Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 557/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Ž., zastúpeného advokátom

Mgr. Róbertom Kučerom, Veľká Okružná 39, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. zo 16. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Ž. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013

doručená sťažnosť R. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ návrhom zo 17. októbra 2012

žiadal, aby Okresný súd Levice (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o vylúčení zákonnej

sudkyne Mgr. Viery Kováčovej (ďalej len „sudkyňa okresného súdu“) z prerokovávania

a rozhodovania právnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. a predmetnú vec pridelil na prerokovanie a rozhodnutie inému

sudcovi. Sťažovateľ odôvodnil svoj návrh okrem iného aj tým, že sudkyňa okresného súdu

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorej Mgr. Róbert

Kučera (právny zástupca sťažovateľa v konaní pred okresným súdom) vystupoval ako

právny zástupca oprávneného, postupovala spôsobom, pre ktorý bola uznesením krajského

súdu sp. zn. z 31. januára 2012 vylúčená z prerokovávania a rozhodovania

tejto exekučnej veci. Sťažovateľ mal preto dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

a nezávislosti sudkyne okresného súdu pri prerokovaní a rozhodovaní sťažovateľovej veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Následne sudkyňa okresného súdu 19. októbra 2012 predsedovi okresného súdu

oznámila, že v sťažovateľovej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. sa

cíti byť zaujatá práve z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľa podal návrh na jej

vylúčenie, ku ktorému pripojil i podanie zo 16. októbra 2012 adresované ministrovi

spravodlivosti Slovenskej republiky na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania

proti jej osobe. Zároveň vyslovila súhlas s tým, aby vec bola pridelená na vybavenie inému

sudcovi.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudkyňa okresného súdu nie je

vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. .

Podľa sťažovateľa k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže už

v minulosti v konaní pred okresným súdom bola sudkyňa okresného súdu vylúčená

z prerokovávania a rozhodovania inej veci vedenej na okresnom súde, v ktorej taktiež

vystupuje právny zástupca sťažovateľa, a aj samotná sudkyňa okresného súdu vyjadrila

názor, že sa cíti byť zaujatá.

Sťažovateľ je toho názoru, „že krajský súd nevyhodnotil všetky predložené dôkazy

v ich súhrne. Nevzal náležite do úvahy záznam zákonnej sudkyne, podľa ktorého sa

vyjadrila, že sa cíti byť vnútorne zaujatá v súvislosti s podaním podnetu zástupcu

sťažovateľa na disciplinárne konanie ministrovi spravodlivosti. Máme za to, že krajský súd

neskúmal dôsledne subjektívne a objektívne hľadiská nestrannosti zákonnej sudkyne najmä

v súvislosti s tým, že nevzal náležite do úvahy citovaný záznam s vyjadrením zákonnej

sudkyne, a s tým, že tento nesúvisel s postupom zákonnej sudkyne v konaní o prejednávanej

veci, ale s jej možným disciplinárnym stíhaním, ktoré v tom čase len hrozilo. Pri takom

závažnom rozhodnutí, ako je objektívna a subjektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí

súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane nevysporiadal s tým, že

tvrdenie sudkyne o jej zaujatosti predstavuje silný signál pre posudzovanie subjektívneho

hľadiska zaujatosti sudcu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

„1. ... základné právo... domáhať sa svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 16.11.2012 porušené

bolo.

2. Zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 16.11.2012

a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Nitre zaplatiť

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Nitre povinnosť

nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia...“.

II.

Krajský súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti z aspektu

existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Vychádzal pritom z (ďalej aj „OSP“), podľa

ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že účelom citovaného ustanovenia je prispieť

k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich

zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovaného

uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska

vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne

významného vzťahu sudcu, a to k veci (o taký vzťah ide napríklad vtedy, keď sudca má

osobný záujem na určitom výsledku konania), k účastníkom konania (o takýto vzťah ide

v prípade rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného alebo

osobného vzťahu sudcu) a k zástupcom účastníkov.

Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že z „...

Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru

v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato

a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je

povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má

sudca zachovávať k prejednávanej veci, účastníkom konania a ich zástupcom vecný,

profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu

od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom

konaní je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný

prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje konanie,

ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť

týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Súčasťou takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom

konania je tiež schopnosť vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého z účastníkov

pozná; aj takáto jeho schopnosť je totiž neoddeliteľnou súčasťou spôsobilosti vykonávať

funkciu sudcu.

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces tak, ako je vymedzené v čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je garancia toho. aby

vo veci rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť

a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania

a jedným z hlavných predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo

a právny štát. Na druhej strane ústavná úprava práva na spravodlivý proces (

Slovenskej republiky) zahrňuje právo, aby prejednávaná vec nebola odňatá zákonnému

sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (

Slovenskej republiky). Z uvedeného vyplýva, že obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom ( porovnaj , ).“.

K pojmu nezaujatosť sudcu krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že je

„predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah

sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle, ktorý zahŕňa v sebe vzťah sudcu k predmetu

konania, jeho účastníkom, ich zástupcom a podobne, o ktorých skutočnostiach je schopný

relatívne presne podať informáciu iba sám sudca. Iba takto ponímaný inštitút nezaujatosti

sudcu by však bol v praxi ťažko uplatniteľný vzhľadom k nemožnosti objektívnej

preskúmateľnosti vnútorných pocitov konajúceho sudcu, inštitút nezaujatosti preto treba

chápať širšie, tiež v rovine objektívnej. Za takúto objektívnu rovinu však nie je možné

považovať, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania, ale len

v nadväznosti na to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť

k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým nie nezaujatým vzťahom k veci

disponuje.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemusí byť založené

na skutočne preukázanej zaujatosti, ale je postačujúce, ak možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Subjektívne hľadisko účastníka konania môže byť podnetom k takémuto

preskúmavaniu zaujatosti, rozhodovanie o tejto otázke sa však musí uskutočniť výlučne

z hľadiska, objektívneho. To znamená, že otázka zaujatosti nemusí byť ustálená s

absolútnou istotou. Pri jej posudzovaní nie je možné zohľadňovať len subjektívne pocity

osôb zúčastnených na konaní, ale aj právny rozbor skutočností, ktoré k týmto

pochybnostiam účastníka konania vedú.“.

Krajský súd svoje rozhodnutie o návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, ako

sa uvádza v jeho napadnutom uznesení, „založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch

relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska).

V súlade s judikatúrou ESĽP, Ústavného súdu, ako aj z výkladu uvedenom vyššie dospel

k záveru, že v prípade menovanej sudkyne nemožno mať pochybnosti o jej nezaujatosti,

ktoré by boli relevantné z hľadiska . Podľa názoru nadriadeného súdu totiž

neexistuje žiadny dôvod objektívnej povahy, na základe ktorého by mohli vzniknúť

pochybnosti o jej nezaujatosti, kedyže základom o existencii pochybnosti o nestrannosti

sudcu v konaní nemôže byť skutočnosť, že sudca bol vylúčený z prejednávania

a rozhodovania inej veci, v ktorej bol niektorý z účastníkov zastúpený rovnakým právnym

zástupcom. V tomto smere je významné, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach.“.

Zo samotnej skutočnosti, že sudkyňa okresného súdu bola vylúčená z prerokovávania

a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , preto nebolo

možné podľa názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení usudzovať o jej

pomere k prerokovávanej veci (sp. zn. ), pretože sudcov pomer k veci vyplýva

predovšetkým z jeho právneho alebo iného záujmu na výsledku konania, najmä ak by sudca

mohol sám v konaní vystupovať ako účastník konania alebo ako vedľajší účastník, ak by

mohol v konaní vystupovať ako svedok alebo ak nezískal o veci poznatky len procesným

spôsobom. O takýto prípad však v tomto konaní podľa názoru krajského súdu nešlo, keď

„príčinná súvislosť medzi skutočnosťou, z ktorej navrhovateľ odvodzuje zaujatosť sudkyne

a zaujatosťou nie je daná. Naviac ani zo samotného písomného vyjadrenia zákonnej

sudkyne Mgr. Viery Kováčovej nevyplývajú, žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo

možného vyvodiť pochybnosť o jej nestrannosti. Touto nemôže byť ani podanie právneho

zástupcu navrhovateľa adresované ministrovi spravodlivosti SR zo dňa 16. 10. 2012, ktorým

podnetoval návrh na začatie disciplinárneho konania voči Mgr. Viere Kováčovej pre postup

v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. . Ako už

bolo vyššie uvedené, sudca pri výkone súdnictva musí zachovať vecný prístup za každých

okolnosti a mať dostatok schopností ovládať nielen svoje konanie, ale aj sféru svojich

vnútorných pocitov, a preto len samotné podanie podnetu nie je objektívne spôsobilé

spochybniť nezaujatosť zákonnej sudkyne v prejednávanej veci.“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil

sudkyňu okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania jeho veci vedenej na okresnom

súde pod sp. zn. , pričom, ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, vo veci ešte

nebolo okresným súdom rozhodnuté.

Podľa každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v garantované aj prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (čo platí aj

vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľa, ktorý podal námietku zaujatosti proti

sudkyni okresného súdu) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý

návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie sudkyne okresného súdu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom.

Na účely v spojení s až pod vylúčeným sudcom

treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského

súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť

na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo

k ich zástupcom (porov. ). Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa

stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným

sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania

zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného

prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá

), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či

o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1

a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou

kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia.

Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní

nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to

bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania

pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom

na podanie odvolania ( a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom ustanovených

podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri napr. ,

, ale aj mutatis mutandis , )].

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol

zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa objektívneho

posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej

účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčený, potom sa jeho sťažnosť podaná

ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred

všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa

ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,

prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda

v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný

na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 1997

a sp. zn. z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia

žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu

o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia

posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil

nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené

nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovanej veci sťažovateľa

nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jeho námietok smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní

pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne

vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014