Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 759/2013
PDF · 135.51 KB
No categories available
I. ÚS 759/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti M. K., zastúpenej euroadvokátom, zapísaným v Slovenskej
advokátskej komore, JUDr. Lubomírom Müllerom, Česká republika, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
9 Co 219/2013-30 z 25. júna 2013 takto
rozhodol:
Sťažnosti M. K. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 759/2013-7 z 11. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 219/2013
z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako jedna z troch dedičov po svojom otcovi
požiadala 27. apríla 2012 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) o odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii v znení neskorších predpisov.
3. Po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku
podala sťažovateľka 12. novembra 2012 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala
náhrady ušlého zárobku (jednej tretiny), na ktorú by mal jej otec právo, ak by bol ešte
nažive. Ministerstvo spravodlivosti odoslalo 28. novembra 2012 svoje rozhodnutie
zo 6. novembra 2012, v ktorom sťažovateľke priznalo náhradu ušlého zárobku.
V nadväznosti na to sťažovateľka 5. decembra 2012 okresnému súdu oznámila, že jej nárok
bol uspokojený, a navrhla konanie zastaviť s tým, že s poukazom na § 146 ods. 2 druhú vetu
Občianskeho súdneho poriadku žiada o priznanie náhrady trov konania. Okresný súd
uznesením sp. zn. 8 C 222/2012 z 25. januára 2013 konanie v právnej veci sťažovateľky
zastavil a priznal jej náhradu trov konania v sume 72,69 €. Proti označenému uzneseniu
okresného súdu podalo v zákonnej lehote ministerstvo spravodlivosti odvolanie s tým, že
neexistuje dôvod na to, aby malo platiť trovy konania. Krajský súd napadnutým uznesením
zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C/222/2012 z 25. januára 2013 tak, že
sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého
uznesenia krajský súd uviedol, že navrhovateľkou uplatnená výška trov konania spočívajúca
v trovách právneho zastúpenia (72,69 €) zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného
plnenia (27,66 €). Podľa názoru krajského súdu trovy konania by boli vyššie ako
pohľadávka, preto možno v danej veci trovy konania označiť voči pohľadávke
za neprimerané.
4. Sťažovateľka zastáva názor, že súdny spor bol zbytočne zapríčinený tým, že
žalovaná strana ignorovala jej žiadosť o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu
ušlého zárobku, ktorý jej priznala až po podaní žaloby, a preto má mať právo na náhradu
trov konania, ktoré jej prvostupňový súd síce priznal, ale odvolací súd jeho rozhodnutie
zmenil. Sťažovateľka to vníma tak, že v dôsledku uplatnenia náhrady ušlého zárobku
po svojom nebohom otcovi, na ktorý mal zákonný nárok, by bola potrestaná tým, že musí
znášať trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali ministerskí úradníci, zatiaľ čo
sťažovateľka tento spor nijak nezavinila a len sa oprávnene domáhala toho, čo jej napokon
bolo priznané ešte pred tým, ako súd meritórne rozhodol.
5. Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v obdobných sporoch (uznesenie
sp. zn. 5 Co 434/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 5 Co 492/2012 z 30. novembra 2012,
uznesenie sp. zn. 6 Co 18/20142 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla
2013 a sp. zn. 5 Co 259/2013 z 30. apríla 2013) priznal plnú náhradu trov konania, a to aj
keď šlo o tzv. drobný spor. Sťažovateľka tvrdí, že zásady vysvetlené v už uvedených
uzneseniach by mali byť uplatnené aj v jej prípade.
6. Sťažovateľka tvrdí, že vzhľadom na uvedené došlo k porušeniu základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti z 29. januára 2014 (sp. zn. Spr 3064/14)
uviedol, že všetky dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, sú uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a že napadnuté uznesenie spĺňa
všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 169 Občianskeho súdneho poriadku.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že v danej veci ide v zmysle
§ 200ea Občianskeho súdneho poriadku o drobný spor a sťažovateľka si uplatňovala trovy
právneho zastúpenia spolu vo výške 72,69 €. Sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov
konania spočívajúca v trovách právneho zastúpenia (72,69 €) zjavne prekračuje výšku
uplatňovaného peňažného plnenia (27,66 €). Vzhľadom na to krajský súd považoval trovy
konania proti pohľadávke za neprimerané. Krajský súd zároveň dodal, že neprimeranosťou
nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky
a výškou trov konania, ale aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti
sporu je ako taký neprimeraný. Krajský súd napokon uzavrel, že v prerokovávanej veci boli
splnené zákonné podmienky na postup v zmysle § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, keďže konanie sa týka tzv. drobného sporu a trovy konania sú proti pohľadávke
neprimerané.
11. Medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že v predmetnej veci sa má postupovať
podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ani to, že šlo o drobný spor v zmysle
§ 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Spornou bola interpretácia a aplikácia
ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
12. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že
v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych
záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a ustálil
svoje závery tak, že nespochybňujú záver o ústavnokonformnom výklade.
13. Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak
účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sú trovy konania v drobných
sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
14. Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv
a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd
pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu
konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu
napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté
aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).
15. Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou (II. ÚS 577/2013)
ďalej uvádza, že v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú
dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych
dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade.
Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným
osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy
pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny
dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod spočíva v tom, že trovy
konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade
označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto
trov. Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že pohľadávka
uplatňovaná pred všeobecným súdom (27,66 €) je viac ako 2,6-krát nižšia ako
sťažovateľkou uplatňovaná výška náhrady trov konania (72,69 €). Ide o taký výrazný
nepomer medzi uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu
na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.
16. Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou
na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo
vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva
relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.
Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní
s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko
markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského
súdu, ktoré rozhodne nevybočuje so zákonom ustanoveného rámca vyplývajúceho
z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
17. K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd
uvádza, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve
najvyššiemu súdu.
18. Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľkou uvedenú judikatúru ústavného súdu
(sp. zn. III. ÚS 454/2010, I. ÚS 463/2012 a IV. ÚS 210/2013), k tejto ústavný súd uvádza,
že prípad vedený na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 210/2013 (a podobne ani
sp. zn. III. ÚS 454/2010 a I. ÚS 463/2012) nie je bez ďalšieho aplikovateľný na prípad
sťažovateľky. Vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 210/2013 rozhodol
krajský súd o nepriznaní trov na základe ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (a nie na základe ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako to
je v prípade sťažovateľky). Nález ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 210/2013 preto
posudzuje celú vec z pohľadu iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podobný
záver je možné aplikovať aj vo vzťahu k zvyšným dvom rozhodnutiam ústavného súdu,
v ktorých bol predmetom posudzovania výklad a aplikácia § 146 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.
19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014