Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
74c/385849.87a3b4.pdf
PDF · 187.93 KB
No categories available
2ObdoV/5/2012
Najvyšší súd 2ObdoV/5/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: RNDr. J. B., T., K., zast.
advokátom JUDr. D. S., N., K. C. proti ţalovanému: JUDr. D. N., SKP úpadcu A.,
PD L., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. M. M., Š., X. B., o určenie pravosti, výšky
a poradia pohľadávky proti podstate vo výške 88 258,20 eur, vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/6/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. septembra 2011, č. k. 4Obo 13/2011-268, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania 159,17 eur
na účet právneho zástupcu ţalovaného.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. novembra 2010 pod č. k. 8Cbi/6/2009-208
ţalobu zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca sa domáhal určenia, ţe jeho pohľadávka
vo výške 82 733,28 eur je oprávnená a je pracovným nárokom podľa § 31 ods. 3 ZKV.
Dňa 30. októbra 2009 z dôvodu sčítacej chyby ţalobca upravil petit na sumu 88 258,20 eur.
Ţalobca nárok uplatnil za obdobie od 1. januára 1999 do 31. marca 1999 vo výške
1 381,23 eur, od 1. apríla 1999 do 31. decembra 1999 vo výške 4 143,69 eur, od 1. januára
2000 do 31. decembra 2000 vo výške 6 184,20 eur, od 1. januára 2001 do 31. decembra 2001
vo výške 6 348,48 eur, od 1. januára 2002 do 31. decembra 2002
vo výške 7 071 eur, od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003 vo výške 7 757,72 eur,
od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004 vo výške 8 612,88 eur, od 1. januára 2005
do 31. decembra 2005 vo výške 9 468,12 eur, od 1. januára 2006
do 31. decembra 2006 vo výške 10 123,68 eur, od 1. januára 2007
do 31. decembra 2007 vo výške 11 429,64 eur, od 1. januára 2008
do 31. decembra 2008 vo výške 12 434,16 eur, od 1. januára 2009
do 31. decembra 2009 vo výške 3 308,40 eur.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe ţalobca je so ţalovaným v pracovnom
pomere od 4. januára 1988, kedy bol prijatý za člena druţstva a počnúc týmto dňom začal
vykonávať prácu u ţalovaného. Dňa 20. augusta 1990 vedenie druţstva rozhodlo o preradení
ţalobcu z úseku agrolaboranta do funkcie farmára na úseku ţivočíšnej výroby. Predstavenstvo
druţstva na schôdzi dňa 30. augusta 1990 potvrdilo rozhodnutie hospodárskeho vedenia.
Ţalobca na nové miesto neprešiel z dôvodu hrubého porušenia základných povinností člena
druţstva v zmysle § 25 ods. 2 písm. a/ zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom
druţstevníctve. Predstavenstvo druţstva dňa 28. septembra 1990 rozhodlo o vylúčení ţalobcu
z druţstva. Na základe rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede, č. k. 5C/177/90-43
zo dňa 19. februára 1991, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. februára 1991, bolo
rozhodnuté, ţe preradenie ţalobcu dňa 20. augusta 1990 z úseku agrolaboranta do funkcie
farmára na úseku ţivočíšnej výroby je neplatné.
Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 5C/177/90 zo dňa 6. augusta 1992
bolo určené, ţe vylúčenie ţalobcu z druţstva zo dňa 28. septembra 1990 je neplatné a jeho
členský pomer u ţalovaného naďalej trvá. V tomto rozsudku súd prvého stupňa zároveň
zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi z titulu náhrady mzdy 17 447,92 Kčs do 15-tich dní
od právoplatnosti rozsudku a určil, ţe neprítomnosť ţalobcu v práci 13.08.1990 nie je
neospravedlnenou absenciou. Časť rozsudku súdu prvého stupňa o určení, ţe vylúčenie
ţalobcu z člena v druţstve z 28.09.1990 je neplatné, nebolo napadnuté odvolaním, v dôsledku
čoho rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 24.09.1992. Po vyhlásení konkurzu
na majetok ţalovaného si ţalobca do konkurzného konania prihlásil pohľadávku z titulu
nezaplatenej mzdy vo výške 581 077,04 Sk, pričom SKP poprel pohľadávku ţalobcu
vo výške 576 893,04 Sk a vo výške 4 184 Sk uznal a zaradil ju do 4. triedy. Ţalobca si svoj
nárok vo výške 88 258,20 eur uplatnil z titulu pracovného nároku podľa § 31 ods. 3 ZKV
u SKP dňa 17. marca 2009 a zároveň i na súde dňa 23. marca 2009.
Predmetom konania je nárok ţalobcu na náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru, a to od právoplatnosti rozhodnutia za obdobie od 01.01.1999 /3 mesiace
pred vyhlásením konkurzu/ do 31.03.2009. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 35 ods. 4
zák. č. 162/1990 Zb., § 61 ods. 1, § 130 ods. 1 Zákonníka práce, § 275 Zákonníka práce
a Nariadenie vlády č. 54/1975 Zb. a Vyhlášky č. 112/1975 Zb., ktorou sa upravujú niektoré
podrobnosti o zisťovaní priemerného mesačného zárobku.
Ţalobca napriek výzve súdu, aby špecifikoval nárok, čo sa týka výšky náhrady mzdy
v zmysle § 130 Zákonníka práce, svoj nárok nešpecifikoval a neupravil. Súd prvého stupňa
konštatoval, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia, preto nárok ţalobcu
zamietol.
Ţalovaný uplatnil v konaní námietku premlčania.
Podľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde
v lehote, v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči
ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá: v takom prípade nemoţno premlčaný nárok
účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce, lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo uplatniť po prvý raz.
V zákone č. 311/2001 premlčanie nie je riešené, preto je potrebné vychádzať
V zmysle ust. § 111 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
V zmysle § 262 Zákonníka práce, právo na náhradu mzdy moţno po prvý raz uplatniť,
keď sa táto náhrada stane splatnou. Splatnou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným
právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť 3-ročná premlčacia doba
v zmysle § 236 ods. 1 Zákonníka práce.
Z ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, ţe náhrada mzdy je rovnako ako mzda
splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbliţšom výplatnom termíne po uplynutí
obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac
podľa toho, kedy nastala ich splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru začína teda plynúť od splatnosti kaţdej
jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý sa poţaduje. Nárok ţalobcu bol
splatný vo výplatnom termíne, ktorým je posledný deň v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci,
za ktorý mala byť odmena vyplatená, t. j. ţalobca si mohol uplatniť svoj nárok za jednotlivé
mesiace od 1.1. mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, za ktorý má byť odmena vyplatená.
Uplatnený nárok ţalobcu je nárokom proti podstate v zmysle § 31 ods. 1 ZKV, podľa ktorého
nároky na vylúčenie vecí z podstaty (§ 19 ods. 2), pohľadávky proti podstate (§ 31 ods. 2),
nároky na oddelené uspokojenie (§ 28), nároky podľa § 5 ods. 2, nároky podľa § 9b ods. 3
a pracovné nároky (§ 31 ods. 3) moţno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného
konania. Iné nároky moţno uspokojiť len podľa právoplatného rozvrhového uznesenia.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 31 ods. 3, 4, 5 ZKV, § 20 ods. 7 ZKV.
Podľa názoru súdu prvého stupňa pre uplatnenie pohľadávky u správcu platí,
ţe uplatnenie u správcu nemá právne účinky podania ţaloby pre plynutie lehôt, tak ako je to
u prihlášok, ktoré sa podávajú na súde. Ţalobca si svoj nárok na náhradu mzdy vo výške
88 258,20 eur uplatnil u správcu konkurznej podstaty dňa 17.03.2009.
Zo súdneho spisu 5C/177/90 súd zistil, ţe ţalobca si v tomto konaní listom zo dňa
25.05.1998 uplatnil svoj nárok na náhradu mzdy za obdobie od 28.09.1990 do 31.12.1997.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, ţe námietka ţalovaného bola opodstatnená
a nárok ţalobcu z dôvodu námietky premlčania by bol oprávnený len za obdobie
od 17.03.2006 do 17.03.2009. Vzhľadom na to, ţe ţalobca si svoj nárok riadne neuplatnil,
nešpecifikoval ho napriek upozorneniu súdu, nebolo by moţné tento nárok i v prípade
oprávnenosti nároku priznať.
V konaní bolo preukázané, ţe ţalobca bol od 15.02.1991 do 31.12.1991
a od 01.01.1993 do 31.12.1993 v pracovnom pomere v Ústave experimentálnej a veterinárnej
medicíny, od 01.01.1994 do 30.11.1995 vo Výskumnom ústave veterinárnej medicíny
a od 01.12.1995 do 30.11.2001 na Prírodovedeckej fakulte ÚPJŠ, z čoho vyplýva, ţe nemal
záujem opätovne nastúpiť do práce u ţalovaného. Ţalovaný ani nemohol ţalobcu prijať
na jeho pôvodné miesto, pretoţe toto bolo z dôvodu organizačných zmien v druţstve zrušené,
čo ţalovaný ţalobcovi oznámil. Správnosť tohto postupu vyplýva i z ust. § 39 Zákonníka
práce. Ţalobca poţiadal druţstvo o zrušenie členstva dohodou k 31.12.1995. Zrušenie
členstva i pracovného pomeru v druţstve dohodou k 30.06.1996 ţiadal ţalobca i listom zo dňa
25.06.1996. Z uvedeného je nesporné, ţe ţalobca uţ nemal záujem zotrvať v pracovnom
pomere u ţalovaného. Súd prvého stupňa na základe dokazovania dospel k názoru,
ţe k dohode o skončení pracovného pomeru nedošlo.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku tieţ konštatoval, ţe ţalobca si svoj nárok
u SKP uplatnil ešte pred prejednaním konečnej správy. Nebolo moţné v danej veci
postupovať v zmysle § 33 ods. 1 písm. e/ ZKV. Konkurzný súd dňa 28.09.2009 vyzval
ţalobcu, aby si popretú pohľadávku uplatnil na súde. Ţalobca si svoj nárok uplatnil
v zákonnej lehote touto ţalobou.
Keďţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, súd ţalobu v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 28. septembra
2011 pod č. k. 4 Obo 13/11-268 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil a ţalovanému
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe odvolanie
ţalobcu nie je opodstatnené. V odôvodnení konštatoval, ţe je nesporné, ţe ţalobca si uplatnil
v konkurze mzdový nárok za obdobie od 01.01.1999 do 31.12.2009 v súvislosti s neplatným
rozviazaním členského a pracovného pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil podľa § 130
zák. č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce). Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia
veriteľov v konkurze, súd správne konštatoval, ţe uplatnený nárok je pohľadávkou proti
podstate podľa § 31 ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb. ZKV, ktorú moţno uspokojiť kedykoľvek
v priebehu konkurzu a podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia je potrebné ju uplatniť u správcu.
Súd prvého stupňa tieţ správne hodnotil námietku premlčania, vznesenú v konaní ţalovaným.
Z právneho predpisu, podľa ktorého súd posudzoval uplatnené právo - mzdový nárok
- nevyplýva, ţe sa na neho vzťahuje 10-ročná premlčacia doba, preto námietka ţalobcu
v tomto smere nie je opodstatnená.
Ţalobca si uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje
tvrdenie o vzniku práva na mzdu za obdobie od 17.03.2006 do 31.12.2009 aj podľa názoru
odvolacieho súdu nepreukázal. Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca bol v pracovnom
pomere u iných zamestnávateľov a od r. 1995 uţ nemal záujem u neho pracovať a opakovane
navrhoval ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu výšky nároku
ţalobca mzdový nárok za obdobie od 17.03.2006 nepreukázal, a preto odvolací súd
s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil. Odvolací súd konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje
náleţitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., vyplýva z neho, čoho sa ţalobca domáhal, ako sa
ţalovaný vyjadril, vysvetlil tieţ, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti povaţoval
za preukázané, aj akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
V tejto súvislosti námietky ţalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nebola dôvodná
ani námietka, ţe súd nepoučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva,
ţe právnemu zástupcovi ţalobcu súd doručil poučenie o uvedenom procesnom práve
dňa 09.07.2009. Odvolací súd neprihliadol v zmysle ust. § 15a ods. 5 O. s. p. na námietku
zaujatosti vznesenú ţalobcom v odvolaní, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu mal byť jeho
postup v konaní.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol zrušiť
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
Podľa názoru ţalobcu rozsudkom najvyššieho súdu došlo k vadám uvedeným v § 237
písm. f/ a g/ O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Ţalobca tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred
súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces tým, ţe odvolací súd
v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie.
Ţalobca za najpodstatnejšiu okolnosť povaţuje objasnenie otázky dôkazného bremena
v konaní v súvislosti so špecifikáciou nároku na náhradu mzdy podľa § 130 Zákonníka práce.
Svoj nárok ţalobca presne špecifikoval listom zo dňa 31. mája 2010. V ňom uviedol aj presnú
výšku mzdy. Je tu zásadný rozpor medzi rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacím
rozsudkom, keď súd prvého stupňa dôvod zamietnutia ţaloby uvádza iba nešpecifikovanie
a neupravenie výšky nároku a z toho dôvodu neunesenie dôkazného bremena a tzv. bremena
tvrdenia a v odvolacom rozsudku je zamietnutie ţaloby odôvodnené aj neunesením
dôkazného bremena nepreukázaním existencie nároku. Pri určení výšky náhrady mzdy
ţalobca postupoval v súlade s platnou právnou úpravou a výšku takto vypočítal. Súd prvého
stupňa sa odvolával na právne predpisy, ktoré nebolo moţné aplikovať na daný prípad. Nie je
pravdou, ţe by ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia. Ţalobca
v odvolaní tieţ argumentoval proti aplikácii § 39 Zákonníka práce, keďţe zo spisu je zrejmé,
ţe v jeho prípade sa nejedná o prevedenie na inú prácu z dôvodu organizačných zmien.
V konaní nebolo ani preukázané, kedy došlo k zrušeniu zmluvného pracoviska a nebolo
náleţite preverené, či skutočne k tomu došlo. Z dôvodu nedostatočne vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, keď vyslovil,
ţe v konaní bolo preukázané, ţe po zrušení pôvodného pracovného miesta úpadca ţalobcovi
ponúkol miesto farmácia v ţivočíšnej výrobe, na ktoré nenastúpil. Správca konkurznej
podstaty nepreukázal, ţe po dátume 24.09.1992, t. j. po právoplatnosti rozhodnutia Okresného
súdu v Dunajskej Strede, č. k. 5C/177/90-110 zo dňa 6. augusta 1992 vyzýval ţalobcu
na vstup do zamestnania. V spise sa nachádza vyjadrenie ţalovaného zo dňa 20. júla 2009,
ktoré ţalobcovi nebolo doručené. V odvolaní tieţ ţalobca argumentoval proti skutkovému
zisteniu súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemal záujem opätovne nastúpiť do práce
u úpadcu, keďţe v konaní bolo preukázané, ţe bol v pracovnom pomere u iných
zamestnávateľov. Tieţ namietal správnosť postupu ţalovaného, ktorá podľa krajského súdu
má vyplývať z § 39 Zákonníka práce. Je zrejmé, ţe v prvom rade trvale zamietavý postoj
zamestnávateľa k ţalobcovým pracovným pomerom, ho donútil k tomu, aby úpadcovi
po 5-rokoch navrhol zrušenie členského i pracovného pomeru dohodou.
Odvolací súd sa taktieţ nevysporiadal s námietkou poučovacej povinnosti súdu pred
vyhlásením uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie.
Ţalobca je tieţ toho názoru, ţe súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou
premlčania. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, prečo súd nevykonal navrhované dôkazy.
Ţalobca ďalej namietal, ţe odvolací súd bez pojednávania nemohol meritórne rozhodnúť
v danej veci, keďţe na účely správneho zistenia skutkového stavu mal vykonať dôkazy.
Odvolací súd nevykonal navrhnutý dôkaz pre výpočet pravdepodobného zárobku a jeho
vykonanie neodôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a právnymi závermi súdu. Ţalobca navrhol zrušiť rozsudok aj z dôvodu,
ţe vzhľadom na námietku zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, v konaní rozhodoval vylúčený
sudca. Ţalobca tieţ namietal, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu
ţalobcu, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Bratislave 1. februára 2011 a o vyjadrení sa
dozvedel aţ po obdrţaní rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 28. septembra 2011. Nedoručením
tejto písomnosti podľa názoru ţalobcu bolo taktieţ porušené procesné právo účastníka
konania a ako účastníkovi konania mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Vzhľadom na uvedené ţalobca povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne.
K dovolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný podaním zo dňa 30. januára 2012. Ţalovaný
povaţuje dovolanie ţalobcu za nedôvodné a navrhol, aby ho odvolací súd v súlade
s ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Súčasne poţiadal súd, aby ţalobcovi bola uloţená
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania podľa priloţenej špecifikácie.
Ţalovaný poukázal na tú skutočnosť, ţe táto ţaloba je len pokračovaním sporu
pod sp. zn. 8Cbsi/48/2005 o uznanie pravosti pohľadávky vo výške 19 288,24 eur, v ktorej si
ţalobca uplatnil pracovný nárok za obdobie od 28.09.1990, t. j. obdobie pred vyhlásením
konkurzu na úpadcu A. PD L.. Ide o spor s tými istými účastníkmi konania a rovnaké
skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo, len za iné časové obdobia. Uvedenú
ţalobu krajský súd rozsudkom pod sp. zn. 8Cbsi/48/2005-296 zo dňa 17. júna 2011 zamietol
s odôvodnením, ţe zo strany ţalobcu neboli splnené podmienky na priznanie nároku na
náhradu mzdy. Senát Najvyššieho súdu SR rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil svojim
rozsudkom 1Obo 55/2011 zo dňa 22. novembra 2011. Obidva rozsudky nadobudli
právoplatnosť 14. decembra 2011.
Ţalovaný nesúhlasí s tvrdeniami ţalobcu a je toho názoru, ţe odvolací súd vychádzal
z vyjadrení ţalobcu i ţalovaného a nimi označených dôkazov, správne sa vysporiadal
so zisteným skutkovým stavom, na skutkový stav pouţil správne právne predpisy, správne ich
interpretoval a dospel k správnym právnym záverom. Dovolanie ţalobcu je neopodstatnené
a nedôvodné. Vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu ţalobca neuviedol ţiadne
nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol zaoberal. V dovolaní proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pokračuje ţalobca v predkladaní nepravdivých
tvrdení a poloprávd. Na nepravdivé dôkazy, predkladané ţalobcom dovolaciemu súdu,
poukazuje aj tá skutočnosť, ţe ţalobca ţiada zrušiť rozsudok krajského súdu z dôvodu, ţe
v konaní rozhodoval vylúčený sudca, nakoľko vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni
JUDr. T. P., ktorá vec prejednala a rozhodla na súde prvého stupňa napriek tomu, ţe
z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ţe odvolací súd neprihliadol v zmysle § 15a ods. 5 O. s.
p. na jeho námietku zaujatosti, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu je jeho postup v konaní.
Z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise jednoznačne vyplýva, ţe od 20. augusta
1990, kedy zamestnávateľ zrušil pracovné miesto ţalobcu a preradil ho na miesto v ţivočíšnej
výrobe, ţalobca na nové miesto vôbec nenastúpil a ţiadnu prácu, za ktorú by mohol poberať
mzdu, pre zamestnávateľa nevykonával. Zamestnávateľ zrušil jeho pracovné miesto
z organizačných dôvodov a v súlade so Zákonníkom práce, v tom čase platnom, ho preradil
na riadiacu prácu, zodpovedajúcu jeho vzdelaniu.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca nenastúpil do práce ani po preradení na inú
funkciu, ani po dátume nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda, č. k. 5C/177/90-108.
Ţalovaný opätovne poukazuje na to, ţe ţalobca napriek výzvam súdu svoj nárok
na náhradu mzdy podľa poţiadavky súdu v súlade s § 130 nešpecifikoval a neupravil. Krajský
súd preto jeho ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a tzv.
bremeno tvrdenia. Ţalobca v dovolaní poukázal aj na niektoré ďalšie listinné dôkazy,
s ktorými sa súd prvého stupňa ani odvolací súd podľa jeho názoru nevysporiadali, resp. ich
vyhodnotili nesprávne. Týmto postupom súdu mu bola podľa jeho názoru odňatá moţnosť
konať pred súdom. Toto tvrdenie ţalobcu ţalovaný povaţuje za nepravdivé, nakoľko
zo súdnych spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p.,
keď dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to kaţdý jednotlivo a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo hodnotil všetko, čo vyšlo najavo počas konania,
včítane toho, čo uviedli účastníci konania a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa stotoţnil
odvolací súd. Postupom súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu nebola ţalobcovi
znemoţnená realizácia tých súdnych práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. Podľa
názoru ţalovaného rozhodnutie prvostupňového i odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám
ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ust. § 236 ods. 1 dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ust. § 238 O. s. p.
platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238
ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné
ani podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodol.
S prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd SR len na skúmanie prípustnosti
dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád,
vymenovaných v písm. a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,
ak sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania,
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalovaným
tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral
na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť
pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ust.
rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov.
K predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné 3 pojmové znaky:
1/ odňatie moţnosti konať pred súdom,
2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem
„odňatie moţnosti konať pred súdom“ nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred
súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II.ÚS 3/97, II.ÚS 25/03).
K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý
proces malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2
O. s. p. riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, o odvolaní rozhodol bez nariadenia
pojednávania aj napriek tomu, ţe bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie,
ţe ţalobcovi nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave (podanie zo dňa 26. januára 2011, doručené Krajskému súdu
Bratislava 1. februára 2012).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôkazov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces
(IV.ÚS 115/03).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07,
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto
norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúma v odvolacom konaní (II.ÚS 78/05).
Aj podľa názoru dovolacieho súdu právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania,
z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc
na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd
dospel k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích
námietok ţalobcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj ich primerané právne posúdenie. Odvolací
súd sa osobitne zaoberal kaţdou odvolacou námietkou a vysvetlil, z akých hľadísk tieto
povaţuje za nedôvodné. Taktieţ uviedol dôvody, pre ktoré sa stotoţnil so záverom
prvostupňového súdu o nepreukázaní nároku ţalobcu na sumu 88 258,20 eur, a teda
o nedôvodnosti ţaloby na určenie pravosti, výšky a pohľadávky ţalobcu popretej správcom
konkurznej podstaty. V podrobnostiach dovolací súd odkazuje na dôvody odvolacieho
rozsudku v spojení so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa. Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu v potrebnej miere zodpovedá zákonnej poţiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.ÚS 188/06).
Odňatie moţnosti konania a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca vyvodzuje
aj z toho, ţe odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania aj napriek tomu,
ţe bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.
Podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 31.12.2011, na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný
záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe na prejedanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem
iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého
stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené
prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v posudzovanej veci odvolací súd povaţoval skutkové
zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto
za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie
doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade
nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie
pojednávanie.
Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
ţe tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ust. § 214 ods. 1,
2 O. s. p., nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/
O. s. p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia, nie je moţné
povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto
k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru dovolateľa mu odvolací súd odňal moţnosť pred súdom konať tým,
ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalovaného k jeho odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Ústavný súd Slovenskej republiky uţ zaujal názor, ţe nedoručenie vyjadrenia
účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní
pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako
súčasti práva na spravodlivý proces (M.I.ÚS 2/05, I.ÚS 100/04, I.ÚS 335/06), zároveň ale tieţ
pripustil, ţe v niektorej veci môţe byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému
prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd
rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému
prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na
rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti treba poukázať na uznesenie
ústavného súdu z 20. decembra 2010, sp. zn. IV.ÚS 462/2010, v zmysle ktorého
z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému
účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania
k opravnému prostriedku.
Najvyšší súd zastáva názor, ţe vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého
účastníka konania má byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, keď
vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad
na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol
v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného
účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu
by takýto pohľad mohol mať aţ znaky príliš právneho formalizmu odporujúceho
materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie
interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní
ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy). Z týchto
dôvodov dovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, ţe odňatie moţnosti konať pred súdom
nezakladá sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej
strany k jeho odvolaniu.
Po preskúmaní spisu a s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci,
ktoré z nej vyplývajú, dospel najvyšší súd k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia ţalovaného
k odvolaniu ţalobcu druhej procesnej strane nemalo v danom prípade za následok odňatie
moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Predmetné vyjadrenie ţalovaného nemalo ţiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu o opravnom prostriedku. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku nevyplýva,
ţe by odvolací súd prijatiu záverov, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, viedlo vyjadrenie
ţalovaného k odvolaniu ţalobcu.
Podľa názoru ţalobcu je daná v danej veci prípustnosť dovolania, s poukazom
na ust. § 237 písm. g/ O. s. p., keďţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V dovolaní uviedol,
ţe vzhľadom na námietku zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, je dôvod na zrušenie rozsudku,
keďţe v konaní rozhodoval vylúčený sudca.
Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je upravené v § 14 O. s. p.
Súdna prax v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) zaujala názor,
podľa ktorého neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
uvedeného ust. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, neţ ju posúdil súd
nadriadený súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové
skutočnosti. Pre moţnosť uplatnenia tejto vady nie je rozhodujúce, či k nej došlo v konaní
na súde prvého alebo druhého stupňa.
V námietke zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, ktorá bola súdu doručená v priebehu
odvolacieho konania, ţalobca ako dôvod na vylúčenie sudcu - JUDr. T. P.
- uviedol jej procesné pochybenia v konaní. Vzhľadom k spôsobu konania je podľa názoru
ţalobcu moţné objektívne pochybovať o nezaujatosti sudkyne. Preto tu bol dôvod
na vylúčenie JUDr. T. P. z prejednávania a rozhodovania veci.
Podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok v ust. § 14 ods. 3 výslovne vylučuje, aby dôvodom
na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci boli okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu,
vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. Okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci, teda sami o sebe nemôţu byť dôvodom zaujatosti sudcu. Vzhľadom
na uvedené, odvolací súd správne s poukazom na ust. § 15a ods. 5 O. s. p. neprihliadol
na námietku zaujatosti, keďţe námietka zaujatosti sa týkala len okolností ustanovených v § 14
ods. 3 O. s. p.
Dovolací súd dospel k názoru, ţe v danej veci nerozhodoval vylúčený sudca
ani nesprávne obsadený súd, a preto nie je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 237
písm. g/ O. s. p.
Ţalobca v dovolaní tieţ namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. písm. b/ O. s. p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenie existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Ţalovaný tieţ ako dovolací dôvod uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Je potrebné uviesť,
ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)
je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav
správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd preto priznal ţalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, spočívajúcu v právnom zastúpení advokátom. Základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej sluţby (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších
predpisov) je 58,69 eur, celkom trovy právneho zastúpenia ţalovaného predstavujú odmenu
advokáta za 2 úkony právnej sluţby /príprava a prevzatie a vyjadrenie k dovolaniu/, náhradu
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za tento úkon vo výške
á 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), zvýšené o 20% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), t. j. 26,53 eur,
spolu teda trovy činia 159,17 eur.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.