Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/21/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. L., bývajúcej

v K., proti žalovanému Ing. Ľ. L., bývajúcemu v K., o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. ,

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Okresného súdu Košice II z 13. júla 2005 č.k. -236 a rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 24. septembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Košice II z 13. júla 2005

č.k. -236 vo výroku, ktorým zamietol žalobu o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na T. ul. č. X. v K.,

zapísaným na LV č. X., katastrálneho územia K., k stavbe – domu, súp. č. X. na parcele č. X.,

k stavbe – garáži, súp. č. X. na parcele č. X. a k pozemkom, parcele č. X. – zastavaná plocha

2 2

o výmere X. m, parcele č. X. – záhrada o výmere X. ma parcele č. X. – zastavaná plocha

2

o výmere X. m, vedených na žalovaného v spoluvlastníckom podiele X. a rozsudok

Krajského súdu v Košiciach z 24. septembra 2007 sp. zn. v časti potvrdzujúcej

tento výrok rozsudku súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia

Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa žalobou zo 14. septembra 1999 domáhala vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode rozsudkom Okresného súdu

Košice II z 23. februára 1999 sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť 14. apríla

1999. Uviedla, že so žalovaným za trvania manželstva nadobudli nehnuteľnosti : byt

na T. ul. č. X. v K., zapísaný na LV č. X. k.ú. K., polovicu domu a garáže s pozemkami na

T.ul. č. X. v K., zapísané na LV č. X. k.ú. K. a záhradu v K., zapísanú na LV č. X. k.ú. K..

Okresný súd Košice II rozsudkom z 23. februára 1999 sp. zn. zamietol

žalobu z toho dôvodu, že nehnuteľnosti, ktorých vyporiadania sa žalobkyňa domáhala,

nepatria do BSM. Mal za preukázané, že byt v K. na T. ul. č. X. žalovaný nadobudol za

trvania manželstva so svojou predchádzajúcou manželkou a po uzavretí dohody o zrušení

práva spoločného nájmu bytu a spoločného členstva v družstve sa stal výlučným členom

družstva a následne na základe kúpnej zmluvy aj vlastníkom tohto bytu. Okresný súd mal tiež

za preukázané, že záhradu v K. žalovaný nadobudol za peniaze svojho otca, ktorý mu

potrebnú sumu daroval. Podľa okresného súdu ani nehnuteľnosti nachádzajúce sa v K. na

T.ul. č. X., ktorých je žalovaný spoluvlastníkom nepatria do BSM, lebo boli nadobudnuté do

podielového spoluvlastníctva žalovaného za finančné prostriedky nepatriace do BSM,

keďže boli žalovaným získané z predchádzajúceho predaja jeho nehnuteľnosti,

nachádzajúcej sa v K. na Z.ul. č. X. za cenu 2 000 000,-- Sk ešte pred uzavretím manželstva

účastníkov.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. septembra 2007

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba

zamietnutá ako vecne správny potvrdil.

Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba

zamietnutá a proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým v tejto časti rozsudok

okresného súdu potvrdil podal na základe podnetu žalobkyne s poukazom na § 243e ods. 1

v spojení s mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

Slovenskej republiky. Navrhol ich v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu

Košice II na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súdy sa náležite neriadili zákonnými

ustanoveniami , , a , , a Občianskeho

zákonníka a porušili zákon. Namietal vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci, keď

súdy vychádzali z neúplného a nesprávne zisteného skutkového stavu v dôkaznom procese.

Podľa názoru generálneho prokurátora, aj keď nehnuteľnosť na T.ul. č. X. v K. bola

nadobudnutá príklepom Daňového úradu Košice II č.k. X.na dražbe konanej 16. decembra

1997 za sumu 2 001 110,-- Sk, prostriedky na kúpu podielu tejto nehnuteľnosti boli získané

z úverovej zmluvy Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., ktoré boli poskytnuté účastníkom konania.

Poukázal na to, že žalobkyňa navrhla súdu dôkaz úverovou zmluvou P.S.S., a.s. a súd

žalovanému uložil, aby túto úverovú zmluvu predložil. Žalovaný však predložil Zmluvu

o medziúvere č. X. a stavebnom úvere č. X., ktorú uzavrel s P.S.S., a.s. po rozvode

manželstva 12. novembra 1999. Nešlo teda o zmluvu, ktorou žalobkyňa argumentovala.

Podľa názoru generálneho prokurátora, ak by súd toto pochybenie postrehol a trval na

predložení zmluvy, ktorú mala na mysli žalobkyňa, zistil by, že ide o zmluvu

o poskytnutí medziúveru č. X. vo výške 950 000,-- Sk a stavebného úveru č. X. vo výške

475 000,-- Sk uzavretú 20. apríla 1998 medzi P.S.S., a.s. a žalovaným ako stavebným

sporiteľom a žalobkyňou ako spoludlžníčkou. S prihliadnutím na tento dôkaz sa možno podľa

názoru generálneho prokurátora dôvodne domnievať, že dražobná cena za nehnuteľnosti

zapísané na LV č. X. k.ú. K., bola uhradená z uvedenej úverovej zmluvy, teda z prostriedkov,

ktoré patria do BSM. V uvedenom prípade je preto vadou konania pri zisťovaní skutkového

stavu veci nedostatočné vykonanie dôkazu, z akých finančných prostriedkov bola uhradená

dražobná cena za nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. K., čím je daný dovolací dôvod

podľa

Žalobkyňa nevyužila svoje právo a na výzvu súdu sa k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora Slovenskej republiky písomne nevyjadrila.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

Slovenskej republiky uviedol, že dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa viedlo

k vydaniu vecne a právne správneho rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené aj odvolacím súdom.

Zmluva, na ktorú poukázal generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom

dovolaní bola uzavretá 20. apríla 1998 a nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. K. boli

vydražené príklepom Daňového úradu Košice II 16. decembra 1997. V súlade s Rozhodnutím

o príklepe z 22. decembra 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. januára 1998 bol

vydražiteľ povinný uhradiť cenu vydraženej nehnuteľnosti najneskôr do 30 dní odo dňa

doručenia tohto rozhodnutia. Najneskôr bol tak povinný uhradiť kúpnu cenu 4. februára 1998,

a teda je absolútne vylúčené, aby peňažné prostriedky získané z namietanej zmluvy boli

použité na kúpu uvedených nehnuteľností. Podľa jeho názoru namietaná úverová zmluva

svedčí iba o tej skutočnosti, že účastníkom konania vznikol počas manželstva spoločný dlh,

ktorý on sám, výlučne zo svojich prostriedkov splatil po rozvode manželstva. Navrhol preto

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietnuť ako

nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe

podnetu účastníka konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom ( a ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté

rozsudky, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne

dovolanie je dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je

viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní

uplatnenými dôvodmi ( v spojení s ). Obligatórne

( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní namietal inú

vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

spočívajúcu v neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu. Konkrétne namietal

nevykonanie dôkazu listinou – úverovou zmluvou, ktorý dôkaz žalobkyňa navrhla v konaní

pred súdom prvého stupňa na preukázanie svojich tvrdení.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah

mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Nakoľko

z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, že súdy nevykonali dokazovanie

v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, dovolací súd pri zisťovaní

existencie tejto inej vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich

vykonávanie dokazovania v konaní na súde.

Konanie o vyporiadanie BSM je sporovým konaním, v ktorom sú účastníci povinní

podľa označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré

z označených dôkazov vykoná ( veta druhá ).

Podľa predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má

listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo

právnickej osoby.

Podľa § 132 dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 213 ods. 1 odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd

prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4. Podľa § 213. ods. 3, odvolací

súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania,

ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok

ustanovených v § 205a.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sú to predovšetkým účastníci konania, ktorí majú

povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe

sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť

skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri

zhromažďovaní dôkazov zaťažuje účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy

k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má tak povinnosť tvrdenia ( )

a povinnosť dôkaznú ( ). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná

úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej

pravdy, je vyjadrená v , podľa ktorého, súd rozhodne na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré

neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné

pochybnosti.

Nepriaznivé dôsledky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov nesie účastník vtedy, ak si

nesplnil povinnosť tvrdenia a neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení.

Avšak, aj keď si tieto povinnosti účastník splní, len súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná ( ). Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci

relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí

v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú

právne relevantné, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Teda to, či súd

vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je

zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý

v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému až , v zmysle

ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Iba súdny proces, ktorý bol v súlade

so základnými ustanoveniami je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo

na súdnu ochranu. Za súladné nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom

konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre

ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde. V preskúmavanom

prípade za taký dôkaz je možné označiť úverovú zmluvu, ktorou boli obom účastníkom

konania poskytnuté peňažné prostriedky na stavebné účely. Ak účastník navrhol právne

relevantný dôkaz a súd takýto dôkaz nevykonal a ani jeho nevykonanie neodôvodnil, takéto

konanie vykazuje vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1

písm. b) ).

V preskúmavanom prípade je zo spisu zrejmé, že žalobkyňa si povinnosť tvrdenia

a dôkaznú povinnosť splnila. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 4. júna 2002 (č.l. 64)

uviedla, že existuje úverová zmluva, ktorou boli obom účastníkom Prvou stavebnou

sporiteľňou, a.s. poskytnuté peňažné prostriedky na kúpu nehnuteľností v Košiciach

na T.ul. č. X., a teda že tieto patria do BSM. Keďže zmluvu nemala sama k dispozícii, navrhla

súdu vyžiadať ju od žalovaného, resp. od P.S.S., a.s. Súd potom žalovanému uložil, aby túto

zmluvu predložil. Žalovaný však predložil Zmluvu o medziúvere č. X. a stavebnom úvere

č. X., ktorú uzavrel s P.S.S., a.s. po rozvode manželstva 12. novembra 1999. Ako správne

namietal generálny prokurátor Slovenskej republiky, nemohlo ísť preto o zmluvu,

ktorou argumentovala žalobkyňa. Súd prvého stupňa a v odvolacom konaní ani odvolací súd

však túto vadu nepostrehli, a tak v konečnom dôsledku nebol v konaní vykonaný dôkaz touto

zmluvou. Súdy túto skutočnosť nepostrehli ani z priloženého výpisu LV č. X. na č.l. 5 spisu,

ktorý mali k dispozícii a z ktorého je zrejmá existencia záložnej zmluvy (ktorou boli zaťažené

práve nehnuteľnosti v K. na T.ul. č. X.) k zmluve, ktorou argumentovala žalobkyňa.

V uvedenom prípade je nedostatočné vykonanie dôkazu a zisťovanie, z akých finančných

prostriedkov bola uhradená dražobná cena za nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. K.

vadou konania pri zisťovaní skutkového stavu veci. Súdy sa nijako nezaoberali preukázaním

sporného tvrdenia žalovaného. Nijako neskúmali, či peňažné prostriedky, ktoré žalovaný

podľa svojho vyjadrenia získal v r. 1995, mal k dispozícii aj v roku 1998 (napr. výpisom

z účtu), kedy bol povinný zaplatiť za vydražené nehnuteľnosti a fakticky vychádzali len z jeho

výpovede. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že samotné tvrdenie

žalovaného, ničím nepreukázané, samo osebe nepreukazuje, že žalovaný aj kúpnu cenu

nehnuteľností uhradil z týchto prostriedkov. Keď súd prvého stupňa vychádzal len z tvrdenia

žalovaného a nevykonal žalobkyňou navrhnutý právne relevantný dôkaz (či už vyžiadaním od

Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. alebo iným spôsobom) a túto vadu neodstránil ani odvolací

súd ( ), možno konštatovať, že súdy si neobstarali dostatočné podklady pre

správne skutkové zistenie a pre vecnú správnosť svojho rozhodnutia. Konanie tak zaťažili

namietanou vadou.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa najmä zaobstarať si žalobkyňou

namietanú zmluvu a zistiť, na aký účel boli použité peňažné prostriedky z tejto zmluvy, keďže

prostriedky zo stavebného úveru a medziúveru sú poskytované P.S.S., a.s. ako účelovo

viazané prostriedky na stavebné účely. Podľa okolností bude úlohou súdu tiež zistiť, či mal

žalovaný k dispozícii peňažné prostriedky získané z predaja nehnuteľností v r. 1995 aj v čase,

keď bol povinný uhradiť cenu vydražených nehnuteľností.

Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie je zrejmé, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

boli vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ).

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne

dovolanie podľa v spojení s , keďže to

vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu

nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3

v spojení s ) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný

súd záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. apríla 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová