Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. U., zastúpeného advokátom JUDr. Karolom Spišákom,

Ventúrska 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 18. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. U. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014

doručená sťažnosť P. U. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na

ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol “), rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. decembra

2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 9. decembra 2009 pôvodne

Okresnému súdu Prievidza sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal

od žalovaného (obchodná spoločnosť LUDO, spol. s r. o., Tatranská 295, Považská

Bystrica) vydania hnuteľných vecí a alternatívne náhrady škody za žalovaným odnesené

veci patriace sťažovateľovi z nebytových priestorov patriacich žalovanému po skončení

nájomného vzťahu so sťažovateľom. Z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresného súdu

Prievidza o predmetnej žalobe sťažovateľa konal od 19. februára 2010 Okresný súd

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorý svojim rozsudkom sp. zn.

z 9. októbra 2012 žalobu sťažovateľa v časti o náhradu škody zamietol a „konanie

o vydanie veci“ zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd preskúmal označené

rozhodnutie okresného súdu a rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2013

„rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil“. Rozsudok okresného súdu

v spojení s napádaným rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. februára

2014.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť,

neodôvodnenosť a vnútornú rozporuplnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 18. decembra 2013, a to jednak z dôvodu, že krajský súd podľa jeho názoru nevyčerpal

celý predmet odvolania, a to aj napriek skutočnosti, že z odvolania malo vyplývať, že ním

sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, a nie iba z časti, a jednak aj

z dôvodu sťažovateľom tvrdeného neustálenia skutkového stavu a nesprávneho právneho

posúdenia veci. Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne ustálil napr. otázku začiatku

plynutia výpovednej doby z nájmu, ktorej plynutie navyše podľa sťažovateľa krajský súd,

rovnako ako pred ním aj okresný súd, odvádzali od právne nerelevantnej skutočnosti, ktorá

nemohla mať za následok plynutie tejto výpovednej doby, pretože podľa sťažovateľa

výpoveď z nájmu prebrala jeho manželka, ktorá na to nemala oprávnenie, čo súdy rovnako

nezohľadnili, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva a práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tiež namieta, že tak sa okresný súd, a nenapravil

to ani krajský súd, nevysporiadal ani so skutočnosťou, že celkový záväzok sťažovateľa

z nezaplateného nájomného za nebytové priestory za november 2006, ktorý mal byť

dôvodom skončenia nájomného vzťahu, predstavoval sumu 1 128,06 €, zatiaľ čo hodnota

vecí a zariadení patriacich sťažovateľovi (zariadenie pivárne, pozn.), ktoré mal

9. decembra 2006 žalovaný svojvoľne vyniesť zo sťažovateľovi prenajatých priestorov

dosahovala nepomerne vyššiu sumu, a to 16 632,81 €, pričom žalovaný mal podľa

sťažovateľa svojvoľne demontovať aj zariadenia, ktoré sťažovateľ do prenajatých priestorov

vniesol s jeho súhlasom. Okrem toho podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili ani skutočnosť,

že žalovaný mu pred násilným vysťahovaním vecí sťažovateľa z prenajatých priestorov

predtým nezaslal výzvu na dobrovoľné splnenie si povinností. Napokon sťažovateľ

v sťažnosti podanej ústavnému súdu spochybňuje aj záver krajského súdu o nepreukázaní

jeho vlastníckeho práva k veciam, ktorých vydania sa žalobou domáhal.

Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta, že krajský

súd, tak ako pred ním ani okresný súd, nezohľadnil, že sťažovateľ nemá právnické

vzdelanie, a náležite ho nepoučili o jeho právach, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ

v sťažnosti tiež uviedol:

«Či už prvostupňový alebo aj druhostupňový súd mali v rámci práva na spravodlivé

súdne konanie a práva na súdnu ochranu brať do úvahy, že či už sťažovateľ, v predmetných

konaniach v postavení navrhovateľa (ďalej aj ako „navrhovateľ“) alebo jeho splnomocnení

zástupcovia nemali právne vzdelanie (až na časť konania, keď navrhovateľa zastupoval

advokát Mgr. Vladimír Ľupták), a preto mali v rámci uplatňovania práv navrhovateľa

pristupovať osobitne prihliadnuc na ich právnu negramotnosť a bolo ich povinnosťou ich

náležité poučiť, čím by sa mohlo predísť k procesným chybám, ktoré z časti bránia

domáhaniu sa práv sťažovateľa.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. U... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 18.12.2013

porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.

zo dňa 18.12.2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. P. U. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur (slovom

päťtisíc Eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia P. U.

v sume 340,90 EUR s DPH na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Karola

Spišáka..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 18. decembra 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu.

V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje

v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú

vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých

protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými

prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (

v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 18. decembra 2013 ešte v čase pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu (sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu

17. apríla 2014, pozn.) podal prostredníctvom okresného súdu 20. marca 2014 dovolanie,

o ktorom ku dňu podania ústavnej sťažnosti, ako ani ku dňu rozhodnutia ústavného súdu

ešte nebolo rozhodnuté, pretože v súvislosti s týmto dovolaním okresný súd vykonáva jemu

prislúchajúce procesné úkony (zaslanie dovolania na vyjadrenie protistrane, pozn.).

Nezávisle na sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ v dovolacom konaní uplatnil

proti napádanému rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, aké uplatnil aj v konaní

pred ústavným súdom.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS

492/2010, , ).

Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku považuje za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd

v občianskoprávnom konaní (napr. , , ), preto ho

nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa .

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné

(m. m. , ).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu). Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak

podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj

za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu (t. j. proti rozhodnutiu krajského súdu) odmietnuť pre jej

oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo

veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Inými slovami, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje ústavná sťažnosť

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie sťažnosti proti

dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu (t. j. proti rozhodnutiu krajského

súdu) sa považuje za zachovanú (napr. , ).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal

na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania

o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia, ako aj o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia

práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tých

častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014