Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 246/2014
PDF · 163.34 KB
No categories available
I. ÚS 246/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. U., zastúpeného advokátom JUDr. Karolom Spišákom,
Ventúrska 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. U. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014
doručená sťažnosť P. U. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na
ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol “), rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra
2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 9. decembra 2009 pôvodne
Okresnému súdu Prievidza sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal
od žalovaného (obchodná spoločnosť LUDO, spol. s r. o., Tatranská 295, Považská
Bystrica) vydania hnuteľných vecí a alternatívne náhrady škody za žalovaným odnesené
veci patriace sťažovateľovi z nebytových priestorov patriacich žalovanému po skončení
nájomného vzťahu so sťažovateľom. Z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresného súdu
Prievidza o predmetnej žalobe sťažovateľa konal od 19. februára 2010 Okresný súd
Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorý svojim rozsudkom sp. zn. 10 C 34/2010
z 9. októbra 2012 žalobu sťažovateľa v časti o náhradu škody zamietol a „konanie
o vydanie veci“ zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd preskúmal označené
rozhodnutie okresného súdu a rozsudkom sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013
„rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil“. Rozsudok okresného súdu
v spojení s napádaným rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. februára
2014.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť,
neodôvodnenosť a vnútornú rozporuplnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 403/2012
z 18. decembra 2013, a to jednak z dôvodu, že krajský súd podľa jeho názoru nevyčerpal
celý predmet odvolania, a to aj napriek skutočnosti, že z odvolania malo vyplývať, že ním
sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, a nie iba z časti, a jednak aj
z dôvodu sťažovateľom tvrdeného neustálenia skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne ustálil napr. otázku začiatku
plynutia výpovednej doby z nájmu, ktorej plynutie navyše podľa sťažovateľa krajský súd,
rovnako ako pred ním aj okresný súd, odvádzali od právne nerelevantnej skutočnosti, ktorá
nemohla mať za následok plynutie tejto výpovednej doby, pretože podľa sťažovateľa
výpoveď z nájmu prebrala jeho manželka, ktorá na to nemala oprávnenie, čo súdy rovnako
nezohľadnili, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva a práva sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tiež namieta, že tak sa okresný súd, a nenapravil
to ani krajský súd, nevysporiadal ani so skutočnosťou, že celkový záväzok sťažovateľa
z nezaplateného nájomného za nebytové priestory za november 2006, ktorý mal byť
dôvodom skončenia nájomného vzťahu, predstavoval sumu 1 128,06 €, zatiaľ čo hodnota
vecí a zariadení patriacich sťažovateľovi (zariadenie pivárne, pozn.), ktoré mal
9. decembra 2006 žalovaný svojvoľne vyniesť zo sťažovateľovi prenajatých priestorov
dosahovala nepomerne vyššiu sumu, a to 16 632,81 €, pričom žalovaný mal podľa
sťažovateľa svojvoľne demontovať aj zariadenia, ktoré sťažovateľ do prenajatých priestorov
vniesol s jeho súhlasom. Okrem toho podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili ani skutočnosť,
že žalovaný mu pred násilným vysťahovaním vecí sťažovateľa z prenajatých priestorov
predtým nezaslal výzvu na dobrovoľné splnenie si povinností. Napokon sťažovateľ
v sťažnosti podanej ústavnému súdu spochybňuje aj záver krajského súdu o nepreukázaní
jeho vlastníckeho práva k veciam, ktorých vydania sa žalobou domáhal.
Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta, že krajský
súd, tak ako pred ním ani okresný súd, nezohľadnil, že sťažovateľ nemá právnické
vzdelanie, a náležite ho nepoučili o jeho právach, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ
v sťažnosti tiež uviedol:
«Či už prvostupňový alebo aj druhostupňový súd mali v rámci práva na spravodlivé
súdne konanie a práva na súdnu ochranu brať do úvahy, že či už sťažovateľ, v predmetných
konaniach v postavení navrhovateľa (ďalej aj ako „navrhovateľ“) alebo jeho splnomocnení
zástupcovia nemali právne vzdelanie (až na časť konania, keď navrhovateľa zastupoval
advokát Mgr. Vladimír Ľupták), a preto mali v rámci uplatňovania práv navrhovateľa
pristupovať osobitne prihliadnuc na ich právnu negramotnosť a bolo ich povinnosťou ich
náležité poučiť, čím by sa mohlo predísť k procesným chybám, ktoré z časti bránia
domáhaniu sa práv sťažovateľa.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo P. U... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa
článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/403/2012 zo dňa 18.12.2013
porušené boli.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/403/2012
zo dňa 18.12.2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. P. U. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur (slovom
päťtisíc Eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia P. U.
v sume 340,90 EUR s DPH na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Karola
Spišáka..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu.
V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje
v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú
vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých
protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými
prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných
princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 ešte v čase pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu (sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu
17. apríla 2014, pozn.) podal prostredníctvom okresného súdu 20. marca 2014 dovolanie,
o ktorom ku dňu podania ústavnej sťažnosti, ako ani ku dňu rozhodnutia ústavného súdu
ešte nebolo rozhodnuté, pretože v súvislosti s týmto dovolaním okresný súd vykonáva jemu
prislúchajúce procesné úkony (zaslanie dovolania na vyjadrenie protistrane, pozn.).
Nezávisle na sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ v dovolacom konaní uplatnil
proti napádanému rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, aké uplatnil aj v konaní
pred ústavným súdom.
V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS
492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).
Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku považuje za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd
v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho
nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).
V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010,
IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu). Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak
podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj
za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu (t. j. proti rozhodnutiu krajského súdu) odmietnuť pre jej
oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo
veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Inými slovami, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje ústavná sťažnosť
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie sťažnosti proti
dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu (t. j. proti rozhodnutiu krajského
súdu) sa považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne
zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal
na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania
o sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia, ako aj o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých
častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014