Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 569/2014
PDF · 254.6 KB
No categories available
I. ÚS 569/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., zastúpenej Mgr. O. B., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 294/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára 2012 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 205/2012 a jeho uznesením
z 28. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013
doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 294/2011
a jeho rozsudkom z 9. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo
205/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je
v procesnom postavení žalobkyne v súdnom spore o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 773/1999.
Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 27 C 773/1999-509 z 2. júna 2011
(po vrátení veci okresnému súdu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 21/2008
z 20. apríla 2010 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej
republiky) rozsudkom z 2. júna 2011 žalobu sťažovateľky opätovne zamietol.
Na odvolanie sťažovateľky z 25. júla 2011 krajský súd rozsudkom sp. zn.
2 Co 294/2011 z 9. februára 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí
žaloby. Tento rozsudok napadla sťažovateľka dovolaním z 5. marca 2012, ktoré najvyšší
súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 205/2012 z 28. mája 2013 odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľky „Krajským súdom v Košiciach bolo porušené základné
právo sťažovateľky na spravodlivé prejednanie veci a na rovnosť účastníkov konania,
nakoľko odôvodnenie rozhodnutia nijako nezohľadňuje nesprávnosť skutkových zistení
vykonaných Okresným súdom Košice II, a tým pádom spočíva aj na nesprávnom právnom
posúdení veci. Krajský súd v Košiciach (ako aj Okresný súd Košice II) dôvodili výlučne
časovým nesúladom nadobudnutia vlastníckeho práva a poskytnutia úveru, a to bez toho,
aby bolo akokoľvek vykonané dokazovanie v smere tvrdení žalovaného, s ktorými sa súdy
stotožnili, čo možno nesporne považovať za porušenie práva na rovnosť účastníkov konania
tak, ako ho zaručuje Ústava Slovenskej republiky v článku 47 ods. 3...
... rozhodnutia vydané konajúcimi súdmi boli nepresvedčivé a arbitrárne a konajúce
súdy sa absolútne nevysporiadali so skutočnosťami relevantného charakteru... napadnuté
rozhodnutia sú v zmysle uvedeného ARBITRÁRNE, NEPRESVEDČIVÉ,
NEPRESKÚMATEĽNÉ a v konečnom dôsledku absolútne NESPRAVODLIVÉ.“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd... postupom a následne Uznesením vydaným dňa 28.05.2013
v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Cdo 205/2012 a Krajský súd... postupom, ako aj následne
Rozsudkom vydaným dňa 09.02.2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Co/294/2011 porušili
tieto základné práva sťažovateľky...
právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI. ods. 1 Dohovoru...
právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde - právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...
právo na zachovanie ľudskej dôstojností, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
podľa článku 19 ods. 1 Ústavy...
právo na rešpektovanie zásady rovnosti účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3
Ústavy...
2. Ústavný súd... zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu... vydané... 28.05.2013
a Rozsudok Krajského súdu... vydaný... 09.02.2012.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Krajskému súdu... späť na ďalšie
konanie.
4. Ústavný súd... priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume
15.000,- Eur...
5. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní... zaplatiť sťažovateľke... trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom... vo výške 331,13 €...“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
9. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
z 28. mája 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“), a jemu predchádzajúcim rozsudkom
krajského súdu z 9. februára 2012 (pozri body 1 a 4).
10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
15. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 205/2012 z 28. mája 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení
priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,
faktické a právne závery krajského súdu, ako aj dovolaciu argumentáciu sťažovateľky
a vyjadrenie žalovaného k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.
s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné
ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Podľa § 243d ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny
názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2010
sp. zn. 4 M Cdo 21/2008, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdov vyplýva,
že súdy zaťažili konanie inou vadou konania (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). V písomnom
vyhotovení rozhodnutia dovolací súd poukázal na nevykonanie žalobkyňou navrhnutého
relevantného dôkazu, ktorým podľa jej názoru malo byť preukázané, že sporné
nehnuteľnosti boli zakúpené z prostriedkov patriacich do BSM a nie z prostriedkov
patriacich výlučne žalovanému ako uzavreli súdy, keď vychádzali iba z jeho tvrdenia
a nevykonali ňou navrhnutý dôkaz. V tomto rozhodnutí tak dovolací súd vyjadril záväzný
právny názor. Poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré
skutočnosti by mali byť ešte objasnené. V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa ani odvolací
súd neodchýlili od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
a preto podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie nie je prípustné. Súd prvého stupňa totiž
v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
doplnil dokazovanie v naznačenom smere. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy
rozhodli na základe tvrdenia žalovaného, a tak sa neriadili záväzným právnym názorom
dovolacieho súdu, k uvedenému dovolací súd uvádza, že okresný súd doplnil dokazovanie
v dovolacím súdom naznačenom smere, s ktorými zisteniami sa stotožnil i odvolací súd. Keď
na základe vykonaných dôkazov súdy nemali preukázané, že na kúpu nehnuteľností v... boli
použité prostriedky zo žalobkyňou namietanej zmluvy a žalobkyňa súdu nepredložila iné
dôkazy, na základe ktorých by preukázala, že nehnuteľnosti patria do BSM a keď súdy mali
žalovaným preukázané (predloženou kúpnou zmluvou), že žalovaný prostriedky na kúpu
týchto nehnuteľností získal z predaja inej nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve v 1/2 a v
konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by takto získané prostriedky použil v dobe od
ich získania do uhradenia kúpnej ceny za vydražené nehnuteľnosti na iný účel (a teda ich
nemohol mať k dispozícii), nemožno skutkové závery súdov hodnotiť ako odchýlenie sa od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Procesnoprávnym následkom
neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pri
vyhodnotení dôkazov, vrátane zhodnotenia absencie dôkazov, vedúcej k neuneseniu
dôkazného bremena žalobkyňou, nemožno súdom vyčítať pochybenia v tom smere, že by sa
odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej
podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd
nezistil.
Z dovolania žalobkyne je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi
(dovolací súd dovolanie totiž neposudzoval len z formálnej stránky, ale aj z jej obsahovej
stránky, t. j. z toho, čo dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala). Dovolací súd uvádza, že
v zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Pre úplnosť
treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom
ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.
Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2 O. s. p. („dokazovanie však nevykonáva“).
Skutočnosť, že by rozhodnutie spočívalo na žalobkyňou namietanom nesprávnom
právnom posúdení veci, môže byť odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p. len v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné, čo nie je preskúmavaný prípad.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobkyne smerovalo
proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné podľa § 238 O. s. p. nie je. Keďže
neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sa dovolací súd nemohol
zaoberať.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože
náklady žalovaného spojené s odmenou jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu
nepovažoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť za potrebné na účelné bránenie práva.»
17. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 205/2012 z 28. mája 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
19. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 294/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára
2012, ktorým na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 773/1999-509
z 2. júna 2011 potvrdil „vo výroku o zamietnutí žaloby“ (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení
označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.
20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
23. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
26. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3
ústavy [„všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní (každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdom... za podmienok ustanovených zákonom)“] postupom
a rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov (body 1 a 4) z dôvodov v podstatnom uvedených
v bode 3. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 18 a 25 (odmietnutie sťažnosti)
a tiež konštantnej judikatúry ústavného súdu rámcovo uvedenej v bodoch 11, 12 a 20, podľa
ktorej ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či bol v konaní náležite zistený skutkový stav a z neho vyplývajúce
skutkové a právne závery. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, a preto odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu nezistenia
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutiami označených
všeobecných súdov a uvedeným základným právom.
27. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1
ústavy predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1 a 4).
Keďže vo veci konajúce všeobecné súdy neporušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 18 a 25), ako aj z dôvodu
absencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutiami
označených všeobecných súdov a základným právom podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, nemohlo
dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy („každý má právo
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“). Ústavný
súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jej ostatnými návrhmi (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014