Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 569/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., zastúpenej Mgr. O. B., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. februára 2012 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013

doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo

205/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je

v procesnom postavení žalobkyne v súdnom spore o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -509 z 2. júna 2011

(po vrátení veci okresnému súdu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. apríla 2010 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky) rozsudkom z 2. júna 2011 žalobu sťažovateľky opätovne zamietol.

Na odvolanie sťažovateľky z 25. júla 2011 krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 9. februára 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí

žaloby. Tento rozsudok napadla sťažovateľka dovolaním z 5. marca 2012, ktoré najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2013 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Krajským súdom v Košiciach bolo porušené základné

právo sťažovateľky na spravodlivé prejednanie veci a na rovnosť účastníkov konania,

nakoľko odôvodnenie rozhodnutia nijako nezohľadňuje nesprávnosť skutkových zistení

vykonaných Okresným súdom Košice II, a tým pádom spočíva aj na nesprávnom právnom

posúdení veci. Krajský súd v Košiciach (ako aj Okresný súd Košice II) dôvodili výlučne

časovým nesúladom nadobudnutia vlastníckeho práva a poskytnutia úveru, a to bez toho,

aby bolo akokoľvek vykonané dokazovanie v smere tvrdení žalovaného, s ktorými sa súdy

stotožnili, čo možno nesporne považovať za porušenie práva na rovnosť účastníkov konania

tak, ako ho zaručuje v článku 47 ods. 3...

... rozhodnutia vydané konajúcimi súdmi boli nepresvedčivé a arbitrárne a konajúce

súdy sa absolútne nevysporiadali so skutočnosťami relevantného charakteru... napadnuté

rozhodnutia sú v zmysle uvedeného ARBITRÁRNE, NEPRESVEDČIVÉ,

NEPRESKÚMATEĽNÉ a v konečnom dôsledku absolútne NESPRAVODLIVÉ.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd... postupom a následne Uznesením vydaným dňa 28.05.2013

v konaní vedenom pod sp. zn.: a Krajský súd... postupom, ako aj následne

Rozsudkom vydaným dňa 09.02.2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: porušili

tieto základné práva sťažovateľky...

právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI. ods. 1 Dohovoru...

právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde - právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ...

právo na zachovanie ľudskej dôstojností, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

podľa článku 19 ods. 1 ...

právo na rešpektovanie zásady rovnosti účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3

...

2. Ústavný súd... zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu... vydané... 28.05.2013

a Rozsudok Krajského súdu... vydaný... 09.02.2012.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Krajskému súdu... späť na ďalšie

konanie.

4. Ústavný súd... priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume

15.000,- Eur...

5. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní... zaplatiť sťažovateľke... trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom... vo výške 331,13 €...“

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

9. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 28. mája 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s “), a jemu predchádzajúcim rozsudkom

krajského súdu z 9. februára 2012 (pozri body 1 a 4).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , , ).

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. mája 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,

faktické a právne závery krajského súdu, ako aj dovolaciu argumentáciu sťažovateľky

a vyjadrenie žalovaného k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátom ( ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v

jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.

s. p. ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné

ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa , dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.

Podľa prvej a druhej vety , ak dôjde k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny

názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2010

sp. zn. , ktorým boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdov vyplýva,

že súdy zaťažili konanie inou vadou konania ( ). V písomnom

vyhotovení rozhodnutia dovolací súd poukázal na nevykonanie žalobkyňou navrhnutého

relevantného dôkazu, ktorým podľa jej názoru malo byť preukázané, že sporné

nehnuteľnosti boli zakúpené z prostriedkov patriacich do BSM a nie z prostriedkov

patriacich výlučne žalovanému ako uzavreli súdy, keď vychádzali iba z jeho tvrdenia

a nevykonali ňou navrhnutý dôkaz. V tomto rozhodnutí tak dovolací súd vyjadril záväzný

právny názor. Poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré

skutočnosti by mali byť ešte objasnené. V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa ani odvolací

súd neodchýlili od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

a preto podľa dovolanie nie je prípustné. Súd prvého stupňa totiž

v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

doplnil dokazovanie v naznačenom smere. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy

rozhodli na základe tvrdenia žalovaného, a tak sa neriadili záväzným právnym názorom

dovolacieho súdu, k uvedenému dovolací súd uvádza, že okresný súd doplnil dokazovanie

v dovolacím súdom naznačenom smere, s ktorými zisteniami sa stotožnil i odvolací súd. Keď

na základe vykonaných dôkazov súdy nemali preukázané, že na kúpu nehnuteľností v... boli

použité prostriedky zo žalobkyňou namietanej zmluvy a žalobkyňa súdu nepredložila iné

dôkazy, na základe ktorých by preukázala, že nehnuteľnosti patria do BSM a keď súdy mali

žalovaným preukázané (predloženou kúpnou zmluvou), že žalovaný prostriedky na kúpu

týchto nehnuteľností získal z predaja inej nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve v 1/2 a v

konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by takto získané prostriedky použil v dobe od

ich získania do uhradenia kúpnej ceny za vydražené nehnuteľnosti na iný účel (a teda ich

nemohol mať k dispozícii), nemožno skutkové závery súdov hodnotiť ako odchýlenie sa od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Procesnoprávnym následkom

neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pri

vyhodnotení dôkazov, vrátane zhodnotenia absencie dôkazov, vedúcej k neuneseniu

dôkazného bremena žalobkyňou, nemožno súdom vyčítať pochybenia v tom smere, že by sa

odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd

nezistil.

Z dovolania žalobkyne je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi

(dovolací súd dovolanie totiž neposudzoval len z formálnej stránky, ale aj z jej obsahovej

stránky, t. j. z toho, čo dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala). Dovolací súd uvádza, že

v zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie

je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Pre úplnosť

treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom

ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď až c/

Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že

v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia („dokazovanie však nevykonáva“).

Skutočnosť, že by rozhodnutie spočívalo na žalobkyňou namietanom nesprávnom

právnom posúdení veci, môže byť odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/

len v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné, čo nie je preskúmavaný prípad.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobkyne smerovalo

proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné podľa nie je. Keďže

neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol ( veta prvá v spojení

s ). Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou

vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sa dovolací súd nemohol

zaoberať.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa (s použitím analógie) v spojení s a

ods. 1, keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože

náklady žalovaného spojené s odmenou jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu

nepovažoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť za potrebné na účelné bránenie práva.»

17. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa veta prvá v spojení

s “ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. mája 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1, a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára

2012, ktorým na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu č. k. -509

z 2. júna 2011 potvrdil „vo výroku o zamietnutí žaloby“ (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

23. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3

[„všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní (každý má právo na právnu

pomoc v konaní pred súdom... za podmienok ustanovených zákonom)“] postupom

a rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov (body 1 a 4) z dôvodov v podstatnom uvedených

v bode 3. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 18 a 25 (odmietnutie sťažnosti)

a tiež konštantnej judikatúry ústavného súdu rámcovo uvedenej v bodoch 11, 12 a 20, podľa

ktorej ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či bol v konaní náležite zistený skutkový stav a z neho vyplývajúce

skutkové a právne závery. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, a preto odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

podľa ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu nezistenia

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutiami označených

všeobecných súdov a uvedeným základným právom.

27. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1

predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1 a 4).

Keďže vo veci konajúce všeobecné súdy neporušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru (body 18 a 25), ako aj z dôvodu

absencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutiami

označených všeobecných súdov a základným právom podľa , nemohlo

dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva podľa („každý má právo

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“). Ústavný

súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014