Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-312

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kocandovou,

Advokátska kancelária, Jungmanova 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 3 a v

konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. , Krajským súdom v

Trenčíne pod sp. zn. , postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaniach pod neuvedenou spisovou značkou a

takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 23. decembra 2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Janou Kocandovou, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 3 a (ďalej len „“) v

konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C

59/2007, Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín,

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) pod

neuvedenou spisovou značkou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca požadoval od ministerstva

spravodlivosti, ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) ako žalovaných náhradu škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. Išlo celkom o čiastku 21 820,85 € s prísl., ktorá pozostávala z náhrady

za závažný zásah do rodinného života úmrtím rodinného príslušníka a životného partnera,

vecných výdavkov spojených s pohrebom a uložením pozostatkov, bolestného, sťaženia

spoločenského uplatnenia, straty na zárobku v čase práceneschopnosti, vecných výdavkov

súvisiacich s odprataním zničeného motorového vozidla a trov spojených s obhajobou

sťažovateľa v trestnej veci skončenej jeho oslobodením. Právnym dôvodom podania žaloby

o náhradu škody bol postup štátu, ktorý sťažovateľa trestne stíhal za trestný čin ublíženia

na zdraví s následkom smrti, ale nestíhal osobu, ktorá v skutočnosti mala byť na základe

vykonaných dôkazov trestne stíhaná. Rozsudkom okresného súdu č. k. -146

zo 14. júla 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. júla 2010“) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá

v celom rozsahu, pričom podľa názoru okresného súdu sťažovateľom uplatňované nároky

boli premlčané. Rozsudkom krajského súdu č. k. -169 z 22. februára 2011

(ďalej len „rozsudok z 22. februára 2011“) bol rozsudok okresného súdu zo 14. júla 2010

v časti týkajúcej sa sumy 410,87 € zrušený a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie

konanie. Vo zvyšnej časti bol tento rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru

krajského súdu medzi dopravnou nehodou ako škodovou udalosťou a požadovanou

náhradou ako následkom nebola príčinná súvislosť, a preto štát nenesie za túto udalosť

zodpovednosť z titulu nesprávneho úradného postupu. Proti rozsudku krajského súdu

z 22. februára 2011 podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť vychádzala

z ustanovenia (ďalej len „OSP“) a bolo

odôvodňované v zmysle . O dovolaní rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 30. septembra 2013 tak, že ho

odmietol.

Rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených

článkov . Za porušovateľov týchto práv považuje sťažovateľ jednak okresný súd

a krajský súd, ale aj orgány činné v trestnom konaní, ministerstvo spravodlivosti ako

ústredný orgán štátnej správy pre súdy a ministerstvo vnútra. Náprava prostredníctvom

inštitútu zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup

zjavne zlyhala, a to aj s ohľadom na ignorovanie pojednávaní zo strany ministerstva

spravodlivosti. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj s ohľadom na plynutie lehoty podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) je nutné tieto nezákonnosti

„odstrániť ústavnoprávnym procesom“.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd „svojimi rozhodnutiami

zásadne popreli význam a účel ustanovení Ustanovenia zákona si

súdy vysvetlili svojvoľne, čo následne podľa názoru sťažovateľa vyvoláva účinky

nezlučiteľné s označenými článkami ...

Vo veci samej ani jeden zo súdov neriešil okolnosti základnej otázky, prečo vo veci

nekonali orgány štátu aj v záujme ochrany práv sťažovateľa, tak ako im to zákonný (trestný

zákon) a ústavnoprávny poriadok na základe prikazuje. Totiž práve táto

okolnosť mala byť tou, na ktorú sa malo dokazovanie zamerať, pričom bolo súdmi obídené,

hoci bolo podporené vlastným priznaním chyby žalovaného štátu, že sa malo konať, ale sa

nekonalo...

Sám štát reprezentovaný prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. p.: XV Pz 268/04-17, listom zo dňa 10. 8. 2004 uznal, že tu nastalo pochybenie

z jeho strany, ak neobvinil konkrétnu fyzickú osobu. V skutočnosti tak súdy meritum veci ani

neprerokovali predmet sporu, ktorý označil žalobca, ako tzv. dominus litus, vo svojej

žalobe...

Súdy jednoznačne pochybili v tom, že za škodovú udalosť nesprávne považovali

dopravnú nehodu. Sťažovateľ ani nikdy netvrdil, že by medzi dopravnou nehodou a týmto

následkom, ktorý uplatňoval v civilnom konaní voči žalovanému štátu mala byť nejaká

priama príčinná súvislosť. Oba súdy nesprávne vychádzali z úplne inej škodovej udalosti,

ako bolo uvedené v žalobe, a to z dopravnej nehody. Táto síce kedysi prvotne stála za celým

súborom nesprávnych postupov policajných a justičných orgánov, ale v žalobe nebola tou

ústrednou okolnosťou, ktorá determinovala porušenie povinností...

Predsa jedinou a určujúcou škodovou udalosťou, ktorú mali súdy skúmať, tu bol

moment, kedy podľa trestného práva už nemohli príslušné orgány činné v trestnom konaní

obviniť inú osobu z trestného činu, z dôvodu premlčania trestnosti skutku.

Škodovou udalosťou je teda nekonanie orgánov štátu, ktoré podľa zákona vo veci

konať mali, ibaže toto konanie včas opomenuli a zmeškali...

Potom príčinná súvislosť tu predstavovala vzťah medzi nekonaním štátu a

vzniknutým následkom, t. j. žalovanou náhradou škody. Žalobcovi potom priamo v príčinnej

súvislosti s nekonaním odporcu, reprezentovaného orgánmi činnými v trestnom konaní,

zamedzilo vstúpiť do postavenia poškodeného a tieto uplatniť voči potencionálnemu

obvinenému. Pritom neobstojí ani záverečný argument odvolacieho súdu, že navrhovateľovi

nič z majetku neubudlo a škoda mu nevznikla, nakoľko disponoval iba nejakou možnou

vidinou budúceho úspechu rozšírenia majetku.“.

Postup všeobecných súdov konajúcich v danej veci sťažovateľ považuje za upretie

prístupu k spravodlivosti.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu, ako aj nečinnosťou

ministerstva spravodlivosti, ministerstva vnútra, Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín v konaniach s neuvedenými spisovými značkami.

Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudky okresného súdu sp. zn.

zo 14. júla 2010 a sp. zn. z 29. júna 2011 a rozsudky krajského súdu

sp. zn. z 22. februára 2011 a sp. zn. z 31. októbra 2012.

Požaduje tiež náhradu škody v sume 5 211,02 € s príslušenstvom, trovy konania 773,17 €

v súvislosti s právnym zastupovaním vo veci náhrady škody, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 377,48 €. Napokon sa domáha aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 € pre seba a tri deti.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti,

keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol tri alternatívne petity, pričom ústavný súd

vychádzajúc z ich obsahu predmet tohto konania ustálil podľa najširšieho z nich, ktorý

zahrňoval v sebe aj ostatné dve alternatívy petitu.

Podľa každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu návrh,

ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v celkovej sume 21 820,85 € (pozostávala

z nároku za porušenie osobnostných práv, vecných výdavkov spojených s pohrebom

manželky, náhrady bolestného, náhrady za stratu na zárobku, za zničené vozidlo,

za odpratanie vozidla a trovy obhajoby v trestnom konaní) spôsobenej nesprávnym úradným

postupom proti generálnej prokuratúre, ministerstvu vnútra a ministerstvu spravodlivosti.

Nesprávny úradný postup podľa sťažovateľa vyplýval z postupu orgánov činných

v trestnom konaní, ktoré v súvislosti s trestným stíhaním osoby trestne zodpovednej

za spôsobenie dopravnej nehody (sťažovateľa), pri ktorej utrpela smrteľné zranenia jeho

manželka, paralelne nestíhali aj osobu vystupujúcu v pôvodnom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. ako svedok. Svojou nečinnosťou tak podľa sťažovateľa

spôsobili, že po jeho právoplatnom oslobodení spod obžaloby 12. marca 2003 nebolo možné

v dôsledku premlčania trestného stíhania pokračovať v trestnom konaní a trestne stíhať

osobu skutočne zodpovednú za trestný čin ublíženia na zdraví v zmysle § 224 ods. 1

, čím bolo tiež sťažovateľovi znemožnené uplatniť si svoj

nárok na náhradu škody proti tejto osobe v rámci trestného konania. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2010 návrh sťažovateľa zamietol z dôvodu

premlčania a súčasne uviedol, že v danej veci neexistovala príčinná súvislosť medzi

konaním, resp. nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom z 22. februára 2011 tak, že rozsudok okresného súdu

zo 14. júla 2010 vo výroku o zaplatenie sumy 410,87 € zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie; v prevyšujúcej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd

konštatoval, že pri uplatnenom nároku na náhradu trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli

v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, je potrebné počítať plynutie

premlčacej doby odo dňa doručenia oslobodzujúceho rozhodnutia ako nárok

zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobené nezákonným rozhodnutím, a teda v tejto časti

nie je uplatnená náhrada škody premlčaná. V prevyšujúcej časti považoval krajský súd

rozsudok okresného súdu zo 14. júla 2010 za správny, a preto poukázal na jeho

odôvodnenie.

Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu z 22. februára 2011 dovolaním,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. septembra 2013

tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.

Medzitým okresný súd rozsudkom z 29. júna 2011 priznal sťažovateľovi nárok

na náhradu škody spočívajúci v trovách právneho zastupovania sťažovateľa v trestnom

konaní vo výške 410,87 € s úrokom z omeškania, súčasne uložil ministerstvu spravodlivosti

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a tiež zaviazal sťažovateľa zaplatiť

generálnej prokuratúre a ministerstvu vnútra náhradu trov konania. Proti predmetnému

rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj ministerstvo spravodlivosti.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 31. októbra 2012, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu z 29. júna 2011 vo výroku vo veci samej, ako aj vo výroku o priznaní

náhrady trov konania sťažovateľovi, zrušil predmetné rozhodnutie v časti, ktorou okresný

súd zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Rozsudok krajského súdu z 31. októbra

2012 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv

sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a rozsudkom okresného súdu

z 29. júna 2011

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

zo 14. júla 2010 a rozsudkom okresného súdu z 29. júna 2011 ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutia okresného

súdu, keďže ich už preskúmal na základe odvolaní krajský súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutým

rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a z 29. júna 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu z 22. februára 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti

uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní)

a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne

napr. , ). V danom prípade uznesenie najvyššieho súdu

o dovolaní nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2013, sťažnosť bola ústavnému súdu

doručená 23. decembra 2013. V predchádzajúcom konaní ústavný súd vo veci sťažovateľa

rozhodol uznesením sp. zn. z 24. augusta 2011 o odmietnutí jeho sťažnosti

v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže sťažovateľ sa súčasne

domáhal ochrany označených práv v dovolacom konaní vedenom najvyšším súdom.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský

súd nesprávne právne posúdili danú vec, pokiaľ dospeli k záveru, že škodovou udalosťou

v tomto prípade je dopravná nehoda, a preto neexistuje príčinná súvislosť medzi škodovou

udalosťou a sťažovateľom uplatnenou náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom. Príčinná súvislosť však podľa sťažovateľa existuje medzi uplatnenou náhradou

škody a nekonaním orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nestíhali aj inú osobu pre

trestný čin ublíženia na zdraví (v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi vystupovala

v postavení svedka), čím spôsobili premlčanie trestnosti tohto skutku, a tým zmarili

možnosť sťažovateľa uplatniť si žalovanú náhradu škody v trestnom konaní. Podľa

sťažovateľa určujúcou škodovou udalosťou v jeho veci bol moment, keď už nebolo možné

v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného práva obviniť inú osobu zo spáchania

trestného činu ublíženia na zdraví.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku z 22. februára 2011 vo vzťahu

k potvrdzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu zo 14. júla 2010 uviedol:

„V prejednávanej veci okresný súd správne posudzoval nároky navrhovateľa podľa

Pokiaľ navrhovateľ v návrhu uviedol, že žiada náhradu škody pre

nesprávny úradný postup príslušných orgánov štátu, ktorý spočíva v ich nečinnosti,

v dôsledku čoho už pre premlčanie zanikla trestnosť subjektu, ktorý spôsobil dopravnú

nehodu, a preto nemôže ako poškodený uplatňovať nároky na náhradu škody voči tomuto

subjektu, okresný súd sa správne zaoberal otázkou, či takto uplatnený nárok spĺňa zákonné

predpoklady zodpovednosti štátu za škodu podľa cit. zákona, podľa ktorého sa uvedené

nároky posudzujú...

Správne okresný súd konštatoval, že nároky, ktoré navrhovateľ uplatnil proti štátu,

a ktoré sú škodou v súvislosti s dopravnou nehodou, z ktorej zavinenia bol v trestnom

konaní navrhovateľ oslobodený, nie sú voči štátu uplatnené opodstatnene.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím... (§ 1 ods. 1

cit. zákona), resp. za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym

úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 cit. zákona).

To znamená, že zodpovednosť štátu za škodu bude daná vtedy, ak škoda vznikla

priamo ako následok nezákonného rozhodnutia, resp. ako následok nesprávneho úradného

postupu, teda je tu priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody – tzv. kauzálny nexus.

Príčinou vzniku škody totiž môže byť len okolnosť, ktorá konkrétnu ujmu spôsobila,

nie však okolnosť, na ktorej základe bolo možné určitý majetkový prínos len očakávať.

Uplatnené nároky na náhradu škody, ktoré bezprostredne vznikli ako následok

dopravnej nehody, preto nie sú spôsobilými nárokmi zo zodpovednosti štátu za škodu podľa

“

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku, na ktoré krajský súd vo svojom

rozhodnutí poukazuje, uviedol:

«Navrhovateľ sa domáhal svojho nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom podľa Toto jediné ustanovenie druhej časti

zákona upravuje zásady zodpovednosti tak, že podľa ods. 1) štát zodpovedá za škodu

spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie

uvedených v § 1 ods. l nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa

ods. 2) zodpovednosti podľa ods. 1) sa nemožno zbaviť. Táto druhá časť, upravujúca

zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nemá ustanovenia;

o predbežnom prerokovaní nároku, na rozdiel od prvej časti, upravujúcej zodpovednosť

za škodu spôsobenú rozhodnutím a ani na ne neodkazuje. Z toho vyplýva, že v prípade

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predbežné prerokovanie

nároku nie je potrebné, čo má za následok, že nedochádza k 6-mesačnému prerušeniu

plynutia premlčacej lehoty podľa

Keď by súd vychádzal z doslovného znenia žalobného návrhu navrhovateľa,

domáhajúceho sa náhrady škody z nesprávneho úradného postupu, jeho právo sa premlčí

podľa a za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel

o škode bez prerušenia premlčacej lehoty podľa ods. 3. Podľa názoru súdu sa poškodený

dozvedel o škode v prípade osobnostných práv nebohej manželky dňom jej úmrtia t. j. 4. 2.

2000, v prípade vecných výdavkov za pohrebné služby dňom vystavenia faktúry č. 40/2000

t. j. dňa 8. 2. 2000 a faktúry za pomník dňa 28. 2. 2000 resp. dňom zaplatenia tejto faktúry

dňa 3. 3. 2000, v prípade bolestného a SSU dňom ukončenia liečenia t. j. dňa 30. 6. 2000

(a nie dňom vystavenie lekárskeho posudku o bolestnom a SSU dňa 18. a 19. 4. 2007 pre

účely podania tejto žaloby), v prípade náhrady na strate na zárobku počas

práceneschopnosti dňom ukončenia PN t. j. 31. 12. 1999 ( a nie dňom vystavenia

potvrdenia zamestnávateľa dňa 25. 5. 2005) a v prípade trov obhajoby v trestnom konaní

dňom zaplatenia zálohy dňa 24. 5. 2000 a vyúčtovania dňom 4. 5. 2004. Trojročná

premlčacia doba u každej žalovanej sumy tak skončí pred dňom podania žalobného návrhu

dňa 21. 5. 2007 a celý nárok na premlčaný bez ohľadu na iné skutočnosti ako napr. to, že

neumožňuje odškodňovať nemajetkovú ujmu, alebo skutočnosť, že

odporca 3) bol žalovaný až na základe návrhu navrhovateľa na pripustenie do konania dňa

19. 5. 2010. Návrh bol zamietnutý z týchto dôvodov ako premlčaný.

Pokiaľ by súd vychádzal z obsahu žalobného návrhu a petitu a právne by nárok

zdôvodnil inak a to podľa prvej časti o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím,

premlčacie lehoty by sa inak počítali. Oslobodenie spod obžaloby má z hľadiska § 4 ods. 1

rovnaké dôsledky ako jeho zrušenie pre nezákonnosť, pretože

po oslobodení spod obžaloby už neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti

uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Pri

právnom posudzovaní uplatneného nároku navrhovateľa sa jeho právo na náhradu škody

premlčí za 3 roky odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, v tomto

prípade rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby t. j. dňa 12. 3. 2004. Zároveň dochádza

k neplynutiu premlčacej lehoty počas 6 mesiacov od podania žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku, ktoré je v tomto prípade obligatórne podľa

Zb. Premlčacia doby by končila dňa 12. 9. 2007 (= 12. 3. 2004 + 3 roky + 6 mesiacov).

Žalobný návrh bol podaný dňa 21. 5. 2007 proti odporcovi 1) Slovenská republiky, zast.

Okresným riaditeľstvom PZ SR Trenčín a odporcovi 2) Slovenská republiky, zast. Okresnou

prokuratúrou Trenčín. Označenie týchto odporcov 1) a 2) bolo upravené na terajšie

označenie podaním zo dňa 8. 3. 2010. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka na strane

odporcu a to odporcu 3) podal navrhovateľ na súd dňa 19. 5. 2010, teda u všetkých

odporcov 1) až 3) po uplynutí premlčacej lehoty. Aj z tohto dôvodu súd návrh zamietol voči

všetkým odporcom...

Pre úplnosť súd uvádza, že i keby nárok navrhovateľa nebol premlčaný, nebol by

úspešný (okrem náhrady trov obhajoby vo výške (12.378,- Sk) 410,87 Eur, pretože v zmysle

a 21 musia byť splnené aj zákonné podmienky priznania náhrady

škody podľa . Zodpovednosť za škodu je objektívnou

zodpovednosťou, teda bez ohľadu na zavinenie, ktorá je založená na súčasnom splnení

troch podmienok: 1. nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, 2. vzniku škody

a 3. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

K 1. podmienke: nedefinuje „nesprávny úradný postup“.

Z obsahu tohto pojmu vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom

právomocí štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu

pravidiel stanovených právnymi predpismi. Pretože úradný postup nie je spravidla možné

v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu

posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

K 2. podmienke: nedefinuje ani pojem škody, preto treba

aplikovať , podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda

a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie,

stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu

poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty,

ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predchádzajúceho stavu. Ušlý zisk predstavuje

zmarený majetkový prospech, ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

K 3. podmienke: Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym

postupom a vznikom škody nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto

vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav

(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou

vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju

vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a

následku; časová súvislosť ale pomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku

škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom.

Súd bol názoru, že v danej veci chýba príčinná súvislosť medzi konaním resp.

nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody, okrem škody vo forme náhrady trov právneho

zastupovania navrhovateľa v trestnom konaní. Príčinná súvislosť, tak ako tvrdil

navrhovateľ, by existovala iba v prípade, že by si navrhovateľ mohol uplatniť náhradu

škody iba v trestnom konaní ako poškodený. Iba v takomto prípade by bol navrhovateľ

v tomto konám úspešný, avšak za podmienky, že by nárok nebol premlčaný. No Občiansky

zákonník umožňuje každému poškodenému uplatniť si na súde náhradu škody bez ohľadu či

sa vedie trestné konanie alebo nie a bez ohľadu na to, či je v tomto konaní v postavení

obžalovaného (obvineného) alebo poškodeného. Navrhovateľovi nič nebránilo po ukončení

jeho práceneschopnosti podať žalobu o náhradu škody proti niektorému alebo viacerým

účastníkom dopravnej nehody, ak bol presvedčený, že tento alebo títo zavinili dopravnú

nehodu. V občianskoprávnom konaní by súd buď sám vykonal dokazovanie (súdnym

znalcom a znaleckým ) na príčiny dopravnej nehody alebo by počkal na vykonanie

znaleckého dokazovania v trestnom konaní. Tak isto ako v trestnom konaní aj

v občianskoprávnom konaní musí byť bez pochybností a jednoznačne zistené, kto zavinil

dopravnú nehodu. V prípade pochybností sa návrhu navrhovateľa nevyhovie, tak isto ako sa

nevyhovie v trestnom konaní obžalobe prokurátora a obžalovaný sa oslobodí spod

obžaloby.»

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z uvedených hľadísk nemožno odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 22. februára

2011 (s poukazom na rozsudok okresného súdu z 14. júla 2010) považovať za arbitrárne,

či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní

o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov krajského súdu.

V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje,

že v rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by

mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozsudku krajského súdu

vychádzajúce zo skutkových záverov zistených okresným súdom nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by krajský súd vo svojom

rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera

účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie (nedostatok príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou

a postupom orgánov činných v trestnom konaní, premlčanie uplatnených nárokov),

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej

logiky a závery krajského súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti. Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom konajúcich súdov, že

trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi nebolo prekážkou litispendencie vo vzťahu

k uplatneniu si jeho nároku na náhradu škody v občianskoprávnom konaní (okrem nároku

na trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v trestnom konaní) proti osobe, ktorú považoval

za zodpovednú zo zavinenia dopravnej nehody. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

konštatoval, že medzi postupom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 3

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2011 nedošlo k „denegatio iustitiae“.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu obsahuje

dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných

princípov konania pred týmto súdom a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v zmysle § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

rozsudkom krajského súdu z 31. októbra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, , ,

, , ).

Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie

v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa,

pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty ().

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd

rozsudkom krajského súdu z 31. októbra 2012 na ústavnom súde podľa , už

uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Predmetná sťažnosť bola na poštovú prepravu podaná 22. decembra 2013

a ústavnému súdu doručená 23. decembra 2013. Rozsudok krajského súdu

z 31. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť

ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre

oneskorenosť podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

z 31. októbra 2012 by sťažnosť musela byť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže

týmto rozsudkom, ktorý je svojím obsahom v prospech sťažovateľa, nemohol byť žiadnym

spôsobom dotknutý na svojich právach.

II.D K namietanému postupu ministerstva spravodlivosti

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd

opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.

Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa

uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo,

ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa doručenej 8. júla 2011

vo vzťahu k namietanému postupu ministerstva spravodlivosti v tejto veci rozhodol

uznesením sp. zn. z 24. augusta 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. doručená

ústavnému súdu 23. decembra 2013 sa týka rovnakých postupov ministerstva

spravodlivosti, obidvoma sťažnosťami sťažovateľ namietal porušenie tých istých

základných práv podľa , dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už

bolo ústavným súdom rozhodované. Keďže dôvody, pre ktoré bola skoršia sťažnosť vedená

pod sp. zn. odmietnutá, naďalej trvajú a podmienky na konanie ústavného

súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. odmietol

v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre existenciu prekážky res iudicata.

II.E K namietanému postupu ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry

Vo vzťahu k namietanému postupu ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta ich postupy, ku ktorým došlo ešte

pred podaním jeho návrhu na náhradu škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom

doručeného okresnému súdu 21. mája 2007 odvolávajúc sa na stanovisko Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV Pz 268/04-17 z 10. augusta 2004.

Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich

základných práv a slobôd postupom ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry na ústavnom

súde podľa , už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania

pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť

ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre

oneskorenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014