Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 201/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod

sp. zn. , sp. zn. – sp. zn. , sp. zn.

– sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn.

z 10. septembra 2013, sp. zn. z 28. augusta 2013, sp. zn.

z 10. septembra 2013, sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn. z 31. júla 2013

v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.

z 24. apríla 2013, sp. zn. z 8. apríla 2013, sp. zn. z 23. apríla

2013, sp. zn. z 19. apríla 2013, sp. zn. z 19. apríla 2013

a sp. zn. z 8. apríla 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. – sp. zn. a sp. zn.

– sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

8. novembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uzneseniami sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 28. augusta 2013, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 10. septembra 2013, sp. zn. z 10. septembra 2013 a sp. zn.

z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení

s uzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2013, sp. zn. z 8. apríla 2013, sp. zn.

z 23. apríla 2013, sp. zn. z 19. apríla 2013, sp. zn.

z 19. apríla 2013 a sp. zn. z 8. apríla 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv

úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok

dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti

na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi

v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola

na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných

konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov okresný súd rozhodol

svojimi napadnutými rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g)

v spojení s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vyhlásil za neprípustnú a následne zastavil,

v prípade rozhodcovských konaní aj s poukazom predovšetkým k § 45 ods. 2 zákona č.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o rozhodcovskom konaní“), teda z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bol

rozsudok rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica, na podklade ktorých by bolo

možné viesť exekúciu proti povinnému. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli

druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného

súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola

notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje

na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5

Exekučného poriadku alebo v rozpore s Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie

konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“). V ostatnom sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali

v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi

priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej

únie“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii

nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne

vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť

sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho

majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej

podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k vybrané

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej

republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší

a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. – sp. zn. a sp. zn.

– sp. zn. , z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,

ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne

závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako

exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových

zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako

spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom

na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii

a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj

v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke

sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.

Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 9. júna 2011,

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012,

sp. zn. z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných

a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc

na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu

vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11.

2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry

všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (m. m. , , ).

13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne

konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. zo 16. januára 2013,

sp. zn. z 20. februára 2013, sp. zn. z 13. marca 2013,

sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn. z 19. júna 2013,

sp. zn. z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností

sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod

meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré

preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory

k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne

akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu

za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na

rozhodnutia Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci

iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-

240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára

2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),

v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu

podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku

stanoveného v článku 6 smernice Rady 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol

jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa

stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci

účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so

spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod

25)“.

14. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných

súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna

úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd

konštatuje, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov vo všetkých

podaných sťažnostiach boli vydané mimo rámca účinnosti spomenutej právnej úpravy. Je

preto zarážajúce, prečo sťažovateľka v týchto podaných sťažnostiach vytýka postupu

všeobecných súdov nerešpektovanie v tom čase neúčinnej, resp. neplatnej alebo

neexistujúcej právnej úpravy. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58

ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená a je účinná

od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím

exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)

len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie

veci. Ako k tomu dôvodil aj samotný krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn.

z 10. septembra 2013, „Odvolací súd konštatuje, že nebola dôvodná

námietka oprávneného, podľa ktorej mal súd prvého stupňa pred rozhodnutím o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

nariadiť vo veci ústne pojednávanie podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Odvolací súd

k tomu uvádza, že bolo s účinnosťou od 01. 01. 2013 zrušené

ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a zároveň bol do ustanovenia § 58 za odsek 1

vložený nový odsek 2, podľa ktorého, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k/, nariadi

pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/, môže nariadiť pojednávanie, ak

je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Z uvedeného znenia procesného ustanovenia § 58

ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení, ktorý je potrebné, vzhľadom na absenciu

prechodných ustanovení, aplikovať aj na predmetné exekučné konanie, vyplýva fakultatívna

možnosť pre exekučný súd nariadiť pojednávanie v prípade rozhodovania súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jéj zastavení. V danej vecí preto súd prvého stupňa v čase jeho

rozhodovania nebol podľa zákona povinný nariaďovať pojednávanie. V tejto súvislosti,

odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade v spise doložených

listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a nariadenie

pojednávania tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci.“.

15. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní

(sťažovateľkou namietané porušenie ) konštatuje, že podľa svojej

konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania

bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.

Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať

mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako

sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní

(v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo

stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného

konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako

súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverových zmlúv ako nekalých nedali účastníkom

konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje

z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-

472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila

proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

v ktorom brojila proti postupu tohto súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými

argumentmi sa krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a rozhodnutia okresného súdu ako vecne

správne. Pre ústavnú udržateľnosť postupu a rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska jej

materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená

zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel

k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol v danej veci

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti

týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

18. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.

Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich

konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny

orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014