Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 115/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti T., N. – C., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. A. V., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. A. V., vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti T., N. – C. (ďalej len „sťažovateľka“),

v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -815 z 19. septembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. októbra 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. . Sťažnosť bola 7. marca 2012 doplnená kvalifikovaným

splnomocnením pre právneho zástupcu sťažovateľky.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že od 14. júna 2001 sa na základe žaloby F.,

B. (ďalej len „F.“), pred Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) viedlo

pod sp. zn. konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy

a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Zámerom žalobcu bolo docieliť právnu

nespochybniteľnosť vlastníckeho práva spoločnosti C., s. r. o., N. (ďalej len „spoločnosť

C.“), k nehnuteľnostiam, ktoré by neskôr mohli slúžiť ako zdroj uspokojenia záväzku

spoločnosti C. voči F. na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny za akcie spoločnosti T., a. s.,

v sume 2 870 000 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -704 z 23. septembra 2005 žalobu

v celom rozsahu zamietol, preto F. ako žalobca podal proti prvostupňovému rozsudku

odvolanie.

Počas odvolacej fázy konania došlo 17. februára 2006 k uzatvoreniu zmluvy

o postúpení pohľadávok medzi F. ako postupcom a sťažovateľkou ako postupníkom, pričom

predmetnou zmluvou došlo aj k postúpeniu pohľadávky voči spoločnosti C.,

„ktorá zakladala aktívnu legitimáciu v spore a naliehavý právny záujem na strane F...“.

Sťažovateľka tvrdí, že „v zmysle a čl. IV body 4.2

a 4.3 Zmluvy o postúpení pohľadávok prešli s postúpenou Pohľadávkou na spoločnosť T. aj

príslušenstvo pohľadávky a všetky práva s ňou spojené, vrátane práva na účasť

v predmetnom súdnom spore“. Preto F. i sťažovateľka v máji 2007 a júni 2007 podali

krajskému súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania tak, aby na miesto F.

nastúpila sťažovateľka.

Krajský súd uznesením č. k. -779 z 21. júna 2007 nepripustil

navrhovanú zmenu žalobcu, keď dospel k právnemu záveru, že „Zmluvou o postúpení

pohľadávok nebola postúpená Pohľadávka zo Žaloby o neplatnosť zmlúv a o určenie

výlučného vlastníckeho práva spoločnosti C. k Nehnuteľnostiam. Postúpenie pohľadávky

zmluvou zo 17.02.2006 sa teda vôbec netýka predmetu konania.“.

Predmetné uznesenie krajského súdu napadli F. i sťažovateľka odvolaniami,

v ktorých argumentovali názorom, že na základe postúpenia pohľadávky prešli

na sťažovateľku „aj práva spojené s uplatňovaním, zabezpečením a ochranou (obranou)

postúpených práv“ a že „v predmetnej veci ide o zmenu účastníka podľa § 92 ods. 2 a 3

, ktorá je v odvolacom konaní prípustná a nie o zámenu podľa ,

ako tvrdil Krajský súd“.

Medzitým krajský súd rozsudkom č. k. -815 z 19. septembra 2007

potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok okresného súdu v merite. Rozsudok napadol F.

i sťažovateľka dovolaniami založenými na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Najvyšší súd uznesením z 31. marca 2010 v konaní sp. zn. ,

dovolania F. a sťažovateľky odmietol a konanie o odvolaniach F.

i sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu o nepripustení zmeny účastníka konania

zastavil. Výrok o zastavení konania o odvolaniach založil na nedostatku svojej funkčnej

príslušnosti, keďže odvolaniami bolo napadnuté uznesenie krajského súdu vydané

počas odvolacieho konania, a teda ide o druhostupňové rozhodnutie, proti ktorému je

odvolanie neprípustné.

Na základe sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn.

z 10. mája 2011 vyslovil, že výrokom o zastavení konania o podaných odvolaniach najvyšší

súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne

konanie a uznesenie najvyššieho súdu v celom rozsahu zrušil. Podľa názoru ústavného súdu

„krajský súd rozhodoval o otázke zmeny účastníka na strane žalobcu síce v odvolacom

konaní, ale rozhodol o nej samostatne pred rozhodnutím o merite veci, pričom predtým táto

otázka nebola rozhodovaná na okresnom súde. O pripustenie zmeny účastníka požiadali

žalobca a sťažovateľka v štádiu opravného konania, čo zákon nevylučuje, preto je logický

postup, keď sťažovateľka podá proti rozhodnutiu v danej veci opravný prostriedok,

argumentujúc, že je prípustné, keďže o danej otázke rozhodol všeobecný súd prvýkrát.

Najvyšší súd nepripustil možnosť realizácie procesných práv sťažovateľky, lebo im

neumožnil prieskum správnosti tých tvrdení, ktoré boli pre vec právne významné.“.

Keďže ústavný súd „zistil, že došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľky, musel

umožniť najvyššiemu súdu konať nielen o účastníctve sťažovateľky v konaní

pred všeobecnými súdmi, ale aj vysporiadať sa s jej právnymi námietkami. Takýto postup

všeobecného súdu by nebol možný bez toho, aby ústavný súd zrušil oba výroky uznesení

sp. zn. a sp. zn. z 31. marca 2010 a dať tak možnosť

všeobecnému súdu rozhodnúť v intenciách právneho názoru ústavného súdu. Ústavný súd

preto zrušil oba výroky uznesení sp. zn. a sp. zn. z 31. marca

2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“.

Najvyšší súd po vrátení veci o odvolaniach F. a sťažovateľky rozhodol uznesením

sp. zn. z 31. októbra 2011 tak, že prvostupňové uznesenie krajského súdu

o nepripustení zmeny účastníka konania potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu „v danej

veci niet sporu o tom, že bola postúpená pohľadávka zo záväzkového vzťahu. Zmluvou však

nebola postúpená pohľadávka zo žaloby o neplatnosť zmlúv a o určenie výlučného

vlastníckeho práva žalovaného 1/ (spoločnosť C., pozn.) k nehnuteľnostiam. Postúpenie

pohľadávky zmluvou zo 17. februára 2006 sa teda vôbec netýka predmetu konania.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu došlo uznesením najvyššieho súdu z 31. októbra 2011

sp. zn. , „keď Najvyšší súd ako odvolací súd:

a) nezmenil vecne nesprávne Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny

žalobcu v tom smere, že by ho nahradil svojim rozhodnutím o pripustení zmeny účastníka

konania..., a to napriek tomu, že dôvody na pripustenie zmeny v zmysle § 92 ods. 2 a 3

tu boli dané (splnené) a namiesto toho,

b) v rozpore so zákonom (ustanoveniami ) a elementárnou logikou

Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu potvrdil ako vecne správne.“.

K otázke zmeny účastníka konania sťažovateľka dôvodí, že „v predmetnej veci boli

nepochybne splnené podmienky na pripustenie zmeny účastníka... Preto nepripustenie

zmeny účastníka predstavovalo podľa nášho názoru svojvoľné porušenie procesno-

právnych predpisov upravujúcich občianske súdne konanie (a tým aj práva spoločnosti T.

na súdnu ochranu), a to tak zo strany Krajského ako aj Najvyššieho súdu.“.

Ak v priebehu odvolacej fázy konania došlo k postúpeniu dotknutej pohľadávky,

pričom „v zmysle prechádza z postupcu na postupníka nielen samotná

Pohľadávka, ale priamo ex lege aj všetky práva s Pohľadávkou spojené (tzv. vedľajšie

práva), medzi ktoré patrí aj predmetné právo domáhať sa (za účelom uspokojenia

postúpenej Pohľadávky) určenia, že dlžník je vlastníkom určitej veci...“, potom

«je absurdná argumentácia tak Krajského, ako aj Najvyššieho súdu, ktoré síce na jednej

strane uznávajú, že k postúpeniu Pohľadávky došlo..., ale na strane druhej sa snažia právo

domáhať sa určenia, že dlžník je vlastníkom určitej veci... „umelo“ právne kvalifikovať ako

samostatné, od Pohľadávky oddelené právo, ktoré musí byť postúpené osobitnou zmluvou

(eventuálne samostatným ustanovení v zmluve) popri postúpenej Pohľadávke.».

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 13. marca 2012 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

uznesením najvyššieho súdu z 31. októbra 2011 v konaní sp. zn. na ďalšie

konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Ústavný súd vyzval 26. marca 2012 najvyšší súd na vyjadrenie k vecnej stránke

prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu sp. zn. a na vyjadrenie k možnosti

upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

Najvyšší súd doručil 30. apríla 2012 vyjadrenie, v ktorom uviedol, že „otázka

posúdenia pripustenia zmeny účastníka konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (, mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý sa týka otázky zmeny účastníka. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k úsudku o arbitrárnom prístupe a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojim vlastným ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. O svojvôli pri aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

(ako jediným dôvodom ingerencie ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu

ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva) by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento odchýlil od znenia príslušných ustanovení natoľko, že by zásadne poprel ich

účel a význam, čo sa však nestalo. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa

zmeny účastníka v súlade so zaužívanou praxou a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.“. Najvyšší súd navrhuje sťažnosti nevyhovieť

a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 2. mája 2012 právnej zástupkyni

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Zároveň požiadal o vyjadrenie

k upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012 sťažovateľka prostredníctvom

právnej zástupkyne poukázala na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze

v konaní sp. zn. a ďalej uviedla, že najvyšší súd „napadnutým uznesením

nesprávne aplikoval ustanovenia zákonov, , ako aj Občianskeho

súdneho poriadku, na skutkový a právny stav súvisiaci s postúpením pohľadávky a zmenou

účastníka konania. Pohľadávka je majetkovým právom veriteľa a veriteľ má právo domáhať

sa zaplatenia pohľadávky z dlžníkovho majetku. Právo domáhať sa určenia, že vec patrí

dlžníkovi a z toho vplývajúce právo podať tomu zodpovedajúcu určovaciu žalobu je

neoddeliteľne spojené s pohľadávkou a patrí novému veriteľovi. Je nesporné, že pôvodný

vlastník pohľadávky už nemá na takomto určení naliehavý právny záujem. Z vyššie

uvedeného preto podľa nášho názoru nie je možné vyvodiť iný záver, ako ten,

že s postúpenou pohľadávkou prechádza na nového veriteľa aj právo byť účastníkom

súdneho konania, v ktorom sa pôvodný veriteľ domáha určenia vlastníctva k veci, z ktorej

môže byť postúpená pohľadávka reálne uspokojená. Toto právo nie je možné novému

veriteľovi odoprieť. Právo domáhať sa zákonného postupu pri rozhodovaní súdov

zabezpečuje ochranu práv sťažovateľa podľa SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Aj napriek skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení Najvyššieho súdu...

považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za dôvodnú a žiada Ústavný súd..., aby jej vyhovel

v rozsahu, v akom bola prijatá na konanie.“.

V doplnení svojho stanoviska, ktoré bolo ústavnému súdu doručené na základe

urgencie 7. septembra 2012, sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrila

súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Keďže najvyšší súd i sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami

účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu

byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou

proti takému uplatneniu (, ). Uvedené nedostatky musia pritom

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať

aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokovávaný skutkový prípad (), pretože každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva,

že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci

použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania

pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je teda založená v prípade, ak dôjde k záveru,

že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Podstatou sťažnostnej námietky je tvrdenie o ústavne nekonformnom výklade § 524

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a , ktorým najvyšší súd znemožnil účasť

sťažovateľky v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy a o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo je predpokladom na to, aby v prípade úspechu

v predmetnom konaní mohla v budúcnosti z výťažku z predaja dotknutých vecí uspokojiť

svoju pohľadávku voči spoločnosti C. nadobudnutú postúpením.

Podľa s postúpenou pohľadávkou prechádza

aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa ak po začatí konania nastala právna skutočnosť,

s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa

koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené,

alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,

na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa názoru sťažovateľky k právam spojeným s postúpenou pohľadávkou patrí

aj právo žalovať o určenie vlastníckeho práva k veciam, ktoré neskôr bude možné použiť

na uspokojenie postúpenej pohľadávky. Z toho potom sťažovateľka vyvodzuje,

že v okolnostiach jej prípadu je vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tým právom,

o ktorom sa podľa koná.

Pri výklade a aplikácii právnych predpisov všeobecným súdom je podľa názoru

ústavného súdu potrebné dbať na spravodlivú ochranu subjektívnych práv pri zachovaní

zmyslu a účelu právnej úpravy najmä tam, kde právna úprava je nejednoznačná, pripúšťa

rozdielny výklad, prípadne tam, kde právna úprava chýba ().

Ústavný súd však už judikoval, že ústavne konformný výklad právnej normy,

resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu

so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž

už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy ().

Ústavný súd je toho názoru, že požiadavka sťažovateľky smerujúca k značne

extenzívnemu výkladu slovného spojenia „prechod práv alebo povinností, o ktorých sa

koná“ použitému v je ústavne neakceptovateľná. Naopak, najvyšší súd

zaujal v tejto otázke konzervatívny postoj založený na procesualisticky poňatom doslovnom

výklade, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje, lebo vyhovuje požiadavkám plynúcim

zo základného práva na súdnu ochranu i z práva na spravodlivé súdne konanie.

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom (neskôr v odvolacej fáze

pred krajským súdom) bola neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Z toho vplýva, že predmetom konania v zmysle dikcie

nebola sťažovateľkou tvrdená povinnosť spoločnosti C. uspokojiť svoju pohľadávku.

Súčasne je však potrebné zdôrazniť, že práve existencia tejto pohľadávky môže zakladať

naliehavý právny záujem sťažovateľky na určení vlastníckeho práva.

Značne rozširujúci výklad preferovaný sťažovateľkou by bolo

možné od najvyššieho súdu požadovať len za podmienky, že by pripustenie navrhovanej

zmeny účastníka konania na strane žalobcu bolo vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu

jedinou právne aprobovanou cestou k budúcemu uspokojeniu pohľadávky voči spoločnosti

C. Táto podmienka však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nie je splnená.

A priori nemožno vylúčiť, že spoločnosť C. nedisponuje žiadnym majetkom odlišným

od nehnuteľností, ku ktorým sťažovateľka navrhuje určiť jej vlastnícke právo a z ktorého by

bolo možné v budúcnosti pohľadávku uspokojiť. Pri tomto tvrdení ústavný súd pravdaže

neopomína, že k niekoľkonásobným zmluvným prevodom sporných nehnuteľností

po vzniku pohľadávky mohlo dôjsť práve v úmysle ukrátiť sťažovateľku (resp. jej právneho

predchodcu), právny poriadok však pozná nástroje na zabránenie takéhoto neželaného stavu.

Patrí k nim v prvom rade štandardná žaloba na plnenie podľa ,

ktorú právny predchodca sťažovateľky využil. Z príloh sťažnosti totiž plynie, že krajský súd

uznesením č. k. -35 zo 6. novembra 2001 (právoplatné 14. novembra 2001)

schválil medzi právnym predchodcom sťažovateľky a spoločnosťou C. zmier, ktorého

obsahom bola povinnosť spoločnosti C. zaplatiť F. presne stanovené sumy pokrývajúce aj

dotknutú pohľadávku. V prípade, ak spoločnosť C. svoj judikovaný záväzok neplnila,

otváral sa pre právneho predchodcu sťažovateľky a neskôr i pre samotnú sťažovateľku

priestor na nútené vymoženie povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu.

V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že proti spoločnosti C. je podľa obsahu príloh

sťažnosti vedené konkurzné konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. .

Ústavný súd však zistil, že v označenom konaní konkurz podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase vyhlásený doteraz

nebol a konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo v roku 2002 prerušené.

Nástrojom zabezpečovacieho charakteru, ktorý právny predchodca sťažovateľky

taktiež využil, bolo uzavretie zmluvy o založení cenných papierov na 20 950 kusov akcií

T., a. s., a to v deň, keď bola uzavretá aj zmluva o odplatnom prevode akcií v prospech

spoločnosti C. (18. júla 1996). Skutočnosť rapídneho poklesu trhovej ceny predmetných

akcií (tvrdil to právny predchodca sťažovateľky v odvolacom konaní sp. zn.

pred krajským súdom) nie je pre skúmaný výklad

relevantná. Právny predchodca sťažovateľky dobrovoľne zabezpečovaciu zmluvu podpísal

a niet pochýb, že vstup do takéhoto zabezpečovacieho právneho vzťahu súkromno-právnej

podstaty nesie so sebou i riziká poklesu účinnosti zvoleného spôsobu zabezpečenia.

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené zdôrazňuje, že sťažovateľka odkúpením

pohľadávky voči spoločnosti C. dobrovoľne prevzala riziká vyplývajúce z jej bonity danej

okrem iného aj súčasným stavom jej reálnej vymožiteľnosti. Riziká však nemusia byť len

výsledkom prípadných protiprávnych úkonov spoločnosti C. motivovaných snahou ukrátiť

svojich veriteľov, ale môžu byť aj výsledkom podoby komplexu zmluvných vzťahov

vzniknutých pri predaji akcií spoločnosti T., a. s., v roku 1996. Na tvorbe podoby

predmetných zmluvných vzťahov sa v pozícii zmluvnej strany bezprostredne podieľal

právny predchodca sťažovateľky a v tomto procese mu nemohlo nič brániť vo využití aj

iných zabezpečovacích právnych inštitútov, ktoré mohli viesť k účinnému zamedzeniu

súčasného stavu vyznačujúceho sa podľa tvrdení sťažovateľky absenciou majetkovej

základne spoločnosti C. potrebnej pre riadne uspokojenie postúpenej pohľadávky.

Rovnako potom, ako spoločnosť C. neuhradila prvú splátku ceny dohodnutej

za predané akcie, vyžadovala starostlivosť riadneho hospodára zo strany právneho

predchodcu sťažovateľky okamžité konanie smerujúce k využitiu zabezpečenia vzniknutej

pohľadávky. Berúc pritom do úvahy dohodnutý splátkový spôsob platenia ceny za predané

akcie (800 000 Sk do 30 dní od podpisu zmluvy a zvyšok v piatich splátkach po 590 000 Sk

ku koncu rokov 1997 až 2001) musel právny predchodca sťažovateľky už na prelome rokov

1997 – 1998 vedieť, že spoločnosť C. neplní svoju zmluvnú povinnosť riadne. Právne kroky

však začal podnikať až v roku 2001 (žaloba o plnenie podaná 15. júna 2001). I táto

skutočnosť predstavuje významný determinant bonity dotknutej pohľadávky, ktorú

sťažovateľka od F. dobrovoľne odkúpila.

Ústavný súd po preskúmaní dostupných podkladov a oboznámení sa so skutkovým

pozadím rozhodovanej kauzy nepolemizuje s argumentáciou sťažovateľky založenou

na tvrdení, že spoločnosť C. v minulosti protiprávne znížila svoju majetkovú základňu tak

drasticky, že v súčasnosti nemožno štandardnými právnymi nástrojmi (exekúcia, konkurz)

dosiahnuť uspokojenie splatnej pohľadávky. Popísané správanie právneho predchodcu

sťažovateľky v relevantných časových reláciách však signalizuje podiel na súčasnom

neželanom stave. Ústavný súd pritom opätovne zdôrazňuje, že predpisy súkromného práva,

ale aj predpisy procesného práva (napr. inštitút predbežného opatrenia či odporovateľnosti

právnych úkonov) ponúkajú pomerne širokú paletu nástrojov na zabránenie analyzovaného

negatívneho vývoja vo vzťahoch vzniknutých pri predaji akcií T., a. s. Spôsob ich využitia

zvolený konkrétnou zmluvnou stranou pri uzatváraní kontraktu, ale aj po prvých náznakoch

porušenia zmluvných povinností druhým účastníkom zmluvy, je v prvom rade vecou

zodpovednosti kontrahenta za kvalitu a efektívnosť prostriedkov ochrany jeho právom

chránených záujmov. Neunesenie tejto zodpovednosti nemožno dodatočne zhojiť enormne

rozširujúcim, ba až s účelovosťou hraničiacim výkladom procesných predpisov

upravujúcich konanie orgánov verejnej moci pri poskytovaní právnej ochrany. Opačný

prístup by mohol vytvoriť z procesných prostriedkov právnej ochrany veľmi účinnú cestu

k podstatnému narušeniu právnej istoty účastníkov hmotnoprávnych vzťahov.

Napokon, na podporu názoru ústavného súdu (i najvyššieho súdu) možno uviesť

uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 8. novembra 2011 v konaní

sp. zn. , podľa ktorého v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo

je alebo nie je..., je právom, o ktoré v konaní ide, v zmysle § 107a o. s. ř. (v slovenskom

ide o a , pozn.) právo, o ktorom má byť určené,

či tu je alebo nie je, prípadne právo na takéto určenie... v tomto konaní o určenie práva

(právneho vzťahu) nejde o úhradu predmetnej pohľadávky ani o jej určenie. Aj keď

existencia takej pohľadávky môže odôvodňovať naliehavý právny záujem na určení

žalovaného práva, nerobí táto skutočnosť samotnú pohľadávku predmetom konania, teda

právom, o ktoré v konaní ide v zmysle § 107a o. s. ř. Navyše, a to považuje Najvyšší súd

Českej republiky za podstatné, by ani nebola naplnená podmienka, že s takouto právnou

skutočnosťou (s postúpením pohľadávky) spájajú právne predpisy prevod alebo prechod

práva, o ktoré v konaní ide, teda prevod alebo prechod práva vlastníckeho, resp. práva

domáhať sa určenia vlastníckeho práva. S takými následkami právne predpisy (§ 524

a nasledujúce ) postúpenie pohľadávky nespájajú.

Právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky akceptoval aj Ústavný súd Českej

republiky, ktorý uznesením z 31. januára 2012 v konaní sp. zn. odmietol

ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť proti uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Českej

republiky dôvodiac, že ak nie je predmetom konania pohľadávka, ktorú sťažovateľ cedoval

na postupníka, niet priestoru na postup podľa § 107a ods. 1 o. s. ř.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že výkladom

i , ktorý najvyšší súd pri posudzovaní odvolania podaného

proti uzneseniu krajského súdu zvolil a aplikoval, došlo k poskytnutiu súdnej ochrany

spôsobom a v kvalite zodpovedajúcej požiadavkám a garanciám plynúcim zo základného

práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Preto bolo potrebné

vysloviť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu tieto práva sťažovateľky porušené

neboli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013