Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 517/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obce Lom nad Rimavicou, zastúpenej obchodnou spoločnosťou

Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 18. júna 2013, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obce Lom nad Rimavicou na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 18. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 18. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť obci Lom nad

Rimavicou trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)

na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Krnáča, Advokátska kancelária Krnáč s. r. o.,

Horná 65A, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. augusta 2013 faxom a 19. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť obce Lom nad

Rimavicou (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. júna 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) mal v konaní

sťažovateľky proti obchodnej spoločnosti Y3, s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“), o zaplatenie

sumy 61 163,98 € s príslušenstvom uznesením podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uložiť odporkyni

povinnosť písomne sa vyjadriť k veci a v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom

rozsahu neuzná, uložiť jej, aby vo vyjadrení uviedla rozhodujúce skutočnosti na svoju

obranu, pripojila k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvolá, a označila dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Zároveň mala byť sťažovateľka poučená, že ak bez vážneho dôvodu nesplní

túto povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie. Keďže odporkyňa sa k návrhu nevyjadrila, okresný súd mal vo veci 1. februára

2013 vydať rozsudok č. k. -69 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým

sčasti návrhu sťažovateľky vyhovel. Na základe odvolania odporkyne však krajský súd

napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Tým malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť „k porušeniu... práva

na spravodlivý súdny proces garantovaný a dohovorom, nakoľko postup krajského

súdu a jeho rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi“. Sťažovateľka nesúhlasí

s konštatovaním krajského súdu v napadnutom uznesení, že „nedostatok poučenia v súlade s

a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia“ do uznesenia vydaného

podľa označeného ustanovenia „je takou vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom“. V sťažnosti podrobne analyzuje, že znenie uznesenia

okresného súdu č. k. -62 z 21. novembra 2011 je v jeho výroku totožné

so znením ustanovenia , a preto je toho názoru, že „neuvedenie zákonného

ustanovenia, v prípade ak je jeho celé zákonné znenie uvedené, nemôže byť za žiadnych

okolností takou vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, ako to v odôvodnení Uznesenia sp. zn. uvádza Krajský súd

v Banskej Bystrici...

V Uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. naplnenie

základných pojmových znakov odôvodňujúcich takéto rozhodnutie preukázané nie je,

pretože z rozhodnutia nevyplýva, ako mala byť odporcovi odňatá možnosť konať pred

Okresným súdom v Brezne, keďže Uznesenie č. k. -62 mu bolo riadne

doručené a Odporca bol napriek tomu pasívny a na výzvy konajúceho súdu bez vysvetlenia

a bez ospravedlnenia nereagoval. Taktiež nie je z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej

Bystrici zrejmé, v dôsledku akého postupu Okresného súdu v Brezne, mala byť Odporcovi

odňatá možnosť konať pred súdom.“. Sťažovateľka napokon namieta aj prekročenie

preskúmavacieho oprávnenia krajským súdom poukazujúc na znenie odvolania, ktoré malo

byť podané „z dôvodu podľa ustanovenia ,

, a to v celom rozsahu, nakoľko v konaní došlo k vadám

uvedeným v , , a rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci“, hoci krajský súd mal rozsudok okresného súdu zrušiť podľa

a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vzhľadom

na uvedené sťažovateľka pripomína, že odvolací súd „je súčasne viazaný aj dôvodmi

vymedzenými v odvolaní, čo znamená, že na iné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré by

inak mohlo byť zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom

rozhodovaní o odvolaní prihliadnuť nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd

teda môže pri svojom rozhodovaní prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v

odvolacej lehote a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhovala, aby ústavný súd vo veci

vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie „základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 18. 06. 2013“, toto uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd, aby nahradil trovy právneho zastúpenia v sume

331,13 € na účet Advokátskej kancelárii Krnáč s. r. o.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval

sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v a

nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa bránili jej

prijatiu na ďalšie konanie a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. -22

prijal na ďalšie konanie.

II.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1549/13

z 12. novembra 2013, v ktorom sa pripojil k stanovisku členky senátu krajského súdu

rozhodujúceho v danej veci, uviedol, že so „sťažovateľom je možné súhlasiť v tom smere,

že nedostatok citácie , v poučení, ktoré vykonal súd prvého stupňa nemá vplyv

na správnosť poučenia účastníka konania, ak poučenie obsahovo zodpovedá textu

citovaného ustanovenia a pre účastníka je zrozumiteľné. Posudzované poučenie obsahovo

(aspoň podľa predložených stanovísk), v zásade umožnilo okresnému súdu rozhodnúť

rozsudkom pre zmeškanie. Na druhej strane však poukazujem na to, že ide len o zrušovacie

rozhodnutie, ktorým sa vo veci nerozhodlo a ktoré umožňuje súdu prvého stupňa vec

opakovane prejednať a meritórne rozhodnúť, pri rešpektovaní všetkých procesných práv

obidvoch účastníkov konania. Pokiaľ ide o námietku, ktorá sa týka rozsahu odvolacích

dôvodov, poukazujem na to, že ak by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom,

ide o takú vadu konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadať ex offo v každom štádiu

odvolacieho konania.

Konštatovanie sťažovateľa, že bolo porušené právo na spravodlivé konanie, je veľmi

všeobecné a ak by k nemu aj došlo, nevykazuje v posudzovanom prípade takú intenzitu

porušenia ústavných práv, aby vyžadovalo zásah ústavného súdu.“.

V pripojenom stanovisku členky senátu krajského súdu, ktorá vo veci rozhodovala, sa

uvádza, že odvolací súd „preskúmaním veci dospel k záveru, že v danom prípade nebolo

možné prvostupňovým súdom vyhlásiť rozsudok pre zmeškanie z dôvodu, že prvostupňový

súd neúplne a nedostatočne odporcu poučil o možnosti rozhodnutia sporu rozsudkom pre

zmeškanie, a to v tom smere, že neúplné uviedol , čo je v zmysle

ods. 5 zákonnou podmienkou pre rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok uznesením zo dňa

18. júna 2013 rozsudok Okresného súdu v Brezne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací senát zastáva názor, že ide takú vadu konania, pre ktorú je potrebné napadnutý

rozsudok zrušiť v zmysle

S námietkami vznesenými v podanej ústavnej sťažnosti sa odvolací senát nestotožňuje

a domnieva sa, že v danom prípade neboli porušené základné práva sťažovateľa, nakoľko

postupom odvolacieho súdu mu nebola odobratá možnosť konať pred súdom. Postupom

odvolacieho súdu len došlo k reparovaniu procesného pochybenia prvostupňového súdu,

z dôvodu, aby sa odporca nedomáhal sťažnosťou námietky porušenia svojich práv, že nebol

dostatočne a zákonným spôsobom poučený, a teda rozsudok pre zmeškanie je nezákonný.

Odvolací senát zastáva názor, že v prípade preukázania dôvodnosti uplatneného návrhu

zo strany navrhovateľa, prvostupňový súd jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie, teda

postupom odvolacieho senátu neboli porušené ústavné práva sťažovateľa na súdnu

ochranu.“.

V replike na vyjadrenie krajského súdu sťažovateľka súhlasí s právnym názorom

krajského súdu, že nedostatok citácie v poučení nemá vplyv na správnosť

poučenia účastníka konania, ak obsahovo zodpovedá textu označeného ustanovenia a je

zrozumiteľné. Sťažovateľka však nesúhlasí s názorom krajského súdu, že porušenie

označeného základného práva nevykazuje intenzitu, ktorá by vyžadovala zásah ústavného

súdu, pretože ide len o zrušovacie ustanovenie. V súvislosti s posudzovaním intenzity

porušenia práva poukazuje na to, že je obcou s 303 obyvateľmi, ktorá sa dlhodobo nachádza

v zložitej finančnej situácii, v posudzovanej veci ide o veľmi vysokú peňažnú sumu, a preto

je napadnutým uznesením dotknutá v mimoriadne závažnom rozsahu. Zároveň rozporuje

stanovisko členky senátu krajského súdu k veci, ktoré bolo pripojené k vyjadreniu krajského

súdu, a poukazuje na to, že ani krajský súd sa s právnym názorom senátu nestotožňuje, ako

aj na dôsledok vydania napadnutého uznesenia, ktorým je predlžovanie konania vo veci

samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti, s vyjadrením krajského súdu, pripojeným vyjadrením členky senátu krajského

súdu, ktorý vo veci rozhodoval, stanoviskom sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu,

ako aj s obsahom napadnutého uznesenia a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného

pod sp. zn. dospel k názoru, že od tohto ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným

zjednocovať právne názory všeobecných súdov (, ,

); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú

akceptovateľnosť ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. ). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť

na racionálnej právnej argumentácii.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom

krajského súdu, že nedostatok poučenia v súlade s spočívajúceho

v neuvedení tohto ustanovenia v uznesení okresného súdu z 21. novembra 2012, doručeného

odporkyni 7. decembra 2012, je vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom, a že dopustenie sa tejto vady konania neumožňovalo vydanie rozsudku

pre zmeškanie. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu sťažovateľka namieta súčasne

aj prekročenie prieskumného oprávnenia odvolacieho súdu vyplývajúceho z platnej

procesnoprávnej úpravy.

Ústavný súd skúmajúc dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu napadnutého

uznesenia, preskúmal obsah spisu okresného súdu, ktorý si na tento účelom vyžiadal,

a zistil, že po podaní žaloby 10. októbra 2012 vydal okresný súd 19. októbra 2012

predbežné opatrenie, ktoré doručoval právnemu zástupcovi sťažovateľky a odporkyni

do vlastných rúk a odporkyni súčasne doručoval aj návrh na začatie konania s prílohami.

Zásielka doručovaná odporkyni bola vrátená okresnému súdu so správou poštového

doručovateľa, že odporkyňa je v mieste doručovania neznáma. Návrh na začatie konania bol

spolu s predbežným opatrením doručovaný odporkyni ešte raz zásielkou expedovanou

z okresného súdu 18. decembra 2012, avšak po jej neprevzatí v odbernej lehote bola táto

zásielka 10. januára 2013 vrátená okresnému súdu. Medzitým okresný súd

21. novembra 2012 vydal uznesenie č. k. -62, prvým bodom výrokovej časti

ktorého odporcovi uložil, aby „v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia sa k veci

písomne vyjadril a aby v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom rozsahu neuzná,

uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil k vyjadreniu listiny,

na ktoré sa odvoláva, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak odporca bez

vážneho dôvodu nesplní túto uloženú povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania

rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa Ustanovenia

ods. 1 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.“. Ďalšími bodmi výrokovej časti tohto uznesenia

okresný súd odporkyňu vyzval na vyjadrenie sa k možnosti rozhodnúť vo veci bez

nariadenia pojednávania, poučil ju o povinnosti označenia dôkazov podľa § 114 ods. 2

a a , taktiež o možnostiach namietať miestnu nepríslušnosť súdu, žiadať

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, žiadať o poskytnutie bezplatnej právnej

pomoci a o možnosti doručovať písomnosti súdu elektronickými prostriedkami. Uvedené

uznesenie okresného súdu bolo doručené odporkyni do vlastných rúk 7. decembra 2012

spolu s poučením o doručovaní písomností podľa a pripojenou výzvou.

Po uplynutí 15-dňovej lehoty na vyjadrenie sa odporkyne k návrhu okresný súd oznámením

z 24. januára 2013 vyveseným toho istého dňa na úradnej tabuli súdu oznámil, že v právnej

veci sťažovateľky a odporkyne bude 1. februára 2013 o 9.00 h v pojednávacej miestnosti

č. dverí 107 okresného súdu „bez nariadenia pojednávania v zmysle )

v súlade s , verejne vyhlásený“ rozsudok vo veci samej. Zo zápisnice

o verejnom vyhlásení rozsudku z 1. februára 2013 vyplýva, že v danej veci bol okresným

súdom vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, ktorým okresný súd zaviazal odporkyňu

„zaplatiť navrhovateľovi 61 163,98 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne

od 25. 08. 2012 až do zaplatenia a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške

1 107,36 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v Tatra banke a. s... to všetko

do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“, a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Rozsudok bol doručený odporkyni 21. februára 2013, ktorá proti nemu podaním zo 7. marca

2013 podala včasné odvolanie.

Po predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní proti

rozsudku pre zmeškanie rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozsudok

okresného súdu č. k. -69 z 1. februára 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol: „Po preskúmaní

veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd síce uznesením zo dňa 21. 11. 2012 doručeným

odporcovi - jeho zástupcovi 7. 12. 2012 uložil odporcovi povinnosť, aby sa v lehote 15 dní

od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril k podanému návrhu, ktorý mu zároveň

zaslal, alebo aby uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil

k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvoláva, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je

však nesporné, že v predmetnom uznesení prvostupňový súd opomenul uviesť ustanovenie

, čo je podmienkou pre možnosť rozhodnutia sporu rozsudkom pre

zmeškanie v súlade s Odvolací súd sa domnieva, že nedostatok

poučenia v súlade s a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia

do predmetného uznesenia zo dňa 21. 11. 2012, je takou vadou konania, ktorou sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Je nesporné, že odporcovi predmetné

uznesenie zo dňa 21. 11. 2012 bolo doručené, avšak absencia uvedenia

neumožňuje postup súdu v súlade s tak, ako urobil prvostupňový súd.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia v súlade s s tým, že vrátil vec

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad

().

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa

vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení

, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky

a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46

ods. 4 .

Pri vydaní napadnutého uznesenia považoval krajský súd za právne relevantné,

že okresný súd v uznesení č. k. -62 z 21. novembra 2012 neuviedol

ustanovenie pri uložení povinnosti odporkyni vyjadriť sa k veci,

a v prípade, ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviesť vo vyjadrení rozhodujúce

skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Tým nemali byť splnené podmienky na vydanie rozsudku

pre zmeškanie v zmysle .

Podľa ak to povaha veci alebo okolnosti prípadu vyžadujú, môže

súd s výnimkou vecí podľa § 120 ods. 2 a § 153b ods. 5 uložiť odporcovi uznesením, aby sa

k veci písomne vyjadril, a v prípade, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol

vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva,

a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na podanie vyjadrenia určí súd lehotu.

Ak má odporca bydlisko v cudzine, môže mu súd aj vo veciach uvedených v § 120 ods. 2

uložiť uznesením, aby sa k veci písomne vyjadril.

Podľa ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú

uznesením vydaným podľa odseku 3, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť

o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b; o tomto následku musí byť odporca

poučený. Ustanovenia § 153b ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.

Ústavný súd dôsledne analyzujúc znenie vyššie uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nenachádza v týchto ustanoveniach určenie takej povinnosti, ktorá by

od súdu vydávajúceho uznesenie podľa okrem jasného vymedzenia

povinností vyplývajúcich odporcovi z tohto uznesenia vyžadovala aj explicitné uvedenie

označenia tohto ustanovenia v texte výroku uznesenia. Ako podmienku, za ktorej môže súd

bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie § 114 ods. 5

, len vyžaduje, aby bol odporca o následku prípadného nesplnenia povinnosti uloženej

uznesením vydaným podľa poučený. V danom prípade sa tak aj skutočne

stalo, keď v druhej vete prvého bodu výrokovej časti uznesenia č. k. -62

z 21. novembra 2012 nadväzujúcej na uloženie povinnosti vyjadriť sa k návrhu v zmysle

okresný súd uviedol: „Ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní túto

uloženú povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom

pre zmeškanie podľa Ustanovenie , a sa

nepoužijú.“ Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že označené uznesenie

bolo žalovanej obchodnej spoločnosti riadne v súlade s doručené

do vlastných rúk.

S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd nútený konštatovať, že výklad podmienok

na vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa a , aký v danom prípade zvolil

krajský súd, nezodpovedá ústavne konformnému výkladu právnych predpisov a z ústavného

hľadiska je neudržateľný. V žiadnom ustanovení totiž nie je

ustanovená povinnosť, aby v uznesení vydanom podľa muselo byť

uvedené aj označenie tohto ustanovenia. Vyžadovanie zákonom nepredpokladaných

a svojou povahou formalistických požiadaviek na obsah uznesení okresného súdu, ktoré

podľa záveru krajského súdu uvedeného v napadnutom uznesení mali mať dokonca

za následok odňatie možnosti konať pred súdom, vedie v konečnom dôsledku k zmareniu

prístupu k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nie sú obhájiteľné. Zákonom ustanovená

možnosť vydania meritórneho rozhodnutia v osobitnom druhu skráteného konania

spočívajúceho vo vydaní rozsudku pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania v prípadoch,

keď žalovaná strana nenamieta (nerozporuje) žalobcom tvrdený skutkový stav

ani oprávnenosť ním uplatneného práva, sleduje rýchle nastolenie stavu právnej istoty

vo vzťahoch medzi účastníkmi konania pri zachovaní procesných oprávnení účastníkov

konania, čo je v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 .

Z uvedených dôvodov nie je podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie

založené na ústavne súladnej racionálnej právnej argumentácii a ústavný súd ho hodnotí ako

arbitrárne, nemajúce oporu v aplikovaných právnych normách a svojimi účinkami ako

porušujúce obsah základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie označených práv zaručených

, resp. dohovorom, tak ako to vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto

rozhodnutia. Riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. ,

, , ) ústavný súd už nepovažoval za vhodné ani

účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľkou namietanými sťažnostnými dôvodmi, keďže tie,

na základe ktorých ústavný súd rozhodol (arbitrárny výklad podmienok na vydanie

rozsudku pre zmeškanie), boli dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv

a na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým uznesením došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to napadnuté

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2013 zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie podľa a zákona o ústavnom

súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade opätovne prerokovať odvolanie

odporkyne proti rozsudku pre zmeškanie vydanému okresným súdom pod č. k.

-69 z 1. februára 2013, riadiac sa pritom ústavne súladným výkladom

relevantných procesnoprávnych ustanovení tak, ako je ústavným súdom formulovaný

v odôvodnení tohto nálezu, a o odvolaní opätovne rozhodnúť rešpektujúc obsah a zmysel

základného práva zaručeného a práva podľa dohovoru.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v podaní z 22. novembra 2013 uplatnila náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 496,69 €, a to za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie

zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrením k stanovisku krajského súdu),

čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby podľa

§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon právnej služby

predstavuje sumu 130,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,81 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľke úhradu trov právneho

zastúpenia len za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2013 (t. j.

prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) vzhľadom na to, že v replike

sťažovateľky z 22. novembra 2013 na vyjadrenie krajského súdu sťažovateľka síce

rozporovala skutočnosti uvedené vo vyjadrení krajského súdu, avšak neuviedla žiadne

zásadne nové argumenty pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa

základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľke v sume 331,13 € v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1

písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny za vykonané

právne úkony v sume 2 x 130,16 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 7,81 € a dane

z pridanej hodnoty v sume 55,19 €), tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto

nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014