Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 194/2014
PDF · 254.41 KB
No categories available
I. ÚS 194/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 21014/2013 – sp. zn. Rvp 21015/2013 a sp. zn. Rvp 22505/2013 – sp. zn.
Rvp 22506/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 13/2013 z 8. júla 2013
v spojení s uznesením Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5 Er 1480/2008 zo 4. apríla 2012,
ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 9 CoE 80/2013
z 30. mája 2013 a sp. zn. 5 CoE 93/2013 z 22. júla 2013 v spojení s uzneseniami Okresného
súdu Žilina sp. zn. 18 Er 49/2004 z 1. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra
2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod
sp. zn. Rvp 21014/2013 – sp. zn. Rvp 21015/2013 a sp. zn. Rvp 22505/2013 – sp. zn.
Rvp 22506/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
9. septembra 2013 a 8. novembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 13/2013 z 8. júla 2013
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu
Námestovo sp. zn. 5 Er 1480/2008 zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Námestovo“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami
sp. zn. 9 CoE 80/2013 z 30. mája 2013 a sp. zn. 5 CoE 93/2013 z 22. júla 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žilina
sp. zn. 18 Er 49/2004 z 1. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012 [(ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Žilina“), v súvislosti s konaním krajského súdu
vedeným pod sp. zn. 5 CoE 93/2013 v spojení s konaním Okresného súdu Žilina pod sp. zn.
20 Er 111/2004 je sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 22505/2013 a sp. zn. Rvp 22506/2013)].
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti
na podmienky vyplývajúce z úverových zmlúv splnomocnený zástupca dlžníkov podpísal
za nich notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá bola exekučným titulom, na podklade
ktorého Okresný súd Námestovo a Okresný súd Žilina začali exekučné konanie voči
dlžníkom ako povinným. V ďalšom Okresný súd Námestovo a Okresný súd Žilina rozhodli
svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili, a to z dôvodu
nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica, na podklade ktorej by
bolo možné viesť exekúciu proti povinným. Rozhodnutia Okresného súdu Námestovo
a Okresného súdu Žilina boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní
potvrdené ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných
súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola
notárska zápisnica. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia
v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore
s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred
Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V ostatnom sťažovateľka
poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou
interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-
472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky
na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je
garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“, a to v dôsledku toho, že
„(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej
podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej
povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom
ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové
právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej
podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv
postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej
zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21014/2013 – sp. zn. Rvp 21015/2013 a sp. zn. Rvp 22505/2013 – sp. zn.
Rvp 22506/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresných súdov
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti
v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne
závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako
exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových
zmluvách, vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako
spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom
na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii
a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke
sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...),
ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov
tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje
rozhodnutia.
13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne
konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013,
sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013,
sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013,
sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod
meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré
preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory
k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne
akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu
za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj
na rozhodnutia Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci
iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-
240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára
2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),
v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu
podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 smernice Rady 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol
jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa
stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod
25)“.
14. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných
súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna
úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd
konštatuje, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v sťažnostiach vedených pod
sp. zn. Rvp 21014/2013 – sp. zn. Rvp 21015/2013 boli vydané mimo rámca účinnosti
spomenutej právnej úpravy. Je preto zarážajúce, prečo sťažovateľka v týchto podaných
sťažnostiach vytýka postupu všeobecných súdov nerešpektovanie v tom čase neúčinnej,
resp. neplatnej alebo neexistujúcej právnej úpravy. V súčasnom období platná právna
úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom
č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia
pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného
konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len
v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
15. V prípade sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 22505/2013 a sp. zn.
Rvp 22506/2013 týkajúcich sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 CoE 93/2013 z 22. júla
2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra
2012 postupovali všeobecné súdy v exekučnom konaní podľa § podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku. V konaní Okresného súdu Žilina a jeho uznesení
sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012 zvolený dôvod zastavenia vedeného exekučného
konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nachádzal postup podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku svoje zákonné opodstatnenie. K týmto námietkam
sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1
ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným
súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V dôsledku skutočnosti, že
sťažovateľka v odvolacom konaní pred krajským súdom predmetnú argumentáciu
smerujúcu k postupu Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 111/2004
podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila, je táto samotná skutočnosť dôvodom
odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) konštatuje, že podľa svojej
konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania
bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému
právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich
právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať
mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako
sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní
(v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo
stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného
konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako
súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.
17. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverových zmlúv ako nekalých nedali účastníkom
konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje
z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-
472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila
proti napadnutým rozhodnutiam Okresného súdu Námestovo a Okresného súdu Žilina
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila proti postupu okresných súdov
v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd vo svojich
napadnutých rozhodnutiach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol
postup a rozhodnutia prvostupňových súdov ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť
postupu a rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby
bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na
každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa
názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného
orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným
postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
18. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
19. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.
Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich
konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny
orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
20. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014