Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 169/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Z. H., zastúpenej

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká

republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -37 z 30. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2013 doručená sťažnosť Z. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -37 z 30. septembra 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn.

T 126/57 z 23. septembra 1957 bol sťažovateľkin, t. č. už zomrelý, manžel uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265

ods. 1 platného v relevantnom čase, za čo bol odsúdený na trest odňatia

slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Košice sp. zn. T 64/58 z 27. júna 1958 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Trenčín

sp. zn. To 207/58 zo 17. augusta 1958 bol uznaný za vinného zo spáchania rovnakého

trestného činu ako v predošlom prípade a bol za to odsúdený na trest odňatia slobody

v trvaní 4 roky nepodmienečne.

Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 25. apríla

1991 boli už označené rozsudky zrušené vo výroku o treste a rovnako tak došlo k zrušeniu

aj všetkých obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí, pokiaľ, vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo, stratili svoj podklad.

Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

z 26. júna 1991 bol sťažovateľkin manžel „pri nezmenených výrokoch o vine“ odsúdený

na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Oznámením Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 6318-93-91/1356 z 8. februára 1994 bol

manžel sťažovateľky čiastočne odškodnený, avšak jeden mesiac väznenia ostal bez

odškodnenia.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -128 z 25. októbra 2011 bol

v celom rozsahu zrušený odsudzujúci rozsudok z roku 1957 týkajúci sa sťažovateľkinho

manžela a nadväzujúcim uznesením č. k. -7 z 21. decembra 2011 bolo jeho

trestné stíhanie zastavené.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -31 z 23. septembra 2011 bol

v celom rozsahu zrušený odsudzujúci rozsudok z roku 1958 týkajúci sa sťažovateľkinho

manžela a nadväzujúcim uznesením č. k. -13 z 10. januára 2011 bolo jeho

trestné stíhanie zastavené.

Sťažovateľka ako jedna z dedičov po svojom pozostalom manželovi požiadala

27. apríla 2012 ministerstvo o odškodnenie, avšak po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty

sa rozhodla obrátiť na súd, pričom podala Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) dve žaloby. Jednou z nich uplatnila náhradu ušlého zárobku a druhou náhrady trov

trestného konania a výkonu trestu.

Táto sťažnosť podľa smeruje iba proti namietanému porušeniu

práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým jej v konaní o zaplatenie

2,16 € nebola priznaná náhrada trov konania.

Konkrétne, 28. novembra 2012 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu, ktorou

sa domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej ministerstvom, náhrady trov trestného

konania a výkonu trestu v sume 6,09 € s prísl. Dňa 28. novembra 2012 podalo ministerstvo

na poštovú prepravu rozhodnutie č. k. zo 6. novembra 2012, ktorým

bola sťažovateľke priznaná náhrada ušlého zárobku v sume 3,93 €. Toto rozhodnutie bolo

doručené právnemu zástupcovi sťažovateľke 3. decembra 2012. V nadväznosti na to

sťažovateľka 5. decembra 2012 oznámila okresnému súdu, že jej nárok bol čiastočne

uspokojený a pokiaľ ide o sumu 3,93 €, navrhla konanie zastaviť.

Okresný súd uznesením č. k. -12 zo 17. januára 2013 návrhu

sťažovateľky vyhovel.

Rozhodnutím sp. zn. z 8. marca 2013 priznalo ministerstvo

sťažovateľke zvyšok žalovanej sumy, t. j. 2,16 €, následne 19. marca 2013 sťažovateľka

oznámila okresnému súdu, že jej nárok bol v celom rozsahu uspokojený, a navrhla úplné

zastavenie konania s tým, že sa domáha priznania náhrady trov konania.

Okresný súd uznesením č. k. -19 zo 4. apríla 2013 zastavil konanie

o žalobe sťažovateľky a uložil žalovanej strane zaplatiť jej náhradu trov konania v sume

72,87 €. Proti tomuto uzneseniu ministerstvo podalo odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zo 4. apríla 2013 zmenil

a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia

krajský súd uviedol, že priznaná náhrada trov konania je neprimerane vysoká, a preto

rozhodol, že v tomto drobnom spore sťažovateľke náhradu trov konania vôbec neprizná.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovou otázkou v danej veci je, kedy je v prípade

tzv. drobného sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť

riešiť.

Krajský súd vychádzal z toho, že neprimeranosť sa meria nielen pomerom výšky

pohľadávky a výšky trov, ale aj tým, ako jednoduchý spor vznikol. S týmto názorom možno

v zásade súhlasiť. Napriek tomu práve vyhodnotenie tejto skutočnosti svedčí o neústavnosti

uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že predmetný spor vznikol kvôli tomu, že ministerstvo

nesplnilo svoju zákonnú povinnosť v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote, a preto sa

musela so svojím oprávneným nárokom obrátiť na súd. Ďalej sa zmieňuje aj o tom, že

vzhľadom na to, že nemá právnické vzdelanie, musela sa obrátiť na advokáta. Podľa jej

názoru ak od advokáta požadovala vymoženie určitej sumy, potom sú účelne vynaložené

náklady v spore tie, ktoré sú špecifikované v (ďalej

aj „OSP“). Medzi ne patrí i odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, pričom

primeranosť trov právneho zastúpenia je v týchto prípadoch odvodená z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, že primeranosť náhrady trov možno vyvodiť

aj zo správania účastníkov. V danom prípade si úradníci ministerstva boli veľmi dobre

vedomí toho, že jej nárok je oprávnený, a preto ešte skôr, než okresný súd začal vo veci

meritórne konať, priznali sťažovateľke žalovaný nárok.

O primeranosti trov možno uvažovať i z toho hľadiska, či pre povinnú stranu nie je

náhrada trov zdrvujúca, alebo dokonca likvidačná. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ

ministerstvo disponuje mnohomiliardovým rozpočtom, potom suma 72,87 € pre ňho nie je

ani zdrvujúca, ale ani likvidačná. Primeranosť náhrady trov tiež znamená, že nikto nesmie

byť v konaní „trestaný za úspech“. Práve k tomu došlo v danom prípade, keď sťažovateľka

má zo svojho hradiť trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali úradníci ministerstva,

pričom sťažovateľka spor nijako nezavinila, iba sa oprávnene domáhala toho, čo jej

nakoniec bolo priznané ešte predtým, než okresný súd meritórne rozhodol. Napokon treba

prihliadnuť na to, že základ celého sporu spočíva v nezákonnostiach spôsobených minulým

nedemokratickým režimom.

Ďalej je podľa sťažovateľky podstatné, že i keby k nejakej neprimeranosti trov došlo,

nemožno to riešiť tým, že súd „potrestá“ úspešného žalobcu tak, že bez ohľadu na okolnosti

prípadu bude musieť platiť všetky trovy konania zo svojho. Skôr by malo dôjsť

k rozumnému kráteniu náhrady trov napr. tam, kde úspešná strana účtovala síce preukázané

úkony právnych služieb, ktoré ale nesmerovali k priamemu vybaveniu veci, cestovné

výdavky, ktoré síce boli dôvodné, ale použitím lacnejšieho dopravného prostriedku by

mohli byť nižšie, trovy konania boli účtované podľa advokátskej tarify, avšak úspešná

strana sporu na ňom získala inak, napr. v prípade inkasnej agentúry kupujúcej za zlomok

ceny tisíce drobných pohľadávok.

Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia krajského súdu v obdobných prípadoch,

v ktorých došlo k priznaniu plnej náhrady trov konania, hoci išlo o tzv. drobné spory. Ide

napr. o uznesenia krajského súdu č. k. -24, č. k. -91,

č. k. -42 (vo veci brata sťažovateľky Júliusa), č. k. -66,

č. k. -34. Dovoláva sa aj nálezu ústavného súdu č. k. -28

zo 4. júla 2013.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. septembra 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie

zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania vo výške 275,94 €.

Doplňujúcim podaním doručeným ústavnému súdu 10. februára 2014 sťažovateľka

navrhuje, aby v danej veci ústavný súd postupoval tak, ako v prípade jej dcéry M. K., keď

uznesením č. k. -7 z 11. decembra 2013 prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu a ústavného súdu, na ktoré

poukazuje sťažovateľka v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť toto:

Uznesením krajského súdu č. k. -24 z 28. septembra 2012 bolo

zmenené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné

odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa náhrada trov konania navrhovateľovi

nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách

konania podľa nie je a nemôže byť pravidlom pri rozhodovaní o sporoch

s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí vyhodnocovať nielen výšku

hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo zdôvodniť,

prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov. Na použitie ustanovenia

nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej

pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom.

V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich z charakteru sporu ani

nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej pohľadávky.

Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení o náhrade trov

na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených prípadoch aj podľa

.

Uznesením krajského súdu č. k. -91 z 30. novembra 2012 bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné

odškodnenie vo výške 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané

nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu pri

rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle daná povinnosť

primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení všetkých

skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady

trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom

na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. -66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na zaplatenie rehabilitačného

odškodnenia vo výške 995,82 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané

nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu

okresný súd správne rozhodol, keď navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov právneho

zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia nezistil. Prihliadol

pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku

priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške istiny nejaví ako neprimeraná,

resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva podľa .

Z uznesenia krajského súdu č. k. -50 z 31. mája 2013 vyplýva, že ním

bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. -36 z 8. marca 2013 vo výroku

o náhrade trov konania tak, že sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznáva. Uznesením

okresného súdu bola sťažovateľke priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume

72,69 €. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 3,87 € s prísl. ako náhrady

trov trestného konania a výkonu trestu poručiteľa. Pred uskutočnením prvého pojednávania

vzala žalobu späť v celom rozsahu, keďže ministerstvo jej oznámením zo 4. júna 2012

priznalo požadovanú sumu 3,87 €. Okresný súd preto konanie zastavil. O trovách konania

rozhodol podľa s tým, že z procesného hľadiska zavinilo zastavenie

konania ministerstvo, ktoré žalobou uplatňovaný nárok uspokojilo až po podaní žaloby

okresnému súdu, a preto priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 72,69 €. Podľa

názoru krajského súdu treba vychádzať z , podľa ktorého ak sú trovy

konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo

znížiť. Toto ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá

ponecháva na zváženie súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané,

a čo vôbec treba pod neprimeranosťou rozumieť. Zo skutkového stavu je zrejmé, že

sťažovateľka vzala návrh na začatie konania v celom rozsahu späť pre správanie

ministerstva. Vzhľadom na skutočnosť, že ministerstvo uspokojilo nárok až po podaní

návrhu okresnému súdu, treba vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol podaný

dôvodne. Preto podľa druhej vety sťažovateľke vzniklo právo na náhradu

trov konania zo strany ministerstva. Sťažovateľke vznikli trovy konania pozostávajúce

z trov právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Keďže vzhľadom na išlo

o drobný spor a uvedené trovy právneho zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšujú

niekoľkonásobne, neprimerané, okresný súd rozhodol nesprávne, keď sťažovateľke náhradu

trov právneho zastúpenia priznal v uplatnenej výške a neaplikoval na vec .

Za drobný spor treba považovať konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, akým je

nepochybne aj predmetné konanie. Sťažovateľka si v prípade úspechu v konaní uplatňovala

náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 16,60 € (prevzatie

a príprava zastúpenia, návrh na začatie konania a písomné podanie – návrh na zastavenie

konania), ako aj trikrát režijný paušál po 7,63 € a 20 % dane z pridanej hodnoty, celkom

72,69 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov zjavne prekračuje

výšku uplatňovaného peňažného plnenia. Vzhľadom na už len z tohto

dôvodu možno považovať trovy konania voči pohľadávke za neprimerané. Takáto situácia

nastáva evidentne vtedy, keď trovy konania v úhrne dosahujú vyššiu sumu než samotná

uplatňovaná pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer

medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale aj samotný

vznik trov konania v prípadoch jednoduchých sporov.

Z nálezu ústavného súdu č. k. -28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním

bolo vyslovené porušenie práv brata sťažovateľky M. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým,

že uznesenie z 30. novembra 2012 o nepriznaní náhrady trov konania bolo zrušené a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. V danej veci sa uplatňoval nárok na rehabilitačné

odškodnenie v sume 27,66 €, pričom okresný súd po oznámení, že nárok bol uspokojený,

konanie zastavil a priznal náhradu trov v sume 72,69 €. Krajský súd však toto uznesenie

zmenil tak, že náhradu trov nepriznal. Podľa názoru krajského súdu brat sťažovateľky M.

nekonal hospodárne, keď nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami. Podľa názoru

ústavného súdu ak krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou § 150 ods. 1

nepriznal bratovi sťažovateľky náhradu trov konania, konal v rozpore so zákonom.

S názorom krajského súdu, že išlo o nehospodárne konanie, keďže nebola podaná spoločná

žaloba všetkých súrodencov, nemožno z hľadiska ústavnosti vo vzťahu ku konkrétnemu

riešenému prípadu súhlasiť, a preto ho možno označiť za ústavne neudržateľný. Žiadne

ustanovenie totiž neukladalo žalobcovi, ktorý mal voči

žalovanému rovnaké nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi uplatňoval spoločnou

žalobou. Je výlučne vecou slobodného rozhodnutia (vôle) žalobcu, akým spôsobom sa

rozhodne uplatniť si svoje práva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že hoci suma trov

konania u sťažovateľa predstavuje bagateľnú čiastku, zo strany krajského súdu išlo o výklad

hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že jej mala byť priznaná ako úspešnej účastníčke

náhrada trov konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu, ako

aj odvolacie dôvody ministerstva, uvádzajúc:

„Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa zastavil konanie

z dôvodu, že navrhovateľka podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 19. 03. 2013,

zobrala pred začatím prvého pojednávania vo veci samej svoj návrh vo zvyšnej časti

v celom rozsahu späť (po pripustení zmeny petitu návrhu predmetom konania suma 2,16 €,

pozn. odvolacieho súdu). Ako dôvod späťvzatia uviedla, že rozhodnutím zo dňa

08. 03. 2013, sp. zn. , jej odporca priznal zvyšok žalovanej čiastky

vo výške 2,16 €. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka vzala návrh na začatie konania

v celom rozsahu späť pre správanie sa odporcu. Vzhľadom na skutkový stav veci

a na skutočnosť, že odporca uspokojil nárok navrhovateľky až po podaní návrhu na súd, má

odvolací súd za to, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Preto podľa § 146

ods. 2 druhá veta vzniklo navrhovateľke právo na náhradu trov konania zo strany

odporcu. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľka si uplatnila náhradu trov konania

celkom vo výške 97,10 €. Zastávajúc názor, že predmetná právna vec napĺňa znaky

drobného sporu podľa , prvostupňový súd uplatnené trovy právneho

zastúpenia navrhovateľky znížil o jeden úkon právnej služby t. j. o sumu 24,33 €. Odvolací

súd z nižšie popísaných dôvodov dospel k záveru, že nakoľko v prejednávanej veci ide

o drobný spor ( ) a uvedené trovy právneho zastúpenia sú voči

pohľadávke, ktorú prevyšujú niekoľkonásobne, neprimerané, nesprávny bol postup súdu

prvého stupňa, keď navrhovateľke, v hoc v zníženej výške ako bola uplatnená, náhradu trov

právneho zastúpenia priznal a neaplikoval na vec ustanovenie

Za drobný spor v zmysle ust. je nutné považovať konanie

vo veciach s nízkou hodnotou sporu ( ), akým je nepochybne

aj predmetné konanie, kde sa navrhovateľka domáhala zaplatenia istiny vo výške 2,16 €

titulom nároku na odškodnenie. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka si v prípade

úspechu v konaní pred súdom prvého stupňa uplatňovala náhradu trov konania spočívajúcu

v trovách právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby á 16,60 € (prevzatie a príprava

zastúpenia, návrh na začatie konanie, čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania,

späťvzatie návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti) + 3 x režijný paušál vo výške 7,63 €

+ 1 x režijný paušál vo výške 7,81 €, t. j. spolu vo výške 97,10 €. Z vyššie uvedeného je

zrejmé, že navrhovateľkou uplatnená výška náhrady trov konania spočívajúcich v trovách

právneho zastúpenia (97,10 €) zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia

(2,16 €). Rovnako tak výška náhrady trov konania priznaná súdom prvého stupňa

napadnutým rozhodnutím (72,87 €) celkom zjavne a značne prekračuje výšku

uplatňovaného peňažného plnenia (2,16 €).

Ako bolo už vyššie uvedené, súhrnná suma trov konania (pred súdom prvého stupňa)

by inak prevyšovala výšku samotnej uplatňovanej pohľadávky (pričom ide o tzv. drobný

spor, ), a podľa názoru odvolacieho súdu, už len z toho dôvodu, že trovy

konania by boli vyššie ako pohľadávka, možno v súdenej právnej veci trovy konania označiť

voči pohľadávke za neprimerané. Z dikcie ust. plynie podmienka

neprimeranosti trov voči pohľadávke v drobnom spore a takáto situácia nastáva zjavne

vtedy, pokiaľ trovy konania v úhrne dosahujú vyššiu sumu než samotná uplatňovaná

pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou

uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale vôbec aj vznik trov konania,

ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný

právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa

označených článkov listiny a dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,

že v danej veci sa má postupovať v zmysle , keďže zastavenie konania

zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej

lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky nutnosť uplatniť nárok súdnou

cestou. Rovnako bolo nesporné, že šlo o drobný spor v zmysle . Sporná

bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia .

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči

pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

).

V sa uvádzajú podľa názoru ústavného súdu dôvody hodné

osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov

hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade. Napriek tomu

je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je

aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patrí. Naproti tomu sa ukazujú byť odlišnej povahy v tom

zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento

dôvod spočíva v tom, že trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči

pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky

náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že uplatňovaná výška

náhrady trov konania (97,10 €) značne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia

pred všeobecným súdom (2,16 €). Ide o taký výrazný nepomer medzi uplatňovanou

pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko

krajského súdu dostatočne presvedčivým.

Vo všeobecnosti možno ešte uviesť, že treba súhlasiť s právnym názorom krajského

súdu, podľa ktorého sú v danej veci splnené zákonné podmienky na postup podľa § 150

ods. 2 , keďže konanie sa týka tzv. drobného sporu a trovy konania sú vo vzťahu

k sťažovateľke neprimerané. Nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľke podľa

krajského súdu na základe nemožno vnímať ako odňatie možnosti

účastníkovi konať pred súdom, keď aplikovaním citovaného ustanovenia súd len využil

platnú právnu úpravu.

Ústavný súd vyjadruje názor, že označené ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku je takým ustanovením, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie,

resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne

dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského súdu, na ktoré sťažovateľka poukázala. Kým

v niektorých sa dospieva k záveru o neprimeranosti výšky trov voči výške pohľadávky vždy

vtedy, keď sú trovy vyššie ako pohľadávka (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu

sp. zn. ), v iných rozhodnutiach sa pre účely konkrétneho prípadu pripúšťa,

aby boli trovy považované za primerané, i keď sú vyššie ako vo veci samej uplatňovaná

pohľadávka (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn. Co 434/2012, sp. zn. ,

sp. zn. ).

Neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní s výškou pohľadávky uplatňovanej

v spore vo veci samej je v predmetnom prípade markantná, preto ústavný súd nezistil dôvod

na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského súdu, ktoré rozhodne nevybočuje

zo zákonom stanoveného rámca vyplývajúceho z . Treba tiež dodať, že

hoci nepochybne bolo vecou slobodnej vôle sťažovateľky rozhodnúť sa, že viaceré nároky

uplatňované voči rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových okolností uplatní

vo viacerých samostatných žalobách, zároveň sťažovateľka musí znášať v súvislosti

s náhradou trov konania prípadné možné následky vyplývajúce z takéhoto jej postupu

vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle .

Napokon ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že nález ústavného súdu

č. k. -28 zo 4. júla 2013 (vo veci brata sťažovateľky v obdobnej veci) nie je

pri riešení danej veci bez ďalšieho aplikovateľný na prípad sťažovateľky. Je to dané

skutočnosťou, že v prípade brata sťažovateľky nerozhodol krajský súd o nepriznaní náhrady

trov konania na základe pre bagateľnosť predmetu konania (ako to je

v predmetnej veci), ale v zmysle , teda z dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Nález ústavného súdu preto celú vec analyzuje a posudzuje z pohľadu § 150 ods. 1

, teda z odlišného pohľadu ako v predmetnej veci.

Rovnako tak samotné prijatie na ďalšie konanie sťažnosti dcéry sťažovateľky

uznesením č. k. -8 z 11. decembra 2013 samo osebe ešte neznamená, že

sťažnosti musí byť v konečnom dôsledku vyhovené. V tejto súvislosti poukazuje ústavný

súd na skutočnosť, že samotný senát I. ÚS po prijatí sťažnosti dcéry sťažovateľky na ďalšie

konanie rozhodol uznesením č. k. -7 z 5. februára 2014, ktorým odmietol

sťažnosť R. H. založenú na analogickom skutkovom a právnom základe ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej dodáva, že nespochybňuje, že za určitých okolností možno

k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie

o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie

všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia

základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania

dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš

zdržanlivo a k zrušeniu napadaného rozhodnutia vo výroku o trovách konania pristupuje iba

celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

(spravodlivé súdne konanie) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím

zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd jej nepriznal náhradu trov

konania (právneho zastúpenia), ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje 97,10 €

(oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.).

Vyčíslená suma trov konania zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda

sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238

ods. 5 , ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti

dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa

peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď

relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte

posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie

porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ,

, , ). V posudzovanej veci takúto intenzitu

pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný

súd nezistil, čo taktiež zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014