ktorého súd posudzoval uplatnené právo - mzdový

nárok - nevyplýva, že sa na neho vzťahuje 10 ročná premlčacia doba, preto námietka

žalobcu v tomto smere nie je opodstatnená.

Nárok žalobcu súd prvého stupňa zamietol aj z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno o existencii nároku.

Podľa účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že

počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jeho prospech. Dôkazné bremeno o určitých skutočnostiach ležia na tom

účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé

právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Žalobca uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje tvrdenie

o vzniku práva na mzdu za obdobie od 17. 03. 2006 do 31. 12. 2009 aj podľa názoru

odvolacieho súdu nepreukázal. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca bol v pracovnom

pomere u iných zamestnávateľov a od roku 1995 už nemal záujem u neho pracovať

a opakovane navrhol ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu

výšky nároku žalobca mzdový nárok za obdobie od 17. 03. 2006 nepreukázal, a preto

odvolací súd podľa rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti v zmysle § 157 ods. 2

, vyplýva z neho čoho sa žalobca domáhal, ako sa žalovaný vyjadril, vysvetlil tiež

z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považuje za preukázané aj akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V tejto súvislosti námietky

žalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nie je dôvodná ani námietka, že súd nepoučil

účastníkov podľa Z obsahu spisu vyplýva, že právnemu zástupcovi

žalobcu súd doručil poučenie v uvedenom procesnom práve dňa 09. 07. 2009.“

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu

a predmetom tohto konania v prvom rade zdôrazňuje nutnosť rozlišovania medzi

finančnými nárokmi z neplatného skončenia pracovného pomeru na jednej strane

a finančnými nárokmi z trvajúceho pracovného pomeru. Zatiaľ čo finančné nároky

z neplatného skončenia pracovného pomeru sa uplatňujú za obdobie, kedy bol pracovný

pomer neplatne skončený, t. j. za obdobie od skončenia pracovného pomeru až

do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti takéhoto skončenia pracovného pomeru,

na strane druhej sa finančné nároky z trvajúceho pracovného pomeru uplatňujú za obdobie

trvania pracovného pomeru, t. j. aj za obdobie od právoplatného rozhodnutia

o predchádzajúcom neplatnom skončení pracovného pomeru, v dôsledku rozhodnutia

ktorého sa pracovný pomer obnovuje do budúcna.

Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade sťažovateľa bolo súdmi právoplatne

konštatované nielen neplatné preradenie na inú prácu, ale aj neplatné ukončenie členstva

u úpadcu (žalovaného), pričom s členstvom bolo (tak, ako to vyplýva zo súdnych

rozhodnutí, pozn.) spojené aj trvanie pracovného pomeru, takže v tom dôsledku sa

právoplatnosťou súdneho rozhodnutia (24. september 1992) o neplatnom ukončení členstva

sťažovateľa u úpadcu v podstate obnovil aj jeho pracovný pomer u úpadcu (žalovaného).

Keďže sťažovateľ si v skúmanom konaní voči žalovanému uplatnil mzdové nároky až

žalobou 22. mája 2009, t. j. až po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení jeho

členstva u žalovaného, možno vzhľadom na uvedené konštatovať, že sťažovateľ si uplatnil

v skúmanom konaní voči žalovanému (úpadcovi) mzdové nároky z trvajúceho pracovného

pomeru, a to podľa § 31 ods. 3 ZKV za obdobie jeho trvania v čase troch mesiacov pred

vyhlásením konkurzného konania, ako aj počas jeho priebehu až do uplatnenia si tohto

nároku.

V zmysle uvedeného bolo teda na sťažovateľovi dôkazné bremeno preukázať trvanie

pracovného pomeru v čase, za ktorý si mzdové nároky uplatňoval. Inými slovami,

sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi povinný preukázať, že v období troch

mesiacov pred vyhlásením konkurzu, ako aj v jeho priebehu, až do uplatnenia si nároku

žalobou jeho pracovný pomer u žalovaného (úpadcu) stále trval, resp. že na uplatnenie si

žalovaného nároku mal sťažovateľ právny dôvod.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ existenciu

právneho dôvodu ním žalovaného nároku nepreukázal, resp. že v tomto smere neuniesol

dôkazné bremeno. Práve naopak, vykonaným dokazovaním mali súdy preukázané, že

sťažovateľ po obnovení jeho pracovného pomeru u žalovaného (úpadcu) v roku 1992,

po tom, ako mu zo strany žalovaného nebolo ponúknuté pre neho vhodné pracovné miesto,

sám v roku 1995 navrhol ukončenie svojho pracovného pomeru u žalovaného (úpadcu)

dohodou k 31. decembru 1995 (opakovane to navrhol aj v roku 1996, pozn.), pričom

za potvrdenie zámeru sťažovateľa nezamestnávať sa viac u žalovaného (úpadcu) možno

považovať aj jeho konanie, keď sa navyše aj zamestnal u iných zamestnávateľov.

Uvedené skutočnosti, resp. zistenia všeobecných súdov týkajúce sa trvania

pracovného pomeru sťažovateľa u žalovaného (úpadcu) sťažovateľ v sťažnosti podanej

ústavnému súdu nerozporoval, resp. ich zásadným spôsobom nepopieral a svoje námietky

sústredil viac-menej iba na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho postupu a záverov

súdov pri určovaní výšky ním uplatňovaného mzdového nároku. Avšak vzhľadom na

skutočnosť, že primárnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť skôr, ako by bolo možné

pristúpiť k určovaniu výšky uplatneného mzdového nároku, bolo samotné preukázanie

trvania právneho nároku (pracovného pomeru) na uplatnenie mzdového nároku, ktorého

existencia napokon v konaní preukázaná nebola, sa námietky sťažovateľa týkajúce sa výšky

uplatneného nároku javia ako irelevantné.

Vzhľadom na uvedené skutkové závery najvyššieho súdu v podstatnej časti založené

na skutkových zisteniach krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu výsledkom

postupu logickej úvahy pri hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom

vrátane dokazovania listinnými dôkazmi. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky svojvôle, resp. arbitrárnosti a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do jeho

skutkového zistenia.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že ak sa sťažovateľ domnieva,

že napádaným rozhodnutím, resp. jemu predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, vzhľadom na princíp subsidiarity

„ak... nerozhoduje iný súd“, ktorý vyplýva z citovaného , mal možnosť

domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecných súdoch aj využitím mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) podľa .

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že označené rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo na základe využitia dovolania – mimoriadneho opravného

prostriedku – sťažovateľom preskúmané najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

, takže na základe sťažovateľom podaného dovolania sa tak najvyšší súd

(už ako dovolací súd, pozn.) v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho

súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ proti rozhodnutiu najvyššieho súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením č. k. -299

z 29. marca 2012 dovolanie sťažovateľa pre nezistenie žiadneho z takzvaných dôvodov

zmätočnosti v zmysle ustanovení odmietol. Avšak ústavný súd, keďže

sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom nenamietal aj označené rozhodnutie

dovolacieho súdu (pozri petit sťažnosti, pozn.), správnosť jeho záverov nepreskúmaval.

Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu mohol odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá

veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012