Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/13/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely Mederovej

v právnej veci ţalobcu: RNDr. J. B., T., zastúpený advokátom JUDr. D. S., N., proti

ţalovanému: JUDr. D. N., správca konkurznej podstaty A., IČO: X., o určenie pravosti

pohľadávky proti podstate, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.

k. -208 z 24. novembra 2010 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v

Bratislave č. k -227 z 12. januára 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-208 z 24. novembra 2010 p o t v r d z u j e .

Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol a ţalovanému nepriznal

náhradu trov konania. Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe ţalobca sa zmenenou ţalobou domáhal

určenia, ţe jeho pohľadávka vo výške 88 258,20 eur je oprávnená a je pracovným nárokom

podľa § 31 ods. 3 ZKV. Ţalobca uplatnil nárok za obdobie od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009

a pri stanovení výšky za jednotlivé časové obdobia vychádzal z údajov Štatistického

úradu Slovenskej republiky a v rokoch 2008 a 2009 pouţil metódu interpolácie. Tvrdil,

ţe na základe uzavretej pracovnej zmluvy a prihlášky sa stal členom a zamestnancom A.. Dňa

28. 09. 1990 bol z druţstva vylúčený a s vylúčením má zaniknúť aj jeho pracovný pomer.

2

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda 5 C 177/1990 zo 06. 08. 1992 bolo určené, ţe

vylúčenie z druţstva je neplatné a členský pomer naďalej trvá. V súvislosti s neplatným

skončením pracovného pomeru v rámci konania na Okresnom súde Dunajská Streda 5 C

177/1990 si uplatnil aj ušlý zárobok. Po vyhlásení konkurzu na zamestnávateľa si prihlásil

proti úpadcovi pohľadávku z titulu nezaplatenej mzdy vo výške 581 077,04 Sk, pričom

správca konkurznej podstaty uznal jej časť vo výške 4 184 eur so zaradením do 4. triedy a vo

zvyšku pohľadávku poprel. Nárok na náhradu mzdy uplatnil z dvoch právnych titulov a to,

časť náhrady mzdy do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti rozviazania jeho členského

pomeru v druţstve podľa a po právoplatnosti rozhodnutia súdu

v zmysle . Do vyhlásenia konkurzu A. mu neumoţnil pokračovať

v práci a po odstránení správnej neistoty o trvaní pracovného pomeru v druţstve neposkytol

mu náhradu mzdy. K vysporiadaniu pracovného pomeru nepristúpil ani správca konkurznej

podstaty a pracovný pomer nebol doposiaľ ukončený právne relevantným spôsobom. Údajné

prijatie návrhu na uzavretie dohody o rozviazaní členského a pracovného pomeru v liste z 12.

07. 1996 nemá právnu relevanciu, pretoţe v nej nie je uvedený deď skončenia členského

a pracovného pomeru. Listom z 18. 09. 1992 oznámil úpadcovi pracovnú pohotovosť a ţiadal

opätovné zaradenie na pracovisko v zmysle rozsudku z 03. 10. 1992. Opätovne ţiadal

druţstvo o pridelenie práce na pôvodnom pracovisku aj listom z 28. 03. 1993 trval na

pridelení práce v pôvodnom zaradení. Zamestnávateľ mu neumoţnil pokračovať

v zamestnaní. Po právoplatnosti rozhodnutia súdu 24. 02. 1992 ţiadal zamestnávateľa aby mu

umoţnil nastúpiť do práce ale ponuku na voľné pracovné miesto nedostal, pretoţe správca

konkurznej podstaty v konečnej správe z 31. 01. 2009 v zozname veriteľov neuviedol jeho

nároky na náhradu mzdy a preto vedené uznesenie napadol odvolaním.

Ţalovaný vo vyjadrení uviedol, ţe ţalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy

u správcu konkurznej podstaty za obdobie troch mesiacov pred vyhlásením konkurzu

a od vyhlásenia konkurzu do 31. 03. 2009, pričom dňa 15. 02. 1991 nastúpil do zamestnania

do Ú., čo bolo preukázané aj rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5 C

177/1990 z 08. 06. 1994, kedy mu súd priznal náhradu mzdy do nástupu do nového

zamestnania vzhľadom na začatie konkurzného konania. Rozsudok v tejto časti nie je

právoplatný. V tomto konaní bolo tieţ preukázané, ţe v čase keď bol so ţalobcom zrušený

pracovný pomer ako nezamestnaný poberal podporu v nezamestnanosti. Trval na tom, ţe

k zrušeniu pracovnej zmluvy došlo listom z 27. 09. 1991. Ţalobca bol vyzývaný k nástupu do

práce, na čo ţalobca nereagoval a členský pomer zanikol dohodou. Náhrada mzdy bola

uplatňovaná v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní, pretoţe za dané obdobie uţ

ţalobca nebol zamestnancom úpadcu a od roku 1990 neprejavil záujem o zamestnanie a to ani

3

pred ani po vyhlásení konkurzu. Trval len na obsadení pôvodného pracovného miesta, ktoré

bolo zrušené a odmietal voľné pracovné miesto zodpovedajúce jeho kvalifikácii. Dňa 06. 02.

2009 bola Krajskému súdu v Bratislave predloţená konečná správa o speňaţovaní majetku

z podstaty úpadcu. Tá bola vyvesená na úradnej tabuli súdu a do predloţenia konečnej správy

neboli v zákonnej lehote zo strany ţalobcu podané námietky o odvolaniu ţalobcu proti

uzneseniu o chválení konečnej správy. Odvolací súd rozhodol tak, ţe uznesenie potvrdil.

Súd dokazovaním zistil, ţe konkurz na majetok úpadcu A. bol vyhlásený 31. 03. 1999

a ţalobca je v pracovnom pomere s úpadcom od 04. 01. 1998, kedy bol prijatý za člena

druţstva a začal vykonávať prácu. Dňa 20. 08. 1990 hospodárske vedenie druţstva rozhodlo

o preradení ţalobcu z z úseku agrolaboranta do funkcie farmára na úseku ţivočíšnej výroby.

Ţalobca na nové miesto neprišiel, a preto predstavenstvo druţstva 28. 09. 1990 rozhodlo

o jeho vylúčení z druţstva z dôvodu hrubého porušenia základných povinností člena druţstva.

Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. -43 z 19. 02. 1991

právoplatného 19. 02. 1991 bolo rozhodnuté, ţe preradenie ţalobcu dňa 20. 08. 1990 je

neplatné. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. zo 06. 08. 1992

bolo určené, ţe vylúčenie ţalobcu z druţstva 28. 09. 1990 je neplatné, jeho členský pomer

v druţstve naďalej trvá a ţalobcovi priznal aj náhradu mzdy 17 447,92 Kčs. Rozsudok v časti

určenia neplatnosti rozviazania členského pomeru nadobudol právoplatnosť 24. 09. 1992.

Rozsudok v časti priznania náhrady mzdy, v dôsledku vyhlásenia konkurzu, nenadobudlo

právoplatnosť. Ţalobca si v konkurze z titulu nezaplatenej mzdy prihlásil pohľadávku vo

výške 581 077,04 Sk, z ktorej správca konkurznej podstaty poprel 576 893,04 Sk. Ţalobca

nárok vo výške 88 258,20 eur uplatnil z titulu pracovného nároku podľa ô 31 ods. 3 ZKV

u správcu konkurznej podstaty 17. 03. 2009 a zároveň aj na súde 23. 03. 2009.

Súd konštatoval, ţe predmetom konania je nárok ţalobcu na náhradu mzdy

z neplatného rozviazania pracovného pomeru do právoplatnosti rozhodnutia a to za obdobie

od 01. 01. 1993 ( 3 mesiace pred vyhlásením konkurzu ) do 31. 03. 2009. Právoplatnosťou

rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede 5 C 177/1990 zo 06. 08. 1992 bol ţalovaný

povinný ţalobcovi opätovne prideľovať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, lebo inak

ide o prekáţku v práci na jeho strane s náhradou mzdy podľa .

V konaní bolo preukázané, ţe preradenie ţalobcu dňa 20. 08. 1990 z úseku agrolaboranta

do funkcie farmára na úseku ţivočíšnej výroby je neplatné.

Súd posúdil nárok ţalobcu podľa s poukazom na ustanovenie

, podľa ktorého pracovné vzťahy medzi druţstvom

4

a členom sa spravujú týmto zákonom, a vykonávacími predpismi

v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Pri posudzovaní náhrady mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru ( po právoplatnosti rozhodnutia súdu ), pokiaľ organizácia

neumoţní pracovníkovi pokračovať v práci a neposkytne mu mzdu, nejde uţ o nárok

z neplatného rozviazania pracovného pomeru ale o nárok z trvajúceho pracovného pomeru,

ktorý treba posudzovať podľa .

V zmysle § 130 ods. 1 Zákona č. 165/1965 Zb. ( ) ak nemohol

zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekáţky na strane zamestnávateľa ako sú uvedené

v predchádzajúcom ustanovení poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy vo výške

priemerného zárobku pokiaľ predpisy uvedené v § 131 neustanovujú inú výšku náhrady

mzdy. Priemerný zárobok sa zisťuje podľa a Nariadenia vlády

č. a vyhl. , ktorou sa upravujú niektoré podrobnosti o zisťovaní

priemerného mesačného zárobku. Podkladom pre výpočet priemerného zárobku sú mzdové

listy, pričom treba pri výpočte brať do úvahy aj sviatky, dovolenku, prípadnú

práceneschopnosť, ošetrovanie člena rodiny ako aj čas, počas ktorého ţalobca

ako nezamestnaný poberal podporu v nezamestnanosti. Ţalobca napriek výzve súdu

na pojednávaniach 21. 04. 2010, 24. 11. 2010, aby špecifikoval výšku náhrady mzdy v zmysle

( aký bol priemerný zárobok ) výšku nároku nešpecifikoval

a neupravil, hoci táto je predpokladom riadne uplatneného nároku podľa

Súd posúdil aj námietku premlčania vznesenú 22. 11. 2010. Pracovno-právny nárok

ţalobcu za obdobie od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 upravoval v znení

neskorších predpisov do 31. 03. 2002 a od 01. 04. 2002 Podľa zákona

č. je premlčacia lehota trojročná a začína plynúť odo dňa kedy sa právo mohlo

uplatniť po prvý raz. V premlčanie nie je upravené, a preto

je potrebné vychádzať z ustanovenia , podľa ktorého

je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Právo na náhradu mzdy podľa bolo moţno po prvý raz uplatniť,

keď sa táto náhrada stane splatnou. podľa náhrada mzdy

je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie a to v najbliţšom výplatnom

termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytujú. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy,

za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy nastala ich splatnosť. Premlčacia doba nároku

na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti

kaţdej jednotlivej náhrady mzdy, za ten ktorý mesiac za ktorý sa poţaduje. Nárok ţalobcu

bol splatný vo výplatnom termíne, ktorým je posledný deň v mesiaci, ktorý nasleduje

5

po mesiaci, za ktorým mala byť odmena vyplatená, čo znamená, ţe ţalobca si mohol uplatniť

svoj nárok na jednotlivé mesiace od prvého dňa mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci,

za ktorým má byť odmena vyplatená. Nárok uplatnený ţalobou, je nárokom proti podstate

podľa § 31 ods. 1 ZKV. Uvedený nárok je potrebné uplatniť u správcu ale uplatnenie

u správcu nemá právne účinky podania ţaloby pre plynutie lehôt, tak ako je to u prihlášok,

ktoré sa podávajú na súde. Ţalobca si nárok na náhradu mzdy uplatnil u správcu 17. 03. 2009

a preto vzhľadom na dôvodnosť námietky premlčania by bol oprávnený len za obdobie

od 17. 03. 2006 do 17. 03. 2009. Ţalobca nárok riadne nešpecifikoval a preto ho nebolo

moţné vyčísliť aj v prípade oprávnenosti.

Súd ďalej poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca bol od 15. 02. 1991 do 31. 12. 1991

a od 01. 01. 1993 do 31. 11. 2001 v pracovnom pomere u iných zamestnávateľov, z čoho

vyplýva, ţe nemal záujem opätovne nastúpiť do práce u úpadcu. Listy, ktorými ţalobca

o pridelenie práce na pôvodnom pracovisku súd povaţoval za účelové. Ţalovaný ani nemohol

ţalobcu prijať na pôvodné miesto, pretoţe bolo z dôvodu organizačných zmien zrušené,

čo mu oznámil. Ţalovaný ponúkol ţalobcovi miesto farmára v ţivočíšnej výrobe,

na ktoré nenastúpil a ţalobca listom z 26. 12. 1995 z dôvodu zrušenia jeho pôvodného

pracovného miesta poţiadal o zrušenie členstva dohodou k 31. 12. 1995. Zrušenie členstva

a pracovného pomeru dohodou ţiadal aj listom z 25. 06. 1996. Z uvedených listov

je nesporné, ţe nemal uţ záujem zotrvať v pracovnom pomere u ţalovaného a bol ochotný

ukončiť pracovný pomer dohodou.

Z uvedených dôvodov ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 Úspešnému ţalovanému trovy nevznikli, preto mu ich nepriznal.

Proti rozsudku prostredníctvom právneho zástupcu podal včas odvolanie ţalobca

s poukazom na existenciu odvolacích dôvodov podľa , , a

V dôvodoch odvolania uviedol, ţe sa domáhal zaplatenia konkrétnej sumy, ktorú špecifikoval

vo výške 88 258,20 eur. Určenie priemerného zárobku v jeho prípade je obtiaţne, a preto

vychádzal z podkladov, ktoré dostatočne vymedzujú a preukazujú jeho dôvodnosť.

Bolo v tomto prípade namieste, aby súd ustanovil znalca, čo však neurobil. V napadnutom

rozhodnutí súd neuviedol konkrétne ustanovenie, na základe ktorého ţalobu zamietol a týmto

postupom mu súd odňal moţnosť konať pred súdom. Vo výzve súdu na pojednávaní

21. 04. 2010 nebolo dostatočne vymedzené presne aké podklady súd od neho ţiada a zároveň

nebol poučený o následkoch nesplnenia tejto povinnosti. Súdu zaslal listinné dôkazy

20. 05. 2010 a špecifikoval pravdepodobný denný zárobok za jednotlivé obdobia aj výšku

6

priemerného zárobku. Aţ z rozsudku bolo jednoznačne známe čo ţiadal súd špecifikovať.

Ţalobca od ţalovaného nepoberal mzdu od septembra 1990 a všetky podklady

boli k dispozícii u ţalovaného, ktorý mal byť vyzvaný na ich predloţenie. Súd správne

posúdil jeho nárok podľa , ktorý odkazuje na a

ale nesprávne posúdil plynutie subjektívnej premlčacej doby, ktorá je v tomto prípade 10

ročná. Počas celej doby keď si uplatňoval nárok voči ţalovanému bol informovaný

v tom zmysle, ţe je zbytočné uplatňovať voči nemu akýkoľvek nárok z trvajúceho

pracovného pomeru, pretoţe uţ neexistuje. Podľa jeho názoru nárok za obdobie

od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 nie je premlčaný. Odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočne

presvedčivé, nevyplýva z neho ţe súd postupoval v súlade s a prihliadal

starostlivo na všetko čo vyšlo za konania najavo a čo uviedli účastníci. Tým mu bola odňatá

moţnosť konať pred súdom a súd tieţ neprávne právne vec posúdil, pretoţe nepouţil správne

ustanovenie právneho predpisu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti rozsudku podal odvolanie aj sám ţalobca, v dôvodoch ktorého poukazuje

na nesprávne poučenie súdu podľa § 120 ods. 4 aţ po skončení dokazovania. Namietal

nesprávne vyhodnotenie dôkazného bremena v neprospech ţalobcu. Súd zamietol ţalobu

z dôvodu, ţe neuniesol dôkazné bremeno o výške pohľadávky, aj keď z rozhodnutia vyplýva,

ţe dôkazné bremeno o pravosti a poradí pohľadávky uniesol. Podľa jeho názoru je napadnuté

rozhodnutie nedostatočne odôvodnené v zmysle Nesprávne súd hodnotil

listy ţalobcu, ktorými preukazoval záujem o prácu u úpadcu ako účelové, čo ţalobca pokladá

za prejav zaujatosti konajúcej sudkyne.

V priebehu odvolacieho konania ţalobca vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni

JUDr. T.P., ktorá vec prejednala a rozhodla na súde prvého stupňa. Tvrdil, ţe sudkyňa sa

dopustila váţnych procesných pochybení, ktoré poškodzujú ţalobcu, nepostupovala

objektívne, čo vzbudzuje pochybnosť o jej nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

prejednal vec v rozsahu podľa bez nariadenia pojednávania v zmysle

a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je opodstatnené.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetom odvolacieho konania je určenie pravosti, výšky

a poradia pohľadávky ţalobcu popretej správcom konkurznej podstaty v konkurze vedenom

7

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. vo veci úpadcu A. vo výške 88 258,20

eur.

Je nesporné, ţe ţalobca uplatňuje v konkurze mzdový nárok za obdobie

od 01. 01. 1999 do 31. 12. 2009 v súvislosti s neplatným rozviazaním členského a pracovného

pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil podľa ( ).

Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia veriteľov v konkurze súd správne

konštatoval, ţe je uplatnený nárok je pohľadávkou proti podstate podľa § 31 ods. 3 zákona

č. zákona o konkurze a vyrovnaní ( ďalej len ZKV ), ktorú moţno uspokojiť

kedykoľvek v priebehu konkurzu a podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia je potrebné

ju uplatniť u správcu.

Súd prvého stupňa správne hodnotil námietku premlčania vznesenú v konaní

ţalovaným. Z právneho predpisu, podľa ktorého súd posudzoval uplatnené právo – mzdový

nárok – nevyplýva, ţe sa na neho vzťahuje 10 ročná premlčacia doba, preto námietka ţalobcu

v tomto smere nie je opodstatnená.

Nárok ţalobcu súd prvého stupňa zamietol aj z dôvodu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné

bremeno o existencii nároku.

Podľa účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne

vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,

ţe počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a ţe z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jeho prospech. Dôkazné bremeno o určitých skutočnostiach leţia na tom

účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé

právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tieţ tvrdí.

Ţalobca uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje tvrdenie

o vzniku práva na mzdu za obdobie od 17. 03. 2006 do 31. 12. 2009 aj podľa názoru

odvolacieho súdu nepreukázal. Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca bol v pracovnom pomere

u iných zamestnávateľov a od roku 1995 uţ nemal záujem u neho pracovať a opakovane

navrhol ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu výšky nároku

8

ţalobca mzdový nárok za obdobie od 17. 03. 2006 nepreukázal, a preto odvolací súd podľa

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje náleţitosti v zmysle § 157

ods. 2 , vyplýva z neho čoho sa ţalobca domáhal, ako sa ţalovaný vyjadril, vysvetlil

tieţ z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané aj akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V tejto súvislosti námietky

ţalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nie je dôvodná ani námietka, ţe súd nepoučil

účastníkov podľa Z obsahu spisu vyplýva, ţe právnemu zástupcovi

ţalobcu súd doručil poučenie v uvedenom procesnom práve dňa 09. 07. 2009.

Odvolací súd neprihliadol v zmysle §ú 15a ods. 5 ani na námietku zaujatosti

vznesenú ţalobcom v odvolaní, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu je jeho postup v konaní.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení

s Úspešnému ţalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní

náhradu trov nepriznal z dôvodu, ţe mu nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. septembra 2011

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková