Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 128/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,

PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. z 12. marca 2012, ako

aj namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“),

ako aj porušenie svojich základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný splatiť podľa

podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti

na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bol

exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Následne bolo na základe rozhodcovského

rozsudku začaté exekučné konanie. V priebehu exekučného konania bolo napadnutým

uznesením okresného súdu rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného konania.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného

konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté

o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu

potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny

dvor“) o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie.

Sťažovateľka poukázala tiež na procesné pochybenie v postupe krajského súdu,

ktorý postupoval v rozpore s , keď „nenariadil

pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ako aj porušenie

jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil

napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie, čo malo mať za následok

porušenie jej označených práv.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné rozhodnutie krajského súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej súd

posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ktorým malo dôjsť

k porušeniu jej označených práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej

sťažnosti možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom,

obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Keďže ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade tejto sťažnosti

sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn. zo 7. septembra 2011,

sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012 a sp. zn. z 18. septembra 2012, ako aj

v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím

rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní

právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich

zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli

spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení exekučného konania bez toho, aby

bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti

podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie

každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (m. m. )“, pričom svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu , sp. zn.

zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07. Navyše krajský súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal aj

na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydaného vo veci

iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-

240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku

ktorým krajský súd dospel v sťažovateľkou napadnutom rozhodnutí. Dôvody, pre ktoré

všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr.

) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd

nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu

v napadnutom konaní.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že

sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania

z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto

dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu

so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu

možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom

smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej

podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení

náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenie okresného súdu ako

vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje

na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu

a napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bez podrobnejšej argumentácie odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014