Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 169/2014
PDF · 316.28 KB
No categories available
IV. ÚS 169/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Z. H., zastúpenej
euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9 Co 420/2013-37 z 30. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2013 doručená sťažnosť Z. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 420/2013-37 z 30. septembra 2013
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn.
T 126/57 z 23. septembra 1957 bol sťažovateľkin, t. č. už zomrelý, manžel uznaný
za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265
ods. 1 Trestného zákona platného v relevantnom čase, za čo bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Košice sp. zn. T 64/58 z 27. júna 1958 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Trenčín
sp. zn. To 207/58 zo 17. augusta 1958 bol uznaný za vinného zo spáchania rovnakého
trestného činu ako v predošlom prípade a bol za to odsúdený na trest odňatia slobody
v trvaní 4 roky nepodmienečne.
Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4 Rtv 18/91 z 25. apríla
1991 boli už označené rozsudky zrušené vo výroku o treste a rovnako tak došlo k zrušeniu
aj všetkých obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí, pokiaľ, vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo, stratili svoj podklad.
Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4 T 60/91
z 26. júna 1991 bol sťažovateľkin manžel „pri nezmenených výrokoch o vine“ odsúdený
na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Oznámením Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 6318-93-91/1356 z 8. februára 1994 bol
manžel sťažovateľky čiastočne odškodnený, avšak jeden mesiac väznenia ostal bez
odškodnenia.
Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 1 Nt 9/2011-128 z 25. októbra 2011 bol
v celom rozsahu zrušený odsudzujúci rozsudok z roku 1957 týkajúci sa sťažovateľkinho
manžela a nadväzujúcim uznesením č. k. 1 T 112/2011-7 z 21. decembra 2011 bolo jeho
trestné stíhanie zastavené.
Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 41 Nt 11/2011-31 z 23. septembra 2011 bol
v celom rozsahu zrušený odsudzujúci rozsudok z roku 1958 týkajúci sa sťažovateľkinho
manžela a nadväzujúcim uznesením č. k. 2 Tv 1/2012-13 z 10. januára 2011 bolo jeho
trestné stíhanie zastavené.
Sťažovateľka ako jedna z dedičov po svojom pozostalom manželovi požiadala
27. apríla 2012 ministerstvo o odškodnenie, avšak po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty
sa rozhodla obrátiť na súd, pričom podala Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) dve žaloby. Jednou z nich uplatnila náhradu ušlého zárobku a druhou náhrady trov
trestného konania a výkonu trestu.
Táto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smeruje iba proti namietanému porušeniu
práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým jej v konaní o zaplatenie
2,16 € nebola priznaná náhrada trov konania.
Konkrétne, 28. novembra 2012 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu, ktorou
sa domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej ministerstvom, náhrady trov trestného
konania a výkonu trestu v sume 6,09 € s prísl. Dňa 28. novembra 2012 podalo ministerstvo
na poštovú prepravu rozhodnutie č. k. 20173/2012-1531/11 zo 6. novembra 2012, ktorým
bola sťažovateľke priznaná náhrada ušlého zárobku v sume 3,93 €. Toto rozhodnutie bolo
doručené právnemu zástupcovi sťažovateľke 3. decembra 2012. V nadväznosti na to
sťažovateľka 5. decembra 2012 oznámila okresnému súdu, že jej nárok bol čiastočne
uspokojený a pokiaľ ide o sumu 3,93 €, navrhla konanie zastaviť.
Okresný súd uznesením č. k. 11 C 226/2012-12 zo 17. januára 2013 návrhu
sťažovateľky vyhovel.
Rozhodnutím sp. zn. 20173/2012-1531/11 z 8. marca 2013 priznalo ministerstvo
sťažovateľke zvyšok žalovanej sumy, t. j. 2,16 €, následne 19. marca 2013 sťažovateľka
oznámila okresnému súdu, že jej nárok bol v celom rozsahu uspokojený, a navrhla úplné
zastavenie konania s tým, že sa domáha priznania náhrady trov konania.
Okresný súd uznesením č. k. 11 C 226/2012-19 zo 4. apríla 2013 zastavil konanie
o žalobe sťažovateľky a uložil žalovanej strane zaplatiť jej náhradu trov konania v sume
72,87 €. Proti tomuto uzneseniu ministerstvo podalo odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zo 4. apríla 2013 zmenil
a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia
krajský súd uviedol, že priznaná náhrada trov konania je neprimerane vysoká, a preto
rozhodol, že v tomto drobnom spore sťažovateľke náhradu trov konania vôbec neprizná.
Podľa názoru sťažovateľky kľúčovou otázkou v danej veci je, kedy je v prípade
tzv. drobného sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť
riešiť.
Krajský súd vychádzal z toho, že neprimeranosť sa meria nielen pomerom výšky
pohľadávky a výšky trov, ale aj tým, ako jednoduchý spor vznikol. S týmto názorom možno
v zásade súhlasiť. Napriek tomu práve vyhodnotenie tejto skutočnosti svedčí o neústavnosti
uznesenia krajského súdu.
Sťažovateľka poukazuje na to, že predmetný spor vznikol kvôli tomu, že ministerstvo
nesplnilo svoju zákonnú povinnosť v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote, a preto sa
musela so svojím oprávneným nárokom obrátiť na súd. Ďalej sa zmieňuje aj o tom, že
vzhľadom na to, že nemá právnické vzdelanie, musela sa obrátiť na advokáta. Podľa jej
názoru ak od advokáta požadovala vymoženie určitej sumy, potom sú účelne vynaložené
náklady v spore tie, ktoré sú špecifikované v § 137 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“). Medzi ne patrí i odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, pričom
primeranosť trov právneho zastúpenia je v týchto prípadoch odvodená z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, že primeranosť náhrady trov možno vyvodiť
aj zo správania účastníkov. V danom prípade si úradníci ministerstva boli veľmi dobre
vedomí toho, že jej nárok je oprávnený, a preto ešte skôr, než okresný súd začal vo veci
meritórne konať, priznali sťažovateľke žalovaný nárok.
O primeranosti trov možno uvažovať i z toho hľadiska, či pre povinnú stranu nie je
náhrada trov zdrvujúca, alebo dokonca likvidačná. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ
ministerstvo disponuje mnohomiliardovým rozpočtom, potom suma 72,87 € pre ňho nie je
ani zdrvujúca, ale ani likvidačná. Primeranosť náhrady trov tiež znamená, že nikto nesmie
byť v konaní „trestaný za úspech“. Práve k tomu došlo v danom prípade, keď sťažovateľka
má zo svojho hradiť trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali úradníci ministerstva,
pričom sťažovateľka spor nijako nezavinila, iba sa oprávnene domáhala toho, čo jej
nakoniec bolo priznané ešte predtým, než okresný súd meritórne rozhodol. Napokon treba
prihliadnuť na to, že základ celého sporu spočíva v nezákonnostiach spôsobených minulým
nedemokratickým režimom.
Ďalej je podľa sťažovateľky podstatné, že i keby k nejakej neprimeranosti trov došlo,
nemožno to riešiť tým, že súd „potrestá“ úspešného žalobcu tak, že bez ohľadu na okolnosti
prípadu bude musieť platiť všetky trovy konania zo svojho. Skôr by malo dôjsť
k rozumnému kráteniu náhrady trov napr. tam, kde úspešná strana účtovala síce preukázané
úkony právnych služieb, ktoré ale nesmerovali k priamemu vybaveniu veci, cestovné
výdavky, ktoré síce boli dôvodné, ale použitím lacnejšieho dopravného prostriedku by
mohli byť nižšie, trovy konania boli účtované podľa advokátskej tarify, avšak úspešná
strana sporu na ňom získala inak, napr. v prípade inkasnej agentúry kupujúcej za zlomok
ceny tisíce drobných pohľadávok.
Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia krajského súdu v obdobných prípadoch,
v ktorých došlo k priznaniu plnej náhrady trov konania, hoci išlo o tzv. drobné spory. Ide
napr. o uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 434/2012-24, č. k. 5 Co 492/2012-91,
č. k. 6 Co 18/2013-42 (vo veci brata sťažovateľky Júliusa), č. k. 5 Co 213/2013-66,
č. k. 5 Co 259/2013-34. Dovoláva sa aj nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28
zo 4. júla 2013.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
9 Co 420/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie
zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania vo výške 275,94 €.
Doplňujúcim podaním doručeným ústavnému súdu 10. februára 2014 sťažovateľka
navrhuje, aby v danej veci ústavný súd postupoval tak, ako v prípade jej dcéry M. K., keď
uznesením č. k. I. ÚS 759/2013-7 z 11. decembra 2013 prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu a ústavného súdu, na ktoré
poukazuje sťažovateľka v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť toto:
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 434/2012-24 z 28. septembra 2012 bolo
zmenené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné
odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa náhrada trov konania navrhovateľovi
nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách
konania podľa § 150 ods. 2 OSP nie je a nemôže byť pravidlom pri rozhodovaní o sporoch
s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí vyhodnocovať nielen výšku
hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo zdôvodniť,
prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov. Na použitie ustanovenia
§ 150 ods. 2 OSP nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej
pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom.
V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich z charakteru sporu ani
nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej pohľadávky.
Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení o náhrade trov
na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených prípadoch aj podľa
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012 bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné
odškodnenie vo výške 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané
nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu pri
rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 OSP daná povinnosť
primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení všetkých
skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady
trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom
na výšku uplatnenej istiny.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 213/2013-66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na zaplatenie rehabilitačného
odškodnenia vo výške 995,82 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané
nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu
okresný súd správne rozhodol, keď navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov právneho
zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 2 OSP nezistil. Prihliadol
pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku
priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške istiny nejaví ako neprimeraná,
resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva podľa § 150 ods. 2 OSP.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 259/2013-50 z 31. mája 2013 vyplýva, že ním
bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 81/2012-36 z 8. marca 2013 vo výroku
o náhrade trov konania tak, že sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznáva. Uznesením
okresného súdu bola sťažovateľke priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume
72,69 €. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 3,87 € s prísl. ako náhrady
trov trestného konania a výkonu trestu poručiteľa. Pred uskutočnením prvého pojednávania
vzala žalobu späť v celom rozsahu, keďže ministerstvo jej oznámením zo 4. júna 2012
priznalo požadovanú sumu 3,87 €. Okresný súd preto konanie zastavil. O trovách konania
rozhodol podľa § 146 ods. 2 OSP s tým, že z procesného hľadiska zavinilo zastavenie
konania ministerstvo, ktoré žalobou uplatňovaný nárok uspokojilo až po podaní žaloby
okresnému súdu, a preto priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 72,69 €. Podľa
názoru krajského súdu treba vychádzať z § 150 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sú trovy
konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo
znížiť. Toto ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá
ponecháva na zváženie súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané,
a čo vôbec treba pod neprimeranosťou rozumieť. Zo skutkového stavu je zrejmé, že
sťažovateľka vzala návrh na začatie konania v celom rozsahu späť pre správanie
ministerstva. Vzhľadom na skutočnosť, že ministerstvo uspokojilo nárok až po podaní
návrhu okresnému súdu, treba vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol podaný
dôvodne. Preto podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP sťažovateľke vzniklo právo na náhradu
trov konania zo strany ministerstva. Sťažovateľke vznikli trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Keďže vzhľadom na § 200ea ods. 1 OSP išlo
o drobný spor a uvedené trovy právneho zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšujú
niekoľkonásobne, neprimerané, okresný súd rozhodol nesprávne, keď sťažovateľke náhradu
trov právneho zastúpenia priznal v uplatnenej výške a neaplikoval na vec § 150 ods. 2 OSP.
Za drobný spor treba považovať konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, akým je
nepochybne aj predmetné konanie. Sťažovateľka si v prípade úspechu v konaní uplatňovala
náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 16,60 € (prevzatie
a príprava zastúpenia, návrh na začatie konania a písomné podanie – návrh na zastavenie
konania), ako aj trikrát režijný paušál po 7,63 € a 20 % dane z pridanej hodnoty, celkom
72,69 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov zjavne prekračuje
výšku uplatňovaného peňažného plnenia. Vzhľadom na § 150 ods. 2 OSP už len z tohto
dôvodu možno považovať trovy konania voči pohľadávke za neprimerané. Takáto situácia
nastáva evidentne vtedy, keď trovy konania v úhrne dosahujú vyššiu sumu než samotná
uplatňovaná pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer
medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale aj samotný
vznik trov konania v prípadoch jednoduchých sporov.
Z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním
bolo vyslovené porušenie práv brata sťažovateľky M. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 598/2012 s tým,
že uznesenie z 30. novembra 2012 o nepriznaní náhrady trov konania bolo zrušené a vec
bola vrátená na ďalšie konanie. V danej veci sa uplatňoval nárok na rehabilitačné
odškodnenie v sume 27,66 €, pričom okresný súd po oznámení, že nárok bol uspokojený,
konanie zastavil a priznal náhradu trov v sume 72,69 €. Krajský súd však toto uznesenie
zmenil tak, že náhradu trov nepriznal. Podľa názoru krajského súdu brat sťažovateľky M.
nekonal hospodárne, keď nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami. Podľa názoru
ústavného súdu ak krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou § 150 ods. 1
OSP nepriznal bratovi sťažovateľky náhradu trov konania, konal v rozpore so zákonom.
S názorom krajského súdu, že išlo o nehospodárne konanie, keďže nebola podaná spoločná
žaloba všetkých súrodencov, nemožno z hľadiska ústavnosti vo vzťahu ku konkrétnemu
riešenému prípadu súhlasiť, a preto ho možno označiť za ústavne neudržateľný. Žiadne
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladalo žalobcovi, ktorý mal voči
žalovanému rovnaké nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi uplatňoval spoločnou
žalobou. Je výlučne vecou slobodného rozhodnutia (vôle) žalobcu, akým spôsobom sa
rozhodne uplatniť si svoje práva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že hoci suma trov
konania u sťažovateľa predstavuje bagateľnú čiastku, zo strany krajského súdu išlo o výklad
hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je presvedčená, že jej mala byť priznaná ako úspešnej účastníčke
náhrada trov konania.
Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu, ako
aj odvolacie dôvody ministerstva, uvádzajúc:
„Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa zastavil konanie
z dôvodu, že navrhovateľka podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 19. 03. 2013,
zobrala pred začatím prvého pojednávania vo veci samej svoj návrh vo zvyšnej časti
v celom rozsahu späť (po pripustení zmeny petitu návrhu predmetom konania suma 2,16 €,
pozn. odvolacieho súdu). Ako dôvod späťvzatia uviedla, že rozhodnutím zo dňa
08. 03. 2013, sp. zn. 20173/2012-1531/11, jej odporca priznal zvyšok žalovanej čiastky
vo výške 2,16 €. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka vzala návrh na začatie konania
v celom rozsahu späť pre správanie sa odporcu. Vzhľadom na skutkový stav veci
a na skutočnosť, že odporca uspokojil nárok navrhovateľky až po podaní návrhu na súd, má
odvolací súd za to, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Preto podľa § 146
ods. 2 druhá veta O. s. p. vzniklo navrhovateľke právo na náhradu trov konania zo strany
odporcu. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľka si uplatnila náhradu trov konania
celkom vo výške 97,10 €. Zastávajúc názor, že predmetná právna vec napĺňa znaky
drobného sporu podľa § 200ea O. s. p., prvostupňový súd uplatnené trovy právneho
zastúpenia navrhovateľky znížil o jeden úkon právnej služby t. j. o sumu 24,33 €. Odvolací
súd z nižšie popísaných dôvodov dospel k záveru, že nakoľko v prejednávanej veci ide
o drobný spor (§ 200ea ods. 1 O. s. p.) a uvedené trovy právneho zastúpenia sú voči
pohľadávke, ktorú prevyšujú niekoľkonásobne, neprimerané, nesprávny bol postup súdu
prvého stupňa, keď navrhovateľke, v hoc v zníženej výške ako bola uplatnená, náhradu trov
právneho zastúpenia priznal a neaplikoval na vec ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p.
Za drobný spor v zmysle ust. § 150 ods. 2 O. s. p. je nutné považovať konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (§ 200ea ods. 1 O. s. p.), akým je nepochybne
aj predmetné konanie, kde sa navrhovateľka domáhala zaplatenia istiny vo výške 2,16 €
titulom nároku na odškodnenie. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka si v prípade
úspechu v konaní pred súdom prvého stupňa uplatňovala náhradu trov konania spočívajúcu
v trovách právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby á 16,60 € (prevzatie a príprava
zastúpenia, návrh na začatie konanie, čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania,
späťvzatie návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti) + 3 x režijný paušál vo výške 7,63 €
+ 1 x režijný paušál vo výške 7,81 €, t. j. spolu vo výške 97,10 €. Z vyššie uvedeného je
zrejmé, že navrhovateľkou uplatnená výška náhrady trov konania spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia (97,10 €) zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia
(2,16 €). Rovnako tak výška náhrady trov konania priznaná súdom prvého stupňa
napadnutým rozhodnutím (72,87 €) celkom zjavne a značne prekračuje výšku
uplatňovaného peňažného plnenia (2,16 €).
Ako bolo už vyššie uvedené, súhrnná suma trov konania (pred súdom prvého stupňa)
by inak prevyšovala výšku samotnej uplatňovanej pohľadávky (pričom ide o tzv. drobný
spor, § 200ea O. s. p.), a podľa názoru odvolacieho súdu, už len z toho dôvodu, že trovy
konania by boli vyššie ako pohľadávka, možno v súdenej právnej veci trovy konania označiť
voči pohľadávke za neprimerané. Z dikcie ust. § 150 ods. 2 O. s. p. plynie podmienka
neprimeranosti trov voči pohľadávke v drobnom spore a takáto situácia nastáva zjavne
vtedy, pokiaľ trovy konania v úhrne dosahujú vyššiu sumu než samotná uplatňovaná
pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou
uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale vôbec aj vznik trov konania,
ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný
právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa
označených článkov listiny a dohovoru.
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,
že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 OSP, keďže zastavenie konania
zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej
lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky nutnosť uplatniť nárok súdnou
cestou. Rovnako bolo nesporné, že šlo o drobný spor v zmysle § 200ea ods. 1 OSP. Sporná
bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia § 150 ods. 2 OSP.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 150 ods. 2 OSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči
pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred
všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného
výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné
právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012,
V § 150 ods. 1 OSP sa uvádzajú podľa názoru ústavného súdu dôvody hodné
osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov
hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade. Napriek tomu
je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je
aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patrí. Naproti tomu § 150 ods. 2 OSP sa ukazujú byť odlišnej povahy v tom
zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento
dôvod spočíva v tom, že trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči
pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky
náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že uplatňovaná výška
náhrady trov konania (97,10 €) značne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia
pred všeobecným súdom (2,16 €). Ide o taký výrazný nepomer medzi uplatňovanou
pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko
krajského súdu dostatočne presvedčivým.
Vo všeobecnosti možno ešte uviesť, že treba súhlasiť s právnym názorom krajského
súdu, podľa ktorého sú v danej veci splnené zákonné podmienky na postup podľa § 150
ods. 2 OSP, keďže konanie sa týka tzv. drobného sporu a trovy konania sú vo vzťahu
k sťažovateľke neprimerané. Nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľke podľa
krajského súdu na základe § 150 ods. 2 OSP nemožno vnímať ako odňatie možnosti
účastníkovi konať pred súdom, keď aplikovaním citovaného ustanovenia súd len využil
platnú právnu úpravu.
Ústavný súd vyjadruje názor, že označené ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku je takým ustanovením, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie,
resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne
dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského súdu, na ktoré sťažovateľka poukázala. Kým
v niektorých sa dospieva k záveru o neprimeranosti výšky trov voči výške pohľadávky vždy
vtedy, keď sú trovy vyššie ako pohľadávka (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu
sp. zn. 9 Co 420/2013), v iných rozhodnutiach sa pre účely konkrétneho prípadu pripúšťa,
aby boli trovy považované za primerané, i keď sú vyššie ako vo veci samej uplatňovaná
pohľadávka (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn. Co 434/2012, sp. zn. 5 Co 492/2012,
sp. zn. 5 Co 259/2013).
Neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní s výškou pohľadávky uplatňovanej
v spore vo veci samej je v predmetnom prípade markantná, preto ústavný súd nezistil dôvod
na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského súdu, ktoré rozhodne nevybočuje
zo zákonom stanoveného rámca vyplývajúceho z § 150 ods. 2 OSP. Treba tiež dodať, že
hoci nepochybne bolo vecou slobodnej vôle sťažovateľky rozhodnúť sa, že viaceré nároky
uplatňované voči rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových okolností uplatní
vo viacerých samostatných žalobách, zároveň sťažovateľka musí znášať v súvislosti
s náhradou trov konania prípadné možné následky vyplývajúce z takéhoto jej postupu
vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle § 200ea ods. 1 OSP.
Napokon ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že nález ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013 (vo veci brata sťažovateľky v obdobnej veci) nie je
pri riešení danej veci bez ďalšieho aplikovateľný na prípad sťažovateľky. Je to dané
skutočnosťou, že v prípade brata sťažovateľky nerozhodol krajský súd o nepriznaní náhrady
trov konania na základe § 150 ods. 2 OSP pre bagateľnosť predmetu konania (ako to je
v predmetnej veci), ale v zmysle § 150 ods. 1 OSP, teda z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Nález ústavného súdu preto celú vec analyzuje a posudzuje z pohľadu § 150 ods. 1
OSP, teda z odlišného pohľadu ako v predmetnej veci.
Rovnako tak samotné prijatie na ďalšie konanie sťažnosti dcéry sťažovateľky
uznesením č. k. I. ÚS 759/2013-8 z 11. decembra 2013 samo osebe ešte neznamená, že
sťažnosti musí byť v konečnom dôsledku vyhovené. V tejto súvislosti poukazuje ústavný
súd na skutočnosť, že samotný senát I. ÚS po prijatí sťažnosti dcéry sťažovateľky na ďalšie
konanie rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 51/2014-7 z 5. februára 2014, ktorým odmietol
sťažnosť R. H. založenú na analogickom skutkovom a právnom základe ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd ďalej dodáva, že nespochybňuje, že za určitých okolností možno
k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti
s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie
o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie
všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia
základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania
dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky
vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš
zdržanlivo a k zrušeniu napadaného rozhodnutia vo výroku o trovách konania pristupuje iba
celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
(spravodlivé súdne konanie) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím
zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd jej nepriznal náhradu trov
konania (právneho zastúpenia), ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje 97,10 €
(oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.).
Vyčíslená suma trov konania zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda
sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238
ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti
dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa
peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď
relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte
posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie
porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09,
IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu
pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný
súd nezistil, čo taktiež zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2014