Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 160/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

NDP Slovakia, s. r. o., Potočná 9, Piešťany, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou

Halvoňovou, Na vŕšku 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa v spojení s , a

ods. 1 , ako aj svojich práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. novembra

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NDP Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „právna predchodkyňa

sťažovateľky“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietala porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1, a , ako aj porušenie práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“).

Ústavný súd z údajov uvedených v Obchodnom registri Slovenskej republiky zistil,

že právna predchodkyňa sťažovateľky zanikla 30. januára 2014 v dôsledku zlúčenia.

Jej právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť NDP SLOVAKIA s. r. o., Potočná 9,

Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“). Na výzvu ústavného súdu právna zástupkyňa

sťažovateľky oznámila, že sťažovateľka trvá na sťažnosti podanej jej právnou

predchodkyňou.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

Podľa ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje

v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

V súlade s v spojení s ústavný súd

pokračoval v konaní so sťažovateľkou.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad P. (ďalej len „správca dane“)

dodatočným platobným výmerom č. /Kav z 26. januára 2011 znížil právnej

predchodkyni sťažovateľky ako platiteľke dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)

nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2009 zo sumy 43 150,39 € na sumu 154,81 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podala právna predchodkyňa sťažovateľky odvolanie, o ktorom

rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím

sp. zn. I/226/6695-52219/2011/994159 zo 4. mája 2011 tak, že rozhodnutie správcu dane

potvrdilo.

Proti rozhodnutiu žalovaného podala právna predchodkyňa sťažovateľky žalobu

Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhala preskúmať jeho

zákonnosť. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -63 zo 14. februára

2012 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala právna predchodkyňa sťažovateľky odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2012 tak, že ho potvrdil.

Právna predchodkyňa sťažovateľky v sťažnosti uviedla:

„... rozhodnutia daňových orgánov, s ktorých závermi sa stotožnili aj súdy

sú založené na:

... nesprávnom výklade ustanovení o daňovej kontrole, predložené listinné dôkazy

žalobcom klasifikujú ako nepodstatné, resp. ich úplne ignorujú a na druhej strane požadujú

listinné dôkazy, ktorými daňový subjekt ani disponovať nemôže,

... ignorujú záväznú judikatúru Európskeho súdneho dvora týkajúcu sa takmer

totožných prípadov,

... v zmysle svojich právoplatných rozhodnutí vybrali niekoľkomiliónovú daň

z obchodného prípadu, ktorý je podľa týchto rozhodnutí fiktívny!

... sťažnosť podávame najmä z dôvodu zásahu do našich ústavných a dohovorom

zaručených práv, ktorý spočíva v tom, že namietané rozsudky súdov sú nielen nesprávne,

ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom samotný výklad právnych predpisov uskutočnený

všeobecnými súdmi vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže je účelový a jednostranne

zameraný v prospech argumentácie žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súdy

spravovali pri hodnotení dôkazov, čo determinovalo ich následnú nepresvedčivosť a týmto

momentom bolo aj voči rozhodnutiu krajského súdu problematické správne zamerať dôvody

odvolania, keďže v rozsudku chýbalo ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, a toto

nebolo odstránené ani rozhodnutí najvyššieho súdu...“

Ďalej namietala, že konajúce súdy sa nezaoberali jej argumentáciou o porušení

relevantných ustanovení o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o zákonných lehotách na vykonanie daňovej

kontroly. Poukázala na to, že správca dane rozhodnutím sp. zn. /Be

z 8. septembra 2011 prerušil daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009, pričom „Počas prerušenia

daňového konania teda neplynú procesné lehoty a súčasne sa v už začatom daňovom konaní

nepokračuje, pričom správca dane nemôže realizovať žiadne procesné úkony až pokiaľ

nedôjde k opätovnému pokračovaniu v daňovom konaní.

Tento postup však správca dane nerešpektoval a ešte v ten istý deň ako

vydal rozhodnutie o prerušení daňového konania t. j. 8. 9. 2010 požiadal listom

č. /Be... Daňový úrad P. o bližšie prešetrenie obchodu leštených

granitových dosiek medzi predchádzajúcich obchodnými partnermi.

V kontexte s vyššie uvedeným je teda zrejmé, že správca dane pokračoval

v predmetnej daňovej kontrole z vlastného podnetu, čiže vykonával procesné úkony

po prerušení kontroly a nie až po tom ako pominuli prekážky, to znamená, že lehoty v

zmysle riadne plynuli.

Porušovateľ, rovnako ako správca dane si... neuvedomili, že daňová kontrola

do momentu prerušenia trvala už od 15. 10. 2009 do 8. 9. 2010 tzn. 328 dní, takže v prípade

jej predĺženia o ďalších 103 dní, tak ako uvádza správca dane by dosiahla dĺžku 430 dní,

čo je viac ako jeden kalendárny rok...

Zo zhrnutia všetkých skutočností formulovaných v tejto časti teda vyplýva, že súdy

sa vôbec nezaoberali našou argumentáciou spočívajúcou v tom, že správca dane

po prerušení daňovej kontroly uskutočnil procesný úkon (dožiadanie), ktorým opätovne

vstúpil do konania, čo znamená, že lehoty opäť plynuli a daňová kontrola mala byť

ukončená do 15. 10. 2010.

Vzhľadom k tomu, že daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje

zákon, protokol z nej nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku,

ktorý v daňovom konaní nemožno použiť.“.

Právna predchodkyňa sťažovateľky namietala tiež to, že konajúce súdy

nerešpektovali relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor

EÚ“), pričom svoje rozsudky v tomto smere dostatočne neodôvodnili. Argumentovala tým,

že v prerokúvanom prípade sa nepotvrdilo podozrenie o jej zapojení do karuselového

podvodu, preto „treba rešpektovať závery Súdneho dvora napr. v rozsudkoch v spojených

prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House),

podľa ktorého nárok na odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť ovplyvnený skutočnosťou,

že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým

podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť.

Neopomenuteľným rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora (tretia komora)

z 21. 6. 2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, ktorého podstata spočíva v tom,

že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby preverovali dodávateľov.

... Európsky súd rozhodol, že daný štát môže stopnúť vrátenie dane týmto

podnikateľom len vtedy, keď im daňové úrady cez objektívne dôkazy dokážu, že vedeli alebo

mali vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovým podvodom.

Zo skutkových okolností prípadu, ktorý bol predmetom citovaného rozsudku vyplýva,

že aj keď firma a jej partner tvrdili, že obchody sa naozaj odohrali, daňová kontrola

odpočty dane zamietla. Kontrola totiž vo firmách nenašla dôkazy, že by si firmy tovar medzi

sebou skutočne vymenili, pričom formálne boli splnené formálne náležitosti na odpočty

dane, pričom v danom prípade ide o takmer totožné skutkové okolnosti ako nám vyčíta

žalovaný.

Porušovateľ ako aj krajský súd vôbec nezohľadnili, že daňové úrady cez objektívne

dôkazy nedokázali, že sme vedeli alebo mali vedieť o tom, že by obchody mali byť fiktívne

a sú tak spojené s daňovým podvodom.

Porušovateľ na takmer viac ako troch stranách formálne cituje zákonné ustanovenia

relevantných daňových predpisov, a to bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným

princípom ústavne konformného výkladu správne vyložil ich obsah a zmysel v kontexte

so skutkovým stavom.

Počas celého správneho ako aj súdneho konania sme viackrát namietali, že všetky

zákonnom uložené daňové povinnosti sme si splnili, predložené doklady spĺňali všetky

predpísané náležitosti, ale tak ako daňové orgány, ani súdy nám neposkytli odpoveď na to,

aké ďalšie dôkazy sme mali predložiť, resp. ktoré doklady a podľa akých právnych

predpisov sme nepredložili.“.

Právna predchodkyňa sťažovateľky ďalej poukazovala na zásadu zákonnosti

daňového konania, a tiež na rozloženie dôkazného bremena v tomto konaní, dávala

do pozornosti záver najvyššieho súdu, ktorý tento negatívny záver založil na tom,

že dostatočne nepreukázala existenciu tovaru, pričom tento negatívny záver založil len

na tom, že

a) „maďarské obchodné spoločnosti sú nekontaktné“, a tak tovar nemohol existovať, a

b) nepredložila ďalšie dôkazy o existencii tovaru.

K uvedenému záveru právna predchodkyňa sťažovateľky uviedla:

„... Dovolíme si upozorniť na skutočnosť, že je rozdiel medzi tým, že spoločnosť

je nekontaktná a konštatovaním, že predmetný tovar nebol vôbec dodaný. To znamená,

že súdy sa uspokojili so záverom, že vzhľadom k tomu, že obchodná spoločnosť H., Kft.

je nekontaktná, automaticky to znamená, že žalobca zlyhal v preukázaní svojich tvrdení

o realizácii zdaniteľného obchodu medzi ním a obchodnou spoločnosťou J., s. r. o.

S takýmto postupom sa však podľa nášho názoru v žiadnom prípade nemožno uspokojiť.

Je zrejmé, že sa nevieme vyjadriť k úplnému pôvodu žulovej dlažby, to je však

pochopiteľné, nakoľko tento fakt nás ani nezaujíma, pretože my sme mali záujem

o predmetnú žulovú dlažbu v množstve a kvalite ako nám ponúkla obchodná spoločnosť J.,

s. r. o. a keďže táto nám tovar v zodpovedajúcom množstve a kvalite dodala, nemali sme

žiadne pochybnosti o jeho pôvode.“

Právna nástupkyňa sťažovateľky spochybnila tiež záver najvyššieho súdu,

že nepredložila dôkazy, ktorými by preukázala existenciu tovaru. Poukázala na § 29 ods. 4

a , z ktorých vyplýva, že dôkazné prostriedky

nie sú hierarchicky usporiadané, neexistuje dôkaz, ktorý je nadradený inému dôkazu,

pričom správca dane sa musí v rozhodnutí vysporiadať s každým predloženým dôkazom.

Na tomto základe argumentovala tým, že dostatočne preukázala existenciu tovaru (žulovej

dlažby) s tým, že správca dane nemôže jednostranne uprednostniť a požadovať predloženie

vecných, listinných dôkazov a nezohľadniť napr. svedecké výpovede. Ďalej uviedla:

„Z uvedeného dôvodu, hodnotenie dôkazov realizované správcom dane považujeme

za nesprávne a nedostatočné, odôvodnené len formálnym konštatovaním, že nespĺňajú

materiálne podmienky, bez bližšej konkretizácie, v čom vidí ich formálnosť.

Podľa správcu dane sporná faktúra za dodávku tovaru č. 2009013 z 15. 7. 2009,

od dodávateľa... J., s. r. o... neobsahuje zákonnom predpísané náležitosti.

Toto tvrdenie správcu dane je opäť nesprávne, lebo v zmysle zákonných nárokov

podľa § 71 ods. 2 písm. f) zákona o DPH musí obsahovať údaj o množstve a druhu

dodaného tovaru a tento údaj sa na predmetnej faktúre nachádza: druh − žulová dlažba,

2

množstvo − 675,50 m.

V rámci daňového konania sme predložili všetky doklady (faktúry, dodacie listy,

doklady o úhrade, CMR), a doklady predložili aj konatelia spoločnosti, ktorý obchodovali

s predmetným tovarom miestne príslušným správcom dane, konkrétne si dovoľujeme

poukázať na túto sieť dôkazov, ktoré dokonca vyplynuli aj z dokazovania vedeného

správcom dane...“, keďže „... predstavujú ucelenú sieť dôkazov (ktoré mali vyplynúť

z vykonaného dokazovania, pozn.), že obchod, ktorý je predmetom faktúry... z 15. 7. 2009 sa

reálne uskutočnil, náš dodávateľ, rovnako ako odberateľ evidujú obchodné prípady s týmto

tovarom súvisiace riadne vo svojich účtovníctvach, pričom si súčasne splnili aj príslušné

daňové povinnosti.

Zdôrazňujeme, že sme vždy za dodávku tovaru zaplatil svojmu dodávateľovi, ktorý

si riadne plní svoje odvodové povinnosti do štátneho rozpočtu, pričom príslušná daň bola

odvedená ešte skôr, než vznikol nárok na čerpanie nadmerného odpočtu.

V zmysle uvedených skutočností, sme jednoznačne splnili všetky podmienky

ustanovené v § 43 ods. 1 zákona o DPH na oslobodenie od dane tým, že sme vystavili vyššie

uvádzané faktúry pre obchodnú spoločnosť S. s. r. o.“

V rámci svojej argumentácie poukázala tiež na rozsudok najvyššieho súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. , v ktorej sa zaoberal otázkou dôkazného bremena

pri pochybnostiach o dodávateľovi, pričom uviedla:

„Z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu teda jednoznačne vyplýva záver o tom,

že dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu

je na správcovi dane, ako aj to, že daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky

na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.

V kontexte všetkých vyššie formulovaných skutkových okolností a právnych

skutočností, si dovoľujeme zhrnúť, že tak daňové orgány ako aj súdy, napriek rozsiahlym

skutkovým zisteniam urobili účelový a jednostranný záver v náš neprospech, pretože

požadujú od daňového subjektu dôkazy nad rámec jeho zákonných povinností, pričom ony

sami sú povinný konať len v medziach a na základe zákon a súčasne mu vytýkajú

skutočnosti, ktoré súvisia s podnikateľskou aktivitou iných podnikateľských subjektov,

a to napriek tomu, že naša obchodná spoločnosť s nimi nebola ani v žiadnom obchodnom

vzťahu.“

Poukázala tiež na zásadu in dubio mitius, t. j. že orgány verejnej moci

sú v pochybnostiach povinné postupovať miernejšie (rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. ).

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právna

predchodkyňa sťažovateľky uviedla:

„Všetky vytýkané porušenia ústavných noriem, ktoré sme bližšie špecifikovali

v bodoch I až III. tejto sťažnosti determinujú porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

V tejto súvislosti nám sú známe aj rozhodnutia Európskeho súdu ohľadom

nemožnosti aplikovať čl. 6 ods. 1 Dohovoru na daňové veci (napr. vo veci Ferrazzini

voči Taliansku z 16. 7. 2001), pričom ale v tom istom rozhodnutí Európsky súd pripomenul,

že dohovor je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov.

Vývoj judikatúry Európskeho súdu však postupne speje k novoformulovaným

kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť

administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami a právnickými

osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych záujmov

jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu

uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri

Pecníková, M.: Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi verejnej

moci. In: Justičná revue, č. 5/2002).

Súčasne, ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých

konaniach o sťažnostiach podľa , v ktorých je predmetom preskúmania

rozhodnutie všeobecného súd v správnom súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí

(, ).“

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 13 dohovoru argumentovala

takto:

„... máme za to, že porušovateľ nenaplnil ani obsah práva sťažovateľa zaručeného

článkom 13 Dohovoru, pretože svojím rozsudkom nijako neprispel k odstráneniu

už analyzovanej nezákonnosti daňového konania, ktorú krajský súd ako súd prvého stupňa

v správnom súdnictve napriek námietkam sťažovateľa nenapravil.“

Na základe týchto skutočností navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1,

článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 ... a , článkom 13 Dohovoru...

... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. 11. 2012 sp. zn.

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... [Sťažovateľovi] priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1

, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1

dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá

nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2012

potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení svojho rozsudku sa v prvom rade zaoberal

námietkou právnej predchodkyne sťažovateľky o nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie

daňovej kontroly a o nejednotnosti rozhodovania žalovaného v totožných veciach, pričom

uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu ohľadne namietanej dĺžky

daňovej kontroly a nedodržania zákonnej lehoty na jej vykonanie v spojení s jeho poukazom

na odlišný postup žalovaného v prípade dodatočného platobného výmeru vyrubujúceho

žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2007.

Žalobca považuje za neakceptovateľné, že žalovaný v dvoch rovnakých prípadoch u toho

istého daňového subjektu rozhodol odlišnými spôsobmi, pričom aj v tejto veci mal žalovaný

svoje vyššie uvedené rozhodnutie brať do úvahy a rozhodnúť analogicky. Zo spisu vyplýva

obsah oznámenia o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly, informujúci žalobcu

o nemožnosti jej ukončenia v priebehu 6 mesiacov od jej začatia z dôvodu prebiehajúceho

dokazovania, pričom z obsahu žiadosti správcu dane nadriadenému orgánu o predĺženie

lehoty na jej vykonanie vyplývajú dôvody prebiehajúceho dokazovania aj dôvody

z podozrenia o zapojení žalobcu do karuselového podvodu č. l. 12 administratívneho spisu.

Správca dane v rozhodnutí o prerušení kontroly na preverenie oprávnenosti nároku

na vrátenie nadmerného odpočtu za sledované zdaňovacie obdobie, okrem uvedenia

zákonných ustanovení splnomocňujúcich ho na vydanie takéhoto rozhodnutia o prerušení

predmetnej daňovej kontroly (§ 25a v spojení s § 15 ods. 16 zákona o správe daní), uviedol

dôvody jej prerušenia dostatočne, aby bolo žalobcovi zrejmé, v akom smere je potrebné

prebiehajúce dokazovanie doplniť. Z administratívneho spisu taktiež vyplýva,

že s výsledkami dokazovania a ich vplyvom na závery správcu dane vo vzťahu

ku kontrolovanému nároku žalobcu na nadmerný odpočet bol tento riadne oboznámený

s možnosťou vyjadriť sa k nim, taktiež s výzvou, aby navrhol vykonanie dôkazov na podporu

jeho tvrdení. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že v predmetnom konaní

bola lehota na vykonanie daňovej kontroly dodržaná, nakoľko bola v súlade s § 15 ods. 16

v spojení s § 25a zákona o správe daní prerušená. Počas doby prerušenia výkonu daňovej

kontroly lehoty na jej vykonanie neplynuli, a teda po ukončení prerušenia jej výkonu

pokračovala lehota na jej vykonanie v plynutí pričom z obsahu administratívneho spisu,

posúdiac začiatok výkonu daňovej kontroly a dátumu jej ukončenia prerokovaním

protokolu, vyplýva, že táto bola ukončená riadne bez prekročenia zákonnej lehoty

na jej vykonanie.

Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o nejednotnosti rozhodovania

žalovaného v dvoch, podľa žalobcu, totožných prípadoch týkajúcich sa jeho daňových

povinností. Dodatočný platobný výmer vyrubujúci na základe výsledkov daňovej kontroly

žalobcovi daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2007 bol žalovaným

v rámci odvolacieho daňového konania zrušený z dôvodu nedodržania zákonného postupu

pri prerušení daňovej kontroly, nakoľko správca dane v danom prípade prerušil výkon

daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie. V prejednávanej veci taká

situácia nenastala, daňová kontrola bola prerušená pred uplynutím lehoty na jej vykonanie

a následne bola ukončená v rámci zostávajúcej lehoty, ktorá počas prerušenia neplynula.

Preto možno konštatovať, že v žalobcom uvádzanej veci a v prejednávanej veci nejde

vo vzťahu k dodržaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly o totožné procesné

situácie, a teda v tomto ohľade nemožno postup a dôvody rozhodovania žalovaného

považovať za nejednotné.“

Následne najvyšší súd skúmal opodstatnenosť námietky právnej predchodkyne

sťažovateľky o rozložení dôkazného bremena. V prvom rade uviedol zásady vyplývajúce

z právnej úpravy DPH a tiež relevantné závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ:

„Ďalšou právnou otázkou v tomto konaní je posúdenie miery zaťaženia žalobcu

dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného

dokazovania v rámci celého obchodného reťazca vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu

obchodovaného tovaru a jeho existencia.

Odvolací súd poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava dane z pridanej hodnoty

musí byť kompatibilná s právom Európskej únie a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou

pre túto nepriamu daň, šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977

o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu − spoločný

systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia v jej zmenenom

a doplnenom znení. Tak je potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich

na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi

upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného

akceptovania a udržania neutrality DPH, predstavujúcej základnú zásadu spoločného

systému DPH. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských

štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov

na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak

s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv

platiteľov DPH navrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním

ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo

každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky

operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé

nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu

k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola

zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH

zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry

Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04)

a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd

(C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Avšak

Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží

odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,

že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu

k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené

pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling

č. C-439/04, C-440/04).

Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie

požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho

rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti

na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04),

Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom

prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH

na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho

subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok

ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).“

Následne najvyšší súd poukázal na okolnosti prerokúvanej veci, ktorými

tiež odôvodňuje nemožnosť aplikácie záverov najvyššieho súdu a Súdneho dvora EÚ

v prípadoch označených právnou predchodkyňou sťažovateľky:

«Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov

dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal no žalobcu

neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov,

ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno

tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie

žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. augusta 2010 a na rozsudky Európskeho súdneho dvora v spojených veciach Optigen

Ltd a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03 z 12. januára 2006.

V súvislosti s poukazom žalobcu na záväznosť judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora odvolací súd konštatuje, že v oboch

vyššie uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená

samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia prevádzaného tovaru, a s tým spojený

reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2010 vyplýva,

že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena

medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie

materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve

dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil,

respektíve, ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.

Z obsahu odôvodnenia žalobcom spomínaného rozsudku Európskeho súdneho dvora

vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril

bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil

záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným

orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa

DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners

(kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi

typu „kolotoč“.

Európsky súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani

vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení,

ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo

z predmetných faktúr, a že predmetné faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje

a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená,

že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov.

Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia tovaru,

ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou

starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval

s niečím, čo zrejme neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych

dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade

by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane

z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného

reťazca, maďarskou spoločnosťou H. KFT... počnúc a posledným odberateľom

v obchodnom reťazci, maďarskou obchodnou spoločnosťou R. končiac (t. j. spoločnosťami,

u ktorých je nemožné skontrolovať a preveriť pôvod a konečnú spotrebu prevádzaného

tovaru).

Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu

požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového

subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci, napríklad doklady o zabezpečení prepravy

dovážaného tovaru z Maďarskej republiky prvému odberateľovi na územie Slovenskej

republiky, obchodnej spoločnosti B., s. r. o. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli

v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu

zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami

obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci

preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných

subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným

dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať,

akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich

obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať

pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi,

aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť

dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob

jeho prevedenia ako i komunikácia s klientkami, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje

od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho

obchodných zvyklostí. Spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami

o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.»

Najvyšší súd poukázal aj na ďalšie relevantné skutočnosti spojené s existenciou

tovaru, ktoré správca dane a žalovaný zohľadnili pri svojom rozhodovaní a z ktorých mala

vyplynúť pochybnosť o existencii tovaru:

„V tomto prípade správca dane i žalovaný, okrem iného, pri preverovaní ďalšieho

smerovania obchodovaného tovaru − žulovej dlažby od žalobcu k českému odberateľovi,

obchodnej spoločnosti S., s. r. o... až k maďarskej nekontaktnej obchodnej spoločnosti

R. KFT... vyhodnotili okrem iných súvislostí zistených v rámci dokazovania aj informáciu

získanú od českej daňovej správy, že táto v spoločnosti S., s. r. o. vykonáva šetrenie ohľadne

dovozu celkom 858 ton žulových dosiek v období od 18. 01. 2007 do 15. 04. 2009

od dodávateľa D... Tieto dosky uvedená spoločnosť predala v roku 2007, 2008 odberateľovi

D., s. r. o., za cenu 250 eur/t, v roku 2009 boli dosky predané odberateľovi B., s. r. o... (je to

v preverovanom zdaniteľnom plnení prvý odberateľ z Maďarskej republiky a prvý

dodávateľ v rámci kontrolovaného obchodného reťazca v tuzemsku), a to za rovnakú cenu

250 eur/t. Podľa českej daňovej správy nie je možné vylúčiť pohyb tohto tovaru smerom k

obchodnej spoločnosti G., s. r. o., t. j. k žalobcovi, a jeho spätný predaj spoločnosti S., s. r.

o., za niekoľkonásobne vyššiu cenu. Taktiež v spojení so zisteniami, že medzi spoločnosťami

B., s. r. o. – F., s. r. o. – S., s. r. o. − J., s. r. o. prebehli obchody s predmetným tovarom

bez toho, aby vôbec zmenili miesto jeho uskladnenia (vrátane ďalších dôkazov

vyplývajúcich z výsledkov dokazovania spochybňujúcich reálny základ nimi deklarovaných

zdaniteľných obchodov), a zistením personálnej prepojenosti v čase uskutočňovania

dodania tovaru od žalobcu obchodnej spoločnosti S., s. r. o., ktorá bola jedným

zo spoločníkov personálne prepojená s obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. v osobe

jej konateľa a spoločníka a druhým spoločníkom bola personálne prepojená v osobe

konateľa so spoločnosťou NDP Slovakia s. r. o... fakturujúcej prepravu žulovej dlažby z P.

do P. pre žalobcu, správca dane vyhodnotil ako zrejmú pochybnosť o reálnosti vývozu

žulovej dlažby žalobcom českému odberateľovi S., s. r. o.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sumarizoval svoje závery na základe

vykonaného dokazovania a v tejto súvislosti uviedol:

„Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu

voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe dani s prihliadnutím na jeho

povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli

zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených

skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia

a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani

z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda

reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení,

sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom

požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo

potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia

a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho

hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných

plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé,

ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality

prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný

bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho

predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar

aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou

sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom

spochybnená.

Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie

sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť

dodržiavanie administratívnych povinnosti a zákonných postupov zo strany daňových

subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo

nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

V súvislosti s poukazom žalobcu na potrebu súdov nepodriaďovať sa automaticky

len pod zákonné ustanovenia, ale pri rozhodovaní prihliadať na relevantnú judikatúru,

a to vždy s prihliadnutím k momentálnym sociálno-ekonomickým podmienkam

a k dynamickému vývoju v daňovej oblasti, odvolací súd poznamenáva, že je bežnou praxou

súdov pri rozhodovaní vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom

s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdneho dvora, prípadne Európskeho súdu pre

ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť

prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré

vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka

spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, odvolací súd nemôže nespomenúť

zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho

rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Aj takéto informácie

odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov

a deformácii podnikateľského prostredia a dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti

obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti

v spojení s obsahom administratívneho a súdneho spisu ako i výsledkami dokazovania

v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci.“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní všeobecných súdov v systéme

správneho súdnictva podľa piatej časti pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

Ústavný súd preto poukazuje na nasledujúce časti rozsudku krajského súdu

č. k. -63 zo 14. februára 2012, ktorým žalobu právnej predchodkyne

sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zamietol. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného zo dňa 04. 05. 2011, ktorým

žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer č. /Kav zo dňa 26. 01. 2011.

Daňový úrad v P. uvedeným dodatočným platobným výmerom podľa § 44 ods. 6 písm. b)

bod 1 zákona o správe daní a poplatkov znížil žalobcovi odpočet na DPH zo sumy

43.150,39 eur na sumu 154,81 eur za zdaňovacie obdobie júl 2009 a nadmerný odpočet

154,81 eur mu bude vrátený. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ktorú

uzavrel protokolom zo dňa 03. 01. 2011 a po jeho prerokovaní vo vyrubovacom konaní

vydal dodatočný platobný výmer. Uvedeným dodatočným platobným výmerom bol žalobcovi

znížený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 z dôvodu, že nadmerný

odpočet zistený po daňovej kontrole sa odlišuje od nadmerného odpočtu uvedeného

v daňovom priznaní. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že správca dane daňovou

kontrolou zistil, že bol porušený § 51 ods. 1 písm. a), § 71 ods. 2 písm. f) a § 49 ods. 2

písm. a) zákona o DPH, keďže žalobca odpočítal daň z faktúry za dodávku tovaru, u

ktorého nebol na faktúre uvedený konkrétny druh, katalógové označenie, identifikácia

tovaru (len všeobecne − žulová dlažba), nebol hodnoverne preukázaný skutočný pôvod

tovaru, nebola dostatočne preukázaná skutočná existencia a pohyb tovaru v Slovenskej

republike a v Českej republike, kde bol tovar dodaný. Správca dane preveroval obchodný

reťazec B. – F.– S. − J. – G. a zistil, že maďarský dodávateľ H. KFT..., ktorý mal dodať

granitové dosky pre B., je pre maďarskú daňovú správu nekontaktný, v roku 2008 a 2009

nevykonával žiadnu činnosť a za III. štvrťrok 2009 nepodal daňové priznanie na DPH, tzn.

že nepriznal intrakomunitárnu dodávku granitových dosiek pre spoločnosť B. Príslušný

správca dane pre B. dospel k záveru, že táto spoločnosť nepredložila vierohodné dôkazy,

ktoré by preukazovali a potvrdzovali skutočné obstarania granitových dosiek a ich následné

dodanie – prepravu tuzemským odberateľom. Konatelia uvedených spoločnosti uviedli,

že v skladoch spoločnosti S. (v P., v P., vo V.) boli bez akejkoľvek evidencie a vymedzených

miest na skladovanie, uložené dlažby týchto spoločností (B. – F. – S. – J.), ktoré medzi

sebou faktúrami a dodacími listami deklarovali obchodovanie s dlažbou alebo granitovými

doskami bez toho, aby sa menilo miesto uskladnenia tohto tovaru. V účtovníctve spoločností

B., S. ani J. neboli evidované náklady na opracovanie a prepravu tovaru, konatelia

neuviedli mená osôb, ktoré manipulovali s dlažbou a ktorí ju mali opracovávať.

Vo faktúrach sa uvádzal len všeobecný názor tovaru − dlažba granitová, žulová bez

špecifikácie, v skladoch nebola skladová evidencia. Všeobecný opis tovaru nepreukázal

pôvod ani existenciu tovaru v rámci obchodného reťazca, teda ani nadobudnutie žulovej

dlažby žalobcom od J.. Konateľ B. nevedel preukázať a predložiť dôkazy o pôvode

granitových dosiek, popis tovaru, účel jeho použitia, nevedel nič o činnosti spoločnosti,

nepreukázal prepravu tovaru z Maďarska do tuzemska, ani prepravu svojím odberateľom

v tuzemsku. Pochybnosť o reálnosti vývozu žulovej dlažby žalobcom českému odberateľovi

S. je zrejmá aj zo zistenia, že v čase obchodu existovala personálna prepojenosť medzi S.

a spoločnosťou S., spoločníkom v oboch spoločnostiach bol J. K. (tento bol aj konateľ S.).

Ďalší spoločník S. Ing. J. J. bol aj konateľom spoločnosti N., ktorá fakturovala prepravu

žulovej dlažby z P. do P. pre žalobcu. Pochybnosti v danom prípade prehlbuje

aj skutočnosť, že spoločnosť S. odpredala tovar maďarskému odberateľovi, ktorý je tiež pre

maďarskú daňovú správu nekontaktný. Správca dane vykonával dokazovanie tým

spôsobom, že sa zameral na preukázanie skutočností pre správne určenie daňových

povinností a v okamihu dôvodného spochybnenia dôveryhodnosti údajov musí daňový

subjekt preukázať, že k zdaniteľnému obchodu od deklarovaného dodávateľa skutočne

došlo. Základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to,

že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu

činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj

o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak štatutárnemu orgánu tieto vedomosti

chýbajú, ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného

zákonníka právnu ochranu a pochybnosti správcu dane sú oprávnené. Nepreukázalo sa,

že žulová dlažba, ktorej nadobudnutie od J. žalobca deklaroval, v kontrolovanom období

bola reálne dodaná z Maďarska do tuzemska v rámci reťazca obchodníkov s dlažbou (B. –

F. – S. − J. – G.), keď označená maďarská spoločnosť nevykonáva od III. štvrťroku 2007

ekonomickú činnosť a podľa maďarskej daňovej správy neuskutočnila intrakomunitárne

dodávky granitových dosiek na Slovensko pre spoločnosť B. Vo faktúrach bol druh tovaru

uvedený rozdielne bez bližšej špecifikácie, tovar bol pre všetkých obchodníkov v danom

reťazci skladovaný v skladoch S. bez evidencie. Žalobca okrem faktúry nepredložil dôkazy,

ktorými by reálne preukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu, neodstránil pochybnosti

správcu dane a preto neuniesol dôkazné bremeno.“

K námietke právnej predchodkyne sťažovateľky o nedodržaní zákonných lehôt

na vykonanie daňovej kontroly krajský súd uviedol:

„Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre porušenie zákonných

lehôt na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 17 zákona o správe dani

a poplatkov. Je preukázané, že daňová kontrola začala dňa 15. 10. 2009, dňa 30. 03. 2010

bol žalobca upovedomený o predĺžení lehoty do 15. 10. 2010 s uvedením dôvodu −

vykonávanie dokazovania. Rozhodnutím zo dňa 08. 09. 2010 rozhodol správca dane

o prerušení daňovej kontroly z dôvodu vykonávania medzinárodnej výmeny informácií.

Tento postup správcu dane bol v súlade s ust. § 15 ods. 17, 18, § 25a ods. 1, 2 zákona

o správe daní a poplatkov a daňová kontrola bola ukončená v zákonnej lehote. Krajský súd

nesúhlasí s námietkami žalobcu, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný dôkaz

a to z horeuvedených dôvodov. Pokiaľ žalobca namieta vykonanie dôkazu − dožiadania

na Daňový úrad v P. počas prerušenia daňovej kontroly resp. zo dňa 08. 09. 2010,

vzhľadom na registračné číslo listiny je zrejmé, že bolo urobené skôr než rozhodnutie

o prerušení. Predmetom tohto dožiadania bolo doplnenie pôvodného dožiadania zo dňa

14. 05. 2010, bola daná požiadavka o zabezpečenie fotokópie faktúry o sprostredkovaní

obchodu od spoločnosti T. a keďže táto spoločnosť nebola zaradená do obchodného

reťazca, na tento doklad netreba prihliadať a daňové orgány tento dôkaz ani osobitne

nehodnotia vo vzťahu k predmetu konania.“

Na námietku právnej predchodkyne sťažovateľky o porušení ustanovení zákona

č. o dokazovaní krajský súd zareagoval v odôvodnení svojho rozhodnutia

takto:

„Ďalej žalobca namietal porušenie zákonných ustanovení o dokazovaní, najmä § 29

ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov. Z administratívneho spisu krajský súd zistil,

že žalobca okrem faktúry od dodávateľa J. nepreukazuje nadobudnutie tovaru iným

dôkazom. Formálne by sa nákup tovaru javil preukázaný, ale to nepostačuje na vyvrátenie

pochybností správcu dane a v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Konateľ

žalobcu bol v podstate v priebehu daňovej kontroly pasívny a objektívne o obchode nič

nevedel. Preverovanie daňových subjektov v obchodnom reťazci nepreukázalo

dovoz granitových dosiek z Maďarska, ich spracovanie na dlažbu (rôzne názvy −

neidentifikovateľné) a skutočný predaj medzi spoločnosťami na Slovensku, keďže

sa predávalo len v rámci skladu, nesporne len formálnymi faktúrami. Personálne

prepojenie spoločností, materiálne prepojenie (jeden sklad), neexistencia dokladov o

spracovaní, o preprave, jednoznačne potvrdzuje pochybnosti správcu dane a správca dane

nemôže neprihliadnuť na skutočnosti, ktoré o obchodníkoch v reťazci vyšli najavo. Žalobca

obdobné námietky uvádzal aj v odvolaní, pričom žalovaný sa nimi dostatočne zaoberal a

zdôvodnil, prečo na ne neprihliadol. Vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový

stav a z neho vyvodený správny právny záver. Námietky žalobcu spochybňujú závery

daňových orgánov, ale bez predloženia objektívnych dôkazov. Žalobca sám uviedol, že k

pôvodu žulovej dlažby sa nevie vyjadriť, pretože on mal záujem o žulovú dlažbu v množstve

a kvalite, ako ju ponúkla spoločnosť J., ale z dôkazov nie je preukázané, že žulovú dlažbu J.

nadobudla a preto ju nemohla objektívne predať žalobcovi (obchod sa javí len formálne

preukázaný). Porušenie ust. § 2 ods. 1, 3, § 29 ods. 4 zákona o správe dani a poplatkov

správcom dane nebolo preukázané. Z týchto dôvodov krajský súd žalobu zamietol. Poukaz

žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a E.

nemožno automaticky stotožniť s daným prípadom, pričom daňové orgány môžu konať len

podľa daňových zákonov a o podvodnom konaní môžu rozhodovať len orgány činné v

trestnom konaní.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru

a označených článkov postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

rozsudkom z 27. novembra 2012 vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru

ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí

a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí,

že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda preskúmať to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho

konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade

so zákonom rozhodli. Bolo treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok právnej predchodkyne

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu.

Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu v spojení so závermi

krajského súdu nie sú arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku v spojení

s odôvodnením rozsudku krajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre uvedené právne

závery, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na právnou predchodkyňou sťažovateľky

uplatnené námietky, preto ich nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, sú preto

ústavne udržateľné. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej

postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva právnej

predchodkyne sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012.

Skutočnosť, že právna predchodkyňa sťažovateľky sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

takéto nedostatky nevykazuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s namietaným porušením a ústavný súd

zdôrazňuje, že a majú charakter ústavných princípov, a preto

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. , ). Keďže

predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd podľa

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.

Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého

základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , a preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť

vysloviť porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno uvažovať ani o možnosti

porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd posúdil sťažnosť v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú () a z tohto dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2

.

K namietanému porušeniu , podľa ktorého v Slovenskej

republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, ústavný súd uvádza,

že uvedený článok vyjadruje princípy fungovania nezávislého súdnictva, a nemožno

ho samostatne aplikovať, a teda ani namietať jeho porušenie v individuálnych sťažnostiach

fyzických alebo právnických osôb podľa (m. m. ,

, , ). Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil

sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (m. m. ), a preto

ju odmietol podľa .

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014