Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 43/2014
PDF · 293.86 KB
No categories available
I. ÚS 43/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom,
Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Veľký
Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 10/2010 a jeho uzneseniami z 31. októbra 2012 a 7.
júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. augusta 2013 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 10/2010 a jeho uzneseniami z 31. októbra 2012
a 7. júna 2013.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 8 T/10/2010 zo 7. novembra 2011 uznaný vinným z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov. Po nebohom V. M., ktorý pri dopravnej nehode utrpel smrteľné
zranenia, vystupovala v trestnom konaní ako poškodená jeho manželka E. M. (ďalej len
„poškodená“), ktorá spolu s ďalším poškodeným, a to zdravotnou poisťovňou Dôvera,
využila svoje práva vyplývajúce jej z § 46 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a uplatnila si nárok na náhradu
škody v trestnom konaní. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 8 T/10/2010 zo 7. novembra 2011
z dôvodu rozsiahleho dokazovania, „... ktoré by presiahlo rámec trestného konania...“,
odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Tento
záver odobril aj Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn.
3 To 9/2012 z 22. februára 2012, ktorým v odvolacom konaní vymeral sťažovateľovi
miernejší trest. V ďalšom okresný súd svojím uznesením sp. zn. 8 T/10/2010 z 31. októbra
2012, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, rozhodol o povinnosti sťažovateľa ako
právoplatne odsúdeného uhradiť poškodenej v trestnom konaní trovy, ktoré jej vznikli
uplatnením jej práv vzniknutých pribratím splnomocnenca. Okresný súd svojím ďalším
uznesením sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 vydaným sudcom okresného súdu rozhodol
v sťažnostnom konaní o potvrdení uznesenia z 31. októbra 2012 z dôvodu jeho vecnej
správnosti. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je rozdelená do dvoch častí.
3.1 V prvej línii svojej argumentácie sťažovateľ vytkol postupu okresnému súdu to,
že „... porušil princíp dvojinštančnosti konania (zvýraznený v danom prípade znením ust.
§ 557 Trestného poriadku)“. Sťažovateľ dôvodí, že „Podstata princípu dvojinštančnosti
spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť
predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Dvojinštančnosť
konania je ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava
súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov. Účelom
dvojinštančnosti súdneho konania je pritom zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli
odstrániť nedostatky v postupe a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, pričom Okresný súd
Veľký Krtíš mi rozhodnutím o zamietnutí podanej sťažnosti takúto možnosť nedal, keďže
rozhodol o uznesení vydanom ním povereným vyšším súdnym úradníkom sám, čím princíp
dvojinštančnosti súdneho konania hrubo porušil.“.
3.2 V druhej línii svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na § 557 Trestného
poriadku uviedol, že „Rozhodnutie Okresného súdu v odsudzujúcom rozsudku o tom, že
poškodených s ich nárokmi odkázal na občianske súdne konanie je teda správne aj
s poukazom na to, že za škodu ktorá v tomto prípade vznikla, resp. mala vzniknúť, v
žiadnom prípade nezodpovedám, teda nie som povinným subjektom, ktorý by mal
poškodeným vzniknutú škodu nahradiť. Samotná náhrada trov vzniknutých pribraním
splnomocnenca, resp. trovy ako také sú príslušenstvom hlavnej pohľadávky, t. j. nároku na
náhradu škody a v prípade ak nezodpovedám za hlavnú vec (náhradu škody), nemôžem
prirodzene zodpovedať ani za jej príslušenstvo (náhradu trov).“. V závere sťažovateľ
poukázal na to, že „... ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku ani neumožňuje vydanie
rozhodnutia, ktoré vydal Okresný súd Veľký Krtíš, nakoľko podľa tohto možno odsúdené
uložiť povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou
poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na
náhradu škody ani sčasti. Citované ustanovenie (na rozdiel od ust. § 557 ods. 1 Trestného
poriadku) však neumožňuje uložiť odsúdenému povinnosť nahradiť trovy vzniknuté
pribraním splnomocnenca, nakoľko túto možnosť zákonodarca konajúcemu súdu v zmysle
uvedeného ustanovenia nedal, keďže tieto trovy nesúvisia so samotnou účasťou
poškodeného v trestnom konaní (takými sú napr. výdavky na cestovné, keďže bez ich
vynaloženia nie je možné zabezpečiť účasť poškodeného v trestnom konaní).“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
„... o predmetnej sťažnosti rozhodol nasledovne:
1. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010
bolo porušené základné právo L. B... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Veľký Krtíš na ďalšie konanie.
3. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. 8 T/10/2010-206
bolo porušené základné právo L. B... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky.
4. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. 8 T/10/2010-206
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Veľký Krtíš na ďalšie konanie.“.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako
aj uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012 vydaného vyšším
súdnym úradníkom využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti podľa § 185
a nasl. Trestného poriadku, ktorú sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom
podanej sťažnosti sa sudca okresného súdu v podstate musel vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu postupu a uznesenia
okresného súdu z 31. októbra 2012 uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
9. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
II.B
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
11. Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v dvoch rovinách. V prvej rovine namieta to, že „... osoba, ktorá rozhodovala
uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 bola na rozhodnutie v danej veci
poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust.
§ 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto... porušením
zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba
zhodná s tou, ktorá mohla vydať napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie
napadnutého rozhodnutia poverila svojho nadriadeného.“. V druhej rovine argumentácie
dôvodí tým, že „Zmysel ust. § 557 Trestného poriadku spočíva v priznaní náhrady trov
vzniknutých pribratím splnomocnenca v prípade, ak je rozhodnutie trestného súdu
o náhrade škody vzniknutej poškodenému definitívne, teda v prípade ak o náhrade škody
vzniknutej poškodenému v trestnom konaní bolo už odsudzujúcom rozsudku právoplatne
rozhodnuté. V danom prípade táto podmienka splnená nie je, keďže poškodenej... nebol
priznaný nárok na náhradu škody, a to ani z časti.“.
12. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013
uviedol:
„Samosudca na základe podanej sťažnosti preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť
odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. por. poškodený sa môže dať zastupovať splnomocnencom
a podľa § 54 ods. 1 Tr. por. splnomocnenec poškodeného je oprávnený robiť
za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky, je
tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený.
Podľa § 557 ods. 1 Tr. por. ak bol poškodenému aspoň sčasti priznaný nárok na
náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody uložená, povinný
nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní vrátane
trov vzniknutých pri pribratí splnomocnenca,
Podľa § 557 ods. 2 Tr. por. súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh
poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy
alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak
poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.
Je nepochybné, že v trestnom konaní proti odsúdenému... zastupoval poškodenú...
advokát... na základe splnomocnenia z 09. 06. 2009. Poškodená už v priebehu prípravného
konania uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 73.305,- Eur a splnomocnený advokát
v rámci zastupovania poškodenej vykonal úkony tak ako sú špecifikované v odôvodnení
napadnutého uznesenia. Dôvodom nepriznania uplatneného nároku nebola okolnosť, ktorú
by zavinila poškodená, ale objektívna potreba ďalšieho dokazovania ohľadne výšky
spôsobenej škody. Zo spisu je zrejmé, že v dôsledku úkonov splnomocnenca poškodenej
vznikli vyčíslené trovy. Vyšší súdny úradník pritom správne vychádzal pri rozhodovaní
o výške trov z vyhlášky MS SR č. 655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytnutie právnych služieb a poškodenej priznal trovy konania v celkovej výške
8.359,80 Eur, na náhradu ktorých zaviazal odsúdeného. Samosudca považuje k výške
náhrady za jeden úkon právnej pomoci za potrebné doplniť, že podľa § 553 ods. 4 Tr. por.
zástupca z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6 Tr. por.
má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom pre
konanie o občiansko-právnych veciach, Vyšší súdny úradník tak správne priznal odmenu
a náhrady splnomocnenca poškodenej podľa § 9 a nasl. citovanej vyhlášky.“
13. Vzhľadom na stotožnenie sa samosudcu okresného súdu so spôsobom vyčíslenia
trov konania poškodenej vyšším súdnym úradníkom, ako aj na obsah námietok sťažovateľa
považoval ústavný súd za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia
okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012:
«Súd preskúmal nárok poškodeného a zistil, že vyššie citovaným rozsudkom bola
poškodená, podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázaná s nárokom na náhradu škody na
občianske právne konanie.
Súd má za preukázané, že poškodená... si na základe Plnomocenstva na zastupovanie
v predmetnej trestnej veci dňa 09. 06. 2009... zvolila advokáta.... V súvislosti s týmto
zastupovaním vznikli poškodenému náklady vo výške 8359,80 Eur. Advokát si účtoval
odmenu v zmysle Vyhlášky MS č. 655/2004.
Súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky ustanovenia § 557 ods. 2 Tr. por., ktoré
implementuje Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom
konaní, t. j. vykonanie čl. 6 a 7, teda ktoré umožňuje súdu, aby rozhodol o povinnosti
náhrady trov poškodeného aj iných prípadoch ako sú uvedené v ods. 1, citovaného
ustanovenia Tr. por.
Súd preto skúmal možnosti, či poškodený by bol schopný, vzhľadom na svoj vek,
majetkové pomery a celkovú sociálnu situáciu, uplatniť svoje právo v občiansko-súdnom
konaní, bez náhrady už doposiaľ vynaložených nákladov, v danom prípade na pribratého
splnomocnenca.
Na základe oznámenia zo Sociálnej poisťovni, pobočka Veľký Krtíš, je preukázané,
že poškodená poberá vdovský dôchodok ktorý predstavuje sumu 137,90 Eur.
Poškodená v mieste svojho trvalého bydliska nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, je
nezamestnaná, stará sa o nezaopatrené dieťa, táto skutočnosť vyplýva zo správy z
Obecného úradu...
Správa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Veľkom Krtíši vyplýva, že
poškodená je poberateľom dávky v hmotnej núdzi vo výške 185,08 Eur a prídavku na dieťa
vo výške 22,54 Eur.
Na základe týchto zistených skutočností, súd má za to, že poškodená... vzhľadom
na svoj vek, svoju celkovú sociálnu situáciu (mesačný príjem celkom vo výške 345,52 Eur),
by nebola schopná celkom uplatniť svoje právo poškodeného v občiansko-súdnom konaní,
bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov.
Preto súd o povinnosti odsúdeného nahradiť účelne vynaložené trovy poškodenému
a ich sume rozhodol v zmysle § 558 ods. 1 Tr. por. s poukazom na Vyhlášku MS SR
č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a),b),c). ods. 3 písm.
c), ods. 5 písm. b).
Podľa citovanej vyhlášky § 10 ods. 1 patrí advokátovi odmena za jeden úkon
právnej pomoci z tarifnej odmeny nad 33193,92 Eur do // vo výške 486,29 Eur + 6,64 Eur
za každých aj začatých 3319,39 Eur prevyšujúcich sumu 33 193,92 Eur. V danom prípade
bola poškodenému spôsobená škoda vo výške 73 305,- Eur, pričom táto bola stanovená
v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z o sociálnom poistení a pozostáva z: (§ 94 jednorázové
odškodnenie pre manželku zosnulého poškodeného 730x35, § 94 ods. 3 - jednorázové
odškodnenie maloletého dieťa – 12755 Eur, § 101 – náklady pohrebu vr. nákladov na
zaobstaranie pomníka - 2000 eur, § 92 - pozostalostnej úrazovej renty prináležiacu dieťaťu
zosnulého poškodeného v odhadnej výške zhodnej s možnou výškou výživného - 350 Eur
mesačne a z titulu náhrady iných škôd spočívajúcich v strate najbližšieho človeka
a v dôsledku toho sťažení životných podmienok vo výške 33 000,- Eur. Z uvedeného
ustanovenia teda vyplýva že za jeden úkon právnej služby súd priznal účtovanú odmenu
vo výške 612,45 Eur.
Podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky má advokát nárok na náhradu na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
za každý úkon právnej služby.
Podľa ods. 4, vyššie citovaného ustanovenia, má advokát nárok aj na cestovné
a podľa § 17 ods. 1 adv. tarify aj na náhradu za stratu času a to za každú aj začatú
polhodinu.
Vzhľadom k tomu, že advokát, predložil súdu osvedčenie o evidencií vozidla, ktoré
použil na úkony, ktoré boli mimo miesta jeho sídla, má nárok aj na náhradu cestovných
výdavkov podľa § 16 ods. 4 adv. Tarify... Podľa § 17 ods. 1 advokátskej tarify má advokát
nárok aj na stratu času za čas strávený cestou do miesta vykonania úkonu. Strata času
predstavuje 1/60 výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.»
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
15. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
16. Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným
činom ublížené na zdraví... . Poškodený má právo... sa vyjadriť, či súhlasí s trestným
stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov
alebo ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich... Podľa § 53
ods. 1 Trestného poriadku poškodený sa môže dať zastupovať splnomocnencom a podľa
§ 54 ods. 1 Trestného poriadku splnomocnenec poškodeného je oprávnený robiť
za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky, je
tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený.
Podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť
na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé
trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj
v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Podľa § 553
ods. 4 Trestného poriadku zástupca z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému
podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným
predpisom pre konanie o občianskoprávnych veciach. Je tomu tak preto, že zástupca z radov
advokátov v tomto (adhéznom) konaní neplní úlohy obhajcu v trestnom konaní, ale
zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.
17. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010
zo 7. júna 2013 ústavný súd konštatuje, že samosudca okresného súdu konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Z odôvodnenia uznesenia
okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 vyplýva, že samosudca okresného súdu
sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu
z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom, ktoré viedli k uloženiu povinnosti
odsúdenému (sťažovateľovi) na náhradu trov konania poškodenej v trestnom konaní podľa
§ 557 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj so spôsobom vyčíslenia týchto trov. Keďže Trestný
poriadok nemá osobitnú právnu úpravu v súvislosti s náhradou trov poškodeného
vzniknutých pribratím právneho zástupcu, okresný súd postupoval analogicky podľa § 553
ods. 4 Trestného poriadku, ktorý upravuje nároky zástupcu z radov advokátov ustanoveného
poškodenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu nákladov spojených
s uplatňovaním svojho nároku. Uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013 v nadväznosti
na odôvodnenie uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom z 31. októbra 2012
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie
sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.
18. Namietaný postup okresného súdu preto nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade
neporušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nesprávnou
a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným. Inými slovami, z pohľadu
ústavného súdu uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013 v nadväznosti na odôvodnenie
uznesenia okresného súdu z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie
sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil
príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013
a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Sťažovateľ taktiež poukazoval na porušenie „... princípu dvojinštančnosti
súdneho konania (zvýraznený v danom prípade ust. § 557 Trestného poriadku)...“, keď
„... osoba, ktorá rozhodla uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 bola na
rozhodnutie v danej veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej
sťažnosti a v zmysle dikcie ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie
vydať sám“. Sťažovateľ teda poukazuje na to, že samosudca okresného súdu, ktorý
rozhodoval v sťažnostnom konaní o podanej sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku
podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, mohol takéto rozhodnutie vydať sám, pričom ak by
sa tak stalo, mohol o opravnom prostriedku rozhodnúť krajský súd ako nadriadený súd, čím
by bola podľa sťažovateľa zachovaná dvojinštančnosť konania.
20. Podľa § 10 ods. 6 Trestného poriadku predsedom senátu sa na účely tohto zákona
rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.
Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich
sume, ako aj o povinnosti na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené
štátom ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47
ods. 6, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním
poverený súdny úradník. Proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má
odkladný účinok.
21. Z rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 a 2013 vyplýva, že vyšší súdny
úradník, ktorý vydal uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012, bol na takúto
rozhodovaciu činnosť splnomocnený samotným rozvrhom práce, z ktorého je jednoznačne
daný rozsah jeho rozhodovacej pôsobnosti. Citujúc z rozvrhu práce na rok 2012 „Koná
a rozhoduje... o trovách trestného konania, ustanovení obhajcu, o znalečnom, tlmočnom
a svedočnom, o započítaní väzby...“.
22. Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť
smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej
strany trestného konania. Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie
sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa
odseku 1, predloží vec na rozhodnutie... písm. c) vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník
predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri
tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.
23. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto
ustanovenia okrem iného vyplýva, že sa preskúmava iba správnosť výroku uznesenia.
Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto
hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené. To isté platí aj pre posúdenie správnosti
postupu konania, ktoré napadnutému výroku predchádzalo (pozri Trestný poriadok, stručný
komentár autorov Štefan Minárik a kol., vysvetlivky k § 192, s. 502). Podľa § 193 ods. 1
Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak.... c) nie je dôvodná.
24. V nadväznosti na citovanú právnu úpravu vyplývajúcu z Trestného poriadku, ako
aj s poukazom na rozvrh práce okresného súdu na roky 2012 a 2013 vyplýva, že vyšší súdny
úradník bol na vydanie uznesenia okresného súdu z 31. októbra 2012 určený priamo
rozvrhom práce okresného súdu na rok 2012. Možnosť delegovať rozhodovaciu právomoc
vyššieho súdneho úradníka k rozhodnutiu o niektorých otázkach týkajúcich sa trov trestného
konania ako celku sa predpokladaná napr. aj v ustanoveniach § 558 ods. 1, § 553 ods. 5
alebo § 554 ods. 2 Trestného poriadku. Po ústavnom prieskume uznesenia okresného súdu
zo 7. júna 2013 z pohľadu právomoci samosudcu v sťažnostnom konaní preskúmať
uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom, a to aj
v kontexte jeho právomocí, ústavný súd opäť konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi
právomocou tak samosudcu v sťažnostnom konaní, ako aj vyššieho súdneho úradníka
v prvostupňovom konaní a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013
25. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, k čomu dôvodil, že „Pokiaľ mi teda Okresný súd Veľký
Krtíš uložil povinnosť nahradiť poškodenej... trovy v trestnom konaní, a to napriek tomu, že
v dôsledku spáchaného trestného činu nemôže mať voči mne ... a ani žiadny iný poškodený
žiadnu pohľadávku (žiadny majetkový nárok) - keďže som si v tom čase plnil svoje pracovné
úlohy pre svojho zamestnávateľa, ktorý je zodpovedným subjektom za akúkoľvek mnou
spôsobenú škodu, porušil tak moje právo vlastniť majetok, keďže v prípade, že dôjde
k vymáhaniu priznanej sumy v exekučnom konaní, bude o túto môj majetok zmenšený...
Pritom... žiadny... poškodený si voči mne doposiaľ ani žiadnu škodu v občianskoprávnom
súdnom konaní ani neuplatnil.“.
26. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov uznesenia
okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013, ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa neho taktiež
porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 a možným porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani
o porušení sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
27. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej
porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.
28. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014