Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 43/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom,

Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a postupom Okresného súdu Veľký

Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 31. októbra 2012 a 7.

júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. augusta 2013 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 31. októbra 2012

a 7. júna 2013.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 7. novembra 2011 uznaný vinným z prečinu

usmrtenia podľa v znení

neskorších predpisov. Po nebohom V. M., ktorý pri dopravnej nehode utrpel smrteľné

zranenia, vystupovala v trestnom konaní ako poškodená jeho manželka E. M. (ďalej len

„poškodená“), ktorá spolu s ďalším poškodeným, a to zdravotnou poisťovňou Dôvera,

využila svoje práva vyplývajúce jej z a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a uplatnila si nárok na náhradu

škody v trestnom konaní. Okresný súd v rozsudku sp. zn. zo 7. novembra 2011

z dôvodu rozsiahleho dokazovania, „... ktoré by presiahlo rámec trestného konania...“,

odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Tento

záver odobril aj Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn.

z 22. februára 2012, ktorým v odvolacom konaní vymeral sťažovateľovi

miernejší trest. V ďalšom okresný súd svojím uznesením sp. zn. z 31. októbra

2012, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, rozhodol o povinnosti sťažovateľa ako

právoplatne odsúdeného uhradiť poškodenej v trestnom konaní trovy, ktoré jej vznikli

uplatnením jej práv vzniknutých pribratím splnomocnenca. Okresný súd svojím ďalším

uznesením sp. zn. zo 7. júna 2013 vydaným sudcom okresného súdu rozhodol

v sťažnostnom konaní o potvrdení uznesenia z 31. októbra 2012 z dôvodu jeho vecnej

správnosti. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je rozdelená do dvoch častí.

3.1 V prvej línii svojej argumentácie sťažovateľ vytkol postupu okresnému súdu to,

že „... porušil princíp dvojinštančnosti konania (zvýraznený v danom prípade znením ust.

)“. Sťažovateľ dôvodí, že „Podstata princípu dvojinštančnosti

spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť

predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Dvojinštančnosť

konania je ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava

súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov. Účelom

dvojinštančnosti súdneho konania je pritom zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli

odstrániť nedostatky v postupe a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, pričom Okresný súd

Veľký Krtíš mi rozhodnutím o zamietnutí podanej sťažnosti takúto možnosť nedal, keďže

rozhodol o uznesení vydanom ním povereným vyšším súdnym úradníkom sám, čím princíp

dvojinštančnosti súdneho konania hrubo porušil.“.

3.2 V druhej línii svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na § 557 Trestného

poriadku uviedol, že „Rozhodnutie Okresného súdu v odsudzujúcom rozsudku o tom, že

poškodených s ich nárokmi odkázal na občianske súdne konanie je teda správne aj

s poukazom na to, že za škodu ktorá v tomto prípade vznikla, resp. mala vzniknúť, v

žiadnom prípade nezodpovedám, teda nie som povinným subjektom, ktorý by mal

poškodeným vzniknutú škodu nahradiť. Samotná náhrada trov vzniknutých pribraním

splnomocnenca, resp. trovy ako také sú príslušenstvom hlavnej pohľadávky, t. j. nároku na

náhradu škody a v prípade ak nezodpovedám za hlavnú vec (náhradu škody), nemôžem

prirodzene zodpovedať ani za jej príslušenstvo (náhradu trov).“. V závere sťažovateľ

poukázal na to, že „... ust. ani neumožňuje vydanie

rozhodnutia, ktoré vydal Okresný súd Veľký Krtíš, nakoľko podľa tohto možno odsúdené

uložiť povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou

poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na

náhradu škody ani sčasti. Citované ustanovenie (na rozdiel od ust. § 557 ods. 1 Trestného

poriadku) však neumožňuje uložiť odsúdenému povinnosť nahradiť trovy vzniknuté

pribraním splnomocnenca, nakoľko túto možnosť zákonodarca konajúcemu súdu v zmysle

uvedeného ustanovenia nedal, keďže tieto trovy nesúvisia so samotnou účasťou

poškodeného v trestnom konaní (takými sú napr. výdavky na cestovné, keďže bez ich

vynaloženia nie je možné zabezpečiť účasť poškodeného v trestnom konaní).“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

„... o predmetnej sťažnosti rozhodol nasledovne:

1. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn.

bolo porušené základné právo L. B... vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Veľký Krtíš na ďalšie konanie.

3. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. -206

bolo porušené základné právo L. B... vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a právo na súdnu ochranu podľa ods. I .

4. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. -206

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Veľký Krtíš na ďalšie konanie.“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením okresného súdu sp. zn. z 31. októbra 2012

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako

aj uznesenia okresného súdu sp. zn. z 31. októbra 2012 vydaného vyšším

súdnym úradníkom využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti podľa § 185

a nasl. , ktorú sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom

podanej sťažnosti sa sudca okresného súdu v podstate musel vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu postupu a uznesenia

okresného súdu z 31. októbra 2012 uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

11. Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v dvoch rovinách. V prvej rovine namieta to, že „... osoba, ktorá rozhodovala

uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. bola na rozhodnutie v danej veci

poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust.

mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto... porušením

zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba

zhodná s tou, ktorá mohla vydať napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie

napadnutého rozhodnutia poverila svojho nadriadeného.“. V druhej rovine argumentácie

dôvodí tým, že „Zmysel ust. spočíva v priznaní náhrady trov

vzniknutých pribratím splnomocnenca v prípade, ak je rozhodnutie trestného súdu

o náhrade škody vzniknutej poškodenému definitívne, teda v prípade ak o náhrade škody

vzniknutej poškodenému v trestnom konaní bolo už odsudzujúcom rozsudku právoplatne

rozhodnuté. V danom prípade táto podmienka splnená nie je, keďže poškodenej... nebol

priznaný nárok na náhradu škody, a to ani z časti.“.

12. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. zo 7. júna 2013

uviedol:

„Samosudca na základe podanej sťažnosti preskúmal správnosť výroku napadnutého

uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť

odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa poškodený sa môže dať zastupovať splnomocnencom

a podľa splnomocnenec poškodeného je oprávnený robiť

za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky, je

tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený.

Podľa ak bol poškodenému aspoň sčasti priznaný nárok na

náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody uložená, povinný

nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní vrátane

trov vzniknutých pri pribratí splnomocnenca,

Podľa súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh

poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy

alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak

poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.

Je nepochybné, že v trestnom konaní proti odsúdenému... zastupoval poškodenú...

advokát... na základe splnomocnenia z 09. 06. 2009. Poškodená už v priebehu prípravného

konania uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 73.305,- Eur a splnomocnený advokát

v rámci zastupovania poškodenej vykonal úkony tak ako sú špecifikované v odôvodnení

napadnutého uznesenia. Dôvodom nepriznania uplatneného nároku nebola okolnosť, ktorú

by zavinila poškodená, ale objektívna potreba ďalšieho dokazovania ohľadne výšky

spôsobenej škody. Zo spisu je zrejmé, že v dôsledku úkonov splnomocnenca poškodenej

vznikli vyčíslené trovy. Vyšší súdny úradník pritom správne vychádzal pri rozhodovaní

o výške trov z vyhlášky MS SR č. 655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytnutie právnych služieb a poškodenej priznal trovy konania v celkovej výške

8.359,80 Eur, na náhradu ktorých zaviazal odsúdeného. Samosudca považuje k výške

náhrady za jeden úkon právnej pomoci za potrebné doplniť, že podľa

zástupca z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa

má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom pre

konanie o občiansko-právnych veciach, Vyšší súdny úradník tak správne priznal odmenu

a náhrady splnomocnenca poškodenej podľa § 9 a nasl. citovanej vyhlášky.“

13. Vzhľadom na stotožnenie sa samosudcu okresného súdu so spôsobom vyčíslenia

trov konania poškodenej vyšším súdnym úradníkom, ako aj na obsah námietok sťažovateľa

považoval ústavný súd za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 31. októbra 2012:

«Súd preskúmal nárok poškodeného a zistil, že vyššie citovaným rozsudkom bola

poškodená, podľa odkázaná s nárokom na náhradu škody na

občianske právne konanie.

Súd má za preukázané, že poškodená... si na základe Plnomocenstva na zastupovanie

v predmetnej trestnej veci dňa 09. 06. 2009... zvolila advokáta.... V súvislosti s týmto

zastupovaním vznikli poškodenému náklady vo výške 8359,80 Eur. Advokát si účtoval

odmenu v zmysle Vyhlášky MS č. 655/2004.

Súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky ustanovenia , ktoré

implementuje Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom

konaní, t. j. vykonanie čl. 6 a 7, teda ktoré umožňuje súdu, aby rozhodol o povinnosti

náhrady trov poškodeného aj iných prípadoch ako sú uvedené v ods. 1, citovaného

ustanovenia

Súd preto skúmal možnosti, či poškodený by bol schopný, vzhľadom na svoj vek,

majetkové pomery a celkovú sociálnu situáciu, uplatniť svoje právo v občiansko-súdnom

konaní, bez náhrady už doposiaľ vynaložených nákladov, v danom prípade na pribratého

splnomocnenca.

Na základe oznámenia zo Sociálnej poisťovni, pobočka Veľký Krtíš, je preukázané,

že poškodená poberá vdovský dôchodok ktorý predstavuje sumu 137,90 Eur.

Poškodená v mieste svojho trvalého bydliska nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, je

nezamestnaná, stará sa o nezaopatrené dieťa, táto skutočnosť vyplýva zo správy z

Obecného úradu...

Správa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Veľkom Krtíši vyplýva, že

poškodená je poberateľom dávky v hmotnej núdzi vo výške 185,08 Eur a prídavku na dieťa

vo výške 22,54 Eur.

Na základe týchto zistených skutočností, súd má za to, že poškodená... vzhľadom

na svoj vek, svoju celkovú sociálnu situáciu (mesačný príjem celkom vo výške 345,52 Eur),

by nebola schopná celkom uplatniť svoje právo poškodeného v občiansko-súdnom konaní,

bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov.

Preto súd o povinnosti odsúdeného nahradiť účelne vynaložené trovy poškodenému

a ich sume rozhodol v zmysle s poukazom na Vyhlášku MS SR

č. (ďalej len „“), , ,,. ods. 3 písm.

c), ods. 5 písm. b).

Podľa citovanej patrí advokátovi odmena za jeden úkon

právnej pomoci z tarifnej odmeny nad 33193,92 Eur do // vo výške 486,29 Eur + 6,64 Eur

za každých aj začatých 3319,39 Eur prevyšujúcich sumu 33 193,92 Eur. V danom prípade

bola poškodenému spôsobená škoda vo výške 73 305,- Eur, pričom táto bola stanovená

v zmysle Z. z o sociálnom poistení a pozostáva z: ( jednorázové

odškodnenie pre manželku zosnulého poškodeného 730x35, § 94 ods. 3 - jednorázové

odškodnenie maloletého dieťa – 12755 Eur, § 101 – náklady pohrebu vr. nákladov na

zaobstaranie pomníka - 2000 eur, § 92 - pozostalostnej úrazovej renty prináležiacu dieťaťu

zosnulého poškodeného v odhadnej výške zhodnej s možnou výškou výživného - 350 Eur

mesačne a z titulu náhrady iných škôd spočívajúcich v strate najbližšieho človeka

a v dôsledku toho sťažení životných podmienok vo výške 33 000,- Eur. Z uvedeného

ustanovenia teda vyplýva že za jeden úkon právnej služby súd priznal účtovanú odmenu

vo výške 612,45 Eur.

Podľa citovanej má advokát nárok na náhradu na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

za každý úkon právnej služby.

Podľa ods. 4, vyššie citovaného ustanovenia, má advokát nárok aj na cestovné

a podľa § 17 ods. 1 adv. tarify aj na náhradu za stratu času a to za každú aj začatú

polhodinu.

Vzhľadom k tomu, že advokát, predložil súdu osvedčenie o evidencií vozidla, ktoré

použil na úkony, ktoré boli mimo miesta jeho sídla, má nárok aj na náhradu cestovných

výdavkov podľa § 16 ods. 4 adv. Tarify... Podľa § 17 ods. 1 advokátskej tarify má advokát

nárok aj na stratu času za čas strávený cestou do miesta vykonania úkonu. Strata času

predstavuje 1/60 výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.»

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

15. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

16. Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví... . Poškodený má právo... sa vyjadriť, či súhlasí s trestným

stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov

alebo ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich... Podľa § 53

ods. 1 poškodený sa môže dať zastupovať splnomocnencom a podľa

splnomocnenec poškodeného je oprávnený robiť

za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky, je

tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený.

Podľa súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť

na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé

trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj

v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Podľa § 553

ods. 4 zástupca z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému

podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným

predpisom pre konanie o občianskoprávnych veciach. Je tomu tak preto, že zástupca z radov

advokátov v tomto (adhéznom) konaní neplní úlohy obhajcu v trestnom konaní, ale

zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.

17. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 7. júna 2013 ústavný súd konštatuje, že samosudca okresného súdu konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Z odôvodnenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013 vyplýva, že samosudca okresného súdu

sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu

z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom, ktoré viedli k uloženiu povinnosti

odsúdenému (sťažovateľovi) na náhradu trov konania poškodenej v trestnom konaní podľa

, ako aj so spôsobom vyčíslenia týchto trov. Keďže Trestný

poriadok nemá osobitnú právnu úpravu v súvislosti s náhradou trov poškodeného

vzniknutých pribratím právneho zástupcu, okresný súd postupoval analogicky podľa § 553

ods. 4 , ktorý upravuje nároky zástupcu z radov advokátov ustanoveného

poškodenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu nákladov spojených

s uplatňovaním svojho nároku. Uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013 v nadväznosti

na odôvodnenie uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom z 31. októbra 2012

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie

sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.

18. Namietaný postup okresného súdu preto nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade

neporušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa nesprávnou

a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným. Inými slovami, z pohľadu

ústavného súdu uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013 v nadväznosti na odôvodnenie

uznesenia okresného súdu z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie

sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil

príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013

a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa ,

a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

19. Sťažovateľ taktiež poukazoval na porušenie „... princípu dvojinštančnosti

súdneho konania (zvýraznený v danom prípade ust. )...“, keď

„... osoba, ktorá rozhodla uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. bola na

rozhodnutie v danej veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej

sťažnosti a v zmysle dikcie ust. mohol to isté rozhodnutie

vydať sám“. Sťažovateľ teda poukazuje na to, že samosudca okresného súdu, ktorý

rozhodoval v sťažnostnom konaní o podanej sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku

podľa a nasl. , mohol takéto rozhodnutie vydať sám, pričom ak by

sa tak stalo, mohol o opravnom prostriedku rozhodnúť krajský súd ako nadriadený súd, čím

by bola podľa sťažovateľa zachovaná dvojinštančnosť konania.

20. Podľa predsedom senátu sa na účely tohto zákona

rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.

Podľa o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich

sume, ako aj o povinnosti na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené

štátom ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47

ods. 6, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním

poverený súdny úradník. Proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má

odkladný účinok.

21. Z rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 a 2013 vyplýva, že vyšší súdny

úradník, ktorý vydal uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012, bol na takúto

rozhodovaciu činnosť splnomocnený samotným rozvrhom práce, z ktorého je jednoznačne

daný rozsah jeho rozhodovacej pôsobnosti. Citujúc z rozvrhu práce na rok 2012 „Koná

a rozhoduje... o trovách trestného konania, ustanovení obhajcu, o znalečnom, tlmočnom

a svedočnom, o započítaní väzby...“.

22. Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania. Podľa ak lehota na podanie

sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa

odseku 1, predloží vec na rozhodnutie... písm. c) vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník

predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri

tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

23. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto

ustanovenia okrem iného vyplýva, že sa preskúmava iba správnosť výroku uznesenia.

Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto

hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené. To isté platí aj pre posúdenie správnosti

postupu konania, ktoré napadnutému výroku predchádzalo (pozri , stručný

komentár autorov Štefan Minárik a kol., vysvetlivky k § 192, s. 502). Podľa § 193 ods. 1

nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak.... c) nie je dôvodná.

24. V nadväznosti na citovanú právnu úpravu vyplývajúcu z , ako

aj s poukazom na rozvrh práce okresného súdu na roky 2012 a 2013 vyplýva, že vyšší súdny

úradník bol na vydanie uznesenia okresného súdu z 31. októbra 2012 určený priamo

rozvrhom práce okresného súdu na rok 2012. Možnosť delegovať rozhodovaciu právomoc

vyššieho súdneho úradníka k rozhodnutiu o niektorých otázkach týkajúcich sa trov trestného

konania ako celku sa predpokladaná napr. aj v ustanoveniach § 558 ods. 1, § 553 ods. 5

alebo . Po ústavnom prieskume uznesenia okresného súdu

zo 7. júna 2013 z pohľadu právomoci samosudcu v sťažnostnom konaní preskúmať

uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom, a to aj

v kontexte jeho právomocí, ústavný súd opäť konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi

právomocou tak samosudcu v sťažnostnom konaní, ako aj vyššieho súdneho úradníka

v prvostupňovom konaní a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa , a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.C

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013

25. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva vlastniť

majetok podľa , k čomu dôvodil, že „Pokiaľ mi teda Okresný súd Veľký

Krtíš uložil povinnosť nahradiť poškodenej... trovy v trestnom konaní, a to napriek tomu, že

v dôsledku spáchaného trestného činu nemôže mať voči mne ... a ani žiadny iný poškodený

žiadnu pohľadávku (žiadny majetkový nárok) - keďže som si v tom čase plnil svoje pracovné

úlohy pre svojho zamestnávateľa, ktorý je zodpovedným subjektom za akúkoľvek mnou

spôsobenú škodu, porušil tak moje právo vlastniť majetok, keďže v prípade, že dôjde

k vymáhaniu priznanej sumy v exekučnom konaní, bude o túto môj majetok zmenšený...

Pritom... žiadny... poškodený si voči mne doposiaľ ani žiadnu škodu v občianskoprávnom

súdnom konaní ani neuplatnil.“.

26. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov uznesenia

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa osobitne uvedeným článkom , ktorý mal byť podľa neho taktiež

porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013 a možným porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa , nemožno vzhľadom na to uvažovať ani

o porušení sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok podľa .

27. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej

porušenie zjavne neopodstatnená.

28. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok právomoci podľa . Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014