Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 76/2014
PDF · 297.58 KB
No categories available
I. ÚS 76/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 76/2014-312
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kocandovou,
Advokátska kancelária, Jungmanova 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v
konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 12 C 59/2007, Krajským súdom v
Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 293/2010, postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaniach pod neuvedenou spisovou značkou a
takto
rozhodol:
Sťažnosť F. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 23. decembra 2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Janou Kocandovou, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v
konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C
59/2007, Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 293/2010,
postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín,
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) pod
neuvedenou spisovou značkou.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca požadoval od ministerstva
spravodlivosti, ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) ako žalovaných náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Išlo celkom o čiastku 21 820,85 € s prísl., ktorá pozostávala z náhrady
za závažný zásah do rodinného života úmrtím rodinného príslušníka a životného partnera,
vecných výdavkov spojených s pohrebom a uložením pozostatkov, bolestného, sťaženia
spoločenského uplatnenia, straty na zárobku v čase práceneschopnosti, vecných výdavkov
súvisiacich s odprataním zničeného motorového vozidla a trov spojených s obhajobou
sťažovateľa v trestnej veci skončenej jeho oslobodením. Právnym dôvodom podania žaloby
o náhradu škody bol postup štátu, ktorý sťažovateľa trestne stíhal za trestný čin ublíženia
na zdraví s následkom smrti, ale nestíhal osobu, ktorá v skutočnosti mala byť na základe
vykonaných dôkazov trestne stíhaná. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 59/2007-146
zo 14. júla 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. júla 2010“) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá
v celom rozsahu, pričom podľa názoru okresného súdu sťažovateľom uplatňované nároky
boli premlčané. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 293/2010-169 z 22. februára 2011
(ďalej len „rozsudok z 22. februára 2011“) bol rozsudok okresného súdu zo 14. júla 2010
v časti týkajúcej sa sumy 410,87 € zrušený a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie
konanie. Vo zvyšnej časti bol tento rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru
krajského súdu medzi dopravnou nehodou ako škodovou udalosťou a požadovanou
náhradou ako následkom nebola príčinná súvislosť, a preto štát nenesie za túto udalosť
zodpovednosť z titulu nesprávneho úradného postupu. Proti rozsudku krajského súdu
z 22. februára 2011 podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť vychádzala
z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a bolo
odôvodňované v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 372/2012 z 30. septembra 2013 tak, že ho
odmietol.
Rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených
článkov ústavy. Za porušovateľov týchto práv považuje sťažovateľ jednak okresný súd
a krajský súd, ale aj orgány činné v trestnom konaní, ministerstvo spravodlivosti ako
ústredný orgán štátnej správy pre súdy a ministerstvo vnútra. Náprava prostredníctvom
inštitútu zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup
zjavne zlyhala, a to aj s ohľadom na ignorovanie pojednávaní zo strany ministerstva
spravodlivosti. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj s ohľadom na plynutie lehoty podľa
§ 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je nutné tieto nezákonnosti
„odstrániť ústavnoprávnym procesom“.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd „svojimi rozhodnutiami
zásadne popreli význam a účel ustanovení zákona č. 58/1969 Z. z. Ustanovenia zákona si
súdy vysvetlili svojvoľne, čo následne podľa názoru sťažovateľa vyvoláva účinky
nezlučiteľné s označenými článkami ústavy...
Vo veci samej ani jeden zo súdov neriešil okolnosti základnej otázky, prečo vo veci
nekonali orgány štátu aj v záujme ochrany práv sťažovateľa, tak ako im to zákonný (trestný
zákon) a ústavnoprávny poriadok na základe čl. 149 Ústavy prikazuje. Totiž práve táto
okolnosť mala byť tou, na ktorú sa malo dokazovanie zamerať, pričom bolo súdmi obídené,
hoci bolo podporené vlastným priznaním chyby žalovaného štátu, že sa malo konať, ale sa
nekonalo...
Sám štát reprezentovaný prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. p.: XV Pz 268/04-17, listom zo dňa 10. 8. 2004 uznal, že tu nastalo pochybenie
z jeho strany, ak neobvinil konkrétnu fyzickú osobu. V skutočnosti tak súdy meritum veci ani
neprerokovali predmet sporu, ktorý označil žalobca, ako tzv. dominus litus, vo svojej
žalobe...
Súdy jednoznačne pochybili v tom, že za škodovú udalosť nesprávne považovali
dopravnú nehodu. Sťažovateľ ani nikdy netvrdil, že by medzi dopravnou nehodou a týmto
následkom, ktorý uplatňoval v civilnom konaní voči žalovanému štátu mala byť nejaká
priama príčinná súvislosť. Oba súdy nesprávne vychádzali z úplne inej škodovej udalosti,
ako bolo uvedené v žalobe, a to z dopravnej nehody. Táto síce kedysi prvotne stála za celým
súborom nesprávnych postupov policajných a justičných orgánov, ale v žalobe nebola tou
ústrednou okolnosťou, ktorá determinovala porušenie povinností...
Predsa jedinou a určujúcou škodovou udalosťou, ktorú mali súdy skúmať, tu bol
moment, kedy podľa trestného práva už nemohli príslušné orgány činné v trestnom konaní
obviniť inú osobu z trestného činu, z dôvodu premlčania trestnosti skutku.
Škodovou udalosťou je teda nekonanie orgánov štátu, ktoré podľa zákona vo veci
konať mali, ibaže toto konanie včas opomenuli a zmeškali...
Potom príčinná súvislosť tu predstavovala vzťah medzi nekonaním štátu a
vzniknutým následkom, t. j. žalovanou náhradou škody. Žalobcovi potom priamo v príčinnej
súvislosti s nekonaním odporcu, reprezentovaného orgánmi činnými v trestnom konaní,
zamedzilo vstúpiť do postavenia poškodeného a tieto uplatniť voči potencionálnemu
obvinenému. Pritom neobstojí ani záverečný argument odvolacieho súdu, že navrhovateľovi
nič z majetku neubudlo a škoda mu nevznikla, nakoľko disponoval iba nejakou možnou
vidinou budúceho úspechu rozšírenia majetku.“.
Postup všeobecných súdov konajúcich v danej veci sťažovateľ považuje za upretie
prístupu k spravodlivosti.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu, ako aj nečinnosťou
ministerstva spravodlivosti, ministerstva vnútra, Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín v konaniach s neuvedenými spisovými značkami.
Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudky okresného súdu sp. zn. 12 C 59/2007
zo 14. júla 2010 a sp. zn. 12 C 59/2007 z 29. júna 2011 a rozsudky krajského súdu
sp. zn. 17 Co 293/2010 z 22. februára 2011 a sp. zn. 6 Co 189/2011 z 31. októbra 2012.
Požaduje tiež náhradu škody v sume 5 211,02 € s príslušenstvom, trovy konania 773,17 €
v súvislosti s právnym zastupovaním vo veci náhrady škody, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 377,48 €. Napokon sa domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 € pre seba a tri deti.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti,
keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol tri alternatívne petity, pričom ústavný súd
vychádzajúc z ich obsahu predmet tohto konania ustálil podľa najširšieho z nich, ktorý
zahrňoval v sebe aj ostatné dve alternatívy petitu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu návrh,
ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v celkovej sume 21 820,85 € (pozostávala
z nároku za porušenie osobnostných práv, vecných výdavkov spojených s pohrebom
manželky, náhrady bolestného, náhrady za stratu na zárobku, za zničené vozidlo,
za odpratanie vozidla a trovy obhajoby v trestnom konaní) spôsobenej nesprávnym úradným
postupom proti generálnej prokuratúre, ministerstvu vnútra a ministerstvu spravodlivosti.
Nesprávny úradný postup podľa sťažovateľa vyplýval z postupu orgánov činných
v trestnom konaní, ktoré v súvislosti s trestným stíhaním osoby trestne zodpovednej
za spôsobenie dopravnej nehody (sťažovateľa), pri ktorej utrpela smrteľné zranenia jeho
manželka, paralelne nestíhali aj osobu vystupujúcu v pôvodnom konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 2 T 347/00 ako svedok. Svojou nečinnosťou tak podľa sťažovateľa
spôsobili, že po jeho právoplatnom oslobodení spod obžaloby 12. marca 2003 nebolo možné
v dôsledku premlčania trestného stíhania pokračovať v trestnom konaní a trestne stíhať
osobu skutočne zodpovednú za trestný čin ublíženia na zdraví v zmysle § 224 ods. 1
Trestného zákona, čím bolo tiež sťažovateľovi znemožnené uplatniť si svoj
nárok na náhradu škody proti tejto osobe v rámci trestného konania. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 12 C 59/2007 zo 14. júla 2010 návrh sťažovateľa zamietol z dôvodu
premlčania a súčasne uviedol, že v danej veci neexistovala príčinná súvislosť medzi
konaním, resp. nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom z 22. februára 2011 tak, že rozsudok okresného súdu
zo 14. júla 2010 vo výroku o zaplatenie sumy 410,87 € zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie; v prevyšujúcej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd
konštatoval, že pri uplatnenom nároku na náhradu trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli
v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, je potrebné počítať plynutie
premlčacej doby odo dňa doručenia oslobodzujúceho rozhodnutia ako nárok
zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobené nezákonným rozhodnutím, a teda v tejto časti
nie je uplatnená náhrada škody premlčaná. V prevyšujúcej časti považoval krajský súd
rozsudok okresného súdu zo 14. júla 2010 za správny, a preto poukázal na jeho
odôvodnenie.
Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu z 22. februára 2011 dovolaním,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 372/2012 z 30. septembra 2013
tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.
Medzitým okresný súd rozsudkom z 29. júna 2011 priznal sťažovateľovi nárok
na náhradu škody spočívajúci v trovách právneho zastupovania sťažovateľa v trestnom
konaní vo výške 410,87 € s úrokom z omeškania, súčasne uložil ministerstvu spravodlivosti
povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a tiež zaviazal sťažovateľa zaplatiť
generálnej prokuratúre a ministerstvu vnútra náhradu trov konania. Proti predmetnému
rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj ministerstvo spravodlivosti.
Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 31. októbra 2012, ktorým potvrdil rozsudok
okresného súdu z 29. júna 2011 vo výroku vo veci samej, ako aj vo výroku o priznaní
náhrady trov konania sťažovateľovi, zrušil predmetné rozhodnutie v časti, ktorou okresný
súd zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Rozsudok krajského súdu z 31. októbra
2012 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.
II.A K namietanému porušeniu označených základných práv
sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a rozsudkom okresného súdu
z 29. júna 2011
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
zo 14. júla 2010 a rozsudkom okresného súdu z 29. júna 2011 ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutia okresného
súdu, keďže ich už preskúmal na základe odvolaní krajský súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutým
rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a z 29. júna 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom
krajského súdu z 22. februára 2011 a jemu predchádzajúcim postupom
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti
uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53
a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť
dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní)
a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne
napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011). V danom prípade uznesenie najvyššieho súdu
o dovolaní nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2013, sťažnosť bola ústavnému súdu
doručená 23. decembra 2013. V predchádzajúcom konaní ústavný súd vo veci sťažovateľa
rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 366/2011 z 24. augusta 2011 o odmietnutí jeho sťažnosti
v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže sťažovateľ sa súčasne
domáhal ochrany označených práv v dovolacom konaní vedenom najvyšším súdom.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský
súd nesprávne právne posúdili danú vec, pokiaľ dospeli k záveru, že škodovou udalosťou
v tomto prípade je dopravná nehoda, a preto neexistuje príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a sťažovateľom uplatnenou náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom. Príčinná súvislosť však podľa sťažovateľa existuje medzi uplatnenou náhradou
škody a nekonaním orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nestíhali aj inú osobu pre
trestný čin ublíženia na zdraví (v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi vystupovala
v postavení svedka), čím spôsobili premlčanie trestnosti tohto skutku, a tým zmarili
možnosť sťažovateľa uplatniť si žalovanú náhradu škody v trestnom konaní. Podľa
sťažovateľa určujúcou škodovou udalosťou v jeho veci bol moment, keď už nebolo možné
v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného práva obviniť inú osobu zo spáchania
trestného činu ublíženia na zdraví.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku z 22. februára 2011 vo vzťahu
k potvrdzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu zo 14. júla 2010 uviedol:
„V prejednávanej veci okresný súd správne posudzoval nároky navrhovateľa podľa
zák. č. 58/1969 Zb. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu uviedol, že žiada náhradu škody pre
nesprávny úradný postup príslušných orgánov štátu, ktorý spočíva v ich nečinnosti,
v dôsledku čoho už pre premlčanie zanikla trestnosť subjektu, ktorý spôsobil dopravnú
nehodu, a preto nemôže ako poškodený uplatňovať nároky na náhradu škody voči tomuto
subjektu, okresný súd sa správne zaoberal otázkou, či takto uplatnený nárok spĺňa zákonné
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu podľa cit. zákona, podľa ktorého sa uvedené
nároky posudzujú...
Správne okresný súd konštatoval, že nároky, ktoré navrhovateľ uplatnil proti štátu,
a ktoré sú škodou v súvislosti s dopravnou nehodou, z ktorej zavinenia bol v trestnom
konaní navrhovateľ oslobodený, nie sú voči štátu uplatnené opodstatnene.
Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím... (§ 1 ods. 1
cit. zákona), resp. za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 cit. zákona).
To znamená, že zodpovednosť štátu za škodu bude daná vtedy, ak škoda vznikla
priamo ako následok nezákonného rozhodnutia, resp. ako následok nesprávneho úradného
postupu, teda je tu priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody – tzv. kauzálny nexus.
Príčinou vzniku škody totiž môže byť len okolnosť, ktorá konkrétnu ujmu spôsobila,
nie však okolnosť, na ktorej základe bolo možné určitý majetkový prínos len očakávať.
Uplatnené nároky na náhradu škody, ktoré bezprostredne vznikli ako následok
dopravnej nehody, preto nie sú spôsobilými nárokmi zo zodpovednosti štátu za škodu podľa
Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku, na ktoré krajský súd vo svojom
rozhodnutí poukazuje, uviedol:
«Navrhovateľ sa domáhal svojho nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Toto jediné ustanovenie druhej časti
zákona upravuje zásady zodpovednosti tak, že podľa ods. 1) štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie
uvedených v § 1 ods. l nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa
ods. 2) zodpovednosti podľa ods. 1) sa nemožno zbaviť. Táto druhá časť, upravujúca
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nemá ustanovenia;
o predbežnom prerokovaní nároku, na rozdiel od prvej časti, upravujúcej zodpovednosť
za škodu spôsobenú rozhodnutím a ani na ne neodkazuje. Z toho vyplýva, že v prípade
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predbežné prerokovanie
nároku nie je potrebné, čo má za následok, že nedochádza k 6-mesačnému prerušeniu
plynutia premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb.
Keď by súd vychádzal z doslovného znenia žalobného návrhu navrhovateľa,
domáhajúceho sa náhrady škody z nesprávneho úradného postupu, jeho právo sa premlčí
podľa § 22 ods. 1 a 3 zák. č. 58/1969 Zb. za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode bez prerušenia premlčacej lehoty podľa ods. 3. Podľa názoru súdu sa poškodený
dozvedel o škode v prípade osobnostných práv nebohej manželky dňom jej úmrtia t. j. 4. 2.
2000, v prípade vecných výdavkov za pohrebné služby dňom vystavenia faktúry č. 40/2000
t. j. dňa 8. 2. 2000 a faktúry za pomník dňa 28. 2. 2000 resp. dňom zaplatenia tejto faktúry
dňa 3. 3. 2000, v prípade bolestného a SSU dňom ukončenia liečenia t. j. dňa 30. 6. 2000
(a nie dňom vystavenie lekárskeho posudku o bolestnom a SSU dňa 18. a 19. 4. 2007 pre
účely podania tejto žaloby), v prípade náhrady na strate na zárobku počas
práceneschopnosti dňom ukončenia PN t. j. 31. 12. 1999 ( a nie dňom vystavenia
potvrdenia zamestnávateľa dňa 25. 5. 2005) a v prípade trov obhajoby v trestnom konaní
dňom zaplatenia zálohy dňa 24. 5. 2000 a vyúčtovania dňom 4. 5. 2004. Trojročná
premlčacia doba u každej žalovanej sumy tak skončí pred dňom podania žalobného návrhu
dňa 21. 5. 2007 a celý nárok na premlčaný bez ohľadu na iné skutočnosti ako napr. to, že
zák. č. 58/1969 Zb. neumožňuje odškodňovať nemajetkovú ujmu, alebo skutočnosť, že
odporca 3) bol žalovaný až na základe návrhu navrhovateľa na pripustenie do konania dňa
19. 5. 2010. Návrh bol zamietnutý z týchto dôvodov ako premlčaný.
Pokiaľ by súd vychádzal z obsahu žalobného návrhu a petitu a právne by nárok
zdôvodnil inak a to podľa prvej časti o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím,
premlčacie lehoty by sa inak počítali. Oslobodenie spod obžaloby má z hľadiska § 4 ods. 1
zák. č. 58/1969 Zb. rovnaké dôsledky ako jeho zrušenie pre nezákonnosť, pretože
po oslobodení spod obžaloby už neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti
uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Pri
právnom posudzovaní uplatneného nároku navrhovateľa sa jeho právo na náhradu škody
premlčí za 3 roky odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, v tomto
prípade rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby t. j. dňa 12. 3. 2004. Zároveň dochádza
k neplynutiu premlčacej lehoty počas 6 mesiacov od podania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, ktoré je v tomto prípade obligatórne podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969
Zb. Premlčacia doby by končila dňa 12. 9. 2007 (= 12. 3. 2004 + 3 roky + 6 mesiacov).
Žalobný návrh bol podaný dňa 21. 5. 2007 proti odporcovi 1) Slovenská republiky, zast.
Okresným riaditeľstvom PZ SR Trenčín a odporcovi 2) Slovenská republiky, zast. Okresnou
prokuratúrou Trenčín. Označenie týchto odporcov 1) a 2) bolo upravené na terajšie
označenie podaním zo dňa 8. 3. 2010. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka na strane
odporcu a to odporcu 3) podal navrhovateľ na súd dňa 19. 5. 2010, teda u všetkých
odporcov 1) až 3) po uplynutí premlčacej lehoty. Aj z tohto dôvodu súd návrh zamietol voči
všetkým odporcom...
Pre úplnosť súd uvádza, že i keby nárok navrhovateľa nebol premlčaný, nebol by
úspešný (okrem náhrady trov obhajoby vo výške (12.378,- Sk) 410,87 Eur, pretože v zmysle
§ 20 a 21 zák. č. 58/1969 Zb. musia byť splnené aj zákonné podmienky priznania náhrady
škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť za škodu je objektívnou
zodpovednosťou, teda bez ohľadu na zavinenie, ktorá je založená na súčasnom splnení
troch podmienok: 1. nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, 2. vzniku škody
a 3. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
K 1. podmienke: Zák. č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“.
Z obsahu tohto pojmu vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomocí štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi. Pretože úradný postup nie je spravidla možné
v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
K 2. podmienke: Zák. č. 58/1969 Zb. nedefinuje ani pojem škody, preto treba
aplikovať § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda
a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie,
stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty,
ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predchádzajúceho stavu. Ušlý zisk predstavuje
zmarený majetkový prospech, ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.
K 3. podmienke: Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym
postupom a vznikom škody zák. č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto
vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju
vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale pomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku
škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom.
Súd bol názoru, že v danej veci chýba príčinná súvislosť medzi konaním resp.
nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody, okrem škody vo forme náhrady trov právneho
zastupovania navrhovateľa v trestnom konaní. Príčinná súvislosť, tak ako tvrdil
navrhovateľ, by existovala iba v prípade, že by si navrhovateľ mohol uplatniť náhradu
škody iba v trestnom konaní ako poškodený. Iba v takomto prípade by bol navrhovateľ
v tomto konám úspešný, avšak za podmienky, že by nárok nebol premlčaný. No Občiansky
zákonník umožňuje každému poškodenému uplatniť si na súde náhradu škody bez ohľadu či
sa vedie trestné konanie alebo nie a bez ohľadu na to, či je v tomto konaní v postavení
obžalovaného (obvineného) alebo poškodeného. Navrhovateľovi nič nebránilo po ukončení
jeho práceneschopnosti podať žalobu o náhradu škody proti niektorému alebo viacerým
účastníkom dopravnej nehody, ak bol presvedčený, že tento alebo títo zavinili dopravnú
nehodu. V občianskoprávnom konaní by súd buď sám vykonal dokazovanie (súdnym
znalcom a znaleckým ústavom) na príčiny dopravnej nehody alebo by počkal na vykonanie
znaleckého dokazovania v trestnom konaní. Tak isto ako v trestnom konaní aj
v občianskoprávnom konaní musí byť bez pochybností a jednoznačne zistené, kto zavinil
dopravnú nehodu. V prípade pochybností sa návrhu navrhovateľa nevyhovie, tak isto ako sa
nevyhovie v trestnom konaní obžalobe prokurátora a obžalovaný sa oslobodí spod
obžaloby.»
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z uvedených hľadísk nemožno odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 22. februára
2011 (s poukazom na rozsudok okresného súdu z 14. júla 2010) považovať za arbitrárne,
či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní
o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov krajského súdu.
V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje,
že v rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by
mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozsudku krajského súdu
vychádzajúce zo skutkových záverov zistených okresným súdom nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by krajský súd vo svojom
rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je
založené súdne rozhodnutie (nedostatok príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou
a postupom orgánov činných v trestnom konaní, premlčanie uplatnených nárokov),
absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej
logiky a závery krajského súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti. Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom konajúcich súdov, že
trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi nebolo prekážkou litispendencie vo vzťahu
k uplatneniu si jeho nároku na náhradu škody v občianskoprávnom konaní (okrem nároku
na trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v trestnom konaní) proti osobe, ktorú považoval
za zodpovednú zo zavinenia dopravnej nehody. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd
konštatoval, že medzi postupom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 3
ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2011 nedošlo k „denegatio iustitiae“.
Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu obsahuje
dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných
princípov konania pred týmto súdom a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli
svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade
s platnou právnou úpravou, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v zmysle § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa
rozsudkom krajského súdu z 31. októbra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).
Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie
v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa,
pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj
princíp právnej istoty (III. ÚS 186/02).
V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd
rozsudkom krajského súdu z 31. októbra 2012 na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už
uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.
Predmetná sťažnosť bola na poštovú prepravu podaná 22. decembra 2013
a ústavnému súdu doručená 23. decembra 2013. Rozsudok krajského súdu
z 31. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť
ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre
oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
z 31. októbra 2012 by sťažnosť musela byť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže
týmto rozsudkom, ktorý je svojím obsahom v prospech sťažovateľa, nemohol byť žiadnym
spôsobom dotknutý na svojich právach.
II.D K namietanému postupu ministerstva spravodlivosti
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd
opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.
Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa
uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo,
ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa doručenej 8. júla 2011
vo vzťahu k namietanému postupu ministerstva spravodlivosti v tejto veci rozhodol
uznesením sp. zn. II. ÚS 366/2011 z 24. augusta 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 23066/2013 doručená
ústavnému súdu 23. decembra 2013 sa týka rovnakých postupov ministerstva
spravodlivosti, obidvoma sťažnosťami sťažovateľ namietal porušenie tých istých
základných práv podľa ústavy, dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už
bolo ústavným súdom rozhodované. Keďže dôvody, pre ktoré bola skoršia sťažnosť vedená
pod sp. zn. II. ÚS 366/2011 odmietnutá, naďalej trvajú a podmienky na konanie ústavného
súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 23066/2013 odmietol
v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre existenciu prekážky res iudicata.
II.E K namietanému postupu ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry
Vo vzťahu k namietanému postupu ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta ich postupy, ku ktorým došlo ešte
pred podaním jeho návrhu na náhradu škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom
doručeného okresnému súdu 21. mája 2007 odvolávajúc sa na stanovisko Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV Pz 268/04-17 z 10. augusta 2004.
Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich
základných práv a slobôd postupom ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry na ústavnom
súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania
pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť
ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre
oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014