Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 273/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností MBB a. s., ČSA 26, Banská

Bystrica, a MED – ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených Advokátskou

kanceláriou Kašuba, spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného , základného

práva na zákonného sudcu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 7. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodných spoločností MBB a. s. a MED – ART, spol. s r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014

faxom a následne 15. mája 2014 poštou doručená sťažnosť obchodných spoločností MBB

a. s., ČSA 26, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a MED – ART, spol.

s r. o. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. januára 2014

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia v podstatnej časti sťažnosti uviedli:

„V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k.

v právnej veci navrhovateľov E. Š. proti odporcom 1/ MBB, a.s. a 2/ MED -

ART, spol. s r.o. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie vecí patriacich

do dedičstva po nebohej A. T. a nebohom M. K. vydal Okresný súd Banská Bystrica

rozsudok zo dňa 19. 02. 2013 č. k. -498, ktorým Okresný súd Banská Bystrica

návrh odporcov 1/ a 2/ na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej

na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn. zamietol, návrh na prerušenie

konania do právoplatného rozhodnutia veci Ústavným súdom Slovenskej republiky

zamietol, návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k pozemkom v celom

rozsahu vyhovel a odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom trovy konania

a nahradiť navrhovateľom trovy právneho zastúpenia.

Sťažovatelia ako odporcovia 1/ a 2/ podali v zákonom stanovenej lehote proti vyššie

uvedenému rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19. 02. 2013 č. k.

-498 v celom jeho rozsahu odvolanie s návrhom, aby odvolací súd odvolaním

napadnutý rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19. 02.2013 č. k.

-498 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne aby

odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

19. 02. 2013 č. k. -498 zmenil a návrh na začatie konania v celom rozsahu

zamietol a priznal odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania na súde prvého stupňa a rovnako

aj náhradu trov odvolacieho konania. Odvolacie konanie je vedené na Krajskom súde

v Banskej Bystrici pod č. k. .

Sťažovatelia ako odporcovia 1/ a 2/ a odvolatelia v odvolacom konaní vedenom

na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. k. uplatnili námietku zaujatosti

voči sudcovi A. M. ako členovi odvolacieho senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici

konajúceho v predmetnej právnej veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod

č. k. , a to z dôvodov podrobne popísaných v písomne podanej námietke

zaujatosti, pre ktoré možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho negatívny pomer

k právnemu zástupcovi odporcov 1/ a 2/ resp. jeho konateľovi a advokátovi

JUDr. Romanovi Kašubovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn.

zo 7. januára 2014 rozhodol, že sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici A. M. nie je

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.

(vec vedená na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

).

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. januára

2014 považujeme za nesprávne, nezákonné a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. , , ) a tiež aj

za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k obsahu námietky zaujatosti, a teda aj

za nepreskúmateľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené sme toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

svojim uznesením sp. zn. zo 7. januára 2014 porušil základné právo

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ,

základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález,

v ktorom vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48

ods. 1 a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. januára 2014 porušené

bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 7. januára 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ich základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v dôsledku toho, že najvyšší súd nerozhodol o vylúčení

zákonného sudcu z prerokovania a rozhodnutia ich veci napriek tomu, že v predmetnom

konaní existovala dôvodná pochybnosť o zaujatosti zákonného sudcu vyplývajúca z jeho

negatívneho pomeru k právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorá sa prejavila v nezákonnom

postupe Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v ich veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že základné právo na súdnu

ochranu a v jeho rámci právo na prerokúvanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu

vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14

až (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva

na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie nestranným

súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (). Je samozrejmé, že rozhodnutie

súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak,

aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy

uvedenej v .

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú

dôvody, pre ktoré sudca krajského súdu A. M. nebol vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„V konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.

vzniesol právny zástupca odporcov 1/, 2/ písomným podaním z 12. decembra 2013 námietku

zaujatosti voči konajúcemu členovi senátu odvolacieho súdu A. M.. Námietku odôvodnil

tým, negatívny pomer sudcu A. M. k právnemu zástupcovi odporcov 1/ a 2/ sa prejavil

v nezákonnom postupe Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uviedol, že sudca A. M. má

veľmi nepriateľský až nenávistný vzťah k sudkyni Krajského súdu v Banskej Bystrici M. S. a

k sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici J. B. Podľa názoru právneho zástupcu

odporcov sa tento nepriateľský vzťah rozvinul až tak, že sudca A. M. si pri výkone svojej

funkcie sudcu vyžiadal informácie o trestnom stíhaní sudkyne M. S. a tieto informácie

využila, resp. zneužila tretia osoba v súdnom konaní vedenom proti nej, ako žalovanej, pred

M. S., ako konajúcou sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici v predmetnom súdnom

konaní, a za toto jeho konanie sudca J. B., ako predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici

podal na sudcu A. M. návrh na disciplinárne stíhanie. K uvedenému ďalej uviedol, že

právny zástupca odporcov je súčasne aj právnym zástupcom sudkyne M. S. ako odporkyne

v civilnom konaní prebiehajúcom niekoľko rokov aj na Krajskom súde v Banskej Bystrici,

a tiež aj právnym zástupcom sudcu J. B. ako žalobcu v civilnom konaní. Počas

dlhotrvajúceho právneho zastupovania sudkyne M. S. sa medzi ňou a JUDr. Romanom

Kašubom vytvoril blízky priateľský vzťah, ktorý je na Krajskom súde v Banskej Bystrici

všeobecne známy, v dôsledku čoho sa sudkyňa M. S. dáva vylučovať z konania

a rozhodovania vecí, v ktorých právny zástupca odporcov 1/ a 2/ vystupuje ako právny

zástupca niektorého z účastníkov konania.

Člen senátu 16 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici A. M. vo svojom vyjadrení k

námietke zaujatosti uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý. J. B. je členom trestnoprávneho

kolégia a M. S. členkou obchodnoprávneho kolégia, spoločné zasadnutia nemajú a na

pracovisku sa nestretávajú. O žiadnom negatívnom vzťahu k právnemu zástupcovi odporcov

nemá vedomosť. Poznamenal, že žiadny osobný vzťah nemožno vyvodiť ani z ďalších

vzťahov, ktoré právny zástupca odporcov považoval za potrebné uviesť v námietke, a preto,

aby mu nebolo vytýkané, že nevykonával svoje povinnosti svedomito a neoznámil

skutočnosti, pre ktoré je sudca z rozhodovania vecí vylúčený, žiada, aby o námietke

rozhodol nadriadený súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd Krajskému súdu v Banskej

Bystrici ( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti

vzniku pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu krajského súdu z aspektu existencie

dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Vychádzal pritom z ustanovenia , v zmysle ktorého sudca je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Účelom citovaného

ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu

k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.

Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá

je z hľadiska vylúčenia, sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého

právne významného vzťahu sudcu a to:

1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 prvá veta ). Vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci možno preto len celkom výnimočne a to zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. O taký prípad, kedy by bolo potrebné sudcu vylúčiť,

však v tejto veci nejde.

Pre vylúčenie sudcu, resp. sudcov z prejednávania a rozhodovania veci, ako už

Najvyšší súd Slovenskej republiky neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka

právneho zástupcu o možnej neobjektívnosti sudcu, resp. sudcov. Tvrdenie právneho

zástupcu odporcov o negatívnom vzťahu sudcu k právnemu zástupcovi vyplývajúcom

z ďalších vzťahov, ktorý sa mal prejaviť nezákonným procesným postupom krajského súdu,

vyjadruje iba subjektívny názor právneho zástupcu odporcov. Z obsahu spisu vrátane

vyjadrenia sudcu A. M. nemožno vyvodiť žiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre

jeho vylúčenie. Základom pre vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný

dôvod (porovnaj ), nie teda iba samotné tvrdenie právneho zástupcu

odporcov o tom, že sudca A. M. má k nemu negatívny vzťah odvodený z nepriateľského

vzťahu k sudcom M. S. a J. B., s ktorými právny zástupca odporcov udržiava profesijný

a v prípade M. S. aj blízky priateľský vzťah. Samotný uvedený údaj (tvrdenie) právneho

zástupcu odporcov nepredstavuje okolnosť, ktorá by bez ďalšieho zakladala dôvod

vylučujúci sudcu A.M.“

Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd nevzal do úvahy skutočnosti

vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu, uznesenie najvyššieho

súdu je nesprávne, nezákonné a nedostatočne odôvodnené.

Zásada zákonného sudcu zakotvená v predstavuje v právnom

štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu.

Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“

(m. m. , ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom)

je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých

presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom obmedziteľné

[pri zachovaní princípu proporcionality ()]. K takému zákonnému obmedzeniu

tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania

a rozhodnutia veci podľa . Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou

zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo

na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej

sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že

takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného

práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý

proces.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva iba

v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich

zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno

chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,

ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí

od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje

nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže

byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť

vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré

postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,

k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že

sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť

zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (,

mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal dôvodmi uvádzanými sťažovateľmi, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani

svojvoľné a dáva odpoveď na ich podstatné námietky. Ak súd v konaní o námietke

účastníka o zaujatosti sudcu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu,

resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , ani práva podľa dohovoru. Súčasťou týchto

základných práv totiž nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané

účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti (, ),

ako to bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľov. Najvyšší súd najskôr všeobecne

formuloval dôvody, ktoré potenciálne vedú k vylúčeniu sudcu z rozhodovacej činnosti,

a následne konkrétne vo vzťahu k zákonnému sudcovi poukazujúc na nízky stupeň jeho

osobnej zainteresovanosti vo vzťahu k právnemu zástupcovi sťažovateľov odôvodnený len

nepriateľským vzťahom zákonného sudcu k iným sudcom krajského súdu, s ktorými,

naopak, právny zástupca udržiava profesijné, resp. priateľské vzťahy, konštatoval ich

absenciu. Uvedené zhodnotenie dôvodov podanej námietky najvyšším súdom ako

nedostatočných, resp. nedosahujúcich intenzitu dostatočnú na vylúčenie sudcu

z prerokovania a rozhodnutia veci sťažovateľov.

Ústavný súd považuje takto odôvodnené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

za ústavne konformné a akceptovateľné.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, odmietol ich sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4 . júna 2014