Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 144/2014
PDF · 266.56 KB
No categories available
III. ÚS 144/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 18191/2013, Rvp 18192/2013, Rvp 18193/2013, Rvp 18194/2013,
Rvp 18195/2013, Rvp 18196/2013, Rvp 18197/2013, Rvp 18198/2013, Rvp 18199/2013,
Rvp 18200/2013, Rvp 18201/2013, Rvp 18202/2013, Rvp 18203/2013, Rvp 20250/2013,
Rvp 20251/2013, Rvp 20252/2013, Rvp 20253/2013, Rvp 20254/2013, Rvp 20255/2013,
Rvp 20256/2013, Rvp 20257/2013, Rvp 20258/2013, Rvp 20259/2013, Rvp 20260/2013,
Rvp 20261/2013, Rvp 20262/2013, Rvp 20263/2013, Rvp 20264/2013, Rvp 20265/2013,
Rvp 21382/2013, Rvp 21383/2013, Rvp 21384/2013, Rvp 21385/2013, Rvp 21386/2013,
Rvp 21387/2013, Rvp 21566/2013, Rvp 21567/2013, Rvp 21568/2013, Rvp 21569/2013,
Rvp 21570/2013, Rvp 21571/2013, Rvp 21572/2013, Rvp 21573/2013 a sp. zn.
Rvp 21574/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie, namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice
I a jeho uznesením č. k. 17 Er/496/2006-51 z 18. januára 2013, postupom Okresného súdu
Rožňava a jeho uzneseniami č. k. 11 Er/3/2005-21 zo 4. apríla 2011, č. k. 10 Er /287/2006-
16 z 2. augusta 2012, č. k. 10 Er /114/2007-25 z 10. decembra 2012, č. k. 6 Er/52/2005-17
z 28. februára 2011, č. k. 8 Er/287/2006-46 zo 4. februára 2012, č. k. 6 Er/37/2005-18
zo 7. apríla 2011, č. k. 9 Er/197/2003-17 z 18. apríla 2011, č. k. 8 Er/534/2009-21 z 15.
augusta 2012, č. k. 9 Er/79/2005-36 z 12. novembra 2012, č. k. 11 Er/365/2006-34 z 21.
decembra 2012, č. k. 8 Er/81/2005-20 z 9. júla 2012, č. k. 8 Er/478/2009-21 zo 14. augusta
2012, č. k. 9 Er/52/2005-16 z 18. apríla 2011, č. k. 8 Er/539/2009-21 z 15. augusta 2012,
č. k. 6 Er/340/2005-17 z 13. apríla 2011, č. k. 8 Er/340/2005-20 z 10. júla 2012, č. k.
12 Er/561/2009-21 z 29. novembra 2012, č. k. 10 Er /443/2009-26 zo 14. augusta 2012, č. k.
12 Er/41/2005-22 z 30. novembra 2012, č. k. 9 Er/198/2004-19 zo 4. marca 2011, č. k.
4 Er/343/2005-23 z 31. mája 2013, č. k. 4 Er/282/2005-20 z 18. júla 2012, č. k.
8 Er/399/2009-22 z 9. augusta 2012, č. k. 4 Er/275/2004-21 z 18. júla 2012, č. k.
6 Er/94/2006-24 z 21. septembra 2011, č. k. 12 Er/28/2005-20 z 31. augusta 2012, č. k.
8 Er/82/2005-21 z 9. júla 2012, postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho
uzneseniami č. k. 5 Er/437/2005-18 z 2. júla 2012, č. k. 1 Er/520/2011-14 z 3. januára 2012,
č. k. 1 Er/494/2003-20 z 22. novembra 2012, č. k. 8 Er/316/2005-19 zo 4. októbra 2012, č.
k. 4 Er/417/2007-47 z 1. októbra 2012, sp. zn. 1 Er/439/2005 z 21. novembra 2012, č. k.
4 Er/180/2003-16 z 12. júla 2012, č. k. 10 Er/150/2003-17 z 13. júla 2012, č. k.
3 Er/152/2004-23 z 9. augusta 2012, č. k. 2 Er/552/2005-21 z 3. júna 2011, č. k.
6 Er/513/2006-49 zo 14. februára 2013, č. k. 2 Er/173/2004-16 zo 16. novembra 2012, č. k.
2 Er/166/20047-21 z 22. novembra 2012, postupom Okresného súdu Trebišov a jeho
uzneseniami č. k. 22 Er/1419/2006-19 z 5. decembra 2012, č. k. 22 Er/1350/2006-19
zo 6. decembra 2012, č. k. 22 Er/678/2006-17 zo 6. augusta 2012, ako aj postupom
Krajského súdu v Košiciach a jeho uzneseniami č. k. 5 CoE/60/2013-69 z 28. mája 2013,
č. k. 9 CoE/47/2012-53 z 25. februára 2013, č. k. 13 CoE/345/2012-40 z 28. februára 2013,
č. k. 11 CoE/22/2013-50 z 13. marca 2013, č. k. 15 CoE/173/2012-63 z 28. februára 2013,
č. k. 9 CoE 49/2012-44 z 25. februára 2013, č. k. 16 CoE/126/2012-52 z 30. apríla 2012,
č. k. 13 CoE/348/2012 z 28. februára 2013, č. k. 15 CoE/408/2012-44 z 2. mája 2013, č. k.
5 CoE/23/2013-63 zo 16. apríla 2013, č. k. 3 CoE/64/2013-64 z 26. apríla 2013, č. k.
15 CoE/352/2012-44 z 2. mája 2013, č. k. 14 CoE/307/2012-41 z 10. apríla 2011, č. k.
15 CoE/388/2012-35 z 2. mája 2013, č. k. 14 CoE/310/2012-42 z 10. apríla 2013, č. k.
13 CoE/344/2012-60 z 28. februára 2013, č. k. 12 CoE/261/2012-44 z 30. januára 2013,
č. k. 3 CoE/49/2013-46 z 26. apríla 2013, č. k. 14 CoE/416/2012-50 z 27. mája 2013, č. k.
2 CoE/22/2013-58 z 29. apríla 2013, č. k. 12 CoE/347/2012-48 z 29. mája 2013, č. k.
1 CoE/75/2013-53 z 31. mája 2013, č. k. 2 CoE/70/2013-55 z 18. júna 2013, č. k.
16 CoE/283/2012-43 z 26. júna 2013, č. k. 16 CoE/266/2012-43 z 26. júna 2013, č. k.
16 CoE/112/2011-43 z 5. júna 2013, č. k. 12 CoE/453/2012-43 zo 14. júna 2013, č. k.
16 CoE/254/2012-43 z 29. mája 2013, č. k. 14 CoE/277/2012-42 z 13. marca 2013, č. k.
9 CoE/19/2012-46 z 25. februára 2013, č. k. 11 CoE/39/2013-43 z 27. marca 2013, č. k.
12 CoE/403/2012-40 z 26. marca 2013, č. k. 12 CoE/379/2012-67 z 26. marca 2013, č. k.
2 CoE/18/2013-44 z 25. marca 2013, č. k. 14 CoE/271/2012-40 z 13. marca 2013, č. k.
14 CoE/265/2012-39 z 13. marca 2013, sp. zn. 14 CoE/341/2012-55 z 13. mája 2013, č. k.
16 CoE/29/2011-39 z 29. mája 2013, č. k. 4 CoE/66/2013-81 z 31. mája 2013, č. k.
5 CoE/33/2013-41 z 15. mája 2013, č. k. 14 CoE/72/2013-45 z 27. mája 2012, č. k.
11 CoE/53/2013-51 z 20. mája 2013, č. k. 4 CoE/52/2013-50 z 25. apríla 2013 a č. k.
14 CoE/82/2013-40 z 2. júla 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 18191/2013, Rvp 18192/2013, Rvp 18193/2013, Rvp 18194/2013, Rvp 18195/2013,
Rvp 18196/2013, Rvp 18197/2013, Rvp 18198/2013, Rvp 18199/2013, Rvp 18200/2013,
Rvp 18201/2013, Rvp 18202/2013, Rvp 18203/2013, Rvp 20250/2013, Rvp 20251/2013,
Rvp 20252/2013, Rvp 20253/2013, Rvp 20254/2013, Rvp 20255/2013, Rvp 20256/2013,
Rvp 20257/2013, Rvp 20258/2013, Rvp 20259/2013, Rvp 20260/2013, Rvp 20261/2013,
Rvp 20262/2013, Rvp 20263/2013, Rvp 20264/2013, Rvp 20265/2013, Rvp 21382/2013,
Rvp 21383/2013, Rvp 21384/2013, Rvp 21385/2013, Rvp 21386/2013, Rvp 21387/2013,
Rvp 21566/2013, Rvp 21567/2013, Rvp 21568/2013, Rvp 21569/2013, Rvp 21570/2013,
Rvp 21571/2013, Rvp 21572/2013, Rvp 21573/2013 a sp. zn. Rvp 21574/2013 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 144/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2013,
12. augusta 2013, 16. septembra 2013 a 26. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I a jeho uznesením č. k.
17 Er/496/2006-51 z 18. januára 2013, postupom Okresného súdu Rožňava a jeho
uzneseniami č. k. 11 Er/3/2005-21 zo 4. apríla 2011, č. k. 10 Er /287/2006-16 z 2. augusta
2012, č. k. 10 Er /114/2007-25 z 10. decembra 2012, č. k. 6 Er/52/2005-17 z 28. februára
2011, č. k. 8 Er/287/2006-46 zo 4. februára 2012, č. k. 6 Er/37/2005-18 zo 7. apríla 2011,
č. k. 9 Er/197/2003-17 z 18. apríla 2011, č. k. 8 Er/534/2009-21 z 15. augusta 2012, č. k.
9 Er/79/2005-36 z 12. novembra 2012, č. k. 11 Er/365/2006-34 z 21. decembra 2012, č. k.
8 Er/81/2005-20 z 9. júla 2012, č. k. 8 Er/478/2009-21 zo 14. augusta 2012, č. k.
9 Er/52/2005-16 z 18. apríla 2011, č. k. 8 Er/539/2009-21 z 15. augusta 2012, č. k.
6 Er/340/2005-17 z 13. apríla 2011 č. k. 8 Er/340/2005-20 z 10. júla 2012, č. k.
12 Er/561/2009-21 z 29. novembra 2012, č. k. 10 Er /443/2009-26 zo 14. augusta 2012, č. k.
12 Er/41/2005-22 z 30. novembra 2012, č. k. 9 Er/198/2004-19 zo 4. marca 2011, č. k.
4 Er/343/2005-23 z 31. mája 2013, č. k. 4 Er/282/2005-20 z 18. júla 2012, č. k.
8 Er/399/2009-22 z 9. augusta 2012, č. k. 4 Er/275/2004-21 z 18. júla 2012, č. k.
6 Er/94/2006-24 z 21. septembra 2011, č. k. 12 Er/28/2005-20 z 31. augusta 2012, č. k.
8 Er/82/2005-21 z 9. júla 2012, postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho
uzneseniami č. k. 5 Er/437/2005-18 z 2. júla 2012, č. k. 1 Er/520/2011-14 z 3. januára 2012,
č. k. 1 Er/494/2003-20 z 22. novembra 2012, č. k. 8 Er/316/2005-19 zo 4. októbra 2012, č.
k. 4 Er/417/2007-47 z 1. októbra 2012, sp. zn. 1 Er/439/2005 z 21. novembra 2012, č. k.
4 Er/180/2003-16 z 12. júla 2012, č. k. 10 Er/150/2003-17 z 13. júla 2012, č. k.
3 Er/152/2004-23 z 9. augusta 2012, č. k. 2 Er/552/2005-21 z 3. júna 2011, č. k.
6 Er/513/2006-49 zo 14. februára 2013, č. k. 2 Er/173/2004-16 zo 16. novembra 2012, č. k.
2 Er/166/20047-21 z 22. novembra 2012, postupom Okresného súdu Trebišov a jeho
uzneseniami č. k. 22 Er/1419/2006-19 z 5. decembra 2012, č. k. 22 Er/1350/2006-19
zo 6. decembra 2012, č. k. 22 Er/678/2006-17 zo 6. augusta 2012 (ďalej aj „uznesenia
okresných súdov“), ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uzneseniami č. k. 5 CoE/60/2013-69 z 28. mája 2013, č. k. 9 CoE/47/2012-53
z 25. februára 2013, č. k. 13 CoE/345/2012-40 z 28. februára 2013, č. k. 11 CoE/22/2013-50
z 13. marca 2013, č. k. 15 CoE/173/2012-63 z 28. februára 2013, č. k. 9 CoE 49/2012-44
z 25. februára 2013, č. k. 16 CoE/126/2012-52 z 30. apríla 2012, č. k. 13 CoE/348/2012
z 28. februára 2013, č. k. 15 CoE/408/2012-44 z 2. mája 2013, č. k. 5 CoE/23/2013-63
zo 16. apríla 2013, č. k. 3 CoE/64/2013-64 z 26. apríla 2013, č. k. 15 CoE/352/2012-44
z 2. mája 2013, č. k. 14 CoE/307/2012-41 z 10. apríla 2011, č. k. 15 CoE/388/2012-35
z 2. mája 2013, č. k. 14 CoE/310/2012-42 z 10. apríla 2013, č. k. 13 CoE/344/2012-60
z 28. februára 2013, č. k. 12 CoE/261/2012-44 z 30. januára 2013, č. k. 3 CoE/49/2013-46
z 26. apríla 2013, č. k. 14 CoE/416/2012-50 z 27. mája 2013, č. k. 2 CoE/22/2013-58
z 29. apríla 2013, č. k. 12 CoE/347/2012-48 z 29. mája 2013, č. k. 1 CoE/75/2013-53
z 31. mája 2013, č. k. 2 CoE/70/2013-55 z 18. júna 2013, č. k. 16 CoE/283/2012-43
z 26. júna 2013, č. k. 16 CoE/266/2012-43 z 26. júna 2013, č. k. 16 CoE/112/2011-43
z 5. júna 2013, č. k. 12 CoE/453/2012-43 zo 14. júna 2013, č. k. 16 CoE/254/2012-43
z 29. mája 2013, č. k. 14 CoE/277/2012-42 z 13. marca 2013, č. k. 9 CoE/19/2012-46
z 25. februára 2013, č. k. 11 CoE/39/2013-43 z 27. marca 2013, č. k. 12 CoE/403/2012-40
z 26. marca 2013, č. k. 12 CoE/379/2012-67 z 26. marca 2013, č. k. 2 CoE/18/2013-44
z 25. marca 2013, č. k. 14 CoE/271/2012-40 z 13. marca 2013, č. k. 14 CoE/265/2012-39
z 13. marca 2013, sp. zn. 14 CoE/341/2012-55 z 13. mája 2013, č. k. 16 CoE/29/2011-39
z 29. mája 2013, č. k. 4 CoE/66/2013-81 z 31. mája 2013, č. k. 5 CoE/33/2013-41
z 15. mája 2013, č. k. 14 CoE/72/2013-45 z 27. mája 2012, č. k. 11 CoE/53/2013-51
z 20. mája 2013, č. k. 4 CoE/52/2013-50 z 25. apríla 2013 a č. k. 14 CoE/82/2013-40
z 2. júla 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,
že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli
na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné
konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi
pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa
taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté
uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň
poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa
na uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdov
a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) z dôvodu
potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny
dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6
ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach,
navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo
všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,
aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47
charty, porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného
súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené
uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 18191/2013, Rvp 18192/2013, Rvp 18193/2013, Rvp 18194/2013, Rvp 18195/2013,
Rvp 18196/2013, Rvp 18197/2013, Rvp 18198/2013, Rvp 18199/2013, Rvp 18200/2013,
Rvp 18201/2013, Rvp 18202/2013, Rvp 18203/2013, Rvp 20250/2013, Rvp 20251/2013,
Rvp 20252/2013, Rvp 20253/2013, Rvp 20254/2013, Rvp 20255/2013, Rvp 20256/2013,
Rvp 20257/2013, Rvp 20258/2013, Rvp 20259/2013, Rvp 20260/2013, Rvp 20261/2013,
Rvp 20262/2013, Rvp 20263/2013, Rvp 20264/2013, Rvp 20265/2013, Rvp 21382/2013,
Rvp 21383/2013, Rvp 21384/2013, Rvp 21385/2013, Rvp 21386/2013, Rvp 21387/2013,
Rvp 21566/2013, Rvp 21567/2013, Rvp 21568/2013, Rvp 21569/2013, Rvp 21570/2013,
Rvp 21571/2013, Rvp 21572/2013, Rvp 21573/2013 a sp. zn. Rvp 21574/2013 a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 20260/2013
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd
opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.
Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa
uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak
chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 15204/2013 sa na ústavnom súde viedlo
konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 6. mája 2013 proti Okresnému súdu Rožňava
a krajskému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 533/2013-19
z 29. októbra 2013 tak, že ju odmietol vo vzťahu k okresnému súdu pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na konanie a vo vzťahu ku krajskému súdu pre jej zjavnú
neopodstatnenosť. Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 20260/2013
doručená ústavnému súdu 12. augusta 2013 sa týka rovnakých postupov a uznesení
všeobecných súdov (uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/340/2005-20 z 10. júla 2012
a uznesenie krajského súdu č. k. 12 CoE/261/2012-44 z 30. januára 2013) a obidvoma
sťažnosťami sťažovateľka namietala porušenie tých istých základných práv podľa ústavy,
dohovoru, dodatkového protokolu a charty, dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých
veciach už bolo ústavným súdom rozhodované. Keďže dôvody, pre ktoré bola skoršia
sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 15204/2013 odmietnutá, naďalej trvajú a podmienky
na konanie ústavného súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn.
Rvp 20260/2013 odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre existenciu prekážky res iudicata.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka
aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,
ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.4 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou
označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach
možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo čo do
skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom obdobné závery, ako vo
veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R
70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj
ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade
ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky
o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení
uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.
pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté a ústavný
súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014