Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bc9/360744.caca27.pdf
PDF · 111.11 KB
No categories available
4MCdo/21/2008
Najvyšší súd 4 M Cdo 21/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. L., bývajúcej
v K., proti žalovanému Ing. Ľ. L., bývajúcemu v K., o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 773/1999,
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Košice II z 13. júla 2005 č.k. 27 C 773/1999-236 a rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 24. septembra 2007 sp. zn. 2 Co 306/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Košice II z 13. júla 2005
č.k. 27 C 773/1999-236 vo výroku, ktorým zamietol žalobu o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na T. ul. č. X. v K.,
zapísaným na LV č. X., katastrálneho územia K., k stavbe – domu, súp. č. X. na parcele č. X.,
k stavbe – garáži, súp. č. X. na parcele č. X. a k pozemkom, parcele č. X. – zastavaná plocha
2 2
o výmere X. m, parcele č. X. – záhrada o výmere X. ma parcele č. X. – zastavaná plocha
2
o výmere X. m, vedených na žalovaného v spoluvlastníckom podiele X. a rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 24. septembra 2007 sp. zn. 2 Co 306/2006 v časti potvrdzujúcej
tento výrok rozsudku súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia
Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou zo 14. septembra 1999 domáhala vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode rozsudkom Okresného súdu
Košice II z 23. februára 1999 sp. zn. 28 C 493/1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. apríla
1999. Uviedla, že so žalovaným za trvania manželstva nadobudli nehnuteľnosti : byt
na T. ul. č. X. v K., zapísaný na LV č. X. k.ú. K., polovicu domu a garáže s pozemkami na
T.ul. č. X. v K., zapísané na LV č. X. k.ú. K. a záhradu v K., zapísanú na LV č. X. k.ú. K..
Okresný súd Košice II rozsudkom z 23. februára 1999 sp. zn. 28 C 493/1998 zamietol
žalobu z toho dôvodu, že nehnuteľnosti, ktorých vyporiadania sa žalobkyňa domáhala,
nepatria do BSM. Mal za preukázané, že byt v K. na T. ul. č. X. žalovaný nadobudol za
trvania manželstva so svojou predchádzajúcou manželkou a po uzavretí dohody o zrušení
práva spoločného nájmu bytu a spoločného členstva v družstve sa stal výlučným členom
družstva a následne na základe kúpnej zmluvy aj vlastníkom tohto bytu. Okresný súd mal tiež
za preukázané, že záhradu v K. žalovaný nadobudol za peniaze svojho otca, ktorý mu
potrebnú sumu daroval. Podľa okresného súdu ani nehnuteľnosti nachádzajúce sa v K. na
T.ul. č. X., ktorých je žalovaný spoluvlastníkom nepatria do BSM, lebo boli nadobudnuté do
podielového spoluvlastníctva žalovaného za finančné prostriedky nepatriace do BSM,
keďže boli žalovaným získané z predchádzajúceho predaja jeho nehnuteľnosti,
nachádzajúcej sa v K. na Z.ul. č. X. za cenu 2 000 000,-- Sk ešte pred uzavretím manželstva
účastníkov.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. septembra 2007
sp. zn. 2 Co 306/2006 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba
zamietnutá ako vecne správny potvrdil.
Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba
zamietnutá a proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým v tejto časti rozsudok
okresného súdu potvrdil podal na základe podnetu žalobkyne s poukazom na § 243e ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor
Slovenskej republiky. Navrhol ich v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu
Košice II na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súdy sa náležite neriadili zákonnými
ustanoveniami § 1, § 2, § 132 a § 153 ods. 1 O.s.p., § 143, § 144 a § 149 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a porušili zákon. Namietal vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci, keď
súdy vychádzali z neúplného a nesprávne zisteného skutkového stavu v dôkaznom procese.
Podľa názoru generálneho prokurátora, aj keď nehnuteľnosť na T.ul. č. X. v K. bola
nadobudnutá príklepom Daňového úradu Košice II č.k. X.na dražbe konanej 16. decembra
1997 za sumu 2 001 110,-- Sk, prostriedky na kúpu podielu tejto nehnuteľnosti boli získané
z úverovej zmluvy Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., ktoré boli poskytnuté účastníkom konania.
Poukázal na to, že žalobkyňa navrhla súdu dôkaz úverovou zmluvou P.S.S., a.s. a súd
žalovanému uložil, aby túto úverovú zmluvu predložil. Žalovaný však predložil Zmluvu
o medziúvere č. X. a stavebnom úvere č. X., ktorú uzavrel s P.S.S., a.s. po rozvode
manželstva 12. novembra 1999. Nešlo teda o zmluvu, ktorou žalobkyňa argumentovala.
Podľa názoru generálneho prokurátora, ak by súd toto pochybenie postrehol a trval na
predložení zmluvy, ktorú mala na mysli žalobkyňa, zistil by, že ide o zmluvu
o poskytnutí medziúveru č. X. vo výške 950 000,-- Sk a stavebného úveru č. X. vo výške
475 000,-- Sk uzavretú 20. apríla 1998 medzi P.S.S., a.s. a žalovaným ako stavebným
sporiteľom a žalobkyňou ako spoludlžníčkou. S prihliadnutím na tento dôkaz sa možno podľa
názoru generálneho prokurátora dôvodne domnievať, že dražobná cena za nehnuteľnosti
zapísané na LV č. X. k.ú. K., bola uhradená z uvedenej úverovej zmluvy, teda z prostriedkov,
ktoré patria do BSM. V uvedenom prípade je preto vadou konania pri zisťovaní skutkového
stavu veci nedostatočné vykonanie dôkazu, z akých finančných prostriedkov bola uhradená
dražobná cena za nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. K., čím je daný dovolací dôvod
podľa § 243f ods. 1 písm. b) O.s.p.
Žalobkyňa nevyužila svoje právo a na výzvu súdu sa k mimoriadnemu dovolaniu
generálneho prokurátora Slovenskej republiky písomne nevyjadrila.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
Slovenskej republiky uviedol, že dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa viedlo
k vydaniu vecne a právne správneho rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené aj odvolacím súdom.
Zmluva, na ktorú poukázal generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom
dovolaní bola uzavretá 20. apríla 1998 a nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. K. boli
vydražené príklepom Daňového úradu Košice II 16. decembra 1997. V súlade s Rozhodnutím
o príklepe z 22. decembra 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. januára 1998 bol
vydražiteľ povinný uhradiť cenu vydraženej nehnuteľnosti najneskôr do 30 dní odo dňa
doručenia tohto rozhodnutia. Najneskôr bol tak povinný uhradiť kúpnu cenu 4. februára 1998,
a teda je absolútne vylúčené, aby peňažné prostriedky získané z namietanej zmluvy boli
použité na kúpu uvedených nehnuteľností. Podľa jeho názoru namietaná úverová zmluva
svedčí iba o tej skutočnosti, že účastníkom konania vznikol počas manželstva spoločný dlh,
ktorý on sám, výlučne zo svojich prostriedkov splatil po rozvode manželstva. Navrhol preto
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietnuť ako
nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe
podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozsudky, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Obligatórne
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní namietal inú
vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) O.s.p.),
spočívajúcu v neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu. Konkrétne namietal
nevykonanie dôkazu listinou – úverovou zmluvou, ktorý dôkaz žalobkyňa navrhla v konaní
pred súdom prvého stupňa na preukázanie svojich tvrdení.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah
mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) O.s.p.). Nakoľko
z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, že súdy nevykonali dokazovanie
v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, dovolací súd pri zisťovaní
existencie tejto inej vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich
vykonávanie dokazovania v konaní na súde.
Konanie o vyporiadanie BSM je sporovým konaním, v ktorom sú účastníci povinní
podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré
z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 129 ods. 2 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má
listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo
právnickej osoby.
Podľa § 132 dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 213 ods. 1 odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd
prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4. Podľa § 213. ods. 3, odvolací
súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania,
ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok
ustanovených v § 205a.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že sú to predovšetkým účastníci konania, ktorí majú
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe
sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť
skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov zaťažuje účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy
k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má tak povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O.s.p.)
a povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná
úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej
pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré
neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti.
Nepriaznivé dôsledky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov nesie účastník vtedy, ak si
nesplnil povinnosť tvrdenia a neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení.
Avšak, aj keď si tieto povinnosti účastník splní, len súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci
relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí
v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú
právne relevantné, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Teda to, či súd
vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý
v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 O.s.p., v zmysle
ktorých je potrebné vykladať ustanovenia O.s.p. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade
so základnými ustanoveniami O.s.p. je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre
ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde. V preskúmavanom
prípade za taký dôkaz je možné označiť úverovú zmluvu, ktorou boli obom účastníkom
konania poskytnuté peňažné prostriedky na stavebné účely. Ak účastník navrhol právne
relevantný dôkaz a súd takýto dôkaz nevykonal a ani jeho nevykonanie neodôvodnil, takéto
konanie vykazuje vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b) O.s.p.).
V preskúmavanom prípade je zo spisu zrejmé, že žalobkyňa si povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť splnila. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 4. júna 2002 (č.l. 64)
uviedla, že existuje úverová zmluva, ktorou boli obom účastníkom Prvou stavebnou
sporiteľňou, a.s. poskytnuté peňažné prostriedky na kúpu nehnuteľností v Košiciach
na T.ul. č. X., a teda že tieto patria do BSM. Keďže zmluvu nemala sama k dispozícii, navrhla
súdu vyžiadať ju od žalovaného, resp. od P.S.S., a.s. Súd potom žalovanému uložil, aby túto
zmluvu predložil. Žalovaný však predložil Zmluvu o medziúvere č. X. a stavebnom úvere
č. X., ktorú uzavrel s P.S.S., a.s. po rozvode manželstva 12. novembra 1999. Ako správne
namietal generálny prokurátor Slovenskej republiky, nemohlo ísť preto o zmluvu,
ktorou argumentovala žalobkyňa. Súd prvého stupňa a v odvolacom konaní ani odvolací súd
však túto vadu nepostrehli, a tak v konečnom dôsledku nebol v konaní vykonaný dôkaz touto
zmluvou. Súdy túto skutočnosť nepostrehli ani z priloženého výpisu LV č. X. na č.l. 5 spisu,
ktorý mali k dispozícii a z ktorého je zrejmá existencia záložnej zmluvy (ktorou boli zaťažené
práve nehnuteľnosti v K. na T.ul. č. X.) k zmluve, ktorou argumentovala žalobkyňa.
V uvedenom prípade je nedostatočné vykonanie dôkazu a zisťovanie, z akých finančných
prostriedkov bola uhradená dražobná cena za nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. K.
vadou konania pri zisťovaní skutkového stavu veci. Súdy sa nijako nezaoberali preukázaním
sporného tvrdenia žalovaného. Nijako neskúmali, či peňažné prostriedky, ktoré žalovaný
podľa svojho vyjadrenia získal v r. 1995, mal k dispozícii aj v roku 1998 (napr. výpisom
z účtu), kedy bol povinný zaplatiť za vydražené nehnuteľnosti a fakticky vychádzali len z jeho
výpovede. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že samotné tvrdenie
žalovaného, ničím nepreukázané, samo osebe nepreukazuje, že žalovaný aj kúpnu cenu
nehnuteľností uhradil z týchto prostriedkov. Keď súd prvého stupňa vychádzal len z tvrdenia
žalovaného a nevykonal žalobkyňou navrhnutý právne relevantný dôkaz (či už vyžiadaním od
Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. alebo iným spôsobom) a túto vadu neodstránil ani odvolací
súd (§ 213 ods. 3 O.s.p.), možno konštatovať, že súdy si neobstarali dostatočné podklady pre
správne skutkové zistenie a pre vecnú správnosť svojho rozhodnutia. Konanie tak zaťažili
namietanou vadou.
V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa najmä zaobstarať si žalobkyňou
namietanú zmluvu a zistiť, na aký účel boli použité peňažné prostriedky z tejto zmluvy, keďže
prostriedky zo stavebného úveru a medziúveru sú poskytované P.S.S., a.s. ako účelovo
viazané prostriedky na stavebné účely. Podľa okolností bude úlohou súdu tiež zistiť, či mal
žalovaný k dispozícii peňažné prostriedky získané z predaja nehnuteľností v r. 1995 aj v čase,
keď bol povinný uhradiť cenu vydražených nehnuteľností.
Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie je zrejmé, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
boli vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) O.s.p.).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne
dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) O.s.p., keďže to
vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu
nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný
súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová