Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 577/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. L. M.,

Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2013 doručená sťažnosť M. A., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. septembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je pozostalou dcérou po J. Š. (ďalej len

„poručiteľ“), a to spolu so svojimi bratmi M. a J.

Rozsudkom bývalého Krajského vojenského súdu Košice sp. zn. Ktr 406/50

zo 14. mája 1950 bol poručiteľ uznaný vinným zo zločinu porušenia subordinácie podľa

, a Vojenského vo vtedy platnom znení

a bol odsúdený k trestu zostreného žalára v trvaní 9 mesiacov nepodmienečne. Išlo o to, že

odoprel vykonávať vojenskú službu, pretože mu v tom bránilo náboženské presvedčenie

Svedka Jehovovho.

Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 21. novembra

1991 v znení opravného uznesenia z 11. februára 1992 došlo k zrušeniu rozsudku Krajského

vojenského súdu Košice vo výroku o treste, a to v rámci súdnych rehabilitácií. Nadväzným

rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 11. decembra

1991 mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca, a to pri nezmenenom

výroku o vine.

Oznámením bývalého Federálneho ministerstva obrany sp. zn. RTr 280/92

z 30. novembra 1992 bol poručiteľ čiastočne odškodnený.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -36 z 20. novembra 2009 boli

všetky dovtedy právoplatné rozhodnutia zrušené a následným uznesením č. k. -20

z 18. apríla 2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, keďže žalovaný skutok nie je

trestným činom.

Prípisom z 28. júna 2011 požiadala sťažovateľka ako dedička po poručiteľovi

o odškodnenie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Ministerstvo však na žiadosť neodpovedalo a šesťmesačná lehota na predbežné

prerokovanie nároku márne uplynula.

Po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty sa sťažovateľka rozhodla obrátiť

na všeobecný súd. S ohľadom na to, že ministerstvo niekedy vydáva samostatné

rozhodnutia o náhrade ušlého zárobku, o trovách obhajoby a o ostatných položkách, ako aj

s prihliadnutím na prax niektorých súdov, ktoré v obdobných kauzách vyčleňujú jednotlivé

nároky na samostatné konanie, podala sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) dve žaloby. V jednej sa domáhala ušlého zárobku, v druhej náhrady trov

trestného konania a výkonu trestu. Predmetom tejto sťažnosti ústavnému súdu je iba

rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov trestného konania a výkonu trestu. Druhého konania

o náhrade ušlého zárobku sa táto sťažnosť netýka.

Sťažovateľka 28. marca 2012 podala okresnému súdu žalobu, v ktorej sa domáhala

náhrady trov trestného konania a výkonu trestu v celkovej výške 3,87 € s prísl. Išlo o jednu

tretinu nároku, ktorý by mal poručiteľ, keby žil.

Ešte predtým, ako by okresný súd o žalobe konal, 4. júna 2012 ministerstvo priznalo

sťažovateľke náhradu trov trestného konania a výkonu trestu v požadovanej výške 3,87 €.

S ohľadom na túto skutočnosť sťažovateľka 26. júla 2012 oznámila okresnému súdu, že jej

požiadavka bola uspokojená, a navrhla zastaviť konanie s tým, že vzhľadom na ustanovenie

druhej vety žiada o náhradu trov konania.

Uznesením okresného súdu č. k. -36 z 8. marca 2013 bolo konanie

zastavené a ministerstvu uložené zaplatiť trovy konania vo výške 72,69 €. Na základe

odvolania ministerstva uznesením krajského súdu č. k. -50 z 31. mája 2013

bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že sťažovateľke nebola náhrada trov konania

priznaná, a to s poukazom na neprimeranú výšku týchto trov.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovou otázkou je, kedy je v prípade tzv. drobného

sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť riešiť.

Krajský súd vychádzal z toho, že neprimeranosť sa meria nielen pomerom výšky

pohľadávky a výšky trov, ale aj tým, ako jednoduchý spor vznikol. S týmto názorom možno

v zásade súhlasiť. Napriek tomu práve vyhodnotenie tejto skutočnosti svedčí o neústavnosti

uznesenia krajského súdu.

Predovšetkým je podstatné, že spor vznikol kvôli tomu, že ministerstvo nesplnilo

svoju zákonnú povinnosť prerokovať žiadosť sťažovateľky v šesťmesačnej lehote.

Sťažovateľka sa preto musela obrátiť so svojím nárokom na slovenský všeobecný súd, a to

i napriek tomu, že žije v Českej republike, nemá právnické vzdelanie, a preto si na

vymáhanie svojho oprávneného nároku najala advokáta. Preto za účelne vynaložené trovy

treba považovať tie, ktoré špecifikuje ustanovenie .

Medzi ne patrí i odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Primeranosť trov

právneho zastúpenia je v týchto prípadoch odvodená z advokátskej tarify. Primeranosť trov

možno vyvodiť i zo správania sa účastníkov. V danom prípade si úradníci ministerstva boli

veľmi dobre vedomí toho, že nárok sťažovateľky je oprávnený, a preto ešte skôr, než

okresný súd začal vo veci meritórne konať, priznali sťažovateľke žalovaný nárok.

O primeranosti trov možno uvažovať i z toho hľadiska, či pre povinnú stranu nie je náhrada

trov zdrvujúca, alebo dokonca likvidačná. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ

ministerstvo disponuje mnohomiliardovým rozpočtom, potom čiastka 72,69 € pre ňu nie je

ani zdrvujúca, ale ani likvidačná. Primeranosť náhrady trov tiež znamená, že nikto nesmie

byť v konaní „trestaný za úspech“. Práve k tomu došlo v danom prípade, keď sťažovateľka

má zo svojho hradiť trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali úradníci ministerstva,

pričom sťažovateľka spor nijako nezavinila, iba sa oprávnene domáhala toho, čo jej

nakoniec bolo priznané ešte predtým, než okresný súd meritórne rozhodol. Napokon treba

prihliadnuť na to, že základ celého sporu spočíva v nezákonnostiach spôsobených minulým

nedemokratickým režimom.

Ďalej je podstatné, že i keby k nejakej neprimeranosti trov došlo, nemožno to riešiť

tým, že súd „potrestá“ úspešného žalobcu tak, že bez ohľadu na okolnosti prípadu bude

musieť platiť všetky trovy konania zo svojho. Skôr by malo dôjsť k rozumnému kráteniu

náhrady trov napr. tam, kde úspešná strana účtovala síce preukázané úkony právnych

služieb, ktoré ale nesmerovali k priamemu vybaveniu veci, cestovné výdavky použitím

drahšieho dopravného prostriedku, hoci bolo možné použiť i lacnejší, trovy konania boli

účtované podľa advokátskej tarify, avšak v prípade inkasnej agentúry kupujúcej za zlomok

ceny tisíce drobných pohľadávok. Daný prípad nie je taký, pretože sťažovateľka účtuje iba

minimálny počet úkonov v najnižšej tarifnej sadzbe a žiadne cestovné výdavky. Nie je ani

žiadnou inkasnou agentúrou, ale 70-ročnou dôchodkyňou, ktorá sa súdnymi spormi

nezaoberá, iba sa oprávnene domáhala odškodnenia za nezákonné väznenie svojho otca

(poručiteľa).

Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia krajského súdu v obdobných prípadoch,

v ktorých došlo k priznaniu plnej náhrady trov konania, hoci šlo o tzv. drobné spory. Ide

napr. o uznesenia krajského súdu č. k. -24, č. k. -91, č. k.

-42 (vo veci brata sťažovateľky J.), č. k. -66, č. k.

-34. Dovoláva sa aj nálezu ústavného súdu č. k. -28

zo 4. júla 2013 vo veci brata sťažovateľky M.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 31. mája 2013 zrušené. Domáha sa aj náhrady

trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -50 z 31. mája 2013 vyplýva, že ním

bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. -36 z 8. marca 2013 vo výroku

o náhrade trov konania tak, že sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznáva. Uznesením

okresného súdu bola sťažovateľke priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume

72,69 €. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 3,87 € s prísl. ako náhrady

trov trestného konania a výkonu trestu poručiteľa. Pred uskutočnením prvého pojednávania

vzala žalobu späť v celom rozsahu, keďže ministerstvo jej oznámením zo 4. júna 2012

priznalo požadovanú sumu 3,87 €. Okresný súd preto konanie zastavil. O trovách konania

rozhodol podľa s tým, že z procesného

hľadiska zavinilo zastavenie konania ministerstvo, ktoré žalobou uplatňovaný nárok

uspokojilo až po podaní žaloby okresnému súdu, a preto priznal sťažovateľke náhradu trov

konania vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu treba vychádzať z ustanovenia

, podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných

sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Toto

ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na

zváženie súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, a čo vôbec

treba pod neprimeranosťou rozumieť. Zo skutkového stavu je zrejmé, že sťažovateľka vzala

návrh na začatie konania v celom rozsahu späť pre správanie ministerstva. Vzhľadom na

skutočnosť, že ministerstvo uspokojilo nárok až po podaní návrhu okresnému súdu, treba

vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Preto podľa § 146

ods. 2 druhej vety sťažovateľke vzniklo právo na náhradu

trov konania zo strany ministerstva. Sťažovateľke vznikli trovy konania pozostávajúce

z trov právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Keďže vzhľadom na ustanovenie § 200ea

ods. 1 išlo o drobný spor a uvedené trovy právneho

zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšujú niekoľkonásobne, neprimerané, nesprávne

rozhodol okresný súd, keď sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia priznal

v uplatnenej výške a neaplikoval na vec ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Za drobný spor treba považovať konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu,

akým je nepochybne aj predmetné konanie. Sťažovateľka si v prípade úspechu v konaní

uplatňovala náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 16,60 €

(prevzatie a príprava zastúpenia, návrh na začatie konania a písomné podanie – návrh

na zastavenie konania), ako aj trikrát režijný paušál po 7,63 € a 20 % dane z pridanej

hodnoty, celkom 72,69 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov

zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia. Vzhľadom na ustanovenie

už len z tohto dôvodu možno považovať trovy

konania voči pohľadávke za neprimerané. Takáto situácia nastáva evidentne vtedy, keď

trovy konania v úhrne dosahujú vyššiu sumu než samotná uplatňovaná pohľadávka.

Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatňovanej

drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale aj samotný vznik trov konania v prípadoch

jednoduchých sporov.

Z nálezu ústavného súdu č. k. -28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním

bolo vyslovené porušenie práv brata sťažovateľky M. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým, že

uznesenie z 30. novembra 2012 o nepriznaní náhrady trov konania bolo zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. V danej veci sa uplatňoval nárok na rehabilitačné odškodnenie

v sume 27,66 €, pričom okresný súd po oznámení, že nárok bol uspokojený, konanie

zastavil a priznal náhradu trov v sume 72,69 €. Krajský súd však toto uznesenie zmenil tak,

že náhradu trov nepriznal. Podľa názoru krajského súdu brat sťažovateľky M. nekonal

hospodárne, keď nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami. Podľa názoru ústavného

súdu ak krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou ustanovenia § 150

ods. 1 nepriznal bratovi sťažovateľky náhradu trov konania,

konal v rozpore so zákonom. S názorom krajského súdu, že šlo o nehospodárne konanie,

keďže nebola podaná spoločná žaloba všetkých súrodencov, nemožno z hľadiska ústavnosti

vo vzťahu ku konkrétnemu riešenému prípadu súhlasiť, a preto ho možno označiť za

ústavne neudržateľný. Žiadne ustanovenia totiž neukladalo

žalobcovi, ktorý mal voči žalovanému rovnaké nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu

s nimi uplatňoval spoločnou žalobou. Je výlučne vecou slobodného rozhodnutia (vôle)

žalobcu, akým spôsobom sa rozhodne uplatniť si svoje práva. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že hoci suma trov konania u sťažovateľa predstavuje bagatelnú čiastku, zo strany

krajského súdu išlo o výklad hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom

materiálnej spravodlivosti.

Uznesením krajského súdu č. k. -66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na zaplatenie rehabilitačného

odškodnenia vo výške 995,82 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané

nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu

okresný súd správne rozhodol, keď navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov právneho

zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku nezistil. Prihliadol pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie

za nezákonné väznenie), ako aj výšku priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu

k výške istiny nejaví ako neprimeraná, resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva

podľa .

Uznesením krajského súdu č. k. -42 z 28. februára 2013 bolo vo veci

brata sťažovateľky J. potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu

na zaplatenie rehabilitačného odškodnenia vo výške 27,66 € bolo konanie zastavené

a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

36,36 €, teda v polovici vo vzťahu k uplatneným trovám. Podľa názoru krajského súdu

správny bol postup okresného súdu, keď trovy právneho zastúpenia navrhovateľa znížil

na polovicu podľa ustanovenia vzhľadom

na to, že trovy právneho zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšovali viac než

dvojnásobne, neprimerané.

Uznesením krajského súdu č. k. -91 z 30. novembra 2012 bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné

odškodnenie vo výške 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané

nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu pri

rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku daná povinnosť primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po

zhodnotení všetkých skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej

výšky uplatnenej náhrady trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako

neprimeraná vzhľadom na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. -34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťzvatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie

vo výške 7,44 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť

navrhovateľovi trovy konania vo výške 72,96 €. Podľa názoru krajského súdu správne

rozhodol okresný súd, keď priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov právneho zastúpenia.

Neboli zistené žiadne osobitné dôvody podľa ,

a to s prihliadnutím na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie navrhovateľa za

nezákonné väznenie), ako aj výšku náhrady trov, ktorá sa vo vzťahu k výške uplatnenej

istiny nejaví ako neprimeraná a vyžadujúca uplatnenie moderačného práva.

Uznesením krajského súdu č. k. -24 z 28. septembra 2012 bolo

zmenené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné

odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa náhrada trov konania navrhovateľovi

nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách

konania podľa nie je a nemôže byť pravidlom

pri rozhodovaní o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí

vyhodnocovať nielen výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom

riadne a presvedčivo zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu

trov. Na použitie ustanovenia nestačí

konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej pohľadávke, aj keď

neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom. V tomto prípade

okrem iných dôvodov vyplývajúcich z charakteru sporu krajský súd ani nepovažuje

uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej pohľadávky.

Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení o náhrade trov

na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených prípadoch aj podľa

.

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že jej mala byť priznaná ako úspešnej účastníčke

náhrada trov konania.

Podľa presvedčenia ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný

právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie označených článkov

listiny a dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,

že v danej veci sa má postupovať v zmysle ,

keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti

o odškodnenie v zákonnej lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky potreba

uplatniť nárok súdnou cestou. Rovnako bolo nesporné, že šlo o drobný spor v zmysle

. Sporná bola vo veci naproti tomu

interpretácia a aplikácia ustanovenia .

Podľa ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ak sú trovy konania v drobných

sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

).

Ako sa zdá, v ustanovení sa uvádzajú

dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych

dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade.

Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným

osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy

pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny

dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod spočíva v tom, že trovy

konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade

označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto

trov.

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že pohľadávka

uplatňovaná pred všeobecným súdom (3,87 €) je 18,78-krát nižšia ako sťažovateľkou

uplatňovaná výška náhrady trov konania (72,69 €). Ide o tak výrazný nepomer medzi

uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí

stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

Vo všeobecnosti možno ešte uviesť, že treba súhlasiť s právnym názorom krajského

súdu, podľa ktorého ustanovenie je

ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy

konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou

treba rozumieť. Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva relatívne široké medze pre

sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Takúto povahu tohto

ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského súdu, na ktoré

sťažovateľka poukázala. Kým v niektorých sa dospieva k záveru o neprimeranosti výšky

trov voči výške pohľadávky vždy vtedy, keď sú trovy vyššie ako pohľadávka (napr. aj

v teraz skúmanej veci krajského súdu sp. zn. ), v iných rozhodnutiach sa pre

účely konkrétneho prípadu pripúšťa, aby boli trovy považované za primerané, i keď sú

vyššie ako vo veci samej uplatňovaná pohľadávka (napr. vo veciach krajského súdu

, , ).

Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní

s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko

markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského

súdu, ktoré rozhodne nevybočuje so zákonom stanoveného rámca vyplývajúceho

z ustanovenia . Treba tiež dodať, že hoci

nepochybne bolo vecou slobodnej vôle sťažovateľky rozhodnúť sa, že viaceré nároky

uplatňované voči rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových okolností uplatní

vo viacerých samostatných žalobách, zároveň musí sťažovateľka znášať v súvislosti

s náhradou trov konania prípadné možné následky vyplývajúce z takéhoto jej postupu

vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle § 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku.

Napokon ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že nález ústavného súdu

č. k. -28 zo 4. júla 2013 (vo veci brata sťažovateľky M. v obdobnej veci)

nie je pri riešení jadra sporu bez ďalšieho aplikovateľný na prípad sťažovateľky. Je to dané

skutočnosťou, že v prípade brata sťažovateľky M. rozhodol krajský súd o nepriznaní

náhrady trov konania nie na základe ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku pre bagateľnosť predmetu konania (ako to je v predmetnej veci), ale v zmysle

ustanovenia , teda z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Nález ústavného súdu preto celú vec analyzuje a posudzuje z pohľadu

ustanovenia , teda z odlišného pohľadu ako

v predmetnej veci.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013