Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 249/2014
PDF · 233.31 KB
No categories available
IV. ÚS 249/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpeného
advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 74/2013
zo 7. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2013 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3
Tos 74/2013 zo 7. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. novembra
2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 7. novembra 2011“) uznaný za vinného
z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov. Po nebohom V. M., ktorý pri dopravnej nehode utrpel
smrteľné zranenia, vystupovala v trestnom konaní ako poškodená jeho manželka E. M.
(ďalej len „poškodená“), ktorá spolu s ďalším poškodeným, a to zdravotnou poisťovňou D.,
a. s., využila svoje práva vyplývajúce jej z § 46 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a uplatnila si nárok na
náhradu škody v trestnom konaní. Okresný súd rozsudkom zo 7. novembra 2011 z dôvodu
rozsiahleho dokazovania, „... ktoré by presiahlo rámec trestného konania...“, odkázal
poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. S týmto záverom
vyslovil súhlas aj krajský súd, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 To 9/2012 z 22. februára 2012 v
odvolacom konaní vymeral sťažovateľovi miernejší trest.
V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra
2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012“), ktoré bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, rozhodol o povinnosti sťažovateľa ako právoplatne odsúdeného uhradiť
poškodenej v trestnom konaní trovy, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv, vrátane trov
vzniknutých pribratím splnomocnenca. Následne okresný súd ďalším uznesením sp. zn.
8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013“)
vydaným sudcom okresného súdu rozhodol v sťažnostnom konaní o potvrdení uznesenia
z 31. októbra 2012 z dôvodu jeho vecnej správnosti. Proti uzneseniu okresného súdu
zo 7. júna 2013 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením
v súlade s § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Proti uzneseniu okresného
súdu zo 7. júna 2013 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Tdo 62/2013
z 20. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 20. novembra 2013“) tak, že
dovolanie v súlade s § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „rozhodujúc o mnou podanej sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010, podľa
môjho názoru porušil princíp dvojinštančnosti konania (zvýraznený v danom prípade
znením ust. § 557 Trestného poriadku), keďže podľa poučenia napadnutého rozhodnutia
považuje svoje rozhodnutie za konečné. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom,
že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom
posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Dvojinštančnosť konania je
ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov
so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov. Účelom dvojinštančnosti
súdneho konania je pritom zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky
v postupe a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, pričom Okresný súd Veľký Krtíš mi
rozhodnutím o zamietnutí podanej sťažnosti takúto možnosť nedal, keďže rozhodol
o uznesení vydanom ním povereným vyšším súdnym úradníkom sám, čím princíp
dvojinštančnosti súdneho konania hrubo porušil. Považujem za potrebné zdôrazniť, že
osoba, ktorá rozhodovala uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 bola
na rozhodnutie v danej veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej
sťažnosti a v zmysle dikcie ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie
vydať sám. Je preto podľa môjho názoru porušením zásady dvojinštančnosti konania ak je
osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba zhodná s tou, ktorá mohla vydať
napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie napadnutého rozhodnutia
poverila svojho podriadeného. Proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš som v zákonnej
lehote podal sťažnosť, v nádeji, že Krajský súd v Banskej Bystrici (porušovateľ) napraví
evidentné pochybenie Okresného súdu Veľký Krtíš o mnou podanej sťažnosti však Krajský
súd v Banskej Bystrici rozhodol tak, že ju zamietol s poukazom na to, že sa stotožňuje
s názorom Okresného súdu Veľký Krtíš a síce, že riadny opravný prostriedok proti jeho
uzneseniu prípustný nie je. Takéto rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
považujem v celom rozsahu za nesprávne a protiústavné. Krajský súd v Banskej Bystrici
mal napraviť nesprávne a nezákonné rozhodnutie samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš,
ktorý mohol v rámci autoremedúry rozhodnúť len v prípade ak by mojej sťažnosti v celom
rozsahu vyhovel, čo sa ale nestalo. Následne pochybil aj Krajský súd v Banskej Bystrici,
ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť no moju sťažnosť zamietol s odôvodnením, že mnou
podaná sťažnosť nie je prípustná. Rozhodnutím spôsobom zvoleným Krajským súdom v
Banskej Bystrici mi bolo odňatá možnosť konať pred súdom, porušená zásada
dvojinštančnosti konania, bolo mi odňaté právo na súdnu ochranu a v dôsledku toho došlo k
hrubému zásahu do môjho vlastníckeho práva. Poukazujem na to, že som proti uzneseniu
Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. 8 T/10/2010-206 podal tiež
dovolanie, ktoré bolo síce odmietnuté, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky v
odôvodnení uviedol, že hoci vzhliadol porušenia mojich práv, nemohol vykonať nápravu,
keďže Trestný poriadok podanie dovolania v tomto prípade možnosť konania na dovolacom
súde nepripúšťa. V závere odôvodnenia svojho uznesenia Najvyšší súd jasne uviedol, že
podľa jeho názoru procesný postup samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ako aj postup
Krajského súdu v Banskej Bystrici boli protizákonné. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky mal Krajský súd v Banskej Bystrici jednoznačne rozhodnúť, čo ale neurobil,
naopak moju sťažnosť zamietol. Najvyšší súd ďalej uviedol, že postup oboch uvedených
súdov bol v danej veci absolútne zmätočný, avšak z dôvodu neprípustnosti môjho dovolania
nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto pochybenia odstrániť. Práve preto sa
obraciam na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ma v rámci svojej právomoci ešte
stále možnosť odstrániť evidentne nezákonné procesné postupy v mojej veci a napraviť
protiústavný stav, ktorý Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici spôsobili.
Domnievam sa, že názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by nemal ostať
nepovšimnutý, a z tohto dôvodu sa svojou sťažnosťou obraciam na Ústavný súd Slovenskej
republiky s dôverou, že do mojej veci vnesie spravodlivosť, ktorá sa z nej vyššie
spomínanými rozhodnutiami pomaly vytrácala. Mám za to, že Ústavný súd ako posledný
strážca dodržiavania zákonov každým a voči každému by mal dbať na to, aby boli také
rozhodnutia aké boli vydané v mojej veci napravené, pretože popierajú samotný zmysel
inštitútov právnej istoty a nakoniec aj právneho štátu.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07. 08. 2013, sp. zn.
Tos/74/2013 bolo porušené základné právo... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07. 08. 2013, sp. zn.
3 Tos/74/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorého predmetom je tvrdenie sťažovateľa
o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd
vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sťažovateľ argumentuje predovšetkým tým, že krajský súd nenapravil „evidentné
pochybenie okresného súdu“, keď rozhodol o ním podanej sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu zo 7. júna 2013, a považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za
„nesprávne a protiústavné“. Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Banskej Bystrici mal
napraviť nesprávne a nezákonné rozhodnutie samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý
mohol v rámci autoremedúry rozhodnúť len v prípade ak by mojej sťažnosti v celom
rozsahu vyhovel, čo sa ale nestalo. Následne pochybil aj Krajský súd v Banskej Bystrici,
ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť no moju sťažnosť zamietol s odôvodnením, že mnou
podaná sťažnosť nie je prípustná. Rozhodnutím spôsobom zvoleným Krajským súdom v
Banskej Bystrici mi bolo odňatá možnosť konať pred súdom, porušená zásada
dvojinštančnosti konania, bolo mi odňaté právo na súdnu ochranu a v dôsledku toho došlo k
hrubému zásahu do môjho vlastníckeho práva.“.
V nadväznosti na citovanú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd v prvom rade
považuje za potrebné poukázať na to, že na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa
založenej na takmer totožných námietkach už preskúmaval v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 43/2014 ústavnú konformnosť uznesenia okresného súdu zo 7. júna 2013, ktoré
predchádzalo vydaniu touto sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu. Podstatou
argumentácie sťažovateľa v predchádzajúcej sťažnosti bolo totiž taktiež tvrdenie o porušení
zásady dvojinštančnosti konania, keďže podľa sťažovateľa „... osoba, ktorá rozhodovala
uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 bola na rozhodnutie v danej veci
poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust.
§ 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto... porušením
zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba
zhodná s tou, ktorá mohla vydať napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie
napadnutého rozhodnutia poverila svojho nadriadeného“ (citované z predchádzajúcej
sťažnosti sťažovateľa, pozn.). O predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 43/2014 z 29. januára 2014, ktorým ju v časti namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením okresného
súdu zo 7. júna 2013 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, keďže nezistil medzi právomocou samosudcu okresného súdu rozhodnúť
v konaní o sťažnosti [konajúceho ako nadriadený orgán v súlade s § 190 ods. 2 písm. c)
Trestného poriadku] proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom a namietaným
porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy takú príčinnú
súvislosť, ktoré by zakladala dôvody na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Za uvedených okolností by ústavný súd mohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa len
vtedy, ak by zásadným spôsobom korigoval právne názory vyslovené vo svojom
predchádzajúcom uznesení sp. zn. I. ÚS 43/2014 z 29. januára 2014, a k tomu by mohlo
dôjsť len postupom podľa § 6 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého senát, ktorý
v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od
právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu
ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného
súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom
konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.
Ústavný súd pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa relevantné dôvody na korekciu
právnych názorov vyslovených v uznesení sp. zn. I. ÚS 43/2014 z 29. januára 2014
nenašiel. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť napadnutého
uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:
„Napadnutým uznesením samosudca označeného okresného súdu podľa § 193 ods. 1
písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného L. B. proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
totožného súdu z 31. 10. 2012 zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal síce v
zákonom stanovenej lehote sťažnosť odsúdený L. B., a to prostredníctvom svojho obhajcu,
je nutné však uviesť, že takú sťažnosť podal proti uzneseniu, proti ktorému ako riadny
opravný prostriedok nie je prípustná. Sťažovateľovi sa žiada pripomenúť, že samosudca
Okresného súdu Veľký Krtíš napadnutým uznesením rozhodoval na podklade jeho sťažnosti
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka totožného súdu z 31. 10. 2012 sp. zn. 8 T
10/2010, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej E. M. trovy v trestnom
konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca v sume 8.359,80 Eur. Podľa §
190 ods. 2 písm. c) Tr. por., ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám
uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa ods. 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny
úradník predsedovi senátu (samosudcovi), ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie
nadriadeného orgánu. Na podklade vyššie uvedeného potom správne samosudca Okresného
súdu Veľký Krtíš poučil v napadnutom uznesení oprávnené strany o ich práve podať proti
nemu opravný prostriedok v tom smere, že proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.
Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je
prípustná. Zvýrazňujúc obsah citovaného ustanovenia § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por.
rozhodol krajský súd o sťažnosti odsúdeného L. B. spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
tohto uznesenia tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. a) Tr. por. zamietol.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ústavne
konformným spôsobom odôvodnil, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu zo 7. júna 2013 zamietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
vyplýva, že základné východisko pre tento právny záver je založené na právnom názore,
podľa ktorého sťažnosť sťažovateľa smerovala proti rozhodnutiu okresného súdu, proti
ktorému nie je riadny opravný prostriedok (teda sťažnosť) prípustný. Krajský súd v tejto
súvislosti odkázal na relevantné ustanovenia Trestného poriadku [§ 190 ods. 2 písm. c)
a § 193 ods. 1 písm. a)], ktoré podľa názoru ústavného súdu aj ústavne akceptovateľným
spôsobom interpretoval a aplikoval. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je
logickým dôsledkom skutočností preukázaných (a sťažovateľom ani nespochybňovaných)
v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd konštatuje, že argumentačná línia krajského
súdu v napadnutom uznesení zodpovedá argumentácii okresného súdu obsiahnutej v jeho
uznesení zo 7. júna 2013, ktorú ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 43/2014
vyhodnotil ako ústavne konformnú.
Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že nie je opravným súdom právnych názorov
krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem
krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje aj právnym názorom vysloveným
v uznesení najvyššieho súdu z 20. novembra 2013, ktorým jeho dovolanie súlade s § 382
písm. f) Trestného poriadku odmietol. Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení
označeného uznesenia okrem iného vyslovil, že „postup samosudcu Okresného súdu Veľký
Krtíš, ako aj postup Krajského súdu v Banskej Bystrici“ bol v danej veci absolútne
zmätočný.
Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa poukazuje na svoj
právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu, že protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2013 odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je dovolanie neprípustné. Tento záver zároveň predurčuje, že najvyšší súd sa
nemohol, a teda nemal zaoberať dovolaním napadnutým uznesením okresného súdu
z vecnej stránky, a teda ani preskúmavať jeho vecnú správnosť. Za týchto okolností je
právny názor najvyššieho súdu týkajúci sa nezákonnosti postupu krajského súdu
prinajmenšom zmätočný, o to viac, že samotné dovolanie smerovalo proti uzneseniu
okresného súdu zo 7. júna 2013, a nie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.
Aj z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, v zmysle ktorého samotná
skutočnosť, že najvyšší súd vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2013, právny záver
o „zmätočnosti postupu krajského súdu“ v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 74/2013,
nemôže byť v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí
aj právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť
v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ani k porušeniu sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný
súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2014