Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 236/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014

prerokoval sťažnosť JUDr. Ingrid Gyökeresovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu

Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze, Boriny 1528/34, Dunajská Streda, zastúpenej

obchodnou spoločnosťou PATENT IURIST s. r. o., Dostojevského rad 5, Bratislava,

v menej ktorej koná advokát JUDr. Ing. Vladimír Neuschl, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s zaručujúceho rovnosť pred zákonom

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 19. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ingrid Gyökeresovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu

Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. decembra 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ingrid Gyökeresovej, správkyne konkurznej

podstaty úpadcu Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s zaručujúceho rovnosť pred zákonom a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , z 19. septembra

2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

súvisiacom s konkurzom obchodnej spoločnosti C. a. s. svojím rozsudkom č. k.

-629 v spojení s opravným uznesením č. k. -650 z 28. júna

2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) určil, že zmluva o sprostredkovaní č. 1/D/98

uzatvorená 8. januára 1998 medzi S. a. s., a C. a. s. (ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“),

je voči konkurzným veriteľom úpadcu žalobcu v 1. rade – správcu konkurznej podstaty

JUDr. J. H. (ďalej len „žalobca v 1. rade“) právne neúčinná a že sťažovateľka je povinná

vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu žalobcu v 1. rade peňažnú náhradu v sume

1 643 318,06 eur. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom

rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti podrobne rozoberá v danom prípade relevantné

právne skutočnosti, najmä že spor o právnu neúčinnosť zmluvy o sprostredkovaní bol

v dôsledku vstupu do konkurzu pôvodných účastníkov zmluvy vedený medzi správcami

konkurzných podstát dotknutých obchodných spoločností. Sťažovateľka považuje tiež za

právne významný okamih vyhlásenia konkurzu na majetok toho-ktorého úpadcu, ktorý má

mať význam predovšetkým na posúdenie časovej pôsobnosti toho-ktorého znenia zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze“, v citáciách ďalej „ZKV“) a intertemporálnosti jednotlivých zmien

dotýkajúcich sa pre toto konanie rozhodujúcich ustanovení zákona o konkurze.

Podľa názoru sťažovateľky z celkového prístupu krajského súdu vyplýva, že vo veci

bol z jeho strany aplikovaný § 15 ods. 5 zákona o konkurze v znení od 1. februára 1998,

ako sa na neho mali odvolávať aj obidvaja žalobcovia. Z obsahu napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu zase sťažovateľke vyplynulo, že najvyšší súd rovnako ako krajský súd na

posúdenie otázky odporovateľnosti zmluvy o sprostredkovaní aplikoval § 15 ods. 6 zákona

o konkurze. Takúto aplikáciu práva však sťažovateľka vníma ako „nesprávny postup

obidvoch súdov, majúci za následok zmenšenie majetku sťažovateľa a tým aj jeho

konkurzných veriteľov o 1.643.318,06 Eur, čím došlo k nezákonnému zásahu

do sťažovateľovho základného ľudského práva podľa SR spočívajúceho v

práve vlastniť majetok a v práve na rovnakú ochranu vlastníckeho práva, ako aj

v nedotknuteľnosti a neodňateľnosti vlastníckeho práva...

Následok akceptácie regulácie vymedzenej objektívnym právom pre subjekty je aj

určitá garancia, že pravidlá, ktoré boli nastavené a ktoré boli zo strany zainteresovaných

subjektov akceptované v čase, kedy vstúpili do dotknutého vzťahu, a na základe ktorých

nadobudli subjektívne práva a povinnosti, nebudú v budúcnosti zmenené spôsobom,

majúcim za následok odňatie nimi už raz na základe akceptovaných pravidiel

nadobudnutých práv.

Uvedený pohľad vo svojej podstate právna teória aj súdna prax označuje ako tzv.

požiadavku právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok a ochranu už

nadobudnutých práv. S uvedeným je nezanedbateľne a implicitne spojený aj zákaz spätného

/ retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov.“.

Nadväzne sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu obsahujúcu právne

názory zaoberajúce sa otázkou retroaktivity právnych noriem (, )

a ďalej uvádza, že najvyšší súd mal nesprávne (ústavne neakceptovateľne) posudzovať

odporovateľnosť právneho úkonu uzavretého 8. januára 1998 podľa § 15 ods. 6 zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „novela

zákona o konkurze“), ktorý nadobudol účinnosť až 1. februára 1998, teda „v čase, kedy

došlo k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní, právny poriadok nesankcionoval prevzatie

neprimeranej sankcie zo strany úpadcu jeden rok pred vyhlásením konkurzu na jeho

majetok neúčinnosťou tohto úkonu voči jeho následným veriteľom. Uvedený následok

naplnenia presne špecifických zákonných podmienok, jednoducho povedané, v čase pred

nadobudnutím platnosti a účinnosti novely z roku 1998 neexistoval a preto ho nebolo

možné zo strany SKB, a. s. predpokladať. SKB, a. s. v danom prípade postupovala a konala

v dôvere v platnú a účinnú právnu úpravu, ktorá neposudzovala ako odporovateľný právny

úkon konanie, ktoré až následne bolo zaradené v rámci ZKV

Preto ak zo strany konajúcich súdov došlo k aplikácii úplnej novej zákonnej úpravy

na posúdenie právneho úkonu, ktorá nadobudla účinnosť až po realizácii a zavŕšení

právneho úkonu, tak takýto prístup súdnych autorít mal za následok postup v rozpore

so základnou ústavnou zásadou právnej istoty a zachovania už raz legálne nadobudnutých

práv, v danom prípade vlastníckeho práva k finančným prostriedkom, a aplikáciu

tzv. nepravej retroaktivity a to v rozpore aj so závermi vyslovenými Ústavným súdom SR už

vo vyššie citovaných rozhodnutiach. Neústavnosť celého predmetného aplikačného postupu

a tým aj právneho posúdenia veci podčiarkuje aj tá skutočnosť, že sa jednalo o aplikáciu

úplne novej skutkovej podstaty, ktorá až do času nadobudnutia účinnosti novely ZKV z roku

1998 v právnom poriadku Slovenskej republiky nespôsobovala právne následky a

nedotýkala sa účinnosti právnych úkonov.“.

Sťažovateľka tvrdí, že konajúce súdy vôbec nemali pristúpiť k aplikácii ustanovení

§ 15 ods. 6 a § 70a ods. 3 zákona o konkurze v rozpore so závermi ústavného súdu

v uvedených nálezoch a takýmto postupom malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu

celej právnej veci. Použitím nesprávnych ustanovení zákona tak došlo k porušeniu

sťažovateľkou označených základných práv.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta, že zákon o konkurze v znení

relevantnom pre konkurzné konanie vytvára ucelený obraz o druhu pohľadávok, ktoré sa

v rámci neho uspokojujú, a nekonštituuje osobitnú kategóriu tzv. pohľadávok vzniknutých

z titulu odporovateľnosti právneho úkonu. Uvedené ale neznamená, že by neexistoval

zákonom regulovaný postup, ktorý by bolo možno aplikovať na pohľadávku vzniknutú

z titulu odporovania právnemu úkonu. Ak bol žalobca v 1. rade presvedčený, že na základe

odporovateľného právneho úkonu došlo k ukráteniu jeho veriteľov, mal si túto pohľadávku

prihlásiť do konkurzného konania spôsobom, ako to zákon o konkurze predpokladá.

Poukazuje pritom na § 20 zákona o konkurze, ktorý má počítať aj s prípadom

tzv. podmienenej pohľadávky. Podľa sťažovateľky názor o špecifickom postavení žalobcu

v 1. rade voči ostatným veriteľom Slovenskej kreditnej banky, a. s. v konkurze,

je neprípustný, pretože ostatní veritelia Slovenskej kreditnej banky, a. s., si svoje

pohľadávky do konkurzu prihlásili napriek tomu, že proti nej viedli súdne alebo iné

konania. Najvyšší súd však svojím výkladom „zásadne poprel účel a význam ust. § 20 ZKV,

ktoré pre všetky nároky stanovuje povinnosť ich prihlásenia do konkurzu… inak ich nárok

s poukazom na ust. § 13 ods. 2 ZKV nemôže byť predmetom uspokojenia v konkurze“.

Od toho sťažovateľka odvíja porušenie „základného postulátu rovnosti subjektov v otázke

ich práv... vymedzeného v SR“ a zároveň aj základného práva na súdnu

ochranu podľa a práv na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Sťažovateľka je presvedčená, že najvyšší súd „pri výklade zákonných ustanovení,

na ktorých svoje rozhodnutie založil, sa odchýlil od znenia relevantných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov natoľko, že ich svojím rozhodnutím negoval

a zároveň aj poprel ich účel a význam. Zásadným cieľom konkurzu je pomerné (čo však

nevylučuje, aby boli všetci konkurzní veritelia uspokojení aj celkom) uspokojenie

konkurzných veriteľov, ktorí si svoje nároky prihlásili v súlade so ZKV. Platná a účinná

zákonná úprava relevantná pre konkurzné konanie vedené na majetok SKB, a. s. jednotne

upravuje postup prihlasovania nárokov veriteľov, ktoré v čase vyhlásenia konkurzu na

majetok dlžníka existovali. V okolnostiach prípadu žalobca 1) v čase vyhlásenia konkurzu

na majetok sťažovateľa viedol voči sťažovateľovi na súde konanie o svojom nároku. Svoj

nárok však neuplatnil na konkurznom súde sťažovateľa prihláškou do konkurzu, pričom

tieto skutočnosti neboli v predmetnom konaní ani sporné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1

..., vlastniť majetok podľa ... a na súdnu ochranu podľa

... a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru... rozsudkom

Najvyššieho súdu... sp. zn. a zo dňa 19. 09. 2013, porušené

bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 19. 9. 2013, sp. zn.

a a vracia vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na

tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola

zmluva o sprostredkovaní voči konkurzným veriteľom úpadcu žalobcu v 1. rade vyhlásená

za neúčinnú. V relevantnej časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol, že aj keď bol právny

úkon „vykonaný 08. januára 1998, na posúdenie podmienok odporovateľnosti je potrebné

v zmysle prechodného ustanovenia § 70a ods. 3 ZKV aplikovať ustanovenie § 15 ZKV

v znení platnom od 01. februára 1998, podľa ktorého aj súd prvého stupňa postupoval a vec

prejednal a rozhodol. Ustanovenie § 70a ods. 3 za bodkočiarkou, na ktoré poukazuje

odvolateľ a to, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované, sa

vzťahuje na úkony, vykonané podľa zákona o konkurze a vyrovnaní a sporný úkon nie je

vykonaný podľa tohto zákona. Preto súd prvého stupňa vec rozhodol podľa relevantnej

právnej normy.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čl. II bode 3 zmluvy

o sprostredkovaní z 08. januára 1998, č. 1/D/98 (ďalej len zmluva) sa C., a. s. zaviazala

zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 13 % z celkového objemu požadovaných finančných

prostriedkov, čo predstavovalo maximálne čiastku 2 600 000,- DEM. Pri kurze platnom k

08. aprílu 1998, ako je uvedené vo faktúre, ktorú vystavila Slovenská kreditná banka, a. s.,

08. apríla 1998 pod č. 102/1998, zmluvná pokuta je 49 506 600,- Sk. Vyfakturovaná

zmluvná pokuta bola už 30. apríla 1998 /čo je pred splatnosťou faktúry/ formou inkasa z

účtu C., a. s. uhradená, je potrebne zdôrazniť, že prednostne pred ostatnými veriteľmi so

splatnými pohľadávkami.

Súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie na otázku neprimeranosti

sankcie. Jeho skutkové závery sú jasné a presvedčivé. Zistil, že k 31. decembru 1997

záväzky C., a. s. boli v sume 198 205 009,65 Sk, z čoho záväzky po lehote splatnosti boli v

sume 160 513 337,42 Sk. Správca konkurznej podstaty úpadcu uviedol, že výška sumy, ktorú

získal speňažením majetku je približne 12 000 000,- Sk a suma prihlásených pohľadávok do

konkurzu je spolu 2 909 362 526.- Sk. Porovnaním uvedených súm odvolací súd tak, ako

súd prvého stupňa jednoznačne dospel k záveru, že dohodnutá majetková sankcia bola

neprimeraná hodnote jeho majetku a zaplatením zmluvnej pokuty sa výrazným spôsobom

zmenšil majetok spoločnosti a tým aj možnosť uspokojenia konkurzných veriteľov.

Ďalej bolo preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z 23. novembra

1998, sp. zn. bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu C., a. s., z čoho je

zrejmé, že právny úkon bol vykonaný v jednoročnej lehote od vyhlásenia konkurzu, čím bol

splnený posledný predpoklad úspešne odporovať právny úkon podľa ustanovenia § 15 ods.

6 ZKV.

Je potrebné podotknúť, že v prípade odporovateľnosti podľa § 15 ods. 6 ZKV sa

nevyžaduje preukazovať úmysel ukrátiť veriteľa a ani to, či druhý účastník mohol alebo

nemohol tento úmysel úpadcu poznať. Odvolací súd sa preto vyhodnotením dokazovania,

vykonaného súdom prvého stupňa v tomto smere, nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené boli preukázané všetky predpoklady úspešnej

odporovateľnosti podľa ustanovenia § 15 ods. 6 ZKV, preto súd prvého rozhodol vecne

správne, keď žalobe vyhovel.

Námietke odvolateľa, že pokiaľ žalobca potom, ako bol na majetok žalovanej

spoločnosti vyhlásený konkurz, si podľa § 20 ZKV neprihlásil peňažnú pohľadávku

49 605 600,- Sk v konkurze vedenom na majetok Slovenská kreditná banka, a. s. a nestal sa

konkurzným veriteľom, následkom čoho stratil aktívnu legitimáciu v tomto konaní, odvolací

súd nevyhovel z nasledovných dôvodov. Predovšetkým je potrebné uviesť, že správne

uvádza odvolateľ, že ustanovenie § 15 a § 16 nemá vyššiu právnu silu a prednosť pred

ustanovením S 20 ZKV, pretože tieto ustanovenia sú rovnocenné a práva takto uplatnené

taktiež. Ak by mal zákonodarca v úmysle, aby správca v prípade vyhlásenia konkurzu na

žalovaného postupoval tak, ako uvádza žalovaný v odvolaní, bol by to upravil v ZKV. Keďže

zákon o konkurze takéto ustanovenie neobsahuje, súd nebude skúmať splnenie

predpokladov, podľa § 20 ZKV v konaní o odporovaní právnym úkonom podľa § 15 a 16

ZKV. Odvolací sud poznamenáva, že samotné ustanovenie § 16 ods. 4 ZKV upravuje právny

dôsledok úspešnej odporovateľnosti, ktorým je neúčinnosť právneho úkonu a vrátenie toho,

čo sa získalo, ak to nie je možné, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Iný, resp. ďalší

postup v prípade odporovateľnosti právneho úkonu zákon neupravuje.

V konkurznom konaní sa môže odporovateľnosti právneho úkonu domáhať správca

konkurznej podstaty alebo konkurzný veriteľ, vyplýva to z ustanovenia § 35 ods. 1 ZKV.

Žalobca 1/ je správca konkurznej podstaty úpadcu C., a. s. a žalobca 2/ je konkurzný veriteľ

v tomto konkurze so zistenou pohľadávkou. Je teda nepochybné, že obaja žalobcovia v čase

podania žaloby boli a aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu zostali aktívne legitimovaní

na podanie odporovacej žaloby, pretože naďalej mali v konkurze na majetok úpadcu C., a.

s. postavenie správcu konkurznej podstaty a postavenie konkurzného veriteľa. Ani

vyhlásením konkurzu na majetok žalovanej spoločnosti ich postavenie v predmetnom konaní

nezmenilo, zmena nastala len na žalovanej strane, kde namiesto spoločnosti sa stala

účastníkom konania správkyňa konkurznej podstaty. Je nepochybné, že žalobcovia mali v

úmysle domáhať sa neúčinnosti predmetného právneho úkonu a to mali možnosť v konkurze

dosiahnuť len postupom podľa § 15 a 16 ZKV, pretože odporovací úkon stratí svoje účinky

voči všetkým konkurzným veriteľom, teda nielen voči žalobcovi 2/ až na základe

právoplatného rozhodnutia súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že rozsudok

je nepreskúmateľný vo vzťahu k žalobcovi 2/. Žalobca 2/ tak isto ako žalobca 1/ sa domáhal

odporovateľnosti právneho úkonu rovnako ako žalobca 1/, pretože zákon o konkurze

mu to umožňuje. Zo zákona sa účinky úspešnej žaloby vzťahujú na všetkých veriteľov,

napokon vyplýva to aj z výroku napadnutého rozhodnutia.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti uvedené v ,

súd sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup bol

dostatočne vysvetlený pokiaľ ide o zistené skutkové zistenia a prijaté právne závery.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľom aj pokiaľ ide o premlčanie žalobcom 2/

uplatneného vydania peňažitej náhrady. Právny predchodca žalobca 2/ podal odporovaciu

žalobu 08. marca 2000, teda v trojročnej premlčacej dobe. Podaním z 26. októbra 2007

žaloba 2/ len upresnil petit odporovacej žaloby v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 ZKV.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu ako vecne správny podľa potvrdil.“.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je tvrdenie o nesprávnej aplikácii § 15 ods. 6

zákona o konkurze v spojení s § 70a ods. 3 zákona o konkurze najvyšším súdom v jej

právnej veci, a to s poukazom na obsah nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 23. júna 1999, následkom čoho mala byť zmluva o sprostredkovaní určená voči

konkurzným veriteľom obchodnej spoločnosti C. a. s. za neúčinnú. Sťažovateľka tiež tvrdí,

že najvyšší súd napadnutým rozsudkom poprel účel a význam § 20 zákona o konkurze,

ktorý ustanovuje pre všetky pohľadávky povinnosť ich prihlásenia do konkurzu.

Ústavný súd v medziach svojej právomoci zverenej mu a vo svetle

sťažovateľkiných námietok preskúmal porušenie označených základných práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a sústredil sa na otázku, či v danom prípade najvyšší súd

použil relevantnú (aplikovateľnú) právnu normu a či účinky jeho rozhodnutia sú

aj v okolnostiach prípadu z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

V súvislosti s predloženým prípadom považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť,

že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred

skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov

(v danom prípade zákona o konkurze) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho

zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti

(m. m. , ). Pritom ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich

z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických

pochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky

hodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú

pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý

rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. ).

Ústavný súd obmedzujúc sa na skúmanie napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk

v súvislosti s aplikáciou § 15 ods. 6 zákona o konkurze v znení novely zákona o konkurze

účinnej od 1. februára 1998 z rozsudku krajského súdu zistil, že návrh na vyhlásenie

konkurzu obchodnej spoločnosti C. a. s. bol podaný na príslušnom krajskom súde 13.

augusta 1998 (strana 5 rozsudku krajského súdu), teda už za účinnosti právnej úpravy

zavedenej do právneho poriadku novelou zákona o konkurze. Preto pokiaľ najvyšší súd

v danej veci aplikoval § 15 ods. 6 zákona o konkurze, použil v sťažovateľkou napádanom

prípade účinnú právnu normu, ktorú podľa názoru ústavného súdu ani nebolo potrebné

aplikovať v spojitosti s prechodným ustanovením (§ 70a ods. 3 zákona o konkurze)

upravujúcim podmienky aplikácie niektorých ustanovení zákona o konkurze v znení novely

zákona o konkurze na konkurzné konania začaté ešte pred účinnosťou novely zákona

o konkurze.

Odhliadnuc od uvedeného sa ako ústavne relevantná potom javí otázka, či najvyšším

súdom zvolený spôsob aplikácie označeného ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o konkurze aj

na právny úkon uzavretý medzi súkromnými právnickými osobami pred účinnosťou novely

zákona o konkurze je ústavne konformný, keďže, ako tvrdí sťažovateľka, v čase uzatvorenia

zmluvy o sprostredkovaní právny poriadok prevzatie neprimeranej sankcie zo strany úpadcu

jeden rok pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok nepostihoval právnou neúčinnosťou

takéhoto úkonu.

Ústavný súd v náleze sp. zn. z 23. júna 1999 posudzoval na návrh

generálneho prokurátora súlad § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze

a vyrovnaní s a vyslovil, že ustanovenie zákona o konkurze

a vyrovnaní nie je v súlade s . Z tohto dôvodu označené ustanovenie zákona

o konkurze a vyrovnaní stratilo najskôr účinnosť a neskôr aj platnosť. Nesúlad § 70a ods. 2

zákona o konkurze s bol vyslovený z dôvodu, že umožňoval aplikovať

a 6 tohto zákona aj na konkurzné konania začaté pred 1. februárom 1998, a tým

kvalifikovať právne úkony uzavreté pred 1. februárom 1998, ktoré nebolo možné odporovať

ako také, ktoré bolo možné napadnúť odporovateľnosťou. V označenom konaní však

ústavný súd nevyslovil nesúlad § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze s označenými článkami

(hoci ich neústavnosť bola namietaná), pretože tieto ustanovenia «platia aj

„samostatne“ a bez spojitosti s § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (t. j. po 1.

februári 1998 a „pro futuro“)».

V označenom náleze ústavný súd pritom uviedol, že „tam, kde sa... neskorší právny

predpis dotkne budúcej právnej existencie raz nadobudnutých práv, je potrebné uznať, že

ide o výnimku z ochrany nadobudnutých práv. Vychádzajúc z uvedeného je tiež možné

uviesť, že subjekty právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli

uzavreté v súlade s právnou úpravou platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou

právnou úpravou kvalifikované spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej

účinnosti. Takáto neskoršia právna úprava neochraňuje práva nadobudnuté v dobrej

viere... Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR však o zachovaní právnych účinkov

možno hovoriť len u tých úkonov, ktoré nepodliehajú právnemu režimu

Zb. v znení neskorších predpisov pred 1. februárom 1998...“.

Ústavný súd si je pri posudzovaní uvedených účinkov novely zákona o konkurze

v sťažovateľkinom prípade vedomý citovanej judikatúry prijatej plénom ústavného súdu,

zároveň však pri svojom rozhodnutí považuje za potrebné prihliadnuť aj na iné právne

názory priamo alebo nepriamo determinujúce rozhodnutie v sťažovateľkinej veci. V tejto

súvislosti sa žiada uviesť, že nie každú nepravú retroaktivitu dotýkajúcu sa už

nadobudnutých práv je dôvodné kvalifikovať ako protiústavnú. Ústavný súd v inej právnej

veci pripustil, že nepravá retroaktivita je možná, ak to odôvodňujú „závažné dôvody

všeobecného záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú

aj princíp proporcionality (napr. , tiež pozri článok Vavřovský P.: K rozsahu

ochrany majetkových práv podle Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod

a k zákazu retroaktivity právních norem, Právní fórum 2005/3). Ústavný súd aj v náleze

č. k. -50 z 29. marca 2011 týkajúcom sa aplikácie § 15 zákona o konkurze

vychádzajúc z uvedených princípov uviedol, že každá „právna úprava prijatá

zákonodarcom má svoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu

a vyrovnania (prijatých ) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie

postihnutie právnych úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov.

Cieľom konkurzu je totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§

2 zákona o konkurze a vyrovnaní).“

Ako správne najvyšší súd uviedol, zatiaľ čo úmysel ukrátiť konkurzných veriteľov

sa v prípade uvedenom v § 15 ods. 2 zákona o konkurze musí preukázať, v prípadoch, na

ktoré dopadajú ustanovenia § 15 ods. 3 až 6 zákona o konkurze, sa preukázanie takéhoto

úmyslu nevyžaduje. To však neznamená, že úmysel ukrátiť veriteľa sa v týchto

ustanoveniach implicitne nepredpokladá. Prevzatie zmluvnej sankcie neprimeranej svojmu

majetku má totiž spravidla reálny dosah na zmenšenie majetkovej podstaty každej osoby,

a nielen tej, na ktorý bol neskôr vyhlásený konkurz. Podľa názoru ústavného súdu teda

zásah do sťažovateľkiných práv spôsobený nepriamou retroaktivitou vyplývajúcou z § 15

ods. 6 zákona o konkurze sledoval legitímny cieľ, ktorý ústavný súd nevyhodnotil ako

rozporný so zásadou ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (úmysel ukrátiť veriteľa

prítomný v uvedenom právnom úkone podľa ústavného súdu vylučuje nadobudnutie práv

v dobrej viere). Pri ustálení tohto záveru súčasne ústavný súd prihliadal aj na skutočnosti,

ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného krajským súdom a preukazujú existenciu úmyslu

ukrátiť konkurzných veriteľov (bližšie pozri s. 10 až 12 rozsudku krajského súdu).

Vzhľadom na uvedený legitímny cieľ sledovaný § 15 ods. 6 zákona o konkurze

zavedeným do právneho poriadku novelou zákona o konkurze, ktorý odôvodňuje ústavnú

udržateľnosť pripustenia niektorých nepriamych retroaktívnych účinkov aplikovanej

právnej normy, ako aj na skutočnosť, že ústavný súd v osobitnom konaní o súlade právnych

predpisov (PL. ÚS. 38/99) nedospel k záveru o potrebe vyslovenia nesúladu § 15 ods. 6

zákona o konkurze s označenými článkami , ústavný súd dospel k záveru, že spôsob

aplikácie § 15 ods. 6 zákona o konkurze najvyšším súdom je v sťažovateľkinej veci

zlučiteľný s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

v danom prípade použil relevantnú právnu normu, keďže platná a účinná zákonná norma nie

je čosi, čo je orgánom ju aplikujúcim k dispozícii, ale tieto orgány sú právnu normu povinné

aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa totiž uplatňuje tzv.

prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán,

ktorý ju aplikuje, musí pozerať ako na súladnú s dovtedy, kým ústavný súd

predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis ).

Aj k druhej podstatnej námietke sťažovateľky, že na majetok Slovenskej kreditnej

banky, a. s., ako jednej zo zmluvných strán zmluvy o sprostredkovaní bol následne

vyhlásený konkurz, avšak žalobca v 1. rade pohľadávku vyplývajúcu z odporovaného

právneho úkonu v konkurze neprihlásil v súlade s § 20 zákona o konkurze, zaujal najvyšší

súd právne odôvodnené stanovisko spĺňajúce limity vyplývajúce z obsahu základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , resp. dohovoru. Odôvodnený

je aj jeho záver, že v konaní o odporovaní právneho úkonu podľa § 15 a § 16 zákona

o konkurze nemohol najvyšší súd skúmať splnenie predpokladov podľa § 20 zákona

o konkurze. Postup a rozsah uspokojenia konkurzných veriteľov Slovenskej kreditnej

banky, a. s. v konkurze, za ktorej správkyňu konkurznej podstaty bola sťažovateľka

vymenovaná, ani podľa názoru ústavného súdu nie je možné riešiť v napadnutom konaní,

ale len v konkurznom konaní. Napadnutý rozsudok však bol vydaný v inom ako

konkurznom konaní úpadcu Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie najvyššieho

súdu ani jeho rozsudok nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne

vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a súčasne nezistil ani existenciu iných

skutočností svedčiacich o tom, že by bolo možné napadnuté rozhodnutie považovať za

popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie.

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné, na

základe čoho dospel k záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na

súdnu ochranu podľa ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru neporušil, vzhľadom na to vyhodnotil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

a namietanému porušeniu

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje...

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa , ústavný

súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 ani dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi

označeného základného práva podľa . V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ako už bolo uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, podľa ústavného súdu vo veci

sťažovateľov nedošlo k svojvoľnej aplikácii § 15 ods. 6 zákona o konkurze a výsledok

súdneho konania uskutočneného v súlade s procesnoprávnymi predpismi nemôže mať za

následok neústavný zásah do vlastníckeho práva sťažovateľky. Vzhľadom na ústavne

udržateľné posúdenie podmienok odporovateľnosti zmluvy o sprostredkovaní najvyšším

súdom v súvislosti s napadnutým rozsudkom nemožno podľa názoru ústavného súdu

dovodiť existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a základným právom vlastniť majetok podľa , porušenie ktorého

sťažovateľka namieta, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tomto rozsahu považoval za zjavne

neopodstatnenú.

Napokon k sťažovateľkou tvrdenému porušeniu ústavný súd

uvádza, že označený článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcimi zásahy štátu

vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba

konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy

o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ,

prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Porušenie iného článku možno teda podaním individuálnej

sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už

konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ). Keďže porušenie sťažovateľom označených základných

práv (, a dohovoru) zistené nebolo, nie je možné ani

vysloviť záver o porušení označeného všeobecného ustanovenia .

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľkou označených práv ústavný

súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu k napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto bolo namieste ju

odmietnuť podľa .

S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014