Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 115/2012
PDF · 307.35 KB
No categories available
III. ÚS 115/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2013 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť spoločnosti T., N. – C., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. A. V., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. A. V., vo veci namietaného
porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 2/2011 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 2/2011
p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti T., N. – C. (ďalej len „sťažovateľka“),
v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 25 Co 165/2005-815 z 19. septembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. októbra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 2/2011. Sťažnosť bola 7. marca 2012 doplnená kvalifikovaným
splnomocnením pre právneho zástupcu sťažovateľky.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že od 14. júna 2001 sa na základe žaloby F.,
B. (ďalej len „F.“), pred Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) viedlo
pod sp. zn. 13 C 124/2001 konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy
a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Zámerom žalobcu bolo docieliť právnu
nespochybniteľnosť vlastníckeho práva spoločnosti C., s. r. o., N. (ďalej len „spoločnosť
C.“), k nehnuteľnostiam, ktoré by neskôr mohli slúžiť ako zdroj uspokojenia záväzku
spoločnosti C. voči F. na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny za akcie spoločnosti T., a. s.,
v sume 2 870 000 Sk s príslušenstvom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 124/2001-704 z 23. septembra 2005 žalobu
v celom rozsahu zamietol, preto F. ako žalobca podal proti prvostupňovému rozsudku
odvolanie.
Počas odvolacej fázy konania došlo 17. februára 2006 k uzatvoreniu zmluvy
o postúpení pohľadávok medzi F. ako postupcom a sťažovateľkou ako postupníkom, pričom
predmetnou zmluvou došlo aj k postúpeniu pohľadávky voči spoločnosti C.,
„ktorá zakladala aktívnu legitimáciu v spore a naliehavý právny záujem na strane F...“.
Sťažovateľka tvrdí, že „v zmysle § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. IV body 4.2
a 4.3 Zmluvy o postúpení pohľadávok prešli s postúpenou Pohľadávkou na spoločnosť T. aj
príslušenstvo pohľadávky a všetky práva s ňou spojené, vrátane práva na účasť
v predmetnom súdnom spore“. Preto F. i sťažovateľka v máji 2007 a júni 2007 podali
krajskému súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania tak, aby na miesto F.
nastúpila sťažovateľka.
Krajský súd uznesením č. k. 25 Co 165/2005-779 z 21. júna 2007 nepripustil
navrhovanú zmenu žalobcu, keď dospel k právnemu záveru, že „Zmluvou o postúpení
pohľadávok nebola postúpená Pohľadávka zo Žaloby o neplatnosť zmlúv a o určenie
výlučného vlastníckeho práva spoločnosti C. k Nehnuteľnostiam. Postúpenie pohľadávky
zmluvou zo 17.02.2006 sa teda vôbec netýka predmetu konania.“.
Predmetné uznesenie krajského súdu napadli F. i sťažovateľka odvolaniami,
v ktorých argumentovali názorom, že na základe postúpenia pohľadávky prešli
na sťažovateľku „aj práva spojené s uplatňovaním, zabezpečením a ochranou (obranou)
postúpených práv“ a že „v predmetnej veci ide o zmenu účastníka podľa § 92 ods. 2 a 3
O. s. p., ktorá je v odvolacom konaní prípustná a nie o zámenu podľa § 92 ods. 4 O. s. p.,
ako tvrdil Krajský súd“.
Medzitým krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co 165/2005-815 z 19. septembra 2007
potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok okresného súdu v merite. Rozsudok napadol F.
i sťažovateľka dovolaniami založenými na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Najvyšší súd uznesením z 31. marca 2010 v konaní sp. zn. 1 Cdo 175/2008,
1 Co 2/2010 dovolania F. a sťažovateľky odmietol a konanie o odvolaniach F.
i sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu o nepripustení zmeny účastníka konania
zastavil. Výrok o zastavení konania o odvolaniach založil na nedostatku svojej funkčnej
príslušnosti, keďže odvolaniami bolo napadnuté uznesenie krajského súdu vydané
počas odvolacieho konania, a teda ide o druhostupňové rozhodnutie, proti ktorému je
odvolanie neprípustné.
Na základe sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 452/2010
z 10. mája 2011 vyslovil, že výrokom o zastavení konania o podaných odvolaniach najvyšší
súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne
konanie a uznesenie najvyššieho súdu v celom rozsahu zrušil. Podľa názoru ústavného súdu
„krajský súd rozhodoval o otázke zmeny účastníka na strane žalobcu síce v odvolacom
konaní, ale rozhodol o nej samostatne pred rozhodnutím o merite veci, pričom predtým táto
otázka nebola rozhodovaná na okresnom súde. O pripustenie zmeny účastníka požiadali
žalobca a sťažovateľka v štádiu opravného konania, čo zákon nevylučuje, preto je logický
postup, keď sťažovateľka podá proti rozhodnutiu v danej veci opravný prostriedok,
argumentujúc, že je prípustné, keďže o danej otázke rozhodol všeobecný súd prvýkrát.
Najvyšší súd nepripustil možnosť realizácie procesných práv sťažovateľky, lebo im
neumožnil prieskum správnosti tých tvrdení, ktoré boli pre vec právne významné.“.
Keďže ústavný súd „zistil, že došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľky, musel
umožniť najvyššiemu súdu konať nielen o účastníctve sťažovateľky v konaní
pred všeobecnými súdmi, ale aj vysporiadať sa s jej právnymi námietkami. Takýto postup
všeobecného súdu by nebol možný bez toho, aby ústavný súd zrušil oba výroky uznesení
sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn. 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 a dať tak možnosť
všeobecnému súdu rozhodnúť v intenciách právneho názoru ústavného súdu. Ústavný súd
preto zrušil oba výroky uznesení sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn. 1 Co 2/2010 z 31. marca
2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“.
Najvyšší súd po vrátení veci o odvolaniach F. a sťažovateľky rozhodol uznesením
sp. zn. 1 Co 2/2011 z 31. októbra 2011 tak, že prvostupňové uznesenie krajského súdu
o nepripustení zmeny účastníka konania potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu „v danej
veci niet sporu o tom, že bola postúpená pohľadávka zo záväzkového vzťahu. Zmluvou však
nebola postúpená pohľadávka zo žaloby o neplatnosť zmlúv a o určenie výlučného
vlastníckeho práva žalovaného 1/ (spoločnosť C., pozn.) k nehnuteľnostiam. Postúpenie
pohľadávky zmluvou zo 17. februára 2006 sa teda vôbec netýka predmetu konania.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu došlo uznesením najvyššieho súdu z 31. októbra 2011
sp. zn. 1 Co 2/2011, „keď Najvyšší súd ako odvolací súd:
a) nezmenil vecne nesprávne Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny
žalobcu v tom smere, že by ho nahradil svojim rozhodnutím o pripustení zmeny účastníka
konania..., a to napriek tomu, že dôvody na pripustenie zmeny v zmysle § 92 ods. 2 a 3
O. s. p. tu boli dané (splnené) a namiesto toho,
b) v rozpore so zákonom (ustanoveniami § 220 O. s. p.) a elementárnou logikou
Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu potvrdil ako vecne správne.“.
K otázke zmeny účastníka konania sťažovateľka dôvodí, že „v predmetnej veci boli
nepochybne splnené podmienky na pripustenie zmeny účastníka... Preto nepripustenie
zmeny účastníka predstavovalo podľa nášho názoru svojvoľné porušenie procesno-
právnych predpisov upravujúcich občianske súdne konanie (a tým aj práva spoločnosti T.
na súdnu ochranu), a to tak zo strany Krajského ako aj Najvyššieho súdu.“.
Ak v priebehu odvolacej fázy konania došlo k postúpeniu dotknutej pohľadávky,
pričom „v zmysle § 524 ods. 2 OZ prechádza z postupcu na postupníka nielen samotná
Pohľadávka, ale priamo ex lege aj všetky práva s Pohľadávkou spojené (tzv. vedľajšie
práva), medzi ktoré patrí aj predmetné právo domáhať sa (za účelom uspokojenia
postúpenej Pohľadávky) určenia, že dlžník je vlastníkom určitej veci...“, potom
«je absurdná argumentácia tak Krajského, ako aj Najvyššieho súdu, ktoré síce na jednej
strane uznávajú, že k postúpeniu Pohľadávky došlo..., ale na strane druhej sa snažia právo
domáhať sa určenia, že dlžník je vlastníkom určitej veci... „umelo“ právne kvalifikovať ako
samostatné, od Pohľadávky oddelené právo, ktoré musí byť postúpené osobitnou zmluvou
(eventuálne samostatným ustanovení v zmluve) popri postúpenej Pohľadávke.».
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 115/2012-19 z 13. marca 2012 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
uznesením najvyššieho súdu z 31. októbra 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 2/2011 na ďalšie
konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
Ústavný súd vyzval 26. marca 2012 najvyšší súd na vyjadrenie k vecnej stránke
prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu sp. zn. 1 Co 2/2011 a na vyjadrenie k možnosti
upustenia od ústneho pojednávania vo veci.
Najvyšší súd doručil 30. apríla 2012 vyjadrenie, v ktorom uviedol, že „otázka
posúdenia pripustenia zmeny účastníka konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 17/07, mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa
s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý sa týka otázky zmeny účastníka. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k úsudku o arbitrárnom prístupe a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojim vlastným ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. O svojvôli pri aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
(ako jediným dôvodom ingerencie ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu
ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva) by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento odchýlil od znenia príslušných ustanovení natoľko, že by zásadne poprel ich
účel a význam, čo sa však nestalo. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa
zmeny účastníka v súlade so zaužívanou praxou a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.“. Najvyšší súd navrhuje sťažnosti nevyhovieť
a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 2. mája 2012 právnej zástupkyni
sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Zároveň požiadal o vyjadrenie
k upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.
V stanovisku doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012 sťažovateľka prostredníctvom
právnej zástupkyne poukázala na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze
v konaní sp. zn. III. ÚS 452/2010 a ďalej uviedla, že najvyšší súd „napadnutým uznesením
nesprávne aplikoval ustanovenia zákonov, Občianskeho zákonníka, ako aj Občianskeho
súdneho poriadku, na skutkový a právny stav súvisiaci s postúpením pohľadávky a zmenou
účastníka konania. Pohľadávka je majetkovým právom veriteľa a veriteľ má právo domáhať
sa zaplatenia pohľadávky z dlžníkovho majetku. Právo domáhať sa určenia, že vec patrí
dlžníkovi a z toho vplývajúce právo podať tomu zodpovedajúcu určovaciu žalobu je
neoddeliteľne spojené s pohľadávkou a patrí novému veriteľovi. Je nesporné, že pôvodný
vlastník pohľadávky už nemá na takomto určení naliehavý právny záujem. Z vyššie
uvedeného preto podľa nášho názoru nie je možné vyvodiť iný záver, ako ten,
že s postúpenou pohľadávkou prechádza na nového veriteľa aj právo byť účastníkom
súdneho konania, v ktorom sa pôvodný veriteľ domáha určenia vlastníctva k veci, z ktorej
môže byť postúpená pohľadávka reálne uspokojená. Toto právo nie je možné novému
veriteľovi odoprieť. Právo domáhať sa zákonného postupu pri rozhodovaní súdov
zabezpečuje ochranu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Aj napriek skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení Najvyššieho súdu...
považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za dôvodnú a žiada Ústavný súd..., aby jej vyhovel
v rozsahu, v akom bola prijatá na konanie.“.
V doplnení svojho stanoviska, ktoré bolo ústavnému súdu doručené na základe
urgencie 7. septembra 2012, sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrila
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Keďže najvyšší súd i sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami
účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu
byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať
aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných
na prerokovávaný skutkový prípad (III. ÚS 346/09), pretože každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva,
že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci
použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania
pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je teda založená v prípade, ak dôjde k záveru,
že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne
konformného výkladu právnych predpisov.
Podstatou sťažnostnej námietky je tvrdenie o ústavne nekonformnom výklade § 524
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) a § 92 ods. 2 OSP, ktorým najvyšší súd znemožnil účasť
sťažovateľky v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy a o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo je predpokladom na to, aby v prípade úspechu
v predmetnom konaní mohla v budúcnosti z výťažku z predaja dotknutých vecí uspokojiť
svoju pohľadávku voči spoločnosti C. nadobudnutú postúpením.
Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza
aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť,
s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa
koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené,
alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,
na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
Podľa názoru sťažovateľky k právam spojeným s postúpenou pohľadávkou patrí
aj právo žalovať o určenie vlastníckeho práva k veciam, ktoré neskôr bude možné použiť
na uspokojenie postúpenej pohľadávky. Z toho potom sťažovateľka vyvodzuje,
že v okolnostiach jej prípadu je vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tým právom,
o ktorom sa podľa § 92 ods. 2 OSP koná.
Pri výklade a aplikácii právnych predpisov všeobecným súdom je podľa názoru
ústavného súdu potrebné dbať na spravodlivú ochranu subjektívnych práv pri zachovaní
zmyslu a účelu právnej úpravy najmä tam, kde právna úprava je nejednoznačná, pripúšťa
rozdielny výklad, prípadne tam, kde právna úprava chýba (III. ÚS 502/2011).
Ústavný súd však už judikoval, že ústavne konformný výklad právnej normy,
resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu
so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž
už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy (II. ÚS 244/09).
Ústavný súd je toho názoru, že požiadavka sťažovateľky smerujúca k značne
extenzívnemu výkladu slovného spojenia „prechod práv alebo povinností, o ktorých sa
koná“ použitému v § 92 ods. 2 OSP je ústavne neakceptovateľná. Naopak, najvyšší súd
zaujal v tejto otázke konzervatívny postoj založený na procesualisticky poňatom doslovnom
výklade, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje, lebo vyhovuje požiadavkám plynúcim
zo základného práva na súdnu ochranu i z práva na spravodlivé súdne konanie.
Predmetom konania vedeného pred okresným súdom (neskôr v odvolacej fáze
pred krajským súdom) bola neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Z toho vplýva, že predmetom konania v zmysle dikcie § 92 ods. 2 OSP
nebola sťažovateľkou tvrdená povinnosť spoločnosti C. uspokojiť svoju pohľadávku.
Súčasne je však potrebné zdôrazniť, že práve existencia tejto pohľadávky môže zakladať
naliehavý právny záujem sťažovateľky na určení vlastníckeho práva.
Značne rozširujúci výklad § 92 ods. 2 OSP preferovaný sťažovateľkou by bolo
možné od najvyššieho súdu požadovať len za podmienky, že by pripustenie navrhovanej
zmeny účastníka konania na strane žalobcu bolo vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu
jedinou právne aprobovanou cestou k budúcemu uspokojeniu pohľadávky voči spoločnosti
C. Táto podmienka však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nie je splnená.
A priori nemožno vylúčiť, že spoločnosť C. nedisponuje žiadnym majetkom odlišným
od nehnuteľností, ku ktorým sťažovateľka navrhuje určiť jej vlastnícke právo a z ktorého by
bolo možné v budúcnosti pohľadávku uspokojiť. Pri tomto tvrdení ústavný súd pravdaže
neopomína, že k niekoľkonásobným zmluvným prevodom sporných nehnuteľností
po vzniku pohľadávky mohlo dôjsť práve v úmysle ukrátiť sťažovateľku (resp. jej právneho
predchodcu), právny poriadok však pozná nástroje na zabránenie takéhoto neželaného stavu.
Patrí k nim v prvom rade štandardná žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP,
ktorú právny predchodca sťažovateľky využil. Z príloh sťažnosti totiž plynie, že krajský súd
uznesením č. k. 16 Cb 90/01-35 zo 6. novembra 2001 (právoplatné 14. novembra 2001)
schválil medzi právnym predchodcom sťažovateľky a spoločnosťou C. zmier, ktorého
obsahom bola povinnosť spoločnosti C. zaplatiť F. presne stanovené sumy pokrývajúce aj
dotknutú pohľadávku. V prípade, ak spoločnosť C. svoj judikovaný záväzok neplnila,
otváral sa pre právneho predchodcu sťažovateľky a neskôr i pre samotnú sťažovateľku
priestor na nútené vymoženie povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu.
V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že proti spoločnosti C. je podľa obsahu príloh
sťažnosti vedené konkurzné konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 K 78/01.
Ústavný súd však zistil, že v označenom konaní konkurz podľa § 13 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase vyhlásený doteraz
nebol a konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo v roku 2002 prerušené.
Nástrojom zabezpečovacieho charakteru, ktorý právny predchodca sťažovateľky
taktiež využil, bolo uzavretie zmluvy o založení cenných papierov na 20 950 kusov akcií
T., a. s., a to v deň, keď bola uzavretá aj zmluva o odplatnom prevode akcií v prospech
spoločnosti C. (18. júla 1996). Skutočnosť rapídneho poklesu trhovej ceny predmetných
akcií (tvrdil to právny predchodca sťažovateľky v odvolacom konaní sp. zn.
25 Co 165/2005 pred krajským súdom) nie je pre skúmaný výklad § 92 ods. 2 OSP
relevantná. Právny predchodca sťažovateľky dobrovoľne zabezpečovaciu zmluvu podpísal
a niet pochýb, že vstup do takéhoto zabezpečovacieho právneho vzťahu súkromno-právnej
podstaty nesie so sebou i riziká poklesu účinnosti zvoleného spôsobu zabezpečenia.
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené zdôrazňuje, že sťažovateľka odkúpením
pohľadávky voči spoločnosti C. dobrovoľne prevzala riziká vyplývajúce z jej bonity danej
okrem iného aj súčasným stavom jej reálnej vymožiteľnosti. Riziká však nemusia byť len
výsledkom prípadných protiprávnych úkonov spoločnosti C. motivovaných snahou ukrátiť
svojich veriteľov, ale môžu byť aj výsledkom podoby komplexu zmluvných vzťahov
vzniknutých pri predaji akcií spoločnosti T., a. s., v roku 1996. Na tvorbe podoby
predmetných zmluvných vzťahov sa v pozícii zmluvnej strany bezprostredne podieľal
právny predchodca sťažovateľky a v tomto procese mu nemohlo nič brániť vo využití aj
iných zabezpečovacích právnych inštitútov, ktoré mohli viesť k účinnému zamedzeniu
súčasného stavu vyznačujúceho sa podľa tvrdení sťažovateľky absenciou majetkovej
základne spoločnosti C. potrebnej pre riadne uspokojenie postúpenej pohľadávky.
Rovnako potom, ako spoločnosť C. neuhradila prvú splátku ceny dohodnutej
za predané akcie, vyžadovala starostlivosť riadneho hospodára zo strany právneho
predchodcu sťažovateľky okamžité konanie smerujúce k využitiu zabezpečenia vzniknutej
pohľadávky. Berúc pritom do úvahy dohodnutý splátkový spôsob platenia ceny za predané
akcie (800 000 Sk do 30 dní od podpisu zmluvy a zvyšok v piatich splátkach po 590 000 Sk
ku koncu rokov 1997 až 2001) musel právny predchodca sťažovateľky už na prelome rokov
1997 – 1998 vedieť, že spoločnosť C. neplní svoju zmluvnú povinnosť riadne. Právne kroky
však začal podnikať až v roku 2001 (žaloba o plnenie podaná 15. júna 2001). I táto
skutočnosť predstavuje významný determinant bonity dotknutej pohľadávky, ktorú
sťažovateľka od F. dobrovoľne odkúpila.
Ústavný súd po preskúmaní dostupných podkladov a oboznámení sa so skutkovým
pozadím rozhodovanej kauzy nepolemizuje s argumentáciou sťažovateľky založenou
na tvrdení, že spoločnosť C. v minulosti protiprávne znížila svoju majetkovú základňu tak
drasticky, že v súčasnosti nemožno štandardnými právnymi nástrojmi (exekúcia, konkurz)
dosiahnuť uspokojenie splatnej pohľadávky. Popísané správanie právneho predchodcu
sťažovateľky v relevantných časových reláciách však signalizuje podiel na súčasnom
neželanom stave. Ústavný súd pritom opätovne zdôrazňuje, že predpisy súkromného práva,
ale aj predpisy procesného práva (napr. inštitút predbežného opatrenia či odporovateľnosti
právnych úkonov) ponúkajú pomerne širokú paletu nástrojov na zabránenie analyzovaného
negatívneho vývoja vo vzťahoch vzniknutých pri predaji akcií T., a. s. Spôsob ich využitia
zvolený konkrétnou zmluvnou stranou pri uzatváraní kontraktu, ale aj po prvých náznakoch
porušenia zmluvných povinností druhým účastníkom zmluvy, je v prvom rade vecou
zodpovednosti kontrahenta za kvalitu a efektívnosť prostriedkov ochrany jeho právom
chránených záujmov. Neunesenie tejto zodpovednosti nemožno dodatočne zhojiť enormne
rozširujúcim, ba až s účelovosťou hraničiacim výkladom procesných predpisov
upravujúcich konanie orgánov verejnej moci pri poskytovaní právnej ochrany. Opačný
prístup by mohol vytvoriť z procesných prostriedkov právnej ochrany veľmi účinnú cestu
k podstatnému narušeniu právnej istoty účastníkov hmotnoprávnych vzťahov.
Napokon, na podporu názoru ústavného súdu (i najvyššieho súdu) možno uviesť
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 8. novembra 2011 v konaní
sp. zn. 32 Cdo 3127/2011, podľa ktorého v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je..., je právom, o ktoré v konaní ide, v zmysle § 107a o. s. ř. (v slovenskom
Občianskom súdnom poriadku ide o § 92 ods. 2 a 3, pozn.) právo, o ktorom má byť určené,
či tu je alebo nie je, prípadne právo na takéto určenie... v tomto konaní o určenie práva
(právneho vzťahu) nejde o úhradu predmetnej pohľadávky ani o jej určenie. Aj keď
existencia takej pohľadávky môže odôvodňovať naliehavý právny záujem na určení
žalovaného práva, nerobí táto skutočnosť samotnú pohľadávku predmetom konania, teda
právom, o ktoré v konaní ide v zmysle § 107a o. s. ř. Navyše, a to považuje Najvyšší súd
Českej republiky za podstatné, by ani nebola naplnená podmienka, že s takouto právnou
skutočnosťou (s postúpením pohľadávky) spájajú právne predpisy prevod alebo prechod
práva, o ktoré v konaní ide, teda prevod alebo prechod práva vlastníckeho, resp. práva
domáhať sa určenia vlastníckeho práva. S takými následkami právne predpisy (§ 524
a nasledujúce Občianskeho zákonníka) postúpenie pohľadávky nespájajú.
Právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky akceptoval aj Ústavný súd Českej
republiky, ktorý uznesením z 31. januára 2012 v konaní sp. zn. I. ÚS 140/12 odmietol
ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť proti uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Českej
republiky dôvodiac, že ak nie je predmetom konania pohľadávka, ktorú sťažovateľ cedoval
na postupníka, niet priestoru na postup podľa § 107a ods. 1 o. s. ř.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že výkladom § 92 ods. 2 OSP
i § 524 Občianskeho zákonníka, ktorý najvyšší súd pri posudzovaní odvolania podaného
proti uzneseniu krajského súdu zvolil a aplikoval, došlo k poskytnutiu súdnej ochrany
spôsobom a v kvalite zodpovedajúcej požiadavkám a garanciám plynúcim zo základného
práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Preto bolo potrebné
vysloviť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu tieto práva sťažovateľky porušené
neboli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013