Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2ObdoV/5/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: RNDr. J. B., T., K., zast.

advokátom JUDr. D. S., N., K. C. proti ţalovanému: JUDr. D. N., SKP úpadcu A.,

PD L., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. M. M., Š., X. B., o určenie pravosti, výšky

a poradia pohľadávky proti podstate vo výške 88 258,20 eur, vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. septembra 2011, č. k. -268, takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a.

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania 159,17 eur

na účet právneho zástupcu ţalovaného.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. novembra 2010 pod č. k. -208

ţalobu zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca sa domáhal určenia, ţe jeho pohľadávka

vo výške 82 733,28 eur je oprávnená a je pracovným nárokom podľa § 31 ods. 3 ZKV.

Dňa 30. októbra 2009 z dôvodu sčítacej chyby ţalobca upravil petit na sumu 88 258,20 eur.

Ţalobca nárok uplatnil za obdobie od 1. januára 1999 do 31. marca 1999 vo výške

1 381,23 eur, od 1. apríla 1999 do 31. decembra 1999 vo výške 4 143,69 eur, od 1. januára

2000 do 31. decembra 2000 vo výške 6 184,20 eur, od 1. januára 2001 do 31. decembra 2001

vo výške 6 348,48 eur, od 1. januára 2002 do 31. decembra 2002

vo výške 7 071 eur, od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003 vo výške 7 757,72 eur,

od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004 vo výške 8 612,88 eur, od 1. januára 2005

do 31. decembra 2005 vo výške 9 468,12 eur, od 1. januára 2006

do 31. decembra 2006 vo výške 10 123,68 eur, od 1. januára 2007

do 31. decembra 2007 vo výške 11 429,64 eur, od 1. januára 2008

do 31. decembra 2008 vo výške 12 434,16 eur, od 1. januára 2009

do 31. decembra 2009 vo výške 3 308,40 eur.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe ţalobca je so ţalovaným v pracovnom

pomere od 4. januára 1988, kedy bol prijatý za člena druţstva a počnúc týmto dňom začal

vykonávať prácu u ţalovaného. Dňa 20. augusta 1990 vedenie druţstva rozhodlo o preradení

ţalobcu z úseku agrolaboranta do funkcie farmára na úseku ţivočíšnej výroby. Predstavenstvo

druţstva na schôdzi dňa 30. augusta 1990 potvrdilo rozhodnutie hospodárskeho vedenia.

Ţalobca na nové miesto neprešiel z dôvodu hrubého porušenia základných povinností člena

druţstva v zmysle o poľnohospodárskom

druţstevníctve. Predstavenstvo druţstva dňa 28. septembra 1990 rozhodlo o vylúčení ţalobcu

z druţstva. Na základe rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede, č. k. -43

zo dňa 19. februára 1991, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. februára 1991, bolo

rozhodnuté, ţe preradenie ţalobcu dňa 20. augusta 1990 z úseku agrolaboranta do funkcie

farmára na úseku ţivočíšnej výroby je neplatné.

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. zo dňa 6. augusta 1992

bolo určené, ţe vylúčenie ţalobcu z druţstva zo dňa 28. septembra 1990 je neplatné a jeho

členský pomer u ţalovaného naďalej trvá. V tomto rozsudku súd prvého stupňa zároveň

zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi z titulu náhrady mzdy 17 447,92 Kčs do 15-tich dní

od právoplatnosti rozsudku a určil, ţe neprítomnosť ţalobcu v práci 13.08.1990 nie je

neospravedlnenou absenciou. Časť rozsudku súdu prvého stupňa o určení, ţe vylúčenie

ţalobcu z člena v druţstve z 28.09.1990 je neplatné, nebolo napadnuté odvolaním, v dôsledku

čoho rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 24.09.1992. Po vyhlásení konkurzu

na majetok ţalovaného si ţalobca do konkurzného konania prihlásil pohľadávku z titulu

nezaplatenej mzdy vo výške 581 077,04 Sk, pričom SKP poprel pohľadávku ţalobcu

vo výške 576 893,04 Sk a vo výške 4 184 Sk uznal a zaradil ju do 4. triedy. Ţalobca si svoj

nárok vo výške 88 258,20 eur uplatnil z titulu pracovného nároku podľa § 31 ods. 3 ZKV

u SKP dňa 17. marca 2009 a zároveň i na súde dňa 23. marca 2009.

Predmetom konania je nárok ţalobcu na náhradu mzdy z neplatného rozviazania

pracovného pomeru, a to od právoplatnosti rozhodnutia za obdobie od 01.01.1999 /3 mesiace

pred vyhlásením konkurzu/ do 31.03.2009. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 35 ods. 4

, , ,

a a Vyhlášky č. , ktorou sa upravujú niektoré

podrobnosti o zisťovaní priemerného mesačného zárobku.

Ţalobca napriek výzve súdu, aby špecifikoval nárok, čo sa týka výšky náhrady mzdy

v zmysle , svoj nárok nešpecifikoval a neupravil. Súd prvého stupňa

konštatoval, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia, preto nárok ţalobcu

zamietol.

Ţalovaný uplatnil v konaní námietku premlčania.

Podľa nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde

v lehote, v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči

ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá: v takom prípade nemoţno premlčaný nárok

účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.

Podľa , lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo

mohlo uplatniť po prvý raz.

V premlčanie nie je riešené, preto je potrebné vychádzať

z .

V zmysle ust. § 111 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle , právo na náhradu mzdy moţno po prvý raz uplatniť,

keď sa táto náhrada stane splatnou. Splatnou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným

právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť 3-ročná premlčacia doba

v zmysle .

Z ust. vyplýva, ţe náhrada mzdy je rovnako ako mzda

splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbliţšom výplatnom termíne po uplynutí

obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac

podľa toho, kedy nastala ich splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu

mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru začína teda plynúť od splatnosti kaţdej

jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý sa poţaduje. Nárok ţalobcu bol

splatný vo výplatnom termíne, ktorým je posledný deň v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci,

za ktorý mala byť odmena vyplatená, t. j. ţalobca si mohol uplatniť svoj nárok za jednotlivé

mesiace od 1.1. mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, za ktorý má byť odmena vyplatená.

Uplatnený nárok ţalobcu je nárokom proti podstate v zmysle § 31 ods. 1 ZKV, podľa ktorého

nároky na vylúčenie vecí z podstaty (§ 19 ods. 2), pohľadávky proti podstate (§ 31 ods. 2),

nároky na oddelené uspokojenie (§ 28), nároky podľa § 5 ods. 2, nároky podľa § 9b ods. 3

a pracovné nároky (§ 31 ods. 3) moţno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného

konania. Iné nároky moţno uspokojiť len podľa právoplatného rozvrhového uznesenia.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 31 ods. 3, 4, 5 ZKV, § 20 ods. 7 ZKV.

Podľa názoru súdu prvého stupňa pre uplatnenie pohľadávky u správcu platí,

ţe uplatnenie u správcu nemá právne účinky podania ţaloby pre plynutie lehôt, tak ako je to

u prihlášok, ktoré sa podávajú na súde. Ţalobca si svoj nárok na náhradu mzdy vo výške

88 258,20 eur uplatnil u správcu konkurznej podstaty dňa 17.03.2009.

Zo súdneho spisu súd zistil, ţe ţalobca si v tomto konaní listom zo dňa

25.05.1998 uplatnil svoj nárok na náhradu mzdy za obdobie od 28.09.1990 do 31.12.1997.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, ţe námietka ţalovaného bola opodstatnená

a nárok ţalobcu z dôvodu námietky premlčania by bol oprávnený len za obdobie

od 17.03.2006 do 17.03.2009. Vzhľadom na to, ţe ţalobca si svoj nárok riadne neuplatnil,

nešpecifikoval ho napriek upozorneniu súdu, nebolo by moţné tento nárok i v prípade

oprávnenosti nároku priznať.

V konaní bolo preukázané, ţe ţalobca bol od 15.02.1991 do 31.12.1991

a od 01.01.1993 do 31.12.1993 v pracovnom pomere v Ústave experimentálnej a veterinárnej

medicíny, od 01.01.1994 do 30.11.1995 vo Výskumnom ústave veterinárnej medicíny

a od 01.12.1995 do 30.11.2001 na Prírodovedeckej fakulte ÚPJŠ, z čoho vyplýva, ţe nemal

záujem opätovne nastúpiť do práce u ţalovaného. Ţalovaný ani nemohol ţalobcu prijať

na jeho pôvodné miesto, pretoţe toto bolo z dôvodu organizačných zmien v druţstve zrušené,

čo ţalovaný ţalobcovi oznámil. Správnosť tohto postupu vyplýva i z ust. § 39 Zákonníka

práce. Ţalobca poţiadal druţstvo o zrušenie členstva dohodou k 31.12.1995. Zrušenie

členstva i pracovného pomeru v druţstve dohodou k 30.06.1996 ţiadal ţalobca i listom zo dňa

25.06.1996. Z uvedeného je nesporné, ţe ţalobca uţ nemal záujem zotrvať v pracovnom

pomere u ţalovaného. Súd prvého stupňa na základe dokazovania dospel k názoru,

ţe k dohode o skončení pracovného pomeru nedošlo.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku tieţ konštatoval, ţe ţalobca si svoj nárok

u SKP uplatnil ešte pred prejednaním konečnej správy. Nebolo moţné v danej veci

postupovať v zmysle § 33 ods. 1 písm. e/ ZKV. Konkurzný súd dňa 28.09.2009 vyzval

ţalobcu, aby si popretú pohľadávku uplatnil na súde. Ţalobca si svoj nárok uplatnil

v zákonnej lehote touto ţalobou.

Keďţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, súd ţalobu v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 28. septembra

2011 pod č. k. -268 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil a ţalovanému

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobcu nie je opodstatnené. V odôvodnení konštatoval, ţe je nesporné, ţe ţalobca si uplatnil

v konkurze mzdový nárok za obdobie od 01.01.1999 do 31.12.2009 v súvislosti s neplatným

rozviazaním členského a pracovného pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil podľa § 130

(). Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia

veriteľov v konkurze, súd správne konštatoval, ţe uplatnený nárok je pohľadávkou proti

podstate podľa ZKV, ktorú moţno uspokojiť kedykoľvek

v priebehu konkurzu a podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia je potrebné ju uplatniť u správcu.

Súd prvého stupňa tieţ správne hodnotil námietku premlčania, vznesenú v konaní ţalovaným.

Z právneho predpisu, podľa ktorého súd posudzoval uplatnené právo - mzdový nárok

- nevyplýva, ţe sa na neho vzťahuje 10-ročná premlčacia doba, preto námietka ţalobcu

v tomto smere nie je opodstatnená.

Ţalobca si uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje

tvrdenie o vzniku práva na mzdu za obdobie od 17.03.2006 do 31.12.2009 aj podľa názoru

odvolacieho súdu nepreukázal. Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca bol v pracovnom

pomere u iných zamestnávateľov a od r. 1995 uţ nemal záujem u neho pracovať a opakovane

navrhoval ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu výšky nároku

ţalobca mzdový nárok za obdobie od 17.03.2006 nepreukázal, a preto odvolací súd

s poukazom na ust. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil. Odvolací súd konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje

náleţitosti v zmysle , vyplýva z neho, čoho sa ţalobca domáhal, ako sa

ţalovaný vyjadril, vysvetlil tieţ, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti povaţoval

za preukázané, aj akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.

V tejto súvislosti námietky ţalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nebola dôvodná

ani námietka, ţe súd nepoučil účastníkov podľa Z obsahu spisu vyplýva,

ţe právnemu zástupcovi ţalobcu súd doručil poučenie o uvedenom procesnom práve

dňa 09.07.2009. Odvolací súd neprihliadol v zmysle ust. na námietku

zaujatosti vznesenú ţalobcom v odvolaní, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu mal byť jeho

postup v konaní.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust.

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol zrušiť

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

Podľa názoru ţalobcu rozsudkom najvyššieho súdu došlo k vadám uvedeným v § 237

písm. f/ a g/ , konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci podľa a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci podľa

Ţalobca tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred

súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces tým, ţe odvolací súd

v rozpore s ust. riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie.

Ţalobca za najpodstatnejšiu okolnosť povaţuje objasnenie otázky dôkazného bremena

v konaní v súvislosti so špecifikáciou nároku na náhradu mzdy podľa .

Svoj nárok ţalobca presne špecifikoval listom zo dňa 31. mája 2010. V ňom uviedol aj presnú

výšku mzdy. Je tu zásadný rozpor medzi rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacím

rozsudkom, keď súd prvého stupňa dôvod zamietnutia ţaloby uvádza iba nešpecifikovanie

a neupravenie výšky nároku a z toho dôvodu neunesenie dôkazného bremena a tzv. bremena

tvrdenia a v odvolacom rozsudku je zamietnutie ţaloby odôvodnené aj neunesením

dôkazného bremena nepreukázaním existencie nároku. Pri určení výšky náhrady mzdy

ţalobca postupoval v súlade s platnou právnou úpravou a výšku takto vypočítal. Súd prvého

stupňa sa odvolával na právne predpisy, ktoré nebolo moţné aplikovať na daný prípad. Nie je

pravdou, ţe by ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia. Ţalobca

v odvolaní tieţ argumentoval proti aplikácii , keďţe zo spisu je zrejmé,

ţe v jeho prípade sa nejedná o prevedenie na inú prácu z dôvodu organizačných zmien.

V konaní nebolo ani preukázané, kedy došlo k zrušeniu zmluvného pracoviska a nebolo

náleţite preverené, či skutočne k tomu došlo. Z dôvodu nedostatočne vykonaného

dokazovania súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, keď vyslovil,

ţe v konaní bolo preukázané, ţe po zrušení pôvodného pracovného miesta úpadca ţalobcovi

ponúkol miesto farmácia v ţivočíšnej výrobe, na ktoré nenastúpil. Správca konkurznej

podstaty nepreukázal, ţe po dátume 24.09.1992, t. j. po právoplatnosti rozhodnutia Okresného

súdu v Dunajskej Strede, č. k. -110 zo dňa 6. augusta 1992 vyzýval ţalobcu

na vstup do zamestnania. V spise sa nachádza vyjadrenie ţalovaného zo dňa 20. júla 2009,

ktoré ţalobcovi nebolo doručené. V odvolaní tieţ ţalobca argumentoval proti skutkovému

zisteniu súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemal záujem opätovne nastúpiť do práce

u úpadcu, keďţe v konaní bolo preukázané, ţe bol v pracovnom pomere u iných

zamestnávateľov. Tieţ namietal správnosť postupu ţalovaného, ktorá podľa krajského súdu

má vyplývať z . Je zrejmé, ţe v prvom rade trvale zamietavý postoj

zamestnávateľa k ţalobcovým pracovným pomerom, ho donútil k tomu, aby úpadcovi

po 5-rokoch navrhol zrušenie členského i pracovného pomeru dohodou.

Odvolací súd sa taktieţ nevysporiadal s námietkou poučovacej povinnosti súdu pred

vyhlásením uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie.

Ţalobca je tieţ toho názoru, ţe súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou

premlčania. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, prečo súd nevykonal navrhované dôkazy.

Ţalobca ďalej namietal, ţe odvolací súd bez pojednávania nemohol meritórne rozhodnúť

v danej veci, keďţe na účely správneho zistenia skutkového stavu mal vykonať dôkazy.

Odvolací súd nevykonal navrhnutý dôkaz pre výpočet pravdepodobného zárobku a jeho

vykonanie neodôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a právnymi závermi súdu. Ţalobca navrhol zrušiť rozsudok aj z dôvodu,

ţe vzhľadom na námietku zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, v konaní rozhodoval vylúčený

sudca. Ţalobca tieţ namietal, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu

ţalobcu, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Bratislave 1. februára 2011 a o vyjadrení sa

dozvedel aţ po obdrţaní rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 28. septembra 2011. Nedoručením

tejto písomnosti podľa názoru ţalobcu bolo taktieţ porušené procesné právo účastníka

konania a ako účastníkovi konania mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Vzhľadom na uvedené ţalobca povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne.

K dovolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný podaním zo dňa 30. januára 2012. Ţalovaný

povaţuje dovolanie ţalobcu za nedôvodné a navrhol, aby ho odvolací súd v súlade

s ust. zamietol. Súčasne poţiadal súd, aby ţalobcovi bola uloţená

povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania podľa priloţenej špecifikácie.

Ţalovaný poukázal na tú skutočnosť, ţe táto ţaloba je len pokračovaním sporu

pod sp. zn. o uznanie pravosti pohľadávky vo výške 19 288,24 eur, v ktorej si

ţalobca uplatnil pracovný nárok za obdobie od 28.09.1990, t. j. obdobie pred vyhlásením

konkurzu na úpadcu A. PD L.. Ide o spor s tými istými účastníkmi konania a rovnaké

skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo, len za iné časové obdobia. Uvedenú

ţalobu krajský súd rozsudkom pod sp. zn. -296 zo dňa 17. júna 2011 zamietol

s odôvodnením, ţe zo strany ţalobcu neboli splnené podmienky na priznanie nároku na

náhradu mzdy. Senát Najvyššieho súdu SR rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil svojim

rozsudkom zo dňa 22. novembra 2011. Obidva rozsudky nadobudli

právoplatnosť 14. decembra 2011.

Ţalovaný nesúhlasí s tvrdeniami ţalobcu a je toho názoru, ţe odvolací súd vychádzal

z vyjadrení ţalobcu i ţalovaného a nimi označených dôkazov, správne sa vysporiadal

so zisteným skutkovým stavom, na skutkový stav pouţil správne právne predpisy, správne ich

interpretoval a dospel k správnym právnym záverom. Dovolanie ţalobcu je neopodstatnené

a nedôvodné. Vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu ţalobca neuviedol ţiadne

nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol zaoberal. V dovolaní proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pokračuje ţalobca v predkladaní nepravdivých

tvrdení a poloprávd. Na nepravdivé dôkazy, predkladané ţalobcom dovolaciemu súdu,

poukazuje aj tá skutočnosť, ţe ţalobca ţiada zrušiť rozsudok krajského súdu z dôvodu, ţe

v konaní rozhodoval vylúčený sudca, nakoľko vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni

JUDr. T. P., ktorá vec prejednala a rozhodla na súde prvého stupňa napriek tomu, ţe

z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ţe odvolací súd neprihliadol v zmysle § 15a ods. 5 O. s.

p. na jeho námietku zaujatosti, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu je jeho postup v konaní.

Z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise jednoznačne vyplýva, ţe od 20. augusta

1990, kedy zamestnávateľ zrušil pracovné miesto ţalobcu a preradil ho na miesto v ţivočíšnej

výrobe, ţalobca na nové miesto vôbec nenastúpil a ţiadnu prácu, za ktorú by mohol poberať

mzdu, pre zamestnávateľa nevykonával. Zamestnávateľ zrušil jeho pracovné miesto

z organizačných dôvodov a v súlade so , v tom čase platnom, ho preradil

na riadiacu prácu, zodpovedajúcu jeho vzdelaniu.

Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca nenastúpil do práce ani po preradení na inú

funkciu, ani po dátume nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Dunajská

Streda, č. k. -108.

Ţalovaný opätovne poukazuje na to, ţe ţalobca napriek výzvam súdu svoj nárok

na náhradu mzdy podľa poţiadavky súdu v súlade s § 130 nešpecifikoval a neupravil. Krajský

súd preto jeho ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a tzv.

bremeno tvrdenia. Ţalobca v dovolaní poukázal aj na niektoré ďalšie listinné dôkazy,

s ktorými sa súd prvého stupňa ani odvolací súd podľa jeho názoru nevysporiadali, resp. ich

vyhodnotili nesprávne. Týmto postupom súdu mu bola podľa jeho názoru odňatá moţnosť

konať pred súdom. Toto tvrdenie ţalobcu ţalovaný povaţuje za nepravdivé, nakoľko

zo súdnych spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. ,

keď dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to kaţdý jednotlivo a všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo hodnotil všetko, čo vyšlo najavo počas konania,

včítane toho, čo uviedli účastníci konania a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa stotoţnil

odvolací súd. Postupom súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu nebola ţalobcovi

znemoţnená realizácia tých súdnych práv, ktoré mu dáva. Podľa

názoru ţalovaného rozhodnutie prvostupňového i odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám

ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ust. § 236 ods. 1 dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ust.

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné

ani podľa ust. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodol.

S prihliadnutím na ust. veta druhá , ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd SR len na skúmanie prípustnosti

dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa , ale zaoberal sa aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád,

vymenovaných v písm. a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,

ak sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania,

uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalovaným

tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral

na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť

pred ním konať ( ). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ust.

rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

K predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné 3 pojmové znaky:

1/ odňatie moţnosti konať pred súdom,

2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem

„odňatie moţnosti konať pred súdom“ nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred

súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý

proces malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2

riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, o odvolaní rozhodol bez nariadenia

pojednávania aj napriek tomu, ţe bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie,

ţe ţalobcovi nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave (podanie zo dňa 26. januára 2011, doručené Krajskému súdu

Bratislava 1. februára 2012).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôkazov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania,

ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces

().

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou,

ţe majú význam pre rozhodnutie (, , , ,

).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto

norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúma v odvolacom konaní ().

Aj podľa názoru dovolacieho súdu právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania,

z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc

na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd

dospel k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích

námietok ţalobcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj ich primerané právne posúdenie. Odvolací

súd sa osobitne zaoberal kaţdou odvolacou námietkou a vysvetlil, z akých hľadísk tieto

povaţuje za nedôvodné. Taktieţ uviedol dôvody, pre ktoré sa stotoţnil so záverom

prvostupňového súdu o nepreukázaní nároku ţalobcu na sumu 88 258,20 eur, a teda

o nedôvodnosti ţaloby na určenie pravosti, výšky a pohľadávky ţalobcu popretej správcom

konkurznej podstaty. V podrobnostiach dovolací súd odkazuje na dôvody odvolacieho

rozsudku v spojení so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu v potrebnej miere zodpovedá zákonnej poţiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Odňatie moţnosti konania a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca vyvodzuje

aj z toho, ţe odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania aj napriek tomu,

ţe bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Podľa ust. v znení účinnom do 31.12.2011, na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný

záujem.

Podľa v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia vyplýva, ţe na prejedanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem

iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého

stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie

zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené

prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe v posudzovanej veci odvolací súd povaţoval skutkové

zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto

za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie

doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade

nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie

pojednávanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

ţe tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ust. § 214 ods. 1,

2 , nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ust.

Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe postup súdu odnímajúci účastníkovi

konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia, nie je moţné

povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto

k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle

Podľa názoru dovolateľa mu odvolací súd odňal moţnosť pred súdom konať tým,

ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalovaného k jeho odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Ústavný súd Slovenskej republiky uţ zaujal názor, ţe nedoručenie vyjadrenia

účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní

pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako

súčasti práva na spravodlivý proces (M.I.ÚS 2/05, , ), zároveň ale tieţ

pripustil, ţe v niektorej veci môţe byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému

prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému

prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na

rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti treba poukázať na uznesenie

ústavného súdu z 20. decembra 2010, sp. zn. , v zmysle ktorého

z nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému

účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania

k opravnému prostriedku.

Najvyšší súd zastáva názor, ţe vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého

účastníka konania má byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, keď

vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad

na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol

v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného

účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu

by takýto pohľad mohol mať aţ znaky príliš právneho formalizmu odporujúceho

materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie

interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní

ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy). Z týchto

dôvodov dovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, ţe odňatie moţnosti konať pred súdom

nezakladá sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej

strany k jeho odvolaniu.

Po preskúmaní spisu a s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci,

ktoré z nej vyplývajú, dospel najvyšší súd k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia ţalovaného

k odvolaniu ţalobcu druhej procesnej strane nemalo v danom prípade za následok odňatie

moţnosti konať pred súdom ( ).

Predmetné vyjadrenie ţalovaného nemalo ţiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu o opravnom prostriedku. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku nevyplýva,

ţe by odvolací súd prijatiu záverov, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, viedlo vyjadrenie

ţalovaného k odvolaniu ţalobcu.

Podľa názoru ţalobcu je daná v danej veci prípustnosť dovolania, s poukazom

na ust. , keďţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V dovolaní uviedol,

ţe vzhľadom na námietku zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, je dôvod na zrušenie rozsudku,

keďţe v konaní rozhodoval vylúčený sudca.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je upravené v

Súdna prax v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom ( ) zaujala názor,

podľa ktorého neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

uvedeného ust. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, neţ ju posúdil súd

nadriadený súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové

skutočnosti. Pre moţnosť uplatnenia tejto vady nie je rozhodujúce, či k nej došlo v konaní

na súde prvého alebo druhého stupňa.

V námietke zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, ktorá bola súdu doručená v priebehu

odvolacieho konania, ţalobca ako dôvod na vylúčenie sudcu - JUDr. T. P.

- uviedol jej procesné pochybenia v konaní. Vzhľadom k spôsobu konania je podľa názoru

ţalobcu moţné objektívne pochybovať o nezaujatosti sudkyne. Preto tu bol dôvod

na vylúčenie JUDr. T. P. z prejednávania a rozhodovania veci.

Podľa ust. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach ( ).

v ust. výslovne vylučuje, aby dôvodom

na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci boli okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu,

vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. Okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci, teda sami o sebe nemôţu byť dôvodom zaujatosti sudcu. Vzhľadom

na uvedené, odvolací súd správne s poukazom na ust. neprihliadol

na námietku zaujatosti, keďţe námietka zaujatosti sa týkala len okolností ustanovených v § 14

ods. 3

Dovolací súd dospel k názoru, ţe v danej veci nerozhodoval vylúčený sudca

ani nesprávne obsadený súd, a preto nie je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 237

písm. g/

Ţalobca v dovolaní tieţ namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ods. písm. b/ ).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenie existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Ţalovaný tieţ ako dovolací dôvod uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Je potrebné uviesť,

ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)

je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav

správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ust. a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd preto priznal ţalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, spočívajúcu v právnom zastúpení advokátom. Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej sluţby ( vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších

predpisov) je 58,69 eur, celkom trovy právneho zastúpenia ţalovaného predstavujú odmenu

advokáta za 2 úkony právnej sluţby /príprava a prevzatie a vyjadrenie k dovolaniu/, náhradu

výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za tento úkon vo výške

á 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), zvýšené o 20% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), t. j. 26,53 eur,

spolu teda trovy činia 159,17 eur.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2012

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.