Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-125-2020.pdf
PDF · 161.67 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/125/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr. Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: H. K., nar. X.X.XXXX, adresa Y. XXXX/XX, P., zastúpenému advokátom: JUDr. Václav Sosna, so sídlom Námestie Slobody 2, Skalica, o zaplatenie 133,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 5Cb/20/2018-128 zo dňa 6.8.2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 133,76 Eur od 2.12.2016 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 1, § 261 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 497, § 504 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ako aj ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene doplnení niektorých zákonov a ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 19.10.2011 zmluvu o poskytnutí úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty, a to podľa ustanovení Obchodného zákonníka, čo je uvedené v záhlaví zmluvy. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako živnostník s miestom podnikania Vysoká 12, 908 51 Holíč, IČO: 33 948 593. Keďže právny predchodca žalobcu aj žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy boli podnikateľské subjekty, uvedený zmluvný vzťah sa riadi Obchodným zákonníkom v zmysle § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný ako podnikateľský subjekt mal použiť finančné prostriedky z predmetného úveru v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Žalobca sa v spore domáha voči žalovanému zaplatenia pohľadávky vo výške 133,76 eur - istina spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, ktorá vyplýva z uzatvorenej zmluvy o poskytnutí Úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty zo dňa 19.10.2011. Na základe tejto zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému peňažné prostriedky formou úverového limitu, ktorý mohol žalovaný čerpať maximálne do výšky 1.000,- eur. Úverové prostriedky žalovaný čerpal prostredníctvom firemnej kreditnej karty, jedná sa preto o revolvingový úver. Zo
špecifikácie pohľadávky (č. l. 86) - prehľadu čerpania a splácania úveru súd zistil, že žalovaný čerpal z tohto úveru od decembra 2011 do júla 2015 celkovo sumu 247,47 eur, a to v decembri 2011 sumu 56,03 eur, v januári 2012 sumu 9,52 eur, vo februári 2012 sumu 0,91 eur, v marci 2012 sumu 0,64 eur, v apríli 2012 sumu 0,45 eur, v novembri 2012 sumu 23 eur, v decembri 2012 sumu 0,07 eur, v novembri 2013 sumu 23 eur, v decembri 2013 sumu 0,08 eur, v novembri 2014 sumu 23 eur, v decembri 2014 sumu 10,09 eur, v januári 2015 sumu 60,44 eur, vo februári 2015 sumu 1,23 eur, v marci 2015 sumu 31,35 eur, v apríli 2015 sumu 1,63 eur, v máji 2015 sumu 1,96 eur, v júni 2015 sumu 2,05 eur, v júli 2015 sumu 2,01 eur. Pretože žalovaný úver riadne nesplácal, pôvodný veriteľ úver mimoriadne zosplatnil. Ku dňu zosplatnenia bola výška dlžnej istiny 133,76 eur, neuhradený riadny úrok vo výške 34,56 eur a neuhradený úrok z omeškania bol vo výške 36,34. Žalobca si v tomto konaní uplatnil len istinu 133,76 eur spolu s úrokom z omeškania. Pôvodný žalobca - banka, si pred postúpením pohľadávky na žalobcu splnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko právny predchodca žalobcu písomne vyzval dňa 30.3.2015 žalovaného k úhrade dlžných splátok úveru, následne písomným oznamom zo dňa 22.8.2015 oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celej pohľadávky a napokon bola celá pohľadávka postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 1.12.2016 na žalobcu. Pôvodný veriteľ žalovanému písomne oznámil postúpenie pohľadávky oznámením o postúpení pohľadávky. Právny predchodca žalobcu postúpil predmetnú pohľadávku v celom rozsahu žalobcovi, pričom postupoval v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Postup postúpenia pohľadávky bol teda v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zachovaný. Žalovaný v konaní neprodukoval dôkazy, ktoré by preukazovali nedodržanie uvedeného postupu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Obrana žalovaného v spore spočívala v tom, že žalobca ani jeho právny predchodca mu neposkytli žiadne finančné prostriedky a uvedenú zmluvu neuzavrel. K tomuto tvrdeniu však žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy. V konaní neprišiel na pojednávania vypovedať - pričom súd poukázal na to, že jeho výpoveď mohla byť jedným z dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenie. Žalovaný mohol svojou výpoveďou objasniť okolnosti uzatvorenia zmluvy, prípadne uviesť jej neexistenciu. Neuviedol však z akého dôvodu sa dostali jeho osobné údaje vrátane rodného čísla do uzatvorenej zmluvy. Jeho písomné tvrdenie prostredníctvom právneho zástupcu o určitej skutočnosti nie je vykonaným dôkazom o existencii ním tvrdenej skutočnosti. Taktiež žalovaný v konaní neprodukoval ani ním pôvodne navrhnutý dôkaz výsluchom svedkyne E. K., a to napriek tomu, že mal v konaní dostatok času zabezpečil účasť tejto svedkyne na pojednávaní. Z týchto skutočností vyplýva, že súd nepovažoval v konaní za sporné, že prišlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere tak ako tvrdil žalobca.
4. K námietke žalovaného, aby súd vyhodnotil spor ako spotrebiteľský a aplikoval na uzatvorenú zmluvu ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, nakoľko odo dňa 12.8.2017 žalovaný nie je podnikateľom, súd prvej inštancie uviedol, že predmetnú zmluvu uzatvorenú dňa 19.10.2011 (t. j. v čase, keď žalovaný bol živnostníkom) je potrebné posudzovať podľa okolností existujúcich v čase, kedy vznikla. Z danej zmluvy potom vznikajú záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, keďže právny predchodca žalobcu uzatvoril zmluvu so žalovaným ako so živnostníkom v čase, keď bol zapísaný v živnostenskom registri s miestom podnikania a s priradeným IČO. Taktiež aj z povahy zmluvy vyplýva, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, keďže ide o zmluvu o poskytnutie úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty a z tohto dôvodu ide o zmluvu uzatvorenú v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, na ktorú nie je možné aplikovať ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Žalovaný v predmetnej zmluve nevystupoval ako spotrebiteľ t. j. fyzická osoba, - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmena právneho postavenia žalovaného - ukončenie podnikateľskej činnosti v roku 2017 nemôže následne mať vplyv na dodatočnú zmenu Zmluvy uzatvorenej pôvodne v roku 2011.
5. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku. Uviedol, že úver sa stal splatným dňa 20.8.2015 (zosplatnenie), a preto štvorročná premlčacia lehota v zmysle ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka začala plynúť dňa 21.8.2015 a uplynula dňom 21.8.2020. Žalobca uplatnil pohľadávku na súde dňa 15.8.2018, čo je počas plynutia štvorročnej lehoty, a preto pohľadávka žalobcu nie je premlčaná. Jedná sa pritom o vrátenie poskytnutého úveru - plnenia a nie o vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj keby sa jednalo o prípad bezdôvodného obohatenia, na vydanie bezdôvodného obohatenia z obchodnoprávnych vzťahov je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu lehotu podľa § 397 Obchodného zákonníka, nakoľko Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania zo vzťahov, ktoré vzniknú medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, a to
v ustanovení § 387, § 408 Obchodného zákonníka. Všeobecne pri posudzovaní o aký vzťah medzi účastníkmi konania ide, nie je dôležité, ktorý právny predpis ho upravuje ale rozhodujúca je povaha vzťahov. Preto hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje iba Občiansky zákonník, aplikuje sa aj na obchodnoprávne vzťahy. Na tieto obchodnoprávne vzťahy nemožno aplikovať právnu úpravu premlčania pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 Občianskeho zákonníka z toho dôvodu, že Obchodný zákonník pre vydanie bezdôvodného obohatenia nestanovuje osobitnú premlčaciu dobu ako je všeobecná štvorročná premlčacia doba práv podľa Obchodného zákonníka. Preto podľa § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia z obchodnoprávnych vzťahov 4 roky a podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa premlčí za 4 roky odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Obchodný zákonník právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nekoncipuje ako osobitne plynúcu subjektívnu premlčaciu lehotu a osobitne plynúcu objektívnu premlčaciu lehotu. Znamená to, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa má na súde uplatniť do 4 rokov odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
6. Súd prvej inštancie teda uzatvoril, že medzi stranami vznikol záväzkový vzťah zo zmluvy o poskytnutie úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky, a predmetom ktorej bolo poskytnutie čerpania úverového rámca s maximálnym limitom do 1.000,- eur s dohodnutou výškou úrokovej sadzby 18,50% ročne. Súd preskúmal zmluvu o poskytnutie úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty zo dňa 19.10.2011 a nezistil rozpor medzi ustanoveniami zmluvy a zákonom. Vzhľadom na to súd vyhovel žalobcovi a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133,76 eur ako nesplatenú istinu z poskytnutého úveru, keďže žalovaný v konaní neprodukoval žiadny dôkaz, že by na základe uvedenej úverovej zmluvy nečerpal úver vo výške 247,46 eur a že na istine nedlhuje sumu 133,76 eur. Neprodukoval tiež dôkaz, že by žalobcovi uhradil žalovanú istinu úveru, resp. jeho časť. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 133,76 eur od 2.12.2016 (zaplatenie ku dňu 1.9.2015 - č.l. 41), nakoľko takto priznané úroky sú v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. s prihliadnutím na skutočnosť, že sa jedná o pohľadávku z obchodnoprávneho vzťahu.
7. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP). Žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní postupoval nesprávne a rozhodol nespravodlivo, a to najmä vzhľadom na to, že a) žalovaný nečerpal žiadny úver ani od banky, ani od žalobcu; b) žalobca v konaní nepredložil žiaden výpis z bankového účtu, ktorý by preukazoval čerpanie žalovanej sumy; c) žalobca v konaní nepredložil žiaden iný relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval čerpanie žalovanej sumy; d) súd opomenul, že na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti; e) súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu zodpovedajúcom štvornásobku žalovanej sumy; f) súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania rozhodol v rozpore s princípom primeranosti a v rozpore s princípom spravodlivosti. V prvom rade žalovaný dôvodil, že súd prvej inštancie uviedol k napadnutému rozhodnutiu iba stručné odôvodnenie, v ktorom sa náležite nevysporiadal s výsledkom vykonaného dokazovania ani s rozhodujúcou argumentáciou žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené nedostatočne a celkové vyznenie odôvodnenia je nepresvedčivé. V dôsledku uvedených nedostatkov je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné. Súd tiež porušil procesné práva žalovaného, keď žiadal, aby žalovaný preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Žalovaný najmä upozorňuje na skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie opiera svoje rozhodnutie o nesprávny predpoklad ohľadom dôkazného bremena pri preukazovaní neexistencie určitej skutočnosti. Súd totiž svoje rozhodnutie založil na tom, že žalovaný údajne nepreukázal skutočnosť, že nečerpal finančné prostriedky z titulu poskytnutia úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie teda vyplýva, že súd vytýka žalovanému, že nepreukázal neexistujúcu skutočnosť, ktorá sa nikdy nestala a neexistencia tejto skutočnosti má trvajúci charakter. Takýto postup súdu prvej inštancie
je nesprávny v dôsledku čoho bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Záver súdu o tom, že žalovaný nepreukázal, že nečerpal finančné prostriedky od právneho predchodcu žalovaného, je v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010, v ktorom Najvyšší súd SR k tzv. negatívnej dôkaznej teórii vyslovil že: „Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“ Preto je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
9. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného smerovala k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Nesprávnosť skutkových zistení súdom prvej inštancie podľa žalovaného spočíva v tom, že súd vychádzal z chybného a nepodloženého predpokladu, že bolo preukázané, že žalobca (resp. právny predchodca žalobcu) poskytol žalovanému finančné prostriedky z titulu poskytnutia úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty. Žalovaný už vo svojom odpore výslovne poprel a taktiež v priebehu celého konania popieral tvrdenie žalobcu, že by od právneho predchodcu žalobcu obdržal finančné prostriedky z titulu poskytnutia úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty. Žalovaný teda poprel existenciu žalovaného dlhu tým, že poprel prijatie žalovanej sumy a tvrdil, že nárok žalobcu neexistuje pretože nikdy vôbec nevznikol. Vzhľadom na obsah popieracieho prejavu žalovaného bolo povinnosťou žalobcu, aby uniesol dôkazné bremeno tvrdenia o údajnom reálnom poskytnutí žalovanej sumy. Žalobca bol povinný preukázať, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému finančné prostriedky, vrátenia ktorých sa žalobca domáhal v prejednávanom prípade. Žalobca toto svoje dôkazné bremeno neuniesol a svoje tvrdenie nepreukázal. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný popieral tvrdenie žalobcu, že čerpal finančné prostriedky z úverového limitu, bolo na žalobcovi, aby hodnoverným spôsobom preukázal čerpanie finančných prostriedkov žalovaným z titulu poskytnutia úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení o čerpaní finančných prostriedkov z úveru predložil súdu iba pomocnú tabuľku vytlačenú z počítača, ktorá obsahuje niekoľko stĺpcov. Z predloženej pomocnej tabuľky však nie je zrejmé kto tabuľku zostavil a kto za správnosť obsahu takejto pomocnej tabuľky zodpovedá, ani z takejto tabuľky nie je zrejmé reálne čerpanie finančných prostriedkov. Relevantným dôkazom o čerpaní finančných prostriedkov z bankového účtu je v prvom rade konkrétny výpis z bankového účtu. Žiadny výpis z bankového účtu však žalobca v priebehu konania ako dôkaz nepredložil. Žalovaný v tejto súvislosti upozorňuje na skutočnosť, že v rámci súdnej praxe banka ako veriteľ (a vo väčšine obdobných prípadov aj žalobca) reálne čerpanie finančných prostriedkov dlžníkom preukazuje výpisom z účtu dlžníka. K podanej žalobe však napriek uvedenému nebol priložený žiadny výpis z účtu ani akýkoľvek iný relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že by žalovaný mal reálne vyčerpať akýkoľvek poskytnutý úver a žalobca neuviedol ani nepreukázal akým spôsobom, kedy a v akých dielčích čiastkach malo k údajnému čerpaniu dôjsť. Žalovaný opätovne dôrazne popiera skutkové tvrdenia žalobcu o údajnom dlhu žalovaného. Žalovaný trvá na svojom tvrdení, že vo vzťahu k žalobcovi ani vo vzťahu k jeho právnemu predchodcovi žiadny dlh nemá. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca existenciu jeho nároku nepreukázal. Súd prvej inštancie teda vyhodnotil skutkový stav vyplývajúci z doteraz predložených dôkazov nesprávne a v dôsledku toho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
10. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí o náhrade trov konania (v druhej výrokovej časti napadnutého rozsudku) vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie veci sa týka najmä interpretácie a aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku týkajúcich sa rozhodovania o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu a
nezohľadnil ustanovenie § 257 CSP napriek tomu, že v danom prípade existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemal žalobcovi priznať nárok na náhradu trov. Žalovaný konštatuje, že vzhľadom na predmet konania (t.j. žaloba o zaplatenie 133,76 eur s príslušenstvom) je priznanie náhrady trov konania v rozsahu sumy podstatne (násobne!) prevyšujúcom žalovanú sumu v rozpore s princípom proporcionality a v rozpore s princípom spravodlivosti. Keďže vo výroku rozsudku o priznaní náhrady trov konania nie je uvedená konkrétna výška týchto trov, upozorňuje žalovaný na skutočnosť, že v danom prípade by priznaný rozsah náhrady trov zodpovedal celkovo výške piatich úkonov právnej služby v sume 83,- eur (5 x 16,60 eur), piatich režijných paušálov v sume 49,82 eur (4 x 9,80 eur a 1 x 10,62 eur), náhrada za použitie motorového vozidla za dve cesty na trase Bratislava - Skalica a späť v sume cca 110,- eur (2 x 55,- eur) a náhrada za stratu času v sume 204,18 eur (6 x 16,33 eur a 6 x 17,70 eur), čo spolu predstavuje sumu cca. 447,- eur a po zohľadnení dane z pridanej hodnoty sumu cca. 536,- eur. Súdom priznaná suma nároku na náhradu trov konania tak bude štvornásobne vyššia ako suma samotnej žalovanej pohľadávky žalobcu. A to za stavu, kedy žalovaný je dôchodca a sporný zmluvný vzťah uzatváral v postavení obdobnom postaveniu spotrebiteľa. A za stavu, kedy žalobca je spoločnosťou, ktorej predmetom podnikania je obchodovanie s pohľadávkami a správa a vymáhanie pohľadávok. Preto ak žalobca ako profesionál zaoberajúci sa vymáhaním pohľadávok využíva pri vymáhaní pohľadávok služby advokáta, existujú dôvodné pochybnosti o účelnosti právneho zastúpenia žalobcu advokátom v prípade bagateľného sporu. Rovnako možno mať pochybnosť o účelnosti výberu advokáta so sídlom kancelárie významne vzdialenom mimo sídla konajúceho súdu. Nemožno vylúčiť, že tieto postupy žalobcu sú motivované iba jeho snahou na ťarchu žalovaného neúčelne navyšovať trovy konania v inak bagateľnom spore. Žalovaný preto dáva do pozornosti, že jednou z požiadaviek na spravodlivý súdny proces je, aby u drobných nárokov náklady na právne zastúpenie účastníka advokátom nepresahovali spravidla žalovanú sumu, pričom výnimky z tejto požiadavky sú možné iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti poukazuje na rozhodnutia súdov SR vo veci nepriznania náhrady trov konania (resp. zníženia nároku na náhradu trov konania) vo veciach drobných sporov. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 76/2012 zo dňa 9.2.2012 vyslovil právny názor k neprimeranosti výšky trov konania: „Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07, III.ÚS315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 ods. 2 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia nepriznal alebo znížil trovy konania, ktoré sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Pozitívne vymedzený pojem drobného sporu vyplýva z § 200ea ods. 1 OSP, podľa ktorého o takýto spor ide v prípade, ak v jeho priebehu dosiahne predmet konania sumu 500 eur. V prípadoch drobných sporov je teda na zvážení súdu, či využije ustanovenie § 150 ods. 2 OSP a účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, buď neprizná alebo zníži trovy konania. K tomuto kroku môže všeobecný súd pristúpiť len v prípade, ak uplatnené trovy sú neprimerané vo vzťahu k pohľadávke. Neprimeranosť trov by mala v podstate znamenať, že ich výška prekračuje hodnotu pohľadávky. Na druhej strane posúdenie neprimeranosti trov vo vzťahu k hodnote sporu nie je v zákone explicitne vymedzené, je dané na úvahy súdu, ktoré spolu so závermi na to nadväzujúcimi musia byť vždy odôvodnené a celkom legitímne.“ Ďalej žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR z 21. mája 2014, sp. zn. I. ÚS 759/2013-20, v ktorom Ústavný súd SR k nepriznaniu náhrady trov konania v drobnom spore konštatoval, že: „Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou (II. ÚS 577/2013) ďalej uvádza, že v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod spočíva v tom, že trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov. Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že pohľadávka uplatňovaná pred všeobecným súdom (27,66 eur) je viac ako 2,6-krát nižšia ako sťažovateľkou uplatňovaná výška náhrady trov konania (72,69 eur). Ide o taký výrazný nepomer medzi uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.“ Hoci boli uvedené rozhodnutia vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, sú podľa žalovaného uvedené právne závery Ústavného súdu SR aplikovateľné aj za účinnosti Civilného sporového poriadku. Oproti pôvodnej úprave Občianskeho
súdneho poriadku súčasná úprava Civilného sporového poriadku neuvádza, že nepriznanie by mohlo byť iba čiastočné, a neuvádza ani exemplifikatívny výpočet dôvodov pre nepriznanie trov konania. Avšak aj terajšia účinná úprava Civilného sporového poriadku dáva súdu možnosť náhradu trov strane nepriznať a zákon výslovne uvádza, že v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa súd musí na tieto prihliadať a nemusí náhradu trov konania priznať. Podľa ustanovenia § 257 CSP totiž platí, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Niet pochybnosti, že priznanie náhrady trov konania v rozsahu, ktorý je v zjavnom nepomere k výške vymáhanej pohľadávky, je v rozpore s ústavnými princípmi proporcionality a spravodlivosti a takýto stav je nepochybne dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania. Preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu, alebo aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil. V odvolaní žalovaného neboli uvedené skutočnosti a ani preukázané dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok žalobcu na zaplatenie predmetnej pohľadávky. Žalobca uviedol, že dňa 19.10.2011 uzatvoril pôvodný veriteľ so žalovaným Zmluvu o poskytnutí Úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty č. 4511693K, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov formou úverového limitu maximálne do výšky 1.000,- eur, ktoré môže klient čerpať prostredníctvom Firemných kreditných kariet typu revolving. Dňa 01.12.2016 pôvodný veriteľ postúpil na postupníka pohľadávku vyplývajúcu z vyššie uvedeného povoleného prečerpania v celkovej výške 204,66 eur, pričom pozostávala z istiny vo výške 133,76 eur, riadneho úroku vo výške 34,56 eur a úroku z omeškania vo výške 36,34 eur. Žalobca žaluje sumu vo výške 133,76 eur. Z účtu boli vykonané nasledovné debetné operácie: • výber kartou + platba kartou + odchádzajúce platby z účtu vo výške 247,46 eur - v platobnej histórii predstavujú súčet položiek „Čerpanie“ za obdobie od 12/2011 do 07/2015, pričom žalovaný čerpal úverový rámec nasledovne: 2011_12 - 56,03 EUR, 2012_01 - 9,52 EUR, 2012_02 - 0,91 EUR, 2012_03 - 0,64 EUR, 2012_04 - 0,45 EUR, 2012_11 - 23 EUR, 2012_12 - 0,07 EUR, 2013_11 - 23 EUR, 2013_12 - 0,08 EUR, 2014_11 - 23 EUR, 2014_12 - 10,09 EUR, 2015_01 - 60,44 EUR, 2015_02 - 1,23 EUR, 2015_03 - 31,35 EUR, 2015_04 - 1,63 EUR, 2015_05 - 1,96 EUR, 2015_06
- 2,05 EUR, 2015_07 - 2,01 EUR; • poplatky vo výške 100,- EUR - pozostávajú najmä z poplatku za upomienky a predstavuje súčet položiek „zaplatene poplatky“ + „Dlh poplatky“; • debetné úroky vo výške 48,21 EUR - v platobnej histórii predstavujú súčet položky „Dlh úroky z úveru“+ „Zaplatenie úroky úveru“ a vyčíslené sú podľa nasledujúceho vzorca: výška čerpaných peňažných prostriedkov * (dohodnutá úroková sadzba) / počet dní v roku * počet dní príslušného obdobia (odo dňa čerpania peňažných prostriedkov do dátumu úhrady, resp. do konca príslušného obdobia); • zmluvné úroky z omeškania vo výške 36,34 eur - v platobnej histórii predstavujú súčet položiek „Dlh úroky z omeškania“ + „Zaplatené úroky z omeškania“ a vyčíslené sú podľa nasledujúceho vzorca: výška dlžnej sumy * (dohodnutá sankčná úroková sadzba) / počet dní v roku * počet dní príslušného obdobia (odo dňa omeškania do dátumu úhrady, resp. do konca príslušného obdobia). Na účte potom boli vykonané kreditné operácie: • úhrady vo výške 227,35 eur - v platobnej histórii predstavujú súčet položiek „Zaplatene celkom“, pričom úhrady žalovaného boli vykonané nasledovne: 2012_01 - 15,74 EUR, 2012_02 - 15,91 EUR, 2012_03 - 15,64 EUR, 2012_04 - 15,45 EUR, 2012_05 - 7,55 EUR, 2012_12 - 15,07 EUR, 2013_01 - 8,07 EUR, 2013_12 - 15,08 EUR, 2014_01 - 8,08 EUR, 2014_12 - 10,09 EUR, 2015_01 - 60,44 EUR, 2015_02 - 1,23 EUR, 2015_03 - 31,35 EUR, 2015_04 - 1,63 EUR, 2015_05 - 1,96 EUR, 2015_06 - 2,05 EUR, 2015_07 - 2,01 EUR. Z úhrad žalovaného bola na istinu započítaná suma vo výške 113,70 eur, a tak na istine zostala neuhradená suma vo výške 133,76 eur, na úrok z úveru bola z úhrad žalovaného započítaná suma vo výške 13,65 eur, a tak na úroku z úveru zostala neuhradená suma vo výške 34,56 EUR, z úhrad žalovaného bola na úrok z omeškania započítaná suma vo výške 0,- eur, a tak na úroku z omeškania zostala neuhradená suma vo výške 36,34 eur. Z úhrad žalovaného bola na poplatky započítaná suma vo výške 100,- eur a tak na poplatkoch zostala neuhradená suma vo výške 0,- eur. Súčet debetných operácií na účte žalovaného predstavuje sumu vo výške 432,01 eur. Súčet kreditných operácií na účte žalovaného predstavuje sumu vo výške 227,35 eur. Rozdiel debetných a kreditných operácií na účte žalovaného tak predstavuje sumu vo výške 204,66 eur. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 133,76 eur, pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 133,76 eur. Zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 70,90 eur, ktorá pozostáva z neuhradeného
riadneho úroku vo výške 34,56 eur a z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 36,34 eur si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.
12. K odvolacej námietke žalovaného ohľadom nároku na náhradu trov konania, žalobca poukázal na čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“ Podľa ust. § 89 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) „Strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“ Podľa ust. § 251 CSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“ Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“ Žalobca dôvodil, že trovy konania, ktoré vo veci vynaložil, sú nepochybne účelne vynaložené trovy konania a sú nevyhnutne potrebné na dosiahnutie úspechu v tejto veci. V prípade, že by bol súd iného názoru, došlo by k porušeniu zásady rovného prístupu oboch účastníkov k spravodlivosti a ustanovenia čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Žalobca preto zopakoval svoj návrh, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.
13. Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí úverového limitu firmy pre firemné kreditné karty č. 4511693K vo výške zvyšku nezaplatenej istiny 133,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vyhovel a v nadväznosti na rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej posúdiť aj správnosť výroku o trovách konania.
16. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o dôvodnosti žalovanej pohľadávky založil na závere, že právny predchodca žalobcu - Československá obchodná banka, a.s. a žalovaný, uzavreli dňa 19.10.2011 Zmluvu o poskytnutí úverového limitu firmy pre firemné kreditné karty, na základe ktorej banka poskytla žalovanému peňažné prostriedky formou úverového limitu maximálne do výšky 1.000,- Eur, ktorý mohol žalovaný čerpať prostredníctvom firemnej kreditnej karty typu revolving. Súd mal za preukázané, že banka predmetný úver zosplatnila a po zosplatnení svoju pohľadávku postúpila žalobcovi. Skutočnosť, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy a poskytnutiu finančných prostriedkov mal súd preukázanú predloženými listinnými dôkazmi. Obranu žalovaného v spore, že nečerpal žiadny úver súd vyhodnotil ako neúspešnú s odôvodnením, že žalovaný na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, sám v konaní ani nevypovedal, nezabezpečil účasť na pojednávaní jedinej svedkyne, ktorej výsluch v spore navrhol. Predovšetkým súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný relevantným spôsobom nevysvetlil, ako sa jeho osobné údaje vrátane rodného čísla dostali do uzatvorenej zmluvy. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalovaný na preukázanie tvojich tvrdení nepredložil v spore žiadny dôkaz, že predmetný úver nečerpal, nepreukázal ani, že by žalovanú istinu žalobcovi uhradil. Žalobe žalobcu tak súd prvej inštancie vyhovel.
17. Žalovaný v podanom odvolaní zopakoval svoje skutkové tvrdenie, že nečerpal žiaden úver ani od banky, ani od žalobcu. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie požadoval od žalovaného, v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, aby preukázal neexistujúcu skutočnosť, ktorá sa nikdy nestala.
18. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
19. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
20. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (ods. 1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (ods. 2).
21. Aktuálne platný procesný kódex Civilný sporový poriadok zvýšil nároky na procesnú zodpovednosť strán sporu za vedenie sporu (procesná diligencia), čo znamená, že strany sporu sú nútené konať starostlivo a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas. Skutkové zistenia súdu sú pritom v zásade limitované tým, čo strany tvrdia (formálna pravda) a súd (až na výnimky) nie je oprávnený vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli. Úspech v spore teda závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.
22. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je v zmysle ust. § 150 CSP povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu. V zásade platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má teda v zásade tvrdiť tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti.
23. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. Popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovaným, je prostriedok procesnej obrany a popretie skutkových tvrdení žalovaného žalobcom je prostriedkom procesného útoku. Z ust. § 151 vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany.
24. Na popretie skutkových tvrdení sa však kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v ust. § 151 ods. 2 CSP, musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné skutkové tvrdenia. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení. Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované, teda majú obsahovať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, relevantné z hľadiska hmotného práva. Povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.
25. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné, teda musí obsahovať vyhlásenie, ktoré konkrétne skutkové tvrdenia protistrany nie sú pravdivé a súčasne predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti uviesť nevie, pretože ich nepozná. Nemôže teda účinne dôjsť k popretiu skutkových tvrdení protistrany tzv. en bloc, teda čisto formálne vyhlásením, že nič z toho čo tvrdí protistrana nie je pravda.
26. V predmetnej právnej veci žalobca na preukázanie svojej pohľadávky predložil listinné dôkazy, a to predovšetkým Zmluvu o poskytnutí Úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty č. 4511693K zo dňa 19.10.2011 (č. l. 14 spisu), na ktorej sú výslovne uvedené osobné údaje žalovaného, identifikujúce
ho nielen ako podnikateľa - miesto podnikania a IČO, ale je tam uvedené aj rodné číslo žalovaného. Na zmluve je tiež podpis žalovaného, pri ktorom je uvedené aj číslo jeho občianskeho preukazu. Ďalšími listinami preukazujúcimi poskytnutie úveru žalovanému, sú listina - špecifikácia pohľadávky z účtu č. XXXXXXXXXX obsahujúca prehľad žalovaným čerpaných súm, ako aj vykonaných úhrad. Ďalšími dôkazmi sú listiny preukázateľne zasielané právnym predchodcom žalobcu na adresu žalovaného, a to Oznámenie o zosplatnení úveru s doručenkou potvrdzujúcou prevzatie tejto listiny žalovaným (č. l. 42 spisu), posledná výzva na zaplatenie pohľadávky s doručenkou obsahujúcou podpis žalovaného o jej prevzatí (č. l. 84,85 spisu). Všetky tieto listiny spoločne preukazujú, že žalovanému bol poskytnutý úver bankou ČSOB, a.s., že žalovaný predmetný úver čerpal, avšak ho riadne nesplácal, z ktorého dôvodu banka úver zosplatnila a následne pohľadávku postúpila žalobcovi. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že žalobca v spore uniesol bremeno tvrdenia ale aj bremeno dôkazu na preukázanie oprávnenosti svojej pohľadávky na zaplatenie zvyšku nesplatenej istiny. Obrana žalovaného v spore spočívala len v strohom popretí skutkových tvrdení žalobcu v tom, že žalovaný žiadny úver od právneho predchodcu žalobcu nečerpal.
27. Ak sa však žalovaný bránil proti nároku žalobcu na plnenie zo zmluvy tým, že žiaden úver od právneho predchodcu žalobcu nečerpal, bolo jeho povinnosťou uviesť vlastné tvrdenia o faktoch, z ktorých okolnosť nečerpania úveru s právnym predchodcom žalobcu uzavretej zmluvy vyplýva. Iba holé tvrdenie žalovaného, že nikdy nečerpal žiaden úver nepostačuje. Tu neobstojí ani obrana žalovaného v odvolaní, že v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie, nie je žalovaný povinný preukazovať skutočnosť ktorá sa nestala. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie skutočne platí, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Avšak, ak žalobca svoje skutkové tvrdenia preukázal dôkazmi (tu vyššie uvedenými listinami), obrana žalovaného v spore má spočívať nielen v tom, že tieto tvrdenia žalobcu poprie (t. j. tvrdí negatívnu skutočnosť), ale zároveň je povinný uviesť vlastné skutkové tvrdenia, a to pozitívne, teda vlastný opis skutkového stavu veci. Takýto vlastný opis skutkového stavu veci však žalovaný v tomto spore neposkytol. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalovaný najmä nijakým spôsobom nevysvetlil, ako je možné, že na predloženej Zmluve o poskytnutí Úverového limitu Firmy pre Firemné kreditné karty č. 4511693K zo dňa 19.10.2011 sú uvedené jeho osobné údaje a vlastnoručný podpis, kedy by bolo namieste pokiaľ by žalovaný popieral, že takúto zmluvu so žalobcom nikdy neuzavrel, lebo napr. podpis na zmluve nie je jeho. Ďalej žalovaný nevysvetlil, prečo listiny adresované mu žalobcom - posledná výzva na zaplatenie pohľadávky a oznámenie o zosplatnení úveru - ktoré boli bankou preukázateľne doručované žalovanému, tento prevzal a nič proti nim nenamietal. Rovnako žalovaný nepoprel, že podpísal predmetné doručenky, preukazujúce doručenie týchto listín žalovanému. Pokiaľ ide o listinu - špecifikácia pohľadávky (č. l. 86 spisu), táto predstavuje výpis z interného systému banky ČSOB, a.s , čo vyplýva z vlastného obsahu tejto listiny a týka sa účtu č. XXXXXXXXXX osoby H. K.. Žalovaný nepoprel ani obsah tejto listiny, teda že by konkrétne sumy v konkrétnych výškach nečerpal. Tiež nevysvetlil, že ak predmetný úver nečerpal, ako dochádzalo o k vykázaným úhradám - čiastočným zaplateniam dlžných súm. Toto bol minimálny okruh skutkových tvrdení, ktoré mohol žalovaný na svoju obranu uvádzať, aby vyvrátil skutkové tvrdenia žalobcu, pričom to nie je v rozpore ani s negatívnou dôkaznou teóriou, na ktorú poukazoval žalovaný. Je totiž potrebné poukázať na to, že niektoré negatívne skutočnosti je možné nepriamo preukázať tvrdením iných skutočností, preto uplatnenie negatívnej dôkaznej teórie nie je absolútne, napr. skutočnosť, že žalovaný úver nečerpal, mohol žalovaný preukázať tým, že dokáže, že predmetné listiny, predložené ako dôkaz nepodpísal, prípadne uvedie iné reálne okolnosti, ktoré mu v čerpaní úveru bránili.
28. Pokiaľ tiež žalovaný popieral, že obdržal finančné prostriedky od právneho predchodcu žalobcu, pričom sa bránil tým, že žalobca v spore nepredložil výpis z príslušného účtu, ktorý je podľa žalovaného jediným relevantným dôkazom preukazujúcim čerpanie prostriedkov žalovaným, pričom spochybnil žalobcom predloženú „tabuľku,“ tak odvolací súd k tomu uvádza, že predmetná „tabuľka“ (č. l. 86 spisu), ako už bolo uvedené vyššie, predstavuje výpis z interného systému banky ČSOB, a.s., je z nej zrejmé, že bola zostavená bankou a jej obsah zodpovedá výpisu z príslušného účtu č. XXXXXXXXXX, pričom obsahuje prehľad čerpania jednotlivých súm žalovaným, ako aj prehľad splácania úveru žalovaným. Svojou povahou má rovnakú dôkaznú váhu, ako výpis z účtu, ktorý je rovnako len výpisom z interného systému banky. Je pritom logické, že ak banka úver zosplatnila, predmetný účet uzatvorila. Žalovaný pritom správnosť údajov na tomto internom výpise banky nijakým spôsobom nepoprel. Znova teda netvrdil relevantné skutočnosti na svoju obranu, ktoré tvrdiť mal.
29. Odvolací súd tak rovnako ako sú prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v súlade s ust. § 151 ods. 2 CSP neuviedol vlastné tvrdenia o podstatných skutkových okolnostiach danej veci, preto jeho popretie skutkových tvrdení žalobcu v tomto spore bolo neúčinné, nakoľko bolo len všeobecné, spoliehajúce sa na negatívne gramatické vyjadrenie obsahu obrany žalovaného, pričom žalovaný mal a mohol svoju obranu v danom prípade založiť na tvrdení iných pozitívnych skutočností zbavujúcich ho povinnosti zaplatenia žalovanej pohľadávky. Skutkové tvrdenia žalobcu sa tak v zmysle § 151 ods. 1 CSP v tomto spore považovali za nesporné a súd prvej inštancie preto správne žalobe žalobcu vyhovel.
30. Odvolacia námietka žalovaného smerovala tiež osobitne proti výroku o nároku na náhradu trov konania, kedy žalovaný poukazoval na to, že sa má jednať o tzv. „drobný spor“ vzhľadom na výšku žalovanej pohľadávky, pričom celková výška trov konania by žalovanú pohľadávku niekoľkokrát prekračovala. Mal teda za to, že súd mal aplikovať ust. § 257 CSP a zohľadniť túto okolnosť ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi. Namietol tiež účelnosť zastúpenia žalobcu advokátom. Uviedol tiež, že žalovaný je dôchodca a zmluvný vzťah uzatváral v postavení obdobnom postaveniu spotrebiteľa.
31. Predovšetkým k námietke žalovaného ohľadom zastúpenia žalobcu advokátom odvolací súd uvádza, že každá zo sporových strán je oprávnená dať sa v konaní pred súdom zastupovať. Ide o subjektívne právo, ktoré je, okrem iného, prejavom realizácie základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a výrazom jedného zo základných princípov sporového konania (čl. 13 ods. 1 CSP). Tvrdenie žalovaného o tom, že trovy žalobcu spočívajúce v trovách právneho zastúpenia sú zbytočné, preto neobstojí. Účelnosť týchto trov, ohľadom jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby, bude potom predmetom prieskumu súdu pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.
32. Ďalej k aplikácii ust. § 257 CSP, odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V zmysle zásady úspechu vo veci, je neúspešná strana sporu povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Zásada procesnej zodpovednosť za zavinenie potom znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zavinenie v zmysle § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej strane trovy konania. Najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby (celkom alebo čiastočne), pričom v tom prípade môže exitovať zavinenie buď na strane žalobcu (napr. ak vzal žalobu späť bez dôvodu), alebo na strane žalovaného (napr. dobrovoľné uhradenie pohľadávky).
33. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Podľa neho súd výnimočne neprizná náhradu trov konania strane, ktorá by naň mala nárok, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
34. Jednou z okolností, na ktorú súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a pri zvažovaní aplikácie ust. § 257 CSP prihliada, je aj postoj strán v konaní, teda ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, teda aj to či strana uviedla pri prvom svojom úkone relevantné skutkové tvrdenia a predložila potrebné dôkazy. V predmetnej právnej veci je pravda, že žalovaná pohľadávka je nízka, ale odvolací súd dospel v danej veci k záveru, že najmä žalovaný svojím postojom v danom spore
prispel k výraznému navýšeniu trov konania. Bolo úlohou žalovaného (najmä ak sám má právne zastúpenie) si na začiatku sporu zvážiť svoje procesné riziko a teda možnosť svojho úspechu v spore, ak pohľadávku žalobcu napriek výzvam žalobcu, žalovaný dobrovoľne neuhradil, pričom v spore následne nevykonal svoju relevantnú obranu, ako bolo uvedené vyššie, keďže neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenia popierajúcu procesný útok žalobcu. Len samotná výška žalovanej pohľadávky, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi, ktorý musel vzhľadom na neochotu žalovaného uhradiť jeho pohľadávku, pristúpiť k jej vymáhaniu súdnou cestou. Ako bolo uvedené vyššie, súd bude skúmať účelnosť týchto trov žalobcu pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania. Svoje skutkové tvrdenie, že žalovaný je dôchodca, žalovaný v podanom odvolaní nijako nedoložil, teda relevantne ani nepreukázal danosť sociálneho aspektu v danej veci. Poukazovanie na to, že pri uzatváraní zmluvy žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ je tiež účelové, nakoľko s touto obranou sa už vysporiadal súd prvej inštancie v ods. 32 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď žalovaný vystupoval pri uzatváraní predmetnej zmluvy jednoznačne ako podnikateľ.
35. Odvolací súd tak nezistil v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore úspešnému žalobcovi, preto má za to, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol v tomto prípade správne.
36. Na základe uvedeného odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
38. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).