Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 759/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti M. K., zastúpenej euroadvokátom, zapísaným v Slovenskej

advokátskej komore, JUDr. Lubomírom Müllerom, Česká republika, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-30 z 25. júna 2013 takto

rozhodol:

Sťažnosti M. K. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -7 z 11. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako jedna z troch dedičov po svojom otcovi

požiadala 27. apríla 2012 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) o odškodnenie podľa o súdnej

rehabilitácii v znení neskorších predpisov.

3. Po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku

podala sťažovateľka 12. novembra 2012 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala

náhrady ušlého zárobku (jednej tretiny), na ktorú by mal jej otec právo, ak by bol ešte

nažive. Ministerstvo spravodlivosti odoslalo 28. novembra 2012 svoje rozhodnutie

zo 6. novembra 2012, v ktorom sťažovateľke priznalo náhradu ušlého zárobku.

V nadväznosti na to sťažovateľka 5. decembra 2012 okresnému súdu oznámila, že jej nárok

bol uspokojený, a navrhla konanie zastaviť s tým, že s poukazom na § 146 ods. 2 druhú vetu

žiada o priznanie náhrady trov konania. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 25. januára 2013 konanie v právnej veci sťažovateľky

zastavil a priznal jej náhradu trov konania v sume 72,69 €. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu podalo v zákonnej lehote ministerstvo spravodlivosti odvolanie s tým, že

neexistuje dôvod na to, aby malo platiť trovy konania. Krajský súd napadnutým uznesením

zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 25. januára 2013 tak, že

sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého

uznesenia krajský súd uviedol, že navrhovateľkou uplatnená výška trov konania spočívajúca

v trovách právneho zastúpenia (72,69 €) zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného

plnenia (27,66 €). Podľa názoru krajského súdu trovy konania by boli vyššie ako

pohľadávka, preto možno v danej veci trovy konania označiť voči pohľadávke

za neprimerané.

4. Sťažovateľka zastáva názor, že súdny spor bol zbytočne zapríčinený tým, že

žalovaná strana ignorovala jej žiadosť o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu

ušlého zárobku, ktorý jej priznala až po podaní žaloby, a preto má mať právo na náhradu

trov konania, ktoré jej prvostupňový súd síce priznal, ale odvolací súd jeho rozhodnutie

zmenil. Sťažovateľka to vníma tak, že v dôsledku uplatnenia náhrady ušlého zárobku

po svojom nebohom otcovi, na ktorý mal zákonný nárok, by bola potrestaná tým, že musí

znášať trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali ministerskí úradníci, zatiaľ čo

sťažovateľka tento spor nijak nezavinila a len sa oprávnene domáhala toho, čo jej napokon

bolo priznané ešte pred tým, ako súd meritórne rozhodol.

5. Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v obdobných sporoch (uznesenie

sp. zn. z 28. septembra 2012, sp. zn. z 30. novembra 2012,

uznesenie sp. zn. z 28. februára 2013, sp. zn. z 30. apríla

2013 a sp. zn. z 30. apríla 2013) priznal plnú náhradu trov konania, a to aj

keď šlo o tzv. drobný spor. Sťažovateľka tvrdí, že zásady vysvetlené v už uvedených

uzneseniach by mali byť uplatnené aj v jej prípade.

6. Sťažovateľka tvrdí, že vzhľadom na uvedené došlo k porušeniu základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti z 29. januára 2014 (sp. zn. Spr 3064/14)

uviedol, že všetky dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa, sú uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a že napadnuté uznesenie spĺňa

všetky náležitosti v zmysle ustanovenia .

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že v danej veci ide v zmysle

o drobný spor a sťažovateľka si uplatňovala trovy

právneho zastúpenia spolu vo výške 72,69 €. Sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov

konania spočívajúca v trovách právneho zastúpenia (72,69 €) zjavne prekračuje výšku

uplatňovaného peňažného plnenia (27,66 €). Vzhľadom na to krajský súd považoval trovy

konania proti pohľadávke za neprimerané. Krajský súd zároveň dodal, že neprimeranosťou

nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky

a výškou trov konania, ale aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti

sporu je ako taký neprimeraný. Krajský súd napokon uzavrel, že v prerokovávanej veci boli

splnené zákonné podmienky na postup v zmysle § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, keďže konanie sa týka tzv. drobného sporu a trovy konania sú proti pohľadávke

neprimerané.

11. Medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že v predmetnej veci sa má postupovať

podľa , ani to, že šlo o drobný spor v zmysle

. Spornou bola interpretácia a aplikácia

ustanovenia .

12. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že

v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych

záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a ustálil

svoje závery tak, že nespochybňujú záver o ústavnokonformnom výklade.

13. Podľa ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ak sú trovy konania v drobných

sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

14. Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv

a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu

napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo (, , , ,

, ).

15. Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou ()

ďalej uvádza, že v ustanovení sa uvádzajú

dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych

dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade.

Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným

osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy

pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny

dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod spočíva v tom, že trovy

konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade

označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto

trov. Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že pohľadávka

uplatňovaná pred všeobecným súdom (27,66 €) je viac ako 2,6-krát nižšia ako

sťažovateľkou uplatňovaná výška náhrady trov konania (72,69 €). Ide o taký výrazný

nepomer medzi uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu

na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

16. Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou

na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo

vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva

relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.

Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní

s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko

markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského

súdu, ktoré rozhodne nevybočuje so zákonom ustanoveného rámca vyplývajúceho

z ustanovenia .

17. K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd

uvádza, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve

najvyššiemu súdu.

18. Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľkou uvedenú judikatúru ústavného súdu

(sp. zn. , a ), k tejto ústavný súd uvádza,

že prípad vedený na ústavnom súde pod sp. zn. (a podobne ani

sp. zn. a ) nie je bez ďalšieho aplikovateľný na prípad

sťažovateľky. Vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. rozhodol

krajský súd o nepriznaní trov na základe ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (a nie na základe ustanovenia , ako to

je v prípade sťažovateľky). Nález ústavného súdu vo veci sp. zn. preto

posudzuje celú vec z pohľadu iného ustanovenia . Podobný

záver je možné aplikovať aj vo vzťahu k zvyšným dvom rozhodnutiam ústavného súdu,

v ktorých bol predmetom posudzovania výklad a aplikácia § 146 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014