Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 76/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na

súdnu ochranu podľa a na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2013 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «je obeťou porušenia Dohovoru... v

konaní na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod č. k. 18 C

32/2007 poznačenom prieťahmi v dôsledku neefektívneho konania , odňatia sťažovateľovi

možnosti konať pred súdom, vydávania nezákonného rozhodnutia, v dôsledku čoho sa

konanie iba „umelo" vinou závažných procesnoprávnych pochybení, v dôsledku porušenia

zásady rýchlosti súdneho konania iba „umelo predlžuje, od 16. 03. 2007 vo veci nebolo

porušovateľom rozhodnuté ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu a to aj napriek tomu,

že sťažovateľ priebežne podal tri sťažnosti na prieťahy predsedovi Okresného súdu

Bratislava III... a jednu sťažnosť na prieťahy predsedovi Krajského súdu v Bratislave.

K neprimerane dlhému konaniu poznačenom tzv. ad hoc úkonmi súdu s výraznými

časovými odstupmi prispela aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa JUDr. S. Gandelová odišla

na stáž na Krajský súd v Bratislave, pričom porušovateľ nezabezpečil ďalšiu plynulosť a

efektívnosť konania vo vecí samej.

Teda dľa právneho názoru sťažovateľa dĺžka konania (na dvoch stupňoch v dôsledku

procesnoprávnych pochybení porušovateľa a odňatia sťažovateľovi možnosti konať pred

súdom) ku dňu podania tejto sťažnosti ústavnému súdu nesplnila požiadavku primeranej

lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Za neprimeranú dĺžku konania zodpovedá jednoznačne porušovateľ, ktorý ak by

dôsledne aplikoval zásadu iura novit curia a SR v spojení s ods. l

Dohovoru..., konal v súlade s SR, tak po kontradiktórnom vypočutí

oboch účastníkov konania na pojednávaní dňa 11. 10. 2007 bol povinný konanie zastaviť,

pretože z podaného žalobného návrhu a prednesov účastníkov konania mal porušovateľ

dostatočne a hodnoverne preukázané, že žalobca (zastúpený advokátom) v žalobnom

návrhu jednoznačne nevymedzil difamujúce skutkové tvrdenia sťažovateľom, teda

porušovateľ vedel a musel vedieť (súd pozná právo), že bez jednoznačného vymedzenia

týchto výrokov nie je žaloba spôsobilým predmetom súdneho konania.

Okresný súd Bratislava III má však zjavné problémy s rešpektovaním základných

práv sťažovateľa a rešpektovaním ... ako aj Dohovoru... Jeho konanie je poznačené

prvkami neprípustnej svojvôle. Sťažovateľ teda tvrdí, že pokiaľ porušovateľ (všeobecný súd)

i napriek tomu , že sťažovateľ opakovane aj na pojednávaní dňa 11. 10. 2007 žalobu žiadal

zamietnuť a porušovateľ naďalej tzv. konal (zmätočne) a tzv. koná - viď. chronológia tzv.

úkonov, predstierajúc , že koná v súlade s ust. §-u 1 a nasl. O. s. p,, pričom opak je

pravdou, tak tým neprípustné poskytuje ochranu niekomu (žalobcovi), ktorý o ňu

predpísaným spôsobom nepožiadal...

Porušovateľ vie a musí vedieť, že porušuje základné ústavné práva sťažovateľa, že

žalobca doposiaľ o ochranu nepožiadal predpísaným spôsobom od 16. 03. 2007, že nekoná

o vzájomnom návrhu sťažovateľa od 15. 03. 2010, napriek tomu predstiera bezprieťahovosť

a efektívne konanie v danej veci v súlade so zákonom a ...

Konanie porušovateľa voči sťažovateľovi nadobudlo charakter odmietnutia

spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Konanie porušovateľa nie je perfektné, nie je bezvadné.

Tento stav neistoty a bezmocnosti, beznádeje sťažovateľa o výsledok konania

zapríčinený porušovateľom aj v čase podania tejto ústavnej sťažnosti trvá.

Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam, pretože sa jedná o účelovú žalobu na

ochranu osobnosti...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že základné

právo J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručené a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo, prikázal okresnému súdu konať a

súčasne mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume

269,58 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.

zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (i práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (),

pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne

právoplatným rozhodnutím...“ ().

Zároveň však z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. , , , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetné konanie začalo na okresnom súde

16. marca 2007 doručením žalobného návrhu navrhovateľa proti sťažovateľovi ako

odporcovi „na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy“.

Ústavný súd zistil, že okresný súd od podania žaloby priebežne konal, o čom svedčí

aj to, že prvé relevantné pojednávanie sa uskutočnilo už 11. októbra 2007, a aj v ďalšom

období vykonal množstvo procesných úkonov (napr. na ďalších šiestich pojednávaniach

vypočul účastníkov konania a svedkov). V čase od 29. septembra 2009 do 25. októbra 2012

okresný súd síce neurčil vo veci ani jeden termín pojednávania, v tomto období však

rozhodoval o jednotlivých podaniach účastníkov, keď navrhovateľ menil svoj návrh,

čiastočne zobral svoj návrh späť a proti týmto podaniam a následným súdnym rozhodnutiam

procesného charakteru podával odvolania aj sťažovateľ, v dôsledku čoho sa nachádzal spis

spolu v rámci odvolacích konaní na Krajskom súde v Bratislave viac ako jeden a pol roka

(v období od 25 augusta 2011 do 27. júla 2012, ako i v čase od 19. novembra 2012 až

do 28. júna 2013). Okrem toho sa sťažovateľ nezúčastnil v roku 2008 až troch pojednávaní,

ktoré musel okresný súd odročiť. Takisto z dôvodu podaného odvolania sťažovateľom

okresný súd zrušil aj pojednávanie, ktoré sa malo konať 25. októbra 2012.

Aj keď od 16. marca 2007 (od podania žaloby) do podania sťažnosti

24. septembra 2013 ústavnému súdu síce nebolo vo veci vydané meritórne rozhodnutie,

nemožno však konštatovať, že by okresný súd v uvedenom období priebežne nekonal aspoň

o procesných otázkach. Po podaní samotnej sťažnosti ústavnému súdu okresný súd navyše

nariadil tri pojednávania a 5. decembra 2013 rozhodol rozsudkom. Sťažovateľ proti

uvedenému rozsudku 11. decembra 2013 podal odvolanie, ktoré sa v súčasnosti doručuje

účastníkom konania.

Na tomto skutkovom základe ústavný súd konštatuje, že aj keď doterajšia činnosť

okresného súdu v namietanom konaní nebola po celú jeho dobu optimálna, keďže trvala

viac ako 6 rokov, po podaní sťažnosti 18. augusta 2013 podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov predsedovi okresného súdu sa už zabezpečuje efektívna ochrana sťažovateľovho

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru a jeho

postup smeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, pretože po doručení sťažnosti

ústavnému súdu (24. septembra 2013) okresný súd začal vo veci konať intenzívnejšie

a konanie na prvom stupni zavŕšil vydaním meritórneho rozhodnutia.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je

v tejto časti zjavne neopodstatnená (napríklad obdobne

a ).

Ak by však krajský súd na základe odvolania účastníkov konania rozsudok

okresného súdu z 5. decembra 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

ktorý by bol prípadne v ďalšom postupe nečinný, sťažovateľovi nebude nič brániť opätovne

podať v tejto veci ústavnému súdu sťažnosť pre porušenie označených práv.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočívala v jeho tvrdení,

že okresný súd „po kontradiktórnom vypočutí oboch účastníkov konania na pojednávaní

dňa 11. 10. 2007 bol povinný konanie zastaviť....“ a „dĺžka konania (na dvoch stupňoch v

dôsledku procesnoprávnych pochybení porušovateľa a odňatia sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom)... nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (a tiež práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

V naznačených súvislostiach ústavný súd zastáva názor, že napadnuté konanie by

mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by boli spojené

s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmto

rozhodnutím spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,

prípadne v opravných konaniach.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil,

že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivý proces podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,

že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (),

a ústavný súd ani v okolnostiach danej veci nezistil dôvod na pripustenie výnimky z tejto

zásady. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosť predtým, ako o veci samej

definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných

súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v .

Úlohou ústavného súdu nie je náprava prípadných pochybení všeobecných súdov

v neskončených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd je zásadne povolaný

posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok

a jeho výsledok sú ústavne udržateľné. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej

veci od pokračujúceho konania a konečného právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ), čo však nie je evidentne

ešte prípad sťažovateľa, ktorý mal možnosť v priebehu konania realizovať svoje procesné

práva, a zatiaľ nič nenaznačuje, že by jeho základné práva podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru mohli byť v danej veci porušené.

Ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne konštatoval,

že postupom okresného súdu v namietanom konaní nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

().

Vzhľadom na to sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014