Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 273/2014
PDF · 235.11 KB
No categories available
IV. ÚS 273/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. H.,
zastúpeného advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, Ulica 1. mája 18, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 9. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7 So 66/2012 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2013 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Nikoletou Sekerákovou, Ulica 1. mája 18, Žilina, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 9. februára
2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
vo veci sp. zn. 7 So 66/2012 z 26. júna 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77,
krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, č... zo dňa 01. 06. 2011,
ktorým sociálna poisťovňa priznala sťažovateľovi invalidný dôchodok, pretože podľa
posudku posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky v Žiline
zo 17. mája 2011 je sťažovateľ invalidný a miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť bola
stanovená na 55 %. Krajský súd Žilina sa stotožnil s lekárskou správou posudkového lekára
sociálneho poistenia... zo dňa 16. 12. 2011, že nesúhlasia so závermi kardiológa,
že u sťažovateľa sa jedná o funkčné štádium NYHA III. Podľa posudkových lekárov,
sa u sťažovateľa jedná o funkčné štádium NYHA II.
Voči rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k.
25 Sd/198/2011-77 podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal
skutočnosť, že posudkoví lekári bez kardiologickej špecializácie a bez kardiologického
vyšetrenia prekvalifikovali diagnózu sťažovateľa z NYHA III. na NYHA II. Rovnako
v podanom odvolaní sťažovateľ namietal skutočnosť, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti
o určení nezávislého súdneho znalca – špecialistu z odboru kardiológie na určenie jeho
diagnózy, keďže posudkoví lekári, ktorí posudky vypracovali, sú posudkovými lekármi
pre Sociálnu poisťovňu.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý
rozsudkom č. 7 So/66/2012 zo dňa 26. 6. 2013, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77, avšak bližšie nešpecifikoval, pre o v prípade
sťažovateľa nie je potrebné ustanoviť súdneho znalca na určenie diagnózy sťažovateľa,
pričom napriek tomu, že na strane 5 v prvom odseku na jednej strane vymenoval, ktoré
vyšetrenia sú rozhodujúce pre určenie percentuálnej miery invalidity, mal na druhej strane
vedomosť zo spisového materiálu, že všetky potrebné vyšetrenia na určenie diagnózy
nežiadali, a o diagnóze sťažovateľa rozhodovali posudkoví lekári bez špecializácie –
kardiológia.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky... a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd... postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline zo dňa
09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 7 So/66/2012 zo dňa 26. 6. 2013.
Sťažovateľ považuje uvedené rozhodnutia za nesprávne a má za to, že Krajský súd
v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky svojimi rozhodnutiami porušili jeho právo
na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie.“
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 7 So/66/2012 bolo porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 7 So/66/2012
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
ako finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd
v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť P. H.
ako sťažovateľovi trovy konania, pozostávajúce z priznanej odmeny a náhrady hotových
výdavkov právneho zástupcu sťažovateľa vo výške 275,94 EUR na účet právneho zástupcu
JUDr. Nikolety Sekerákovej, advokátke, Advokátska kancelária so sídlom 1. mája 18,
010 01 Žilina... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
25 Sd 198/2011-77 z 9. februára 2012
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne poukazuje na to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto
úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej
vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv
sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje
proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
7 So 66/2012 z 26. júna 2013
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať
správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a pri uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho
posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný
súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera
jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,
sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom
prípade, ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo
sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Z týchto hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Sťažovateľ považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 66/2012
z 26. júna 2013 za nesprávny a za taký, ktorý porušuje ním označené práva. Sťažovateľ
tvrdí, že krajský súd „bližšie nešpecifikoval, prečo v prípade sťažovateľa nie je potrebné
ustanoviť súdneho znalca na určenie diagnózy sťažovateľa, pričom napriek tomu,
že na strane 5 v prvom odseku na jednej strane vymenoval, ktoré vyšetrenia sú rozhodujúce
pre určenie percentuálnej miery invalidity, mal na druhej strane vedomosť zo spisového
materiálu, že všetky potrebné vyšetrenia na určenie diagnózy nežiadali, a o diagnóze
sťažovateľa rozhodovali posudkoví lekári bez špecializácie – kardiológia“.
Ústavný súd z príloh k sťažnosti (odvolanie zo 16. marca 2012 proti napadnutému
rozsudku krajského súdu) zistil, že sťažovateľ uplatnil v odvolaní proti napadnutému
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne rovnakú námietku vo vzťahu k otázke, ktorou sa však
najvyšší súd zaoberal.
Krajský súd vo svojom rozsudku vo veci č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 9. februára 2012,
ktorým potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne... z 1. júna 2011, okrem iného uviedol:
„Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne, i konanie, ktoré mu
predchádzalo (§ 250l a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že opravnému prostriedku
navrhovateľa nemožno vyhovieť...
Posúdenie rozsahu zdravotného poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana
vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho
zabezpečenia je zverené posudkovým lekárom sociálneho poistenia, a to tak pre účely
správneho, ako aj na účely súdneho konania.
Z obsahu súdneho a administratívneho spisu v predmetnej veci vyplýva, že ide
o konanie o posúdenie invalidity na základe opravného prostriedku z 15. júna 2011
z dôvodu nesúhlasu s určenou mierou poklesu schopnosti zárobkovej činnosti na žiadosť
navrhovateľa o invalidný dôchodok zo dňa 17. 5. 2011.
Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ poberá invalidný dôchodok od 13. mája 2011
v sume 234,50 mesačne. Za invalidného bol navrhovateľ uznaný z dôvodu, že má pokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
Posúdenie invalidity navrhovateľa bolo opätovne predmetom posudzovania
druhostupňovým posudkovým lekárom sociálneho poistenia..., ktorú vyhodnotil v lekárskej
správe zo dňa 6. septembra 2011 a následne ďalším posudkovým lekárom sociálneho
poistenia... za prítomnosti prísediaceho odborného lekára – internistu..., ktorú vyhodnotili
v lekárskej správe zo dňa 16. decembra 2011. Okrem toho sa druhostupňový posudkový
lekár sociálneho poistenia... vo svojej lekárskej správe zaoberal aj požiadavkou vyslovenou
v dožiadaní krajského súdu o spresnenie určovania stupňa závažnosti prejavov poškodenia
srdcovej činnosti a na základe akých predpokladov môže posudkový lekár ustáliť funkčné
štádium NYHA III. Medzi závermi lekárskych správ uvedených posudkových lekárov
sociálneho poistenia neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni (spôsobilosti) nemá súd
dôvody pochybovať. Námietky navrhovateľa uvádzané v opravnom prostriedku
a na pojednávaní súdu, nemohol súd zohľadniť, lebo uvádzané zdravotné problémy boli
všetky známe pri posudzovaní navrhovateľa uvedenými posudkovými lekármi a vyplývajú
z odborných lekárskych vyšetrení, ktoré boli podkladom pre ich závery o invalidite
navrhovateľa, resp. o určení miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
z hľadiska zvýšenia invalidného dôchodku.“ Po podrobnej analýze posudkovej činnosti
v ďalšej časti svojho rozsudku krajský súd „návrh na doplnenie dokazovania – ustanovením
znalca za ú čelom stanovenia kardiovaskulárneho ochorenia navrhovateľa, či je typu NYHA
II, resp. NYHA III. zamietol“.
Najvyšší súd sa stotožnil s postupom krajského súdu, ku ktorému v odôvodnení
svojho rozsudku č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 19. februára 2012 okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť...
Odvolací súd k odvolaniu navrhovateľa uvádza, že posudkoví lekári v zmysle
príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení vykonávajú odborné vyšetrovanie
zdravotného stavu žiadateľa o dôchodkovú dávku len v rozsahu svojej odbornosti a žiadateľ
o dávku preukazuje nálezmi odborných ošetrujúcich lekárov, že pre svoj dlhodobo
nepriaznivý zdravotný stav spĺňa podmienky invalidity a v akom rozsahu závažnosti.
Posudkoví lekári sociálneho poistenia po vlastnom vyšetrení žiadateľa o invalidný
dôchodok posudzujú, či z predloženej zdravotnej dokumentácie vyplývajú podmienky
pre vznik nároku na invalidný dôchodok. V Prílohe č. 4 zákona o sociálnom poistení
je uvedené, ktoré vyšetrenia sú rozhodujúce pre určenie percentuálnej miery invalidity.
Napríklad všeobecné posudkové hľadisko pre srdcové choroby miera poklesu zárobkovej
činnosti sa určí na základe ergometrie, echokardiografie v pokoji a po záťaži, angiografie,
flebografie, rádionuklidové vyšetrenie a pod.). Pre ich posúdenie sú významné nálezy
odborných lekárov o závažnosti ochorenia (NYHA II či NYHA III).
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je vykonávať ďalšie dokazovanie zdravotného
stavu navrhovateľa ustanovením súdneho znalca, ale preskúmať zákonnosť rozhodnutia
odporkyne ako správneho orgánu o návrhu na invalidný dôchodok, ktoré rozhodnutie
má vychádzať z lekárskeho posudku posudkového lekára sociálneho, a to aj z hľadiska,
či posudkoví lekári postupovali v zmysle zákona o sociálnom poistení.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa v rámci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia odporkyne vyžiadal doplnenie lekárskeho posudku posudkového lekára
ohľadne navrhovateľom namietanej závažnosti srdcového ochorenia. Po doplnení posudku
v lekárskej správe zo 16. decembra 2011 odvolací rovnako ako súd prvého stupňa dospel
k záveru, že lekárske posudky zodpovedajú zákonu, pretože zohľadnili zdravotný stav
a mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo zdravotnej dokumentácie,
predloženej navrhovateľom.
Navrhovateľ v odvolacom konaní nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo
hodnotenie jeho zdravotného stavu, ktoré by bolo v rozpore s hodnotením posudkových
lekárov sociálneho poistenia. O ich odbornej úrovni, objektívnosti a správnosti záverov
posudkových lekárov sociálneho poistenia odvolací súd preto nemal dôvod pochybovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP.“
Poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku
najvyššieho súdu (a v súvislostiach rozsudku krajského súdu), ústavný súd zastáva názor,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
je dostatočným a preskúmateľným spôsobom odôvodnený a v tomto rámci sa najvyšší súd
primerane vyrovnal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní zo 16. marca
2012, ktoré sú opätovne uvádzané v jeho sťažnosti. Tento rozsudok sa v odôvodnení síce
priamo nezaoberá namietaným spôsobom rozhodovania o procesnom návrhu sťažovateľa
v konaní pred krajským súdom, ktorému krajský súd nevyhovel (keď sťažovateľ
po vyžiadaní doplnenia lekárskeho posudku posudkového lekára žiadal krajský súd
o doplnenie dokazovania ustanovením znalca), toto však priamo vyplýva zo spôsobu
aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov, ktoré sa týkajú lekárskej posudkovej činnosti pri výkone sociálneho
poistenia (§ 71 a § 153 a nasl. uvedeného zákona), t. j. postupov, z preskúmania ktorých
najvyšší súd ako súd odvolací vychádzal.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v celom rozsahu zotrváva na svojej
konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania (nemusí ani vyhovieť
všetkým predloženým procesným návrhom na dokazovanie bez toho, aby to znamenalo
porušenie procesných práv účastníka konania, resp. porušenie jeho práva na spravodlivý
proces), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
(prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho) súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery,
ktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím
vlastným (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014