Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 654/2014
PDF · 310 KB
No categories available
II. ÚS 654/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej kancelárie
poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Marcelom
Drgonom, Jesenského 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014
doručená sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Marcelom Drgonom, Jesenského 2,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 430/2013
z 13. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že J. M. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou
podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 24. júna 2010 domáhal
proti sťažovateľke zaplatenia peňažnej sumy 32 046,98 € s príslušenstvom ako náhrady
škody na zdraví z titulu bolestného, sumy 135 056,40 € s príslušenstvom z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia, ako aj sumy 67 528,20 € s príslušenstvom z titulu zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá vznikla pri dopravnej nehode 1. novembra 2008.
Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 118/2010 zo 14. júna 2012
rozhodol, že nárok žalobcu voči sťažovateľke je dôvodný. Proti označenému rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 42/2013 z 30. mája 2013 tak, že
odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom sa
domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť
odôvodňovala odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014 dovolanie
sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka nesúhlasí s uznesením dovolacieho súdu z dôvodu, že
„napadnuté rozhodnutie, vrátane jemu predchádzajúce súdne konania, nie je zlučiteľné
s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná a že predstavuje neprípustný zásah do práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva na rovnosť účastníkov súdneho
konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd“.
Sťažovateľka považuje závery dovolacieho súdu za arbitrárne, a to z týchto dôvodov:
„- dovolanie sťažovateľa voči rozsudku odvolacieho súdu odmietol ako (údajne)
neprípustné napriek tomu, že podmienky prípustnosti dovolania boli v zmysle ust. § 237
písm. f) O. s. p. splnené, tzn. dovolací súd porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu,
spravodlivý súdny proces a právo na zachovanie rovnosti účastníkov (vrátane práva
na zachovanie kontradiktórnosti konania) tým, že nenapravil nesprávny, nezákonný
a arbitrárny postup a rozhodnutie odvolacieho súdu, čím mu zabránil prístupu k súdu
a opätovne odňal možnosť konať pred súdom,
- svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania sťažovateľa nedostatočne odôvodnil;
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu nespĺňa zákonné kritéria v zmysle
ust. § 157 ods. 2 O. s. p., napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu je tak nesprávne,
nezrozumiteľné a arbitrárne.“
Podľa názoru sťažovateľky „navrhovateľ (J. M.) v konaní dôkazné bremeno svojich
skutkových tvrdení neuniesol. Zo žiadnych ním navrhnutých a súdom vykonaných
relevantných dôkazných prostriedkov nevyplývajú ním tvrdené skutkové okolnosti.
Napriek tomu odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa s odôvodnením,
že navrhovateľ si svoje dôkazné bremeno uniesol, čím porušil procesné pravidlá
pre dokazovanie...“.
Za nesprávne a nepravdivé sťažovateľka považuje tvrdenie dovolacieho súdu o tom,
že „žalovaná v skutočnosti nenamieta znemožnenie realizácie niektorého z jej procesných
oprávnení, ale svoju nespokojnosť vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom
spočíva napadnuté rozhodnutie“. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že podstatou jej
námietok nie je samotné skutkové posúdenie vykonané zo strany konajúceho súdu, ale
skutočnosť, že «postup, akým tento súd k týmto svojím skutkovým zisteniam dospel,
nezodpovedá pravidlám logického myslenia a uvažovania, ním „zistené“ skutkové závery
nevyplývajú z vykonaných dôkazov a že tieto skutkové zistenia súd odvodil z neprípustných
dôkazov, resp. z úkonov, ktoré v zmysle ustanovení O. s. p. ani nie je možné za dôkaz
považovať.».
Podľa tvrdenia sťažovateľky skutkovou okolnosťou, ktorá je v zmysle ňou
v sťažnosti citovaných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon
č. 381/2001 Z. z.“) podmienkou dôvodnosti nároku, je to, či v danom prípade „bola
predmetná nehoda spôsobená (zavinená) prevádzkou nezisteného motorového vozidla
(odlišného od motorového vozidla navrhovateľa), pričom táto nezistená osoba zodpovedá
za škodu spôsobenú navrhovateľovi“.
Na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa tvrdenia, že dopravná nehoda nebola
spôsobená a zavinená prevádzkou nezisteného motorového vozidla, sťažovateľka okrem
iného uvádza:
«V danom prípade neexistuje jediný relevantný a v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku prípustný dôkaz o prítomnosti akéhokoľvek iného
motorového vozidla, odlišného od motorového vozidla navrhovateľa, na mieste nehody
v inkriminovanom čase. Navrhovateľ v konaní neoznačil žiadny dôkaz a neuviedol žiadne
skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že jeho tvrdenie o tom, že dopravnú nehodu
zavinil iný vodič, je pravdivé. Z rovnakého dôvodu je tak akékoľvek opačné „skutkové
zistenie“ konajúcich súdov (potvrdené napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu),
výsledkom nesprávneho, svojvoľného a arbitrárneho postupu nezodpovedajúceho
ustanoveniam príslušných právnych predpisov (O. s. p.), ako i základným pravidlám
logického myslenia.
Na tomto nič nemení ani výpoveď samotného navrhovateľa, resp. svedkýň K. M.,
K. M. ml., D. S. a M. G. Výpoveď navrhovateľa je pre toto konanie v tejto súvislosti
irelevantná, a to z dôvodu jeho priamej zainteresovanosti na výsledku tohto sporu, ktorým,
v prípade jeho úspechu, bude finančné plnenie. V súlade so svojimi procesnými
povinnosťami (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), navrhovateľ zároveň ani nemohol
uviesť iné skutočnosti a tvrdenia, ako boli uvedené v jeho návrhu na začatie konania,
tzn. tvrdenia o prítomnosti iného motorového vozidla na mieste nehody, ktoré túto nehodu
spôsobilo; v opačnom prípade by to viedlo k jeho zrejmému neúspechu v súdnom konaní.
Z týchto skutočností je zrejmé, že svedecká výpoveď navrhovateľa nepredstavuje relevantný
dôkaz o pravdivosti a správnosti jeho skutkových tvrdení...
Z obdobných dôvodov nie je možné za dôkaz priebehu dopravnej nehody a dôkaz
prítomnosti iného motorového vozidla považovať ani výpovede vyššie uvedených svedkýň,
ktoré jednak neboli priamo prítomné pri tejto nehode a jednak ide o rodinných príslušníkov,
resp. bývalú priateľku navrhovateľa, o ktorých záujme na pozitívnom výsledku tohto sporu
v prospech navrhovateľa, nie je možné pochybovať...
Dôkazom preukazujúcim skutkové okolnosti tvrdené navrhovateľom (spôsobenie
dopravnej nehody iným motorovým vozidlom) nie je, ako to nesprávne a bez primeraného
zdôvodnenia konštatuje odvolací súd, ani uznesenie OR PZ v Trnave zo dňa 15. 09. 2010,
ČVS: ORP-280/D1-2008, o prerušení trestného stíhania...
Jedinými relevantnými dôkaznými prostriedkami relevantnými pre toto konanie tak
ostávajú výlučne 1/ Relácia dopravnej polície PZ o priebehu dopravnej nehody zo dňa
16. 03. 2010... a 2/ znalecký posudok súdneho znalca C. Výlučne tieto totiž podávajú správu
o skutočnostiach relevantných pre toto konanie (prítomnosť a zodpovednosť iného
motorového vozidla). Z ich obsahu však vyplýva presný opak, ako ustálil odvolací súd
(s ktorými závermi sa stotožnil aj dovolací súd), resp. viaceré možné alternatívy priebehu
dopravnej nehody (bez toho, aby bola jednotlivým alternatívam priradená vyššia či nižšia
miera pravdepodobnosti).
V zmysle písomnej relácie o priebehu dopravnej nehody bola príčina dopravnej
nehody konajúcim príslušníkom PZ SR uvedená jednoznačne ako: „rýchlosť jazdy
a neprispôsobenie rýchlosti jazdy svojim schopnostiam“. O inom, neznámom motorovom
vozidle, sa táto relácia nezmieňuje, a to ani ako o údajnom neustále opakovanom tvrdení
navrhovateľa.
Na druhej strane, podľa záverov súdneho znalca C., k takýmto zjazdom vozidla
dochádza vtedy, keď sa vodič snaží vyhnúť protiidúcim vozidlám vpravo, pri mikrospánku
vodiča, alebo keď sa nevenuje dostatočne riadeniu vozidla (rozhovor so spolujazdcom,
telefonovanie a podobne). Vzhľadom k tomu, že v mieste dopravnej nehody sa nenachádzali
žiadni priami svedkovia, nebolo možné z technického hľadiska vylúčiť ani potvrdiť
jednoznačnú príčinu zjazdu vozidla do priekopy...»
Sťažovateľka pritom tvrdí, že „preukázanie zodpovednosti (tzn. aj zavinenia)
neznámeho vodiča nezisteného motorového vozidla je pritom v súlade s ust. § 24 ods. 2
písm. a) zákona o PZP, nevyhnutnou podmienkou vzniku povinnosti odporcu poskytnúť
z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu na zdraví“.
Napriek tomu podľa sťažovateľky odvolací súd „uprednostnil navrhovateľa
a uľahčil mu jeho procesnú pozíciu tým, že od neho nevyžadoval splnenie jeho dôkaznej
povinnosti, resp. povinnosti unesenia dôkazného bremena na preukázanie svojich
skutkových tvrdení...
Špecifikované pochybenie odvolacieho súdu nebolo zákonom stanoveným spôsobom
napravené ani v dovolacom konaní, a to z dôvodu, že dovolací súd dovolanie sťažovateľa
odmietol napriek tomu, že boli splnené podmienky jeho prípustnosti (§ 237 písm. f)
O. s. p.).“.
Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu spočíva podľa
sťažovateľky v tom, že
„a) Dovolací dostatočným a zákonom staveným spôsobom nevysvetlil, z akého
dôvodu považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné napriek tomu, že postupom
odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom...
b) Dovolací súd dostatočným a zákonom ustanoveným spôsobom nevysvetlil, z akého
dôvodu považoval odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za dostačujúce a spĺňajúce
zákonom stanovené kritériá...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2014, sp. zn.
5 Cdo 430/2013, porušené boli.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2014,
sp. zn. 5 Cdo 430/2013, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote
dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04,
I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľka zastúpená zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 430/2013
z 13. marca 2014
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.
Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho
súdu sa sústreďuje do tvrdenia o odopretí ochrany „proti vadám konania pred dovolacím
súdom (odmietnutie dovolania z dôvodu jeho údajnej neprípustnosti a nedostatočné
odôvodnenie tejto údajnej neprípustnosti)“.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti
považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej
dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom
konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie
sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný
prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že
dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu
pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho
súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 430/2013 a jeho uznesenie
z 13. marca 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými
časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom zo 14. júna 2012,
č. k. 6 C 118/2010-95 určil, že nárok žalobcu voči žalovanej je dôvodný s tým, že o výške
škody a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka... a § 24 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom v znení neskorších
predpisov... Dospel k záveru, že v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej neznámym
páchateľom došlo ku škode žalobcu na zdraví a k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia.
Mal za to, že právoplatné uznesenie policajného orgánu o prerušení konania je dokladom
preukazujúcim skutočnosť, že k nehode došlo a bola spáchaná neznámym páchateľom.
Predmetné policajné rozhodnutie tak považoval súd za základ pre uplatnenie nároku
žalobcu voči žalovanej v zmysle § 24 zákona o povinnom poistení a žalobe vyhovel.
Rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 O. s. p. medzitýmnym rozsudkom s tým, že o výške škody a
náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí po právoplatnosti rozhodnutia o
samotnom nároku.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. mája 2013, sp. zn.
3 Co 42/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd skonštatoval, že záver súdu prvého stupňa
o spôsobení škody žalobcovi prevádzkou nezisteného vozidla, za ktorú zodpovedá nezistená
osoba, je správny s ohľadom na posúdenie všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti. Správnosť tohto záveru nebola založená iba na uznesení
policajného orgánu o prerušení konania ako tvrdila odvolateľka, ale aj na svedeckých
výpovediach žalobcu, jeho matky a sestry, ako aj na zázname policajného orgánu
o priebehu nehody spísaného bezprostredne po nej, a tiež na znaleckom posudku znalca C.
Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157
ods. 2 O. s. p., pričom pre preukázanie priebehu nehody bolo nadbytočné zaoberať sa inými
možnými príčinami nehody. Návrh žalovaného na pripustenie dovolania v zmysle § 238
ods. 3 O. s. p. nepovažoval odvolací súd za dôvodný, pretože žalovaný žiadal o posúdenie
otázky týkajúcej sa hodnotenia dôkazu a nie otázky po právnej stránke zásadného významu.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla v celom rozsahu žalovaná
dovolaním, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania žalovaná odôvodnila ustanovením § 237 písm. f)
O. s. p...“
Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky dovolací súd odôvodnil takto:
„... Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený (medzitýmny) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. ...
V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. ...
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. ...
Dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O. s. p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Napadnutý rozsudok nie je ani
rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 238 O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p...
Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdí
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.“
K námietke sťažovateľky, že jej súdy v konaní odňali možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd uviedol:
„Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
K odňatiu možnosti žalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa, hoci žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nebol predložený
ani vykonaný žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia.
Z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, že žalovaná v skutočnosti nenamieta
znemožnenie realizácie niektorého z jej procesných oprávnení, ale svoju nespokojnosť
vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie.
Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť
(prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Takouto vadou konania však nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže
v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj napríklad
R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti,
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Z tejto zásady vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len
zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne
pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického
myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo
opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné
polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v konaní súdov nižších stupňov nedošlo
k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom a tým ani k ňou namietanej vade podľa
K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd
uviedol:
„Podľa § 157 ods. 2 O. s. p...
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-8; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa
Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119103-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a za dôvodnú nemožno považovať ani túto námietku dovolateľky.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie
potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo považoval tvrdenie žalobcu o priebehu dopravnej nehody
za preukázané, ktoré dôkazy vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní a vysporiadal sa aj
s námietkami žalovanej ohľadom svedeckých výpovedí. Odvolací súd jednoznačne uviedol,
že svoje rozhodnutie prijal na základe súboru dôkazných prostriedkov, ktoré svedčili
v prospech nároku žalobcu a tiež uviedol dôvody, pre ktoré sa nestotožnil s námietkami
žalovanej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo, prečo považovalo nárok žalobcu za preukázaný. Rozhodnutie odvolacieho
súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.“
V súvislosti s námietkou, že odvolací súd nepripustil dovolanie z dôvodu otázky
po právnej stránke zásadného významu na jej návrh, dovolací súd uviedol, že „odvolací súd
nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho
rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia §
238 ods. 3 O. s. p. vysloví alebo nie. Preto pokiaľ odvolací súd nepovažoval za potrebné
návrhu vyhovieť, neporušil tým žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani
procesné práva účastníka.“.
Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „vzhľadom
na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.“.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol
ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho
súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom (ako aj v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľky o dôvodnosti nároku
žalobcu. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že
napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom neodpovedal na jej
vecné argumenty týkajúce sa otázky podmienok vzniku povinnosti sťažovateľky poskytnúť
poistné plnenie.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,
že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom
sťažovateľkou označeného základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014 podľa názoru ústavného súdu
nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa
čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na rovnosť v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho
súdu.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.
K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny uznesením najvyššieho súdu ústavný súd
s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“,
t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy
a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva o veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer
B. v. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu
v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je
expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) a implicitne tvorí aj
súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu
zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07,
Zo sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny ako sekundárny
dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci
účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú
a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán (III. ÚS 108/2013). Sťažovateľka však okrem všeobecného tvrdenia
o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto
základného práva.
Samotná skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol spôsobom, ktorý je vo svojich
dôsledkoch nepriaznivý pre sťažovateľku, nepostačuje pre záver o porušení zásady rovnosti
účastníkov v konaní.
Podľa názoru ústavného súdu medzi obsahom označeného základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) na jednej strane a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu na strane druhej neexistuje relevantná príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci možnosť vyslovenia jeho
porušenia. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2014