Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/18/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: G. F., Y. XX, V., t.č. ÚVTOS B., zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Mičiakom, Vajnorská 100/B, Bratislava, proti žalovanému: K., F..E..D.., C.: XX XXX XXX, X. N. X-X, V., zastúpenému JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 50 035 592, Liptovská 2/A, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17.09.2018, č.k. -135, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 02.05.2017 domáhal uloženia povinnosti žalovanému ako prevádzkovateľovi online portálu Z..sk, verejne sa mu ospravedlniť za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti tak, že na dobu jedného roka zverejní dobre viditeľné, ničím neprekryté ospravedlnenie s písmenami vo veľkosti minimálne 7 mm na internetovej stránke S..Z..sk s nasledovným obsahom: 1/ „Spoločnosť K., F..E..D.. sa týmto ospravedlňuje pánovi G. F. za neoprávnený zásah do jeho opráva na ochranu osobnosti, spôsobený uverejnením článku pod názvom „Brutálne dobitá X. (X) K. V.: Kameraman G. (27) jej vytrhal vlasy a dolámal rebrá!“ dňa 30.04.2014 na portáli S..Z..sk (ďalej aj ako „článok zo dňa 30.04.2014“), v ktorom je uvedené nepravdivé tvrdenie, že pán F. polámal rebrá maloletej osobe. Nakoľko obsah článku a fotografie k tomuto článku pripojené hrubým spôsobom zasahujú do práva pána F. na ochranu osobnosti, vyslovuje prevádzkovateľ portálu S..Z..sk ľútosť nad týmto neoprávneným zásahom do jeho zákonom chráneného práva. 2/ Spoločnosť K., F..E..D.. sa týmto ospravedlňuje pánovi G. F. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, spôsobený uverejnením článku pod názvom „Dobitá X. (3) skončí v detskom domove: Rodina tyrana prehovorila!“ dňa 05.05.2014 na portáli S..Z..sk (ďalej aj ako „článok zo dňa 05.05.2014“), v ktorom sú uvedené nepravdivé tvrdenia spôsobilé navodiť dojem, že pán F. dolámal rebrá maloletej osobe. Nakoľko obsah článku a fotografie k tomuto článku pripojené hrubým spôsobom zasahujú do práva pána F. na ochranu osobnosti, vyslovuje prevádzkovateľ portálu S..Z..sk ľútosť nad týmto neoprávneným zásahom do jeho zákonom chráneného práva. “ Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť odstrániť z internetových stránok S..Z..sk oba články a zaplatiť mu titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5.000 eur. Žalobca dôvodil, že obsahom uvedených článkov, ako aj zverejnením jeho fotografií s detailným vyobrazením jeho tváre a jeho

zreteľným označením menom a priezviskom, udaním veku a jeho profesie došlo k protiprávnemu zásahu do chránených zložiek jeho osobnosti, a to najmä do jeho cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, dobrého mena a súkromia, ako aj prejavov jeho osobnej povahy. Články obsahovali nepravdivé tvrdenia o rozsahu spôsobených zranení, ako aj skutkové tvrdenia, označujúce ho ako jednoznačného páchateľa opísaných skutkov, a to napriek skutočnosti, že v čase uverejnenia článkov neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci, ktoré by ho za páchateľa uvedených činov definitívne uznalo. V jeho prípade teda nebola rešpektovaná prezumpcia neviny. Inkriminované články ho totiž neprezentovali ako osobu podozrivú zo spáchania opísaných činov, ale ho označovali priamo za páchateľa tejto činnosti, preto ich žalobca považoval za neprípustný zásah do jeho osobnostných práv. Pokiaľ žalovaný informoval o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, tieto informácie mali byť objektívne, presné, korektné a pravdivé. V tomto smere žalobca poukázal na to, že v článkoch boli obsiahnuté nepravdivé informácie o tom, že maloletej mal spôsobiť zranenie spočívajúce v zlomenine rebier, čo žalobca jednoznačne poprel. Okrem opísaného porušenia práva na ochranu osobnosti, žalovaný podľa mienky žalobcu porušil i ďalšie čiastkové práva jeho osobnosti, a to najmä právo na podobu, resp. právo na podobizeň, ako aj právo na meno. Žalobca totiž ani v jednom prípade nedal privolenie na uverejnenie svojej fotografie, ktoré bolo v zmysle (ďalej len „“) potrebné, nakoľko nešlo o tzv. spravodajskú licenciu. V takom prípade bolo pritom potrebné rešpektovať dve podmienky, a to, že k použitiu jeho podobizne malo dôjsť primeraným spôsobom a toto nesmelo byť v rozpore s takými jeho osobnostnými záujmami, ktoré je potrebné bezpodmienečne rešpektovať. Podľa mienky žalobcu zo strany žalovaného došlo o neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Žalobca mal za to, že ním požadované morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia a tiež odstránenia dotknutých článkov z internetových stránok portálu Z..sk s ohľadom na konkrétne okolnosti, intenzitu a trvanie zásahov, nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená jemu vzniknutá ujma, a preto považoval za dôvodné priznanie i primeraného peňažného zadosťučinenia v sume 5.000 eur; práve vďaka nepravdivému obsahu článkov došlo totiž k zhoršeniu vzťahov žalobcu s rodinnými príslušníkmi, priateľmi a známymi.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním, jeho zhodnotením a právnym posúdením, za aplikácie ustanovenia , a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, nakoľko žalovaný ako prevádzkovateľ portálu Z..sk, publikovaním článku zo dňa 30.04.2014 a článku zo dňa 05.05.2014 žalobcovi nespôsobil taký zásah do jeho osobnostných práv, ktorý by dôvodne oprávňoval úspešnosť satisfakčnej žaloby a priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu požadovanom žalobcom. Oba články mali charakter tlačového spravodajstva, preto na zverejnenie podobizne žalobcu nebol potrebný jeho súhlas. Zároveň, publikovaním fotografií žalobcu žalovaný neprekročil zákonom stanovené medze, keďže v prípade týrania maloletej osoby ide jednoznačne o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby - žalobcu ako osoby, do ktorej osobnosti malo byť zasiahnuté, prevládol závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem, odôvodnený potrebou a právom verejnosti na informácie o závažnej trestnej činnosti, o ktorú v danom prípade jednoznačne išlo. Naviac, žalovaný prevzal fotografie žalobcu z jeho vlastnej facebookovej stránky, na ktorej ich zverejnil samotný žalobca, čím umožnil ich všeobecnú dostupnosť a použiteľnosť.

4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o porušení prezumpcie neviny. Žalovaný, spolu s inými masmédiami, vychádzal pri koncipovaní článku primárne z informácií poskytnutých policajným hovorcom, podľa ktorých bol žalobca obvinený zo zločinu ublíženia na zdraví a zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, keď od presne nezisteného času, pravdepodobne od mesiaca november 2013, opakovane fyzicky týral a napádal maloleté dieťa, dôsledkom čoho mu spôsobil nespočetné zranenia, hematómy horných a dolných končatín, defekty kože, ako aj iné zranenia. Z obsahu oboch napadnutých článkov bolo podľa mienky konajúceho súdu zrejmé, že k týraniu maloletého dieťaťa došlo v domácom prostredí, a preto prichádzali do úvahy ako páchatelia len dve osoby, a to matka maloletej a žalobca, s ktorými maloletá prichádzala do styku. Obe osoby boli po zistení skutku vzaté do vyšetrovacej väzby, v ktorej žalobca zotrval počas celého trestného konania a po právoplatnom odsúdení z nej priamo nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody. Autor v článku zo dňa 05.05.2014 konštatoval, že žalobca spolu s matkou maloletej ostali za mrežami, žalobcovi hrozí trest odňatia slobody až na 12 rokov, kým matke maloletej trest odňatia slobody na 8 rokov, čím čitateľom poskytol informáciu o možných hroziacich trestoch v prípade odsúdenia označených osôb.

5. Za jediné difamujúce tvrdenie vyhodnotil konajúci súd údaj o zlomených rebrách maloletej, ktorý údaj sa nenachádzal v znaleckom posudku č. 79/14 zo dňa 03.05.2014, vypracovanom prof. U.. L. G., N..,

súdnym znalcom, opisujúcim reálny rozsah zranení maloletého dieťaťa, a preto išlo o údaj nepravdivý, ktorý žalovaný zverejnil zrejme v snahe upriamiť pozornosť čitateľa na oba články, nakoľko sa objavil i v titulu článku zo dňa 30.04.2014. Súd prvej inštancie bol však toho názoru, že len samotné tvrdenie o zlomených rebrách maloletej poškodenej, ktoré zranenie mal spôsobiť žalobca, nebolo spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv takým spôsobom, aby sa len na základe tohto tvrdenia mohol žalobca úspešne domáhať ochrany svojich osobnostných práv. Konajúci súd musel prihliadať totiž na obzvlášť spoločensky nebezpečné konanie žalobcu, ktoré si nielen vzhľadom na vek maloletej, ale aj na jej bezmocnosť a pasívne správanie jej matky, zaslúžilo všeobecné odsúdenie pre jeho brutalitu, mnohopočetné, opakované a závažné zranenia maloletej. Súd prvej inštancie preto v tomto kontexte považoval podanie žaloby doslova za nemorálne, nakoľko zločin spáchaný žalobcom na maloletej bol následne v trestnom konaní preukázaný a žalobcovi bol súdom uložený primeraný trest. Právo verejnosti na informácie malo v takom prípade teda prednosť pred ochranou osobnostných práv žalobcu, spočívajúcich vo zverejnení difamujúceho údaja o zlomených rebrách maloletej X..

6. Pokiaľ išlo o požiadavku na priznanie primeraného zadosťučinenia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca síce v konaní prezentoval, v čom videl dôsledky zásahu do jeho osobnostných práv, spočívajúcich najmä v psychickom tlaku na jeho osobu, reakciách iných osôb na zverejnené články, tieto však nepreukázal, nakoľko išlo len o jeho subjektívne hodnotenie situácie a o jeho subjektívne pocity v rovine tvrdení. Pokiaľ na preukázanie dôvodnosti nároku žalobca predložil fotokópiu listu od kamarátky U. a navrhol výsluch svedkyne U., ani nimi neosvedčil individuálny dosah zníženia jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v spojení so zverejnením napadnutých článkov, v miere postačujúcej na priznanie nárokovanej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ išlo o svedkyňu U., tá vypovedala len vo všeobecnej rovine o jej vnímaní celej situácie a neuviedla žiadnu skutočnosť o reálnom následku dotknutých článkov v jednotlivých životných sférach žalobcu; dokonca sa vyjadrila, že ju predmetné články pobavili a neverila ich obsahu, čo konajúci súd s ohľadom na závažnosť okolností celého prípadu vyhodnotil ako zrelé „na zamyslenie“. V neposlednej miere súd prvej inštancie poukázal i na to, že žalobca zotrval vo väzbe počas celého trestného konania a po právoplatnom odsúdení nastúpil priamo do výkonu trestu odňatia slobody, a teda nebol zaradený do bežného života; preto sa podľa neho nemohol dosah predmetných článkov prejaviť vo všetkých oblastiach života žalobcu, najmä pracovnej, spoločenskej alebo osobnej.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej len „“), keď žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa a a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že konajúci súd sa nezaoberal všetkými návrhmi uvedenými v petite žaloby, a preto považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepresvedčivé a právne neudržateľné. Zdôraznil, že žalovaný obsahom článku zo dňa 30.04.2014, ako aj článku zo dňa 05.05.2014 a neoprávneným zverejnením jeho fotografií, neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv, nakoľko v článkoch uviedol údaje týkajúce sa jeho osoby, vyobrazil jeho podobizeň, čím umožnil zverejnenie jeho identity a identifikáciu jeho osoby. V článkoch pritom boli uverejnené nepravdivé tvrdenia o rozsahu zranení spôsobených maloletej, ako aj tvrdenia označujúce žalobcu ako jednoznačného páchateľa opísaných skutkov; v čase ich uverejnenia však neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci uznávajúce jeho vinu. Z uvedeného žalobca dovodil, že v čase uverejnenia oboch článkov nebola rešpektovaná prezumpcia jeho neviny. Konajúci súd odôvodnil oprávnenosť zverejnenia jeho podobizne poukazom na tzv. spravodajskú licenciu, v ktorom prípade nie je potrebný súhlas fyzickej osoby s jej zverejnením. I v takom prípade však v stanovuje požiadavku primeranosti, pokiaľ ide o rozsah a spôsob použitia licencie tak, aby nedošlo k rozporu medzi jej použitím a oprávneným záujmom fyzickej osoby. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie, že v danom prípade išlo o situáciu, kedy nad individuálnym záujmom žalobcu prevládol vyšší záujem verejnosti na informácie o závažnej trestnej činnosti. Súd prvej inštancie však mal skúmať i ostatné okolnosti a súvislosti, za ktorých k zverejneniu jeho podobizne došlo. Dospel by potom k záveru, že zverejnenie fotografií s jeho tvárou bolo v príkrom rozpore s jeho záujmami, najmä pokiaľ označené články obsahovali nepravdivé informácie týkajúce sa jeho osoby a porušovali prezumpciu neviny. Podľa mienky žalobcu, na uvedené nemalo vplyv ani to, že žalovaný prevzal fotografie z jeho facebookovej stránky, a tým umožnil ich použiteľnosť, keďže táto skutočnosť sama o sebe neznamenala vyjadrenie súhlasu s ich použitím.

9. Žalobca opakovane zdôraznil princíp prezumpcie neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku. I keď nemožno zabrániť, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní, mal žalobca za to, že inkriminované články ho neprezentovali ako osobu podozrivú zo spáchania v článkoch opísaných činov, ale v rozpore so zásadou prezumpcie neviny ho označovali za páchateľa tejto trestnej činnosti; žalobca preto oba články považoval za zásah do jeho osobnostných práv. Zverejnené informácie mali byť pritom objektívne, presné, korektné a pravdivé.

10. Pokiaľ išlo o difamujúci údaj o zlomených rebrách maloletej poškodenej, ktoré jej mal spôsobiť, žalobca poukázal na to, že hoci ho konajúci súd vyhodnotil ako nepravdivý, dospel následne k nepochopiteľnému záveru, že tento nebol spôsobilý zasiahnuť do jeho osobnostných práv takým spôsobom, aby sa s úspechom domáhal ochrany osobnosti. V tomto smere žalobca zdôraznil, že ochrany osobnosti sa nedomáhal len na základe tohto viackrát uvedeného nepravdivého tvrdenia, keď poukazoval na viaceré navzájom súvisiace neoprávnené zásahy, ktoré v súhrne boli spôsobilé zasiahnuť a napokon i zasiahli mimoriadne závažným spôsobom do jeho osobnosti. V zmysle konštantnej rozhodovacej praxe súdov je zverejnenie nepravdivých informácií o fyzickej osobe v zásade vždy považované za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Na uvedené pritom nemala vplyv snaha žalovaného o informovanie verejnosti, ani jej právo na (pravdivé) informácie. Žalovaný v inkriminovaných článkoch jednoznačne konštatoval, že maloletej Veronike dolámal rebrá, a preto i nezainteresovaná osoba musí po ich prečítaní nadobudnúť dojem, že predmetné zranenie spôsobil maloletej práve on. Články tak popierali akúkoľvek dobrú vieru žalovaného pravdivo informovať verejnosť o otázkach verejného záujmu. Žalobca pritom zdôraznil, že nepravdivé tvrdenia o spôsobení zlomenín rebier mali pomerne zásadný charakter a vzhľadom na vysokú návštevnosť internetového portálu Z..sk tieto neoprávnene zasiahli do jeho osobnostných práv značne hrubým spôsobom. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyjadril žalobca presvedčenie, že dostatočne a nad všetku pochybnosť preukázal dôvodnosť podanej žaloby, čo odôvodnilo minimálne priznanie morálnej satisfakcie spočívajúcej v navrhovanom ospravedlnení. Konajúci súd sa však podľa neho nedostatočne, resp. vôbec nezaoberal ním požadovaným morálnym zadosťučinením spočívajúcim v ospravedlnení a v požiadavke na upustenie od pretrvávajúcich zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti; odôvodnenie rozsudku v tejto časti považoval preto za nepreskúmateľné.

11. Žalobca zotrval i na presvedčení, že vzhľadom na okolnosti prípadu, postup žalovaného, ktorý uverejnil difamujúce skutkové tvrdenia o jeho osobe, neoprávnene a neprimerane zverejnil jeho fotografie a porušil prezumpciu neviny, dostatočne odôvodnil i nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur. Odôvodnenosť priznania nemajetkovej ujmy bola daná i intenzitou a trvaním zásahov, pričom tento zásah pôsobil dlhodobo a pretrváva až do súčasnosti. Žalobca mal za to, že preukázal negatívny dopad nepravdivých medializovaných informácií, ktoré vplývali na správanie jeho priateľov a známych voči nemu, čo potvrdila nielen výpoveď svedkyne G. U., ale i list jeho priateľky U.. Napokon s negatívnymi reakciami okolia sa po zverejnení inkriminovaných článkov stretol i v prostredí väzenia. Za daných okolností by teda jemu vzniknutú nemajetkovú ujmu spočívajúcu v znížení jeho vážnosti v spoločnosti pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na jeho mieste a v jeho postavení. Z tohto dôvodu mal za to, že v konaní preukázal naplnenie skutkovej podstaty pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa . Súd prvej inštancie sa pri posúdení dôvodnosti jeho nároku neprípustne obmedzil len na skúmanie individuálnych dosahov zníženia jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ktoré ustanovenie uvádza len príkladmo.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny, keď konajúci súd správne právne posúdil, že na zverejnenie podobizne žalobcu nebol potrebný jeho súhlas, nakoľko išlo o tzv. spravodajskú licenciu. Zverejnenie fotografií žalobcu bolo pritom vykonané primeraným spôsobom. Žalovaný zdôraznil, že v danom prípade, keď išlo o obzvlášť zavrhnutiahodné konanie žalobcu a jeho družky (týranie maloletého dieťaťa), o ktorom naviac informoval médiá policajný orgán, konal plne oprávnene v záujme zverejnenia tejto informácie verejnosti.

13. Podľa mienky žalovaného súd prvej inštancie správne vyhodnotil i to, že žalovanými článkami neporušil zásadu prezumpcie neviny, keďže (ako už uviedol) informácie o osobe žalobcu, jeho zadržaní, väzbe a trestnom stíhaní, prevzal od orgánu verejnej moci, ktorého riadne označil a citoval. V článkoch

nebol žalobca označený ako páchateľ trestného činu, keďže ich obsahom bola aj informácia o treste, ktorý žalobcovi hrozil, a preto každému čitateľovi muselo byť zrejmé, že súd ešte o vine žalobcu a prípadnom treste nerozhodol. Tieto okolnosti preto vylučovali neoprávnenosť zásahu do osobnosti žalobcu, čo judikovali už viackrát slovenské súdy a napokon i Európsky súd pre ľudské práva.

14. A napokon mal žalovaný za to, že pokiaľ išlo o nepravdivé údaje o zraneniach, ktoré mal žalobca spôsobiť maloletej poškodenej, z trestného rozsudku vyplývalo, že ju žalobca minimálne 5 krát fyzicky napadol, fackal ju a udieral nielen po tvári, ale aj po ostatných častiach tela varechou, remeňom a postrojom pre psa, čím jej spôsobil rozsiahle podliatiny, opuchy, pohmoždeniny a odreniny na celom tele, a preto považoval výpočet týchto zranení len za svedectvo o zavrhnutiahodnom a spoločensky nebezpečnom konaní žalobcu. V prípade žalobcu už len samotné uvedenie pravdivých faktov o zraneniach spôsobených týraním maloletej spôsobilo pohoršenie verejnosti, i médií nad jeho konaním, a preto nepravdivý údaj o zlomených rebrách poškodenej nebol sám o sebe spôsobilý privodiť mu ujmu na cti a vážnosti v spoločnosti, ktorú žalobca v čase zverejnenia informácie už ani tak nepožíval. Z tohto pohľadu podľa mienky žalovaného vyznievala požiadavka žalobcu na ospravedlnenie za zverejnenie nepravdivého údaja o zlomených rebrách ním týraného maloletého dieťaťa nenáležite a groteskne.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, C.s.p), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.05.2020 ( v spojení s ).

16. V prvom rade odvolací súd udáva, že sa nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorou súdu prvej inštancie vytýkal neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa v miere potrebnej vysporiadal s celým uplatneným nárokom žalobcu, keď konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v dôsledku uverejnenia článku zo dňa 30.04.2014, ako i článku zo dňa 05.05.2014, ktorá skutočnosť odôvodňovala zamietnutie žaloby ako celku, t.j. nároku na ospravedlnenie, ako aj na odstránenie dotknutých článkov z internetovej stránky žalovaného, vrátane nároku na nemajetkovú ujmu. Je totiž nepochybné, že podmienkou poskytnutia ochrany osobnostným právam žalobcu, a tým i úspešnosti jeho žaloby na ochranu osobnosti, je existencia neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a až v prípade preukázania takého zásahu je na mieste (za splnenia i ostatných predpokladov) žalobe vyhovieť. Konajúci súd pritom dostatočne zdôvodnil svoje myšlienkové úvahy a postupy, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby; jeho rozhodnutie preto odvolací súd nepovažoval za nepreskúmateľné.

17. V ďalšom žalobca namietal, že konajúci súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že uverejnením dotknutých článkov nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Podľa mienky žalobcu žalovaný neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv, nakoľko v dotknutých článkoch uviedol neoprávnene údaje týkajúce sa jeho osoby, bez jeho súhlasu zverejnil jeho podobizeň, čím umožnil identifikáciu jeho osoby, pričom uviedol i nepravdivé tvrdenia o rozsahu zranení spôsobených maloletej X., ako aj tvrdenia označujúce jeho osobu za jednoznačného páchateľa opísaných skutkov, a tak nerešpektoval princíp prezumpcie neviny.

18. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu (napr. rozsudok vo veci P. R. D. X.. E., ako aj vo veci V. Z. R. F. X.. O.); s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo, či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia, či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, ktorá miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia (napr. rozsudok vo veci Perna v. Taliansko).

Článok 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Zároveň zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva článok 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, sa môže v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ, bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, či vlastné šetrenie, o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy a nežiadúce javy. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, a teda pomáha upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva tak poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektami slobody prejavu, pričom taký postup je akceptovaný i Ústavným súdom Slovenskej republiky (sp. zn. , sp. zn. ).

19. v článku 26 zaručuje, okrem slobody prejavu, i právo na informácie, ktoré možno vyjadrovať aj tlačou, pričom toto právo je obmedzené tak ako predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru, právom na ochranu osobnosti, v rozsahu vymedzenom podľa a nasl. . V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, t.j. aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.

20. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

21. Podľa písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

22. Podľa podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

23. Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

24. Obsah práva na ochranu osobnosti je upravený v , pričom nadväzuje na komplex a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného osobnostného práva. Ide o generálnu klauzulu ochrany osobnosti. Ak fyzická osoba namieta neoprávnený zásah do jej osobnosti, musí preukázať existenciu protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození jej osobnosti. Zásah musí byť pritom spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ten môže byť spôsobený uverejnením nepravdivých údajov týkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti fyzickej osoby, ale i uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, avšak majúcich osočujúcu povahu, ako i uverejnením údajov pravdu skresľujúcich, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu podávanej informácie a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov, pokiaľ tieto vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti, čo do obsahu a formy. Hodnotiaci úsudok pritom z hľadiska slobody prejavu požíva vyššiu ochranu ako tvrdenie faktov, a preto pri ňom postačuje, ak má určitý skutkový základ, na rozdiel od skutkového tvrdenia, ktoré má objektívnu povahu a je ho možné (jeho pravdivosť) skutkovo overiť. V sporných prípadoch pritom nie je ojedinelé, aby jeden výrok obsahoval tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu (tzv. hybridný výrok). Každý výrok, ktorý má zasiahnuť do osobnostných práv je potrebné posudzovať a vyhodnotiť v širšom kontexte, t.j. z hľadiska celkového vyznenia dotknutého prejavu.

25. Preskúmaním súdneho spisu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie sa pri posudzovaní dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv článkami žalovaného zo dňa 30.04.2014 a 05.05.2014 náležite zaoberal zisťovaním podstatných skutočností pre posúdenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, jeho skutkové zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania, pričom z vykonaných dôkazov konajúci súd vyvodil správne skutkové a následne aj právne závery, na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia , a , ktoré správne a v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou vyložil, a náležite, v súlade s ustanovením odôvodnil.

26. V danej veci nebolo sporné, že žalovaný ako prevádzkovateľ internetového portálu topky.sk uverejnením článku zo dňa 30.04.2014 a článku zo dňa 05.05.2014 informoval verejnosť o dianí v spoločnosti, resp. o otázkach rezonujúcich v spoločnosti, medzi ktoré nepochybne patria i prípady domáceho násilia, obzvlášť, ak bolo vykonané na maloletých jedincoch. Žalovaný tak obsahom článkov sledoval legitímny cieľ, a to najmä pritiahnuť záujem širokej verejnosti, informovať ju o veciach týkajúcich sa verejného záujmu a rozpútať o nich diskusiu. V takom prípade bol oprávnený pristúpiť i k určitým zjednodušeniam a k zveličovaniu a použiť i výrazy expresívnejšie, príp. preháňajúce, pričom miera tejto expresivity bola limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov umožňovali a bola ovplyvnená i charakterom internetového portálu prevádzkovaného žalovaným (tzv. bulvárneho typu). Z textu článkov podľa mienky odvolacieho súdu nemožno vyčítať, že ich cieľom bolo uraziť, očierniť alebo inak negatívne vykresliť žalobcu v očiach verejnosti, resp. ho vykresliť ako jednoznačného páchateľa opísaných skutkov, ktorá okolnosť nie je zrejmá ani z nadpisu (titulku) oboch článkov. Treba v tejto súvislosti uviesť, že primárnou funkciou a účelom titulku je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto možno vo všeobecnosti akceptovať, ak sa v titulku objavia expresívnejšie vyjadrovacie prostriedky, pričom v takom prípade je potrebné zohľadniť i organickú väzbu medzi titulkom a vecným obsahom článku.

27. V konaní nebolo sporné, a uviedol to i súd prvej inštancie, že informácia o polámaní rebier uvedená v nadpise, ako aj v texte článku zo dňa 30.04.2014, nebola pravdivá, nakoľko nemala základ v opise zranení vymenovaných v znaleckom posudku vypracovanom v trestnom konaní. Avšak nemožno prehliadnuť, že žalobca sa voči maloletej dlhodobo dopúšťal rozsiahleho fyzického násilia, ktoré malo za následok vznik mnohopočetných zranení, a preto podľa mienky odvolacieho súdu žalovaným použitá informácia o „polámaní rebier“ mala skôr podčiarknuť a zdôrazniť, že toto násilie viedlo až k poškodeniu telesného zdravia maloletej. Skutočnosť, že maloletá X. utrpela rozsiahlu ujmu na zdraví bola zrejmá už v čase zverejnenia článkov, túto konštatoval i policajný hovorca, a napokon ju potvrdilo i dokazovanie a výsledky trestného konania. Vzhľadom na to, že účelom informácie poskytnutej verejnosti bolo upozorniť na brutálnosť násilia vykonaného na maloletej osobe a na hrozivosť následkov na jej telesnom zdraví, odvolaciemu súdu sa javilo ako zanedbateľné, či tieto následky spočívali „len“ v pomliaždeniach trupu a chrbta v oblasti lopatiek a oboch ramien alebo v tom, že maloletá mala mať polámané rebrá. Zároveň, v prípade žalovaného, ktorý nie je odborným periodikom, nemožno trvať na úplnej presnosti podaných skutkových tvrdení, keď rozhodujúce je, aby celkové vyznenie informácií uvedených v článkoch zodpovedalo pravde, ktorá okolnosť bola splnená; možno potom konštatovať, že len určité skreslenie informácie podanej žalovaným (o polámaní rebier maloletej) nemohlo viesť k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

28. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že uverejnením dotknutých článkov v spojení s podobizňou žalobcu, žalovaný porušil prezumpciu jeho neviny.

29. Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania ( ). Jej účelom je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom. Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb, ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny, bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom. Keďže sloboda prejavu zahŕňa slobodu prijímať a rozširovať informácie, prezumpcia neviny nemôže zabrániť príslušným orgánom informovať verejnosť o prebiehajúcom trestnom vyšetrovaní, vyžaduje sa však, aby to robili so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou, ktorá je nevyhnutná. Prezumpcii neviny teda nebráni informovanie o trestnom konaní alebo o okolnostiach, ktoré môžu opodstatňovať záver o tom, že sa niekto dopustil

trestného činu, avšak vyplývajú z toho určité obmedzenia, pokiaľ ide o spôsob, akým má k takému prejavu dôjsť (k tomu i nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

30. Je nepochybné, že žalobcom označené články boli publikované po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi. Žalobca teda bol v tom čase osobou, proti ktorej sa viedlo trestné konanie, resp. osobou obvinenou, keďže existovalo dôvodné podozrenie, že sa dopustil spáchania tých skutkov, pre ktoré bol obvinený; žalobca tak požíval ochranu vyplývajúcu z prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny však nebránila žalovanému informovať o okolnostiach týkajúcich sa a súvisiacich so skutkami, z ktorých spáchania bol žalobca dôvodne podozrivý. Žalovaný pri informovaní verejnosti pritom evidentne vychádzal z údajov orgánov činných v trestnom konaní, ktorých hovorcu napokon v článku zo dňa 30.04.2014 i citoval. V takom prípade nebolo potrebné, aby preveroval pravdivosť uverejnených informácií. Súdna judikatúra totiž dovodila, že novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu prostredníctvom novinárov verejnosti sprístupnia (k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Z obsahu článkov ďalej nepochybne vyplýva, že žalobca sa mal dopustiť (bol obvinený zo) spáchania skutkov - zločin ublíženia na zdraví a zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, v danej trestnej veci bol zatknutý a hrozil mu trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Z takto formulovaných informácií mohol podľa mienky odvolacieho súdu čitateľ jednoznačne zistiť, že orgány činné v trestnom konaní na základe získaných dôkazov (dôkaznej situácie) vzniesli dôvodné, t.j. kvalitatívne vyššie podozrenie, že sa mal žalobca voči maloletej X. dopustiť skutkov, kvalifikovaných ako zločin ublíženia na zdraví a zločin týrania zverenej osoby, za ktoré mu hrozil príslušný trest. Informáciami podanými v článku žalovaný neposunul jeho význam do tej roviny, že by sa vina žalobcu čitateľovi predkladala ako nesporný fakt, ako nesprávne namietal žalobca; napokon, i použitý expresívnejší výraz „tyran“, ktorý bol skôr hodnotiacim úsudkom, majúcim však svoj základ v opise spáchaných skutkov, ich trvaní a následkov na zdraví maloletého dieťaťa, treba chápať v tejto rovine, resp. ako vyjadrenie negatívneho postoja ku konaniu žalobcu, ktoré sa mu kládlo za vinu. Žalobca sa svojim protiprávnym konaním a následným vznesením obvinenia stal osobou verejného záujmu a posudzovania, a preto žalovaný použitím pravdivých, možno trochu zjednodušených a expresívnejšie podaných informácií, ktoré však zodpovedalo spôsobu informovania internetového portálu, plnil funkciu informovania verejnosti o závažnej trestnej činnosti spáchanej na maloletom dieťati. Autor dotknutých článkov sa pritom vyvaroval komentárov hodnotiacich súlad konania žalobcu so zákonom, nevyslovil hodnotiace úsudky o tom, že by žalobca mal byť bez pochyby páchateľom trestnej činnosti, a teda sa zdržal spravodajskej úvahy, ktorá by sa dotýkala (ne)viny žalobcu. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že informovaním o konaní žalobcu a priebehu jeho trestného stíhania žalovaný neporušil princíp prezumpcie neviny. Žalovaný vychádzal z relevantných údajov, najmä od orgánov činných v trestnom konaní a osôb dotknutých konaním žalobcu, ktoré podal spôsobom primeraným závažnosti konania a naliehavosti nastolenej témy, bez úmyslu poškodiť žalobcu.

31. Za porušenie zásady prezumpcie neviny nemožno považovať ani tú skutočnosť, že žalovaný v dotknutých článkoch zverejnil meno žalobcu, jeho vek, resp. povolanie; tieto údaje totiž použil vždy v spojení s postavením žalobcu ako obvineného v trestnom konaní, a teda nie ako páchateľa trestnej činnosti. Pritom i Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre v zásade pripúšťa identifikovateľné označenie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, a preto pokiaľ obsah článku obstál z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení a primeranosti hodnotiacich úsudkov, uverejnenie údajov identifikujúcich žalobcu nemožno považovať za okolnosť, ktorá by odôvodňovala obmedzenie slobody prejavu žalovaného (k tomu i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Odvolací súd je toho názoru, že i keď žalovaný použil údaje umožňujúce jasnú identifikáciu žalobcu, tieto zásadne spájal s jeho procesným postavením v trestnom konaní, t.j. informoval len o tom, že žalobca je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, bez toho, aby súčasne vyslovil hodnotiace úsudky o jeho vine.

32. Žalobca tiež nedôvodne namietal neoprávnené uverejnenie jeho podobizne, keď k jej použitiu došlo nepochybne pre účely tlačového spravodajstva, v ktorom prípade nebol v zmysle ustanovenia potrebný súhlas žalobcu. Podľa mienky odvolacieho súdu žalovaný pri zverejnení fotografií dodržal i dve základné podmienky, a to, že postupoval primeraným spôsobom a ich použitie nebolo v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu. Je nepochybné, že zverejnené fotografie nezachytávali žalobcu v nejakej chúlostivej alebo dehonestujúcej situácii, ktorá by mohla poškodiť jeho česť, dôstojnosť alebo vážnosť. Vzhľadom na okolnosti, do ktorých boli situované, zapadli do kontextu

článkov, pričom žalobca ako dôvodne podozrivý zo spáchania závažných zločinov, bol povinný strpieť informovanie o svojej osobe i týmto spôsobom a v danom rozsahu. I v tomto prípade totiž účelom použitia podobizne žalobcu bolo informovať verejnosť o osobe, ktorá bola spájaná s trestnou činnosťou spadajúcou do rámca záujmu širokej verejnosti. Fotografie žalobcu boli použité primerane, spôsobom, ktorý nebol v žiadnom prípade difamujúci, a preto ich uverejnenie nemožno považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.

33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalovaný uverejnením dotknutých článkov informoval o v tom čase aktuálnom celospoločensky závažnom dianí, a to na základe takých údajov a informácií, ktoré mal a reálne mohol mať k dispozícii, pričom podané skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky vychádzali vo svojej podstate z reálnych udalostí, a preto boli objektívne a primerané. Skutočnosť, že určitá zverejnená informácia nemala v konečnom dôsledku úplne svoj podklad v odsudzujúcom rozsudku (v opise vymenovaných zranení) neznamená porušenie osobnostných práv žalobcu. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie (posudzujúc kolíziu práva na slobodu prejavu a práva žalobcu na ochranu osobnosti) bolo nevyhnutné uprednostniť právo na slobodu prejavu na úkor osobnostných práv žalobcu, a preto bolo na mieste žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť; dotknuté články neobsahovali také skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho osobnostných práv, nakoľko boli použité primerane situácii a nedosahovali intenzitu majúcu za následok zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Na uvedenom základe preto neboli splnené ani zákonné predpoklady pre priznanie žalobcom uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur; podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je totiž popri zistení, že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce, nakoľko došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a/alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, primárne existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorú však žalobca v konaní nepreukázal.

34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca pritom v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

35. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa v spojení s a tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok ich náhradu.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).