Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 277/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 4. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s výsledkom

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci skončenia jej

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.

Vedúci služobného úradu Obvodného úradu v Humennom (ďalej len „vedúci

služobného úradu“) vydal 22. apríla 2009 rozhodnutie č... (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu“) o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky

odvolaním podľa a o štátnej službe

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Sťažovateľka sa proti

predmetnému rozhodnutiu odvolala, keďže podľa nej malo nedostatky, tvrdiac, že v jej

prípade neboli dodržané predpisy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru.

Vedúci služobného úradu ako druhostupňový správny orgán rozhodujúci na základe

stanoviska poradnej odvolacej komisie (ďalej len „druhostupňový správny orgán“)

rozhodnutím č... zo 14. júla 2009 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie správneho

orgánu“) odvolanie sťažovateľky zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním. Sťažovateľka sa

žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy domáhala zrušenia

prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ako aj druhostupňového rozhodnutia

správneho orgánu.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu a potom, ako

bol jeho skorší rozsudok č. k. -92 zo 16. novembra 2010 v tejto veci uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2012 (ďalej len „skoršie uznesenie

najvyššieho súdu“) zrušený, dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že v konaní

správnych orgánov bola zistená taká vada (nedostatky pri kreovaní a hlasovaní poradnej

odvolacej komisie), ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť druhostupňového rozhodnutia

správneho orgánu, a preto predmetné rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil a vec vrátil druhostupňovému správnemu orgánu

na ďalšie konanie.

Podľa krajského súdu by malo byť v ďalšom konaní povinnosťou žalovaného

(druhostupňového správneho orgánu) postupovať v naznačenom smere a odstrániť vady

konania, t. j. opätovne zriadiť poradnú odvolaciu komisiu, umožniť sťažovateľke vyjadriť sa

k jej členom a až po prerokovaní odvolania sťažovateľky za účasti všetkých členov komisie

a schválení uznesenia väčšinou členov komisie a po oboznámení sa s jej stanoviskom

s prihliadnutím na žalobné námietky vo veci opätovne rozhodnúť. Krajský súd

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nezrušil z toho dôvodu, že dôvod zrušenia

druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu sa týka len tohto rozhodnutia a jeho

postupu. Povinnosťou druhostupňového správneho orgánu by v ďalšom priebehu konania

malo byť vysporiadanie sa aj s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k prvostupňovému

rozhodnutiu (ktoré podľa nej nebolo vydané vedúcim služobného úradu, nebolo opatrené

úradnou pečiatkou služobného úradu a nie je v ňom uvedená správna funkcia oprávnenej

osoby) a tiež preskúmanie prípadného vplyvu týchto námietok na zákonnosť

prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovateľka nesúhlasila so záverom krajského súdu, ktorý síce v podstatnej časti jej

žalobe vyhovel, ale zároveň nezrušil aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,

a preto podala voči napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie.

Najvyšší súd sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu stotožnil a rozsudkom

sp. zn. z 24. júla 2013 ho potvrdil ako vecne správny. Osobitne poukázal

na to, že krajský súd nebol viazaný návrhom sťažovateľky na zrušenie tak prvostupňového,

ako aj druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Zároveň uviedol, že bude

povinnosťou druhostupňového správneho orgánu vysporiadať sa s námietkami sťažovateľky

o nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia, a to po odstránení súdom zisteného

procesného pochybenia (nedostatky pri zriadení a hlasovaní poradnej odvolacej komisie).

Sťažovateľka sa ani s týmto záverom nestotožnila a naďalej tvrdí, že súdy mali

v rámci preskúmania zákonnosti zrušiť nielen druhostupňové, ale aj prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu

vykazuje také nedostatky, ktoré ani najvyšší súd neodstránil, a to najmä s ohľadom na to, že

podľa nej krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený

v skoršom uznesení a že odôvodnenie krajského súdu nedáva dostatočné vysvetlenie, prečo

nezrušil aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Zároveň podľa sťažovateľky

existujú v jej veci diametrálne odlišné výsledky rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

(skoršie uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu).

Z uvedených dôvodov sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského

súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa ,

v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že jej základné

právo podľa a podľa listiny a právo podľa

dohovoru v spojitosti so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru porušené bolo.

Zároveň si uplatňuje nárok na úhradu trov konania a na finančné zadosťučinenie vo výške

20 000 € z dôvodov „hrubého porušenia ústavných práv a práv na súdnu ochranu,

spravodlivý súdny proces, ako aj v dôsledku straty dôvery k súdom SR“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto

rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

Ústavnému súdu ostalo posúdiť, či existujú dôvody, ktoré by bránili prijať sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu podľa je „výsledkové“, to znamená,

že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok

bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (,

, ). Obdobné platí aj v prípade porušenia základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, či porušenia zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že

v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom

zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

(). Nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie

príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou

do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa

až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav

napraviť (m. m. , ).

Aj keď je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale

rozhodnutie, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, takže vec bola v konečnom

dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Rozhodnutie orgánu verejnej

správy, ktoré napadla sťažovateľka žalobou v rámci správneho súdnictva, bolo zrušené

a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému bolo uložené vo veci ďalej

konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky. Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť

uplatniť si ochranu svojich práv v správnom konaní a následne prípadne aj v súdnom konaní

v rámci správneho súdnictva. Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla

sťažnosťou podľa aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej

veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý jej zákon

na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku

tohto rozhodnutia boli porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé správne konanie

a súdne konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov

a až potom sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému

súdu.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou

na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe alebo v opravných konaniach ().

V danom prípade sťažovateľka netvrdila a ani ústavný súd nezistil, že by boli

podmienky uvedených výnimiek splnené.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov najvyššieho súdu

vyslovených v napadnutom rozsudku s , listinou a dohovorom spôsobom

navrhovaným sťažovateľkou. Všetky námietky sťažovateľky sa týkajú nedostatkov

prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a v podstate kopírujú dôvody jej odvolania

proti tomuto rozhodnutiu. V dôsledku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa práve

umožní druhostupňovému orgánu, aby tieto nedostatky preskúmal a zohľadnil. Nie je

dôvod, aby ústavný súd zasahoval do jeho právomoci rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že aj keď v zmysle je

správny orgán viazaný právnym názorom súdu vysloveným v správnom súdnictve, to ale

neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanej

interpretácii právneho názoru najvyššieho súdu, a to aj na základe totožnej argumentácie,

akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že správne orgány

a eventuálne následne aj všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej

argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania

(m. m. ).

Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z

aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť sťažovateľky aj v časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol

v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nej

obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014