Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 273/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. H.,

zastúpeného advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, Ulica 1. mája 18, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -77 z 9. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2013 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Nikoletou Sekerákovou, Ulica 1. mája 18, Žilina, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -77 z 9. februára

2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

vo veci sp. zn. z 26. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. -77,

krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, č... zo dňa 01. 06. 2011,

ktorým sociálna poisťovňa priznala sťažovateľovi invalidný dôchodok, pretože podľa

posudku posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky v Žiline

zo 17. mája 2011 je sťažovateľ invalidný a miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť bola

stanovená na 55 %. Krajský súd Žilina sa stotožnil s lekárskou správou posudkového lekára

sociálneho poistenia... zo dňa 16. 12. 2011, že nesúhlasia so závermi kardiológa,

že u sťažovateľa sa jedná o funkčné štádium NYHA III. Podľa posudkových lekárov,

sa u sťažovateľa jedná o funkčné štádium NYHA II.

Voči rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k.

-77 podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal

skutočnosť, že posudkoví lekári bez kardiologickej špecializácie a bez kardiologického

vyšetrenia prekvalifikovali diagnózu sťažovateľa z NYHA III. na NYHA II. Rovnako

v podanom odvolaní sťažovateľ namietal skutočnosť, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti

o určení nezávislého súdneho znalca – špecialistu z odboru kardiológie na určenie jeho

diagnózy, keďže posudkoví lekári, ktorí posudky vypracovali, sú posudkovými lekármi

pre Sociálnu poisťovňu.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

rozsudkom č. zo dňa 26. 6. 2013, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 09. 02. 2012, č. k. -77, avšak bližšie nešpecifikoval, pre o v prípade

sťažovateľa nie je potrebné ustanoviť súdneho znalca na určenie diagnózy sťažovateľa,

pričom napriek tomu, že na strane 5 v prvom odseku na jednej strane vymenoval, ktoré

vyšetrenia sú rozhodujúce pre určenie percentuálnej miery invalidity, mal na druhej strane

vedomosť zo spisového materiálu, že všetky potrebné vyšetrenia na určenie diagnózy

nežiadali, a o diagnóze sťažovateľa rozhodovali posudkoví lekári bez špecializácie –

kardiológia.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky... a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd... postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline zo dňa

09. 02. 2012, č. k. -77 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 26. 6. 2013.

Sťažovateľ považuje uvedené rozhodnutia za nesprávne a má za to, že Krajský súd

v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky svojimi rozhodnutiami porušili jeho právo

na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. -77 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2013, č. k. bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. -77

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2013, č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

ako finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd

v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť P. H.

ako sťažovateľovi trovy konania, pozostávajúce z priznanej odmeny a náhrady hotových

výdavkov právneho zástupcu sťažovateľa vo výške 275,94 EUR na účet právneho zástupcu

JUDr. Nikolety Sekerákovej, advokátke, Advokátska kancelária so sídlom 1. mája 18,

010 01 Žilina... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-77 z 9. februára 2012

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne poukazuje na to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto

úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje

až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej

vety rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júna 2013

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať

správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a pri uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho

posúdením v konaní o sťažnosti podľa ide spravidla vtedy, ak ústavný

súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera

jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom

prípade, ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo

sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľ považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júna 2013 za nesprávny a za taký, ktorý porušuje ním označené práva. Sťažovateľ

tvrdí, že krajský súd „bližšie nešpecifikoval, prečo v prípade sťažovateľa nie je potrebné

ustanoviť súdneho znalca na určenie diagnózy sťažovateľa, pričom napriek tomu,

že na strane 5 v prvom odseku na jednej strane vymenoval, ktoré vyšetrenia sú rozhodujúce

pre určenie percentuálnej miery invalidity, mal na druhej strane vedomosť zo spisového

materiálu, že všetky potrebné vyšetrenia na určenie diagnózy nežiadali, a o diagnóze

sťažovateľa rozhodovali posudkoví lekári bez špecializácie – kardiológia“.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti (odvolanie zo 16. marca 2012 proti napadnutému

rozsudku krajského súdu) zistil, že sťažovateľ uplatnil v odvolaní proti napadnutému

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne rovnakú námietku vo vzťahu k otázke, ktorou sa však

najvyšší súd zaoberal.

Krajský súd vo svojom rozsudku vo veci č. k. -77 z 9. februára 2012,

ktorým potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne... z 1. júna 2011, okrem iného uviedol:

„Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne, i konanie, ktoré mu

predchádzalo ( a nasl. ) a dospel k záveru, že opravnému prostriedku

navrhovateľa nemožno vyhovieť...

Posúdenie rozsahu zdravotného poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana

vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho

zabezpečenia je zverené posudkovým lekárom sociálneho poistenia, a to tak pre účely

správneho, ako aj na účely súdneho konania.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu v predmetnej veci vyplýva, že ide

o konanie o posúdenie invalidity na základe opravného prostriedku z 15. júna 2011

z dôvodu nesúhlasu s určenou mierou poklesu schopnosti zárobkovej činnosti na žiadosť

navrhovateľa o invalidný dôchodok zo dňa 17. 5. 2011.

Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ poberá invalidný dôchodok od 13. mája 2011

v sume 234,50 mesačne. Za invalidného bol navrhovateľ uznaný z dôvodu, že má pokles

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Posúdenie invalidity navrhovateľa bolo opätovne predmetom posudzovania

druhostupňovým posudkovým lekárom sociálneho poistenia..., ktorú vyhodnotil v lekárskej

správe zo dňa 6. septembra 2011 a následne ďalším posudkovým lekárom sociálneho

poistenia... za prítomnosti prísediaceho odborného lekára – internistu..., ktorú vyhodnotili

v lekárskej správe zo dňa 16. decembra 2011. Okrem toho sa druhostupňový posudkový

lekár sociálneho poistenia... vo svojej lekárskej správe zaoberal aj požiadavkou vyslovenou

v dožiadaní krajského súdu o spresnenie určovania stupňa závažnosti prejavov poškodenia

srdcovej činnosti a na základe akých predpokladov môže posudkový lekár ustáliť funkčné

štádium NYHA III. Medzi závermi lekárskych správ uvedených posudkových lekárov

sociálneho poistenia neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni (spôsobilosti) nemá súd

dôvody pochybovať. Námietky navrhovateľa uvádzané v opravnom prostriedku

a na pojednávaní súdu, nemohol súd zohľadniť, lebo uvádzané zdravotné problémy boli

všetky známe pri posudzovaní navrhovateľa uvedenými posudkovými lekármi a vyplývajú

z odborných lekárskych vyšetrení, ktoré boli podkladom pre ich závery o invalidite

navrhovateľa, resp. o určení miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

z hľadiska zvýšenia invalidného dôchodku.“ Po podrobnej analýze posudkovej činnosti

v ďalšej časti svojho rozsudku krajský súd „návrh na doplnenie dokazovania – ustanovením

znalca za ú čelom stanovenia kardiovaskulárneho ochorenia navrhovateľa, či je typu NYHA

II, resp. NYHA III. zamietol“.

Najvyšší súd sa stotožnil s postupom krajského súdu, ku ktorému v odôvodnení

svojho rozsudku č. k. -77 z 19. februára 2012 okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s v spojení s preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nie je možné vyhovieť...

Odvolací súd k odvolaniu navrhovateľa uvádza, že posudkoví lekári v zmysle

príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení vykonávajú odborné vyšetrovanie

zdravotného stavu žiadateľa o dôchodkovú dávku len v rozsahu svojej odbornosti a žiadateľ

o dávku preukazuje nálezmi odborných ošetrujúcich lekárov, že pre svoj dlhodobo

nepriaznivý zdravotný stav spĺňa podmienky invalidity a v akom rozsahu závažnosti.

Posudkoví lekári sociálneho poistenia po vlastnom vyšetrení žiadateľa o invalidný

dôchodok posudzujú, či z predloženej zdravotnej dokumentácie vyplývajú podmienky

pre vznik nároku na invalidný dôchodok. V Prílohe č. 4 zákona o sociálnom poistení

je uvedené, ktoré vyšetrenia sú rozhodujúce pre určenie percentuálnej miery invalidity.

Napríklad všeobecné posudkové hľadisko pre srdcové choroby miera poklesu zárobkovej

činnosti sa určí na základe ergometrie, echokardiografie v pokoji a po záťaži, angiografie,

flebografie, rádionuklidové vyšetrenie a pod.). Pre ich posúdenie sú významné nálezy

odborných lekárov o závažnosti ochorenia (NYHA II či NYHA III).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je vykonávať ďalšie dokazovanie zdravotného

stavu navrhovateľa ustanovením súdneho znalca, ale preskúmať zákonnosť rozhodnutia

odporkyne ako správneho orgánu o návrhu na invalidný dôchodok, ktoré rozhodnutie

má vychádzať z lekárskeho posudku posudkového lekára sociálneho, a to aj z hľadiska,

či posudkoví lekári postupovali v zmysle zákona o sociálnom poistení.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa v rámci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia odporkyne vyžiadal doplnenie lekárskeho posudku posudkového lekára

ohľadne navrhovateľom namietanej závažnosti srdcového ochorenia. Po doplnení posudku

v lekárskej správe zo 16. decembra 2011 odvolací rovnako ako súd prvého stupňa dospel

k záveru, že lekárske posudky zodpovedajú zákonu, pretože zohľadnili zdravotný stav

a mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo zdravotnej dokumentácie,

predloženej navrhovateľom.

Navrhovateľ v odvolacom konaní nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo

hodnotenie jeho zdravotného stavu, ktoré by bolo v rozpore s hodnotením posudkových

lekárov sociálneho poistenia. O ich odbornej úrovni, objektívnosti a správnosti záverov

posudkových lekárov sociálneho poistenia odvolací súd preto nemal dôvod pochybovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu rozsudok krajského súdu

potvrdil ako vecne správny podľa .“

Poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku

najvyššieho súdu (a v súvislostiach rozsudku krajského súdu), ústavný súd zastáva názor,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

je dostatočným a preskúmateľným spôsobom odôvodnený a v tomto rámci sa najvyšší súd

primerane vyrovnal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní zo 16. marca

2012, ktoré sú opätovne uvádzané v jeho sťažnosti. Tento rozsudok sa v odôvodnení síce

priamo nezaoberá namietaným spôsobom rozhodovania o procesnom návrhu sťažovateľa

v konaní pred krajským súdom, ktorému krajský súd nevyhovel (keď sťažovateľ

po vyžiadaní doplnenia lekárskeho posudku posudkového lekára žiadal krajský súd

o doplnenie dokazovania ustanovením znalca), toto však priamo vyplýva zo spôsobu

aplikácie príslušných ustanovení o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov, ktoré sa týkajú lekárskej posudkovej činnosti pri výkone sociálneho

poistenia (§ 71 a § 153 a nasl. uvedeného zákona), t. j. postupov, z preskúmania ktorých

najvyšší súd ako súd odvolací vychádzal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v celom rozsahu zotrváva na svojej

konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania (nemusí ani vyhovieť

všetkým predloženým procesným návrhom na dokazovanie bez toho, aby to znamenalo

porušenie procesných práv účastníka konania, resp. porušenie jeho práva na spravodlivý

proces), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

(prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho) súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa či jeho práva podľa

dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery,

ktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím

vlastným (pozri aj , ).

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014