Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (103)III. ÚS 517/2013
PDF · 320.49 KB
No categories available
III. ÚS 517/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť obce Lom nad Rimavicou, zastúpenej obchodnou spoločnosťou
Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obce Lom nad Rimavicou na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/94/2013
z 18. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť obci Lom nad
Rimavicou trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Krnáča, Advokátska kancelária Krnáč s. r. o.,
Horná 65A, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. augusta 2013 faxom a 19. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť obce Lom nad
Rimavicou (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) mal v konaní
sťažovateľky proti obchodnej spoločnosti Y3, s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“), o zaplatenie
sumy 61 163,98 € s príslušenstvom uznesením podľa § 114 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uložiť odporkyni
povinnosť písomne sa vyjadriť k veci a v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom
rozsahu neuzná, uložiť jej, aby vo vyjadrení uviedla rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu, pripojila k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvolá, a označila dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Zároveň mala byť sťažovateľka poučená, že ak bez vážneho dôvodu nesplní
túto povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie. Keďže odporkyňa sa k návrhu nevyjadrila, okresný súd mal vo veci 1. februára
2013 vydať rozsudok č. k. 6 Cb/29/2012-69 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým
sčasti návrhu sťažovateľky vyhovel. Na základe odvolania odporkyne však krajský súd
napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Tým malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť „k porušeniu... práva
na spravodlivý súdny proces garantovaný ústavou a dohovorom, nakoľko postup krajského
súdu a jeho rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi“. Sťažovateľka nesúhlasí
s konštatovaním krajského súdu v napadnutom uznesení, že „nedostatok poučenia v súlade s
§ 114 ods. 3 O. s. p. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia“ do uznesenia vydaného
podľa označeného ustanovenia „je takou vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom“. V sťažnosti podrobne analyzuje, že znenie uznesenia
okresného súdu č. k. 6 Cb/29/2012-62 z 21. novembra 2011 je v jeho výroku totožné
so znením ustanovenia § 114 ods. 3 OSP, a preto je toho názoru, že „neuvedenie zákonného
ustanovenia, v prípade ak je jeho celé zákonné znenie uvedené, nemôže byť za žiadnych
okolností takou vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, ako to v odôvodnení Uznesenia sp. zn. 41 Cob/94/2013 uvádza Krajský súd
v Banskej Bystrici...
V Uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41 Cob/94/2013 naplnenie
základných pojmových znakov odôvodňujúcich takéto rozhodnutie preukázané nie je,
pretože z rozhodnutia nevyplýva, ako mala byť odporcovi odňatá možnosť konať pred
Okresným súdom v Brezne, keďže Uznesenie č. k. 6 Cb/29/2012-62 mu bolo riadne
doručené a Odporca bol napriek tomu pasívny a na výzvy konajúceho súdu bez vysvetlenia
a bez ospravedlnenia nereagoval. Taktiež nie je z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici zrejmé, v dôsledku akého postupu Okresného súdu v Brezne, mala byť Odporcovi
odňatá možnosť konať pred súdom.“. Sťažovateľka napokon namieta aj prekročenie
preskúmavacieho oprávnenia krajským súdom poukazujúc na znenie odvolania, ktoré malo
byť podané „z dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, f/ zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku, a to v celom rozsahu, nakoľko v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 písm. b), g), h) OSP a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci“, hoci krajský súd mal rozsudok okresného súdu zrušiť podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) OSP a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vzhľadom
na uvedené sťažovateľka pripomína, že odvolací súd „je súčasne viazaný aj dôvodmi
vymedzenými v odvolaní, čo znamená, že na iné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré by
inak mohlo byť zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadnuť nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd
teda môže pri svojom rozhodovaní prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v
odvolacej lehote a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhovala, aby ústavný súd vo veci
vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie „základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
41 Cob/94/2013 zo dňa 18. 06. 2013“, toto uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd, aby nahradil trovy právneho zastúpenia v sume
331,13 € na účet Advokátskej kancelárii Krnáč s. r. o.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde
nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej
prijatiu na ďalšie konanie a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 517/2013-22
prijal na ďalšie konanie.
II.
Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1549/13
z 12. novembra 2013, v ktorom sa pripojil k stanovisku členky senátu krajského súdu
rozhodujúceho v danej veci, uviedol, že so „sťažovateľom je možné súhlasiť v tom smere,
že nedostatok citácie § 114 O. s. p., v poučení, ktoré vykonal súd prvého stupňa nemá vplyv
na správnosť poučenia účastníka konania, ak poučenie obsahovo zodpovedá textu
citovaného ustanovenia a pre účastníka je zrozumiteľné. Posudzované poučenie obsahovo
(aspoň podľa predložených stanovísk), v zásade umožnilo okresnému súdu rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie. Na druhej strane však poukazujem na to, že ide len o zrušovacie
rozhodnutie, ktorým sa vo veci nerozhodlo a ktoré umožňuje súdu prvého stupňa vec
opakovane prejednať a meritórne rozhodnúť, pri rešpektovaní všetkých procesných práv
obidvoch účastníkov konania. Pokiaľ ide o námietku, ktorá sa týka rozsahu odvolacích
dôvodov, poukazujem na to, že ak by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom,
ide o takú vadu konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadať ex offo v každom štádiu
odvolacieho konania.
Konštatovanie sťažovateľa, že bolo porušené právo na spravodlivé konanie, je veľmi
všeobecné a ak by k nemu aj došlo, nevykazuje v posudzovanom prípade takú intenzitu
porušenia ústavných práv, aby vyžadovalo zásah ústavného súdu.“.
V pripojenom stanovisku členky senátu krajského súdu, ktorá vo veci rozhodovala, sa
uvádza, že odvolací súd „preskúmaním veci dospel k záveru, že v danom prípade nebolo
možné prvostupňovým súdom vyhlásiť rozsudok pre zmeškanie z dôvodu, že prvostupňový
súd neúplne a nedostatočne odporcu poučil o možnosti rozhodnutia sporu rozsudkom pre
zmeškanie, a to v tom smere, že neúplné uviedol § 114 ods. 3 O. s. p., čo je v zmysle § 114
ods. 5 O. s. p. zákonnou podmienkou pre rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok uznesením 41 Cob 94/2013 zo dňa
18. júna 2013 rozsudok Okresného súdu v Brezne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací senát zastáva názor, že ide takú vadu konania, pre ktorú je potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
S námietkami vznesenými v podanej ústavnej sťažnosti sa odvolací senát nestotožňuje
a domnieva sa, že v danom prípade neboli porušené základné práva sťažovateľa, nakoľko
postupom odvolacieho súdu mu nebola odobratá možnosť konať pred súdom. Postupom
odvolacieho súdu len došlo k reparovaniu procesného pochybenia prvostupňového súdu,
z dôvodu, aby sa odporca nedomáhal sťažnosťou námietky porušenia svojich práv, že nebol
dostatočne a zákonným spôsobom poučený, a teda rozsudok pre zmeškanie je nezákonný.
Odvolací senát zastáva názor, že v prípade preukázania dôvodnosti uplatneného návrhu
zo strany navrhovateľa, prvostupňový súd jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie, teda
postupom odvolacieho senátu neboli porušené ústavné práva sťažovateľa na súdnu
ochranu.“.
V replike na vyjadrenie krajského súdu sťažovateľka súhlasí s právnym názorom
krajského súdu, že nedostatok citácie § 114 ods. 3 OSP v poučení nemá vplyv na správnosť
poučenia účastníka konania, ak obsahovo zodpovedá textu označeného ustanovenia a je
zrozumiteľné. Sťažovateľka však nesúhlasí s názorom krajského súdu, že porušenie
označeného základného práva nevykazuje intenzitu, ktorá by vyžadovala zásah ústavného
súdu, pretože ide len o zrušovacie ustanovenie. V súvislosti s posudzovaním intenzity
porušenia práva poukazuje na to, že je obcou s 303 obyvateľmi, ktorá sa dlhodobo nachádza
v zložitej finančnej situácii, v posudzovanej veci ide o veľmi vysokú peňažnú sumu, a preto
je napadnutým uznesením dotknutá v mimoriadne závažnom rozsahu. Zároveň rozporuje
stanovisko členky senátu krajského súdu k veci, ktoré bolo pripojené k vyjadreniu krajského
súdu, a poukazuje na to, že ani krajský súd sa s právnym názorom senátu nestotožňuje, ako
aj na dôsledok vydania napadnutého uznesenia, ktorým je predlžovanie konania vo veci
samej.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom
sťažnosti, s vyjadrením krajského súdu, pripojeným vyjadrením členky senátu krajského
súdu, ktorý vo veci rozhodoval, stanoviskom sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu,
ako aj s obsahom napadnutého uznesenia a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 6 Cb/29/2012 dospel k názoru, že od tohto ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným
zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú
akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach a záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. III. ÚS 190/08). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť
na racionálnej právnej argumentácii.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez
akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom
krajského súdu, že nedostatok poučenia v súlade s § 114 ods. 3 OSP spočívajúceho
v neuvedení tohto ustanovenia v uznesení okresného súdu z 21. novembra 2012, doručeného
odporkyni 7. decembra 2012, je vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, a že dopustenie sa tejto vady konania neumožňovalo vydanie rozsudku
pre zmeškanie. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu sťažovateľka namieta súčasne
aj prekročenie prieskumného oprávnenia odvolacieho súdu vyplývajúceho z platnej
procesnoprávnej úpravy.
Ústavný súd skúmajúc dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu napadnutého
uznesenia, preskúmal obsah spisu okresného súdu, ktorý si na tento účelom vyžiadal,
a zistil, že po podaní žaloby 10. októbra 2012 vydal okresný súd 19. októbra 2012
predbežné opatrenie, ktoré doručoval právnemu zástupcovi sťažovateľky a odporkyni
do vlastných rúk a odporkyni súčasne doručoval aj návrh na začatie konania s prílohami.
Zásielka doručovaná odporkyni bola vrátená okresnému súdu so správou poštového
doručovateľa, že odporkyňa je v mieste doručovania neznáma. Návrh na začatie konania bol
spolu s predbežným opatrením doručovaný odporkyni ešte raz zásielkou expedovanou
z okresného súdu 18. decembra 2012, avšak po jej neprevzatí v odbernej lehote bola táto
zásielka 10. januára 2013 vrátená okresnému súdu. Medzitým okresný súd
21. novembra 2012 vydal uznesenie č. k. 6 Cb 29/2012-62, prvým bodom výrokovej časti
ktorého odporcovi uložil, aby „v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia sa k veci
písomne vyjadril a aby v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom rozsahu neuzná,
uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil k vyjadreniu listiny,
na ktoré sa odvoláva, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak odporca bez
vážneho dôvodu nesplní túto uloženú povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania
rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Ustanovenia § 153b
ods. 1 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.“. Ďalšími bodmi výrokovej časti tohto uznesenia
okresný súd odporkyňu vyzval na vyjadrenie sa k možnosti rozhodnúť vo veci bez
nariadenia pojednávania, poučil ju o povinnosti označenia dôkazov podľa § 114 ods. 2
a § 120 ods. 2 a 4 OSP, taktiež o možnostiach namietať miestnu nepríslušnosť súdu, žiadať
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, žiadať o poskytnutie bezplatnej právnej
pomoci a o možnosti doručovať písomnosti súdu elektronickými prostriedkami. Uvedené
uznesenie okresného súdu bolo doručené odporkyni do vlastných rúk 7. decembra 2012
spolu s poučením o doručovaní písomností podľa § 49 OSP a pripojenou výzvou.
Po uplynutí 15-dňovej lehoty na vyjadrenie sa odporkyne k návrhu okresný súd oznámením
z 24. januára 2013 vyveseným toho istého dňa na úradnej tabuli súdu oznámil, že v právnej
veci sťažovateľky a odporkyne bude 1. februára 2013 o 9.00 h v pojednávacej miestnosti
č. dverí 107 okresného súdu „bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a) O. s. p.
v súlade s § 156 ods. 3 O. s. p., verejne vyhlásený“ rozsudok vo veci samej. Zo zápisnice
o verejnom vyhlásení rozsudku z 1. februára 2013 vyplýva, že v danej veci bol okresným
súdom vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, ktorým okresný súd zaviazal odporkyňu
„zaplatiť navrhovateľovi 61 163,98 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne
od 25. 08. 2012 až do zaplatenia a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške
1 107,36 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v Tatra banke a. s... to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“, a vo zvyšnej časti návrh zamietol.
Rozsudok bol doručený odporkyni 21. februára 2013, ktorá proti nemu podaním zo 7. marca
2013 podala včasné odvolanie.
Po predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní proti
rozsudku pre zmeškanie rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozsudok
okresného súdu č. k. 6 Cb/29/2012-69 z 1. februára 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol: „Po preskúmaní
veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd síce uznesením zo dňa 21. 11. 2012 doručeným
odporcovi - jeho zástupcovi 7. 12. 2012 uložil odporcovi povinnosť, aby sa v lehote 15 dní
od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril k podanému návrhu, ktorý mu zároveň
zaslal, alebo aby uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil
k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvoláva, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je
však nesporné, že v predmetnom uznesení prvostupňový súd opomenul uviesť ustanovenie
§ 114 ods. 3 O. s. p., čo je podmienkou pre možnosť rozhodnutia sporu rozsudkom pre
zmeškanie v súlade s § 114 ods. 5 O. s. p. Odvolací súd sa domnieva, že nedostatok
poučenia v súlade s § 114 ods. 3 O. s. p. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia
do predmetného uznesenia zo dňa 21. 11. 2012, je takou vadou konania, ktorou sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Je nesporné, že odporcovi predmetné
uznesenie zo dňa 21. 11. 2012 bolo doručené, avšak absencia uvedenia § 114 ods. 3 O. s. p.
neumožňuje postup súdu v súlade s § 114 ods. 5 O. s. p. tak, ako urobil prvostupňový súd.
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia v súlade s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p. s tým, že vrátil vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad
Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa
vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky
a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46
ods. 4 ústavy.
Pri vydaní napadnutého uznesenia považoval krajský súd za právne relevantné,
že okresný súd v uznesení č. k. 6 Cb 29/2012-62 z 21. novembra 2012 neuviedol
ustanovenie § 114 ods. 3 OSP pri uložení povinnosti odporkyni vyjadriť sa k veci,
a v prípade, ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviesť vo vyjadrení rozhodujúce
skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Tým nemali byť splnené podmienky na vydanie rozsudku
pre zmeškanie v zmysle § 114 ods. 5 OSP.
Podľa § 114 ods. 3 OSP ak to povaha veci alebo okolnosti prípadu vyžadujú, môže
súd s výnimkou vecí podľa § 120 ods. 2 a § 153b ods. 5 uložiť odporcovi uznesením, aby sa
k veci písomne vyjadril, a v prípade, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol
vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva,
a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na podanie vyjadrenia určí súd lehotu.
Ak má odporca bydlisko v cudzine, môže mu súd aj vo veciach uvedených v § 120 ods. 2
uložiť uznesením, aby sa k veci písomne vyjadril.
Podľa § 114 ods. 5 OSP ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú
uznesením vydaným podľa odseku 3, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť
o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b; o tomto následku musí byť odporca
poučený. Ustanovenia § 153b ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.
Ústavný súd dôsledne analyzujúc znenie vyššie uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nenachádza v týchto ustanoveniach určenie takej povinnosti, ktorá by
od súdu vydávajúceho uznesenie podľa čl. 114 ods. 3 OSP okrem jasného vymedzenia
povinností vyplývajúcich odporcovi z tohto uznesenia vyžadovala aj explicitné uvedenie
označenia tohto ustanovenia v texte výroku uznesenia. Ako podmienku, za ktorej môže súd
bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie § 114 ods. 5
OSP, len vyžaduje, aby bol odporca o následku prípadného nesplnenia povinnosti uloženej
uznesením vydaným podľa § 114 ods. 3 OSP poučený. V danom prípade sa tak aj skutočne
stalo, keď v druhej vete prvého bodu výrokovej časti uznesenia č. k. 6 Cb 29/2012-62
z 21. novembra 2012 nadväzujúcej na uloženie povinnosti vyjadriť sa k návrhu v zmysle
§ 114 ods. 3 OSP okresný súd uviedol: „Ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní túto
uloženú povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Ustanovenie § 153b ods. 1, 2 písm. a) a c) sa
nepoužijú.“ Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že označené uznesenie
bolo žalovanej obchodnej spoločnosti riadne v súlade s § 114 ods. 4 OSP doručené
do vlastných rúk.
S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd nútený konštatovať, že výklad podmienok
na vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 114 ods. 3 a 5 OSP, aký v danom prípade zvolil
krajský súd, nezodpovedá ústavne konformnému výkladu právnych predpisov a z ústavného
hľadiska je neudržateľný. V žiadnom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku totiž nie je
ustanovená povinnosť, aby v uznesení vydanom podľa § 114 ods. 3 OSP muselo byť
uvedené aj označenie tohto ustanovenia. Vyžadovanie zákonom nepredpokladaných
a svojou povahou formalistických požiadaviek na obsah uznesení okresného súdu, ktoré
podľa záveru krajského súdu uvedeného v napadnutom uznesení mali mať dokonca
za následok odňatie možnosti konať pred súdom, vedie v konečnom dôsledku k zmareniu
prístupu k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nie sú obhájiteľné. Zákonom ustanovená
možnosť vydania meritórneho rozhodnutia v osobitnom druhu skráteného konania
spočívajúceho vo vydaní rozsudku pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania v prípadoch,
keď žalovaná strana nenamieta (nerozporuje) žalobcom tvrdený skutkový stav
ani oprávnenosť ním uplatneného práva, sleduje rýchle nastolenie stavu právnej istoty
vo vzťahoch medzi účastníkmi konania pri zachovaní procesných oprávnení účastníkov
konania, čo je v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov nie je podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie
založené na ústavne súladnej racionálnej právnej argumentácii a ústavný súd ho hodnotí ako
arbitrárne, nemajúce oporu v aplikovaných právnych normách a svojimi účinkami ako
porušujúce obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie označených práv zaručených
ústavou, resp. dohovorom, tak ako to vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto
rozhodnutia. Riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09,
PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 76/2011, I. ÚS 314/2011) ústavný súd už nepovažoval za vhodné ani
účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľkou namietanými sťažnostnými dôvodmi, keďže tie,
na základe ktorých ústavný súd rozhodol (arbitrárny výklad podmienok na vydanie
rozsudku pre zmeškanie), boli dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv
a na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Keďže napadnutým uznesením došlo k porušeniu označených základných práv
sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to napadnuté
uznesenie krajského súdu sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013 zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom
súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať
relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade opätovne prerokovať odvolanie
odporkyne proti rozsudku pre zmeškanie vydanému okresným súdom pod č. k.
6 Cb 29/2012-69 z 1. februára 2013, riadiac sa pritom ústavne súladným výkladom
relevantných procesnoprávnych ustanovení tak, ako je ústavným súdom formulovaný
v odôvodnení tohto nálezu, a o odvolaní opätovne rozhodnúť rešpektujúc obsah a zmysel
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si v podaní z 22. novembra 2013 uplatnila náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 496,69 €, a to za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie
zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrením k stanovisku krajského súdu),
čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby podľa
§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon právnej služby
predstavuje sumu 130,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,81 €.
Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľke úhradu trov právneho
zastúpenia len za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2013 (t. j.
prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) vzhľadom na to, že v replike
sťažovateľky z 22. novembra 2013 na vyjadrenie krajského súdu sťažovateľka síce
rozporovala skutočnosti uvedené vo vyjadrení krajského súdu, avšak neuviedla žiadne
zásadne nové argumenty pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa
základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia
sťažovateľke v sume 331,13 € v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1
písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny za vykonané
právne úkony v sume 2 x 130,16 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 7,81 € a dane
z pridanej hodnoty v sume 55,19 €), tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto
nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2014