Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 35/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. marca 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-100 z 30. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -100 z 30. septembra

2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa, pozn.) nesúhlasí

so závermi v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý ako súd odvolací preskúmaval

napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým sa sťažovateľka domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu o zamietnutí odvolania proti

rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Obe napádané rozsudky sa zaoberajú

preskúmaním zákonnosti rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho orgánu štátnej

správy vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky odvolaním.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «... Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, Okresný úrad , v ďalšom konaní Č.

sp.: 16774/2014 zo dňa 29. 07. 2014 zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie

Obvodného úradu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, č. sp.:

2009/000080, zo dňa 22. 04. 2009.

Proti tomuto rozhodnutiu som podala žalobu na Krajský súd v Prešove zo dňa 07.

10. 2014, ktorou som sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresný úrad číslo Č. sp.: 16774/2014

zo dňa 29. 07. 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Obvodný

úrad , Služobný úrad, číslo Č. sp.: 2009/000080

zo dňa 22. 04. 2009 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.

Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom č. -100 zo dňa 30 septembra

2015 (napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.) žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

som sa dňa 11. 11. 2015 odvolala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom zo dňa 29. marca

2018 (napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pozn.), ktorý mi bol doručený 22. 05. 2018

rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -100 z 30. septembra 2015 potvrdil.

Moja žalobná námietka v odvolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa

11. 11. 2015 na strane 6-7 bod VI. bola vyhodnotená na str. 9-10 rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 29. marca 2018 v ktorom sa uvádza:

„Prvostupňové rozhodnutie vydal ako to priamo z rozhodnutia vyplýva. „Vedúci

služobného úradu Obvodného úradu ako správny orgán príslušný...“

a rozhodnutie podpísal , ktorý bol súčasne prednostom Obvodného

úradu a zároveň vedúcim služobného úradu Obvodného úradu .“

Vyhodnotenie žalobnej námietky je tendenčné a neúplné. Najvyšší súd Slovenskej

republiky nevyhodnotil predložené listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že moja žalobná

námietka má oporu v týchto predložených listinných dôkazoch.

Rozhodnutie č. sp.: 2009/000080 zo dňa 22. 04. 2009 je hybrid, ktorý nespĺňa

zákonné požiadavky na vydanie rozhodnutia tak podľa zákona o štátnej službe, ako aj

zákona o správnom konaní. Rozhodnutie č. sp.: 2009/000080 zo dňa 22. 04. 2009 má

v hlavičke uvedené: Obvodný úrad

Služobný úrad

a podpísal ho prednosta - vedúci služobného úradu.

Zákonným orgánom pre vydanie Rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním je: Služobný úrad Obvodného úradu a podpisuje ho vedúci

služobného úradu tak, ako to vyplýva zo zákona o štátnej službe.

Zákonodarca v zákone o štátnej službe taxatívne stanovil, že vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru rozhoduje vedúci služobného úradu a prednosta vo veciach

pri plnení úloh orgánu miestnej štátnej správy. Nezákonný orgán nemôže vydať zákonné

rozhodnutie...

Moja žalobná námietka v odvolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa

11. 11.2015 na strane 8 bod VII. bola vyhodnotená na str. 10 rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 29. marca 2018 v ktorom sa uvádza : „že

namietaná skutočnosť, že dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je uvedený

paragrafovo a nie slovne je právne irelevantá. Rozhodnutie teda obsahuje rozhodnutie ako

také „odvoláva“, ako aj ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo - § 40

odsek 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.“

Toto vyhodnotenie žalobnej námietky nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

a zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

nevysporiadal s mojou námietkou, ktorou som poukázala na nevykonateľnosť výroku

prvostupňového rozhodnutia...

Výrok rozhodnutia nie je jasný ani určitý, lebo ustanovenie § 40 ods. 2 písm. a/

zákona o štátnej službe obsahuje tri samostatné a na sebe logicky nezávislé zákonné

dôvody, pre ktoré môže služobný úrad skončiť štátnozamestnanecký pomer odvolaním so

svojim zamestnancom: zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec,

ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa

§ 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné

štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním.

Z celej výrokovej časti však nevyplýva o ktorý z konkrétnych zákonných dôvodov

uvedených v citovanom § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe sa jedná.

... Všetky moje námietky podané v odvolaní smerujúce proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove č. k. -100 z 30. septembra 2015 odvolací súd náležitým spôsobom

v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil, ani neodôvodnil ich bezvýznamnosť

či irelevantnosť, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.»

4. Sťažovateľka uvádza nasledujúcu chronológiu konania od 22. apríla 2009

do 29. marca 2018:

„1/ Rozhodnutie Obvodný úrad , Služobný úrad o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním číslo Č. sp.: 2009/000080 zo dňa 22. 04. 2009

2/ Rozhodnutie Obvodný úrad , Služobný úrad o zamietnutí odvolania číslo

Č. sp.: 2009/000102 zo dňa 14. 07. 2009

3/ Žaloba na Krajský súd v Prešove podaná dňa 29. 09. 2009

4/ Rozsudok Krajský súd Prešov č. k. -92 zo dňa 16. 11. 2010

5/ Odvolanie zo dňa proti rozsudku Krajského súdu Prešov č. k. -92

6/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 22. 3.

2012

7/ Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 2S/56/2009-1308009201000 zo dňa 4. 10.

2012

8/ Odvolanie zo dňa 15.11.2012 proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

2S/56/2009-1308009201000 zo dňa 4. 10. 2012

9/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.6Sžo/11/2013 zo dňa

24. 7. 2013

10/ Rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Okresný úrad

číslo Č.sp.: 16774/2014 zo dňa 29.07.2014 o zamietnutí odvolania

11/ Žaloba na Krajský súd v Prešove zo dňa 07.10.2014

12/ Rozsudok Krajský súd v Prešove č.k. -100 zo dňa 30. 9. 2015

13/ Odvolanie zo dňa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -100

14/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 29. 3.

2018.“

5. Ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľka mu už 11. novembra 2013 doručila sťažnosť

týkajúcu sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci skončenia jej

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, ktorá smerovala proti namietanému porušeniu

jej základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. októbra

2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. júla 2013. Ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie uznesením č. k. -9 z 13. mája 2014 a ako dôvod

uviedol: „... Aj keď je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale

rozhodnutie, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, takže vec bola v konečnom

dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie...“

6. Ďalej sťažovateľka uviedla: „Dlhým konaním obidvoch súdov o tej istej právnej

veci bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

V tej istej právnej veci na Krajskom súde v Prešove rozhodoval senát, ktorý bol

zložený z predsedníčky senátu a sudkýň v identickom zložení, ktorý sa obmieňal iba čo išlo

o zmenu na poste predsedníčky senátu a sudkýň, čo prispelo k nedôvere o spravodlivom

súdnom konaní v mojej veci.

Rozsudkami Krajského súdu v Prešove bolo porušené moje právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a základné právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Bratislava č.k.

zo dňa 29. 3. 2018 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -100 z 30.

9. 2015 bolo porušené:

- moje právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky,

- základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd,

- ochranu pred zákazom diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Porušovatelia svojím konaním prispeli k zhoršeniu mojej životnej situácie, zníženiu

mojej dôstojnosti, občianskej cti v zamestnaní a rodinnom živote. V dôsledku

nezamestnanosti som bola evidovaná na úrade práce sociálnych vecí a rodiny a napriek

dosiahnutému vzdelaniu, dlhej praxi, bezchybným pracovným výkonom ako aj množstvu

absolvovaných konkurzov a pohovorov o moju pracovnú silu v preddôchodkovom veku

nejavil nikto záujem, v dôsledku čoho som za obdobie od 11. 05. 2009 do 17. 11. 2017

prišla o funkčný plat za 90 mesiacov a k zníženiu starobného dôchodku, nakoľko obdobie

evidencie na úrade práce a sociálnych vecí sa nezarátava do dôchodkového poistenia.

Sociálna poisťovňa mi k 17. 11. 2017 priznala starobný dôchodok vo výške 343,70 €.

V danom prípade, keďže išlo o spor týkajúci sa činnosti, ktorá je zdrojom mojej obživy,

porušovatelia mali pri svojom postupe zohľadňovať už ustálenú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, a vo veci konať s

osobitnou rýchlosťou.“

7. Napokon sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nález

v znení:

„- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k.

zo dňa 29. 3. 2018, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -100 zo dňa

30. 9. 2015 sa zrušujú v plnom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.

- priznáva finančné zadosťučinenie v sume 70 000,- Eur, ktoré je

súd povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

- Súd priznáva náhradu trov konania ako aj trov právneho

zastúpenia v sume 325,42 Eur, ktoré je súd povinný vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«V prvom rade najvyšší súd uvádza, že námietkami, ktoré smerovali k procesným

pochybeniam vo veci vednej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. sa

nezaoberal, nakoľko rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -130 zo 4. októbra

2012 nadobudol v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

z 24. júla 2013 právoplatnosť, čo spôsobilo záväznosť a zásadnú

nezmeniteľnosť tohto rozhodnutia, a toto možno vo výnimočných prípadoch meniť len

použitím mimoriadnych opravných prostriedkov...

Čo sa týka námietky, že vo veci rozhodoval senát v zložení z predsedníčky senátu

Mgr. Magdalény Zelinskej a sudkýň JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej, pričom

v písomnom vyhotovení rozsudku je ako predsedníčka senátu uvedená JUDr. Viera

Zoľáková, najvyšší súd uvádza, že v prípade, ak žalobkyňa namieta zjavnú nesprávnosť

v inom konaní, nápravy tejto nesprávnosti sa môže domôcť postupom podľa

vydaním opravného uznesenia.

K námietke žalobkyne, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu vydal

nepríslušný správny orgán, najvyšší súd poukazuje na ust. § 126 zákona o štátnej službe

účinného ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, podľa ktorého je v prvom stupni

príslušným orgánom na konanie a rozhodovanie vo veciach skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru vedúci úradu. Prvostupňové rozhodnutie vydal, ako to

priamo z rozhodnutia vyplýva, „Vedúci služobného úradu Obvodného úradu ako

správny orgán príslušný...“ a rozhodnutie podpísal , ktorý bol súčasne

prednostom Obvodného úradu a zároveň vedúcim služobného úradu Obvodného

úradu . Z uvedeného je zrejmé, že ako správny orgán správne vystupoval vedúci

služobného úradu, ktorý dané rozhodnutie aj podpísal. Skutočnosť, že rozhodnutie podpísal

aj ako prednosta Obvodného úradu nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia,

nakoľko z obsahu rozhodnutia vyplýva, že vo veci konal ako „vedúci služobného úradu

Obvodného úradu “. Z totožného dôvodu je nedôvodná aj námietka žalobkyne, že

„... odvolací správny orgán si pri rozhodnutí o odvolaní svojvoľne upravil text tak, aby bol

v súlade so zákonom.“ Žalobkyňa tiež namietala, že uvedené rozhodnutie nie je opatrené

úradnou pečiatkou vedúceho služobného úradu. S uvedenou námietkou sa nemožno

stotožniť, nakoľko používanie úradných pečiatok upravuje interný predpis - Metodický

pokyn Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 11. decembra 2003 číslo 203-2003/09405

pre krajské úrady, obvodné úrady a úrady orgánov špecializovanej miestnej štátnej správy

o vyhotovení, evidovaní, používaní a likvidovaní úradných pečiatok a o označení budov

krajských úradov a obvodných úradov a budov úradov orgánov špecializovanej miestnej

štátnej správy štátnymi symbolmi a tabuľami s názvom úradu (ďalej len „metodický

pokyn“), podľa ktorého obvodné úrady používajú v úradnom styku okrúhlu pečiatku

so štátnym znakom, s priemerom kruhu odtlačku 36 mm (Čl. 2 ods. 1 písm. a/ metodického

pokynu) na úradných listinách, ktorých obsahom sú okrem iného najmä štátno-

zamestnanecké pomery a pracovno-právne vzťahy zamestnancov úradu (Čl. 2 ods. 3

metodického pokynu). Rozhodnutie je vydané príslušným správnym orgánom a spĺňa všetky

predpoklady rozhodnutia vymenované ust. § 47 Správneho poriadku. Namietaná

skutočnosť, že dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je uvedený paragrafovo a

nie slovne, je právne irelevantná, keď zákonná požiadavka, aby výrok obsahoval

rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo

(§ 47 ods. 2 Správneho poriadku) je zachovaná. Ust. § 40 ods. 2 písm. a/ zákon o štátnej

službe predpokladá skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe alebo

v dočasnej štátnej službe odvolaním aj z dôvodov zrušenia jeho štátnozamestnaneckého

miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí

s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné

štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým

konaním. V prejednávanej veci došlo preukázateľne k zrušeniu štátnozamestnaneckého

miesta žalobkyne, pričom služobný úrad nemal voľné štátnozamestnanecké miesto a

zároveň nebolo možné žalobkyňu trvalo preložiť, čím bol naplnený dôvod odvolania podľa §

40 ods. 2 písm. a/ zákon o štátnej službe. Rozhodnutie teda obsahuje rozhodnutie ako také

„odvoláva“, ako aj ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo - § 40 ods. 2

písm. a/ zákon o štátnej službe. Správna úvaha pri použití právnych predpisov je

náležitosťou odôvodnenia rozhodnutia, ktorá sa v prejednávanej veci nachádza na strane 4

prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa obsahuje

všetky náležitosti, ktoré predpokladá správny poriadok v ustanovení § 47. K námietke

nesprávneho postupu pri vylúčení odkladného účinku odvolania najvyšší súd uvádza, že

vzhľadom k tomu, že štátnozamestnanecký pomer sa v danom prípade skončí dňom

uvedeným v rozhodnutí, najskôr však dňom doručenia rozhodnutia o odvolaní, z povahy

veci je odkladný účinok odvolania vylúčený. Všeobecná úprava Správneho poriadku, aj keď

na ňu zákon o štátnej službe odkazuje (§ 125 ods. 2 zákona o štátnej službe), je vo vzťahu k

ust. § 137 zákona o štátnej službe všeobecnou úpravou, a preto je v zmysle zásady lex

specialis derogat legi generali vo veci odkladného účinku odvolania potrebné vychádzať z

ustanovení špeciálneho predpisu - zákona o štátnej službe, podľa ktorého včas podané

odvolanie nemá odkladný účinok okrem vecí náhrady škody a bezdôvodného obohatenia (§

137 ods. 6 zákona o štátnej službe).

Žalobkyňou namietané procesné pochybenia v prípade žalobou napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú taktiež procesného charakteru, najvyšší súd taktiež vyhodnotil ako

právne irelevantné a účelové. Žalobkyňa namieta, že prednosta Okresného úradu

(ako príslušný správny orgán podľa § 138 ods. 1 zákona o štátnej službe) vydal žalobou

napadnuté rozhodnutie na základe neplatného poverenia vedúcej služobného úradu

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-PO-125/2013 zo dňa 18. januára 2013

(ktoré je prílohou k citovanému rozhodnutiu), nakoľko citované poverenie je vystavené pre

prednostu Obvodného úradu , pričom vo veci začal konať Okresný úrad ,

čím zo strany žalovaného došlo k nezákonnému konaniu, nakoľko nemal poverenie, aby

v danej veci konal. Na základe z 19. júna 2013 o organizácii

miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.

“), došlo k transformácii obvodných úradov na okresné úrady (

), pričom právomoci a kompetencie úradov zostali zachované.

Transformácia Obvodného úradu na Okresný úrad nemala na platnosť

poverenia vedúcej služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-

PO-125/2013 zo dňa 18. januára 2013 žiaden vplyv, keďže prednosta obvodného úradu

vymenovaný do 30. septembra 2013 sa považuje za prednostu okresného úradu podľa

zákona účinného od 1. októbra 2013 ( ). Z rovnakého

dôvodu neobstojí ani námietka žalobkyne, že žalovaný zriadil dňa 12. júna 2014 poradnú

odvolaciu komisiu na základe neplatného poverenia. Zo zasadnutia poradnej odvolacej

komisie bola riadne spísaná zápisnica, z ktorej vyplýva, že komisia je schopná uznášať sa,

všetci členova sú prítomní a táto podrobne prerokovala odvolanie žalobkyne a prijala

uznesenie, ktorým prednostovi Okresného úradu navrhla odvolanie žalobkyne

zamietnuť a prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Z obsahu zápisnice je evidentné, že komisia

reálne zasadla a reálne prerokovala odvolacie námietky žalobkyne. Skutočnosti, ktoré tvrdí

žalobkyňa, že komisia „... svojim formálnym konaním nemala žiaden vplyv na zákonnosť

rozhodnutia a svojim konaním úmyselne postupovala proti mojim právam, lebo jej úlohou

bolo potvrdiť prvostupňové rozhodnutie...“ je subjektívny názor žalobkyne, ktorý

nezodpovedá obsahu zápisnice.

Záverom najvyšší súd uvádza, že vo vzťahu k námietke žalobkyne, že v „... jej žalobe

zo dňa 29.09.2009 (vo veci pravdepodobne vedenej Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

) je ako žalovaná strana uvedený Obvodný úrad , Služobný úrad,

, presne podľa citácie hlavičky napadnutého rozhodnutia

č. 2009/000080 zo dňa 22.04.2009 a rozhodnutia druhého stupňa č. 2009/000102 zo dňa

14.07.2009, pričom žaloba bola prijatá a žiadna zo zúčastnených strán nenamietala, že

žaloba mala byť vedená proti Služobnému úradu Obvodného úradu , ktorý jediný

je v zmysle § 126 zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom ku dňu 31.10.2009

orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie v prvom stupni...“, a ktorou žalobkyňa

podporovala svoje tvrdenie, že „rozhodnutie nevydal príslušný oprávnený orgán“, s čím sa

odvolací súd vysporiadal vyššie, pre úplnosť uvádza, že prípadné nesprávne, resp. neúplné

označenie žalovaného správneho orgánu nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre

nedostatok pasívnej legitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky

zákonom predpísané náležitosti, najmä označenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré

žalobou napáda, nakoľko správne resp. úplné označenie žalovaného správneho orgánu

vyplýva z takto označeného rozhodnutia...»

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

11. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

K napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

12. Podstata sťažnosti v tejto časti spočíva v nestotožnení sa sťažovateľky so závermi

krajského súdu, ktorý sa vo svojom napadnutom rozsudku zaoberal skúmaním zákonnosti

rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho správneho orgánu týkajúceho sa skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky.

13. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

14. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu disponovala sťažovateľka

opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využila. Poskytnutie ochrany v prípade

potenciálneho porušenia dotknutých článkov , listiny a dohovoru v danom prípade

spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru

15. Podstata sťažnosti v tejto časti spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd sa

nedostatočne, resp. nepresvedčivo vysporiadal s jej námietkami proti napadnutému

rozsudku krajského súdu.

16. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako aj postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľkou označených práv.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

19. Najvyšší súd sa podľa zistení ústavného súdu dostatočne presvedčivo a obsiahlo

vysporiadal s námietkami sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o to, či prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu vydal príslušný správny orgán, či toto prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu spĺňa obsahové a formálne náležitosti, ako aj o to, či je dostatočne určité,

pokiaľ ide o dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

20. Keďže je bez právneho významu, aby ústavný súd reprodukoval už uvedené

argumenty a závery najvyššieho súdu, ostáva mu len konštatovať, že v odôvodnení svojho

napadnutého rozsudku sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal

so všetkými relevantnými tvrdeniami a námietkami sťažovateľky. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu považuje ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne udržateľný

a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala

za následok jeho arbitrárnosť. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

21. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

22. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ako aj na obsah príloh k sťažnosti týkajúcich sa predmetnej veci,

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému

porušeniu práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

23. Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (podľa ,

a a nasledujúcich ). V tejto súvislosti už ústavný súd

opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to

náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný

návrhom na začatie konania ( ).

24. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo vzťahu k označenému právu obsah

sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako

takej.

25. Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je absencia relevantného

odôvodnenia, teda sťažnosť neobsahuje ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala

svedčiť v prospech záveru o porušení označeného práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že

zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami [

ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody,

vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale

musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť,

z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

26. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné

dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový

stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom.

Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne

argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky

spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo

slobôd procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho

orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu

atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje a samotný

subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom na záver,

že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by

dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie ().

27. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, teda nespĺňa podstatné zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20

vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa dohovoru.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

29. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

30. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a to

relevantné odôvodnenie sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie

vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky

jej sťažnosť podľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

K napadnutým rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa

31. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť

účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej

republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

32. Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 23. júla 2018 bolo napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu právoplatné, je

nutné konštatovať, že zásah do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu netrval.

33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a na to, že sťažovateľka sa v predmetnej veci

domáhala ochrany svojho základného práva podľa v čase, keď

v označenom konaní pred krajským súdom, ako aj najvyšším súdom namietané porušenie

označeného práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, dospel ústavný súd

k záveru o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25

ods. 2 .

34. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol vo všetkých jej častiach, bolo už bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti

(priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019