Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 506/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika o prijatej sťažnosti M. L., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou

Ščepkovou, Advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu zaručeného v čl. 41

ods. 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. januára

2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo M. L. na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. januára

2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. januára

2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. M. L. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,94 € (slovom

štyristotrinásť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Anny Ščepkovej, Advokátska

kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. L. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-28 z 9. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. januára 2013.

Sťažnosť smeruje proti postupu a rozsudku krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ktorým zmenil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. februára 2012 tak, že návrh otca

na zverenie maloletého A. (syna sťažovateľa) do striedavej osobnej starostlivosti rodičov

zamietol, pretože „neboli dané podmienky pre zverenie maloletého do striedavej osobnej

starostlivosti rodičov...“. V obsiahlej sťažnosti sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že

posúdil závery znaleckého dokazovania (znaleckého posudku) vykonaného okresným

súdom odlišne od ním prijatých záverov bez toho, aby svoje odlišné názory podoprel

vlastnými dôkaznými prostriedkami, resp. dokazovaním.

V tejto súvislosti sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Skutočnosť, že krajský súd prehodnotil celé dokazovanie vykonané súdom prvého

stupňa, ktorý nariadil znalecké dokazovanie... bez toho, aby si sám zadovážil rovnocenný

procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov zopakovaním alebo doplnením

dokazovania... spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 213 ods. 3 a 5 Občianskeho

súdneho poriadku... je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a popierajúca zmysel

práva na spravodlivý proces. ... Krajský súd postupoval v priamom rozpore so znením

ustanovenia , a teda sa natoľko odchýlil od

jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým

zisteniam ako okresný súd bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. V

tomto smere bol teda postup krajského súdu svojvoľný a arbitrárny, a teda v rozpore s čl.

46 ods. 1 a dohovoru...

... keď v sťažovateľovej veci krajský súd výslovne prehodnocoval závery znaleckého

posudku (čo napokon v napadnutom rozsudku aj uznal), mohol tak urobiť len jeho

vykonaním ako listinného dôkazu, vrátane preferovaného vypočutia znalkyne...“

Ďalšia skutočnosť, ktorú sťažovateľ vytýka krajskému súdu, sa týka jeho postupu

pri skúmaní splnenia zákonných podmienok zverenia jeho maloletého syna do striedavej

osobnej starostlivosti rodičov na základe výkladu príslušného ustanovenia zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V kontexte ústavnej sťažnosti k nemu malo

konkrétne dôjsť v dôsledku nesprávnej interpretácie ustanovenia § 24 ods. 2 zákona

o rodine krajským súdom, ktorú sťažovateľ považuje aj bez ohľadu na procesne chybný

spôsob zadováženia skutkových zistení pre rozhodnutie odvolacím súdom za arbitrárnu

a svojvoľnú, extrémne sa odchyľujúcu od znenia a zmyslu aplikovanej právnej normy,

a v dôsledku tohto porušujúcu a dohovorom garantované práva sťažovateľa. V tejto

súvislosti sťažovateľ konkrétne poukázal na ten aspekt výkladu § 24 ods. 2 zákona o rodine

krajským súdom, podľa ktorého absencia komunikácie medzi rodičmi (za ktorú

podľa krajského súdu zodpovedá sťažovateľ) je prekážkou zvolenia tohto druhu

starostlivosti o maloleté dieťa. Tieto právne náhľady krajského súdu považuje sťažovateľ

z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľné a neakceptovateľné, keďže sťažovateľ

„pokladá vyžadovanie kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi ako conditio sine qua non

pre zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov

za výklad, ktorý je protiústavný, zneniu zmyslu a účelu § 24 ods. 2 zákona o rodine

nezodpovedajúci, predstavujúci faktickú novelizáciu právnej normy a tak výklad ústavne

nekomformný (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

)“. Aj záverečný „právny náhľad“ krajského súdu, podľa ktorého je

správanie otca „určujúcim faktorom pre zverenie maloletého do striedavej osobnej

starostlivosti“, je podľa sťažovateľa svojvoľný a prekračujúci rámec ústavne prijateľnej

interpretácie § 24 ods. 2 zákona o rodine. Prihliadanie len na vzťah otca k matke

pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti nemá žiadnu oporu v ustanovení § 24

ods. 2 zákona o rodine v jeho znení či zmysle ani nevyjadruje záujem maloletého v jeho

celistvosti. V dôsledku toho sťažovateľ dospieva k záveru, že „odvolací súd interpretoval

ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine arbitrárnym, ústavne neobhájiteľným a zmyslu

a i zneniu predmetného ustanovenia sa priečiacim spôsobom“, a porušil tak jeho právo

na spravodlivý súdny proces (súdnu ochranu) a v priamej príčinnej súvislosti s ním aj jeho

základné právo na rodičovskú starostlivosť o deti a ich výchovu podľa .

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Pretože pri formulovaní svojich východiskových právnych premís odvolací súd

interpretoval ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine arbitrárnym, ústavne neobhájiteľným

a zmyslu i zneniu predmetného ustanovenia sa priečiacim spôsobom, porušil tak...

sťažovateľovo právo na spravodlivý súdny proces (na súdnu ochranu) a v priamej príčinnej

súvislosti s ním aj základné právo sťažovateľa na rodičovskú starostlivosť o deti a ich

výchovu podľa . Krajským súdom aplikovaná právna norma obsiahnutá

v § 24 ods. 2 zákona o rodine je totiž práve pretavením (zákonným vykonaním) základného

práva rodičov podľa citovaného ustanovenia v rovine podústavného práva. Ústavne

nekonformnou interpretáciou ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine bolo preto porušené

aj sťažovateľovo právo podľa .“

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„I. Základné právo M. L. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na rodičovskú starostlivosť o deti a ich výchovu

podľa postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. januára 2013

porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -183,

z 22. januára 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť M. L. trovy konania v sume

275,96 €... na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Anny Sčepkovej, Saratovská 2/A,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 3490/13 zo 6. novembra 2013

a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu

listom z 26. novembra 2013.

2.1 Predseda krajského súdu sa stotožnil s vyjadrením predsedníčky vo veci

konajúceho senátu „11CoP“, ktorá uviedla:

„... Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani

z judikatúry ESĽP nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách

pojednávanie vykonať verejne. V danom prípade išlo o konanie vo veci starostlivosti

o maloleté deti, ktoré konania možno začať aj bez návrhu (ustanovenie § 81 ods. 1 zákona

č. – v znení neskorších predpisov;...). V uvedených

konaniach upravuje iný procesný postup ako v sporových konaniach. V takomto

prípade podľa ustanovenia odvolací súd nie je viazaný

rozsahom odvolania. V danom prípade boli splnené podmienky na verejné vyhlásenie

rozhodnutia podľa ustanovenia a ustanovenia

Odvolací súd nezistil potrebu opakovania dokazovania ani vykonania iných dôkazov...“

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že „netrvá na ústnom prerokovaní veci

pred Ústavným súdom SR“.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu

okrem zopakovania argumentácie obsiahnutej v sťažnosti uviedla:

«Krajský súd sa vo svojom... vyjadrení zameral spomedzi všetkých námietok

sťažovateľa len na výhrady..., že rozhodnutie krajského súdu bolo založené na prehodnotení

dokazovania vykonaného bezprostredne okresným súdom bez toho, aby si krajský súd

doplnením alebo zopakovaním dokazovania zadovážil rovnocenný procesný podklad

na odlišné hodnotenie dôkazov. Pokiaľ krajský súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva nemožno vysledovať, že „by sa malo na všetkých súdnych inštanciách

pojednávanie vykonať verejne“, sťažovateľ podotýka, že svojou sťažnosťou nenamieta, že by

krajský súd v jeho veci snáď vykonal „neverejné“ pojednávanie. Ako sťažovateľ napokon

uviedol..., primárne porušenie svojich práv týkajúcich sa kvality procesu – z výsledkového

hľadiska - vidí v prehodnotení skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa krajským

súdom bez vlastného dokazovania vykonaného krajským súdom, a nie v nenariadení

odvolacieho pojednávania posudzovanom samo osebe (keby však chcel krajský súd

prehodnotiť skutkové zistenia súdu prvého stupňa a zachovať pritom kvalitu procesu, musel

by, samozrejme, pojednávanie nariadiť). Inými slovami, podľa sťažovateľa bolo možné

rozhodnúť o odvolaní matky maloletého aj bez nariadenia pojednávania, ale jedine

potvrdzujúcim rozsudkom, so zreteľom na skutkovú a právnu nedôvodnosť odvolania.

Okrem toho treba uviesť, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva sa zaoberala

súladom absencie ústneho pojednávania na súde vyššej inštancie s čl. 6 ods. 1 dohovoru

spravidla v prípade konformity rozhodnutí súdov rôznych stupňov (potvrdenie rozhodnutia

súdu nižšieho stupňa, zamietnutie opravného prostriedku), teda stotožnenia sa vyššej

inštancie s enunciátom a dôvodmi rozhodnutia súdu nižšieho stupňa.

Krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol zmeňujúcim rozsudkom založeným

na prehodnotení skutkových zistení, ktoré si zadovážil okresný súd na základe priamo

pred ním vykonaného dokazovania, a to bez vlastného dokazovania (jeho doplnenia

či opakovania) v odvolacom konaní; tým porušil zásadu priamosti a bezprostrednosti,

ktorou sa spravuje dokazovanie v civilnom procese (m. m. ). V rozhodovacej

činnosti samotného II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorému prislúcha

rozhodnúť tiež o sťažnosti sťažovateľa, už boli formulované v tomto ohľade relevantné

závery v nálezoch sp. zn. alebo , na ktoré sťažovateľ vo svojej

sťažnosti odkazuje.

Poukazovanie krajského súdu na ustanovenia § 81 ods. 1 a § 212 ods. 2 písm. a)

je v tomto smere úplne nenáležité, keďže z týchto

ustanovení v žiadnom prípade nevyplýva, že by odvolací súd vo veci starostlivosti

o maloletých nemusel zopakovať alebo doplniť dokazovanie v prípadoch, keď sa chce

odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, tým skôr, že konanie v týchto veciach sa

spravuje vyhľadávacou zásadou (§ 120 ods. 2 v spojení s § 213 ods. 5 druhou vetou

). Inak povedané, v odvolacom konaní vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých procesný kódex neustanovuje žiaden odchylný („voľnejší“)

režim pre zopakovanie/doplnenie dokazovania, než aký vyplýva z ustanovení § 213 ods. 3 až

7 .

Ak krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti dôvodí, že „nezistil potrebu

opakovania dokazovania ani vykonania iných dôkazov“, tento postoj krajského súdu len

vypovedá o celkovom nepochopení a ústavne neobhájiteľnej interpretácii ustanovení § 213

ods. 3 a 5 zo strany krajského súdu. Krajský súd vo veci

sťažovateľa rozhodol „od stola“ a „od stola“ vyvodil či prakticky vykonštruoval iný

skutkový stav, než aký zistil vlastným dokazovaním okresný súd. Sám krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že záver znaleckého dokazovania posúdil

odlišne ako okresný súd (sťažovateľ poznamenáva, že závery znaleckého dokazovania sú

otázkami skutkovými, nie právnymi, keďže právne posudzovanie skutkového stavu prislúcha

len súdu a za účelom právneho posúdenia sa znalecké dokazovanie nenariaďuje)... Je

absolútne nepochopiteľné, ako mohol krajský súd údajne z týchto skutkových zistení

okresného súdu dosiahnuť celkom opačný náhľad...

Čo sa týka ostatných sťažnostných námietok sťažovateľa... krajský súd k nim

vo svojom vyjadrení nezaujal žiadne stanovisko, sťažovateľ teda ani nemá na čo reagovať.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, a zároveň upravila vyčíslenie trov právneho

zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a uplatnila si ich v sume 413,94 €.

3. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca

Juraj Horváth, prijal 9. októbra 2013 na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. V zmysle

ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci pridelené bývalým

sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým

skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, ktoré neboli do 4. júla 2014

skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu

ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa

prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni

ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu,

a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného

súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného

súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva rodiča na starostlivosť o deti a ich

výchovu zaručeného v postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. januára 2013, ktorým zmenil rozsudok

okresného súdu č. k. -149 z 21. februára 2012 tak, že návrh sťažovateľa

na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov zamietol. K porušeniu

označených práv malo dôjsť tým, že odvolací súd dospel vo veci k odlišným skutkovým

zisteniam ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil,

ako aj tým, že krajský súd pri rozhodovaní o veci samej arbitrárne a svojvoľne interpretoval

ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinný

preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú

základom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní

pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. ) každý má právo na to, aby sa

v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma.

Krajský súd rozsudkom č. k. -183 z 22. januára 2013 zmenil

rozsudok okresného súdu č. k. -149 z 21. februára 2012 tak, že návrh

sťažovateľa na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti zamietol.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že obidvaja rodičia majú záujem o osobnú starostlivosť

o maloletého. So striedavou osobnou starostlivosťou nesúhlasí matka maloletého.

Za predpokladu, že otec s takouto starostlivosťou súhlasil bolo potrebné skúmať záujem

maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa síce nariadil znalecké dokazovanie, avšak jeho záver

odvolací súd posúdil odlišne ako súd prvého stupňa. Zo znaleckého posudku jednoznačne

nevyplýva, že striedavá osobná starostlivosť bude v záujme maloletého, z dôvodu, že otec

odmieta komunikáciu s matkou. Toto označila znalkyňa za vysoko rizikový faktor, ktorý má

významný a negatívny dopad na psychickú pohodu dieťaťa, na jeho vývin ako samotné

prostredie u toho ktorého rodiča. Vzhľadom na postoj maloletého však znalkyňa uviedla, že

nemožno namietať voči striedavej osobnej starostlivosti, tu je však potrebné zvážiť

a súhlasiť s námietkami matky do akej miery vyjadroval maloletý súhlasné stanovisko

so striedavou osobnou starostlivosťou, aby sa otca nedotkol. Je nesporné, že dieťa má

právo na obidvoch rodičov a taktiež rodič, ktorému dieťa nebolo zverené má právo

výchovne vplývať na maloleté dieťa. Výchovný vplyv však musí byť v súlade so záujmom

dieťaťa, aby dieťa malo pocit bezpečia, istoty a pohody. Na jednej strane má striedavá

osobná starostlivosť nútiť rodičov, aby spolu vecne a korektne komunikovali v záujme

maloletého dieťaťa, tu však je potrebná snaha obidvoch rodičov, ak takúto komunikáciu

otec striktne a jednoznačne odmieta, čo dal najavo aj pred súdom prvého stupňa, aj

v školských zariadeniach, na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, nemožno očakávať, že

takýto spôsob výchovy bude v súlade so záujmom maloletého. Zákon o rodine vždy

predpokladá dohodu medzi rodičmi, ak k takejto dohode... v záujme svojho dieťaťa nie sú

rodičia schopní dospieť, sú povinní akceptovať rozhodnutie súdu, ktoré bude v záujme

maloletého bez ohľadu na pocity a predstavy a želania rodičov. Otec si dostatočne

neuvedomuje, že aj keď sa s matkou maloletého rozišiel, je povinný komunikovať s matkou v

záujme maloletého a s problémami a riešeniami, ktoré s maloletým súvisia. Otec je povinný

matku akceptovať ako druhého rodiča a ako druhému rodičovi je povinný k nej prechovávať

úctu v záujme dieťaťa, jeho výchovy a vytvárania výchovných vzorov. Ak sú u maloletého

dieťaťa citové väzby na obidvoch rodičov, a rodič je druhým rodičom znevažovaný,

nevytvára sa stabilita budúceho výchovného prostredia a ohrozuje sa budúci vývoj dieťaťa.

Zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti má byť prednostným

riešením pri rozchode rodičov maloletého, avšak aj rodičia sú povinní prispieť svojim

správaním k tomu, aby striedavá osobná starostlivosť plnila svoj účel. Pretrvávanie

konfliktu medzi rodičmi je rizikový faktor pre harmonický vývin dieťaťa, pri každej forme

starostlivosti a jeho negatívny dopad na psychiku maloletého je zjavný aj pri súčasnej forme

starostlivosti. Zmena kvality vzťahu a správania sa rodičov voči sebe je potrebná výlučne

pre prospech dieťaťa, závisí výlučne od ich motivácie a vôle rozhodnutia a nedá sa zmeniť

zásahom z vonku. Psychologické poradenstvo má svoj zmysel vtedy, ak rodičia sú

motivovaní a chcú zmeniť svoje správanie. Z obsahu spisu na strane otca takáto vôľa

nevyplynula. Pri striedavej osobnej starostlivosti je potrebné si uvedomiť, že nejde len o

zabezpečenie bežnej starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré bude na ďalšie obdobie

odovzdané druhému rodičovi, ide o vytvorenie pokojného, láskyplného prostredia s

rešpektovaním druhého rodiča a zachovaním dobrého vzťahu a úcty k nemu.

Z obsahu spisu uvedené skutočnosti zistené neboli. Nezáujem otca o komunikáciu

s matkou možno vyhodnotiť horšie, ako keby medzi rodičmi bola komunikácia aj keď

konfliktná s motiváciou túto skutočnosť zmeniť. Správanie sa otca je určujúcim faktorom

pre zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti. Otec nie je schopný sa

odosobniť ani v záujme maloletého, aby mu uľahčil konfliktnú situáciu medzi rodičmi.

Keďže odvolací súd dospel k záveru, že neboli dané podmienky pre zverenie maloletého

do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak,

že návrh otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti zamietol (§ 220

)...“

Z citovanej časti napadnutého rozsudku by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že krajský

súd uviedol dostatok nie irelevantných dôvodov, prečo o odvolaní matky maloletého

rozhodol tak, že návrh sťažovateľa na zverenie maloletého do striedavej osobnej

starostlivosti rodičov zamietol, a rozhodnutie sa ako celok nejaví ako neodôvodnené, príp.

nelogické alebo iracionálne, avšak pri jeho konfrontácii s rozhodnutím súdu prvého stupňa

a po jeho detailnejšej analýze ústavný súd zistil, že nespĺňa všetky ústavnoprávne kvality,

ktoré sa od rozhodnutí všeobecných súdov vyžadujú, a to najmä v súvislosti s postupom

krajského súdu, ktorý vydaniu jeho rozhodnutia predchádzal.

Okresný súd verdikt o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov oprel o ním vykonané dôkazy. Boli to najmä znalecký posudok znalkyne –

pedopsychiatričky, jej výsluch, výpovede rodičov maloletého, vyjadrenie kolíznej

opatrovníčky, prešetrenie pomerov v rodine a ďalšie listinné dôkazy, z ktorých

prvostupňový súd vyvodil záver, že síce matka maloletého s jeho zverením do striedavej

osobnej starostlivosti rodičov nesúhlasila, avšak „zverenie maloletého... do striedavej

osobnej starostlivosti rodičov je v jeho záujme a pokiaľ budú rodičia túto formu

starostlivosti realizovať pokojne, riadne a včas, bude na prospech dieťaťa“.

Pre zabezpečenie pokojnej, riadnej a včasnej realizácie starostlivosti uložil rodičom

maloletého (sťažovateľovi a matke maloletého) „povinnosť podrobiť sa polročnému

odbornému poradenstvu na referáte poradensko-psychologických služieb v Bratislave...

počínajúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku s povinnosťou podávať o tomto správu súdu,

vždy raz za 40 dní“.

Podľa § 24 ods. 2 zákona ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak

majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa

do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú

takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí

aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť

v záujme dieťaťa.

Sledujúc práve záujem maloletého dieťaťa (keďže jeden z rodičov – matka ‒

so striedavou starostlivosťou nesúhlasil), krajský súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval,

že podmienky na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov neboli

splnené, a preto rozsudok okresného súdu zmenil a sám vo veci rozhodol inak.

Podľa krajského súdu „Súd prvého stupňa síce nariadil znalecké dokazovanie, avšak

jeho záver odvolací súd posúdil odlišne ako súd prvého stupňa.“.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní

o odvolaní matky maloletého vychádzal výlučne z dôkazov vykonaných okresným súdom,

pritom však dospel k opačným skutkovým záverom ako súd prvého stupňa. Pokiaľ okresný

súd z ním vykonaného dokazovania uzavrel, že zverenie maloletého do striedavej osobnej

starostlivosti rodičov bude v jeho záujme a bude mu na prospech (a zodpovedajúc tomu

rozhodol vo veci samej), odvolací súd tie isté dôkazy (predovšetkým výsledky znaleckého

dokazovania) vykonané súdom prvého stupňa vyhodnotil opačne a dospel k záveru, že

na zverenie maloletého do striedavej starostlivosti rodičov nie sú splnené podmienky

a takéto rozhodnutie by nesledovalo jeho záujem.

Ako vyplýva zo samotného rozhodnutia odvolacieho súdu, tento vec prejednal

podľa , t. j. o odvolaní rozhodol bez nariadenia

pojednávania.

Podľa na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie

vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Podľa odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 až 7.

Podľa ak má odvolací súd za to, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

V zmysle predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu (napr. ), ale aj

v zmysle praxe všeobecných súdov a právnej teórie (ktorú ústavný súd nemá dôvod

spochybňovať), odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, ak

vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa

stalo v konaní pred prvostupňovým súdom (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny

poriadok I. diel. Komentár. V. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 2010,

851 s.: „Iba po opakovaní dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa alebo po vykonaní

nových dôkazov môže odvolací súd dospieť k iným skutkovým záverom.“; podobne Svoboda,

K., Smolík, P., Levý, J., Šínová, R. et al. Občanský soudní řád. Komentář. Praha : C. H.

Beck, 2013, 662 s.: „Odvolací soud nemůže jen na základě důkazů provedených soudem

prvního stupně dospět k jiným skutkovým zjištěním než soud prvního stupně, tedy aniž by

tyto důkazy zopakoval, hodnotil je jinak než soud prvního stupně. Je zásadně nepřípustné,

aby odvolací soud, jestliže se chce odchýlit od hodnocení důkazů soudem prvního stupně,

tyto důkazy hodnotil jinak, aniž by je sám opakoval.“, alebo Bureš, J., Drápal, L.,

Krčmář, Z. a kolektiv Občanský soudní řád. 7. vydání. Praha: 2006, 1134 s.: „Odvolací

soud zopakuje důkazy již provedené před soudem prvního stupně zejména tehdy, jestliže...

by provedené důkazy měly být podle názoru odvolacího soudu hodnoceny odlišně, než se

stalo za řízení před soudem prvního stupně.“).

Pretože odvolací súd pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a)

nenariadil, znamená to, že vzhľadom na znenie

nechcel, ale ani nemohol [bez porušenia

písm. a) tohto procesného predpisu] dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať, a to ani

„len“ prečítaním znaleckého posudku, ktoré je taktiež potrebné považovať za dokazovanie.

Logickým dôsledkom toho je potom záver, že krajský súd nemohol z okresným súdom

vykonaných dôkazov vyvodiť odlišný skutkový záver, na základe ktorého rozhodol inak ako

súd prvého stupňa.

Ak krajský súd takto postupoval, a svedčí o tom jeho konštatovanie, že

„Zo znaleckého posudku jednoznačne nevyplýva, že striedavá osobná starostlivosť bude

v záujme maloletého...“, nebolo to v súlade s účelom a zmyslom ustanovenia § 213 ods. 3

. Ak by krajský súd zastával názor, že dokazovanie

v potrebnom rozsahu zopakoval, t. j. oboznámil sa so závermi znaleckého dokazovania,

a teda dal zadosť zneniu , potom by takýto jeho

postup odporoval ustanoveniu , pretože

k nariadeniu odvolacieho pojednávania na účely zopakovania dokazovania nedošlo.

Krajský súd síce v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že vychádzal zo skutkového stavu

zisteného súdom prvého stupňa (svedčí o tom formulácia „Vychádzajúc zo zisteného

skutkového stavu súdom prvého stupňa...“) avšak toto tvrdenie nemožno akceptovať. Ako

už ústavný súd uviedol (napr. ), podstatou zistenia skutkového stavu veci je

úsudok – záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú

pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností

vytvára zistený skutkový stav. Okresným súdom zistený skutkový stav spočíval v tom, že

striedavá osobná starostlivosť rodičov za splnenia ďalších podmienok (nariadenie

psychologického poradenstva rodičom a maloletému) bude v záujme maloletého, tomu

prispôsobil verdikt svojho rozhodnutia a rozhodol o zverení maloletého do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov. Krajský súd si tieto skutkové závery prvostupňového

súdu neosvojil.

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom

upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom,

je v zásade porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis

).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok z 22. januára 2013, ktorý

predstavuje vyústenie tohto postupu, nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný, pretože nezodpovedá účelu a zmyslu príslušných zákonných ustanovení

procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, a preto rozhodol, že namietaným

postupom, ako aj rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručené v a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnej interpretácii ustanovenia § 24 ods. 2

zákona o rodine krajským súdom, ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na vyslovenie

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti

s postupom krajského súdu pri prijímaní záverov vo veci samej, a teda konštatovania

neústavnosti procesného postupu, ktorým dospel krajský súd ku konečnému rozhodnutiu,

bolo bez právneho významu podrobne skúmať ústavnú konformitu výkladu a aplikácie

označeného ustanovenia zákona o rodine odvolacím súdom, keďže k výsledkom

odvolacieho konania všeobecný súd nedospel ústavne akceptovateľným spôsobom. Preto

ani v prípade, že by inak bol výklad a aplikácia § 24 ods. 2 zákona o rodine krajským súdom

v súlade s ústavnoprávnymi princípmi, nemožno ho za danej situácie akceptovať. Inými

slovami, ak by aj závery krajského súdu boli z hľadiska ústavnej ochrany základných práv

a slobôd účastníkov konania správne, sú diskvalifikované nesprávnosťou postupu, ktorý

odvolací súd zvolil pri ich prijímaní.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 41

ods. 4 sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho

postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v ,

ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a zrušením tohto rozsudku sa otvára priestor

na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného

základného práva podopreného ústavnými princípmi, ktoré sú imanentnou súčasťou

základných práv a slobôd.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnutý postup krajského súdu a s ním

súvisiace rozhodnutie ako porušujúce označené práva sťažovateľa, bolo namieste toto

rozhodnutie podľa (a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva

z druhého bodu výroku tohto nálezu, pričom v ďalšom konaní je krajský súd viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho

zastúpenia právnou zástupkyňou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu v sume 413,94 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov

konania z titulu odmeny za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie

a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu)

v celkovej sume 413,94 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v uplatnenej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa krajský súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014