Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 168/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou,

Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a súčasne práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. januára 2013

a postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 23. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a súčasne práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. októbra 2013,

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. januára 2013 a postupom Okresného súdu Martin

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom

„v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 800 eur spolu s príslušenstvom“

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom z 23. apríla

2012 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 31. januára 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľovo dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2013 najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 21. októbra 2013 odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „rozhodnutiami súdov prvostupňového

a odvolacieho bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že sa súdy

v odôvodneniach rozsudkov nezaoberali všetkými jeho v konaní uvádzanými námietkami.

Sťažovateľ ako účastník konania má právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré by malo obsahovať postoj súdu ku všetkým účastníkom konania

namietaným a tvrdeným skutočnostiam, čo v danom prípade v rozsudkoch súdu prvého

stupňa ako aj odvolacieho súdu absentovalo. Ďalej má sťažovateľ taktiež za to, že postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu jeho práva na právnu a inú súdnu

ochranu tým, že bolo jeho dovolanie odmietnuté, nakoľko sťažovateľ podaním dovolania

sledoval predovšetkým ochranu svojich subjektívnych práv, ktorá v danom prípade nebola

zabezpečená.“.

4. Sťažovateľ tvrdí, že namietanými rozhodnutiami menovaných súdov boli porušené

ním označené práva (body 1 a 5).

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva J. B... podľa ... a Dohovoru...

rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. zo dňa 23. 04. 2012 rozsudkom

Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 31. 01. 2013 uznesením Najvyššieho súdu...

sp. zn. zo dňa 21. 10. 2013 porušené boli

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 31. 01. 2013, sa ruší a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 340,90...“

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 23. apríla 2012 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti

predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2013.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaných odvolaní patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného

dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2013 podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. októbra 2013 odmietol.

15. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 21. októbra 2013.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho

(dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal viac-menej z dôvodov, ktoré uviedol aj

v podanom dovolaní.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v

prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa „podľa v spojení s ust.

odmietol, ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné, odmietol“.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2013, ktorým tento súd dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013

odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanovisko žalovaného k nej:

„Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol, aby

Najvyšší súd... napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia

Poukázal na dôvod ním uplatnenej pohľadávky, reakciu žalovaného, rozhodnutia

súdov nižšieho stupňa a odôvodnenia ich skutkových a právnych záverov, s ktorými sa

z uvedených dôvodov nestotožnil. Podľa jeho názoru súdy sa nedostatočne vysporiadali

s jeho námietkami neplatnosti zmluvy o nájme z 28. septembra 2009 z dôvodu nemožnosti

jej plnenia zo strany žalovaného ako aj s námietkou, že plnenie z oboch zmlúv súčasne (t. j.

zo zmluvy o nájme a z mandátnej zmluvy) nebolo možné. Tiež s tým, z akého dôvodu

považovali odovzdanie hnuteľných vecí za plnenie práve z nájomnej zmluvy, pokiaľ

existovala aj mandátna zmluva, z ktorej záväzok vykonávať činnosť pre žalovaného ako

mandanta žalobou plnil a teda táto zmluva bola platná a účinná. Súdy nijako neodôvodnili,

ako sa vysporiadali s plnením záväzku z mandátnej zmluvy zo strany žalovaného, ktorý sa

zmluvou zaviazal, že mandatárovi vytvorí predpoklady na riadny výkon činnosti. Neuviedli

ani, ako posúdili námietku, že plnenie z obidvoch zmlúv súčasne je v rozpore s dobrými

mravmi a ako mali za preukázané, že poskytol žalovanému plnenie z nájomnej zmluvy

úhradami nájomného. Z týchto dôvodov považoval odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho

stupňa za nedostatočné a nepresvedčivé, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom ( ).

Žalovaný považoval skutočnosti uvádzané žalobcom v dovolaní za nedôvodné,

nezakladajúce sa na pravde, preto navrhol dovolanie zamietnuť.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie

podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z §

241 ods. 1 bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd, odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa , je,

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

vo výroku ktorého odvolací súď vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť, zmluvnej podmienky podľa

,

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho

súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého' súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd...

k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci

súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom

a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania

podľa ustanovenia až e/ a žalobca nenamietal a ich existenciu

po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa

osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu

bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne závažnými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov, aj čl. 46 a nasl.

ďalej len „ústava“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. že nastali

skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená

v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.

Žalobca namietal, že konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie

dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v dôsledku

nezaoberania sa jeho námietkami prezentovanými pred súdom prvého stupňa ako aj

v podanom odvolaní.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byt' totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv .účastníka na súdnu ochranu podľa

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti

Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III,

rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil že

„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že takéto

odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie

z 3. júla 2003 sp. zn. ).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu, rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za vecne správne. V

celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,

a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti postupu

prvostupňového súdu pri skúmaní splnenia podmienok pre započítanie pohľadávky

žalovaného voči' pohľadávke žalobcu (uplatňovanej titulom bezdôvodného obohatenia) a na

zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov zdôraznil, ktoré skutočnosti boli

v konaní preukázané a na základe ktorých je správny záver o splnením podmienok

započítania v zmysle ustanovenia . Vysporiadal sa aj

s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré vyhodnotil za neopodstatnené..

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých

vyvodil aj právny záver o dôvodnosti kompenzačnej námietky a neopodstatnenosti právneho

posúdenia veci prezentovaným žalobcom, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej

správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

podrobne a jasne objasňujúce ( ) skutkový a právny základ rozhodnutia

a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje

základné právo účastníkov na spravodlivý súdny, proces (pozri. ). Preto

týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti

účastníkom konania konať pred súdom ( ).

Napriek žalobcom vyvodzovanej prípustnosti dovolania z vady konania spočívajúcej

v odňatí mu možnosti konať pred súdom ( ) nepreskúmateľným

odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, porovnaním obsahu odvolania a dovolania

možno konštatovať zhodu odvolacích a dovolacích námietok vo vzťahu (výlučne)

k právnemu posúdeniu veci súdmi nižších stupňov, nestotožniacich sa s ním (v priebehu

celého konania) prezentovanými právnymi názormi.

Právnym posúdením je činnosť, súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny 'predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) dovolateľom vytýkané

skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (v prejednávanej

veci: o taký prípad nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov teda nie

je ani procesnou vadou konania v zmysle , lebo ani (prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu ich

procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn: , , , , ,

, a pod.). Pre úplnosť treba uviesť, že ani tzv. iné vady

konania ( ) prípustnosť dovolania nezakladajú. Teda pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (daný prípad) nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd... dospel k záveru, že v danom prípade

prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia

, preto dovolanie žalobcu podľa v spojení s

písm. c/ , ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

19. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

20. Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že

najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne ustálil

skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje

ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

21. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

22. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri

rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

uvedeného rozhodnutia.

23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

jej časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2013.

25. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

28. Pretože namietané rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie rozsudku krajského súdu z 31. januára

2013 a priznaním mu náhrady trov konania (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014