Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 35/2019
PDF · 316.14 KB
No categories available
II. ÚS 35/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Sžo 15/2016 z 29. marca 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
4 S 64/2014-100 z 30. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 15/2016
z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 64/2014-100 z 30. septembra
2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa, pozn.) nesúhlasí
so závermi v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý ako súd odvolací preskúmaval
napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým sa sťažovateľka domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu o zamietnutí odvolania proti
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Obe napádané rozsudky sa zaoberajú
preskúmaním zákonnosti rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho orgánu štátnej
správy vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky odvolaním.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «... Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Okresný úrad , v ďalšom konaní Č.
sp.: 16774/2014 zo dňa 29. 07. 2014 zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie
Obvodného úradu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, č. sp.:
2009/000080, zo dňa 22. 04. 2009.
Proti tomuto rozhodnutiu som podala žalobu na Krajský súd v Prešove zo dňa 07.
10. 2014, ktorou som sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresný úrad číslo Č. sp.: 16774/2014
zo dňa 29. 07. 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Obvodný
úrad , Služobný úrad, číslo Č. sp.: 2009/000080
zo dňa 22. 04. 2009 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.
Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom č. 4S/64/2014-100 zo dňa 30 septembra
2015 (napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.) žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
som sa dňa 11. 11. 2015 odvolala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom 8Sžo/15/2016 zo dňa 29. marca
2018 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pozn.), ktorý mi bol doručený 22. 05. 2018
rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/64/2014-100 z 30. septembra 2015 potvrdil.
Moja žalobná námietka v odvolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa
11. 11. 2015 na strane 6-7 bod VI. bola vyhodnotená na str. 9-10 rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/15/2016 zo dňa 29. marca 2018 v ktorom sa uvádza:
„Prvostupňové rozhodnutie vydal ako to priamo z rozhodnutia vyplýva. „Vedúci
služobného úradu Obvodného úradu ako správny orgán príslušný...“
a rozhodnutie podpísal , ktorý bol súčasne prednostom Obvodného
úradu a zároveň vedúcim služobného úradu Obvodného úradu .“
Vyhodnotenie žalobnej námietky je tendenčné a neúplné. Najvyšší súd Slovenskej
republiky nevyhodnotil predložené listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že moja žalobná
námietka má oporu v týchto predložených listinných dôkazoch.
Rozhodnutie č. sp.: 2009/000080 zo dňa 22. 04. 2009 je hybrid, ktorý nespĺňa
zákonné požiadavky na vydanie rozhodnutia tak podľa zákona o štátnej službe, ako aj
zákona o správnom konaní. Rozhodnutie č. sp.: 2009/000080 zo dňa 22. 04. 2009 má
v hlavičke uvedené: Obvodný úrad
Služobný úrad
a podpísal ho prednosta - vedúci služobného úradu.
Zákonným orgánom pre vydanie Rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru odvolaním je: Služobný úrad Obvodného úradu a podpisuje ho vedúci
služobného úradu tak, ako to vyplýva zo zákona o štátnej službe.
Zákonodarca v zákone o štátnej službe taxatívne stanovil, že vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru rozhoduje vedúci služobného úradu a prednosta vo veciach
pri plnení úloh orgánu miestnej štátnej správy. Nezákonný orgán nemôže vydať zákonné
rozhodnutie...
Moja žalobná námietka v odvolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa
11. 11.2015 na strane 8 bod VII. bola vyhodnotená na str. 10 rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/15/2016 zo dňa 29. marca 2018 v ktorom sa uvádza : „že
namietaná skutočnosť, že dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je uvedený
paragrafovo a nie slovne je právne irelevantá. Rozhodnutie teda obsahuje rozhodnutie ako
také „odvoláva“, ako aj ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo - § 40
odsek 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.“
Toto vyhodnotenie žalobnej námietky nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
a zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
nevysporiadal s mojou námietkou, ktorou som poukázala na nevykonateľnosť výroku
prvostupňového rozhodnutia...
Výrok rozhodnutia nie je jasný ani určitý, lebo ustanovenie § 40 ods. 2 písm. a/
zákona o štátnej službe obsahuje tri samostatné a na sebe logicky nezávislé zákonné
dôvody, pre ktoré môže služobný úrad skončiť štátnozamestnanecký pomer odvolaním so
svojim zamestnancom: zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec,
ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa
§ 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné
štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním.
Z celej výrokovej časti však nevyplýva o ktorý z konkrétnych zákonných dôvodov
uvedených v citovanom § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe sa jedná.
... Všetky moje námietky podané v odvolaní smerujúce proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 4S/64/2014-100 z 30. septembra 2015 odvolací súd náležitým spôsobom
v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil, ani neodôvodnil ich bezvýznamnosť
či irelevantnosť, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.»
4. Sťažovateľka uvádza nasledujúcu chronológiu konania od 22. apríla 2009
do 29. marca 2018:
„1/ Rozhodnutie Obvodný úrad , Služobný úrad o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním číslo Č. sp.: 2009/000080 zo dňa 22. 04. 2009
2/ Rozhodnutie Obvodný úrad , Služobný úrad o zamietnutí odvolania číslo
Č. sp.: 2009/000102 zo dňa 14. 07. 2009
3/ Žaloba na Krajský súd v Prešove podaná dňa 29. 09. 2009
4/ Rozsudok Krajský súd Prešov č. k. 2S/56/2009-92 zo dňa 16. 11. 2010
5/ Odvolanie zo dňa proti rozsudku Krajského súdu Prešov č. k. 2S/56/2009-92
6/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6Sžo/20/2011 zo dňa 22. 3.
2012
7/ Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 2S/56/2009-1308009201000 zo dňa 4. 10.
2012
8/ Odvolanie zo dňa 15.11.2012 proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
2S/56/2009-1308009201000 zo dňa 4. 10. 2012
9/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.6Sžo/11/2013 zo dňa
24. 7. 2013
10/ Rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Okresný úrad
číslo Č.sp.: 16774/2014 zo dňa 29.07.2014 o zamietnutí odvolania
11/ Žaloba na Krajský súd v Prešove zo dňa 07.10.2014
12/ Rozsudok Krajský súd v Prešove č.k. 4S/64/2014-100 zo dňa 30. 9. 2015
13/ Odvolanie zo dňa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 4S/64/2014-100
14/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 8Sžo/15/2016 zo dňa 29. 3.
2018.“
5. Ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľka mu už 11. novembra 2013 doručila sťažnosť
týkajúcu sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci skončenia jej
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, ktorá smerovala proti namietanému porušeniu
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 56/2009 a jeho rozsudkom zo 4. októbra
2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 11/2013
a jeho rozsudkom z 24. júla 2013. Ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie uznesením č. k. IV. ÚS 277/2014-9 z 13. mája 2014 a ako dôvod
uviedol: „... Aj keď je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z formálneho hľadiska
právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale
rozhodnutie, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, takže vec bola v konečnom
dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie...“
6. Ďalej sťažovateľka uviedla: „Dlhým konaním obidvoch súdov o tej istej právnej
veci bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V tej istej právnej veci na Krajskom súde v Prešove rozhodoval senát, ktorý bol
zložený z predsedníčky senátu a sudkýň v identickom zložení, ktorý sa obmieňal iba čo išlo
o zmenu na poste predsedníčky senátu a sudkýň, čo prispelo k nedôvere o spravodlivom
súdnom konaní v mojej veci.
Rozsudkami Krajského súdu v Prešove bolo porušené moje právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Bratislava č.k. 8Sžo/15/2016
zo dňa 29. 3. 2018 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/64/2014-100 z 30.
9. 2015 bolo porušené:
- moje právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd,
- ochranu pred zákazom diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
- základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Porušovatelia svojím konaním prispeli k zhoršeniu mojej životnej situácie, zníženiu
mojej dôstojnosti, občianskej cti v zamestnaní a rodinnom živote. V dôsledku
nezamestnanosti som bola evidovaná na úrade práce sociálnych vecí a rodiny a napriek
dosiahnutému vzdelaniu, dlhej praxi, bezchybným pracovným výkonom ako aj množstvu
absolvovaných konkurzov a pohovorov o moju pracovnú silu v preddôchodkovom veku
nejavil nikto záujem, v dôsledku čoho som za obdobie od 11. 05. 2009 do 17. 11. 2017
prišla o funkčný plat za 90 mesiacov a k zníženiu starobného dôchodku, nakoľko obdobie
evidencie na úrade práce a sociálnych vecí sa nezarátava do dôchodkového poistenia.
Sociálna poisťovňa mi k 17. 11. 2017 priznala starobný dôchodok vo výške 343,70 €.
V danom prípade, keďže išlo o spor týkajúci sa činnosti, ktorá je zdrojom mojej obživy,
porušovatelia mali pri svojom postupe zohľadňovať už ustálenú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, a vo veci konať s
osobitnou rýchlosťou.“
7. Napokon sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nález
v znení:
„- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 8Sžo/15/2016
zo dňa 29. 3. 2018, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/64/2014-100 zo dňa
30. 9. 2015 sa zrušujú v plnom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.
- priznáva finančné zadosťučinenie v sume 70 000,- Eur, ktoré je
súd povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
- Súd priznáva náhradu trov konania ako aj trov právneho
zastúpenia v sume 325,42 Eur, ktoré je súd povinný vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
«V prvom rade najvyšší súd uvádza, že námietkami, ktoré smerovali k procesným
pochybeniam vo veci vednej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/56/2009 sa
nezaoberal, nakoľko rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/56/2009-130 zo 4. októbra
2012 nadobudol v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
6Sžo/11/2013 z 24. júla 2013 právoplatnosť, čo spôsobilo záväznosť a zásadnú
nezmeniteľnosť tohto rozhodnutia, a toto možno vo výnimočných prípadoch meniť len
použitím mimoriadnych opravných prostriedkov...
Čo sa týka námietky, že vo veci rozhodoval senát v zložení z predsedníčky senátu
Mgr. Magdalény Zelinskej a sudkýň JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej, pričom
v písomnom vyhotovení rozsudku je ako predsedníčka senátu uvedená JUDr. Viera
Zoľáková, najvyšší súd uvádza, že v prípade, ak žalobkyňa namieta zjavnú nesprávnosť
v inom konaní, nápravy tejto nesprávnosti sa môže domôcť postupom podľa § 164 O.s.p.
vydaním opravného uznesenia.
K námietke žalobkyne, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu vydal
nepríslušný správny orgán, najvyšší súd poukazuje na ust. § 126 zákona o štátnej službe
účinného ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, podľa ktorého je v prvom stupni
príslušným orgánom na konanie a rozhodovanie vo veciach skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru vedúci úradu. Prvostupňové rozhodnutie vydal, ako to
priamo z rozhodnutia vyplýva, „Vedúci služobného úradu Obvodného úradu ako
správny orgán príslušný...“ a rozhodnutie podpísal , ktorý bol súčasne
prednostom Obvodného úradu a zároveň vedúcim služobného úradu Obvodného
úradu . Z uvedeného je zrejmé, že ako správny orgán správne vystupoval vedúci
služobného úradu, ktorý dané rozhodnutie aj podpísal. Skutočnosť, že rozhodnutie podpísal
aj ako prednosta Obvodného úradu nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia,
nakoľko z obsahu rozhodnutia vyplýva, že vo veci konal ako „vedúci služobného úradu
Obvodného úradu “. Z totožného dôvodu je nedôvodná aj námietka žalobkyne, že
„... odvolací správny orgán si pri rozhodnutí o odvolaní svojvoľne upravil text tak, aby bol
v súlade so zákonom.“ Žalobkyňa tiež namietala, že uvedené rozhodnutie nie je opatrené
úradnou pečiatkou vedúceho služobného úradu. S uvedenou námietkou sa nemožno
stotožniť, nakoľko používanie úradných pečiatok upravuje interný predpis - Metodický
pokyn Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 11. decembra 2003 číslo 203-2003/09405
pre krajské úrady, obvodné úrady a úrady orgánov špecializovanej miestnej štátnej správy
o vyhotovení, evidovaní, používaní a likvidovaní úradných pečiatok a o označení budov
krajských úradov a obvodných úradov a budov úradov orgánov špecializovanej miestnej
štátnej správy štátnymi symbolmi a tabuľami s názvom úradu (ďalej len „metodický
pokyn“), podľa ktorého obvodné úrady používajú v úradnom styku okrúhlu pečiatku
so štátnym znakom, s priemerom kruhu odtlačku 36 mm (Čl. 2 ods. 1 písm. a/ metodického
pokynu) na úradných listinách, ktorých obsahom sú okrem iného najmä štátno-
zamestnanecké pomery a pracovno-právne vzťahy zamestnancov úradu (Čl. 2 ods. 3
metodického pokynu). Rozhodnutie je vydané príslušným správnym orgánom a spĺňa všetky
predpoklady rozhodnutia vymenované ust. § 47 Správneho poriadku. Namietaná
skutočnosť, že dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je uvedený paragrafovo a
nie slovne, je právne irelevantná, keď zákonná požiadavka, aby výrok obsahoval
rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo
(§ 47 ods. 2 Správneho poriadku) je zachovaná. Ust. § 40 ods. 2 písm. a/ zákon o štátnej
službe predpokladá skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe alebo
v dočasnej štátnej službe odvolaním aj z dôvodov zrušenia jeho štátnozamestnaneckého
miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí
s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné
štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým
konaním. V prejednávanej veci došlo preukázateľne k zrušeniu štátnozamestnaneckého
miesta žalobkyne, pričom služobný úrad nemal voľné štátnozamestnanecké miesto a
zároveň nebolo možné žalobkyňu trvalo preložiť, čím bol naplnený dôvod odvolania podľa §
40 ods. 2 písm. a/ zákon o štátnej službe. Rozhodnutie teda obsahuje rozhodnutie ako také
„odvoláva“, ako aj ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo - § 40 ods. 2
písm. a/ zákon o štátnej službe. Správna úvaha pri použití právnych predpisov je
náležitosťou odôvodnenia rozhodnutia, ktorá sa v prejednávanej veci nachádza na strane 4
prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa obsahuje
všetky náležitosti, ktoré predpokladá správny poriadok v ustanovení § 47. K námietke
nesprávneho postupu pri vylúčení odkladného účinku odvolania najvyšší súd uvádza, že
vzhľadom k tomu, že štátnozamestnanecký pomer sa v danom prípade skončí dňom
uvedeným v rozhodnutí, najskôr však dňom doručenia rozhodnutia o odvolaní, z povahy
veci je odkladný účinok odvolania vylúčený. Všeobecná úprava Správneho poriadku, aj keď
na ňu zákon o štátnej službe odkazuje (§ 125 ods. 2 zákona o štátnej službe), je vo vzťahu k
ust. § 137 zákona o štátnej službe všeobecnou úpravou, a preto je v zmysle zásady lex
specialis derogat legi generali vo veci odkladného účinku odvolania potrebné vychádzať z
ustanovení špeciálneho predpisu - zákona o štátnej službe, podľa ktorého včas podané
odvolanie nemá odkladný účinok okrem vecí náhrady škody a bezdôvodného obohatenia (§
137 ods. 6 zákona o štátnej službe).
Žalobkyňou namietané procesné pochybenia v prípade žalobou napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú taktiež procesného charakteru, najvyšší súd taktiež vyhodnotil ako
právne irelevantné a účelové. Žalobkyňa namieta, že prednosta Okresného úradu
(ako príslušný správny orgán podľa § 138 ods. 1 zákona o štátnej službe) vydal žalobou
napadnuté rozhodnutie na základe neplatného poverenia vedúcej služobného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-PO-125/2013 zo dňa 18. januára 2013
(ktoré je prílohou k citovanému rozhodnutiu), nakoľko citované poverenie je vystavené pre
prednostu Obvodného úradu , pričom vo veci začal konať Okresný úrad ,
čím zo strany žalovaného došlo k nezákonnému konaniu, nakoľko nemal poverenie, aby
v danej veci konal. Na základe zákona č. 180/2013 Z. z. z 19. júna 2013 o organizácii
miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
180/2013 Z. z.“), došlo k transformácii obvodných úradov na okresné úrady (§ 9 ods. 1
zákona č. 180/2013 Z. z.), pričom právomoci a kompetencie úradov zostali zachované.
Transformácia Obvodného úradu na Okresný úrad nemala na platnosť
poverenia vedúcej služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-
PO-125/2013 zo dňa 18. januára 2013 žiaden vplyv, keďže prednosta obvodného úradu
vymenovaný do 30. septembra 2013 sa považuje za prednostu okresného úradu podľa
zákona účinného od 1. októbra 2013 (§ 9 ods. 2 zákona č. 180/2013 Z. z.). Z rovnakého
dôvodu neobstojí ani námietka žalobkyne, že žalovaný zriadil dňa 12. júna 2014 poradnú
odvolaciu komisiu na základe neplatného poverenia. Zo zasadnutia poradnej odvolacej
komisie bola riadne spísaná zápisnica, z ktorej vyplýva, že komisia je schopná uznášať sa,
všetci členova sú prítomní a táto podrobne prerokovala odvolanie žalobkyne a prijala
uznesenie, ktorým prednostovi Okresného úradu navrhla odvolanie žalobkyne
zamietnuť a prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Z obsahu zápisnice je evidentné, že komisia
reálne zasadla a reálne prerokovala odvolacie námietky žalobkyne. Skutočnosti, ktoré tvrdí
žalobkyňa, že komisia „... svojim formálnym konaním nemala žiaden vplyv na zákonnosť
rozhodnutia a svojim konaním úmyselne postupovala proti mojim právam, lebo jej úlohou
bolo potvrdiť prvostupňové rozhodnutie...“ je subjektívny názor žalobkyne, ktorý
nezodpovedá obsahu zápisnice.
Záverom najvyšší súd uvádza, že vo vzťahu k námietke žalobkyne, že v „... jej žalobe
zo dňa 29.09.2009 (vo veci pravdepodobne vedenej Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
2S/56/2009) je ako žalovaná strana uvedený Obvodný úrad , Služobný úrad,
, presne podľa citácie hlavičky napadnutého rozhodnutia
č. 2009/000080 zo dňa 22.04.2009 a rozhodnutia druhého stupňa č. 2009/000102 zo dňa
14.07.2009, pričom žaloba bola prijatá a žiadna zo zúčastnených strán nenamietala, že
žaloba mala byť vedená proti Služobnému úradu Obvodného úradu , ktorý jediný
je v zmysle § 126 zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom ku dňu 31.10.2009
orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie v prvom stupni...“, a ktorou žalobkyňa
podporovala svoje tvrdenie, že „rozhodnutie nevydal príslušný oprávnený orgán“, s čím sa
odvolací súd vysporiadal vyššie, pre úplnosť uvádza, že prípadné nesprávne, resp. neúplné
označenie žalovaného správneho orgánu nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre
nedostatok pasívnej legitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky
zákonom predpísané náležitosti, najmä označenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré
žalobou napáda, nakoľko správne resp. úplné označenie žalovaného správneho orgánu
vyplýva z takto označeného rozhodnutia...»
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
K napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru
12. Podstata sťažnosti v tejto časti spočíva v nestotožnení sa sťažovateľky so závermi
krajského súdu, ktorý sa vo svojom napadnutom rozsudku zaoberal skúmaním zákonnosti
rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho správneho orgánu týkajúceho sa skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky.
13. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
14. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu disponovala sťažovateľka
opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využila. Poskytnutie ochrany v prípade
potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy, listiny a dohovoru v danom prípade
spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru
15. Podstata sťažnosti v tejto časti spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd sa
nedostatočne, resp. nepresvedčivo vysporiadal s jej námietkami proti napadnutému
rozsudku krajského súdu.
16. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako aj postup
najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej
akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľkou označených práv.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
19. Najvyšší súd sa podľa zistení ústavného súdu dostatočne presvedčivo a obsiahlo
vysporiadal s námietkami sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o to, či prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu vydal príslušný správny orgán, či toto prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu spĺňa obsahové a formálne náležitosti, ako aj o to, či je dostatočne určité,
pokiaľ ide o dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
20. Keďže je bez právneho významu, aby ústavný súd reprodukoval už uvedené
argumenty a závery najvyššieho súdu, ostáva mu len konštatovať, že v odôvodnení svojho
napadnutého rozsudku sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal
so všetkými relevantnými tvrdeniami a námietkami sťažovateľky. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu považuje ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne udržateľný
a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala
za následok jeho arbitrárnosť. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
21. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
22. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ako aj na obsah príloh k sťažnosti týkajúcich sa predmetnej veci,
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému
porušeniu práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru
23. Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
§ 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd
opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
24. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo vzťahu k označenému právu obsah
sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako
takej.
25. Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je absencia relevantného
odôvodnenia, teda sťažnosť neobsahuje ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala
svedčiť v prospech záveru o porušení označeného práva podľa dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že
zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20
ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody,
vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale
musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť,
z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
26. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový
stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom.
Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky
spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo
slobôd procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho
orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu
atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje a samotný
subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom na záver,
že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by
dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 604/2015).
27. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky neobsahuje kvalifikované
odôvodnenie, teda nespĺňa podstatné zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20
zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa dohovoru.
28. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
29. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
30. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to
relevantné odôvodnenie sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie
vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
K napadnutým rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
31. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
32. Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 23. júla 2018 bolo napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu právoplatné, je
nutné konštatovať, že zásah do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu netrval.
33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a na to, že sťažovateľka sa v predmetnej veci
domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred krajským súdom, ako aj najvyšším súdom namietané porušenie
označeného práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, dospel ústavný súd
k záveru o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
34. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol vo všetkých jej častiach, bolo už bez
právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti
(priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019