Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 249/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpeného

advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 7. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2013 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3

Tos 74/2013 zo 7. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. novembra

2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 7. novembra 2011“) uznaný za vinného

z prečinu usmrtenia podľa

v znení neskorších predpisov. Po nebohom V. M., ktorý pri dopravnej nehode utrpel

smrteľné zranenia, vystupovala v trestnom konaní ako poškodená jeho manželka E. M.

(ďalej len „poškodená“), ktorá spolu s ďalším poškodeným, a to zdravotnou poisťovňou D.,

a. s., využila svoje práva vyplývajúce jej z a nasl. Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a uplatnila si nárok na

náhradu škody v trestnom konaní. Okresný súd rozsudkom zo 7. novembra 2011 z dôvodu

rozsiahleho dokazovania, „... ktoré by presiahlo rámec trestného konania...“, odkázal

poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. S týmto záverom

vyslovil súhlas aj krajský súd, ktorý v rozsudku sp. zn. z 22. februára 2012 v

odvolacom konaní vymeral sťažovateľovi miernejší trest.

V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením sp. zn. z 31. októbra

2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012“), ktoré bolo vydané vyšším

súdnym úradníkom, rozhodol o povinnosti sťažovateľa ako právoplatne odsúdeného uhradiť

poškodenej v trestnom konaní trovy, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv, vrátane trov

vzniknutých pribratím splnomocnenca. Následne okresný súd ďalším uznesením sp. zn.

zo 7. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013“)

vydaným sudcom okresného súdu rozhodol v sťažnostnom konaní o potvrdení uznesenia

z 31. októbra 2012 z dôvodu jeho vecnej správnosti. Proti uzneseniu okresného súdu

zo 7. júna 2013 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením

v súlade s zamietol. Proti uzneseniu okresného

súdu zo 7. júna 2013 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 20. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 20. novembra 2013“) tak, že

dovolanie v súlade s odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „rozhodujúc o mnou podanej sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. , podľa

môjho názoru porušil princíp dvojinštančnosti konania (zvýraznený v danom prípade

znením ust. ), keďže podľa poučenia napadnutého rozhodnutia

považuje svoje rozhodnutie za konečné. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom,

že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom

posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Dvojinštančnosť konania je

ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov

so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov. Účelom dvojinštančnosti

súdneho konania je pritom zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky

v postupe a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, pričom Okresný súd Veľký Krtíš mi

rozhodnutím o zamietnutí podanej sťažnosti takúto možnosť nedal, keďže rozhodol

o uznesení vydanom ním povereným vyšším súdnym úradníkom sám, čím princíp

dvojinštančnosti súdneho konania hrubo porušil. Považujem za potrebné zdôrazniť, že

osoba, ktorá rozhodovala uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. bola

na rozhodnutie v danej veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej

sťažnosti a v zmysle dikcie ust. mohol to isté rozhodnutie

vydať sám. Je preto podľa môjho názoru porušením zásady dvojinštančnosti konania ak je

osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba zhodná s tou, ktorá mohla vydať

napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie napadnutého rozhodnutia

poverila svojho podriadeného. Proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš som v zákonnej

lehote podal sťažnosť, v nádeji, že Krajský súd v Banskej Bystrici (porušovateľ) napraví

evidentné pochybenie Okresného súdu Veľký Krtíš o mnou podanej sťažnosti však Krajský

súd v Banskej Bystrici rozhodol tak, že ju zamietol s poukazom na to, že sa stotožňuje

s názorom Okresného súdu Veľký Krtíš a síce, že riadny opravný prostriedok proti jeho

uzneseniu prípustný nie je. Takéto rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

považujem v celom rozsahu za nesprávne a protiústavné. Krajský súd v Banskej Bystrici

mal napraviť nesprávne a nezákonné rozhodnutie samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš,

ktorý mohol v rámci autoremedúry rozhodnúť len v prípade ak by mojej sťažnosti v celom

rozsahu vyhovel, čo sa ale nestalo. Následne pochybil aj Krajský súd v Banskej Bystrici,

ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť no moju sťažnosť zamietol s odôvodnením, že mnou

podaná sťažnosť nie je prípustná. Rozhodnutím spôsobom zvoleným Krajským súdom v

Banskej Bystrici mi bolo odňatá možnosť konať pred súdom, porušená zásada

dvojinštančnosti konania, bolo mi odňaté právo na súdnu ochranu a v dôsledku toho došlo k

hrubému zásahu do môjho vlastníckeho práva. Poukazujem na to, že som proti uzneseniu

Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. -206 podal tiež

dovolanie, ktoré bolo síce odmietnuté, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky v

odôvodnení uviedol, že hoci vzhliadol porušenia mojich práv, nemohol vykonať nápravu,

keďže podanie dovolania v tomto prípade možnosť konania na dovolacom

súde nepripúšťa. V závere odôvodnenia svojho uznesenia Najvyšší súd jasne uviedol, že

podľa jeho názoru procesný postup samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ako aj postup

Krajského súdu v Banskej Bystrici boli protizákonné. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky mal Krajský súd v Banskej Bystrici jednoznačne rozhodnúť, čo ale neurobil,

naopak moju sťažnosť zamietol. Najvyšší súd ďalej uviedol, že postup oboch uvedených

súdov bol v danej veci absolútne zmätočný, avšak z dôvodu neprípustnosti môjho dovolania

nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto pochybenia odstrániť. Práve preto sa

obraciam na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ma v rámci svojej právomoci ešte

stále možnosť odstrániť evidentne nezákonné procesné postupy v mojej veci a napraviť

protiústavný stav, ktorý Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici spôsobili.

Domnievam sa, že názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by nemal ostať

nepovšimnutý, a z tohto dôvodu sa svojou sťažnosťou obraciam na Ústavný súd Slovenskej

republiky s dôverou, že do mojej veci vnesie spravodlivosť, ktorá sa z nej vyššie

spomínanými rozhodnutiami pomaly vytrácala. Mám za to, že Ústavný súd ako posledný

strážca dodržiavania zákonov každým a voči každému by mal dbať na to, aby boli také

rozhodnutia aké boli vydané v mojej veci napravené, pretože popierajú samotný zmysel

inštitútov právnej istoty a nakoniec aj právneho štátu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07. 08. 2013, sp. zn.

bolo porušené základné právo... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, ako aj právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07. 08. 2013, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa a .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorého predmetom je tvrdenie sťažovateľa

o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd

vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

sťažovateľ argumentuje predovšetkým tým, že krajský súd nenapravil „evidentné

pochybenie okresného súdu“, keď rozhodol o ním podanej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu zo 7. júna 2013, a považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za

„nesprávne a protiústavné“. Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Banskej Bystrici mal

napraviť nesprávne a nezákonné rozhodnutie samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý

mohol v rámci autoremedúry rozhodnúť len v prípade ak by mojej sťažnosti v celom

rozsahu vyhovel, čo sa ale nestalo. Následne pochybil aj Krajský súd v Banskej Bystrici,

ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť no moju sťažnosť zamietol s odôvodnením, že mnou

podaná sťažnosť nie je prípustná. Rozhodnutím spôsobom zvoleným Krajským súdom v

Banskej Bystrici mi bolo odňatá možnosť konať pred súdom, porušená zásada

dvojinštančnosti konania, bolo mi odňaté právo na súdnu ochranu a v dôsledku toho došlo k

hrubému zásahu do môjho vlastníckeho práva.“.

V nadväznosti na citovanú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd v prvom rade

považuje za potrebné poukázať na to, že na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa

založenej na takmer totožných námietkach už preskúmaval v konaní vedenom pod sp. zn.

ústavnú konformnosť uznesenia okresného súdu zo 7. júna 2013, ktoré

predchádzalo vydaniu touto sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu. Podstatou

argumentácie sťažovateľa v predchádzajúcej sťažnosti bolo totiž taktiež tvrdenie o porušení

zásady dvojinštančnosti konania, keďže podľa sťažovateľa „... osoba, ktorá rozhodovala

uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. bola na rozhodnutie v danej veci

poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust.

mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto... porušením

zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba

zhodná s tou, ktorá mohla vydať napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie

napadnutého rozhodnutia poverila svojho nadriadeného“ (citované z predchádzajúcej

sťažnosti sťažovateľa, pozn.). O predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 29. januára 2014, ktorým ju v časti namietaného

porušenia základných práv podľa a uznesením okresného

súdu zo 7. júna 2013 podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, keďže nezistil medzi právomocou samosudcu okresného súdu rozhodnúť

v konaní o sťažnosti [konajúceho ako nadriadený orgán v súlade s § 190 ods. 2 písm. c)

] proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom a namietaným

porušením základných práv podľa a takú príčinnú

súvislosť, ktoré by zakladala dôvody na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Za uvedených okolností by ústavný súd mohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa len

vtedy, ak by zásadným spôsobom korigoval právne názory vyslovené vo svojom

predchádzajúcom uznesení sp. zn. z 29. januára 2014, a k tomu by mohlo

dôjsť len postupom podľa , podľa ktorého senát, ktorý

v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od

právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu

ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného

súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom

konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa relevantné dôvody na korekciu

právnych názorov vyslovených v uznesení sp. zn. z 29. januára 2014

nenašiel. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť napadnutého

uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„Napadnutým uznesením samosudca označeného okresného súdu podľa § 193 ods. 1

písm. c) sťažnosť odsúdeného L. B. proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

totožného súdu z 31. 10. 2012 zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal síce v

zákonom stanovenej lehote sťažnosť odsúdený L. B., a to prostredníctvom svojho obhajcu,

je nutné však uviesť, že takú sťažnosť podal proti uzneseniu, proti ktorému ako riadny

opravný prostriedok nie je prípustná. Sťažovateľovi sa žiada pripomenúť, že samosudca

Okresného súdu Veľký Krtíš napadnutým uznesením rozhodoval na podklade jeho sťažnosti

proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka totožného súdu z 31. 10. 2012 sp. zn. 8 T

10/2010, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej E. M. trovy v trestnom

konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca v sume 8.359,80 Eur. Podľa §

190 ods. 2 písm. c) , ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám

uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa ods. 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny

úradník predsedovi senátu (samosudcovi), ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie

nadriadeného orgánu. Na podklade vyššie uvedeného potom správne samosudca Okresného

súdu Veľký Krtíš poučil v napadnutom uznesení oprávnené strany o ich práve podať proti

nemu opravný prostriedok v tom smere, že proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.

Podľa , nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je

prípustná. Zvýrazňujúc obsah citovaného ustanovenia

rozhodol krajský súd o sťažnosti odsúdeného L. B. spôsobom uvedeným vo výrokovej časti

tohto uznesenia tak, že ju podľa zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ústavne

konformným spôsobom odôvodnil, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu zo 7. júna 2013 zamietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

vyplýva, že základné východisko pre tento právny záver je založené na právnom názore,

podľa ktorého sťažnosť sťažovateľa smerovala proti rozhodnutiu okresného súdu, proti

ktorému nie je riadny opravný prostriedok (teda sťažnosť) prípustný. Krajský súd v tejto

súvislosti odkázal na relevantné ustanovenia [

a § 193 ods. 1 písm. a)], ktoré podľa názoru ústavného súdu aj ústavne akceptovateľným

spôsobom interpretoval a aplikoval. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je

logickým dôsledkom skutočností preukázaných (a sťažovateľom ani nespochybňovaných)

v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd konštatuje, že argumentačná línia krajského

súdu v napadnutom uznesení zodpovedá argumentácii okresného súdu obsiahnutej v jeho

uznesení zo 7. júna 2013, ktorú ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

vyhodnotil ako ústavne konformnú.

Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem

krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje aj právnym názorom vysloveným

v uznesení najvyššieho súdu z 20. novembra 2013, ktorým jeho dovolanie súlade s § 382

písm. f) odmietol. Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení

označeného uznesenia okrem iného vyslovil, že „postup samosudcu Okresného súdu Veľký

Krtíš, ako aj postup Krajského súdu v Banskej Bystrici“ bol v danej veci absolútne

zmätočný.

Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa poukazuje na svoj

právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach

vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu, že protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.

, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2013 odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému je dovolanie neprípustné. Tento záver zároveň predurčuje, že najvyšší súd sa

nemohol, a teda nemal zaoberať dovolaním napadnutým uznesením okresného súdu

z vecnej stránky, a teda ani preskúmavať jeho vecnú správnosť. Za týchto okolností je

právny názor najvyššieho súdu týkajúci sa nezákonnosti postupu krajského súdu

prinajmenšom zmätočný, o to viac, že samotné dovolanie smerovalo proti uzneseniu

okresného súdu zo 7. júna 2013, a nie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Aj z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, v zmysle ktorého samotná

skutočnosť, že najvyšší súd vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2013, právny záver

o „zmätočnosti postupu krajského súdu“ v konaní vedenom pod sp. zn. ,

nemôže byť v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa napadnutým

uznesením krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa napadnutým

uznesením krajského súdu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí

aj právo podľa , ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až .

Keďže ústavný súd nezistil porušenie , nemohlo dôjsť

v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ani k porušeniu sťažovateľom

označeného základného práva podľa . V opačnom prípade by sa ústavný

súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014