Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5c2/392718.6a2800.pdf
PDF · 129.41 KB
No categories available
5Cdo/430/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 430/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J., bývajúceho v P.,
zastúpeného advokátom JUDr. P., so sídlom v K., proti ţalovanej S., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátom Mgr. M., Advokátska kancelária BӦ HM & PARTNERS, so sídlom
v B., o náhradu škody z ublíženia na zdraví a náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6 C 118/2010, o dovolaní
ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2013 sp. zn. 3 Co 42/2013,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom zo 14. júna 2012, č.k.
6 C 118/2010-95 určil, ţe nárok ţalobcu voči ţalovanej je dôvodný s tým, ţe o výške škody
a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len ,,OZ,,) a § 24 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon o povinnom poistení,,). Dospel k záveru, ţe v dôsledku dopravnej
nehody spôsobenej neznámym páchateľom došlo ku škode ţalobcu na zdraví a k sťaţeniu
jeho spoločenského uplatnenia. Mal za to, ţe právoplatné uznesenie policajného orgánu
o prerušení konania je dokladom preukazujúcim skutočnosť, ţe k nehode došlo a bola
spáchaná neznámym páchateľom. Predmetné policajné rozhodnutie tak povaţoval súd
za základ pre uplatnenie nároku ţalobcu voči ţalovanej v zmysle § 24 zákona o povinnom
poistení a ţalobe vyhovel. Rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. medzitýmnym rozsudkom
s tým, ţe o výške škody a náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí
po právoplatnosti rozhodnutia o samotnom nároku.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 30. mája 2013, sp. zn.
3 Co 42/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd skonštatoval, ţe záver súdu prvého stupňa o spôsobení
škody ţalobcovi prevádzkou nezisteného vozidla, za ktorú zodpovedá nezistená osoba,
je správny s ohľadom na posúdenie všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti. Správnosť tohto záveru nebola zaloţená iba na uznesení policajného orgánu
o prerušení konania ako tvrdila odvolateľka, ale aj na svedeckých výpovediach ţalobcu,
jeho matky a sestry, ako aj na zázname policajného orgánu o priebehu nehody spísaného
bezprostredne po nej, a tieţ na znaleckom posudku znalca Ing. C.. Odvolací súd uzavrel, ţe
súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., pričom pre
preukázanie priebehu nehody bolo nadbytočné zaoberať sa inými moţnými príčinami nehody.
Návrh ţalovaného na pripustenie dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. nepovaţoval
odvolací súd za dôvodný, pretoţe ţalovaný ţiadal o posúdenie otázky týkajúcej sa hodnotenia
dôkazu a nie otázky po právnej stránke zásadného významu.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla v celom rozsahu ţalovaná dovolaním,
v ktorom navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania ţalovaná odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.
(účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Odňatie
moţnosti konať pred súdom videla dovolateľka v tom, ţe nebola zachovaná rovnosť
účastníkov v konaní a kontradiktórnosť konania, čím odvolací súd nedovoleným spôsobom
zasiahol do práva ţalovanej na súdnu a inú právnu ochranu (§ 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Namietala,
ţe odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 120 a nasl. O.s.p. o dokazovaní.
Podľa jej názoru ţalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich skutkových tvrdení,
keď zo ţiadnych ním navrhnutých a súdom vykonaných dôkazných prostriedkov nevyplývajú
skutočnosti ţalobcom tvrdené. Dovolateľka spochybnila výpoveď ţalobcu, nakoľko je vo veci
priamo zainteresovaný a tieţ svedecké výpovede jeho matky a sestry, ktoré neboli priame
účastníčky dopravnej nehody. Za dôkaz preukazujúci skutkové okolnosti tvrdené ţalobcom
nepovaţuje dovolateľka ani uznesenie OR PZ o prerušení trestného stíhania, pretoţe uvedené
rozhodnutie môţe preukazovať len to, ţe sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce
vykonať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe. Naopak jedinými relevantnými dôkazmi
sú podľa dovolateľky - relácia dopravnej polície o priebehu nehody a znalecký posudok
Ing. C., ktoré poukazujú na viaceré moţné alternatívy priebehu dopravnej nehody
spochybňujúce tvrdenia ţalobcu. Dovolateľka mala za to, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť
konať pred súdom aj tým, ţe nepripustil dovolanie z dôvodu otázky po právnej stránke
zásadného významu. Napokon dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe porušil jej právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretoţe jeho rozhodnutie nespĺňa podmienky
stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., je zmätočné, arbitrárne a nepreskúmateľné.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu povaţoval dovolanie ţalovanej za neprípustné
a preto navrhol, aby ho dovolací súd odmietol a priznal mu trovy právneho zastúpenia
v dovolacom konaní. Následne podrobne rozobral dôvody neprípustnosti podaného dovolania.
Uviedol, ţe ţalovaná ţiadnym spôsobom nepreukázala nepravdivosť tvrdení ţalobcu.
Skutočnosť, ţe ţalovaná hodnotila dôkazy odlišne ako súd neznamená, ţe jej bola postupom
súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Odôvodnenie odvolacieho súdu povaţoval
za dostatočné, skutkové a právne závery za správne a súladné s vykonaným dokazovaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie ţalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený (medzitýmny) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani
rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 238 O.s.p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalovaná v dovolaní namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa, hoci ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nebol predloţený ani
vykonaný ţiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia.
Z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, ţe ţalovaná v skutočnosti nenamieta
znemoţnenie realizácie niektorého z jej procesných oprávnení, ale svoju nespokojnosť
vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie.
Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť
(prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Takouto
vadou konania však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom
konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj napríklad R 42/1993). Hodnotenie
dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností
vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva,
ţe nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré
vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní súdov niţších stupňov nedošlo
k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom a tým ani k ňou namietanej vade podľa § 237
písm. f/ O. s.p.
Dovolateľka ďalej odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva
na spravodlivý proces vyvodzovala z toho, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie a nevysporiadal sa s jej podstatnými odvolacími argumentmi.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd
Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie
aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a za dôvodnú nemoţno povaţovať ani túto námietku dovolateľky.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo povaţoval tvrdenie ţalobcu o priebehu dopravnej nehody za preukázané,
ktoré dôkazy vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní a vysporiadal sa aj s námietkami
ţalovanej ohľadom svedeckých výpovedí. Odvolací súd jednoznačne uviedol, ţe svoje
rozhodnutie prijal na základe súboru dôkazných prostriedkov, ktoré svedčili v prospech
nároku ţalobcu a tieţ uviedol dôvody, pre ktoré sa nestotoţnil s námietkami ţalovanej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,
prečo povaţovalo nárok ţalobcu za preukázaný. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej.
Napokon dovolateľka videla odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací
súd nepripustil dovolanie z dôvodu otázky po právnej stránke zásadného významu
na jej návrh. K tejto námietke dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe odvolací súd
nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu
a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiţ
len na úvahe odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. vysloví alebo nie. Preto pokiaľ odvolací súd nepovaţoval za potrebné návrhu
vyhovieť, neporušil tým ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Vzhľadom k tomu, ţe týmto rozhodnutím dovolacieho súdu sa konanie o veci nekončí,
rozhodne o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom rozhodnutí o celej prejednávanej
veci súd prvého stupňa, prípadne odvolací súd (§ 243c v spojení s § 224 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p.)
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. marca 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová