Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 366/2011
PDF · 107.16 KB
No categories available
II. ÚS 366/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., C., zastúpeného advokátom Mgr. V. M., T.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 12 C 59/2007, Krajským
súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 293/2010 a Slovenskou republikou – Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pod neuvedenou spisovou značkou a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011
doručená sťažnosť Ing. F. K., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach
vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 59/2007,
Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 293/2010
a Slovenskou republikou – Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) pod neuvedenou spisovou značkou. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 7. júla 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca požadoval od ministerstva ako
žalovaného náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Išlo
celkom o čiastku 21 820,85 € s prísl., ktorá pozostávala z náhrady za závažný zásah do
rodinného života úmrtím rodinného príslušníka a životného partnera, vecných výdavkov
spojených s pohrebom a uložením pozostatkov, bolestného, sťaženia spoločenského
uplatnenia, straty na zárobku v čase práceneschopnosti, vecných výdavkov súvisiacich
s odprataním zničeného motorového vozidla a trov spojených s obhajobou sťažovateľa
v trestnej veci skončenej jeho oslobodením. Právnym dôvodom podania žaloby o náhradu
škody bol postup štátu, ktorý sťažovateľa trestne stíhal za trestný čin ublíženia na zdraví
s následkom smrti, ale nestíhal osobu, ktorá v skutočnosti mala byť na základe vykonaných
dôkazov trestne stíhaná. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 59/2007-146 zo 14. júla
2010 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu, pričom podľa názoru okresného
súdu sťažovateľom uplatňované nároky boli premlčané. Rozsudkom krajského súdu č. k.
17 Co 293/2010-169 z 22. februára 2011 bol rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa
sumy 410,87 € zrušený a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Vo zvyšnej
časti bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu medzi
dopravnou nehodou ako škodovou udalosťou a požadovanou náhradou ako následkom
nebola príčinná súvislosť, a preto štát nenesie za túto udalosť zodpovednosť z titulu
nesprávneho úradného postupu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktorého prípustnosť vychádza z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
a je odôvodňované v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.
O dovolaní nebolo ešte rozhodnuté.
Rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených
článkov ústavy. Za porušovateľov týchto práv považuje sťažovateľ jednak okresný súd a
krajský súd, ale aj ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. Náprava
prostredníctvom inštitútu zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup zjavne zlyhala, a to aj s ohľadom na ignorovanie pojednávaní zo strany
ministerstva. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj s ohľadom na plynutie lehoty podľa § 53
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je nutné tieto nezákonnosti odstrániť
ústavnoprávnym procesom. Aj keď mal sťažovateľ možnosť nápravy prostredníctvom
dovolania a odvolania, čo aj využil. Vzhľadom na to, že sa práva domáha od roku 2004 a je
neustále vystavený nenapraviteľným nevýhodám, prieťahom a výdavkom na právne
zastupovanie, v záujme hospodárnosti konania a preukázania úmyselného porušovania
ľudských práv žiada, aby ústavný súd s ohľadom na plynutie lehoty právoplatnosti rozsudku
krajského súdu (20. mája 2011) podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol
i napriek tomu, že nevyčerpal všetky možnosti nápravy.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru okresným súdom, krajským súdom a ministerstvom. Požaduje
tiež náhradu škody vo výške 21 820,85 € s príslušenstvom, trovy konania 773,17 €
v súvislosti s právnym zastupovaním vo veci náhrady škody, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 788,30 €. Napokon sa domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 10 000 € pre seba a tri deti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti okresnému súdu a krajskému
súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného článku 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu proti okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je
zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ
právo podať odvolanie aj využil.
Sťažovateľ sám uvádza, že podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie,
prípustnosť ktorého oprel o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ sa teda domáha ochrany označených práv v dovolacom konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Aj tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.
Pokiaľ sa sťažovateľ odvoláva na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
v tom zmysle, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa nevyužil opravný prostriedok
v konaní pred všeobecnými súdmi a z tejto skutočnosti vyvodzuje existenciu právomoci
ústavného súdu konať o sťažnosti, treba uviesť, že sa sťažovateľ pri výklade tohto
ustanovenia mýli. Za nevyužitie opravného prostriedku treba považovať takú situáciu, keď
dotknutý subjekt v zákonnej lehote daný opravný prostriedok nevyužije (nepodá).
O nevyužitie opravného prostriedku nejde však v prípade, ak dotknutá osoba opravný
prostriedok včas podá, avšak nie je ochotná čakať na jeho vybavenie a na takomto základe
sa domáha, aby vo veci rozhodol ústavný súd.
Sťažnosť vo vzťahu proti ministerstvu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru sťažovateľa zodpovednosť ministerstva za porušenie označených
článkov ústavy má vyplývať jednak z jeho postavenia ústredného orgánu štátnej správy
súdov, ale aj zo skutočnosti, že v konaní pred všeobecnými súdmi ignorovalo viaceré
pojednávania.
Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za podstatné, že ministerstvo bolo v danom
prípade v postavení účastníka konania, keďže reprezentovalo štát v súdnom konaní.
O uplatňovaných právach sťažovateľa teda nerozhodovalo a rozhodovať ani nemohlo,
pretože vo veci rozhodovali všeobecné súdy. Je preto zrejmé prima vista, že ministerstvo
označené práva sťažovateľa porušiť nemohlo.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011