Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (51)I. ÚS 463/2012
PDF · 248.39 KB
No categories available
I. ÚS 463/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. I., Z., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká
republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. J. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e
Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia J.
I. v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej
právneho zástupcu advokáta JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2012
doručená sťažnosť J. I., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. M.,
Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 (ďalej len „uznesenie z 27. júla 2012“ alebo
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom č. k. 5 Sd 66/2007-35 z 20. januára 2009 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) zrušil rozhodnutie správneho orgánu – Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava
(ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 335 720 8170 0 zo 7. marca 2007, ktorým bol
sťažovateľke (navrhovateľke) zvýšený vdovský a starobný dôchodok podľa zákona
č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, a vec jej vrátil na ďalšie
konanie; sťažovateľke zároveň priznal náhradu trov konania v sume 102,83 €.
Proti tomuto rozsudku podala Sociálna poisťovňa 10. marca 2009 odvolanie.
Dňa 16. marca 2009 krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu,
čo sťažovateľka urobila 23. marca 2009 a svoje vyjadrenie doplnila 27. decembra 2009.
Dňa 21. júna 2010 Sociálna poisťovňa vzala svoje odvolanie späť s odôvodnením,
že rozhodne o nároku navrhovateľky.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 So 61/2009 z 11. augusta 2010 (ďalej len
„uznesenie z 11. augusta 2010“) odvolacie konanie zastavil [§ 207 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov
odvolacieho konania [§ 146 ods. 1 písm. c) OSP].
Najvyšší súd v zmysle § 164 OSP vydal opravné uznesenie sp. zn. 7 So 61/2009
z 11. marca 2011 (ďalej len „opravné uznesenie z 11. marca 2011“), ktorým opravil
posledný riadok odôvodnenia svojho uznesenia z 11. augusta 2010 tak, že vložil pred bodku
text „a dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil“.
Na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou ústavný súd nálezom
č. k. III. ÚS 454/2010-26 zo 7. júna 2011 (ďalej len „nález zo 7. júna 2011“) vyslovil
porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení
opravného uznesenia z 11. marca 2011, zrušil predmetné uznesenie a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd nálezom zo 7. júna 2011 sťažovateľke nepriznal
finančné zadosťučinenie a priznal jej nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
Najvyšší súd po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia vo výroku o trovách konania
a vrátení veci na ďalšie konanie nálezom ústavného súdu zo 7. júna 2011 vyhodnotil
a zhrnul závery ústavného súdu z uvedeného nálezu takto: „Ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv sťažovateľky vo výroku o náhrade trov konania najvyššieho súdu v tom, že
odôvodnenie nepovažoval za dostatočné, čím podľa jeho názoru najvyšší súd sťažovateľke
neposkytol náležitú ochranu základných práv a slobôd. Uložil preto najvyššiemu súdu
v tejto časti vec opätovne prerokovať a rozhodnúť s preskúmaním zavinenia zastavenia
konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP.“ Najvyšší súd opätovne rozhodol o trovách
konania napadnutým uznesením z 27. júla 2012 tak, že „navrhovateľke náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva“, a na odôvodnenie napadnutého uznesenia v podstatnej
časti uviedol, že „... odporkyňa vzala späť opravný prostriedok až potom, ako jej bol
doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej, republiky v obdobnej veci, ktorý
obsahoval iný právny názor o výške príspevku k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa
právny názor uvedeného súdu rešpektovala, odvolanie vzala späť v príčinnej súvislosti
s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, a preto nie je možné odporkyni
pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie vzala späť a oznámila súdu,
že o výške príspevku znova rozhodne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z toho dôvodu nepriznal navrhovateľke náhradu
trov konania za právne zastupovanie v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej OSP.“.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho
konania nemal postupovať podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP, ale podľa § 146 ods. 2 OSP,
pretože zastavenie odvolacieho konania spôsobila Sociálna poisťovňa, ktorá odvolanie
najprv podala, avšak potom, ako sa k nemu sťažovateľka na výzvu krajského súdu
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila, toto odvolanie vzala späť. Týmto
postupom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv
a slobôd. Sťažovateľka osobitne zdôraznila, že najvyšší súd napadnutým uznesením
rozhodol v rozpore s právnymi závermi vyplývajúcimi z nálezu ústavného súdu zo 7. júla
2011, ktorým bolo skoršie obdobné uznesenie najvyššieho súdu v časti výroku o trovách
konania zrušené.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 vo výroku o náhrade trov konania porušil jej základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie
zrušil a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. I. ÚS 463/2012-7 z 3. októbra 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky
na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2012-56 z 22. októbra
2012 vyjadril najvyšší súd, v ktorom uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 27. júna
2012, sp. zn. 7 So 147/2011 nepriznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania.
Uvedeným uznesením bol realizovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 17. júna 2011, č. k. III. ÚS 454/2010-26, ktorým bolo uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 11. augusta 2010, sp. zn. 7 So/61/2009 v znení opravného uznesenia
z 11. marca 2011, sp. zn. 7 So 61/2009, v časti výroku o náhrade trov konania zrušené a vec
bola v tejto časti vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, lebo podľa názoru
Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo odôvodnenie dostatočné, čím nebola
poskytnutá náležitá ochrana základných práv a slobôd. Preto uložil najvyššiemu súdu v
tejto časti vec opätovne prerokovať a rozhodnúť s preskúmaním zavinenia zastavenia
konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky riadiac sa uvedeným nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky opätovne prerokoval vec v časti náhrady trov konania, dospejúc
k záveru, že navrhovateľke náhrada trov konania v uvedenom prípade neprináleží, a preto
rozhodol tak, že navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie náležíte odôvodnil skutkovými ako aj právnymi závermi. Ako vyplýva
z odôvodnenia napadnutého uznesenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal zavinenie
odporkyne na zastavení konania, pričom dospel k záveru, že toto zavinenie nie je možné
pripisovať odporkyni, lebo odporkyňa vzala späť svoj opravný prostriedok až potom, ako jej
bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci, ktorý
obsahoval iný právny názor o výške príspevku k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa
rešpektujúc uvedený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolanie vzala späť
v príčinnej súvislosti s vysloveným právnym názorom, a preto nie je možné odporkyni
pripisovať zavinenie na zastavení konania.
Z uvedeného je zrejmé, že postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny, a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené
základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva...
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky
v danej veci porušené neboli.»
Najvyšší súd vo vyjadrení z 22. októbra 2012 a právny zástupca sťažovateľky
vo vyjadrení z 19. novembra 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 27. júla 2012, ktorým rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu
trov odvolacieho konania.
Podstata argumentácie sťažovateľky spočívala v namietaní arbitrárnosti skutkových
a právnych záverov v napadnutom uznesení najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý
ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,
pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,
ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady
súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať
právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto
súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný
uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú
rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska
požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu
napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že
v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného
základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu ide o takýto výnimočný prípad,
keď namietané pochybenie všeobecného súdu dosahuje takú intenzitu, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
Najvyšší súd v posudzovanom prípade rozhodoval ako odvolací súd v konaní
o opravnom prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu – Sociálnej
poisťovne podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. V prvom stupni
krajský súd rozsudkom zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie
konanie. Sociálna poisťovňa podala odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ktoré
následne vzala späť. Najvyšší súd v dôsledku späťvzatia odvolania Sociálnou poisťovňou
zastavil odvolacie konanie a napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľke náhradu trov
odvolacieho konania. Najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania
preskúmal zavinenie Sociálnej poisťovne na zastavení odvolacieho konania v zmysle § 146
ods. 2 prvej vety OSP (tak ako mu to uložil ústavný súd vo svojom skoršom náleze)
a dospel k názoru, že Sociálnej poisťovni nie je možné pripisovať zavinenie na zastavení
odvolacieho konania, keďže svoje odvolanie vzala späť potom, ako najvyšší súd v inom
konaní v obdobnej veci vyslovil právny názor odlišný názoru, ktorým argumentovala
Sociálna poisťovňa vo svojom odvolaní. Podľa najvyššieho súdu Sociálna poisťovňa
„odvolanie vzala späť v príčinnej súvislosti s vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu, a preto nie je možné odporkyni pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje
odvolanie vzala späť...“.
Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd rozhoduje
o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli
v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov
konania sa určuje podľa osobitného predpisu.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá
je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie
sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
Podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP ak sa však pre správanie odporcu vzal späť
návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, teda žiaden z účastníkov konania nemá
právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky,
ktoré sa nachádzajú v ustanovení § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách
zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie
§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že
tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP.
Ustanovenie § 146 ods. 2 prvá veta OSP predpokladá zavinenie niektorého
z účastníkov konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj
žalovaného. Vždy bude zavinenie na strane žalobcu, a teda aj povinnosť uhradiť vzniknuté
trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie návrhu a súčasne nejde
o situáciu, ktorú predpokladá § 146 ods. 2 druhá veta OSP, teda že späťvzatie návrhu, ktorý
bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo
spôsobené správaním odporcu, napríklad odporca by plnil navrhovateľovi po podaní žaloby,
bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhej vety.
V súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov sa uvedený spôsob aplikácie
citovaných ustanovení § 146 ods. 1 a 2 OSP v plnej miere vzťahuje aj na rozhodovanie
o trovách odvolacieho konania v prípade zastavenia odvolacieho konania pre späťvzatie
odvolania.
Ústavný súd konštatuje, že vylúčenie zavinenia účastníka konania v príčinnej
súvislosti s procesným úkonom, v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania z iných
dôvodov, ako sú predpokladané v § 146 ods. 2 druhej vety OSP, je v rozpore so všeobecne
platnými aplikačnými pravidlami ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP a ústavne
neakceptovateľný.
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom
poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4
ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje
základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa
na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
V posudzovanom prípade k späťvaztiu odvolania Sociálnou poisťovňou nedošlo
z dôvodov predpokladaných v § 146 ods. 2 druhej vete OSP, teda z dôvodov, ktoré by
spočívali v spávaní sťažovateľky ako druhej účastníčky konania, ale z dôvodu získania
vedomostí odvolateľa o rozhodnutí najvyššieho súdu v inom konaní v obdobnom prípade.
Preto ak najvyšší súd argumentujúc týmto dôvodom späťvzatia odvolania odvolateľom
dospel k záveru o nedostatku jeho zavinenia na zastavení konania, jeho závery je nutné
hodnotiť ako ústavne nekonformné a porušujúce označené základné a iné práva
sťažovateľky.
Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu z 27. júla
2012 o trovách odvolacieho konania je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným uznesením bolo porušené
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde najvyšší súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách odvolacieho
konania bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto
nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € s poukazom
na opakované ústavne nekonformné rozhodovanie najvyššieho súdu v rozpore so záväzným
názorom ústavného súdu, ako aj na celkovú zdĺhavosť rozhodovania najvyššieho súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie
základného a iného práva považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré je najvyšší súd povinný jej zaplatiť.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania najvyšším súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby
odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €.
Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012