Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 277/2014
PDF · 193.81 KB
No categories available
IV. ÚS 277/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 56/2009 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 11/2013 a jeho
rozsudkom z 24. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 56/2009 a jeho
rozsudkom zo 4. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 11/2013 a jeho rozsudkom z 24. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s výsledkom
preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci skončenia jej
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.
Vedúci služobného úradu Obvodného úradu v Humennom (ďalej len „vedúci
služobného úradu“) vydal 22. apríla 2009 rozhodnutie č... (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu“) o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky
odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a) a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Sťažovateľka sa proti
predmetnému rozhodnutiu odvolala, keďže podľa nej malo nedostatky, tvrdiac, že v jej
prípade neboli dodržané predpisy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru.
Vedúci služobného úradu ako druhostupňový správny orgán rozhodujúci na základe
stanoviska poradnej odvolacej komisie (ďalej len „druhostupňový správny orgán“)
rozhodnutím č... zo 14. júla 2009 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie správneho
orgánu“) odvolanie sťažovateľky zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním. Sťažovateľka sa
žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy domáhala zrušenia
prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ako aj druhostupňového rozhodnutia
správneho orgánu.
Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu a potom, ako
bol jeho skorší rozsudok č. k. 2 S 56/2009-92 zo 16. novembra 2010 v tejto veci uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/20/2011 z 22. marca 2012 (ďalej len „skoršie uznesenie
najvyššieho súdu“) zrušený, dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že v konaní
správnych orgánov bola zistená taká vada (nedostatky pri kreovaní a hlasovaní poradnej
odvolacej komisie), ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť druhostupňového rozhodnutia
správneho orgánu, a preto predmetné rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil a vec vrátil druhostupňovému správnemu orgánu
na ďalšie konanie.
Podľa krajského súdu by malo byť v ďalšom konaní povinnosťou žalovaného
(druhostupňového správneho orgánu) postupovať v naznačenom smere a odstrániť vady
konania, t. j. opätovne zriadiť poradnú odvolaciu komisiu, umožniť sťažovateľke vyjadriť sa
k jej členom a až po prerokovaní odvolania sťažovateľky za účasti všetkých členov komisie
a schválení uznesenia väčšinou členov komisie a po oboznámení sa s jej stanoviskom
s prihliadnutím na žalobné námietky vo veci opätovne rozhodnúť. Krajský súd
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nezrušil z toho dôvodu, že dôvod zrušenia
druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu sa týka len tohto rozhodnutia a jeho
postupu. Povinnosťou druhostupňového správneho orgánu by v ďalšom priebehu konania
malo byť vysporiadanie sa aj s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k prvostupňovému
rozhodnutiu (ktoré podľa nej nebolo vydané vedúcim služobného úradu, nebolo opatrené
úradnou pečiatkou služobného úradu a nie je v ňom uvedená správna funkcia oprávnenej
osoby) a tiež preskúmanie prípadného vplyvu týchto námietok na zákonnosť
prvostupňového rozhodnutia.
Sťažovateľka nesúhlasila so záverom krajského súdu, ktorý síce v podstatnej časti jej
žalobe vyhovel, ale zároveň nezrušil aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,
a preto podala voči napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie.
Najvyšší súd sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu stotožnil a rozsudkom
sp. zn. 6 Sžo 11/2013 z 24. júla 2013 ho potvrdil ako vecne správny. Osobitne poukázal
na to, že krajský súd nebol viazaný návrhom sťažovateľky na zrušenie tak prvostupňového,
ako aj druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Zároveň uviedol, že bude
povinnosťou druhostupňového správneho orgánu vysporiadať sa s námietkami sťažovateľky
o nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia, a to po odstránení súdom zisteného
procesného pochybenia (nedostatky pri zriadení a hlasovaní poradnej odvolacej komisie).
Sťažovateľka sa ani s týmto záverom nestotožnila a naďalej tvrdí, že súdy mali
v rámci preskúmania zákonnosti zrušiť nielen druhostupňové, ale aj prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu
vykazuje také nedostatky, ktoré ani najvyšší súd neodstránil, a to najmä s ohľadom na to, že
podľa nej krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený
v skoršom uznesení a že odôvodnenie krajského súdu nedáva dostatočné vysvetlenie, prečo
nezrušil aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Zároveň podľa sťažovateľky
existujú v jej veci diametrálne odlišné výsledky rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu
(skoršie uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu).
Z uvedených dôvodov sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského
súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojitosti so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru porušené bolo.
Zároveň si uplatňuje nárok na úhradu trov konania a na finančné zadosťučinenie vo výške
20 000 € z dôvodov „hrubého porušenia ústavných práv a práv na súdnu ochranu,
spravodlivý súdny proces, ako aj v dôsledku straty dôvery k súdom SR“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich
práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto
rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa
§ 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
Ústavnému súdu ostalo posúdiť, či existujú dôvody, ktoré by bránili prijať sťažnosť
v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je „výsledkové“, to znamená,
že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Obdobné platí aj v prípade porušenia základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, či porušenia zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že
v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom
zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
(IV. ÚS 254/2011). Nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie
príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou
do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa
až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013).
Aj keď je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z formálneho hľadiska
právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale
rozhodnutie, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, takže vec bola v konečnom
dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Rozhodnutie orgánu verejnej
správy, ktoré napadla sťažovateľka žalobou v rámci správneho súdnictva, bolo zrušené
a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému bolo uložené vo veci ďalej
konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky. Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť
uplatniť si ochranu svojich práv v správnom konaní a následne prípadne aj v súdnom konaní
v rámci správneho súdnictva. Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej
veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý jej zákon
na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku
tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé správne konanie
a súdne konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov
a až potom sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému
súdu.
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou
na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň
vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom
postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V danom prípade sťažovateľka netvrdila a ani ústavný súd nezistil, že by boli
podmienky uvedených výnimiek splnené.
Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov najvyššieho súdu
vyslovených v napadnutom rozsudku s ústavou, listinou a dohovorom spôsobom
navrhovaným sťažovateľkou. Všetky námietky sťažovateľky sa týkajú nedostatkov
prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a v podstate kopírujú dôvody jej odvolania
proti tomuto rozhodnutiu. V dôsledku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa práve
umožní druhostupňovému orgánu, aby tieto nedostatky preskúmal a zohľadnil. Nie je
dôvod, aby ústavný súd zasahoval do jeho právomoci rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že aj keď v zmysle § 250j ods. 7 OSP je
správny orgán viazaný právnym názorom súdu vysloveným v správnom súdnictve, to ale
neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanej
interpretácii právneho názoru najvyššieho súdu, a to aj na základe totožnej argumentácie,
akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že správne orgány
a eventuálne následne aj všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej
argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania
(m. m. IV. ÚS 186/2012).
Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy
aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť sťažovateľky aj v časti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol
v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nej
obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014