Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 634/2014
PDF · 283.21 KB
No categories available
II. ÚS 634/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 2232/2014, Rvp 2233/2014, Rvp 2234/2014, Rvp 2235/2014,
Rvp 2236/2014, Rvp 2237/2014, Rvp 2383/2014, Rvp 2238/2014, Rvp 2239/2014,
Rvp 2240/2014, Rvp 2241/2014, Rvp 2242/2014, Rvp 2243/2014, Rvp 2244/2014
a Rvp 2245/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov,
Okresného súdu Humenné, Okresného súdu Kežmarok a Okresného súdu Poprad
v konaniach vedených pod sp. zn. 26 Er 862/2004 a uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.
7 Er 2430/2003 a uznesením z 13. apríla 2012, sp. zn. 23 Er 1371/2005 a uznesením
z 27. apríla 2012, sp. zn. 17 Er 498/2009 a uznesením zo 14. októbra 2011, sp. zn.
10 Er 988/2008 a uznesením z 18. júla 2012, sp. zn. 12 Er 1007/2008 a uznesením
z 2. mája 2012, sp. zn. 17 Er 422/2010 a uznesením z 2. januára 2013, sp. zn. 10 Er 14/2009
a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 1 Er 83/2006 a uznesením zo 14. novembra 2012,
sp. zn. 13 Er 111/2007 a uznesením z 24. júla 2013, sp. zn. 13 Er 463/2006 a uznesením
z 23. júla 2013, sp. zn. 7 Er 443/2004 a uznesením z 18. júla 2012, sp. zn. 7 Er 386/2013
a uznesením z 18. júla 2012 a sp. zn. 13 Er 106/2007 a uznesením zo 7. augusta 2013,
ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 21 CoE 167/2013
a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn. 17 CoE 160/2013 a uznesením
zo 7. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 160/2013 a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn.
19 CoE 147/2013 a uznesením z 26. septembra 2013, sp. zn. 22 CoE 88/2013 a uznesením
z 22. októbra 2013, sp. zn. 22 CoE 43/2013 a uznesením z 25. júna 2013, sp. zn.
24 CoE 91/2013 a uznesením z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 CoE 147/2013 a uznesením
z 30. septembra 2013, sp. zn. 8 CoE 70/2013 a uznesením z 28. októbra 2013, sp. zn.
6 CoE 157/2013 a uznesením z 28. októbra 2013, sp. zn. 21 CoE 156/2013 a uznesením
z 28. októbra 2013, sp. zn. 20 CoE 110/2013 a uznesením z 30. augusta 2013, sp. zn.
23 CoE 41/2013 a uznesením z 27. septembra 2013 a sp. zn. 20 CoE 157/2013 a uznesením
z 28. októbra 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2232/2014, Rvp 2233/2014, Rvp 2234/2014, Rvp 2235/2014,
Rvp 2236/2014, Rvp 2237/2014, Rvp 2383/2014, Rvp 2238/2014, Rvp 2239/2014,
Rvp 2240/2014, Rvp 2241/2014, Rvp 2242/2014, Rvp 2243/2014, Rvp 2244/2014
a Rvp 2245/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a rozhodnutím Okresného súdu Prešov, Okresného súdu Humenné, Okresného súdu
Kežmarok a Okresného súdu Poprad (spolu ďalej len „okresné súdy“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 26 Er 862/2004 a uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 7 Er 2430/2003
a uznesením z 13. apríla 2012, sp. zn. 23 Er 1371/2005 a uznesením z 27. apríla 2012,
sp. zn. 17 Er 498/2009 a uznesením zo 14. októbra 2011, sp. zn. 10 Er 988/2008
a uznesením z 18. júla 2012, sp. zn. 12 Er 1007/2008 a uznesením z 2. mája 2012, sp. zn.
17 Er 422/2010 a uznesením z 2. januára 2013, sp. zn. 10 Er 14/2009 a uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 1 Er 83/2006 a uznesením zo 14. novembra 2012, sp. zn.
13 Er 111/2007 a uznesením z 24. júla 2013, sp. zn. 13 Er 463/2006 a uznesením
z 23. júla 2013, sp. zn. 7 Er 443/2004 a uznesením z 18. júla 2012, sp. zn. 7 Er 386/2013
a uznesením z 18. júla 2012 a sp. zn. 13 Er 106/2007 a uznesením zo 7. augusta 2013 (spolu
ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 21 CoE 167/2013 a uznesením
z 28. novembra 2013, sp. zn. 17 CoE 160/2013 a uznesením zo 7. novembra 2013, sp. zn.
1 CoE 160/2013 a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn. 19 CoE 147/2013 a uznesením
z 26. septembra 2013, sp. zn. 22 CoE 88/2013 a uznesením z 22. októbra 2013, sp. zn.
22 CoE 43/2013 a uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 24 CoE 91/2013 a uznesením
z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 CoE 147/2013 a uznesením z 30. septembra 2013, sp. zn.
8 CoE 70/2013 a uznesením z 28. októbra 2013, sp. zn. 6 CoE 157/2013 a uznesením
z 28. októbra 2013, sp. zn. 21 CoE 156/2013 a uznesením z 28. októbra 2013, sp. zn.
20 CoE 110/2013 a uznesením z 30. augusta 2013, sp. zn. 23 CoE 41/2013 a uznesením
z 27. septembra 2013 a sp. zn. 20 CoE 157/2013 a uznesením z 28. októbra 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy a charty, práva podľa dohovoru a dodatkového
protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz
udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov
ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné
preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii
exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je
nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani
krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy veci
nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za
neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými
uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami,
napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci
vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami
krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresných súdov a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy
zamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili
exekúcie za neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd
nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako exekučné súdy podľa sťažovateľky
nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto
exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií).
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných
súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske
zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva,
okrem tohto namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili
exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili
Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia
aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať
spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere,
ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je
exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon
sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili
v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím
jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.
II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch,
keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd
v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti
úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie
však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých
vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných
súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu
jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už
uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel
k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch
stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená
zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel
k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje
možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam
a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení
jej v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,
dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväzne
na neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam sťažovateľky
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou
sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto
sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá,
že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2014