Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 207/2014
PDF · 293.72 KB
No categories available
IV. ÚS 207/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obce Patince,
Lipová 233, Patince, zastúpenej advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Ulica J. Fučíka 213,
Patince, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho rozsudkom z 25. júna 2009, postupom Krajského
súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 a jeho rozsudkom
z 21. februára 2013 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Patince o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013
doručená sťažnosť obce Patince, Lipová 233, Patince (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Ulica J. Fučíka 213, Patince, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho rozsudkom z 25. júna 2009 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 a jeho
rozsudkom z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiež
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že J. H., E. H., Š. M. a J. G. (ďalej len
„žalobcovia“), podali 29. novembra 2004 okresnému súdu žalobu o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade a Slovenskej republike,
zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ako žalovanej v 2. rade na tom skutkovom
základe, že „ich nadobudli ich právni predchodcovia výmerom č... zo dňa 5. 5. 1948
Povereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy v Bratislave. Prídelcami vyplývajúc
z tohto poverenia boli P. K. a manž. M. K. Vlastnícke právo nebolo na ich meno prevedené
príslušnou Správou katastra, ktorá tento zápis odmietla vykonať, nakoľko listina nebola
spôsobilá na zápis. Napriek tomu ich zdedili po svojich právnych predchodcoch... Hodnota
sporu bola určená znaleckým posudkom č. 60/2005... na sumu 8.252.940,15 Sk t. j.
273.947,47 Eur.“.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 120/2004 z 25. júna 2009 tak,
že určil, že žalobcovia sú „podielovými spoluvlastníkmi novovytvorených nehnuteľností
ležiacich v k. ú. P. vytvorených geometrickým plánom vyhotoveným IVTER s. r. o., č. geom.
plánu... z dňa 17. 02. 2006“ (predmetné nehnuteľnosti sú špecifikované vo výroku
označeného rozsudku, pozn.).
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 8 Co 257/2009,
8 Co 258/2009 zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „prvý rozsudok krajského súdu“) odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcov zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uvádza, že „Podaním zo dňa 18. 2. 2010 došlým súdu
23. 2. 2010 do konania... vstúpil Krajský prokurátor v Nitre, ktorý sa na odvolacom
pojednávaní žiadal zamietnutie podanej žaloby.“. Proti označenému rozsudku krajského
súdu podali žalobcovia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Cdo 47/2011 z 18. septembra 2012 tak, že zrušil dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu zo 16. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal
právnymi názormi vyjadrenými v odôvodnení označeného uznesenia.
Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013
z 21. februára 2013 rozsudok okresného súdu z 25. júna 2009 v merite veci potvrdil
(druhým výrokom zrušil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 120/2004 z 5. augusta
2009 o trovách konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pozn.).
Sťažovateľka zdôrazňuje, že «k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia
druhostupňovým súdom v rámci odvolacieho konania došlo len z dôvodu, že odvolací súd
„musel“ podľa § 243 d ods. 1 vety druhej OSP rešpektovať právny názor dovolacieho
súdu», pričom v nadväznosti na to poukazuje «na zistené fakty Krajského súdu v Nitre ako
odvolacieho v rámci jeho prvého rozsudku zo dňa 16. 12. 2010 a to nasledovné:
- pre nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím alebo verejnou listinou vydaným (nou)
príslušným k tomu orgánom štátnej moci a správy sa vyžaduje (okrem právomoci
príslušného orgánu) jednoznačnosť a určitosť rozhodnutia - listiny bez omylov
(nesprávností),
- v roku 1948 v pozemkovej knihe katastrálne územie K. K. malo 792 poz. vložiek
s najvyšším označením č. 2199,
- v roku 1959 novovytvorené katastrálne územie P. sa vytvorilo odčlenením od
katastrálneho územia M.,
- v roku 1948 bola v pozemkovej knihe zapísaná len pozemnoknižná parcela č. v poz.
vložke č. kat. úz. M. so zápisom Konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. SNR voči „Királyi
Kincstár“ a vlastníctvo Československého štátu operatívnej správy Štátneho majetku,
národný podnik Bajč k nej bolo v celosti zapísané (s výmazom konfiškácie) na základe
Prídelovej listiny z 15. 3. 1955 a Čd (konania) 145/1955 povolením Ľudového súdu
v Hurbanove 4. 4. 1955,
- Výmer o vlastníctve pôdy z 5. 5. 1948 právnym predchodcom navrhovateľov pridelil
do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. území K. K. a tieto nehnuteľnosti ako
nehnuteľnosti v kat. území K. K. (nie M. resp. P.) boli ako dedičstvo v prospech
navrhovateľov po ich právnych predchodcoch prejednané v rokoch 1994 a 2003, a to ako
neidentické (bez zidentifikovania),
- vlastníctvo k veciam, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom
rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská
a zriaďovateľská funkcia na obec, prechádzajú (v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 a 7) do
vlastníctva obce z majetku Slovenskej republiky už účinnosťou (dňa 1. 5. 1991) zákona
č. 138/1991 Zb. a prechod vlastníctva zo zákona sa v katastri nehnuteľností zapisuje len
záznamom (nie vkladom) vlastníctva,
- parc. č. 4247 z poz. vložky 1281 kat. územia M. bola ku dňu účinnosti zákona
č. 138/1991 zb. rozdelená a začlenená do kat. územie P. (i Termálneho kúpaliska P.),
- vlastníctvo odporcov k predmetným nehnuteľnostiam bolo v katastri nehnuteľností
zapísané len záznamom (v roku 1997 na odporcu v rade 1/ a v roku 2002 u odporcu v rade
2/ ich nadobudnutia vlastníctva na základe nadobudnutia vlastníctva zo zákona (u odporcu
v rade 1/) resp. konfiškácie a zápisu prídelu - pôvodného vlastníctva (u odporcu v rade 2/),
pričom vlastníctvo právnych predchodcov navrhovateľov nebolo nikdy v evidencii
nehnuteľností (pozemkovej knihe a katastri nehnuteľností) zapísané na navrhovateľov boli
v roku 1994 na základe zápisu dedičských rozhodnutí založené tzv. „hluché“ LV č. a a kat.
úz. P., ktoré LV samo osebe nie sú preukaznou verejnou listinou,
- v roku 1948 sa pre nadobudnutie vlastníctva všeobecne vyžadoval vklad
(intabulácia) v pozemkovej knihe (príslušnej poz. vložke),
- po vydaní výmeru o vlastníctve pôdy právni predchodcovia navrhovateľov parc.
č. z poz. vložky kat. územia M. č. (ani sčasti) neužívali (a v držbe nemali) viac ako 10 rokov
(v tomto smere nič netvrdili a pred súdom prvého stupňa ohľadom rokov 1948 - 1955 ani
nedokazovali), predovšetkým po vzniku JRD a po roku 1955 (Prídele),
- minimálne od roku 1955 - zápisu prídelu a svojej osoby vlastníka s parcelou
č. z poz. vložky kat. úz. M. vlastnícky v plnom rozsahu disponoval a nakladal
Československý štát ktorý ju zlučoval a rozdeľoval a vyňal i z poľnohospodárskeho pôdneho
fondu (spracoval),
- po 1. 4. 1983 /novelizácii Občianskeho zákonníka.../ bolo v zmysle ust. § 135a
upravené u pozemkov v držbe občanov, vydržanie samotným štátom /s výnimkou v ods. 3/
ako primárne - jediné možné a po 1. 1. 1992 mohol štát nadobúdať vlastníctvo
vydržaním /§ 134/ i k pozemkom v jeho držbe, a to bez osobitnej /odlišnej/ úpravy náležitostí
/v §§ 129 a 130/ a to rovnako k 1. 1. 1992,
- navrhovatelia napriek poučeniu podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. v konaní pred
súdom prvého stupňa Konečný prídelový plán /s doložkou schválenia/ nepredložili /a dôkaz
jeho zabezpečením nenavrhli / nie bez svojej viny...,
- konanie vo veci sa začalo 29. 11. 2004 a do toho navrhovateľ v rade 4/ vstúpil
/opätovne/ 21. 11. 2006, pričom odporca v rade 2/ /SR/ bol účastníkom označený až
18. 10. 2006,
- úprava právnych vzťahov v Občianskom zákonníku je všeobecná a pred jeho
aplikáciou má prednosť úprava právnych /konkrétnych/ vzťahov podľa osobitných
predpisov, teda že úprava konkrétnych vzťahov a nárokov reštitučného charakteru
upravených v osobitnej právnej úprave vylučuje aplikáciu úpravy všeobecnej,
- že predpisy reštitučného charakteru vydané po roku 1990 upravujú ako reštitučný
titul i navrátenie vlastníctva k veciam odňatým štátom bez právneho dôvodu,
- predložený geometrický plán nebol vypracovaný na identifikáciu vo výmere
označenej parcely č. a to osobou znalca zapísanou v zozname znalcov, pričom súd
prvého stupňa sa k jeho akceptácii bližšie nevyjadril,
súd prvého stupňa bližšie neuviedol, ako posúdil držbu - nakladanie odporcov
s predmetom konania od rokov 1991, resp. 1955 /prečo bola pre navrhovateľov - ich
predchodcov z hľadiska možnej straty vlastníctva bezvýznamná/,
- navrhovatelia žalujú priamo určenie svojho /spolu/ vlastníckeho práva a to priamo
k novovytvoreným parceliam /bez označenia parcely pridelenej a prededenej/,
- právomoc ONV rozhodovať o prídele bola v roku 1955 daná za podmienok
vládneho nariadenia č. 122/1951 Zb.,
- Výmer o vlastníctve bolo možné vydať pred určením a zaplatením prídelovej ceny.».
V nadväznosti na citované sťažovateľka namieta, že „na tieto fakty síce odvolací súd
poukázal aj vo svojom druhom rozsudku vydaného na základe zrušenia jeho prvého
rozsudku dovolacím súdom, avšak ich už tak ako vo svojom prvom rozhodnutí právne
neanalyzoval a nerozvádzal v rámci podrobnejšieho výkladu, čo robí dané rozhodnutie
nepreskúmateľným“.
Podstata sťažovateľkiných námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah do
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, spočíva v tom, že v jej veci konajúce súdy (okresný súd
a krajský súd) vychádzajú z právnych názorov dovolacieho súdu, ktorý
- nesprávne a zmätočne interpretoval § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), tvrdiac, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten
účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva a preto, ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho
dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa
svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné
predpisy občianskeho práva...“,
- nesprávne posúdil „Výmer o vlastníctve pôdy z 5. mája 1948 pre právnych
predchodcov žalobcov“, pričom sa nevysporiadal s právnym názorom krajského súdu
vyjadreným v jeho prvom rozsudku o chybnom označení katastrálneho územia, na ktorom
sa mala nachádzať sporná parcela (K. K. namiesto M., pozn.), vo Výmere o vlastníctve
pôdy z 5. mája 1948 pre právnych predchodcov žalobcov, ako aj v dedičských
rozhodnutiach, na základe ktorých vlastnícke právo k sporným pozemkom mali nadobudnúť
žalobcovia, ako odstrániteľnú chybu v písaní nespôsobujúcu neurčitosť týchto listín,
- sa nevysporiadal s názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho prvom rozsudku,
že „predložený geometrický plán nebol vypracovaný na identifikáciu vo výmere označenej
parcely č. a to osobou znalca zapísaných v zozname znalcov/...“,
- sa nevysporiadal s otázkou vydržania vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam.
V súvislosti s vydržaním sťažovateľka tvrdí, že „samotnou účinnosťou zákona
č. 138/1991 Zb., bez ohľadu na delimitačné protokoly a následný záznam zmeny vlastníctva
v katastri nehnuteľností, došlo zo zákona k prechodu vlastníctva na odporcu v rade 1/ t. j.
sťažovateľa k tým častiam parcely č. 4247, resp. 4247/2, ktoré boli ku dňu účinnosti zákona
vlastnícky evidované na Československý štát, v správe Okresnej správy cestovného ruchu
Komárno. Minimálne od tej doby sťažovateľ s danými pozemkami nakladal v dobrej viere
ako so svojimi vlastnými nikým a nerušene a mal ich pokojne vo svojej držbe až do podania
žalobného návrhu v roku 2004.“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v predmetnom súdnom konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam došlo k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy. V súvislosti s týmto
konštatovaním sťažovateľka poukazuje na to, že „Okresný súd Komárno Uznesením sp. zn.
12 C 120/2004-145 zo dňa 17. marca 2006 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakazuje
žalovanému v rade 1/ až do právoplatnosti rozsudku vo veci 12 C 120/2004 akýmkoľvek
spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami, tieto scudziť a to k nehnuteľnostiam vedeným
Katastrálnym úradom v Nitre, Správa katastra K. na LV č... Proti vydanému uzneseniu...
žalovaný v rade 1/ podal odvolanie... Krajský súd v Nitre Uznesenie... potvrdil Uznesením
č. 9 Co 119/2006-170 zo dňa 31. 5. 2006...“.
Podľa sťažovateľky „vydaním predbežného opatrenia (sťažovateľka v petite
sťažnosti označené rozhodnutie o predbežnom opatrení ale nenamieta, pozn.) sa výrazným
spôsobom zasiahlo do jeho ústavných práv ako aj ústavných práv vlastníkov nadstavieb
a vlastníkov, v počte 16, ktorí od obce odkúpili v roku 2003 pozemky, ale nemohli
so stavebnými prácami začať práve z uvedeného dôvodu“.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že v označenom súdnom konaní došlo aj
k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „... vynesenie rozsudku na
prvom stupni trvalo Okresnému súdu Komárno viac ako 2 roky a 5 mesiacov... Odvolací
súd... nariadil súdne pojednávanie na deň 25. 11. 2010. Od podania odvolania žalovaného
v rade 1/ uplynulo viac než 16 mesiacov... Najvyššiemu súdu taktiež trvalo v čase od
podania dovolania žalobcami až po rozhodnutie viac ako jeden a pol roka...“. Súdne
konanie, ktoré trvalo enormne dlhú dobu, viac ako 8 rokov, sťažovateľka považuje za
„neakceptovateľné a nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2 a zároveň
zakladá aj porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1“.
Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 31. októbra 2013, v ktorom uviedla,
že «v uvedenej právnej veci vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré neboli známe ani
v prvostupňovom, ani v odvolacom , ani v dovolacom konaní navrhovateľov...
Právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/ P. K. a manželka M. S. sa v roku
1952 vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku podľa nariadenia
č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa.
O tom svedčí „Zápisnica napísaná dňa 10. IX. 1952 na MNV v M. vo veci
vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného
majetku A. uč a spol. v kat. území v M..“
Účastníkmi tejto zápisnice boli medzi ostatnými aj právni predchodcovia
navrhovateľov v rade 1/ až 4/ P. K. a manželka M. S.».
Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovateľka poukazuje na nasledovné „rozhodné
skutočnosti:
1. Zo zápisnice napísanej dňa 10. IX. 1952 na MNV v M. jednoznačne vyplýva, že
právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až v rade 4/ K. P. a manž. M. S. sa vzdali
svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. spol. v kat. území M.,
2. z predmetnej zápisnice ďalej vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov
v rade 1/ až v rade 4/ K. P. a manž. M. S. mali pridelenú ornú pôdu vo výmere 12,58 ha a
užívali ju po dobu 6 rokov za užívací poplatok za ha ročne 300 Kčs, čo spolu činilo 22.644
Kčs,
3. Zápisnica napísaná dňa 5. 11. 1957 na miestnom národnom výbore v obci M. vo
veci prevádzania revízie a zúčtovania konfiškátov s prídelcami rol a stavebných pozemkov
svedčí o veľmi významnej a podstatnej skutočnosti, že právni predchodcovia navrhovateľov
v rade 1/ až 4/ v poradí 1 K. P. vstúpili do JRD bez pôdy, nakoľko prídelcom v kat. území
M. v osade P. pozemky prebrali štátne majetky B.
Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov
v rade 1/ až v rade 4/ sa vzdali prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku, vzdaním
sa prídelov sa stala pôda majetkom štátu, preto bola Prídelovou listinou zo dňa 15. 3. 1955
predelená štátnemu majetku B.“.
Podľa názoru sťažovateľky „právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/...
nemohli vlastníctvo nadobudnúť ani vydržaním, nakoľko podľa cit. ustanovenia zápisnice
napísanej dňa 10. IX. 1952 mali v držbe predelené pozemky v trvaní iba 6 rokov a za tieto
pozemky by mali platiť nájomné – čo podľa zápisnice neurobili do dňa jej spísania.
Tvrdím, že s týmito skutočnosťami sa nezaoberal prvostupňový ani odvolací súd, ani
dovolací súd, čo spôsobilo neúplné zistenie skutkového stavu danej veci. Práve preto súdne
rozhodnutia vynesené pred všetkými súdnymi inštanciami, pred všeobecnými súdmi ako aj
na Najvyššom súde Slovenskej republiky nezodpovedajú garanciám spravodlivého,
nezávislého a nestranného súdnictva, čím boli porušené ústavné práva podľa Ústavy
Slovenskej republiky čl. 46 ods.1, čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2, ako aj právo na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti (vrátane argumentácie obsiahnutej
v jej doplnení) sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„moje právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní
vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej
republiky,
moje právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní
vedenom Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej
republiky,
moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde
v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky
porušené bolo
a zároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu
Komárno sp. zn. č. 12 C 120/2004-316 zo dňa 25. 6. 2009 v spojení s Rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp. zn. č. 8 Co/310/2012-536, 8 Co/72/2013 zo dňa 21. 2. 2013... a Uznesenie
Najvyššieho súdu č. 5 Cdo 47/2011 zo dňa 18. 9. 2012 zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
Sťažovateľka tiež žiada „o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000,- Eur...“ z dôvodu, že „viac ako 8 rokov som
bol v právnej neistote, či podľa rozhodnutia súdu mi prislúcha resp. neprislúcha vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam...“, ako aj o úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho rozsudkom z 25. júna 2009, postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 a jeho rozsudkom
z 21. februára 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv. Text uvedený
mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť
petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
IV. ÚS 174/2011). Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) obsiahnuté v texte sťažnosti
v znení jej doplnenia posudzoval preto ústavný súd iba ako súčasť argumentácie
sťažovateľky.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach
ústavný súd považuje v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou za potrebné zdôrazniť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu takéhoto
stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu
(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď
namietané porušenie tohto základného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 55/02). Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.
12 C 120/2004 z 25. júna 2009 o určení vlastníckeho práva k novovytvoreným
nehnuteľnostiam v katastrálnom území Patince v prospech žalobcov bol potvrdený v poradí
druhým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 z 21. februára
2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júna 2013. Najvyšší súd o dovolaní žalobcov proti
v poradí prvému rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 257/2009, 8 Co 258/2009
zo 16. decembra 2010 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh
žalobcov zamietol, rozhodol uznesením sp. zn. 5 Cdo 47/2011 z 18. septembra 2012, ktorý
nadobudol právoplatnosť 16. októbra 2012.
Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti
(10. júla 2013) okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd v namietaných konaniach už
nemohli porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže všetky
už boli právoplatne skončené. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011
a jeho uznesením z 18. septembra 2012
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).
Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 47/2011
z 18. septembra 2012 nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2012, pričom sťažovateľka
doručila sťažnosť ústavnému súdu až 10. júla 2013. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka
doručila ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola
podaná oneskorene.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004
a jeho rozsudkom z 25. júna 2009 v spojení s postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 a jeho rozsudkom z 21. februára
2013
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
v posudzovanej právnej veci o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
sťažovateľka 8. júla 2013 doručila generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet
na podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) prípisom sp. zn. VI/1 Pz 655/13 z 31. októbra 2013 podnet
sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania odložila ako nedôvodný. Následne
sťažovateľka 8. novembra 2013 doručila generálnej prokuratúre doplnenie podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania, ktoré obsahovalo aj „zápisnicu napísanú dňa 10. 09.
1952 na Miestnom národnom výbore v M. vo veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali
svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. úč. spol. v kat. území v M.“.
Generálna prokuratúra prípisom sp. zn. VI/1 Pz 655/13 z 29. novembra 2013 sťažovateľke
oznámila, že „generálny prokurátor môže na základe podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku prešetrovať právoplatné
rozhodnutie súdu, ako aj postup, ktorý právoplatnému rozhodnutiu predchádzal.
Predmetom šetrenia môže byť len k veci sa vzťahujúci súdny spis, ktorý mal konajúci súd k
dispozícii ešte pred vydaním rozhodnutia. Na dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli súčasťou
súdneho spisu a boli predložené mimo tohto súdneho konania nie je možné prihliadať. Z
uvedeného dôvodu zotrvávam na predchádzajúcom stanovisku z 31. októbra 2013 sp. zn.
VI/1 Pz 655/13-6.“.
Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľka 16. decembra 2013 podala
okresnému súdu návrh na obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
12 C 120/2004, v ktorom uplatnila argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou
v doplnení tejto sťažnosti z 31. októbra 2013 adresovanej ústavnému súdu. V návrhu na
povolenie obnovy konania sa sťažovateľka súčasne domáha povolenia odkladu
vykonateľnosti rozsudku okresného súdu z 25. júna 2009, a to až do právoplatnosti
skončenia obnovy konania. Ústavný súd zistil, že konanie o povolenie obnovy konania je
vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 238/2013, pričom do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti okresný súd o ňom ešte nerozhodol.
Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľka podala aj návrh na obnovu
konania právoplatne skončeného rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 120/2004
z 25. júna 2009 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 310/2012,
8 Co 72/2013 z 21. februára 2013, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv alebo slobôd
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie tohto právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale
až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za
následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak
všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje
právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch
nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek
vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľky
k porušeniu jej základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním návrhu na obnovu konania,
ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej
veci ma1i súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (okresný súd ako prvostupňový
súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci okresného
súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím okresného súdu
o poslednom právnom prostriedku nápravy, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010).
Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej
rozhodovacej činnosti uplatňuje právny názor, podľa ktorého v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (v posudzovanom prípade návrhu na obnovu konania)
a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za
prípustnú až po právoplatnom rozhodnutí o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku,
t. j. v danej veci o návrhu sťažovateľky na obnovu konania (m. m. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o mimoriadnom opravnom prostriedku (v posudzovanej
veci o návrhu sťažovateľky na povolenie obnovy konania, pozn.) bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Ústavný súd zdôrazňuje, že ak by sa v súčasnom štádiu konania o veci sťažovateľky
vecne zaoberal jej sťažnosťou pred rozhodnutím okresného súdu o jej návrhu na povolenie
obnovy označeného konania, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa zásady ratio temporis ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2014