Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 654/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej kancelárie

poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Marcelom

Drgonom, Jesenského 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014

doručená sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Marcelom Drgonom, Jesenského 2,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že J. M. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou

podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 24. júna 2010 domáhal

proti sťažovateľke zaplatenia peňažnej sumy 32 046,98 € s príslušenstvom ako náhrady

škody na zdraví z titulu bolestného, sumy 135 056,40 € s príslušenstvom z titulu sťaženia

spoločenského uplatnenia, ako aj sumy 67 528,20 € s príslušenstvom z titulu zvýšenia

sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá vznikla pri dopravnej nehode 1. novembra 2008.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. zo 14. júna 2012

rozhodol, že nárok žalobcu voči sťažovateľke je dôvodný. Proti označenému rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2013 tak, že

odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom sa

domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť

odôvodňovala odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. marca 2014 dovolanie

sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka nesúhlasí s uznesením dovolacieho súdu z dôvodu, že

„napadnuté rozhodnutie, vrátane jemu predchádzajúce súdne konania, nie je zlučiteľné

s a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná a že predstavuje neprípustný zásah do práva na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie podľa SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa SR, resp. Listiny základných práv

a slobôd“.

Sťažovateľka považuje závery dovolacieho súdu za arbitrárne, a to z týchto dôvodov:

„- dovolanie sťažovateľa voči rozsudku odvolacieho súdu odmietol ako (údajne)

neprípustné napriek tomu, že podmienky prípustnosti dovolania boli v zmysle ust. § 237

písm. f) splnené, tzn. dovolací súd porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu,

spravodlivý súdny proces a právo na zachovanie rovnosti účastníkov (vrátane práva

na zachovanie kontradiktórnosti konania) tým, že nenapravil nesprávny, nezákonný

a arbitrárny postup a rozhodnutie odvolacieho súdu, čím mu zabránil prístupu k súdu

a opätovne odňal možnosť konať pred súdom,

- svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania sťažovateľa nedostatočne odôvodnil;

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu nespĺňa zákonné kritéria v zmysle

ust. , napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu je tak nesprávne,

nezrozumiteľné a arbitrárne.“

Podľa názoru sťažovateľky „navrhovateľ (J. M.) v konaní dôkazné bremeno svojich

skutkových tvrdení neuniesol. Zo žiadnych ním navrhnutých a súdom vykonaných

relevantných dôkazných prostriedkov nevyplývajú ním tvrdené skutkové okolnosti.

Napriek tomu odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa s odôvodnením,

že navrhovateľ si svoje dôkazné bremeno uniesol, čím porušil procesné pravidlá

pre dokazovanie...“.

Za nesprávne a nepravdivé sťažovateľka považuje tvrdenie dovolacieho súdu o tom,

že „žalovaná v skutočnosti nenamieta znemožnenie realizácie niektorého z jej procesných

oprávnení, ale svoju nespokojnosť vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom

spočíva napadnuté rozhodnutie“. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že podstatou jej

námietok nie je samotné skutkové posúdenie vykonané zo strany konajúceho súdu, ale

skutočnosť, že «postup, akým tento súd k týmto svojím skutkovým zisteniam dospel,

nezodpovedá pravidlám logického myslenia a uvažovania, ním „zistené“ skutkové závery

nevyplývajú z vykonaných dôkazov a že tieto skutkové zistenia súd odvodil z neprípustných

dôkazov, resp. z úkonov, ktoré v zmysle ustanovení ani nie je možné za dôkaz

považovať.».

Podľa tvrdenia sťažovateľky skutkovou okolnosťou, ktorá je v zmysle ňou

v sťažnosti citovaných ustanovení o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon

č. “) podmienkou dôvodnosti nároku, je to, či v danom prípade „bola

predmetná nehoda spôsobená (zavinená) prevádzkou nezisteného motorového vozidla

(odlišného od motorového vozidla navrhovateľa), pričom táto nezistená osoba zodpovedá

za škodu spôsobenú navrhovateľovi“.

Na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa tvrdenia, že dopravná nehoda nebola

spôsobená a zavinená prevádzkou nezisteného motorového vozidla, sťažovateľka okrem

iného uvádza:

«V danom prípade neexistuje jediný relevantný a v súlade s ustanoveniami

prípustný dôkaz o prítomnosti akéhokoľvek iného

motorového vozidla, odlišného od motorového vozidla navrhovateľa, na mieste nehody

v inkriminovanom čase. Navrhovateľ v konaní neoznačil žiadny dôkaz a neuviedol žiadne

skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že jeho tvrdenie o tom, že dopravnú nehodu

zavinil iný vodič, je pravdivé. Z rovnakého dôvodu je tak akékoľvek opačné „skutkové

zistenie“ konajúcich súdov (potvrdené napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu),

výsledkom nesprávneho, svojvoľného a arbitrárneho postupu nezodpovedajúceho

ustanoveniam príslušných právnych predpisov (), ako i základným pravidlám

logického myslenia.

Na tomto nič nemení ani výpoveď samotného navrhovateľa, resp. svedkýň K. M.,

K. M. ml., D. S. a M. G. Výpoveď navrhovateľa je pre toto konanie v tejto súvislosti

irelevantná, a to z dôvodu jeho priamej zainteresovanosti na výsledku tohto sporu, ktorým,

v prípade jeho úspechu, bude finančné plnenie. V súlade so svojimi procesnými

povinnosťami (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), navrhovateľ zároveň ani nemohol

uviesť iné skutočnosti a tvrdenia, ako boli uvedené v jeho návrhu na začatie konania,

tzn. tvrdenia o prítomnosti iného motorového vozidla na mieste nehody, ktoré túto nehodu

spôsobilo; v opačnom prípade by to viedlo k jeho zrejmému neúspechu v súdnom konaní.

Z týchto skutočností je zrejmé, že svedecká výpoveď navrhovateľa nepredstavuje relevantný

dôkaz o pravdivosti a správnosti jeho skutkových tvrdení...

Z obdobných dôvodov nie je možné za dôkaz priebehu dopravnej nehody a dôkaz

prítomnosti iného motorového vozidla považovať ani výpovede vyššie uvedených svedkýň,

ktoré jednak neboli priamo prítomné pri tejto nehode a jednak ide o rodinných príslušníkov,

resp. bývalú priateľku navrhovateľa, o ktorých záujme na pozitívnom výsledku tohto sporu

v prospech navrhovateľa, nie je možné pochybovať...

Dôkazom preukazujúcim skutkové okolnosti tvrdené navrhovateľom (spôsobenie

dopravnej nehody iným motorovým vozidlom) nie je, ako to nesprávne a bez primeraného

zdôvodnenia konštatuje odvolací súd, ani uznesenie OR PZ v Trnave zo dňa 15. 09. 2010,

ČVS: ORP-280/D1-2008, o prerušení trestného stíhania...

Jedinými relevantnými dôkaznými prostriedkami relevantnými pre toto konanie tak

ostávajú výlučne 1/ Relácia dopravnej polície PZ o priebehu dopravnej nehody zo dňa

16. 03. 2010... a 2/ znalecký posudok súdneho znalca C. Výlučne tieto totiž podávajú správu

o skutočnostiach relevantných pre toto konanie (prítomnosť a zodpovednosť iného

motorového vozidla). Z ich obsahu však vyplýva presný opak, ako ustálil odvolací súd

(s ktorými závermi sa stotožnil aj dovolací súd), resp. viaceré možné alternatívy priebehu

dopravnej nehody (bez toho, aby bola jednotlivým alternatívam priradená vyššia či nižšia

miera pravdepodobnosti).

V zmysle písomnej relácie o priebehu dopravnej nehody bola príčina dopravnej

nehody konajúcim príslušníkom PZ SR uvedená jednoznačne ako: „rýchlosť jazdy

a neprispôsobenie rýchlosti jazdy svojim schopnostiam“. O inom, neznámom motorovom

vozidle, sa táto relácia nezmieňuje, a to ani ako o údajnom neustále opakovanom tvrdení

navrhovateľa.

Na druhej strane, podľa záverov súdneho znalca C., k takýmto zjazdom vozidla

dochádza vtedy, keď sa vodič snaží vyhnúť protiidúcim vozidlám vpravo, pri mikrospánku

vodiča, alebo keď sa nevenuje dostatočne riadeniu vozidla (rozhovor so spolujazdcom,

telefonovanie a podobne). Vzhľadom k tomu, že v mieste dopravnej nehody sa nenachádzali

žiadni priami svedkovia, nebolo možné z technického hľadiska vylúčiť ani potvrdiť

jednoznačnú príčinu zjazdu vozidla do priekopy...»

Sťažovateľka pritom tvrdí, že „preukázanie zodpovednosti (tzn. aj zavinenia)

neznámeho vodiča nezisteného motorového vozidla je pritom v súlade s ust. § 24 ods. 2

písm. a) zákona o PZP, nevyhnutnou podmienkou vzniku povinnosti odporcu poskytnúť

z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu na zdraví“.

Napriek tomu podľa sťažovateľky odvolací súd „uprednostnil navrhovateľa

a uľahčil mu jeho procesnú pozíciu tým, že od neho nevyžadoval splnenie jeho dôkaznej

povinnosti, resp. povinnosti unesenia dôkazného bremena na preukázanie svojich

skutkových tvrdení...

Špecifikované pochybenie odvolacieho súdu nebolo zákonom stanoveným spôsobom

napravené ani v dovolacom konaní, a to z dôvodu, že dovolací súd dovolanie sťažovateľa

odmietol napriek tomu, že boli splnené podmienky jeho prípustnosti (§ 237 písm. f)

).“.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu spočíva podľa

sťažovateľky v tom, že

„a) Dovolací dostatočným a zákonom staveným spôsobom nevysvetlil, z akého

dôvodu považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné napriek tomu, že postupom

odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom...

b) Dovolací súd dostatočným a zákonom ustanoveným spôsobom nevysvetlil, z akého

dôvodu považoval odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za dostačujúce a spĺňajúce

zákonom stanovené kritériá...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa SR, resp. Listiny základných práv a slobôd,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2014, sp. zn.

, porušené boli.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2014,

sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote

dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , , , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to

môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľka zastúpená zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. marca 2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa listiny a práva podľa dohovoru.

1. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. marca 2014

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sa sústreďuje do tvrdenia o odopretí ochrany „proti vadám konania pred dovolacím

súdom (odmietnutie dovolania z dôvodu jeho údajnej neprípustnosti a nedostatočné

odôvodnenie tejto údajnej neprípustnosti)“.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti

považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej

dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom

konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie

sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je

v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 13. marca 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými

časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom zo 14. júna 2012,

č. k. -95 určil, že nárok žalobcu voči žalovanej je dôvodný s tým, že o výške

škody a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie

vo veci samej odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2

... a , , , o povinnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom v znení neskorších

predpisov... Dospel k záveru, že v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej neznámym

páchateľom došlo ku škode žalobcu na zdraví a k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia.

Mal za to, že právoplatné uznesenie policajného orgánu o prerušení konania je dokladom

preukazujúcim skutočnosť, že k nehode došlo a bola spáchaná neznámym páchateľom.

Predmetné policajné rozhodnutie tak považoval súd za základ pre uplatnenie nároku

žalobcu voči žalovanej v zmysle § 24 zákona o povinnom poistení a žalobe vyhovel.

Rozhodol v zmysle medzitýmnym rozsudkom s tým, že o výške škody a

náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí po právoplatnosti rozhodnutia o

samotnom nároku.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. mája 2013, sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

ods. 1, 2 potvrdil. Odvolací súd skonštatoval, že záver súdu prvého stupňa

o spôsobení škody žalobcovi prevádzkou nezisteného vozidla, za ktorú zodpovedá nezistená

osoba, je správny s ohľadom na posúdenie všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo

a vo vzájomnej súvislosti. Správnosť tohto záveru nebola založená iba na uznesení

policajného orgánu o prerušení konania ako tvrdila odvolateľka, ale aj na svedeckých

výpovediach žalobcu, jeho matky a sestry, ako aj na zázname policajného orgánu

o priebehu nehody spísaného bezprostredne po nej, a tiež na znaleckom posudku znalca C.

Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157

ods. 2 , pričom pre preukázanie priebehu nehody bolo nadbytočné zaoberať sa inými

možnými príčinami nehody. Návrh žalovaného na pripustenie dovolania v zmysle § 238

ods. 3 nepovažoval odvolací súd za dôvodný, pretože žalovaný žiadal o posúdenie

otázky týkajúcej sa hodnotenia dôkazu a nie otázky po právnej stránke zásadného významu.

Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla v celom rozsahu žalovaná

dovolaním, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania žalovaná odôvodnila ustanovením § 237 písm. f)

..“

Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky dovolací súd odôvodnil takto:

„... Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený (medzitýmny) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa ...

V zmysle ...

Podľa ...

Dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny

názor, ktorým by boli súdy viazané ( ). Napadnutý rozsudok nie je ani

rozsudkom uvedeným v Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

prípustné nie je.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy,

či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou,

či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v až g/ ..

Žalovaná procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdí

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.“

K námietke sťažovateľky, že jej súdy v konaní odňali možnosť konať pred súdom

v zmysle , najvyšší súd uviedol:

„Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

K odňatiu možnosti žalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, hoci žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nebol predložený

ani vykonaný žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia.

Z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, že žalovaná v skutočnosti nenamieta

znemožnenie realizácie niektorého z jej procesných oprávnení, ale svoju nespokojnosť

vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie.

Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť

(prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle

Takouto vadou konania však nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže

v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj napríklad

R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti,

či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných

dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového

postupu. Z tejto zásady vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len

zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne

pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického

myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo

opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné

polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v konaní súdov nižších stupňov nedošlo

k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom a tým ani k ňou namietanej vade podľa

“

K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd

uviedol:

„Podľa ..

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-8; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa

Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze sp. zn. -30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. ).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a za dôvodnú nemožno považovať ani túto námietku dovolateľky.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie

potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo považoval tvrdenie žalobcu o priebehu dopravnej nehody

za preukázané, ktoré dôkazy vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní a vysporiadal sa aj

s námietkami žalovanej ohľadom svedeckých výpovedí. Odvolací súd jednoznačne uviedol,

že svoje rozhodnutie prijal na základe súboru dôkazných prostriedkov, ktoré svedčili

v prospech nároku žalobcu a tiež uviedol dôvody, pre ktoré sa nestotožnil s námietkami

žalovanej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo považovalo nárok žalobcu za preukázaný. Rozhodnutie odvolacieho

súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.“

V súvislosti s námietkou, že odvolací súd nepripustil dovolanie z dôvodu otázky

po právnej stránke zásadného významu na jej návrh, dovolací súd uviedol, že „odvolací súd

nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho

rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia §

238 ods. 3 vysloví alebo nie. Preto pokiaľ odvolací súd nepovažoval za potrebné

návrhu vyhovieť, neporušil tým žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani

procesné práva účastníka.“.

Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „vzhľadom

na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol

podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol

ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho

súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom (ako aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľky o dôvodnosti nároku

žalobcu. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že

napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom neodpovedal na jej

vecné argumenty týkajúce sa otázky podmienok vzniku povinnosti sťažovateľky poskytnúť

poistné plnenie.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom

sťažovateľkou označeného základného práva a tiež práva podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. marca 2014 podľa názoru ústavného súdu

nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami . Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa a podľa

čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na rovnosť v konaní

podľa a podľa listiny napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 a podľa listiny uznesením najvyššieho súdu ústavný súd

s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“,

t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy

a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva o veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer

B. v. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu

v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je

expressis verbis vymedzený v ( listiny) a implicitne tvorí aj

súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa .

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu

zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy

a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (,

).

Zo sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva

na rovnosť v konaní podľa a podľa listiny ako sekundárny

dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní

podľa sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok

a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd (, , ). To znamená, že všetci

účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú

a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej

z procesných strán (). Sťažovateľka však okrem všeobecného tvrdenia

o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto

základného práva.

Samotná skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol spôsobom, ktorý je vo svojich

dôsledkoch nepriaznivý pre sťažovateľku, nepostačuje pre záver o porušení zásady rovnosti

účastníkov v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu medzi obsahom označeného základného práva podľa

( listiny) na jednej strane a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu na strane druhej neexistuje relevantná príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci možnosť vyslovenia jeho

porušenia. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014