Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 463/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. I., Z., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. júla 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla 2012

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia J.

I. v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej

právneho zástupcu advokáta JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2012

doručená sťažnosť J. I., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. M.,

Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. júla 2012 (ďalej len „uznesenie z 27. júla 2012“ alebo

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -35 z 20. januára 2009 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) zrušil rozhodnutie správneho orgánu – Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava

(ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 335 720 8170 0 zo 7. marca 2007, ktorým bol

sťažovateľke (navrhovateľke) zvýšený vdovský a starobný dôchodok podľa zákona

č. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, a vec jej vrátil na ďalšie

konanie; sťažovateľke zároveň priznal náhradu trov konania v sume 102,83 €.

Proti tomuto rozsudku podala Sociálna poisťovňa 10. marca 2009 odvolanie.

Dňa 16. marca 2009 krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu,

čo sťažovateľka urobila 23. marca 2009 a svoje vyjadrenie doplnila 27. decembra 2009.

Dňa 21. júna 2010 Sociálna poisťovňa vzala svoje odvolanie späť s odôvodnením,

že rozhodne o nároku navrhovateľky.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. augusta 2010 (ďalej len

„uznesenie z 11. augusta 2010“) odvolacie konanie zastavil [§ 207 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov

odvolacieho konania [ ].

Najvyšší súd v zmysle vydal opravné uznesenie sp. zn.

z 11. marca 2011 (ďalej len „opravné uznesenie z 11. marca 2011“), ktorým opravil

posledný riadok odôvodnenia svojho uznesenia z 11. augusta 2010 tak, že vložil pred bodku

text „a dôvody na postup podľa nezistil“.

Na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou ústavný súd nálezom

č. k. -26 zo 7. júna 2011 (ďalej len „nález zo 7. júna 2011“) vyslovil

porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení

opravného uznesenia z 11. marca 2011, zrušil predmetné uznesenie a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd nálezom zo 7. júna 2011 sťažovateľke nepriznal

finančné zadosťučinenie a priznal jej nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Najvyšší súd po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia vo výroku o trovách konania

a vrátení veci na ďalšie konanie nálezom ústavného súdu zo 7. júna 2011 vyhodnotil

a zhrnul závery ústavného súdu z uvedeného nálezu takto: „Ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv sťažovateľky vo výroku o náhrade trov konania najvyššieho súdu v tom, že

odôvodnenie nepovažoval za dostatočné, čím podľa jeho názoru najvyšší súd sťažovateľke

neposkytol náležitú ochranu základných práv a slobôd. Uložil preto najvyššiemu súdu

v tejto časti vec opätovne prerokovať a rozhodnúť s preskúmaním zavinenia zastavenia

konania v zmysle prvej vety .“ Najvyšší súd opätovne rozhodol o trovách

konania napadnutým uznesením z 27. júla 2012 tak, že „navrhovateľke náhradu trov

odvolacieho konania nepriznáva“, a na odôvodnenie napadnutého uznesenia v podstatnej

časti uviedol, že „... odporkyňa vzala späť opravný prostriedok až potom, ako jej bol

doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej, republiky v obdobnej veci, ktorý

obsahoval iný právny názor o výške príspevku k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa

právny názor uvedeného súdu rešpektovala, odvolanie vzala späť v príčinnej súvislosti

s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, a preto nie je možné odporkyni

pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie vzala späť a oznámila súdu,

že o výške príspevku znova rozhodne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z toho dôvodu nepriznal navrhovateľke náhradu

trov konania za právne zastupovanie v zmysle vety prvej .“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho

konania nemal postupovať podľa , ale podľa ,

pretože zastavenie odvolacieho konania spôsobila Sociálna poisťovňa, ktorá odvolanie

najprv podala, avšak potom, ako sa k nemu sťažovateľka na výzvu krajského súdu

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila, toto odvolanie vzala späť. Týmto

postupom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv

a slobôd. Sťažovateľka osobitne zdôraznila, že najvyšší súd napadnutým uznesením

rozhodol v rozpore s právnymi závermi vyplývajúcimi z nálezu ústavného súdu zo 7. júla

2011, ktorým bolo skoršie obdobné uznesenie najvyššieho súdu v časti výroku o trovách

konania zrušené.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 27. júla 2012 vo výroku o náhrade trov konania porušil jej základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie

zrušil a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -7 z 3. októbra 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky

na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -56 z 22. októbra

2012 vyjadril najvyšší súd, v ktorom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 27. júna

2012, sp. zn. nepriznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania.

Uvedeným uznesením bol realizovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo 17. júna 2011, č. k. -26, ktorým bolo uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 11. augusta 2010, sp. zn. v znení opravného uznesenia

z 11. marca 2011, sp. zn. , v časti výroku o náhrade trov konania zrušené a vec

bola v tejto časti vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, lebo podľa názoru

Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo odôvodnenie dostatočné, čím nebola

poskytnutá náležitá ochrana základných práv a slobôd. Preto uložil najvyššiemu súdu v

tejto časti vec opätovne prerokovať a rozhodnúť s preskúmaním zavinenia zastavenia

konania v zmysle prvej vety .

Najvyšší súd Slovenskej republiky riadiac sa uvedeným nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky opätovne prerokoval vec v časti náhrady trov konania, dospejúc

k záveru, že navrhovateľke náhrada trov konania v uvedenom prípade neprináleží, a preto

rozhodol tak, že navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje

rozhodnutie náležíte odôvodnil skutkovými ako aj právnymi závermi. Ako vyplýva

z odôvodnenia napadnutého uznesenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal zavinenie

odporkyne na zastavení konania, pričom dospel k záveru, že toto zavinenie nie je možné

pripisovať odporkyni, lebo odporkyňa vzala späť svoj opravný prostriedok až potom, ako jej

bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci, ktorý

obsahoval iný právny názor o výške príspevku k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa

rešpektujúc uvedený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolanie vzala späť

v príčinnej súvislosti s vysloveným právnym názorom, a preto nie je možné odporkyni

pripisovať zavinenie na zastavení konania.

Z uvedeného je zrejmé, že postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené

základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva...

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky

v danej veci porušené neboli.»

Najvyšší súd vo vyjadrení z 22. októbra 2012 a právny zástupca sťažovateľky

vo vyjadrení z 19. novembra 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 27. júla 2012, ktorým rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu

trov odvolacieho konania.

Podstata argumentácie sťažovateľky spočívala v namietaní arbitrárnosti skutkových

a právnych záverov v napadnutom uznesení najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa aj právu podľa

dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto

súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný

uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú

rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska

požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že

v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného

základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu ide o takýto výnimočný prípad,

keď namietané pochybenie všeobecného súdu dosahuje takú intenzitu, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Najvyšší súd v posudzovanom prípade rozhodoval ako odvolací súd v konaní

o opravnom prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu – Sociálnej

poisťovne podľa piatej časti tretej hlavy . V prvom stupni

krajský súd rozsudkom zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie

konanie. Sociálna poisťovňa podala odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ktoré

následne vzala späť. Najvyšší súd v dôsledku späťvzatia odvolania Sociálnou poisťovňou

zastavil odvolacie konanie a napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľke náhradu trov

odvolacieho konania. Najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania

preskúmal zavinenie Sociálnej poisťovne na zastavení odvolacieho konania v zmysle § 146

ods. 2 prvej vety (tak ako mu to uložil ústavný súd vo svojom skoršom náleze)

a dospel k názoru, že Sociálnej poisťovni nie je možné pripisovať zavinenie na zastavení

odvolacieho konania, keďže svoje odvolanie vzala späť potom, ako najvyšší súd v inom

konaní v obdobnej veci vyslovil právny názor odlišný názoru, ktorým argumentovala

Sociálna poisťovňa vo svojom odvolaní. Podľa najvyššieho súdu Sociálna poisťovňa

„odvolanie vzala späť v príčinnej súvislosti s vysloveným právnym názorom odvolacieho

súdu, a preto nie je možné odporkyni pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje

odvolanie vzala späť...“.

Z ustanovení vyplýva, že správny súd rozhoduje

o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli

v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov

konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá

je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa prvej vety ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie

sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa druhej vety ak sa však pre správanie odporcu vzal späť

návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vo všeobecnosti postupuje podľa , teda žiaden z účastníkov konania nemá

právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky,

ktoré sa nachádzajú v ustanovení . Súd pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie

, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že

tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa .

Ustanovenie prvá veta predpokladá zavinenie niektorého

z účastníkov konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj

žalovaného. Vždy bude zavinenie na strane žalobcu, a teda aj povinnosť uhradiť vzniknuté

trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie návrhu a súčasne nejde

o situáciu, ktorú predpokladá druhá veta , teda že späťvzatie návrhu, ktorý

bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo

spôsobené správaním odporcu, napríklad odporca by plnil navrhovateľovi po podaní žaloby,

bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhej vety.

V súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov sa uvedený spôsob aplikácie

citovaných ustanovení a v plnej miere vzťahuje aj na rozhodovanie

o trovách odvolacieho konania v prípade zastavenia odvolacieho konania pre späťvzatie

odvolania.

Ústavný súd konštatuje, že vylúčenie zavinenia účastníka konania v príčinnej

súvislosti s procesným úkonom, v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania z iných

dôvodov, ako sú predpokladané v druhej vety , je v rozpore so všeobecne

platnými aplikačnými pravidlami ustanovenia prvej vety a ústavne

neakceptovateľný.

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4

). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa

na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V posudzovanom prípade k späťvaztiu odvolania Sociálnou poisťovňou nedošlo

z dôvodov predpokladaných v druhej vete , teda z dôvodov, ktoré by

spočívali v spávaní sťažovateľky ako druhej účastníčky konania, ale z dôvodu získania

vedomostí odvolateľa o rozhodnutí najvyššieho súdu v inom konaní v obdobnom prípade.

Preto ak najvyšší súd argumentujúc týmto dôvodom späťvzatia odvolania odvolateľom

dospel k záveru o nedostatku jeho zavinenia na zastavení konania, jeho závery je nutné

hodnotiť ako ústavne nekonformné a porušujúce označené základné a iné práva

sťažovateľky.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu z 27. júla

2012 o trovách odvolacieho konania je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným uznesením bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a

listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6

najvyšší súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách odvolacieho

konania bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto

nálezu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € s poukazom

na opakované ústavne nekonformné rozhodovanie najvyššieho súdu v rozpore so záväzným

názorom ústavného súdu, ako aj na celkovú zdĺhavosť rozhodovania najvyššieho súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie

základného a iného práva považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré je najvyšší súd povinný jej zaplatiť.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci

úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania najvyšším súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby

odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €.

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012