Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 207/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obce Patince,

Lipová 233, Patince, zastúpenej advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Ulica J. Fučíka 213,

Patince, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a postupom Okresného súdu Komárno v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. júna 2009, postupom Krajského

súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho rozsudkom

z 21. februára 2013 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Patince o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená sťažnosť obce Patince, Lipová 233, Patince (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Ulica J. Fučíka 213, Patince, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. júna 2009 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

rozsudkom z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiež

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že J. H., E. H., Š. M. a J. G. (ďalej len

„žalobcovia“), podali 29. novembra 2004 okresnému súdu žalobu o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade a Slovenskej republike,

zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ako žalovanej v 2. rade na tom skutkovom

základe, že „ich nadobudli ich právni predchodcovia výmerom č... zo dňa 5. 5. 1948

Povereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy v Bratislave. Prídelcami vyplývajúc

z tohto poverenia boli P. K. a manž. M. K. Vlastnícke právo nebolo na ich meno prevedené

príslušnou Správou katastra, ktorá tento zápis odmietla vykonať, nakoľko listina nebola

spôsobilá na zápis. Napriek tomu ich zdedili po svojich právnych predchodcoch... Hodnota

sporu bola určená znaleckým posudkom č. 60/2005... na sumu 8.252.940,15 Sk t. j.

273.947,47 Eur.“.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2009 tak,

že určil, že žalobcovia sú „podielovými spoluvlastníkmi novovytvorených nehnuteľností

ležiacich v k. ú. P. vytvorených geometrickým plánom vyhotoveným IVTER s. r. o., č. geom.

plánu... z dňa 17. 02. 2006“ (predmetné nehnuteľnosti sú špecifikované vo výroku

označeného rozsudku, pozn.).

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. ,

zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „prvý rozsudok krajského súdu“) odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcov zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uvádza, že „Podaním zo dňa 18. 2. 2010 došlým súdu

23. 2. 2010 do konania... vstúpil Krajský prokurátor v Nitre, ktorý sa na odvolacom

pojednávaní žiadal zamietnutie podanej žaloby.“. Proti označenému rozsudku krajského

súdu podali žalobcovia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 18. septembra 2012 tak, že zrušil dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu zo 16. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal

právnymi názormi vyjadrenými v odôvodnení označeného uznesenia.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. ,

z 21. februára 2013 rozsudok okresného súdu z 25. júna 2009 v merite veci potvrdil

(druhým výrokom zrušil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. z 5. augusta

2009 o trovách konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pozn.).

Sťažovateľka zdôrazňuje, že «k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia

druhostupňovým súdom v rámci odvolacieho konania došlo len z dôvodu, že odvolací súd

„musel“ podľa d ods. 1 vety druhej rešpektovať právny názor dovolacieho

súdu», pričom v nadväznosti na to poukazuje «na zistené fakty Krajského súdu v Nitre ako

odvolacieho v rámci jeho prvého rozsudku zo dňa 16. 12. 2010 a to nasledovné:

- pre nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím alebo verejnou listinou vydaným (nou)

príslušným k tomu orgánom štátnej moci a správy sa vyžaduje (okrem právomoci

príslušného orgánu) jednoznačnosť a určitosť rozhodnutia - listiny bez omylov

(nesprávností),

- v roku 1948 v pozemkovej knihe katastrálne územie K. K. malo 792 poz. vložiek

s najvyšším označením č. 2199,

- v roku 1959 novovytvorené katastrálne územie P. sa vytvorilo odčlenením od

katastrálneho územia M.,

- v roku 1948 bola v pozemkovej knihe zapísaná len pozemnoknižná parcela č. v poz.

vložke č. kat. úz. M. so zápisom Konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. SNR voči „Királyi

Kincstár“ a vlastníctvo Československého štátu operatívnej správy Štátneho majetku,

národný podnik Bajč k nej bolo v celosti zapísané (s výmazom konfiškácie) na základe

Prídelovej listiny z 15. 3. 1955 a Čd (konania) 145/1955 povolením Ľudového súdu

v Hurbanove 4. 4. 1955,

- Výmer o vlastníctve pôdy z 5. 5. 1948 právnym predchodcom navrhovateľov pridelil

do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. území K. K. a tieto nehnuteľnosti ako

nehnuteľnosti v kat. území K. K. (nie M. resp. P.) boli ako dedičstvo v prospech

navrhovateľov po ich právnych predchodcoch prejednané v rokoch 1994 a 2003, a to ako

neidentické (bez zidentifikovania),

- vlastníctvo k veciam, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom

rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská

a zriaďovateľská funkcia na obec, prechádzajú (v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 a 7) do

vlastníctva obce z majetku Slovenskej republiky už účinnosťou (dňa 1. 5. 1991) zákona

č. a prechod vlastníctva zo zákona sa v katastri nehnuteľností zapisuje len

záznamom (nie vkladom) vlastníctva,

- parc. č. 4247 z poz. vložky 1281 kat. územia M. bola ku dňu účinnosti zákona

č. 138/1991 zb. rozdelená a začlenená do kat. územie P. (i Termálneho kúpaliska P.),

- vlastníctvo odporcov k predmetným nehnuteľnostiam bolo v katastri nehnuteľností

zapísané len záznamom (v roku 1997 na odporcu v rade 1/ a v roku 2002 u odporcu v rade

2/ ich nadobudnutia vlastníctva na základe nadobudnutia vlastníctva zo zákona (u odporcu

v rade 1/) resp. konfiškácie a zápisu prídelu - pôvodného vlastníctva (u odporcu v rade 2/),

pričom vlastníctvo právnych predchodcov navrhovateľov nebolo nikdy v evidencii

nehnuteľností (pozemkovej knihe a katastri nehnuteľností) zapísané na navrhovateľov boli

v roku 1994 na základe zápisu dedičských rozhodnutí založené tzv. „hluché“ LV č. a a kat.

úz. P., ktoré LV samo osebe nie sú preukaznou verejnou listinou,

- v roku 1948 sa pre nadobudnutie vlastníctva všeobecne vyžadoval vklad

(intabulácia) v pozemkovej knihe (príslušnej poz. vložke),

- po vydaní výmeru o vlastníctve pôdy právni predchodcovia navrhovateľov parc.

č. z poz. vložky kat. územia M. č. (ani sčasti) neužívali (a v držbe nemali) viac ako 10 rokov

(v tomto smere nič netvrdili a pred súdom prvého stupňa ohľadom rokov 1948 - 1955 ani

nedokazovali), predovšetkým po vzniku JRD a po roku 1955 (Prídele),

- minimálne od roku 1955 - zápisu prídelu a svojej osoby vlastníka s parcelou

č. z poz. vložky kat. úz. M. vlastnícky v plnom rozsahu disponoval a nakladal

Československý štát ktorý ju zlučoval a rozdeľoval a vyňal i z poľnohospodárskeho pôdneho

fondu (spracoval),

- po 1. 4. 1983 /novelizácii .../ bolo v zmysle ust.

upravené u pozemkov v držbe občanov, vydržanie samotným štátom /s výnimkou v ods. 3/

ako primárne - jediné možné a po 1. 1. 1992 mohol štát nadobúdať vlastníctvo

vydržaním /§ 134/ i k pozemkom v jeho držbe, a to bez osobitnej /odlišnej/ úpravy náležitostí

/v §§ 129 a 130/ a to rovnako k 1. 1. 1992,

- navrhovatelia napriek poučeniu podľa ust. v konaní pred

súdom prvého stupňa Konečný prídelový plán /s doložkou schválenia/ nepredložili /a dôkaz

jeho zabezpečením nenavrhli / nie bez svojej viny...,

- konanie vo veci sa začalo 29. 11. 2004 a do toho navrhovateľ v rade 4/ vstúpil

/opätovne/ 21. 11. 2006, pričom odporca v rade 2/ /SR/ bol účastníkom označený až

18. 10. 2006,

- úprava právnych vzťahov v je všeobecná a pred jeho

aplikáciou má prednosť úprava právnych /konkrétnych/ vzťahov podľa osobitných

predpisov, teda že úprava konkrétnych vzťahov a nárokov reštitučného charakteru

upravených v osobitnej právnej úprave vylučuje aplikáciu úpravy všeobecnej,

- že predpisy reštitučného charakteru vydané po roku 1990 upravujú ako reštitučný

titul i navrátenie vlastníctva k veciam odňatým štátom bez právneho dôvodu,

- predložený geometrický plán nebol vypracovaný na identifikáciu vo výmere

označenej parcely č. a to osobou znalca zapísanou v zozname znalcov, pričom súd

prvého stupňa sa k jeho akceptácii bližšie nevyjadril,

súd prvého stupňa bližšie neuviedol, ako posúdil držbu - nakladanie odporcov

s predmetom konania od rokov 1991, resp. 1955 /prečo bola pre navrhovateľov - ich

predchodcov z hľadiska možnej straty vlastníctva bezvýznamná/,

- navrhovatelia žalujú priamo určenie svojho /spolu/ vlastníckeho práva a to priamo

k novovytvoreným parceliam /bez označenia parcely pridelenej a prededenej/,

- právomoc ONV rozhodovať o prídele bola v roku 1955 daná za podmienok

vládneho nariadenia č. ,

- Výmer o vlastníctve bolo možné vydať pred určením a zaplatením prídelovej ceny.».

V nadväznosti na citované sťažovateľka namieta, že „na tieto fakty síce odvolací súd

poukázal aj vo svojom druhom rozsudku vydaného na základe zrušenia jeho prvého

rozsudku dovolacím súdom, avšak ich už tak ako vo svojom prvom rozhodnutí právne

neanalyzoval a nerozvádzal v rámci podrobnejšieho výkladu, čo robí dané rozhodnutie

nepreskúmateľným“.

Podstata sťažovateľkiných námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah do

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, spočíva v tom, že v jej veci konajúce súdy (okresný súd

a krajský súd) vychádzajú z právnych názorov dovolacieho súdu, ktorý

- nesprávne a zmätočne interpretoval o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), tvrdiac, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten

účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili

obnovenie tohto vlastníckeho práva a preto, ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho

dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa

svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné

predpisy občianskeho práva...“,

- nesprávne posúdil „Výmer o vlastníctve pôdy z 5. mája 1948 pre právnych

predchodcov žalobcov“, pričom sa nevysporiadal s právnym názorom krajského súdu

vyjadreným v jeho prvom rozsudku o chybnom označení katastrálneho územia, na ktorom

sa mala nachádzať sporná parcela (K. K. namiesto M., pozn.), vo Výmere o vlastníctve

pôdy z 5. mája 1948 pre právnych predchodcov žalobcov, ako aj v dedičských

rozhodnutiach, na základe ktorých vlastnícke právo k sporným pozemkom mali nadobudnúť

žalobcovia, ako odstrániteľnú chybu v písaní nespôsobujúcu neurčitosť týchto listín,

- sa nevysporiadal s názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho prvom rozsudku,

že „predložený geometrický plán nebol vypracovaný na identifikáciu vo výmere označenej

parcely č. a to osobou znalca zapísaných v zozname znalcov/...“,

- sa nevysporiadal s otázkou vydržania vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam.

V súvislosti s vydržaním sťažovateľka tvrdí, že „samotnou účinnosťou zákona

č. , bez ohľadu na delimitačné protokoly a následný záznam zmeny vlastníctva

v katastri nehnuteľností, došlo zo zákona k prechodu vlastníctva na odporcu v rade 1/ t. j.

sťažovateľa k tým častiam parcely č. 4247, resp. 4247/2, ktoré boli ku dňu účinnosti zákona

vlastnícky evidované na Československý štát, v správe Okresnej správy cestovného ruchu

Komárno. Minimálne od tej doby sťažovateľ s danými pozemkami nakladal v dobrej viere

ako so svojimi vlastnými nikým a nerušene a mal ich pokojne vo svojej držbe až do podania

žalobného návrhu v roku 2004.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v predmetnom súdnom konaní o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam došlo k porušeniu . V súvislosti s týmto

konštatovaním sťažovateľka poukazuje na to, že „Okresný súd Komárno Uznesením sp. zn.

-145 zo dňa 17. marca 2006 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakazuje

žalovanému v rade 1/ až do právoplatnosti rozsudku vo veci akýmkoľvek

spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami, tieto scudziť a to k nehnuteľnostiam vedeným

Katastrálnym úradom v Nitre, Správa katastra K. na LV č... Proti vydanému uzneseniu...

žalovaný v rade 1/ podal odvolanie... Krajský súd v Nitre Uznesenie... potvrdil Uznesením

č. -170 zo dňa 31. 5. 2006...“.

Podľa sťažovateľky „vydaním predbežného opatrenia (sťažovateľka v petite

sťažnosti označené rozhodnutie o predbežnom opatrení ale nenamieta, pozn.) sa výrazným

spôsobom zasiahlo do jeho ústavných práv ako aj ústavných práv vlastníkov nadstavieb

a vlastníkov, v počte 16, ktorí od obce odkúpili v roku 2003 pozemky, ale nemohli

so stavebnými prácami začať práve z uvedeného dôvodu“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že v označenom súdnom konaní došlo aj

k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „... vynesenie rozsudku na

prvom stupni trvalo Okresnému súdu Komárno viac ako 2 roky a 5 mesiacov... Odvolací

súd... nariadil súdne pojednávanie na deň 25. 11. 2010. Od podania odvolania žalovaného

v rade 1/ uplynulo viac než 16 mesiacov... Najvyššiemu súdu taktiež trvalo v čase od

podania dovolania žalobcami až po rozhodnutie viac ako jeden a pol roka...“. Súdne

konanie, ktoré trvalo enormne dlhú dobu, viac ako 8 rokov, sťažovateľka považuje za

„neakceptovateľné a nezlučiteľné s a zároveň

zakladá aj porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1“.

Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 31. októbra 2013, v ktorom uviedla,

že «v uvedenej právnej veci vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré neboli známe ani

v prvostupňovom, ani v odvolacom , ani v dovolacom konaní navrhovateľov...

Právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/ P. K. a manželka M. S. sa v roku

1952 vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku podľa nariadenia

č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku

Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa.

O tom svedčí „Zápisnica napísaná dňa 10. IX. 1952 na MNV v M. vo veci

vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného

majetku A. uč a spol. v kat. území v M..“

Účastníkmi tejto zápisnice boli medzi ostatnými aj právni predchodcovia

navrhovateľov v rade 1/ až 4/ P. K. a manželka M. S.».

Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovateľka poukazuje na nasledovné „rozhodné

skutočnosti:

1. Zo zápisnice napísanej dňa 10. IX. 1952 na MNV v M. jednoznačne vyplýva, že

právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až v rade 4/ K. P. a manž. M. S. sa vzdali

svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. spol. v kat. území M.,

2. z predmetnej zápisnice ďalej vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov

v rade 1/ až v rade 4/ K. P. a manž. M. S. mali pridelenú ornú pôdu vo výmere 12,58 ha a

užívali ju po dobu 6 rokov za užívací poplatok za ha ročne 300 Kčs, čo spolu činilo 22.644

Kčs,

3. Zápisnica napísaná dňa 5. 11. 1957 na miestnom národnom výbore v obci M. vo

veci prevádzania revízie a zúčtovania konfiškátov s prídelcami rol a stavebných pozemkov

svedčí o veľmi významnej a podstatnej skutočnosti, že právni predchodcovia navrhovateľov

v rade 1/ až 4/ v poradí 1 K. P. vstúpili do JRD bez pôdy, nakoľko prídelcom v kat. území

M. v osade P. pozemky prebrali štátne majetky B.

Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov

v rade 1/ až v rade 4/ sa vzdali prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku, vzdaním

sa prídelov sa stala pôda majetkom štátu, preto bola Prídelovou listinou zo dňa 15. 3. 1955

predelená štátnemu majetku B.“.

Podľa názoru sťažovateľky „právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/...

nemohli vlastníctvo nadobudnúť ani vydržaním, nakoľko podľa cit. ustanovenia zápisnice

napísanej dňa 10. IX. 1952 mali v držbe predelené pozemky v trvaní iba 6 rokov a za tieto

pozemky by mali platiť nájomné – čo podľa zápisnice neurobili do dňa jej spísania.

Tvrdím, že s týmito skutočnosťami sa nezaoberal prvostupňový ani odvolací súd, ani

dovolací súd, čo spôsobilo neúplné zistenie skutkového stavu danej veci. Práve preto súdne

rozhodnutia vynesené pred všetkými súdnymi inštanciami, pred všeobecnými súdmi ako aj

na Najvyššom súde Slovenskej republiky nezodpovedajú garanciám spravodlivého,

nezávislého a nestranného súdnictva, čím boli porušené ústavné práva podľa

Slovenskej republiky čl. 46 ods.1, čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2, ako aj právo na spravodlivý

proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti (vrátane argumentácie obsiahnutej

v jej doplnení) sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„moje právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa v konaní

vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej

republiky,

moje právo vlastniť majetok podľa v konaní

vedenom Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej

republiky,

moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde

v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky

porušené bolo

a zároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu

Komárno sp. zn. č. -316 zo dňa 25. 6. 2009 v spojení s Rozsudkom Krajského

súdu v Nitre sp. zn. č. -536, zo dňa 21. 2. 2013... a Uznesenie

Najvyššieho súdu č. zo dňa 18. 9. 2012 zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil

na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľka tiež žiada „o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000,- Eur...“ z dôvodu, že „viac ako 8 rokov som

bol v právnej neistote, či podľa rozhodnutia súdu mi prislúcha resp. neprislúcha vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam...“, ako aj o úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. júna 2009, postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho rozsudkom

z 21. februára 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. septembra 2012.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv. Text uvedený

mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť

petit (, , , , ,

). Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) obsiahnuté v texte sťažnosti

v znení jej doplnenia posudzoval preto ústavný súd iba ako súčasť argumentácie

sťažovateľky.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , , ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj

vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach

ústavný súd považuje v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou za potrebné zdôrazniť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (), pričom k vytvoreniu takéhoto

stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu

(, , ), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

, ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď

namietané porušenie tohto základného práva ešte mohlo trvať (napr. ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa ,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa ako

zjavne neopodstatnenú (napr. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 25. júna 2009 o určení vlastníckeho práva k novovytvoreným

nehnuteľnostiam v katastrálnom území Patince v prospech žalobcov bol potvrdený v poradí

druhým rozsudkom krajského súdu sp. zn. , z 21. februára

2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júna 2013. Najvyšší súd o dovolaní žalobcov proti

v poradí prvému rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

zo 16. decembra 2010 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh

žalobcov zamietol, rozhodol uznesením sp. zn. z 18. septembra 2012, ktorý

nadobudol právoplatnosť 16. októbra 2012.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti

(10. júla 2013) okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd v namietaných konaniach už

nemohli porušovať základné právo sťažovateľky podľa , keďže všetky

už boli právoplatne skončené. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. septembra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2012 nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2012, pričom sťažovateľka

doručila sťažnosť ústavnému súdu až 10. júla 2013. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka

doručila ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. júna 2009 v spojení s postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , a jeho rozsudkom z 21. februára

2013

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

v posudzovanej právnej veci o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

sťažovateľka 8. júla 2013 doručila generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet

na podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) prípisom sp. zn. VI/1 Pz 655/13 z 31. októbra 2013 podnet

sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania odložila ako nedôvodný. Následne

sťažovateľka 8. novembra 2013 doručila generálnej prokuratúre doplnenie podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania, ktoré obsahovalo aj „zápisnicu napísanú dňa 10. 09.

1952 na Miestnom národnom výbore v M. vo veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali

svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. úč. spol. v kat. území v M.“.

Generálna prokuratúra prípisom sp. zn. VI/1 Pz 655/13 z 29. novembra 2013 sťažovateľke

oznámila, že „generálny prokurátor môže na základe podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania podľa prešetrovať právoplatné

rozhodnutie súdu, ako aj postup, ktorý právoplatnému rozhodnutiu predchádzal.

Predmetom šetrenia môže byť len k veci sa vzťahujúci súdny spis, ktorý mal konajúci súd k

dispozícii ešte pred vydaním rozhodnutia. Na dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli súčasťou

súdneho spisu a boli predložené mimo tohto súdneho konania nie je možné prihliadať. Z

uvedeného dôvodu zotrvávam na predchádzajúcom stanovisku z 31. októbra 2013 sp. zn.

VI/1 Pz 655/13-6.“.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľka 16. decembra 2013 podala

okresnému súdu návrh na obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom uplatnila argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou

v doplnení tejto sťažnosti z 31. októbra 2013 adresovanej ústavnému súdu. V návrhu na

povolenie obnovy konania sa sťažovateľka súčasne domáha povolenia odkladu

vykonateľnosti rozsudku okresného súdu z 25. júna 2009, a to až do právoplatnosti

skončenia obnovy konania. Ústavný súd zistil, že konanie o povolenie obnovy konania je

vedené okresným súdom pod sp. zn. , pričom do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti okresný súd o ňom ešte nerozhodol.

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľka podala aj návrh na obnovu

konania právoplatne skončeného rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 25. júna 2009 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 21. februára 2013, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv alebo slobôd

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie tohto právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale

až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za

následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak

všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa nepredstavuje

právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch

nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek

vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľky

k porušeniu jej základných práv alebo slobôd (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním návrhu na obnovu konania,

ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veci ma1i súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (okresný súd ako prvostupňový

súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci okresného

súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím okresného súdu

o poslednom právnom prostriedku nápravy, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné

(m. m. ).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti uplatňuje právny názor, podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (v posudzovanom prípade návrhu na obnovu konania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po právoplatnom rozhodnutí o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku,

t. j. v danej veci o návrhu sťažovateľky na obnovu konania (m. m. ,

, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, , ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o mimoriadnom opravnom prostriedku (v posudzovanej

veci o návrhu sťažovateľky na povolenie obnovy konania, pozn.) bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Ústavný súd zdôrazňuje, že ak by sa v súčasnom štádiu konania o veci sťažovateľky

vecne zaoberal jej sťažnosťou pred rozhodnutím okresného súdu o jej návrhu na povolenie

obnovy označeného konania, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa zásady ratio temporis ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014