Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)e2c/381578.b93923.pdf
PDF · 123.45 KB
No categories available
4Obo/13/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Obo/13/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely Mederovej
v právnej veci ţalobcu: RNDr. J. B., T., zastúpený advokátom JUDr. D. S., N., proti
ţalovanému: JUDr. D. N., správca konkurznej podstaty A., IČO: X., o určenie pravosti
pohľadávky proti podstate, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.
k. 8 Cbi 6/2009-208 z 24. novembra 2010 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v
Bratislave č. k 8 Cbi 6/2009-227 z 12. januára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Cbi 6/2009-208 z 24. novembra 2010 p o t v r d z u j e .
Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol a ţalovanému nepriznal
náhradu trov konania. Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe ţalobca sa zmenenou ţalobou domáhal
určenia, ţe jeho pohľadávka vo výške 88 258,20 eur je oprávnená a je pracovným nárokom
podľa § 31 ods. 3 ZKV. Ţalobca uplatnil nárok za obdobie od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009
a pri stanovení výšky za jednotlivé časové obdobia vychádzal z údajov Štatistického
úradu Slovenskej republiky a v rokoch 2008 a 2009 pouţil metódu interpolácie. Tvrdil,
ţe na základe uzavretej pracovnej zmluvy a prihlášky sa stal členom a zamestnancom A.. Dňa
28. 09. 1990 bol z druţstva vylúčený a s vylúčením má zaniknúť aj jeho pracovný pomer.
Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda 5 C 177/1990 zo 06. 08. 1992 bolo určené, ţe
vylúčenie z druţstva je neplatné a členský pomer naďalej trvá. V súvislosti s neplatným
skončením pracovného pomeru v rámci konania na Okresnom súde Dunajská Streda 5 C
177/1990 si uplatnil aj ušlý zárobok. Po vyhlásení konkurzu na zamestnávateľa si prihlásil
proti úpadcovi pohľadávku z titulu nezaplatenej mzdy vo výške 581 077,04 Sk, pričom
správca konkurznej podstaty uznal jej časť vo výške 4 184 eur so zaradením do 4. triedy a vo
zvyšku pohľadávku poprel. Nárok na náhradu mzdy uplatnil z dvoch právnych titulov a to,
časť náhrady mzdy do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti rozviazania jeho členského
pomeru v druţstve podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce a po právoplatnosti rozhodnutia súdu
v zmysle § 130 Zákonníka práce. Do vyhlásenia konkurzu A. mu neumoţnil pokračovať
v práci a po odstránení správnej neistoty o trvaní pracovného pomeru v druţstve neposkytol
mu náhradu mzdy. K vysporiadaniu pracovného pomeru nepristúpil ani správca konkurznej
podstaty a pracovný pomer nebol doposiaľ ukončený právne relevantným spôsobom. Údajné
prijatie návrhu na uzavretie dohody o rozviazaní členského a pracovného pomeru v liste z 12.
07. 1996 nemá právnu relevanciu, pretoţe v nej nie je uvedený deď skončenia členského
a pracovného pomeru. Listom z 18. 09. 1992 oznámil úpadcovi pracovnú pohotovosť a ţiadal
opätovné zaradenie na pracovisko v zmysle rozsudku z 03. 10. 1992. Opätovne ţiadal
druţstvo o pridelenie práce na pôvodnom pracovisku aj listom z 28. 03. 1993 trval na
pridelení práce v pôvodnom zaradení. Zamestnávateľ mu neumoţnil pokračovať
v zamestnaní. Po právoplatnosti rozhodnutia súdu 24. 02. 1992 ţiadal zamestnávateľa aby mu
umoţnil nastúpiť do práce ale ponuku na voľné pracovné miesto nedostal, pretoţe správca
konkurznej podstaty v konečnej správe z 31. 01. 2009 v zozname veriteľov neuviedol jeho
nároky na náhradu mzdy a preto vedené uznesenie napadol odvolaním.
Ţalovaný vo vyjadrení uviedol, ţe ţalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy
u správcu konkurznej podstaty za obdobie troch mesiacov pred vyhlásením konkurzu
a od vyhlásenia konkurzu do 31. 03. 2009, pričom dňa 15. 02. 1991 nastúpil do zamestnania
do Ú., čo bolo preukázané aj rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5 C
177/1990 z 08. 06. 1994, kedy mu súd priznal náhradu mzdy do nástupu do nového
zamestnania vzhľadom na začatie konkurzného konania. Rozsudok v tejto časti nie je
právoplatný. V tomto konaní bolo tieţ preukázané, ţe v čase keď bol so ţalobcom zrušený
pracovný pomer ako nezamestnaný poberal podporu v nezamestnanosti. Trval na tom, ţe
k zrušeniu pracovnej zmluvy došlo listom z 27. 09. 1991. Ţalobca bol vyzývaný k nástupu do
práce, na čo ţalobca nereagoval a členský pomer zanikol dohodou. Náhrada mzdy bola
uplatňovaná v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní, pretoţe za dané obdobie uţ
ţalobca nebol zamestnancom úpadcu a od roku 1990 neprejavil záujem o zamestnanie a to ani
pred ani po vyhlásení konkurzu. Trval len na obsadení pôvodného pracovného miesta, ktoré
bolo zrušené a odmietal voľné pracovné miesto zodpovedajúce jeho kvalifikácii. Dňa 06. 02.
2009 bola Krajskému súdu v Bratislave predloţená konečná správa o speňaţovaní majetku
z podstaty úpadcu. Tá bola vyvesená na úradnej tabuli súdu a do predloţenia konečnej správy
neboli v zákonnej lehote zo strany ţalobcu podané námietky o odvolaniu ţalobcu proti
uzneseniu o chválení konečnej správy. Odvolací súd rozhodol tak, ţe uznesenie potvrdil.
Súd dokazovaním zistil, ţe konkurz na majetok úpadcu A. bol vyhlásený 31. 03. 1999
a ţalobca je v pracovnom pomere s úpadcom od 04. 01. 1998, kedy bol prijatý za člena
druţstva a začal vykonávať prácu. Dňa 20. 08. 1990 hospodárske vedenie druţstva rozhodlo
o preradení ţalobcu z z úseku agrolaboranta do funkcie farmára na úseku ţivočíšnej výroby.
Ţalobca na nové miesto neprišiel, a preto predstavenstvo druţstva 28. 09. 1990 rozhodlo
o jeho vylúčení z druţstva z dôvodu hrubého porušenia základných povinností člena druţstva.
Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 5 C 177/1990-43 z 19. 02. 1991
právoplatného 19. 02. 1991 bolo rozhodnuté, ţe preradenie ţalobcu dňa 20. 08. 1990 je
neplatné. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5 C 177/1990 zo 06. 08. 1992
bolo určené, ţe vylúčenie ţalobcu z druţstva 28. 09. 1990 je neplatné, jeho členský pomer
v druţstve naďalej trvá a ţalobcovi priznal aj náhradu mzdy 17 447,92 Kčs. Rozsudok v časti
určenia neplatnosti rozviazania členského pomeru nadobudol právoplatnosť 24. 09. 1992.
Rozsudok v časti priznania náhrady mzdy, v dôsledku vyhlásenia konkurzu, nenadobudlo
právoplatnosť. Ţalobca si v konkurze z titulu nezaplatenej mzdy prihlásil pohľadávku vo
výške 581 077,04 Sk, z ktorej správca konkurznej podstaty poprel 576 893,04 Sk. Ţalobca
nárok vo výške 88 258,20 eur uplatnil z titulu pracovného nároku podľa ô 31 ods. 3 ZKV
u správcu konkurznej podstaty 17. 03. 2009 a zároveň aj na súde 23. 03. 2009.
Súd konštatoval, ţe predmetom konania je nárok ţalobcu na náhradu mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru do právoplatnosti rozhodnutia a to za obdobie
od 01. 01. 1993 ( 3 mesiace pred vyhlásením konkurzu ) do 31. 03. 2009. Právoplatnosťou
rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede 5 C 177/1990 zo 06. 08. 1992 bol ţalovaný
povinný ţalobcovi opätovne prideľovať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, lebo inak
ide o prekáţku v práci na jeho strane s náhradou mzdy podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce.
V konaní bolo preukázané, ţe preradenie ţalobcu dňa 20. 08. 1990 z úseku agrolaboranta
do funkcie farmára na úseku ţivočíšnej výroby je neplatné.
Súd posúdil nárok ţalobcu podľa Zákonníka práce s poukazom na ustanovenie
§ 35 ods. 4 Zákona č. 162/1990 Zb., podľa ktorého pracovné vzťahy medzi druţstvom
a členom sa spravujú týmto zákonom, Zákonníkom práce a vykonávacími predpismi
v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Pri posudzovaní náhrady mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru ( po právoplatnosti rozhodnutia súdu ), pokiaľ organizácia
neumoţní pracovníkovi pokračovať v práci a neposkytne mu mzdu, nejde uţ o nárok
z neplatného rozviazania pracovného pomeru ale o nárok z trvajúceho pracovného pomeru,
ktorý treba posudzovať podľa § 130 Zákonníka práce.
V zmysle § 130 ods. 1 Zákona č. 165/1965 Zb. ( Zákonník práce ) ak nemohol
zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekáţky na strane zamestnávateľa ako sú uvedené
v predchádzajúcom ustanovení poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku pokiaľ predpisy uvedené v § 131 neustanovujú inú výšku náhrady
mzdy. Priemerný zárobok sa zisťuje podľa § 275 Zákonníka práce a Nariadenia vlády
č. 54/1975 Zb. a vyhl. 112/1975 Zb., ktorou sa upravujú niektoré podrobnosti o zisťovaní
priemerného mesačného zárobku. Podkladom pre výpočet priemerného zárobku sú mzdové
listy, pričom treba pri výpočte brať do úvahy aj sviatky, dovolenku, prípadnú
práceneschopnosť, ošetrovanie člena rodiny ako aj čas, počas ktorého ţalobca
ako nezamestnaný poberal podporu v nezamestnanosti. Ţalobca napriek výzve súdu
na pojednávaniach 21. 04. 2010, 24. 11. 2010, aby špecifikoval výšku náhrady mzdy v zmysle
§ 130 Zákonníka práce ( aký bol priemerný zárobok ) výšku nároku nešpecifikoval
a neupravil, hoci táto je predpokladom riadne uplatneného nároku podľa § 79 O. s. p.
Súd posúdil aj námietku premlčania vznesenú 22. 11. 2010. Pracovno-právny nárok
ţalobcu za obdobie od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 upravoval zákon č. 65/1965 Zb. v znení
neskorších predpisov do 31. 03. 2002 a od 01. 04. 2002 zákon č. 311/2001 Z. z. Podľa zákona
č. 65/1965 Zb. je premlčacia lehota trojročná a začína plynúť odo dňa kedy sa právo mohlo
uplatniť po prvý raz. V zákone č. 311/2001 Z. z. premlčanie nie je upravené, a preto
je potrebné vychádzať z ustanovenia § 111 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Právo na náhradu mzdy podľa § 262 Zákonníka práce bolo moţno po prvý raz uplatniť,
keď sa táto náhrada stane splatnou. podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy
je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie a to v najbliţšom výplatnom
termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytujú. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy,
za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy nastala ich splatnosť. Premlčacia doba nároku
na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti
kaţdej jednotlivej náhrady mzdy, za ten ktorý mesiac za ktorý sa poţaduje. Nárok ţalobcu
bol splatný vo výplatnom termíne, ktorým je posledný deň v mesiaci, ktorý nasleduje
po mesiaci, za ktorým mala byť odmena vyplatená, čo znamená, ţe ţalobca si mohol uplatniť
svoj nárok na jednotlivé mesiace od prvého dňa mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci,
za ktorým má byť odmena vyplatená. Nárok uplatnený ţalobou, je nárokom proti podstate
podľa § 31 ods. 1 ZKV. Uvedený nárok je potrebné uplatniť u správcu ale uplatnenie
u správcu nemá právne účinky podania ţaloby pre plynutie lehôt, tak ako je to u prihlášok,
ktoré sa podávajú na súde. Ţalobca si nárok na náhradu mzdy uplatnil u správcu 17. 03. 2009
a preto vzhľadom na dôvodnosť námietky premlčania by bol oprávnený len za obdobie
od 17. 03. 2006 do 17. 03. 2009. Ţalobca nárok riadne nešpecifikoval a preto ho nebolo
moţné vyčísliť aj v prípade oprávnenosti.
Súd ďalej poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca bol od 15. 02. 1991 do 31. 12. 1991
a od 01. 01. 1993 do 31. 11. 2001 v pracovnom pomere u iných zamestnávateľov, z čoho
vyplýva, ţe nemal záujem opätovne nastúpiť do práce u úpadcu. Listy, ktorými ţalobca
o pridelenie práce na pôvodnom pracovisku súd povaţoval za účelové. Ţalovaný ani nemohol
ţalobcu prijať na pôvodné miesto, pretoţe bolo z dôvodu organizačných zmien zrušené,
čo mu oznámil. Ţalovaný ponúkol ţalobcovi miesto farmára v ţivočíšnej výrobe,
na ktoré nenastúpil a ţalobca listom z 26. 12. 1995 z dôvodu zrušenia jeho pôvodného
pracovného miesta poţiadal o zrušenie členstva dohodou k 31. 12. 1995. Zrušenie členstva
a pracovného pomeru dohodou ţiadal aj listom z 25. 06. 1996. Z uvedených listov
je nesporné, ţe nemal uţ záujem zotrvať v pracovnom pomere u ţalovaného a bol ochotný
ukončiť pracovný pomer dohodou.
Z uvedených dôvodov ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p. Úspešnému ţalovanému trovy nevznikli, preto mu ich nepriznal.
Proti rozsudku prostredníctvom právneho zástupcu podal včas odvolanie ţalobca
s poukazom na existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p.
V dôvodoch odvolania uviedol, ţe sa domáhal zaplatenia konkrétnej sumy, ktorú špecifikoval
vo výške 88 258,20 eur. Určenie priemerného zárobku v jeho prípade je obtiaţne, a preto
vychádzal z podkladov, ktoré dostatočne vymedzujú a preukazujú jeho dôvodnosť.
Bolo v tomto prípade namieste, aby súd ustanovil znalca, čo však neurobil. V napadnutom
rozhodnutí súd neuviedol konkrétne ustanovenie, na základe ktorého ţalobu zamietol a týmto
postupom mu súd odňal moţnosť konať pred súdom. Vo výzve súdu na pojednávaní
21. 04. 2010 nebolo dostatočne vymedzené presne aké podklady súd od neho ţiada a zároveň
nebol poučený o následkoch nesplnenia tejto povinnosti. Súdu zaslal listinné dôkazy
20. 05. 2010 a špecifikoval pravdepodobný denný zárobok za jednotlivé obdobia aj výšku
priemerného zárobku. Aţ z rozsudku bolo jednoznačne známe čo ţiadal súd špecifikovať.
Ţalobca od ţalovaného nepoberal mzdu od septembra 1990 a všetky podklady
boli k dispozícii u ţalovaného, ktorý mal byť vyzvaný na ich predloţenie. Súd správne
posúdil jeho nárok podľa Zákonníka práce, ktorý odkazuje na Občiansky zákonníka
ale nesprávne posúdil plynutie subjektívnej premlčacej doby, ktorá je v tomto prípade 10
ročná. Počas celej doby keď si uplatňoval nárok voči ţalovanému bol informovaný
v tom zmysle, ţe je zbytočné uplatňovať voči nemu akýkoľvek nárok z trvajúceho
pracovného pomeru, pretoţe uţ neexistuje. Podľa jeho názoru nárok za obdobie
od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 nie je premlčaný. Odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočne
presvedčivé, nevyplýva z neho ţe súd postupoval v súlade s § 132 O. s. p. a prihliadal
starostlivo na všetko čo vyšlo za konania najavo a čo uviedli účastníci. Tým mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom a súd tieţ neprávne právne vec posúdil, pretoţe nepouţil správne
ustanovenie právneho predpisu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Proti rozsudku podal odvolanie aj sám ţalobca, v dôvodoch ktorého poukazuje
na nesprávne poučenie súdu podľa § 120 ods. 4 aţ po skončení dokazovania. Namietal
nesprávne vyhodnotenie dôkazného bremena v neprospech ţalobcu. Súd zamietol ţalobu
z dôvodu, ţe neuniesol dôkazné bremeno o výške pohľadávky, aj keď z rozhodnutia vyplýva,
ţe dôkazné bremeno o pravosti a poradí pohľadávky uniesol. Podľa jeho názoru je napadnuté
rozhodnutie nedostatočne odôvodnené v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Nesprávne súd hodnotil
listy ţalobcu, ktorými preukazoval záujem o prácu u úpadcu ako účelové, čo ţalobca pokladá
za prejav zaujatosti konajúcej sudkyne.
V priebehu odvolacieho konania ţalobca vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni
JUDr. T.P., ktorá vec prejednala a rozhodla na súde prvého stupňa. Tvrdil, ţe sudkyňa sa
dopustila váţnych procesných pochybení, ktoré poškodzujú ţalobcu, nepostupovala
objektívne, čo vzbudzuje pochybnosť o jej nezaujatosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p.
prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je opodstatnené.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetom odvolacieho konania je určenie pravosti, výšky
a poradia pohľadávky ţalobcu popretej správcom konkurznej podstaty v konkurze vedenom
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 K 30/1999 vo veci úpadcu A. vo výške 88 258,20
eur.
Je nesporné, ţe ţalobca uplatňuje v konkurze mzdový nárok za obdobie
od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 v súvislosti s neplatným rozviazaním členského a pracovného
pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil podľa § 130 zákona č. 65/1965 Zb. ( Zákonník práce ).
Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia veriteľov v konkurze súd správne
konštatoval, ţe je uplatnený nárok je pohľadávkou proti podstate podľa § 31 ods. 3 zákona
č. 328/1991 Zb. zákona o konkurze a vyrovnaní ( ďalej len ZKV ), ktorú moţno uspokojiť
kedykoľvek v priebehu konkurzu a podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia je potrebné
ju uplatniť u správcu.
Súd prvého stupňa správne hodnotil námietku premlčania vznesenú v konaní
ţalovaným. Z právneho predpisu, podľa ktorého súd posudzoval uplatnené právo – mzdový
nárok – nevyplýva, ţe sa na neho vzťahuje 10 ročná premlčacia doba, preto námietka ţalobcu
v tomto smere nie je opodstatnená.
Nárok ţalobcu súd prvého stupňa zamietol aj z dôvodu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné
bremeno o existencii nároku.
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,
ţe počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a ţe z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho prospech. Dôkazné bremeno o určitých skutočnostiach leţia na tom
účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tieţ tvrdí.
Ţalobca uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje tvrdenie
o vzniku práva na mzdu za obdobie od 17. 03. 2006 do 31. 12. 2009 aj podľa názoru
odvolacieho súdu nepreukázal. Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca bol v pracovnom pomere
u iných zamestnávateľov a od roku 1995 uţ nemal záujem u neho pracovať a opakovane
navrhol ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu výšky nároku
ţalobca mzdový nárok za obdobie od 17. 03. 2006 nepreukázal, a preto odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje náleţitosti v zmysle § 157
ods. 2 O. s. p. , vyplýva z neho čoho sa ţalobca domáhal, ako sa ţalovaný vyjadril, vysvetlil
tieţ z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané aj akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V tejto súvislosti námietky
ţalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nie je dôvodná ani námietka, ţe súd nepoučil
účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, ţe právnemu zástupcovi
ţalobcu súd doručil poučenie v uvedenom procesnom práve dňa 09. 07. 2009.
Odvolací súd neprihliadol v zmysle §ú 15a ods. 5 O. s. p. ani na námietku zaujatosti
vznesenú ţalobcom v odvolaní, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu je jeho postup v konaní.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnému ţalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní
náhradu trov nepriznal z dôvodu, ţe mu nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. septembra 2011
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková